Előző fejezet Következő fejezet

Július Dedinszky - Juraj Zahoran

Pracovné nástroje a práca v hospodárstvach stredných roľníkov v

Békéšskej Čabe na začiatku nášho storočia

 

V priebehu dejín hádam nikdy nenastali v ľudskom živote za pomerne krátky čas také obrovské zmeny ako v našej dobe.

Tieto zmeny nevznikli iba v oblasti dopravy, stavebníctva, medicíny, vo výskume vesmíru, v priemysle atď., ale aj v oblasti poľnohospodárstva. Pracovné spôsoby a pracovné nástroje používané ešte aj pred 50-60 rokmi natoľko „vyšli z módy", že dnešná mladá generácia ich už nielenže nepoužíva, ale veľakrát ani nepozná. Dôležité je teda, aby sme ich evidovali. V Békéšskej Čabe je to obzvlášť dôležité aj preto, lebo názvy poľnohospodárskych pracovných postupov a používaných nástrojov boli tu ešte pred polstoročím slovenské, ale dôsledkom rýchleho pomaďarčovania sa obyvateľov mesta, tieto - často archaické - názvy môžu úplne zaniknúť. Preto sme sa rozhodli na ich evidovanie, písomné zachytenie.

Za vzor sme si vybrali gazdovstvo čabianskeho slovenského stredného roľníka, a to 56-jutrové gazdovstvo rodiny Zahoranovcov v čabianskom chotári Kereki, č. sálaša 1785, pričom nevytvoríme z nášho výskumu ani odlišnú prax iných rodín v podobných gazdovstvách. Ba v niektorých prípadoch, na základe odbornej literatúry, spomenieme aj spôsob hospodárenia slovenského resp. maďarského obyvateľstva v iných oblastiach.

Gazdovstvo stredného roľníka v Békéšskej Čabe takmer v každom prípade pozostávalo z dvoch jednotiek. A to z mestského domu a z domu na sálaši s príslušnou pôdou. My sa v tejto štúdii zameriame výlučne len na sálašské gazdovstvo, s domom v meste a v ňom prebiehajúcim životom sa v tomto prípade nezaoberáme.

Pokladáme za potrebné zdôrazniť, že - ako to vysvitá aj z titulu - so životom na salaši sa nezaoberáme v celej šírke, pozornosť upriamime na práce prebiehajúce v gazdovstve a na používané pracovné nástroje. Teda zámerne obídeme otázky oddychu, zábavy, duchovného života, školenia detí atď. salašských obyvateľov, a to aj preto, lebo s touto témou sa podrobne zaoberal Július Dedinszky pod titulom Život slovenských roľníkov na békéščabianskych salašoch, v našom zväzku Národopis Slovákov v Maďarsku (r. 1975).

Táto štúdia je spoločnou prácou dvoch autorov.

Materiál o hospodárení zaznamenal Juraj Zahoran čiastočne na základe vlastných spomienok z detstva, čiastočne na základe informácií svojej rodiny, príbuzných a známych. Július Dedinszky zasa preštudoval odbornú literatúru súvisiacu s touto témou, vyznačil smer zberacej práce a nazhromaždený materiál spracoval. Kedže však redakcia tohto zväzku zabezpečila pre nás iba 3,5-hárko-vý rozsah, z našej práce uvedieme iba dôležitejšie časti. Nech nám teda čitateľ nezazlieva, že z našej štúdie chýba o. i. popis varenia-stravovania, výroby jednotlivých rastlinných druhov a chovu niektorých živočíšnych druhov. Nezabudli sme ani na tieto údaje, ale pre obmedzený rozsah ich neuvádzame.

 

O salašoch všeobecne

Dolnozemským salašom - aspoň zväčša - podobných hospodárskych jednotiek pozostávajúcich z obytného domu a hospodárskych budov vybudovaných v chotári mimo dediny - mesta, bolo hodne na niekdajších Horniakoch a sú aj na terajšom Slovensku. Tieto sa na okolí Myjavy volajú kopanice, v Detve lazy, na okolí Lučenca pusta, v Liptove podobne ako v Békéšskej Cabe sálaš, na Orave roľa.1

Dolnozemský a teda aj čabiansky názov salaš má dvojaký zmysel. V užšom zmysle voláme salašom súhrn obytného domu a hospodárskych budov, v širšom zmysle do pojmu sálaš patrí aj rozloha pôdy, ktorá k týmto budovám prináleží.

Sú také oblasti, kde sálašské budovy stavajú priamo vedľa kamenistej alebo poľnej cesty, vytvárajúc priam rad domov. V Nyíregyháze sa udomácnila skupinová stavba sálašov (bokor). Čabianske sálašské budovy, na rozdiel' od predošlých, vzhľadom na šírku pozemku ležia najčastejšie v jeho strede, a z hľadiska jeho dĺžky na 1/4-1/5 od cesty. Z poľnej cesty (cesta) vedie na dvor sálaša vozovka (cestička) a jednotlivé sálaše spája chodník (choňík). Obytný dom a hospodárske budovy sálaša sú stavané po štyroch stranách dvora, na spôsob hradného múru. (Viď pripojenú schému salaša.) Ak hrdý anglický mešťan rád vyznával o svojom domove: Môj dom - môj hrad!, aj čabiansky gazda plným právom mohol povedať: Môj sálaš- môj hrad! Vôkol budov sú záhrady: ovocný sad (ovocná zahrada), vinica (vinica), zeleninová záhrada (zahradka) a humno (dvorec). Za záhradami sa v každom smere rozprestiera obhospodárovaná orná pôda (oráčina).

Gazdovstvo strednej veľkosti malo všeobecne rozsah 30-70 malých jutár (malí uvjer), k jeho obhospodáreniu boli potrební 2-3 stáli mužskí pracovníci a práca 1-2 žien. V čase sezónnych prác bolo samozrejme potrebných viac, aj dva-trikrát toľko pracovných rúk.

Začiatkom storočia čabiansky stredný roľník s manželkou žili na sálaši, tam pracoval približne do svojho 50. roku. Vtedy zanechal aktívne hospodárenie, nasťahoval sa do svojho mestského domu, zveriac sálaš na syna, zaťa, alebo ak boli bezdetní, na rodinu starého bíreša, prípadne ho prenajal.

Čabiansky gazda teda väčšiu časť svojho života strávil na sálaši, ten bol jeho pýchou, ale napriek tomu, domov preň znamenal vždy dom v meste. Keď zo sálaša odchádzal do svojho mestského domu, vždy vravieval: Ideme domov! (Ideme domov). Keď sa vydal na spiatočnú cestu, tento výraz nikdy nepoužíval. Ideme na sálaš (Tájd'eme na sálaš!) vravieval. Bola v tom určitá nevera alebo aspoň nevďačnosť voči salašu, ktorý ho aj s rodinou živil, na ktorom strávil svoju mladosť, ale aj svoj robotný život, ktorý znamenal význam jeho života a ktorý on predsa nikdy neuznal za svoj ozajstný domov.

Premávka medzi sálašom a mestským domom sa diala konským záprahom. Chudobnejší alebo konzervatívnejší gazdovia sa na túto cestu vydávali vozom používaným pri poľnohospodárskych prácach, ale zámožnejší gazdovia alebo tí, ktorí viac dali na seba, cestovali do mesta ľahkým, len na osobnú dopravu používaným vozom (kľekáč), ktorého bok nebol z obyčajnej dosky, ale z pleteného prútia (ľeska).

Začiatkom nášho storočia v chotári Békéšskej Čaby bolo do 3000 sálašov, na ktorých podľa sčítania ľudu z r. 1941 žilo 12 056 obyvateľov, štvrtina celkového počtu mestského obyvateľstva. Aj tieto čísla prezrádzajú dôležitú úlohu sveta sálašov v živote Békéšskej Čaby.

 

Budovy a iné príslušenstvá salaša čabianskeho stredného roľníka

Sálaš stredného roľníka v Békéšskej Čabe pozostával obyčajne z 2-3 väčších a 3-6 menších, ale zato dôležitú funkciu zastávajúcich budov. Tieto budovy - ako sme už spomenuli - zo štyroch strán obkľúčili dvor, a ako na obranu, k vonkajšiemu svetu boli obrátené múrmi bez otvorov. Bezpečnosť slúžilo aj to usporiadanie, že okná a dvere každej budovy sa otvárali z dvora a ľahko bolo na ne dovidieť.

Kvôli lepšiemu spoznaniu čabianskeho sálašského systému prinášame schému jedného čabianskeho sálaša.

 

16. Schéma sálaša čabianskeho stredného roľníka. Kresba: J. Zahoran

 

Pomenovanie príslušenstiev sálaša podľa poradových čísel priloženej schémy a tým aj označenie ich funckie:

  1. Predná alebo čistá izba (preňia chiža)
  2. Malá komora (komôrka)
  3. Kuchyňa (pitvor)
  4. Zadná izba alebo obývačka (zaňia chiža)
  5. Komora (komora, slaňinäška)
  6. Komora na nástroje (sersámoška)
  7. Kôlňa (cieňa)
  8. Chodba (gang)
  9. Záchod (pervát)
  10. Sušiareň a sklad na kukuricu (górej)
  11. Maštaľ pre kone (konská stoja)
  12. Kravín (kravská staja)
  13. Kôlňa (cieňa) na uskladnenie strojov, sudov, kadí atď.
  14. Senník (seňiňec)
  15. Kôlňa (cieňa) na uskladnenie pluhov
  16. Oplôtok (akov)
  17. Chliev pre hydinu, kurín (chliev pre hid)
  18. Kôlňa (cieňa) na vozy a ich príslušenstvá
  19. Pôrodné koterce pre ošípané (fiaztatove)
  20. Ovčinec s výbehom (birkárňa, kľajba)
  21. Chliev (chliev)
  22. Sušiareň a sklad na kukuricu s krytou kôlňou (tórej z cieňou)
  23. Sýpky (kasňe)
  24. Studňa s vahadlom (stuňa zo zrubom)
  25. Napájači válov (válov)
  26. Spodný válov (malí válov, välovčok)
  27. Vodná jama (jama)
  28. Kvetinová záhrada (kvetná záhrada)
  29. Vinica (vinica)
  30. Ovocný sad (ovocná záhrada)
  31. Trávny porast, pasienok asi 600 štvorcových siah (páškov)
  32. Humno (dvorec)

Vzhľadom na obmedzený rozsah nášho príspevku, z vymenovaných 32 jednotiek sa pochopiteľne, nemôžeme s každou jednou podrobne zaoberať, bližšie objasníme iba niektoré dôležitejšie.

Kuchyňa (pitvor)

Do bytu sa vchádzalo kuchyňou, dvere ktorej sa otvárali z chodby (gang). Ak kuchyňa mala otvorený komín (hvízdár) - a na začiatku storočia bol obyčajne taký - od jesene do jari sa v nej pre zimu nedalo dlhšie zdržiavať a pracovať. Vykúriť takúto kuchyňu bolo nemožné.

Z kuchyne sa však vykurovali obidve izby, lebo čeľuste pecí (pec) sa otvárali z kuchyne. Keďbola veľká zima, do pece zakúrili ráno i večer, keďbolo teplejšie, iba ráno. Palivo (kurivo) na sálašoch bolo veľmi rozmanité. Naši dôvtipní a sporiví predkovia využili všetky horľavé časti poľnohospodárskych produktov. Kúrili napr. kukuričným (zetke) a cirkovým steblom (curkovó steblo), slamou (slama), byľami maku (makovíňu), raždím (rážďa). Po zbere kukurice ozubenými bránami (zubačka) zozbierali na kukuričnisku (kukuričisko) aj suché úponky tekvice a odpadky iných popínavých rastlín (sťeblovíňa, čáraňisko, na krytom mieste ich uskladnili a v zime aj tie spálili. Výborným palivom boli aj šúľky (šúľke), ale tie použili skôr v sporákoch (šporheľ, šporák), alebo v piecke pod kotlík (katlaňica, piecka).Dobrým palivom boli aj kukuričné korene (čutke).

K stálemu zariadeniu kuchyne patril z váľkov (váľke) alebo z tehál (tehla) murovaný sporák (piecka) so zabudovanou rúrou (lerňa) a v druhom rohu naproti murovaná piecka s kotlíkom. Dôležitou funkciou otvoreného komína (hvízdár) bolo konzervovanie mäsa a mäsových výrobkov po zabíjačke, údenie (údiť). Skriňa (tálaš) bola tiež dôležitým nábytkom kuchyne. V nej boli uložené nádoby (riad), napr. misy (miske), rajnice (pavňe), taniere (taniere), pekáče (ťapše), nože (nôž), lyžice (ľižica), vidličky (viľička) oslička (osľička), váľok (váľok), natieracie pierko (pierce) a rôzne korenie: soľ (soľ), rasca (rosia), čierne korenie (korenia), bobkový list), (bobkoví list) klinčeky (kľinčoke), paprika (paprika), ocot (ocot), škorica (škorica) atď. Na kuchynskej skrini, ale pripevnená o stenu stála malá polica (rámik). Na nej, skôr iba pre ozdobu bolo uložených niekoľko zriedka používaných hlinených misiek (misťičke) a tanierov. V spodných dvoch alebo troch zásuvkách držali rastlinu Helleborus (korenčok) a šidlo (šidlo) na ošetrenie zvierat s hnisavým ložiskom. Tu bol aj trokár (trokár) s pošvou na liečenie zdutého (zdáte) hovädzieho dobytka.

V strede kuchyne, od jari do jesene stál veľký stôl (stov) s niekoľkými stoličkami (stolec). Za dvermi stála obyčajne menšia debna, v nej stará misa (škvarkáš) na zber odpadkov k vareniu mydla. Na stene bol tu pripevnený aj menší vešiak (rámik), na ňom s niekoľkými pracovnými zásterami (šata) gazdinej (gazďiná).

Vpravo z kuchyne sa otvárala predná, alebo čistá izba (preňia chiža), ktorá slúžila výlučne len na reprezentačné ciele. Jej zariadenie sa vo všetkom zhodovalo so zariadením prednej izby mestského domu. Keďže v nej nijaká práca neprebiehala, tu sa s ňou nebudeme zaoberať.

Na ľavej strane kuchyne bola zadná, alebo obývacia izba (zaňia chiža), v ktorej rodina žila. Tá bola obývačkou, spálňou, jedálňou, ba aj pracovnou.

V jednom rohu izby bola pec (pec), v druhom stôl s dvoma stoličkami a rožnou lavicou. Šaty sa neukladali do skrine (šifon), vešali ich na dva veľké nástenné vešiaky (rámik). V izbe boli dve, zriedkavejšie tri postele, v tých spali rodičia a väčšie dievčatá, deti spali za pecou (surdík), dospievajúci chlapci a mládenci rodiny spali s bírešom v maštali.

V tejto izbe prijímala rodina aj blízkych príbuzných a známych. Ba cez zimné večery sa tu schádzali aj pri sčasti pracovných, sčasti zábavných príležitostiach, také boli napr. priadky (priadke) a páračky (páračke). Stály pobyt v izbe veľmi škodil jej hlinenej podlahe (zemňistí spodok), preto ju bolo treba pravidelne ošetrovať. Aj gazdiná veľkú časť práce vykonávala v tejto izbe.

Práca gazdinej. Gazdiná (pani gazd'iná), ktorá žila s rodinou na salaši, i keď bola zámožná, nemohla len vládnuť, leňošiť; od rána do večera pracovala so sluhami a s ostatnými práceschopnými členmi rodiny. Veľmi bola zaneprázdnená. Varenie, zaváranie, kvasenie, udržovanie šatstva v poriadku, osiatie zeleninovej záhrady, chov hydiny, občasné mazanie hlinenej podlahy a stien s opadávajúcou omietkou, výchova detí atď. to všetko bolo jej úlohou. Z rozmanitých prác gazdinej opíšeme tu iba dve: Pečenie chleba a veľké pranie.

Pečenie chleba (pečenie chleba). Gazdiná piekla chlieb raz týždenne, spravidla v ten istý deň. Prv však, než by sme postup práce opísali, povedzme si niekoľko slov o príprave zápary (par). Pri mletí v mlyne (parník) poverenec gazdinej si pýtal k ostatnému melivu asi 10 kg hrubých otrúb (širokje otrube). Otruby boli základným materiálom zápary. Pripravovali ju nasledovne: Asi 3 kg chlebového cesta, ktoré práve kyslo, rozdrobili v hrnci s vlažnou vodou. Riedka masa za niekoľko hodín vykysla. Vtedy pridali k nej za lyžicu nadrobno rozdrveného liadku (šóca) a vykysnutú riedku hmotu zmiešali s otrubami. Zmiešanina od suchých otrúb natoľko zhustla, že sa z nej dali tvarovať gule vo veľkosti dvoch pästí. Gule poukladali na sušič a na letnom slnku ich vysušili. Keď boli úplne suché, polámali ich na kúsky a vo väčšom vrecúšku odložili do komory. Pri pečení chleba pridali k zápare aj droždie (drožd'e). Bol to zaužívanejší spôsob, ale poznali aj prípravu zápary s chmeľom (chmeľ), ku ktorej droždie nebolo potrebné.

Príprava a pečenie chlieba sa diali nasledovne: Podľa toho koľko bochníkov chleba chcela gazdiná napiecť, za toľko slameníkov (slamienok) múky prichystala do koryta (pekáče korito), prineseného predošlý večer do teplej izby. Koryto položili na podstavec vyrobený na tento účel (tragľe). Záparu popoludní namočili, k precedenej tekutine pridali asi 3 dkg droždia a v jednom konci koryta drevenou miešačkou (drevená vareka na kvas) vymiešali kvas, ktorý v teplej izbe do úsvitu vykysol. Gazdiná ho vtedy pridaním vlažnej slanej vody zmiešala s preosiatou múkou. Potom nasledovala asi jednohodinová ťažká práca miesenia (miesiť).

 

17. Sito a slamienka. Kresba: J. Zahoran

 

18. Koryto na kysnutie chleba (pekace korito). Kresba: J. Zahoran

 

Vymiesené cesto nechali kysnúť (kisňe) asi za pol druha-dve hodiny. Vtedy ho gazdiná vyváľala (chleba vaľkať) do slameníkov vyložených válaničkou (váľaňička) a nechala ho stáť ďalšiu polhodinu, kým pec vykúrili. K pečeniu chleba vykurovali pec takmer výlučne kukuričným steblom (zetke), lebo bolo najčistejším palivom dobrej kalórie. Nástroje používané pri vykurovaní pece boli dva-dva a pol metra dlhá rovná palica - kutáč (papek) a ohreblo (ohrablo) tých istých rozmerov s doskou z tvrdého dreva, v tvare lichobežníka. Ich pomocou vsúvali palivo, hrniec, pekáč atď. do pece a nimi vyťahovali z nej popol, resp. nádoby. Keď dohorel aj posledný snop stebiel, gazdiná pahrebu (žeravica) v peci kutáčom rozprestrela a čeľusť pece príklopom (ďugov) zatvorila. Pec zostala privretá asi za štvrť hodinu, zatiaľ sa pec prehriala a pahreba vyhasla. Po otvorení pece popol ohreblom stiahli až k čeľusti a železnou lopatou ho povyberali do starého nepoužívaného kotlíka. Gazdiná potom cesto zo slameníkov vyklopila na lopatu (pekáča lopata) a vsunula ho do pece (chleba sádzať). Po trojhodinovom pečení, gazdiná čerstvý, voňavý mäkký chlieb z pece lopatou povyberala a vlhkou úterkou ho poutierala. Upečený chlieb - štyri-päť bochníkov, každý po šesť kilov - zaniesli do malej komory, poukladali ho na zavesenú poličku vyrobenú z latiek (ráč, polička), odkiaľ ho v priebehu týždňa skonzumovali.

 

19. Drevená varecha a pekacia lopata (drevená vreka a pekáca lopata). Kresba: J. Zahoran

 

20. Räsoške a strúžok. Kresba: J. Zahoran

 

Pri pečení chleba pripravovali aj dve charakteristické cestoviny. Podplameník (plameňík), vyvaľkaný (vivalkať) z chlebového cesta na primeranú veľkosť, gazdiná kládla do načisto pozametanej čeľuste ešte vykurovanej pece. Horúce tehly zo spodu a plameň pece zvrchu ho upiekli na bublinovitý. Jedli ho omastený za tepla. Druhým takýmto jedlom boli opekance (opekance), vyšúľa-né tiež z chlebového cesta, približne na 70-80 cm dlhé, na dva prsty hrubé tyčinky. Z upečených opekancov aj po niekoľkých dňoch kedykoľvek sa dalo pripraviť jedlo posypané makom, tvarohom alebo bryndzou.

K pravidelne sa opakujúcim prácam gazdinej vykonávaným v obývacej izbe patrilo aj veľké pranie (veľká pračka). Konalo sa všeobecne dvojtýždenne, obyčajne vo štvrtok. V lete mohla gazdiná prať aj vonku, ale v studenej kuchyni s otvoreným komínom, kde bol prievan, ženy prať nemohli, preto sa uchýlili do obývacej izby. Gazdiná sa samotná nemohla dať do veľkého prania, veď sa obyčajne pralo na 6-8 osôb a okrem toho boli aj špinavé veci z domácnosti. No a dve osoby boli potrebné aj k žmýkaniu väčších kusov, duchien, plachiet, obrusov a pod. Preto keď gazdiná dorastenú dcéru nemala, ktorá by si bola stala na druhú stranu koryta, najala práčku (práčka). V tých časoch na každom sálaši bola z váľkov alebo z tehál murovaná piecka (pjecka), na ňu položili kotlík (kotlík) s vodou a podkúrili podeň šúľkami (šúľke) alebo drevom. Pri prípravných prácach (nosenie vody, prichystanie paliva) využili aj pomoc mužov. Gazdiná špinavú bielizeň už predošlý deň popoludní namočila. Osobite kuchynské úterky, lebo tie mohli byť mastné, osobite modrotlač (svetlie plátna, svetlie veci) a osobite osobnú, a posteľnú bielizeň (bielo oblečenia). Z modrotla-če bolo pri dome pomerne veľa, najmä na každodenné používanie, „lebo sa nešpiní" (lebo sa ňefúľa). Špinavejšie veci ešte popoludní alebo k večeru raz preprali, aby boli čistejšie k nočnému namáčaniu (močiť, namočiť), mokli v čistejšej vode dužine). K špinavejším veciam, najmä kuchynským, používali lúh (lúh), k ostatným len vlastné, doma varené mydlo (sapún).

Na druhý deň ráno podkúrili pod kotlík. Oheň mali na starosti zväčša gazdiné, lebo ony vedeli najlepšie, kedy akú teplú vodu potrebujú. Jedna práčka prala na jednej, druhá na druhej strane koryta (práce korito). Koryto stálo na podstavci (tragľe). Keď šaty dvakrát vyprali, bielu plátenú bielizeň vyvarili (vivariť), potom ju ešte raz preprali. Po treťom praní nasledovalo plákanie (plákať) v studenej vode, do ktorej pridali už aj svetličku (belaví krochmeľ). Vyplakanú a vyžmýkanú (žmíkať) bielizeň kládli do škrobu (krochmeľ), ktorý gazdiná varila najčastejšie z hladkej múky sama, ale kupovali ho aj v obchode so zmiešaným tovarom. Po týchto prácach nasledovalo už len prestieranie (presťierať), samozrejme, po dôkladnom vyžmýkaní. Naše matky piesť (piesťík) nepoužívali. Len veľmi zriedka siahli po ňom pri praní hrubších tkanív, napr. pokrovcov.

K prácam gazdinej patrila aj údržba hlinenej podlahy (zemňisti spodok) zadnej, obývacej izby, lebo tá sa následkom stáleho upotrebenia znovu a znovu poškodzovala. Gazdiná hlinenú podlahu poliala najprv horúcou vodou (spodok obárať) a handrou ju pretrela, uhladila. Robila to obyčajne večer, aby vlhká podlaha cez noc uschla a ráno sa už mohlo chodiť po nej. Materiálom hlinenej podlahy je hlinisté blato zmiešané konským trusom (koňacienka). Pri riadnom ošetrovaní podlaha bola pomerne odolná, škodili jej len klince, ktorými sa pribíjali podošvy čižiem. Gazdiná hlinenú podlahu aspoň raz denne pokropila, - vytvárajúc prúdom vody pekné vzorky - plechovou polievacou krhlou (poľievač). Bola to asi poldruhalitrová nádoba v tvare valca, na spodku mala formu lievika, ktorý sa končil v otvore o priemere 3-4 mm. Ak sa hlinená podlaha izby na najviac upotrebených miestach opotrebila a pre časté zametanie vznikli na nej pukliny a priehlbiny, gazdiná požiadala muža, aby jej pripravil alebo dal pripraviť za 1-2 vedrá blata dôkladne premiešaného s konským trusom, ktoré doštičkou (dosťička, varečka) naniesla na podlahu. Potom na čerstvo mazanú podlahu položili dlhšiu dosku; na tej chodili, kým podlaha neuschla.

 

Chov hospodárskych zvierat

K hlavným odvetviam sálašského hospodárenia patril chov hospodárskych zvierat, počnúc chovom kurčiat až po rožný dobytok a kone. Lebo ťažný dobytok vykonával prácu terajších poľnohospodárskych strojov a hnoj rôznych zvierat zabezpečil náhradu živín v pôde. Domáce zvieratá zásobili rodinu po celý rok mäsom, a doma dochovaný, na jarmoku predaný dobytok prinášal peknú sumu gazdovi. Nie div teda, že chovu dobytka venovali veľkú pozornosť aj čabianski slovenskí gazdovia.

Kone. Kone boli pýchou každého ambiciózneho gazdu. V gazdovstve stredného roľníka chovali 3-6 koni, závisiac od toho, či na sálaši boli alebo neboli voly. V zime a všeobecne v zlom počasí držali kone v maštali.

Každodenná práca v maštali sa začala na úsvite. Počas veľkých letných prác sa vstávalo ráno o tretej, o pol štvrtej, v zime obyčajne o piatej hodine; skôr nie, lebo gazda prikázal: Nevstávajte skôr, nepálte olej! (Nenačin driev stávať, ňepáľťe olej!)

Po zapálení kahanca prvou úlohou bolo vyčistenie jasiel a žľabu (jasle a rebrík). Pastier ošípaných alebo mladý bíreš (bírešík, mladí bíreš) poukladal kukuričná steblá do snopa (dosnopa), a s navlhčenými povrieslami (povrieslo) kukuričného stebla, ktoré predošlý večer položili pred kone, snop na dvoch miestach tesne previazal, vyniesol do humna a postavil ho ku stohu kukuričných stebiel. Na spiatočnej ceste priniesol od chlievu šaragle (šaragľe), na ktorých dvaja chlapi vynášali hnoj na hnojisko.

Medzitým už starý bíreš nosil krmivo pred kone. Pre každé dva kone za navŕšený kôš slamovej zmesi (miešanina) alebo plevy zmiešané a s krájanou repou do jaslí a za veľké vidly sena do žľabu, aby drviny (mev) padali na kŕmnu zmes do jasiel, ktorá takto lepšie chutila koňom. Ďatelinové seno (ďeťelina) skrmovali koňmi obyčajne zmiešané s kŕmnou slamou. Na koniec dávali do jasiel aj za liter-dva jadrového krmiva (otrok). Kone ho však dostávali iba v čase ťažkých poľných prác (orba, siatie, zvážanie obilia, kukurice, vyvážanie hnoja). Kým repa trvala, dostali aj na noc po jednej veľkej repe, aby sa im zuby vyčistili (nak sajin vistikaju zube). Skoršie, od druhej polovice leta, keď tekvice boli už zrelé, dávali ich koňom po každom napájaní, pravda, bez semien. Na noc dávali do žľabu po jednom snope čistého neplesnivého kukuričného stebla. Do rána zostali z neho iba steblá.

Počas raňajšieho kŕmenia gazda alebo bíreš vidlami odpratával hnoj (hnoj šatriť) a hneď ho aj kládol na šaragľu, ktorá bola položená na „plač" medzi dva boxy. Keď šaragľa bola naložená, dvaja chlapi vyniesli hnoj na hnojisko.

Po týchto prácoch nasledovalo ošetrenie, čistenie koni. Starší bíreš v ľavej ruke so škrabákom (česadlo) a oválovitou ostrou kefou (konská kefa) natiahnutou priečnym pásom na pravú ruku, rad radom škrabal, kefoval kone. Spomedzi koni vyšiel občas na „plač" a prach, ktorý sa nazhrömazdil v škrabáku, vytíkol v radoch na zem. Virtuozita bola v tom, aby z každého koňa vykefoval toľko prachu, ktorým by vedel „vytĺcť" meno koňa (vibiťmu meno z prachu). Mladší bíreš, v oboch rukách so slameným vechťom, kráčal za starším bírešom a každého koňa zatiaľ drhol, kým sa neleskol. Starý bíreš vtedy žartovne vravel gazdovi: Gazda, srsť koni sa najkrajšie leskne od ovsenej peny! (Gazda, najlepšie sa ľiskňe srsť koňom od ovsaních penách!) Tým chcel povedať, aby gazda nešetril obrokom.

Zrebnú kobylu (žrebná kobola) žrďou oddelili od ostatných, aby ju nepritlači-li alebo nekopli, a keď sa ožrebila, ak bolo dostatok miesta, v tom istom boxe ohradili pre ňu a pre žriebä (žriebä) vhodné miesto. Keď tam miesta nebolo, jednokrídlovými dvermi pripravili pre ňu a pre žriebä bezpečný kút v druhom, protejšom boxe. Malé žriebä je spočiatku dosť nemotorné, ale po 8-10 dňoch, po rozobraní príležitostnej klietky sa už pohybovalo voľne po maštali. Ostatné kone mu neublížili, a keď sa predsa našiel medzi nimi nepriateľsky sa správajúci kôň, žriebä to rýchle pobadalo a vyhýbalo sa mu.

Z raňajších prác pri koňoch zostalo už len napájanie. Niektorý z mužov, zviazané po dvoch vyviedol všetky štyri kone z maštale a pred dvermi všetky štyri zviazal. Priestor pred maštaľou vo väčšine salašov bol vyložený tehlami, ale dalej po studňu, ktorá bola na 30-40 metrov, v jeseň a v zime bolo veru veľké blato. Aby kone nezostali zablatené, medzi maštaľou a studňou už začiatkom zimy prestreli na zem čerstvý slamový hnoj z maštale, v šírke 3-4 metrov a v hrúbke 1 piade. To bol tzv. (čapáš), po ktorom vodili kone k napájaniu. Kým malý bíreš ťahal zo studne vodu do válova a napájal kone, starší bíreš zatiaľ upravil v maštali podstieľku a do jasiel nosil celé repy pre kone, ktoré dostávali po napájaní. Kone po návrate od studne pred maštaľov rozviazali a každý z nich vošiel na svoje miesto, len ohlávku (ketejfík) bolo treba uviazať kumánskym uzlom (kunketéš) o obruč jaslí.

Napájanie sa teda dialo vždy pri studni na dvore. Na salašoch boli v tých časoch skoro bez výnimky kopané vahadlové studne. Ich príslušenstvom boli: stĺp (socha), váha (zvod), tyč (drúčik) a drevené vedro (drevenvo vedro). Studňa (stuňa) bola chránená dvojitým zrubom (veľkí zrub, malí zrub), aby drobné zvieratá, ba ani väčšie, napr. prasa, ovca, prípadne dieťa do nej nespadli. Pri studni bol vyšší veľký válov (válov) pre dospelý dobytok a k nemu sa pripájal malý válov (válovčok) pre mladý dobytok. Voda vytekajúca z válovov sa zozbierala v jame (jama), ktorá zároveň slúžila za skromné kúpele pre kačice a husi (pozri schému salaša 24-27). Napájacie válovy na mnohých miestach boli dlabané z dreva (drevení válov), ale čoraz viac ich bolo aj z betónu. Voda kopaných studní bola väčšinou zdravá, mohli ju piť aj ľudia.

 

Rožný dobytok

Bezprostredne pri maštali pre kone bol kravín. Raňajšia práca sa aj tu začala čistením jasiel. Kukuričné steblá najprv ponosili na stred kravina, potom ich pristavali ku stohu stebiel, v humne. Zároveň s týmito prácami sa začalo kŕmenie kráv. Krmivom bolo buďto kukuríčie (kukurica), šúpolie (šušoline), sušená čalamáda (čalamáda), zmes (miešanina) slamy a repy, alebo prosná slama (prosaná slama). Mladší bíreš, pre každú kravu nastrúhal repu do obrokovej debny a pridal k nej otruby (otrube) jačmenný šrot (jačmeňa múka), alebo kukuričný šrot v množstve, ktoré určil gazda. Pravda, na mnohých miestach dávali kravám obrok iba po otelení, kým nadájali, po odstavení (odlúčiť) už nedostali. Zo vzdialenejších sálašov totiž nebolo možné každý deň dopraviť mlieko do mesta a tam ho predať, preto sa v mnohých hospodárstvach ani nesnažili skrmovaním jadrového krmiva dosiahnuť vyššiu dojivosť. Obrok ktorý takto usporili, použili pri chove iných zvierat, napr. prasiat. Ľudia na sálašoch pili každý deň hodne čerstvo nadojeného mlieka, keď šiel voz do domu alebo na trh v meste, aj 10-15 litrov mlieka niesli domácim alebo na predaj. Ostatné mlieko použili na prípravu rôznych mliečnych výrobkov.

Prv však než by sme opísali spôsob spracovania mlieka, povedzme si niečo o dojení.

Kravy dojili ráno a večer počas kŕmenia. Osoba ktorá kravu dojila - nech bol muž alebo žena - si sadla ku krave na nízky štvornohý stolček. Najprv vemeno (vime) kravy vlažnou vodou naberanou z vedra dôkladne umyla a suchou utierkou utrela, potom dojník (žochtár) vzala medzi nohy a dvoma rukami začala dojiť. Najprv vydojila dve vzdialenejšie, potom dve bližšie cecky. Dojiť sa muselo veľmi opatrne, lebo nervóznejšia krava, ale v lete, keď muchy štípali aj pokojnejšia, šľahaním chvosta alebo zdvihnutím zadnej nohy dojník ľahko prevrhla a vydojené mlieko sa vylialo. Keď dojník bol plný, alebo sa dojenie ukončilo, mlieko precedili cez malé sitko alebo riedke biele plátno do čistého mliečnika, ktorý bol prichystaný obyčajne na stole na chodbe. Niektorá krava, najmä keď bola teľná, mlieko zadržala, vtedy sa s ňou muselo doslova zápasiť, aby ju mohli podojiť. Kravu dojila gazdiná, alebo keď ju poverili, manželka starého bíreša. V takomto prípade mlieko vydojené v sobotu večer a v nedeľu ráno od jednej kravy, prislúchalo bírešovej rodine.

Z prebytkového mlieka, kloré neskomsumovali alebo neodviezli do mesta, pripravovali na salaši rôzne mliečne výrobky. Predovšetkým ho nechali v mliečniku kysnúť (sedali), na prípravu tvarohu. Z kyslého mlieka smotanu (smetana) lyžicou zobrali, potom ho vo veľkej rajnici zohriali na patričnú teplotu (sedlvo mľieko odhrievať). Zo silnejšie zohriateho kyslého mlieka bol tvaroh suchší a tvrdší, zo slabšie zohriateho bol mäkší, s väčším obsahom srvátky. Zohriate kyslé mlieko vyliali do veľkej misy vyloženej ručníkom (šejdruha) a dvíhaním, resp. spúšťaním dvoch-dvoch cípov ručníka nechali srvátku zväčša odkvapkať. Potom tvaroh v ručníku alebo v mešci povesili povedzme na stojan pre mliečniky (mliečňikár), aby aj zvyšná srvátka odkvapkala. Tým bol tvaroh (tvaroh) hotový.

Keď sa - za tri-štyri dni - zozbieralo dostatočné množstvo smotany, umútili z nej maslo. Smotanu vyliali do mútenky (zbenka), vyrobenej zo smrekového dreva, v tvare asi 60 cm vysokého, dohora sa zužujúceho valca. Otvor bol krytý príklopom, v strede asi 3 cm dierou. Na konci asi 80 cm dlhej, na hladko spracovanej tyče bol pripevnený drevený kotúč so 6-8 dierami. Pohybovaním kotúča resp. tyče smerom hore a dolu, umútili smotanu na maslo. Hotové maslo tvarovali na kusy Kibovoľnej velkosti a balené v tenkom bielom plátne alebo v kapustovom liste ho niesli na trh predať, alebo ho spotrebovali doma. Vedľajším produktom mútenia je cmar (cmier).

Ďalším významným mliečnym výrobkom je hruda (hruda), resp. syr. Na sálašoch ho pripravovali najmä v lete a vjeseň, keďbolo hodne zeleného krmiva, výsledkom čoho mali veľa mlieka. Mlieko vo väčšej nádobe zohriali do vlažná a pridali k nemu kľag (kľiag). Kľag každá gazdiná pripravovala sama. U mäsiara obstarala zasolený, sušený teľací žalúdok, ten bol základným materiálom kľagu. Mlieko od kľagu po dvoch hodinách, dva a polhodinách skyslo, úplne zhustlo. Nasledovný pracovný postup bol už potom ten istý ako u tvarohu. Ráno na druhý deň zaschnutú hrudu z ručníka vybrali a dávali ju obyčajne na policu, ktorá bola pod strechou, kde ju za 8-10 dní nechali zrieť. Zrelú hrudu uskladňovali na vzdušnom mieste v malej komore dotiaľ, kým ju nepoužili. (Príprava syra sa od prípravy hrudy líši len v tom, že masu po odkvapkaní položia v ručníku do lysú vyrobeného na tento cieľ, alebo keď taký nemali, medzi dve dosky, na ktoré dajú záťaž, aby mal syr peknú formu.) Za dva-tri týždne sa zozbieralo toľko hrudy, že z nej mohli pripraviť bryndzu (brindza). Ešte mäkkú pružnú hrudu rozdrobili, cez riečicu ktorá mala veľké diery ju pretlačili, alebo ju mlynčekom na mäso zomleli. Sypkú masu posolili, dali ju do dieži na bryndzu (brindzová kupka), dobre ju utlkli, prikryli čistým plátnom a tak ako kvasenú kapustu ju rysovali. Bryndzu nechali takto zrieť ďalšie dva-tri týždne. Vtedy bola už úplne hotová. Zo srvátky hrude pripravovali kyslé polievky, srvátkou tvarohu, resp. cmarom polievky len prichutňovali. Prebytočné množstvo dostali prasce.

Chov oviec

Dôsledkom priaznivých pasienkových podmienok, na bývalých Horniakoch ale aj na dnešnom Slovensku bol chov oviec veľmi rozšírený a je ním aj dnes.2 Slovenskí osídlenci na Dolnej zemi a teda aj v Békéšskej Čabe, vo svojom novom bydlisku sa dlho zaoberali chovom oviec vo veľkom. Neskoršie, po rozdelení pasienkov a ich pripojení k ornej pôde (v polovici 19. stor.), podmienky chovu oviec sa veľmi zhoršili. V gazdovstve toho-ktorého stredného roľníka chovali najčastejšie iba tucet-dva tucty oviec, hlavne kvôli mäsu a vlne.

Hlavným krmivom oviec od jesene až po začiatok leta boli kukuričné stebla a jačmenná alebo ovsená slama. Okrem toho každá ovca dostala denne po jednom kilograme strúhanej repy z dlhého dreveného napájaceho válova, ktorý bol pred chlievom ošípaných. Z tohto válova dostávali obahnené (kotnie) alebo už okotené ovce skromnú dávku obroku. Skromná dávka obróku nebola náhodná. Keď totiž ovce dostanú väčšiu dávku jadrového krmiva, rýchlo sa jim zunuje. Potom sa už v ňom len s nechuťou prehŕňajú a medzitým prestanú produkovať mlieko. Zažívacie ústroje ovci sa hodia skôr na spracovanie steblovitého krmiva. Hnoj spod oviec vynášali iba dvakrát ročne, na jar a vjeseň, keď bol čas vozenia hnoja (hnoj voziť). Jahňatá (barance) sú milé stvorenia, keď sa zavčas jari na slnku naháňajú, hravo vyskakujú.

Akonáhle na jar tráva zazelenala, ovce spásali trávu v humne, a po žatve aj s ošípanými sa túlali po strnisku, resp. po zbere kukurice po kukuričnej zemi, spásajúc zelenú trávu, burinu, roztrúsené kukuričné lístie.

Medzi Slovákmi v Juhoslávii okolo roku 1930 chovali ovce už len väčší gazdovia. Títo na jar najali spoločného ovčiara, ktorí ovce do jesene opatroval. Po žatve ovce v prísnom poradí nocovali na poliach, pohnojovali zem takto spolčených gazdov. Vydojené mlieko si rozdelili medzi sebou podľa počtu dojných oviec.3

Začiatkom mája nastal čas strihania oviec (ovce strihať). Táto práca nevyžadovala špeciálne vedomosti, ale primeraná prax neškodila. K strihaniu ovice boli potrebné: starý stôl, alebo na dva podstavce položené dvere, dobré ostré nožnice a špagát. Ovce strihali dvaja-traja chlapi, k tuctu, dvom tuctom oviec ich nebolo treba viac. Čabianski gazdovia v tých časoch chovali prevažne maďarské stepné plemeno s dlhou hrubou vlnou. Málokto mal rád plemeno s rovnými skrútenými rohmi, čo však z hľadiska produkcie a kvality vlny neznamenalo podstatný rozdiel'.

Muž, ktorý ovce strihá, vyberie jednu zo zatvoreného ovčínca, položí ju na stôl, tri nohy - dve zadné a prednú spodnú nohu - krížom zviaže a začne strihať. Ovca je pokojné zviera, neprotiví sa, nekope, oddane trpí svoj osud. Strihá sa najprv hlava zvieraťa, potom sa od stredu podbrušia pokračuje smerom nahor, od hrdla po zadnú časť, kým sa nedostane k chrbtici. Keď je strihač s jednou stranou hotový, obráti ovcu tak, aby vlna zostala pohromade a previaže jej aj nohy. Nasleduje strihanie druhej strany. Ostrihaná vlna má zostať v jednom kuse. Strihač ju pekne zloží tak, aby na vonkajšej strane bola čistá časť, zo strany kože. Jednu časť vlny spracovali doma na prikrývky a pokrovce (zatiaľ ju uskladňovali vo vreciach, zavesených na krokve na povale), ostatnú predali. Strihanie spôsobilo nemalé zmätky u jahniat. Svoje „vyzlečené" matky nespoznali a začali zúfalo bľačať. K tragédii však nedošlo, lebo matky spoznali svoje jahňatá, a tie opatrne a bojazlivo oňuchávajúc ostrihané ovce, po hodine -dvoch sa uspokojili.

Ošípané

Potomkovia slovenských osadlíkov z Horniakov, zakladateľov Békéšskej Čaby, po príklade svojich predkov sa dlho zaoberali hlavne chovom rožného dobytka a oviec, veď disponovali rozsiahlymi pasienkami. Ubývaním pasienkov a rastom rozsahu ornej pôdy od druhej polovice minulého storočia, na úkor stavu rožného dobytka a oviec vzrastal chov ošípaných. Údené mäso, slanina a klobása boli každodenným jedlom dolnozemských roľníkov, spotrebovali z nich veľké množstvo. Na začiatku nášho storočia v gazdovstve čabianskeho stredného roľníka bolo aj 50-80 alebo aj viac kusov prasiat, ošípaných a kŕmnikov. Tieto, samozrejme, nemohli byť pohromade, podľa veku a účelu (prasnica, kŕmnik atď.) každá skupina potrebovala osobitný chliev.

Prasnice (prasnie) 2-3 týždne pred oprasením umiestili do pôrodných kotercov s priehradami. Tu dostávali oveľa kvalitnejšie krmivo, hlavne pomyje (pomije) z jačmennej múky (jačmeňa múka) a otrúb (otrube), aby sa ich kondícia na čas pôrodu zlepšila. Ráno a večer dostávali aj jaderné krmivo, ale nie veľa, lebo keď by stučneli, po oprasení by to bolo z viacerých hľadísk nevýhodné. Jadrové krmivo sa skladalo z dvoch dielov jačmeňa a z jedného dielu kukurice. Po napájaní im kvôli lepšiemu tráveniu dávali aj tekvice (tekvice) alebo repu (burga). Dnes už všeobecne používaná d'atelinová múka vtedy ešte neexistovala, lebo kladivové šrotovníky na mletie steblovitých krmovín neboli. 2-3 dní pred pôrodom prestreli do pôrodných kotercov čerstvé slamené stelivo (poprávka) a na noc každú prasnicu zahnali do osobitného koterca (zárka), aby stelivo pomliaždila, lebo keď je slama úplne čerstvá, steblovitá, malé prasce sa ľahko schovajú pod ňu a matka ich môže pošliapať, zadláviť. Keď prasnice rodili vo veľkej zime, gazda aj dva-tri razy vyšiel v noci do pôrodného koterca a pri svetle kahanca sledoval priebeh pôrodu. Keď si myslel, že vlhké prasiatka by vo veľkej zime zamrzli, v koši obloženom handrami ich zaniesol do teplej izby. Tu zostali pokiaľ celkom neuschli, vtedy ich zaniesli naspäť k matke. Prasiatka cicali obyčajne za šesť týždňov, vtedy ich odstavili (odlúčiť). V tomto veku už zjedli akékoľvek krmivo, ale obzvlášť ľúbili srvátkové pomyje (srvátkovie pomije).

Nosný krúžok (karička, garíčka) dostali odstavčatá keď boli tri-štyri-mesačné. Vtedy boli ešte povoľné. Silný chlap chytil odstavca za ucho, zovrel ho medzi kolená, nos (ripák) mu držal dohora a gazda špeciálnymi kliešťami (kľieštike) pripevnil krúžok kvičiacemu zvieraťu na okraj nosa, dávajúc pozor, aby nosnú chrupku neporanil. Oveľa ťažšie bolo okrúžkovať staré plemenné zviera. Museli ho pridržať dvaja chlapi a tretí pripevnil na nos ošípanej - kvičiacej otvorenými ústami - povraz so slučkou (sídlo, kľuka), priviažuc voľný koniec povrazu o stĺp. Vtedy už zviera pustili, lebo pri cúvaní dozadu sa stalo vlastným väzňom a gazda bez námahy mohol umiestiť dva alebo tri krúžky na okraj jeho nosa. Dvaja chlapi chopili ošípanú znovu za uši, povraz z úst jej gazda vypol, potom už mohla voľne odísť.

Prasnice po odstavení sa vrátili k zmiešanému stavu ošípaných (dvorne svine). Keď sa - závislé od ich kondície - po niekoľkých týždňoch dostavila nová ruja (buka sa) a v gazdovstve bol kanec, na niekoľko dní ho zatvorili do jedného chlieva s prasnicami. Gazda si do kalendára zaznačil dátum, aby vedel, kedy môže očakávať ďalší prírastok. Keď na salaši kanca (kan, kanec) nemali, poslal gazda pastiera (gondáš) ku gazdovi, o ktorom vedel, že má dobre stavaného kanca a dal sa ho spýtať, kedy môže prísť s prasnicami. Lebo keď kanec toho dňa už zapúšťal, ďalšie prasnice sa môžu k nemu pripustiť iba na druhý deň. Kanca pripúšťali na jednu prasnicu nanajvýš dvakrát. Ak ani vtedy nezostala prašná, pokladali ju za nevhodnú na chov. Poplatok za zapúšťame vyrovnávali gazdovia obyčajne plodinami, pol mericou (merka) mrvenej kukurice alebo jačmeňa.

Pomyjový sud (pomijoví sud) stál od jesene do polovice jari v maštali, aby pomyje bolo vždy primerano teplé. V zime i takto museli dávať pozor, aby kotné prasnice nedostali príliš studené pomyje, lebo vtedy by ľahko potratili (pometa-la). Ošípané kŕmili obyčajne dvakrát, ale napájali ich v každom prípade trikrát denne. Inak ich každý deň - ráno a popoludní - vypúšťali z chlieva a aj v zime ich raz denne popreháňali po snehu. Nech si pobehajú. Pri každom salaši bol menší-väčší trávnatý priestor (páškov, prieloh), aj humno (dvorec), kde deti gazdovskej rodiny alebo pastier, pásli ošípané od jari do začiatku júla. Keď sa potom objavilo prvé strnisko, pre ošípané, ale aj pre ostatné zvieratá nastal čas ozajstnej slobody a hojnosti. Priestor ich pohybu sa zmnohonásobil a roztrúsené klasy a zrná poskytovali pre ne hojnosť krmiva. V jeseň sa pre ne priestor pohybu ešte viac rozšíril. Po zbere kukurice a kŕmnej repy (burga) ich pustili aj na kukuričnisko (kukuričisko) a na repovište (burgoviško).

Konečným cieľom chovu ošípaných a prác súvisiacich s nimi bolo kŕmenie ošípaných, resp. zabíjačka. Aj o tom by sme sa mali zmieniť v našej práci. Upustíme však od toho, lebo Július Dedinszky vo svojej štúdii Čabianska klobása, odmenenej cenou na župnej a krajinskej národopisnej súťaži4, obšírne píše o tejto téme, a tak by sme len zbytočne opakovali. Sledujme radšej ďalšie zložky čabianskeho sálašského gazdovstva.

Hydina. Najväčší hospodársky význam v hydinárstve čabianskych sálašov mal chov sliepok (sliepka) a kurčat (kura). Sliepka a kurča boli častým nedeľňajším obedom rodiny, vajcia boli stále potrebné k príprave jedál v kuchyni a z nadbytočných predaných vajec, kurčiat a sliepok dostala gazdiná peknú sumu. Nie div, že na jar aj v lete sa sliepky, mládky a kurčatá rôzneho veku, doslova hmýrili v humne a v ovocnom sade okolo sálaša. Na mnohých sálašoch mali pre sliepky osobitný kurín (kuríňec), kde za zatvorenými dverami bezpečne prenocovali. Niekde spávali sliepky na povale budovy oproti obytného domu, kde z otvorenej kôlne vystupovali po rebríku hustejšie nasadenými priečkami, a časť povale bola zariadená na tento cieľ. Zariadenie pozostávalo z bidla (pánte) zostrojeného z latiek alebo zo žrdi a z niekoľkých vyradených, slamou vyložených košiarov s dvoma uchami. Sliepky spávali na bidle, vajcia znášali v košoch. Ale znášali vajcia aj v slepých oknách (obločke) vytvorených vo výške pŕs na dvoch protejších múroch už spomenutej otvorenej kôlne.

Každá gazdiná sa snažila o čo najvčasnejšie - už vo ťebruári - v marci -vyliahnutie prvých kurčiat. Keďže počasie bolo vtedy ešte studené, kvočky nasádzali (nasadiť) na vajcia v maštali, na mnohých miestach v obývacej izbe.

Výhodou včasných kurčiat bolo jednak to, že boli najzdravšie, najotužilejšie, jednak aj ich cena bola oveľa vyššia na trhu. Neskoršie vyliahnuté kurčatá v letných horúčavách veľmi trpeli, nevyvíjali sa uspokojivo, mnoho z nich za hynulo, ich odchov bol však lacnejší, veď po žatve a mlatbe, vyrástli na zrne roztrúsenom po strnisku skoro zadarmo.

Starostlivo vybranú kvočku (kloka) po vyliahnutí (Tiahnúť sa) nepripustili ihned'ku kurčatám. Vyhodili ju na dvor, aby sa v prachu alebo v popole (popov) vykúpala. Drevený popol totiž úspešne ničil príživníkov (voš, švóla), ktoré sa prípadne na kvočke nachádzali. Inou metódou bolo, natrieť brušnú časť a podkrídlie kvočky pierkom namočeným v petroleji. A keď aj kurčatá ovšivaveli (ovšivavele), starostlivá gazdiná im hlavu a hrdlo natrela (namastiť) bravčovým tukom; vši sa totiž najradšej zdržiavajú na týchto miestach.

V prvých dňoch dávali kvočku pod klonku (klonka) na tienisté, trávnaté miesto a jednu stranu klonky podopreli natoľko, aby spod nej mohli vychádzať iba kurčatá. Válov (válovčok, válovec) na krmenie a napájanie umiestili pod okraj klonky tak, aby bol kurčatám prístupný z vnútra i z vonka. Ich stálym krmivom je už teraz trošku navlhčený kukuričný šrot (kukuričná dara), ale okrem nej všetko iné, čo nájdu: červy (červóč), húsenice (húsaňica), kukly (kukľica) atď. Držať kvočku pod klonkou má jednu nevýhodu: nevie ubrániť kurčatá pred krahulcom (krahuľec) alebo strakou (straka).

Naproti tomu kvočka ponechaná na slobode, svojím stálym pobehovaním niekoľkodňové kurčatá unaví takmer na smrť. Preto ju zvykli motúzom priviazať za nohu o plot. Lepším, pokojnejším vodcom kurčat je kapúň (kapún). V tých časoch sa každá, k niečomu súca gazdiná vyznala v myškovaní mladých kohútov. - K jeseni sa stav kurčat podstatne znížil, na zárez zostalo už len niekoľko kusov, no a, samozrejme, mládky (mládke) ponechané za nosnice. Tie si dotiaľ zvykli medzi staršími sliepkami a večerami spolu s nimi šli na nocľah (na nocovisko).

Husi. Tesárska komora (kresárňa) od konca januára slúžila inému účelu. Tu umiestili totiž hniezda pre nosné husi. Každá hus poznala svoje hniezdo, vajcia znášala do toho. V gazdovstve strednej veľkosti mali päť nosných husí a k nim jedného gunára. Hniezda boli zostrojené z dosák. Ráno každá hus sama šla zniesť vajco do hniezda - vajcia znášali iba ráno - a keď aj posledná hus za veľkého gagotu vyšla z komory, gazda alebo gazdiná zozbierali vajcia. Skôr však na každé vajco napísali ceruzkou dátum a aj to, že ktorá hus ho zniesla. Každá hus mala totiž radové číslo. Najprv podsypávali staršie vajcia. Husi, ktoré sedeli na vajciach, kŕmili a napájali raz denne, ráno, vždy jačmeňom. Kvokajúce husi chuť do jedla nemali, preto poriadne schudli. V tomto vzťahu existuje staré čabianske úslovie, vzťahujúce sa na človeka v zlej koži: Tak vizerá, ako hus z vajec! Zvyšné alebo neskoršie znesené vajcia podsypávali skoro vždy pod kvokajúcu sliepku. Húsence z druhého alebo tretieho liahnutia nazývali šarňove (otavove húsatá).

Húsatá boli v prvých týždňoch chúlostivé, citlivé na zimu. Vtedy dostávali z pekáča kukuričný šrot zmiešaný rezaným zeleným krmivom. Neskoršie spôsobili už menej starosti, lebo sa veľmi rady pásli.

Husi a kačky v lete dvakrát šklbali. Keď perie mladých vyvinutých husí dozrelo (piera dozrelo), čiže pri vytrhnutí bolo pri koreni suché a nebolo krvavé, ba začalo už aj vypadávať, gazdiná pripravila do niektorej prázdnej maštale náradie potrebné k šklbaniu. Veľké koryto pre perie a menšie pre páperie (moch). Ak husí na šklbanie bolo veľa, asi 50-60 kusov, gazdiná potrebovala pomoc. Spoľahnúť sa mohla na pomoc manžela alebo šikovnejšieho bíreša, ba aj na pomoc susedy. V deň šklbania sa dvor ozýval od náreku husí. Osoba, ktorá hus šklbala, vzala ju pod pazuchu a aby sa od jej trepotania už ošklbané perie a páperie nerozletelo - opatrne si sadla na štvornohý stolček (stoučok) ku korytu. Hus si chrbátom uložila na kolená, jej hlavu resp. hrdlo slabo zovrela medzi kolená, ľavou rukou držala krídla a narovnané nohy husi, a pravou rukou, opačným smerom od priliehania peria, začala perie rýchlo šklbať. Prihodilo sa, že mladej husi sa pri šklbaní vytrhla koža. Vtedy ranu husto posypali dreveným popolom, od čoho sa rýchle zahojila. Mladé husi šklbanie vysililo, preto ich bolo treba výdatne kŕmiť, aby znovu zmocneli. Druhé šklbanie sa dialo podobne ako prvé. Perie a páperie uskladňovali k dňu páračiek v sobotu (priesip).

Husi na salašoch pchali pre vlastnú potrebu i na predaj, podľa možnosti novou kukuricou, ktorú prv namočili, potom k nej pridali masť alebo slnečnicový olej, aby sa ľahšie kĺzala. Ženy pchali večer a ráno z lavóru, za 3-6 týždňov. Niektorá hus po pchaní kukuricu vyvrhla, roztrúsila. Aby tomu predišli, previazali jej hrdlo šúpolím.5 Tento popis sa vzťahuje na salaše v Hódmezővásárhelyi, ale vo všetkom je platný aj pre čabianske pomery.

Záverečným aktom prác súvisiacich s husami - samozrejme okrem ich skonzumovania - boli páračky (páračke). Cez zimné večery si ženy a dievčatá z rodiny, kmotry a susedy posadali v obývacej izbe okolo dlhého stola, a za veselého rozhovoru párali perie, priebežne prinášané vo veľkom množstve na stôl. Pri tejto príležitosti sa zišli aj muži, kmotrovia, susedia, ktorí hrali v karty a popíjali v kuchyni. Keďboli na páračkách aj dievčatá, prišli do izby aj známi mládenci, tí síce prácu nenapomáhali, skôr ju hatili. Tu - tam fukli do hromady páperia, ba prihodilo sa aj to, že položili doň vopred chyteného vrabca. Naľakaný vták chcel, samozrejme, uletieť, trepal krídlami a už hotové ale ešte neodložené perie a páperie roztrúsil. Ženy vískali, nadávali, ale sa nehnevali. Aj tieto žarty patrili k páračkám, k lepšej nálade inak nudnej práce. Po ukončení páračiek domáci ponúkali ženy i mužov nejakou lahôdkou, najčastejšie varenou kukuricou posypanou makom.

Na čabianskych sálašoch chovali aj kačky, morky, perličky, a tu i tam, sa pre ozdobu dvora našiel aj páv. Chovom týchto sa však pre obmedzený rozsah našej práce, nebudeme zaoberať.

 

Poľné práce

Popri živočíšnom chove druhú veľkú skupinu prác na salaši tvoria poľné práce, rastlinná výroba. Prvou úlohou je obrobenie pôdy. Hnojenie, oranie, bránenie, smykovanie, a len po týchto prácach nasleduje sadenie a siatie.

Z prípravných prác sa tu podrobnejšie budeme zaoberať iba oraním.

Po rozmetaní hnoja nasledovala hlboká orba pod jariny (jarina). Na jar orali len piesočnatú, bezštruktúrnu pôdu, štruktúrnu pôdu sa usilovali zoraťv jeseň. Keďpredošlý rok niektorú tablu obracali oraním „na brázdu" (obracania), orali ju z protejsieho smeru od seba. Pedantný gazda, prv než začali orať, vyznačil (vihančokovať) pruh prvej brázdy. K tejto práci sú potrební dvaja chlapi. Prvou úlohou je vymerať bod obratu, stred tably siahou (siaha). Do stredu vymeraného bodu obratu pri salaši a aj pri hone zastokli do zeme vidly. Na porisko vidiel pri hone uviazali farebnú šatku, aby celá dĺžka honu bola viditeľná. Gazda zostal pri kopčeku zeme (hančik) navŕšeného pri prvých vidlách a svojho pomocníka poslal s rýlom asi na 40 metrov smerom vidiel, ktoré boli na konci honu. Pomocník tam postavil rýl do zeme tak, aby bol podľa možnosti presne na jednej linke medzi dvoma vidlami. To sa mu, pravda, len zriedka podarilo presne, preto gazda zrakom sledoval (zhľadeť) smer a pravou alebo ľavou rukou naznačil, na ktorú stranu treba rýľ posunúť. Keď sa tri poriská presne kryli, gazda ukázal smerom dolu, že tam treba urobiť kopček (hančik). Tak to postupovali až po cestu, až kým pruh prvej brázdy bol vyznačený takým rovným radom kopčekov, že ani špagátom by lepší nevyznačili. Potom už nasledovalo oranie.

Používanie čeriesla (čerieslo) nebolo všeobecné. Toto náradie pripevňovali na hriadeľ (hriadeľ) a pri oraní odrezávalo pôdu priamo pred lemešom (hlava).

Oralo sa viacerým spôsobom. Veď jednotlivé kultúrne rastliny vyžadovali rozličné metódy, okrem toho sa inak oralo v jeseň ako na jar a celkom odlišná bola podmietka strniska v lete (strnisko prevrátiť, úhoriť). Na kvalitu práce vplývalo aj počasie a kvalita orania závisela aj od ťažnej sily (záprah).

Jarným oraním sa pripravila pôda pod okopaniny. Tie sú: kukurica (kukuríc), slnečnica (slnečník), kŕmna repa (burga), prípadne cirok (curok), konope a šošovica (ľanča), ako i rôzne zeleniny. Okrem uvedených do pôdy zoranej ale len do piesočnatej na jar siali ďatelinu resp. lucernu (ďatelina) a niektoré druhy zelených krmív.

Hĺbka jarnej orby bola všeobecne 18-30 cm. K brázdeniu (brázd'iť) sú potrební dvaja chlapi, jednoradličný pluh (ed'inák) a dva páry koni. Zadný pár koni je silnejší a ťažšie má aj brdce (váha). Predné dva kone sú slabšie, mladšie, aj brdce majú ľahšie. Aj jeho tvar sa líši od zadného. Predné brdce spája s nosníkom (taľičke) primerano dlhá silná reťaz, vyrobená na tento účel, a dva zadné kone ho pomocou chomúta (ňaklove) držia v primeranej výške. Pohonič vedie prvý pár koni a to tak, že ohlávku (ohlavok) drží pravou rukou nad zubadlom. Druhý kôň (brázdňik) kráča po vyznačenom pruhu. Dva kone kráčajúce za sebou na ľavej strane orú „k sebe" (k sební), druhé dve na pravej strane „od sebe" (odsební, brázdní). Nastavenie pluhu k hlbšej alebo plytšej orbe (hlbšie, pľičše) bola úloha gazdu. Po niekoľkých obratoch zadný pár koni dostal opraty (ôboc) a usmerňujúc ich, nadálej oral už len jeden človek. Keď začali orať na okrajoch bodu obratu, pozdĺž záberu zostala brázda. Aby nezostala neúrodnou priehlbinou v podobe jarka, ešte raz prešli po nej a jedným záberom ju obrátili naspäť (zavrhnúť brázdu). K hlbokej orbe koncom leta, vjeseň a na jar používali obyčajne jednoradličný pluh (edinák), s dvojradličným pluhom (dvoják) orali len tam, kde do jarma boli zapriahnuté štyri voly, alebo aspoň dva voly vzadu a dve silné, pokojné kone vpredu. Napriek pomalšiemu pohybu volov bola takto práca rýchlejšia, lebo pluh zabral odrazu veľkú šírku pôdy. Pšenicu, raž, ozimný jačmeň siali do pôdy po okopaninách, obyčajne po kukurici; preto pod obilie nikdy neorali hlbšie od 8-10-12 cm. Túto orbu vykonávali dvojradličným, na niektorých miestach štvorradličným pluhom (štvorák). Jednoradličný pluh zo sálaša na miesto orania alebo odtiaľ naspäť ťahali koňmi vždy povalený (zavalení) a aby sa sánky na lemeši nedrali, medzi hriadeľ (hriaďel) a lemeš umiestili brvno (vlača). Podmietka strniska sa konala tiež viacradličným pluhom v hĺbke 4-6 cm. Strnisko väčšinou ponechali do jesene na pasienok pre husi, ošípané, ovce a včely. Keď bolo leto daždivé, našli na strnisku pašu aj kravy. Pôdu zoranú na jar, bolo treba okamžite, ešte v ten deň brániť (zubačiť), aby čerstvo zoraná pôda nezoschla na hrboľato (hrudnavá roľa).

Sejba (sejba) nasledovala po bránení (zubačiť). Všetky osivá, teda jačmeň i pšenicu predošlý večer močili (farbiť) proti sneti (sňeť). Osivo močili v kúte pri sýpkach (kasňe na obiľia) v modrej skalici (siví kemenčok) resp. v 1,5% roztoku bordóskej zmesi.

Na druhý deň ráno, ešte pred raňajkami (do obedov) osivo zozbierali do vriec, naložili na vôz a odviezli ho na koniec tabli ktorú mali posiať, aby bolo po ruke. Po raňajkách, ešte na dvore, naplnili osivom aj stroj, pričom jeden chlap vyviedol štyri kone pred stroj. K obsluhe sejačky boli potrební traja muži. Jeden pohonič (pohonič) jeden vodič (kormáňoš) a jeden zadný pomocník. Pohoničovu prácu poznáme. Jedinou, pritom veľkú pozornosť vyžadujúcou prácou vodiča bolo presné riadenie stroja pomocou riadiaceho mechanizmu, aby rady čo najpresnejšie priliehali k sebe, aby sa nesialo na ten istý rad, alebo, čo je tiež veľkou chybou, aby medzi dvoma krajnými radmi nezostala veľká medzera, neosiata plocha. Prácou zadného pomocníka (faroš) bolo znovuplnenie stroja a dozeranie na to, či sa niektorá rúra neupchala, lebo keďto zavčasu nepobadal, siatie bolo medzerovité, čo bolo vidieť na vzídenej siatine a gazda - lebo obyčajne on bol vzadu (faroš) - s hanbou počúval kritické poznámky priateľov a susedov. V ruke zadného pomocníka - „faroša" - bol železný škrabák (stik), namontovaný na dlhšom porisku, ktorým čistil rúry od buriny a černicových úponkov, ktoré sa na ne nalepili. Zvykom bolo zavesiť za sejačku ľahké železné brány a tak súčasne so siatím vykonať aj bránenie pôdy.

Najmä obilie zasiate do pôdy zoranej na jar bolo treba okamžite stmeliť, čo sa robilo valcovaním (valcovať, mangľovať). Nasledujúcou neodkladnou jarnou prácou bolo bránenie ozimín železnou, pripadne prútenou bránou (prúťaná brána). Na prútené brány pripevnili aj záťaž, obyčajne agátové brvno vo forme stĺpa. Cieľom bránenia bolo odstrániť kapilaritu a skypriť vrchnú, prípadne zaschnutú pôdnu vrstvu, ako i povyvracať minuloročné kukuričné korene (čutke) a očistiť ich od zeme. Potom nasledovalo zozbieranie koreňov (čutke zbierať) a ich odvoz z pšeničnej table. Na tejto práci sa ľud sálašov zúčastnil od malých po veľkých, lebo kukuričné korene boli dobrým palivom do peci. Zbierači koreňov najprv na veľkej ploche palicami vytĺkli zem z koreňov (čutke drviť), potom ich zozbierali do košov a poznášali na veľké hŕby (hŕba). Táto práca si nenárokovala fyzickú silu a pomáhali v nej aj deti. Zozbieranie koreňov bolo dôležité, lebo keďboli by zostali na poli, boli by spôsobili veľa nepríjemnosti, prípadne aj škodu koscom počas žatvy a majiteľom mláťačiek pri mlatbe.

Tu by sme mali opísať aj siatie ovsa, lucerny, kukurice, kŕmnej repy a tekvice, slnečnice atď., ale pre nedostatok miesta upustíme od toho. Prejdeme radšej na ošetrovanie rastlín.

Ošetrovanie rastlín. Zasiate semená v dobrom jarnom počasí rýchle vyklíčili, rastliny rýchle rástli. Ale začali rásť aj rôzne buriny v chotári. Keby sa gazda nebol postaral o ničenie burín, kultúrne rastliny by boli čoskoro zatlačili, alebo by ich aspoň poriadne zohyzdili. V tých časoch ešte neboli chemikálie na ničenie burín, sadenice ošetrovali takmer výlučne ručnou prácou, hlavne okopávaním.

Najmenej práce dalo ošetrovanie siatin. Už sme spomenuli, že pôdu zoranú pod siatiny na jar, bolo treba okamžite stmeliť, čo sa robilo valcovaním. Nasledujúcou prácou bolo bránenie železnou alebo prútenou bránou, potom odstraňovanie ostia (kordonovať). Palicami, ktoré mali na konci podobu obráteného šípa, prechádzali tabľou a odrezali korene buriny, hyzdiacej pšeničnú tablu, očistiac takýmto spôsobom siatiny od ostia.

Keď už kukurica mala 3-4 listy, okopávali ju pluhom. So skúseným starým koňom si poradil aj jeden človek, v prípade mladšieho koňa boli k okopávaniu potrební dvaja chlapi. Jeden - mohol byť aj „gondášik" alebo 12-16-ročný gazdov syn - viedol koňa, ale k pluhu bol už potrebný skúsený muž, inak by boli na prácu doplatili vyrezané korene, ba i celé rady kukurice.

Pri prvom okopávaní ponechali kukuricu ešte na husto. Riedili ju až pri druhom okopávaní, lebo vtedy už 50-60 cm vysoká kukurica je výborným krmivom pre rožný dobytok. Značne zvyšuje dojivosť, ale aj kvalitu mlieka. V tých časoch bolo pri druhom okopávaní vo zvyku ohrabávanie (ohrabovať, ometávať) kukurice, aby sa nepováľala. Pred ohrabávaním ju riedili. Jeden človek, zaberúc dva rady, pravou rukou povyťahoval zbytočné kukuričné stebla a kládol ich pod ľavú pazuchu. Keď sa mu tam viac nezmestilo, kládol ich v určitej vzdialenosti na hŕby, ktoré potom vozom dopravili na sálaš. Súčasne s riedením odstraňovali aj pazušné výhonky (kukuríc pazušiť). Okopávať bolo samozrejme treba aj ostatné okopaniny, zeleninu, papriku, rajčiny atď., okrem toho zemiaky aj ohrabávali. Okopávanie sa na sálašanov privalilo odrazu, takmer na celej ploche gazdovstva. Usilovný ľud sálašov sa za dlhé týždne, deň čo deň obracal s motykou v ruke. Pletie (pretrhávanie) maku sa na ten čas už dokončilo. Súrilo však okopávanie viniča, zemiakov a zeleninovej záhrady. Aj k pletiu repy boli potrební ľudia. Pri tejto práci rozbolí driek. S malými ručnými motykami (kaparka), v drepu alebo kľačiac liezli po radoch, aby slabé rastlinky zostali za nimi iba jednotlivo. Od jarnej kopačky viniča začiatkom apríla, po druhé okopávanie kukurice, každodenná, od rána do večera trvajúca namáhavá práca okopávania trvala do konca júna. V tomto období si ľudia odpočinuli nanajvýš v nedeľu, v daždivom počasí, alebo keď šli na jarmok alebo na trh.

Zber úrody

Žatva (kosba). Plynutím času sa obilie pomaly vyklasí (viklasí). Gazda čoraz častejšie pozoruje, mrví navierajúce klasy, ako sa v nich zafarbujú, tvrdnú zrná? Začína dozrievať najcennejšie ovocie práce a ustávania sálašského ľudu. Hej, len aby nám počasie žičilo! Nech nás Stvoriteľ uchráni od búrky (príval) a ľadovca (búrka), vzdychne si deň čo deň gazda.

 

21. Kosa, kladivo, nákova a osla (kosa, mlačok, babka a oslička). Kresba: J. Zahoran

 

Pripravia, opravia všetky náradia potrebné k žatve: kosu, mlatok (mlačok), nákovu (babka), osličku, skľučovadlo (čachor), hák (kvačka), no a, samozrejme, aj pálenku. Skľučovadlo a hák pripravujú po domácky; skľučovadlo z rohu rožného dobytka. Ak by ľudia sálaša - vrátane bírešov - podľa predchádzajúceho odhadu nedokázali žatvu na čas ukončiť, gazda najíma žencov za určitý podiel (riseš), najčastejšie tých, ktorí z roka na rok žnú uňho, alebo majú v gazdovstve podielovú kukuricu. Dohodli sa obyčajne zmluvne. Každému páru podielnikov, závisle od rozsahu plochy, prináležala aj strava. Solená slanina (biela slanina), údené mäso (úďenvo meso), strukoviny (strova), múka, soľ a pálenka (páleno). Okrem toho si podielnici niekedy vyjednali aj iné, napr. zemiaky, cestoviny do polievky, ocot atď., ale to boli zriedkavejšie prípady. Dohodli sa mesiac, poldruha mesiaca pred žatvou, potom už obidve stránky pokojne čakali začiatok veľkých prác. Gazda mal žencov, robotníci mali čo žať, chlieb zabezpečený na celý rok.

Prvé žacie stroje (kosiaca mašina) sa v Békéšskej Čabe objavili na prelome storočia. Obyvatelia im nedôverovali. Gazdovia sa pre ne nenadchýnali, pretože boli drahé a za chybu im pripisovali aj to, že zostane po nich vysoké strnisko (strnisko), čo znamená veľkú stratu slamy. A slama v tých časoch bola veľmi cenná. Veľa podstieľky (poprávka) bolo treba predovšetkým pod dobytok, z ktorej bol potom cenný hnoj. Okrem toho slama bola skvelým palivom (kurivo) do peci. Hnevali sa na stroje aj robotníci, lebo sa báli, že ich oberú o zárobok.

Odhliadnuc od uvedených, v spomínanej dobe niekolkí čabianski gazdovia už mali mláťačky, ale ich prevádzka neprebiehala hladko. Stroje dovážali zo zahraničia, väčšinou boli americkej výroby, a keď sa niektorá súčiastka pokazila, pre nedostatok náhradných dielcov stroj prestal pracovať. Ťažký stroj spôsobil problémy aj v daždivom lete, vnáral sa do premoknutej pôdy natoľko, že aj šesť zapriahnutých koni sotva pohlo ním. Pravda, žací stroj mal z hľadiska gazdu aj výhody. Doba žatvy sa znížila na tretinu, a keď bezchybne ťungoval, veľmi uľahčil prácu žencov.

Nadišiel teda koniec júna, významný deň Petra-Pavla, „keď sa obilie odtrhne od koreňa" (ked sa obilja odtrhne od koreňa). Ešte posledná, pozorná starostlivá prehliadka, a gazda rozhodne, na ktorej tabli sa začne práca na druhý deň. V prípade ručnej žatvy, ktorá bola vtedy všeobecná, pšenicu začali žať pri tzv. voskovom dozrievaní (keďzrno zabroňieva), keď zrno je už hnedočervené, ale nechtom sa ešte ľahko preštikne. Z toho bude naj oceľovejšia (oceľistvo) pšenica, s najvyšším obsahom fibrínu a najvyššej špecifickej váhy. A vtedy ešte zrno neprší.

Ráno, skupina žencov vedená gazdom, s plným výstrojom sa vybrala k vyznačenej table. Kosci niesli kosu, skľučovadlo, osličku, hrabáčky (hrabáčky) drevené vidly, drevený hák (kvačku), prípadne kosák. Jeden muž, alebo pastier ošípaných niesol v ploskom drevenom súdočku (čoboľa) vybavenom trstinovým steblom, alebo v hlinenom krčahu (krčah) čerstvú pitnú vodu, ktorý pred slnečnou páľavou obyčajne prikryli vyzlečeným kabátom. Keď prišli k table, gazda si vzdychol: Pane Bože, pomáhaj!, načo niektorý zo žencov prípadne žartovne dodal: A s večerom sa ponáhľaj! (A zvečerom ponáhľaj!) Potom už nasledoval prvý záber kosou a po ňom, v nasledujúcich týždňoch, ďalšie nespočetné zábery. Pol minútu po prvom koscovi nasledoval druhý a po takom istom čase tretí atď. Každý kosec mal jednu hrabačku, dvaja tvorili jeden pár. Hrabáč-ka sa musela pousilovať, aby nezaostala, lebo vtedy nielen zdržiavala ostatných v práci, ale sa jej aj posmievali. Zo všetkých strán volali na ňu: Mara, ocot predávaš!6 Aby práca nerušene prebiehala, najslabšiu hrabačku pridelili k poslednému koscovi, a ak aj vtedy zaostávala, na konci záberu (zachiťeňia) kosec zhodil kosu, pripravil jej niekoľko povriesel (povrieslo), aby jej pomohol zaostanie dohoniť.

 

22. Dlhé vidly a železné vidly (dlhje vile a železnje vile). Kresba: J. Zahoran

 

23. Kvacka, šarlov a drevenje vile. Kresba: J. Zahoran

 

24. Hrable a hrabličky. Kresba: J. Zahoran

 

Žatvu poznali resp. vykonávali aj v Békéšskej Čabe v dvoch obmenách. Jeden spôsob bol ten, keď obilie kosili, čiže povalili na zem (na zen) a skosené obilie zozbierali drevenými vidlami. Druhým spôsobom bolo kosenie na obilie (na žito kosiť), vtedy ho vedeli zozbierať len hákom (kvacka) alebo kosákom (srp) a to tak, že hrabáčka šla chrbtom za koscom, skosené obilie podľa možnosti upravene zdvihla do výšky drieku hákom, ktorý mala v pravej ruke a s ľavou rukou ho zložila v snop. Ten-ktorý väčší snop často vedela utvoriť len na dva razy. Čo hákom alebo kosákom odrazu zabrala, to bol polsnop (cirka), dve „cirky" tvoria spolu snop (snop).

K snopu bolo potrebné aj povrieslo. Hrabáčka vytiahla zo snopa za hrsť obilia, rozdelila na dve časti, konce od koreňa spojila a skrútila (povrieslo krútiť) tak, že jeden koniec pod pazuchou pritisla a druhým koncom zatočila, potom striedala, spod pazuchy do ruky, ďalšie krútenie a zasa naspäť, tri-štyrikrát po sebe, až kým povrieslo bolo hotové. Vtedy ho zložila na zem, silne pristúpila naň, aby sa nerozkrútilo, lebo inak by sa pri viazaní roztiahlo, roztrhlo. Viazanie (viazať) bola úloha mužov. Po každom skosenom rade ihneď začali viazať. Hrabáčky alebo väčšie deti pomáhajúce pri žatve hotové snopy poznášali do dvoch rovnobežných radov, klasmi smerom von. Dva rady boli od seba vzdialené približne na dva metre, aby sa kríže medzi nimi zmestili.

Kladenie krížov (kríže klásť) bola tiež práca mužov, vykonávali ju však iba po olovrante (po havránki). Na zem sa dostali iba klasy jediného snopa. Na ten poukladali zo štyroch strán ostatné snopy, s klasmi do vnútra. Na vrch, na stred kríža, položili jeden snop, s klasmi vždy smerom k sálašu. Najvrchnejší snop sa volá kňaz, inde pop alebo dekan. Keď aj posledný, teda vrchný snop bol na mieste, z nižných snopov vytiahli niekoľko stebiel, zatočili nimi a snop na vrchu kríža na dvoch koncoch previazali, upevnili, aby ho vietor nezmietol. V Békéšskej Čabe sa jeden kríž skladal z 18 snopov, v nekdajšej južnej oblasti krajiny z 13 snopov,8 v Hódmezővásárhelyi z 24-30, ba aj z 32 snopov.9 Medzitým hrabáčky s veľkými hrabľami (hrable) hrabali strnisko (zahrabuju), podľa možnosti v smere, v akom sa žalo. Kým kríže poukladali a ukončili hrabanie, zvečerilo sa. Vybrali sa teda k sálašu, kde gazdiná čakala svoju v ťažkej práci unavenú čeľaď s výdatnou teplou večerou na veľkom stole, ktorý stál pod morušovým alebo orechovým stromom pred domom. (Najatí cudzí ženci -podielnici si večeru pripravovali sami z vyjednaných potravín.)

Prv však než by boli ženci sadli za stôl, poskladajúc pracovné nástroje, išli k válovu, kde sa vo vlažnej vode dôkladne poumývali. Samozrejme od rána nie teraz prišli prvýkrát na sálaš. Už ráno okolo siedmej sa čoraz častejšie pozerali smerom k sálašu, či neuvidia zdvihnutú váhu studne. Keď sa totiž žalo ďaleko od sálaša, gazda uviazal na váhu handru (hara) alebo zásteru, na znak toho, že môžu ísť jesť. Ak boli bližšie k sálašu, stačilo im na zavolanie zapískať alebo zakývať.

Po obede nasledovalo starostlivé vyklepávanie kôs. Každý kosič vyklepával (kľepať) vlastnú kosu. Čabänia, na rozdiel' od žencov niektorých iných osád, pri vyklepávaní kosu neodmontovali, ponechali ju na porisku. Najprv zatkli nákovu (babka) do zeme na takom mieste, aby sa porisko kosy dalo v primeranom uhle podoprieť. Kosu začali vyklepávať od poriská a prácu ukončili pri hrote. K vyklepávaniu kosy sa najlepšie hodilo 10-15-dekové kladivo s oceľovou hranou.

Dolnozemskí Slováci tunajšie rozsiahle obilné tably žali kosami, Horniaci na svojich malých parcelách žali radšej kosákmi ešte aj v druhom desaťročí nášho storočia. Častým javom bolo, že žatevní robotníci z Horniakov na dolnozemských majetkoch žali kosami, ale doma, svoje obilie ešte vždy žali kosákmi.10

Prípravy zvážania (zvážačka) po namáhavej práci predchádzajúcich dní a týždňov sa už počítali takmer za odpočinok. Prvou úlohou bolo vyznačiť miesto stohu a upratanie priestoru. Stoh stál obyčajne každý rok na tom istom mieste. Na čas zvážania gazda dal kolármi a kováčmi opraviť dopravné prostriedky, rebrináky, vozy. Najmä kolesá spôsobili starosť, lebo v dlho trvajúcej horúčave zoschli, uvoľnili sa špice (behre) a povolili ráfy, ktoré bolo treba utiahnuť (ráfe zaťahovať). Zadné šaragle takto opravených vozov - nakoľko sa len dali -spustili. Osy dôkladne namazali mazadlom (kolomast). Položili na ne bočné žrde (drúk-e), krížne žrde (veľkvo krížno drevo). Gazda pripravil aj za jeden-dva sudy vody na prípad požiaru.

Zvážanie v gazdovstve stredného roľníka - keď obilie zvážali z polí ležiacich v blízkosti salaša - sa všeobecne dialo dvoma záprahmi. Aj vtedy boli potrební najmenej štyria chlapi, ale neskoršie, keď stoh rástol, na pomoc ukladača stohu (stohár) bolo treba zabezpečiť ďalšieho podávača snopov (primetávár), ba jedného chlapa aj k zavŕšeniu stohu (hajsovať). Precíznu odbornú prácu ukladania stohu vykonával najčastejšie sám gazda, ale nebolo zriedkavé ani to, že prácu vyžadujúcu veľkú pozornosť a odbornosť, zveril na skúseného starého bíreša alebo na podielnika. Podstatou ukladania stohu je to, aby sa kríže vzájomne dobre viazali (zavezovať). Lebo keď je vzájomná stabilizácia križov zlá, môže sa prihodiť, že stoh rastúci do výšky, následkom váhy obilia začne rozliezať (rozľezá), stáva sa ploským a na konci vypadá ako hríbový klobúk, čo je hanbou stohára. Dlho by trvalo podrobne opísať spôsob ukladania snopov. Toľko však treba uviesť, že po celej vonkajšej strane stohu - výjmuc vrchol - snopy sú uložené klasmi dovnútra, náležite chránené. Ale na samom vrchu je to práve opačne. Tam klasmi vonkajším smerom husto kladené, zvažujúce sa snopy chránia stoh od následkov letných lejakov a búrok, od premokania.

Povozníci, vykonávajúci prakticky zváženie, majú vedieť nakladať obilie na vozy, lebo ak sa tomu nerozumejú, môže sa prihodiť, že pri jednotlivých výtlkoch, brázdach, časť nákladu sa aj s dotyčným zošmykne. Najjednoduchšiu, zároveň však najťažšiu prácu má podávač snopov (primetávár), lebo každý snop prejde jeho rukami a musí ho podať dohora, na vôz. Keď obilie zvážali zo vzdialenejších polí, náklad vždy previazali a z voza každý snop uložili do stohu, s úplne prázdnym vozom sa vracali pre ďalší náklad. Pri zvážaní z blízkeho miesta, snopy uložené na nosnej plošine voza (v lojtrách) zostali tam, aby krížne žrde nebolo treba pri každej príležitosti zobrať a znovu klásť nahor, čo by spôsobilo stratu času.

Stohy ukladali po etapách, stupňovité. Dĺžka jedného stupňa bola približne 5-6 metrov. Ďalší stupeň začali ukladať, len keď predošlí dokončili. Rastom výšky stohu, bol vždy potrebný ďalší pomocník, ktorý snopy podávané z voza vidlami zachytil a podal stohárovi. Potom, keď na zavŕšenie ukladali posledný rad snopov (vrkoč), muž stojací na vysokom rebríku podával snopy vidlami s dlhým poriskom. Bola to ozajstná akrobatická práca, ku ktorej bol potrebný silný muž. Keď sa blížil dažď alebo búrka, nedokončený stupeň sa snažili pokryť (zametať) a na pokryté miesto prestreli plachtu. Predsa sa stalo, že nedokončený stupeň premokol, niekedy aj do hĺbky jedného metra. Vtedy všetky premoknuté snopy pozhadzovali a 3-4 snopy oprúc o seba, usušili. Mali šťastie, ak bol vietor a vysvitlo slnko.

Mlatba (tlačba). Zvážanie prebiehalo ešte v plnom prúde, keď sa v chotári tu i tam ozval hukot mláťačky (tlačiarska mašina). Väčšina gazdov sa každý rok pridržiavala k jednému stroju, poznajúc jeho majiteľa, strojníka (pán gipís), ba vo väčšine prípadov aj časť robotníkov a prácu stroja. Gazda už 2-3 týždne pred mlatbou sa dohodol s majiteľom mláťačky alebo so strojníkom (neraz bol majiteľ aj strojníkom). Našiel sa aj taký stroj, pri ktorom nepracovala garda zmluvných podielnikov, výjmuc strojníka. Tieto stroje vlastnili roľníci, ktorí sa združili na jednu sezónu a oni sa postarali aj o pracovníkov k obsluhe stroja. V prvom rade sa usilovali vymlátiť vlastné obilie. V práci sa, samozrejme, zúčastnil aj sám gazda alebo jeho syn (synovia) a bíreši. Takto spolčení gazdovia, dá sa povedať, mlátili na družstevný spôsob (do táršu tlačiť). Pri takomto spôsobe mlátenia výhodou združených gazdov bolo, že platili iba podiel za stroj, za prácu neplatili. Tento spôsob mlatby pred prvou svetovou vojnou zanikol, potom sa už mlátilo iba so zmluvnými robotníkmi.

Prevažná časť mláťačiek bola vtedy už samochodná, mláťačku (čípló), a búdu, ktorá bola vlastne pohyblivou dielňou a slúžila na uskladnenie prístrojov, náhradných dielcov, pohonnej látky, mastiacich olejov a mastiacich tukov, ťahal parný stroj. Štvrtou zložkou uzavierajúcou rad, bola striekačka (sikačka). Obdivuhodný a pamätný bol pohľad na súpravu, tiahnucu pomaly na vzdialených poľných cestách. Kukuričné tably ju kryli, vidieť bolo len vrchnú časť. Dievčatá odmetávajúce plevy a mládenci odnášajúci slamu sedeli na vrchu mláťačky, akoby boli plávali vo vzduchu. Ich pieseň ďaleko zavznievala nad nížinou a hudobným doprevodom bol hukot rušňa. Kto to videl a počul, nikdy na to nezabudne.

Gazda čakal na mláťačku na mieste, v blízkosti stohov. Ak bol stroj presunutý zblízka, väčšia časť robotníkov aj so skupinárom, už pred jeho príchodom bola tam. Veci si zložili na miesto vyznačené gazdom, do stodoly alebo do prázdnej maštale, kde mali aj nocľah. Pred príchodom stroja, sa gazda a skupinár dohovorili o stravovaní a vyznačili miesto pre stohy slamy a pliev, obyčajne pri zvyšku vlaňajších stohov. Medzi tým pomaly a dôstojne vtiahol aj stroj. Strojník, sediaci za volantom, len tak za chodu, kývnutím hlavy pozdravil gazdu, resp. ľudí sálaša, lebo presná a odborná práca nastavenia stroja bola jeho úlohou, na ktorú sústredil všetku svoju pozornosť. Búdu a striekačku na príhodnom mieste odopli a odstavili, aby pri mlatbe neprekážali. Potom mláťačku zavliekol ku stohu, kde ju dávkovací pomocou zdviháka nastavili presne do vodorovná a klinovaním stabilizovali. Strojník urobiac rušnom polkruh, posta- * vil sa ním na primeranú vzdialenosť presne za mláťačkou. Z mláťačky poskladali príslušné zariadenia, rebríky, žrde na nosenie slamy, šaragle, oddeľovače. Tieto ihneď umiestili na príslušné miesta mláťačky. Podávači snopov s obdivuhodnou šikovnosťou vyliezli na stoh a sediac na vrcholci, čakali na jeho zapnutie. Skupinár zatiaľ nastavil decimálku (váha) bezprostredne za mláťačkou, kde sa budú plniť vrecia, lebo obsluha vriec, váženie, evidencia vymláteného obilia a vyrátanie podielu za mlátenie bola okrem gazdu a strojníka aj jeho úloha. Medzi tým dvaja - traja silní mládenci, pomocou kuriča (žartovne kochár), položili veľký hnací remeň (remeň) na hnacie koleso, remenicu mláťačky a rušňa. Strojník túto prácu sledoval a kontroloval, a keď všetko bolo v poriadku, dvojnásobnym krátkym zapísknutím na píšťalke dal znamenie: pozor, stroj sa pohol! Vtedy bol už každý na svojom mieste a na d'alšie zapísknutie práca sa začala. Ozval sa známy príjemný hukot mláťačky, prvé snopy padali do bubna (dob) a prvé zrná sa sypali do vriec. Pre gazdu to boli slávnostné chvíle, veď výsledkom jeho práce a práce jeho čeľade sa vymlátené obilie, celoročný chlieb dostane do sýpok, do komory. Strojník len teraz, po započatí práce pozdravil pána gazdu, veď dotiaľ všetku jeho pozornosť upútala práca.

Udalosti priemerného dňa mlátenia boli nasledovné: Sú dve hodiny, prípadne pol tretej, svitá. Všade panuje ešte nočné ticho a tma. Ale jeden muž je už na nohách a slamou pripravenou predošlý večer sa usiluje nakŕmiť rušeň. Kto iný by to bol, ako kurič, ktorý sa na úsvite dáva do práce, aby o tretej, keď sa práca začne, bolo v rušní dosť tlaku (para). Po ňom prichádza strojník a skupinár, ktorí sú už po krátkom odpočinku tiež hore. Skupinár zobúdza robotníkov. Mladším sa veru ťažko stáva, ale rázne a dlhé zapísknutie rušňa privolá každého do práce. Obzor na východe sa hmlisto rysuje. Keď mláťačka zahukoce, každý je na mieste. Práca sa začína na úsvite a s niekoľkými prestávkami trvá do súmraku. Samozrejme, aj gazda a jeho chlapi vstávajú s prvými. Gazda si usilovne zapisuje metráky vymláteného obilia, ktorého doprava od stroja do sýpok je tiež jeho starosťou. K tejto práci použili staršieho, pokojného koňa, ktorého nerušil hukot mláťačky, ani húf cudzích ľudí. Aj o zásobenie rušňa vodou sa prostredníctvom svojich pomocníkov musel starať gazda, počnúc dopravou vody po naplnenie. Aj gazdiná vstávala zavčasu, veď pri stravovaní, okrem svojej čeľade musela počítať so štyrmi-piatimi osobami navyše. V Békéš-skej Čabe bolo vo zvyku, že strojníka, skupinára, dvoch dávkovačov a kuriča stravoval gazda. Pri stravovaní ich s úctou pozývali k stolu. Len kuričovi vyniesli obed k stroju - ktorý ho obyčajne zjedol v búde - lebo sa aj cez poludňajšiu prestávku musel starať o tlak. Pre ostatných robotníkov zabezpečil gazda jednorázové stravovanie denne, najčastejšie obed, zriedkavejšie večeru. Okrem toho im dával aj olovrant (havranka). Inak mlatci jedli z kapsy (z kap-seľki jedli), boli na vlastnej strave. Pred každým jedením dostal každý aj za pohárik - dva poháriky pálenky.

Príprava obeda znamenala pre gazdinú veľkú prácu, veď varila pre 30-35 ľudí. Najčastejším jedlom boli fazuľa, šošovica, hrachová polievka s údeným mäsom a chlebom. Ale varili aj iné, napr. kyslú polievku s vajcami, smaženú slaninu, prípadne zemiaky alebo zelenú fazuľovú polievku, po nej tvarohové alebo bryndzové halušky. Zriedkavejšie sa stávalo, že zarezali sliepky, kohúty; vtedy bola na obed mäsová polievka a varené slepačie mäso. Na olovrant podávali čerstvé rohlíky alebo buchty (batožke) z kysnutého cesta, plnené lekvárom.

Po vymlátení jednotlivých častí, t. j. stupňa stohu, mláťačku s rušnom pomocou dlhšej žrde posunuli k nasledujúcemu stupňu. Prv však kurič hlasno zavolal: Pozor na remeň! (Pozor na dratvu!) a šikovným nacvičeným pohybom pod chvíľkou zhodil ešte pohybujúci sa ťažký hnací remeň. Potom bolo treba znovu presne nastaviť a stabilizovať celú súpravu.

Keď sa mlátenie blížilo ku koncu, vrecia naplnené obilím už neodnášali do sýpok. Posledné vážené vrecia ukladali povalené na seba na mieste. Hneď ich aj delili na dve čiastky: na podiel za strojom a na podiel pre robotníkov. Podiel za mláťačkou vypočítali traja, každý osobitne - gazda, strojník a skupinár. Konečný výsledok troch sa musel zhodovať. Medzitým vyhadzujú na mláťačku posledné snopy a otrusky (kaparík), keď aj tie sú vymlátené, zaznie výkrik dávkovača od bubna: Zastaviť! a kurič pomaly zastaví stroj. Monotónny hukot mláťačky vystrieda ticho, počuť len hlasnejšie slová robotníkov, ktorí zbierajú a vykladajú na mláťačku vybavenie a príslušenstvá stroja. Niekoľkí viažu zo slamy snopy a aj tie vyhadzujú na stroj, veď za prechodu na miesto nasledujúcej mlatby, strojník bude ňou kúriť rušeň. Nadišla teda chvíľka rozlúčky. Pán strojník sa rozlúči aj s gazdinou, poďakujúc sa jej za výbornú a hojnú stravu. Gazdu sa spýta, či je spokojný s ich prácou? Potom už nasleduje len stisk ruky a blahoželanie: Aby sme na rok mlátili ešte lepšiu, bohatšiu úrodu! a odporúčajúc sa do priazne gazdu a jeho rodiny, vyskočí na rušeň. Rušeň na rozlúčku zdĺhavo zapíska a za nadšeného mávania veselých ľudí salaša, celá súprava sa pohne na miesto nasledujúcej mlatby. Rozlúčil sa aj skupinár a robotníci, ktorí zborove volali: Z Bohom! alebo: Z Bohom sa majte, zdraví ostávajte! Mladší sa vyšplhali na vrch mláťačky, nechali sa odviezť, starší sa vydali radšej pešo za strojom k nasledujúcemu sálašu.

Na druhý alebo tretí deň sa vymeriaval a odvážal podiel žencov a dostali svoj podiel aj bíreši a pastieri ošípaných. A keďže v tých časoch gazdovia cirkevnú daň odvádzali aj v obilí, v priebehu týždňa vyrovnali aj tento dlh. Mnohí gazdovia uzavreli celoročnú zmluvu s debnárom a kováčom, vtedy aj tých vyplatili obyčajne pšenicou, ba aj čižmár si pýtal pšenicu za tých 4-5 párov čižiem, ktoré na objednanie gazdu každoročne zhotovil. Aj pastiera kráv (kraviar) a hájnika (čejs) platili pšenicou. Z uvedených vidieť, že urodená pšenica mala veru mnoho miest, pritom musela samozrejme stačiť predovšetkým na chlieb a na budúcoročné osivo. Predvídavý gazda sa okrem toho usiloval väčšie množstvo aj rezervovať a len zvyšok predal obchodníkovi s obilím.

Konope. Dôležitým produktom súdobého gazdovstva boli konope. Do polovice leta aj tie narástli, bolo ich treba trhať (konope trhať). Vyťahovali ich najčastejšie aj s koreňom a upravené viazali do neveľkých snopov. Konope siali nahusto, lebo stebla boli vtedy tenké, mali viac a jemnejších vláken (vlákno). Snopy postavené do kužeľov nechali za niekoľko dní schnúť. Po sušení odstraňovali listy udieraním konôp o zem a len potom ich kládli na voz, aby ich odviezli močiť (močidlo). V Békéšskej Čabe boli dve miesta na močenie konôp. Jedno bolo na nižnom konci, medzi kruhovou hrádzou a železnicou, v blízkosti niekdajšieho mestského sálaša, resp. bývalej dostihovej dráhy. Akonáhle tam s konopami došli, prišiel hájnik a vyznačil miesto, kde konope namočia. Zapísal si meno majiteľa, množstvo konopí a radové číslo hŕby (hŕba). Pokiaľ sa konope močilo, dozeral na ne hájnik, za čo dostal za to merku pšenice, alebo niekedy aj niekoľko snopov močených konopí. Pri namáčaní, dvaja chlapi v gatiach vošli do špinavej, zapáchajúcej močaristej vody, ktorá im siahala po driek. Najprv zatíkli štyri koly, dva na jeden, dva na druhý koniec hŕby. Vzdialenosť medzi kolmi závisela od množstva konopí. Potom im gazda alebo niekto z poverených robotníkov podával z brehu snopy do vody. Tí ich ukladali v radoch na seba medzi koly. Suché konope plávali na povrchu vody na spôsob plte, preto z dna hádzali na hŕbu vidlami alebo lopatou bahno (blato, bahno), kým sa konope neponorilo pod vodu. Močili sa za päť-šesťdní, vtedy sa chlapi znovu dostavili, aby konope z vody vybrali (konope ťahať) a priniesli aj hájnikovu odmenu. Snopy povyberané z vody najprv postavili na brehu do kužeľov a nechali ich za hodinu - pol druha hodiny vysychať. Potom ich vozom odviezli na sálaš, kde ich na slnečnom mieste, v kužeľoch nechali dálej schnúť, kým celkom neuschli. Vtedy už nasledovalo spracovanie konopí.

 

25. Trepačka. Kresba: J. Zahoran

 

Prvou úlohou bolo trepanie (konope trepať). Lámačka (trepačka) bola doma vyhotoveným, jednoduchým, ale na tento cieľ dokonale vyhovujúcim pracovným nástrojom. Stebla vymočených ale dokonale suchých konopí rozdrvili ňou natoľko, že keď z nich pazderie (pazďíra) vytriasli, v ruke im zostalo iba vlákno, ktoré bolo ešte hrubé (grobovistvo) a pazdierovité, preto ho na druhom nástroji znovu trepali, drvili (medliť, na meďidlo). To bol už koňom poháňaný, veľmi masívny nástroj z tvrdého dreva, aký sa našiel iba na málo salašoch, preto ho majiteľ za určitý podiel vdáčne prepustil aj iným.

 

26. Stcl. Kresba: J. Zahoran

 

   
27. Praslica a vreteno. Kresba: J. Zahoran 28. Kolovrat. Kresba: J. Zahoran

 

Až dotiaľskoro všetky práce s konopami vykonávali muži. Nasledujúce úlohy už čakali na ženy. Jednou z nich bolo česanie vlákien (vičesávať) najprv na česačke (šťeť). Rôzne druhy česačiek podrobne opisuje Bátky.11 Česaním dostali tri druhy kúdele: hrubé (klke), strednej kvality (omička) a jemné (povesno).

Nasledovným dôležitým pracovným postupom bolo pradenie (priasť) vyčesaných kúdelov v priadzu. Na čabianskych salašoch sa to robilo v obývacej izbe. Cez zimné večery sa tu zišli na priadky (priadke) ženy z domu a zo susedných sálašov. Prišli aj muži, ale tí sa radšej hrali v karty. Priadlo sa na kolovrate alebo na praslici. V Békéšskej Čabe používali kolovrat s troma nohami, jeho hlavné súčiastky boli: Nohou hnaný pedál pripevnený na samom spodku k nohám kolovratu uvedie do pohybu ojnicu (rúčka), ktorá otáča veľké koleso. Z tohto kolesa dvojitý povrázok (dratva) otáča vreteno (vreteno zkrígľevcí). Ďalej je tam tyč na upevnenie kúdele (prasľica). Tieto súčiastky po zmontovaní tvoria kolovrat. Tu opísaný, v Békéšskej Čabe používaný trojnohý kolovrat (kečeke) má aj štvornohé a aj v inom ohľade odlišné obmeny.12

Praslica pozostáva vlastne len z dvoch častí. Z jednej asi 120 cm dlhej zvislej tyče, ku ktorej pripevnia kúdeľ. Spodný konec tyče je zapustený do plochej, primerane širokej, ľahkej, 40-45 cm dlhej late. Priadka si na ňu sadla, aby počas práce stála pevne. Sem patrí ešte vreteno s pomerne dlhou rúčkou, ktoré priadka otáčala prstami pravej ruky. Ľavou rukou (sliniac si neustále prsty) ťahala, dávkovala kúdeľ pripevnený na praslici, podľa toho, akú hrubú resp. tenkú priadzu (priadza, nitka) chcela upriasť. Praslica používaná aj v Békéšskej Čabe môže byť jednostranná, v podobe L, ale môže byť aj dvojstranná, v podobe obráteného písmena T (I), v iných oblastiach používali rôzne formy praslíc.13

Pradenie kolovratom prebieha podobne. Tu však, keďže kolovrat poháňajú nohou, spriadačka používa obe ruky. Aj v tomto prípade dávkuje kúdeľ s ľavou rukou a pravou rukou si pomáha. Keď bolo vreteno plné, priadzu odmotali (motať) na moták (motovidlo). Tento nástroj je veľmi jednoduchý, vyrobený zo smrekového dreva. Na dvoch koncoch 124 cm dlhej ľahkej late je kolmo na seba pripevnená jedna-jedna 40 cm latka. Z motáka snímajú priadzu už v pradene (pradeno). Pradená za jednu noc močili v bielidle, pripravenom z drevného popola (popol, perňa), haseného vápna a z primeraného množstva vody. Po odkvapkaní ich položili do vlažnej pece (do letnej peci), kde ich nechali do druhého dňa. Vtedy priadzu vybrali a na slnku usušili. Kto len mohol pral priadzu v kanále Körösa, lebo mäkká riečna voda bola na tento účel veľmi dobrá. Na vzdialenejších salašoch ju prali pri studni.

 

29. Kalanťúch a zvíjačke. Kresba: J. Zahoran

 

Ak chceli utkať hrubé plátno na vrecia alebo no plachty, konopnú priadzu pozvíjali na navijaku (zvíjačka) do klbka. Z klbka sa priadza dostala na snovadlo (snováke) a to toľkokrát dvojito, koľko otvorov malo brdo (brdo), resp. aké široké plátno chceli utkať. Na snovadlo naniesli toľko rífov priadze, koľko rífov plátna chceli vyrobiť. Plátna bude síce trošku menej, ale ženy vedeli, koľko priadze majú pridať. Hotovú priadzu z tohto nástroja snímali už na krosna ako osnovu (na reťaz).

Lámanie kukurice. Koncom leta, začiatkom jesene, gazda upriami svoju pozornosť na nasledujúcu, veľmi dôležitú prácu, na zber kukurice (lámačka). Lámanie kukurice, čo sa týka významu a prácnosti sa dá pripodobniť žatve. Gazda zisťuje, koľko kukurice dokáže zlámať s vlastnými pracovnými silami a koľko musí vydať na lámanie za podiel (z ríšu). Včasný zber kukurice súria iné príčiny ako zožatie obilia. Pri obilí ide o stratu zrna, tu je hlavným cieľom uvoľnenie pôdy pod oziminy, lebo podľa osevného postupu, po okopaninách nasledujú klasoviny. Kukurica sa začala lámať vtedy, keď sú ešte stebla surové, ťažké (surovo kukurica), aj niektoré listy môžu byť ešte zelené, ale šúpolie (šušoľina) je už suché a zrná na šúľku úplne dozreté, nechtom sa už nedajú, alebo len veľmi ťažko dajú škrabnúť. V tých časoch lámali kukuricu so šúpolím do vriec. Spodný, náprotivný roh vreca špagátom (motúz) ktorý slúžil na zviazanie otvoru vreca, previazali, vrece povesili na plecia a olámané šúľky kládli ako do kapsy. Vedľa seba išli viacerí, každý po dvoch radoch, pričom zlámané šúľky so šúpolím kládli na väčšie hŕby. Popoludní o 3-4 hodinách lámať prestali, niektorý z mužov šiel na sálaš pre dopravný prostriedok. Voz s konským alebo volským záprahom bol po stranách zvýšený' doskami a vybavený 2-3 košmi. Zatiaľ ostatní muži malými motykami (motička) vyrúbali na tabli cestu pre voz. Kto len mohol prišiel kukuricu nakladať, aby v ten deň vylámané množstvo bolo do súmraku pozvážané. Na sálaši, podľa gazdovho príkazu, kukuricu zhadzovali rukami na vyznačené miesto, alebo keď sa veľmi ponáhľali, oprúc sa o bok voza, jednoducho ho prevrátili (koprcnúť, prevrátiť). Šlo to rýchlejšie, hoci to vozom neosožilo. Po večeri, ak len nebola veľká tma, tí ktorí cez deň lámali, vyšli na tablu kukurice vysekávať (kukurica rúbať), lebo vtedy už listy stebla trošku zvlhli od rosy. Stebla vysekávali dotiaľ, kým tablu z ktorej cez deň kukuricu vylámali, celú neočistili. Veru bolo okolo polnoci, keď prácu dokončili. V tichej mesačnej noci, popri rytmickom buchote motýk, däleko zavznievala pieseň toho-ktorého veselého mládenca. Ale ani na sálaši si nepolíhali po večeri. Usadili sa okolo obrovskej hŕby kukurice a dali sa do lúpania (lúštiť).

Lúpačka. Túto prácu vykonávali zväčša starší ľudia, ženy, dievčatá a školáci. Nepostrádateľným pomocným nástrojom lúpačov (lúšťiari) bol kolík (šťíľec). Vyrezávali si ho sami, najčastejšie z agátového dreva, ale na niektorých miestach (Hódmezővásárhely) robili takéto kolíky aj zo železa, z konskej kolennej kosti, alebo jednoducho z veľkého hrubého klinca. Na kolík uviazali zo špagátu alebo remeňa slučku, ktorú si pripevnili na pravé zápästie, aby kolík nespadol, nezapotrošil sa.20 Týmto 10-12 cm dlhým nástrojom šúšolie kukuričného šúľku roztrhli, potom ho už ľahko stiahli.

Boli to dni a týždne, keď usilovní ľudia salašov spali najmenej. Lebo kým lámanie trvalo, výjmuc soboty a nedele, resp. daždivého počasia, zriedka kedy šli spať pred polnocou a dospelí mužovia už ráno o pol štvrtej - štvrtej vstávali. O lúpačkách treba ešte pripomenúť, že olúpanú kukuricu ihneď delili na dve čiastky. Mladé, čiže mliečne, i drobné, polstranové alebo plesnivé šúľky oddelili od vyvinutých zdravých šúľkov. Prv skrmovali menej kvalitnú kukuricu, tak ako bola, na šúľkoch. Ostatnú uskladňovali.

Aby večerami na lúpačov kukurice neprišiel spánok, živo sa zhovárali o témach, ktoré každého zaujímali. Všeobecne rozprávali starší ľudia, pospomínali vojnové a vojenské zážitky, rozprávali o cudzích národoch, krajinách. Mladí radi počúvali tieto príbehy. Keď sa im rozprávanie zunovalo, zaspievali si po madársky i po slovensky, kedy ktorá pieseň im prišla na um. (napr. Tráva, tráva... Ked son ja k ván... Okolo Šopronu...atď.). Gazdovia sľubovali, že kto nájde červený šúľok, môže ísť spať. Červený šúľok sa, samozrejme, nenašiel, a keď sa aj našiel, sľub zostal nesplnený. Patrilo sa, aby tí, ktorí kukuricu lúpali, počkali vysekávačov stebiel vracajúcich sa z role. Potom sa už všetci umyli a šli spať. Na druhý deň, ráno o štvrtej alebo ešte skôr, chlapi odišli viazať kukuríčie (kukurica viazať), vysekané predošlý večer. Robilo sa to v dvoch obmenách. Niekde ho viazali do snopov vopred pripravenými povrieslami z ražnej slamy, škripiny alebo zo šašiny (šiška), vtedy rýchle postupovali v práci. Iný spôsob bol, keď povriesla usúkali pre každý snop na mieste, z odtrhnutých listov kukuričného stebla. V takomto prípade bola dôležitá rosa, bez ktorej by sa používateľné povrieslo usúkať nedalo. Kým kukuričné stebla viazali, výpomocné sily, členovia rodiny a pastier sviň zviazané snopy poznášali a poskladali do kužeľov. Po ukončení tejto práce, všetci zbierali tekvice, podľa možnosti so stopkou (košťúr), lebo bez tej začali rýchle hniť. Po raňajkách, podobne predošlému dňu, pokračovali v lámaní, aj za viac dní, zatiaľ, kým aj posledný šúľok nezobrali.

Nasledovným pracovným postupom bolo ponosenie (kukuricu pakovať) olúpanej kukurice do sušiarne, kde ju aj uskladňovali (górej). Z vozov ju ponosili v košoch do skladu.

Po uskladnení úrody najsúrnejšou prácou bolo očistenie a uvoľnenie kukuričnej role pre oziminy. Najprv pozvážali tekvice, ktoré rástli medzi kukuricou. Šlo to rýchle, lebo neboli potrebné ani vrecia, ani koše, voz bol rýchle naložený. V humne, gúľali tekvice z voza pomocou dosky, vybavenej po dvoch stranách latami, a tak aj skladanie šlo rýchle. Pozor bolo treba dávať iba na to, aby sa poškodené, popukané tekvice medzi zdravé nedostali, lebo ak začnú hniť, nakazili by aj ostatné.

Nasledujúcou prácou bolo pozvážanie kukuríčia (kukurica zvážať) špeciálnym vozíkom (mašina), ktorý používali aj na zvážanie čalamády a sena z blízkeho poľa. Predná časť „mašiny" pozostávala z prednej nápravy (poodbiťia) veľkého už vyradeného voza. Na tú povesili dve silné, okované, 4-5 m dlhé žrde zo smrekového dreva. Zadná náprava bola asi 3 metrová, oveľa širšia od prednej, a tak žrde pri pohľade zhora mali podobu zrezaného kužeľa. K tejto „mašine" boli potrební dvaja chlapi. Jeden ukladal na ňu snopy stebiel zľava, druhý sprava. Keď naložili približne 6 kužeľov kukuríčia, konským záprahom dopravili náklad na humno sálaša. Tu, na vyznačenom mieste zadnú nápravu odopli, kone potiahli prednú nápravu, ňou vytiahli žrde spod nákladu, zadnú nápravu pripli naspäť a už sa mohli vracať pre nasledujúci náklad. Pozvážané kukuríčie ukladajú do obrovských pravidelných kužeľov. Túto prácu vykonáva najčastejšie sám gazda, ale aj k podávaniu snopov je potrebný statný chlap, lebo steblá sú ešte surové, snopy ťažké.

 

Ovocinárstvo

V mnohých prípadoch patril k salašu aj ovocný sad, s rôznou sortou ovocných stromov. Boli v ňom jablone (jabluoňa), hrušky (hruška), čerešne (čerešňa) a marhule (kajsa). Pozdĺž plota sadili aj dva-tri druhy višní (višňa), lebo už aj naši predkovia vedeli, že ojedinelá višňa je neplodná, blízko k sebe treba vysadiť viac druhov, aby rodila. Na sálaši bolo aj štyri-päť odrôd slivák, tie už nie kvôli oplodneniu, ale preto, aby mali z nich aj na lekvár, na sušenie a na zaváranie, a, čo je veľmi dôležité, bolo ich treba aj do brečky (cefra), lebo slivovica nesmela chýbať ani z jedného gazdovského domu. Na mnohých sálašoch vysadili osobitný slivkový sad, trebárs s 50-60 stromami. Prevažovala odroda bystrických (bistrickie) a modrých, resp. červených sliviek (duráncié, koboľicej. Ringlótky (ringľaj sa našli na málo sálašoch. Niekde mali radi včasné, v polovici leta dozrievajúce, drobné červené drisľavice (drisľa). Z jabĺk bolo viac zimných druhov, ale našli sa aj letné a jesenné sorty. Z hrušiek boli obľúbené najvčasnejšie, s jačmeňom dozrievajúce (jačmienka) a v júli-auguste dozrievajúce hrušky (cukroška). Broskyne boli takmer neznáme. Pred salašom, alebo na konci obytnej budovy boli však pekné veľké orechy a v niektorom kúte záhrady lieskové kríky. Dule (voňiace jablká) sa našli skoro na každom sálaši. Najčastejšie ich zavárali, ale kto mal dobré zuby, jedol ich aj surové. Na skrini čistej izby rozvoniavali po celú zimu.

Slivky a višne rozmnožovali letorastmi, orechy presádzaním výhonkov, ktoré vyrástli z jadier roztrúsených vranami (samorasní). Čerešne, hrušky, jablká kupovali väčšinou v škôlke, prípadne na trhu. Našli sa šikovní gazdovia, ktorí šľachetné druhy štepili, očkovali do divých podpníkov.

Zaváranie bola práca žien, deti a muži pomáhali iba pri oberaní ovocia. Veľké rozdiely medzi vtedajším a terajším zaváraním nebadať, iné sú iba technické podmienky. Vtedy neboli patentové flaše, ani celofán, ani gumené krúžky, iba pergamenový papier a špagát. Pergament kládli na otvor flaše navlhčený a čo najtesnejšie ho previazali. Potom flaše postavili do pekáčov s vodou, ich vrch prikryli navlhčenou handrou a vložili ich do nie čerstvo vykúrenej ale ešte horúcej pece, obyčajne hneď po pečení chleba. Úlohou žien bolo aj odkladanie kyslých príloh (kislvó). Hotové zaváraniny uskladnili v komore na policiach (poľic, šteláž). Tam kládli aj flaše s rajčinovou šťavou (paraďičke). Rajčinová omáčka (zmáčka) bola u Čabanov veľmi obľúbená.

Ďalším spôsobom konzervovania ovocia bolo sušenie (sušenie). Jablká a hrušky rozpoltili na štyri čiastky, semenník odstránili a na sušičoch používaných na sušenie zápary, ich sušili na horúcom slnku. Slivky a višne sušili s kôstkami. Sušené jablká a hrušky volajú štiepke, ale keď ich miešajú s iným ovocím, napr. so slivkami, višňami, vtedy ich volajú sušenke. Keďže na ovocie vyložené na horúce slnko prilietalo veľké množstvo múch, gazdiné, ktoré dbali na čistotu, sušili ho radšej v pekáčoch, vo vlažnej peci. Sušené ovocie uložili vo vrecúškach v komore.

K vareniu lekvára predošlý večer slivky vykôstkovali (luskať). Bolo z nich treba za viac veľkých košov, lebo v priebehu roka sa zo slivkového lekvára veľa míňalo. Obľúbené jedlá s lekvárom v Békéšskej Čabe boli pirohy (pirohe), knedlíky (gombovce), lekvárové batôžky (batožke), rohlíky z kysnutého cesta (ľekvárovie kiflike) atď. Medený kotlík naplnený slivkami (lebo lekvár varili len v medenom kotlíku) pomocou mužov zavčas ráno postavili na piecku (piecka), ktorá stála na konci domu, podkúrili podeň a gazdiná ho s jednou pomocníčkou varila sama. Ešte teplý uvarený lekvár plnili do smaltovaných črepených hrncov (šinár), potom na piecku položili aj druhý plný kotlík, aby prácu čím skôr ukončili. V druhej polovici septembra, okolo Michala (Mihalovó ľietko) sa na okolí sálašov šírila príjemná vôňa lekvára. Aby lekvár neplesnivel, gazdiná kládla naplnené hrnce do teplej pece, kde povrch lekvára trochu zaschol. Takto vydržal aj za rok, ba aj dlhšie.

Pri každom sálaši stredného roľníka boli aj menšie vinice, v ktorých pestovali obyčajné sorty hrozna na víno, výlučne len pre svoju potrebu. Lahôdkové hrozno sa vo viniciach stredného roľníka zriedka našlo, pestovali ho skôr panskí majitelia viníc. Takým bol napr. Adolf Stark, čabiansky obchodník so železom a šľachtic hrozna, ktorý vo svojich 16-jutrových viniciach vypestoval skvelé, včasné lahôdkové hrozno „Csaba gyöngye", „Kossuth Lajos" atď.

 

Remeselná výroba

Ľud sálašov vykonával nielen práce ktoré úzko súviseli s jeho povolaním, s rastlinnou a živočíšnou výrobou, ale aj remeselnú prácu. Potravinárskou remeselnou prácou bolo v podstate aj pečenie chleba, zaváranie ovocia, konzervovanie mäsa údením. O niektorých z týchto sme už písali. Teraz opíšeme iba dve, výhradne remeselné práce: výrobu resp. opravu domácich nástrojov mužmi a tkanie ženami.

V obývacej izbe domu, cez zimné všedné dni nezostali nečinné ani ruky mužov. Opravovali polámané, opotrebované pracovné nástroje, alebo namiesto nich robili nové. Vyrábali nízke štvornohé stoličky, hlavne však poriská do motýk (motika), rýľov (häšov), hrablí (hrabľičke) a vidiel.

K tejto práci si ranami priniesli z kôlne (cieňa) alebo z komory na nástroje (sersámoška) hoblicu (varštag) a stolec s oberučným nožom (oberuční stolec). Do nich zachytili materiál na opracovanie. Napr. výroba motyky sa diala nasledovne: Viac rokov vyrúbanú, dokonale suchú, na potrebnú dĺžku popílenú agátovú guľatinu bez hrči, vonku položili na zem. Na piaď od jedného konca guľatiny, jeden muž položil na ňu sekeru v smere s vláknami dreva a druhý muž kyjavicou (bugaňa) z jednej potom z druhej strany udieral na hlavu sekery najprv slabo, potom čoraz silnejšie. Naproti mužovi ktorý drží sekeru sa nesmie stať preto, lebo keby mu tá vyletela z ruky, alebo spadla hlava kyjavice, mohli by zapríčiniť ťažkú nehodu. Guľatinu rozštiepanú tesárskou sekerou (kresačka) na potrebnú hrúbku, tvarujú, rovnajú, potom materiál za účelom opracovania na hobľovačke zanesú do izby. Drevo zachytia medzi dva drevené kolíky (špan-gaizňa) a konečný tvar mu dodajú hoblíkom (hobľík). Poriská vidiel, lopát a ostatné tak poriská, ktoré majú byť trošku oblúkovité, nepripravujú na hoblici, ale na stolci oberučným nožom (oberuční nôž), preto, že tieto poriská nie sú rovné, hobľovaťsa nedajú. Dlhšie poriská (vidiel, lopát, rýľov, motýk, čakanov) vyrábali prevažne z agátového dreva, lebo hoci je ťažké, ale je pružné a odolné. Poriská sekierok, tesárskych a iných sekier atď. vyrábali z ľahšieho dreva, napr. z hrabú (hrab), lipy (ľipa) alebo z moruše (jahoda). Zhotovovali ich na sálaši, po domácky, výjmuc tie, ku ktorým im chýbali potrebné zariadenia. Také sú napr. troj- alebo štvorramenné drevené vidly (drevenie vile), ktoré treba pariť a v ohýbadle stabilizovať. Také nástroje sú aj drevená lopata (drevená lopata), lopata k sádzaniu chleba (pekáča lopata), koryto na miesenie (pekáče kori to). menšie vydľabávané korýtka (koritko) z topoľového dreva používané pri zabíjačke a v gazdovstve nepostrádateľný fúrik (fúrik). Hoci niektorí šikovní sálaš-skí gazdovia sa rozumeli aj do týchto prác, prevažná väčšina z nich si tieto predmety zadovážila na krajinských jarmokoch.

Pletenie košov bola tiež domácko-remeselnícka práca mužov. Vyrábali ich z vŕbového prútia (pánťike). Košikárske vŕby sadili na mnohých sálašoch pri jame, ktorá bola pri studni. Okrem košov s dvoma uchami vyrábali kedysi z vŕbového prútia aj sušič na ovocie a zápary (ľeska), ako i klonky pre kloky, úle pre včely (kvóš na čele), ba i holubníky (holubíňec).

Slameníky (slamienok) a košíky na uskladnenie vajec (kupé na vajcia) robili z ražnej slamy (rožová slama). Raž na tento účel žali veľmi starostlivo a mlátili ho ručne (rukami mlátiť), aby sa slama nedolámala. Menej, ale krajšie sa z nich vyrábali z konopí v hrúbke slamy, ktoré viazali vŕbovým lykom. Vŕbový prút na tento účel špeciálnym nástrojom z tvrdého dreva rozštiepili na tri alebo štyri diely. Vnútornú drevnú časť nožom odstránili tak, že rozštiepený prút ľavou rukou cez čepel noža ležiacom na pravom stehne, a medzi stehnom pretiahli. Prúty vŕby používali na viazanie (prešívanie). K tomu potrebovali asi 20 cm dlhú, plochú oceľovú ihlu a asi 10 cm dlhú, tvrdšiu remennú pošvu (pošva) v tvare rúrky o priemere 1 Vi-2 cm. Výrobca slameníkov (slamienkár) slamu priebežne prevliekal do tejto rúrky.

Aj k ostatným domácko-remeselníckym prácam boli potrebné primerané nástroje (riad) a materiály. K výrobe cirokovej metly potrebovali cirok (pávke), porisko (porisko), klince (klinec), drôt (drvot) a špagát (motúz), ako i lis (preš) a na piaď dlhú ihlu na prešívanie. Tu, v obývacej izbe vyrábali z brezy (brezovíňa), orgovánového prútia (orgován), alebo z trnky (tŕňa) aj prútené metly používané v maštali, v chlieve, na dvore.

K oprave (reparovať) konského postroja (štverňa) potrebovali zásobu vhodných remeňov, nasmolené (smola) alebo navoskované (vosk) nite (dratva), dva kusy remenárske ihly (remenárska ihla) zmäkčené v ohni. Šilo sa totiž s dvoma ihlami.

Prácou mužov bolo aj súkaniepovrazov. Z najhrubšej konopnej kúdele, ktorú ženy už použiť nevedeli, špeciálnym nástrojom zhotoveným z dreva, zvaným kalanťúch, pripravovali hrubé nite a z tých asi 50-60 dlhé povrazy (opecke), ukončené na jednom konci slučkou, na druhom zasúvacím drievkom. Používali ich k predĺženiu štverní. Vyjmúc koče a vozy sú nepostrádateľné takmer u všetkých prostriedkov a strojov s konským záprahom. Totiž, keby nimi štverne nepredĺžili, brdce (bidevňica) alebo vlečná váha (váha) používaná k pluhu (pluh), železným bránam (zubačka), valcu (mangeľ, vedec) atd'., by udierali do zadných nôh, do holene (čúrke) koňa. Tým istým spôsobom a z toho materiálu vyrábali aj 120-130 cm dlhý povraz (húžva), používaný k pripevneniu bočníc voza, na jednom konci ktorého bola tiež slučka, na druhom zasúvacie drievko.

Z hrubej konopnej kúdele sa opísaným spôsobom robili aj biče na voly (bič na vole). Rúčka takéhoto biča bola približne 1,5 m dlhá, o priemere 4 cm, z mladého agátového stromčeka. Povrázok, teda samotný bič bol asi 1,5 siah dlhý. Jeden koniec bol plochým silným remeňom (zviazke) pripevnený k rúčke, kde ho zdobilo 5-6 pásov (šalange), vyrezaných zo starých čižiem. Na druhý koniec biča prišiel približne metrový, veľmi silný remenný švihák (čapov), ktorý kupovali na jarmokoch alebo na trhoch u remenárov (remenár). Na samom konci biča bol na dobrú piaď dlhý praskáč (šugjar), usúkaný resp. upletený rukou z konskej hrivy (hriva) alebo zo srsti volského chvosta. Na tento cieľ najvhodnejšia bola však mačacia koža (mačacia koža), ktorou sa dalo nehorázne praskať. S takýmto, dobrých päť a pol metra dlhým bičom, pohonič sediaci na boku voza dosiahol a na rýchlejšiu chôdzu mohol nabádať aj predný pár zo štyroch zapriahnutých volov.

Remennú časť biča na poháňanie koni, gazdovia kupovali vždy na jarmokoch, lebo poháňať koňa bičom zhotoveným z povrázka by bolo aj na poliach ponižujúce, nedôstojné koňom. Rúčka parádneho biča bola z bambusu, resp. z tŕstia, prípadne s vložkou ocelového drôtu a bola mimoriadne ohybná, pružná. Rukoväť bola prírodnej farby, rúčka bola obyčajne lakovaná na čierno. Aj remeň bol čierny, prípadne ho zdobil malý, farebný vlnený strapec (kicok). Všedný bič nepoužívali pri slávnostných príležitostiach, ale keď šli do mesta, na trh, do mlyna. Parádny bič používali pri slávnostných príležitostiach, napr. pri svadobných sprievodoch. Rúčka bičov používaných pri poľných prácach, bola najčastejšie z višňového, slivkového resp. orgovánového dreva.

Tkanie, krosna. Z mnohých ženských prác remeselného charakteru na sálašoch, najcennejšou a najumeleckejšou prácou bolo tkanie. Aj tkaniny čabianskych žien boli pekné, známe po celej krajine. Lebo okrem hrubej vrecoviny a jemnejšieho plátna na bielizeň, tkali z farebnej priadze aj pekné pásikové a vzorkované uteráky a obrusy s kvetinovou ozdobou. Obľúbené farby boli biela, modrá, červená, žltá a čierna. Veľkú pozornosť museli venovať tkaniu na povrázkoch (na motúzoch), lebo tam šlo nielen o rôzne farby, ale aj o mnohoraké vzorky, ba i kvetiny.15

Pracovným nástrojom tkania (tkanie) boli krosna (krosna). Po spracovaní konopí, trepaní, česaní, pradení a navití priadze, postavili krosna na najsvetlej-šie miesto obývacej izby, v blízkosti okna a gazdiná alebo jej dcéra všetok voľný čas trávila tkaním. Postavenie krosien bola práca mužov, lebo bolo treba hýbať ťažkými kusmi, ale do prevádzky ich dávali ženy. Priadzu na valec krosien navíjali tri ženy. Jedna držala zosnovanú priadzu a postupne ju púšťala, ale musela ju držať pevne, aby sa navitá priadza neuvoľnila. Druhá žena držala snovadlo (zubier), medzi zubcami ktorého sa presne delená priadza navíjala na celú šírku valca. Tretia (mohol byť aj muž), v primeranom tempe, pomaly krútila valec, kým všetka priadza nebola navitá. Takýto valec s priadzou volali návo'). Nasledovným pracovným postupom bolo prevlieknutie osnovných nití do nitelnice (ňitevňica). Nitelnice sú súčasťou krosien, obyčajne s bavlnenými povrázkami, ktoré medzi valcom a brdom, pomocou nohy, dvíhajú jednu niť hore, druhú dole, vytvárajúc zivu (zíva), aby sa člnok (člnok) s cievkou (cievka) mohol z jedného kraja na druhý a naspäť, medzi niťami prehadzovať. Nite odvíjajúce sa z nitelnice po dvoch pretiahli cez brdo a priviazali ich ku kúskom plátna, ktoré boli na spodnom valci (malý návoj). Potom ešte medzi valec a nitelnice umiestili dve paralelné, jemne opracované late, široké pol druha palca a dlhé v šírke krosien (ciepke). Ich úlohou je delenie priadze na spodnú a hornú hladinu. Nite pri tkaní striedali pedálom (podnože).

Dôležitou úlohou gazdinej bolo aj plátanie (plátať), oprava (reparovať) vriec a plachiet. K tomu bola potrebná vrecová ihla (vrecná ihla), náprstok (naoprstok) a primerané nite.

Okrem plátania vriec a plátených vecí, mnohé šikovné gazdiné sa rozumeli aj šitiu bielizne. Dlhé široké gate vedela každá ušiť, takisto aj mužské košele na všedné dni. Z bielizne žien šili doma spodnú sukňu (rubáš) a prusliak (opľecok), väčšinou rukou, lebo šijací stroj bol v tých časoch na sálašoch zriedkavý, takmer neznámy.

Z údajov našej štúdie jasne vidieť, že gazdovstvá stredných roľníkov v Békéš-skej Čabe (ako aj v iných oblastiach) na začiatku storočia boli takrečeno sebastačné. Všetky potraviny, jednu časť šatstva a veľkú časť pracovných nástrojov si zhotovovali sami, ba, o čom sme sa nezmienili, sami si stavali aj jednoduchšie hospodárske budovy. Existenčné základy stredných roľníkov boli preto pevné aj v časoch hospodárskej krízy, pevnejšie, ako nemajetných dedinských nádenníkov, maloživnostníkov, mestských fabrických robotníkov, úradníkov, alebo aj niektorých vidieckych veľkých gazdov.

* * *

Na prelome storočia sa našli ešte také sálaše, na ktorých sa zdržiavali trvalé iba mužovia, ženy len dočasne, v čase sezónnych prác. Najmä na takýchto mužmi obývaných sálašoch, veľmi ťažko čakali sobotňajšie popoludnie, keď zapriahli do voza, a okrem jedného, ktorý bol na rade a zostal strážiť sálaš (taňáš), všetci odišli domov, do mesta. Ženatí k manželkám, mládenci k milenkám, a všetci preto, aby sa poumývali, aby si odpočinuli a oslávili sviatok. Ale v sobotu populudní bolo rušno aj v mestskom dome, lebo mužov sa patrilo čakať s veľkou hostinou. Každá čabianska gazdiná piekla koláče, ťahala záviny rejteše, varila halušky pre svojich milých. Obľúbené chutné halušky určite nemalý podiel'majú v tom, čo čabianske slovenské porekadlo vyjadruje s klasickou stručnosťou: Ket uš príde sobota, smrdí gazdom robota.16

Literatúra

BEDNÁRIK, Rudolf

1966. Slováci v Juhoslávii, II. vydanie, Bratislava.

 

BALOGH, István-VÉGH József

1976. A hagyományos paraszti gazdálkodás... Budapest, Útmutató füzetek.

 

BÁTKY, Zsigmond

1906. Útmutató néprajzi múzeumok szervezésére, Budapest.

 

DEDINSZKY, Július

1979. Čabianska klobása. In Národopis Slovákov v Maďarsku, Budapest.

 

FILOVÁ, Božena a kolektív

1975. Spoločenský a rodinný život. In: Slovensko, Ľud. II., Bratislava. L. L.

1936. Kosba na Čabe, In: Čabiansky kalendár, Békéscsaba.

 

MORVAY, Judit a KRESZ, Mária

1973. Táplálkozás, konyha, kamra, cserépedények. In: Kérdőívek és Gyűjtési Útmutatók, Budapest.

 

NAGY, Gyula

1963. Hagyományos földmíveles a Vásárhelyi pusztán. In: Néprajzi Közlemények, VII. Budapest.

 

PALIČKOVÁ, Jarmila

1975. Domácka a remeselná výroba. In: Slovensko, II. Ľud., Bratislava.

 

RELL, Lajos

1930. Békéscsaba népe. In: Békéscsaba (mon.), Békéscsaba.

 

URBANCOVÁ, Viera

1975. Poľnohospodárstvo a chov dobytka. In: Slovensko, II. Ľud., Bratislava.

 

VÉGH, József

1962. A hagyományos paraszti gazdálkodás ismeretanyaga és szókincse. Szántás-vetés. Útmutató füzetek, Budapest.

 

Informátori

KEREPECZKY-ová Helena, rod. Balajová 70. Békéšska Čaba.

ZAHORAN-ová Judita, rod. Maczáková 63, Békéšska Čaba.

ZAHORAN-ová Dorota 69. Békéšska Čaba.

ZAHORAN Ján 61, Békéšska Čaba.

 

Resumé

Dedinszky Gyula-Zahoran György

Munkaeszközök és munka a békéscsabai középparaszti gazdaságban századunk elején

A történelem folyamán az emberi életben talán sosem mentek végbe rövid idő alatt oly hatalmas változások, mint éppen a mi korunkban.

E nagy változások nemcsak a közlekedés, az építkezés, a világűrkutatás, az ipar stb. terén következtek be, hanem a mezőgazdaság területén is. A csak 50-60 évvel ezelőtt is még általánosan követett munkamódok és használt eszközök már annyira kimentek a divatból, hogy a mai fiatal nemzedék alig ismeri őket. Fontos tehát ezek számbavétele. Békéscsabán pedig ez a számbavétel azért is fontos, mert itt a mezőgazdaságban követett munkamódok és használt eszközök elnevezése fél évszázaddal ezelőtt még szlovák nyelvű volt, a lakosság rohamos elmagyarosodása folytán ezek az elnevezések kiveszőben vannak. Megörökítésükre most van az utolsó alkalmas idő.

Tanulmányunkban mintának egy meghatározott gazdaságot, a ZAHORAN család Békéscsaba Kereki határrészében feküdt 56 holdas gazdaságát vettük, de megállapításaink általában érvényesek a békéscsabai szlovák középparaszti gazdaságokra. Dolgozatunk készítésénél a család városi otthonát figyelmen kívül hagytuk, s kizárólag a tanyán folyó munkákra voltunk tekintettel.

A tanyákról általában. Más vidékeken, sőt más országokban is ismertek a város, falu belterületén kívül fekvő tanyaszerű gazdasági egységek, de az alföldi s benne a békéscsabai mezőgazdaságra kifejezetten jellemző a tanyákon folyó gazdálkodás.

A békéscsabai középparaszti tanya. Két részből áll. A tanyabelsőséget alkotják az épületek, az udvar és a kertek. Ezen a tanyabelsőn kívül feküsznek a megművelt szántóföldek.

Az épületcsoportot alkotják: a lakóház és a gazdasági épületek. Ez utóbbiakhoz tartoznak az istállók, a különféle - főleg élelmiszerek tárolására szolgáló - kamrák, a többféle - leginkább a mezőgazdasági munkaeszközök, kocsik, ekék, boronák stb. raktározására szolgáló - színek, a sertés-, birka-, baromfiólak, a kalászosok számára a magtár, a kukorica tárolására a kukoricagóré stb. Ezek az épületek négy oldalról veszik körül az udvart, melynek közepén áll a gémes- (később már) esetleg fúrott kút.

A gazdasszony munkája. A család minden munkaképes tagjának megvan a maga munkareszortja. A gazdasszony feladata a család élelmezésén (főzés, befőzések), ruhaellátásán, a gyermeknevelésen stb. kívül a hetenkénti kenyérsütés, a kéthetenkénti nagymosás és a lakószobák földespadlójának karbantartása. Ez utóbbi háromról szólunk részletesen.

Az állattartás. A lovakkal kapcsolatban szólunk azok etetés-itatásáról, tisztán tartásáról, a tehenekkel kapcsolatban ugyanezekről, de még a tejtermékek feldolgozásáról is, így a vaj, a túró, a sajt, a gomolya és az erőstúró (brindza) készítéséről.

Az egykor virágzó juhtartás a századfordulóra erősen lecsökkent, egyre virágzóbb lett azonban a sertésnevelés és a szárnyasok (tyúk, liba, kacsa, pulyka) tartása.

A mezei munka. Részletes ismertetést találunk a tanulmányban a szántás-vetés, a növényápolás munkáiról és munkaeszközeiről (eke, borona, henger, vetőgép stb.). Részletekbe menően olvashatunk a búza aratásáról és csépléséről, valamint a kukoricatörésről, fosztásról, szárvágás- és behordásról. Ugyanezen pontban találjuk a kenderfeldolgozás leírását (nyüvés, áztatás, tilolás, fonás).

A gyümölcstermesztés. A békéscsabai tanyák fában igen gazdagok. A szerszámfának kitűnő akácfán kívül bőven található a tanya körül mindenféle gyümölcsfa, így alma, körte, kajszibarack, birs, meggy, cseresznye, dió, de főleg a szilva 4-5 fajtája is. mert a szilvalekvár és a szilvapálinka nagy mennyiségben fogyott a tanyai háztartásban.

A gyümölcsbefőzés, az aszalás és savanyúságeltevés eljárásaival is megismerkedhetünk. Ipari tevékenység. A tanyák népe nemcsak a szigorúan vett mezőgazdasági feladatokkal foglalkozott, hanem kiegészítő munkaként ipari tevékenységet is folytatott. A férfiak az elhasználódott munkaeszközöket javították, pótolták. Ásó-, kapa-, fejsze- stb. nyeleket készítettek, fűzvesszőből kosarakat fontak, rozsszalmából szakajtókat, méhkasokat készítettek. Lényegében ipari, élelmiszeripari munkájuk volt az asszonyoknak a már ismertetett kenyérsütés, gyümölcsbefőzés, aszalás, de ugyancsak jelentős ipari ténykedésük volt a szövés is. Zsák- és lepedő-, de ezen felül fehérnemű-vásznat is szőttek. Bizonyos értelemben művészi munkájuk volt a csíkos vagy virágmintás törülközők, abroszok szövése. Sőt az asszonyok nemcsak megszőtték a vásznat, hanem meg is varrták. Általános volt a férfi bő gatya, munkaing és a női pendely, munkába való pruszlik és a kékfestő munkakötény házi elkészítése.

Századunk elején a békéscsabai középparasztok egész családjukkal a tanyán laktak, de a városban is volt házuk. Vajon melyiket tekintették otthonuknak? Kérdésünkre választ kapunk szólásformáiktól. Amikor a tanyáról befelé indultak a városba, akkor azt mondták: Megyünk haza! A városból kifelé igyekezve sohasem használták ezt a kifejezést, hanem azt mondták: Megyünk a tanyára! A békéscsabai gazdaember tehát, bár élete java részét a tanyán töltötte, munkáját ott végezte és bár a tanya volt a szeme fénye, szinte életének az értelme, a tanyát mégsem tekintette otthonának. Munkahelye volt csupán, meg vagyona, gazdagsága. De az otthont számára mindig a városi ház jelentette.

 

Resumé

Július Dedinszky-Juraj Zahorán

Arbeitsgeräte und Arbeit zu Beginn des Jahrhunderts der mittelgroBen Bauernhöfe in Békéscsaba

Durch die groBcn AusmaBen der Entwicklung kann man sagen, daB die vor 50-60 Jahren noch sehr verbreiteten Arbeitsmethoden und Arbeitsgeräte heute überhaupt nicht mehr bekannt sind, die heutige Jugend kennt sie kaum. Deshalb ist es wichtig davon eine Aufnahme zu machen. In Békéscsaba waren vor 50 Jahren nur slowakische Begriffe dafür, infolge der starken Magyarisierung sind die Bezeichnungen verloren gegangen.

lm Beitrag wird als Muster ein bestimmter Bauernhof der Familie Zahorán aus Kereki am Rande von Békéscsaba beschrieben. Diese Wirtschaft besaB 56 Katastraljoch, wir berücksichtigten nur die Arbeiten auf dem Gehöft (tanya).

lm allgemeinen üher die Gehöfte.

Für die Tiefebene und besonders für Békéscsaba waren typisch die Gehöfte.

Mittelgrofie Bauernhöfe in Békéscsaba.

Sie bestanden aus mehreren Gebäuden, aus dem Hof, und aus Gärten. Dahinter befanden sich die bearbeitende Ackerfelder. Die Gebäudegruppe bildeten das Wohnhaus und die Wirtschaftsgebäude. Zu den letzteren gehörten Ställe, verschiedene - vorallem zur Speicherung von Lebensmittel -Speisekammer und verschiedene Scheunen für die Aufbewahrung der Geräte, Wagen, Pflüge, Egge sowie Schweine-, Schaf- und Geflügelstalle, für das Getreide Kornspeicher, usw. Diese Gebäude haben von vier Seiten den Hof begrenzt, in dessen Mitte der Ziehbrunnen, später eventuell ein gebohrter Brunnen war.

Die Tätigkeit der Bauersfrau.

Jeder hatte in der Familie seine eigene Arbeit. Die Bauersfrau muBte die ganze Familie versoregn (Kochen, Einmachen, Kleiderversorgung, Kindererziehung), wöchentlich einmal Brotbacken, zwei-wöchentlich groBe Wäsche und Pflege des FuBbodens der Zimmer, der aus Erde war.

Viehhaltung.

Über die Pferde und Kühe wird ausführlich berichtet, auch über die Verarbeitung der Milchprodukte.

Die Schafzucht hat rapide abgenommen, an ihre Stelle traten Schweineund Geflügelzucht (Hühner, Gänse, Enten, Puten).

Feldarbeit.

Bis in die Einzelheiten werden das Pflügen und Säen behandelt, über die Pflanzenversorgung und Pflege der Arbeitsgeräts, über die Weizenernte und Weizendreschen, über das Maisbrechen usw. kann man lesen. Auch die Hanfbearbeitung ist aufgezeichnet.

Obstanbau.

Die Gehöfte um Békéscsaba sind an Holz sehr reich. Es gibt auBer den hervorragenden Akazien vielerlei Obstbäume: Apfel-, Birn-, Aprikosen-, Quitten-, Kirsch-, NuB- und 4-5 Sorten Pflaumenbäume. Auch das Einkochen des Obstes wird beschrieben.

Gewerbliche Tätigkeit

Die Arbeitsgeräte wurden selbst repariert, Körbe wurden geflochten, Leinen wurden gewebt. Fie Frauen muBten selber nähen.

Zu Beginn dieses Jahrhunderts hatten die mittelgroBen Bauern in Békéscsaba auBer dcm Gehöft in der Stadt ein Haus. Welches war wohl ihr Heim? Mit einer Redewendung wird das deutlich, wenn sie vom Gehöft in die Stadt gingen, sagten sic, sie gehen heim, wenn sie aber von der Stadt kamen, sagten sie immer: Wir gehen auf das Gehöft! Der Bauer in Békéscsaba hing an seinem Gehöft, den gröBten Teil seines Lebens verbrachte er praktisch dort. aber zu Hause fühlte er sich doch nicht dort, sondern in seinem Stadthaus.

 

Príloha národopisných prameňov

Júlia Šinkovičová, rodená Kalinová už dlhé roky zbiera detský folklór svojej obce, Kerestúru (Rákoskeresztúr). Jej materiál podávame malými opravami v takej forme, ako pozbierala na poučenie odborníkov a ďalších amatérov, aby dostali chuť zbierať ľudové tradície a už pozbierané materiály začali publikovať v Národopise Slovákov v Maďarsku. Čakáme štúdie, zbierky a iné dokumenty ľudovej kultúry Slovákov v Maďarsku.

Emília Tóthová

redaktorka


Poznámky:

  1. BEDNÁRIK, R. 1966, 123.
  2. URBANCOVÁ, V. 1975, 795.
  3. BEDNÁRIK, R. 1966, 77.
  4. DEDINSZKY, J. 1979, 91.
  5. NAGY, GY. 1963, 122.
  6. L. L. 1936,91.
  7. L. L. 1936,91.
  8. BEDNÁRIK, R. 1966, 94.
  9. NAGY, GY. 1963, 47.
  10. URBANCOVÁ, V. 1975, 771.
  11. BÁTKY, Zs. 1906, 204.
  12. BÁTKY, Zs. 1906, 214.
  13. BÁTKY, Zs. 1906, 201.
  14. NAGY, Gy. 1963, 128.
  15. RELL, L. 1930, 154.
  16. RELL, L. 1930, 163.

 

 

   
Előző fejezet Következő fejezet