Előző fejezet Következő fejezet

Lašak Janka-Judit

Teoretické lýceum Jozefa Kozáčeka, Bodonoš

 

Osobnosť Jána Kapusniaka

Narodil sa v Bodonoši dňa 21. decembra 1922. Ľudovú školu skončil v rodnej dedine, kde sa učilo v slovenskom a rumunskom jazyku. V roku 1937 sa zapísal do meštianky v Oradei, kde sa 3 roky učil v rumunskej reči a po obsadení Sedmohradska Maďarskom v maďarskej reči, lebo rumunské školy sa v Oradei zrušili. Ďalej pokračoval na slovenskom lýceu v Šuranoch a v Košiciach.

Posledný ročník však nemohol dokončiť, lebo musel narukovať. V roku 1944 sa vrátil domov ranený a tým sa jeho vojenčina definitívne skončila.

V roku 1945 si našiel zamestnanie v Derne. Pracoval tam v banskom úrade, ale nie dlho, lebo Bodonošania šli za ním, aby sa vrátil domov a učil deti v škole. Ťažko sa mu bolo rozhodnúť, lebo nemal ani pedagogickú prípravu, ani pedagogickú prax. Obával sa, že to pre velký počet školopovinných detí (236) nezvládne. Chýbali aj učebnice, osnovy a školské pomôcky. Školský archív bol zničený, len istú časť matrík a iných školských spisov zachránil farár Hantoš. Ale keď videl tento žalostný stav školy, zanechal dobre platený úrad a stal sa učiteľom. Prv sa prihlásil na školskom inšpektoráte v Oradei. Tam súhlasili, ale ho upozornili, že situáciu o nastúpení učiteľov už zaslali na ministerstvo a že bude musieť počkať, kým sa to vyrieši V roku 1945 začal učiť v Bodonoši bez platu.

Hoci rozmery triedy boli velké (7x9m), tých 236 žiakov sa nevmestilo do lavíc, ani improvizované lavice v priestore okolo katedry nepostačili.

Keďže nebolo učebníc ani osnov, učil, ako mohol. Hlavný dôraz kládol na to, aby všetkých žiakov naučil čítať, písať a rátať. Kým sa zaoberal vyučovaním v menších triedach, väčším žiakom dal tiché zamestnanie. Keď vyučoval vo väčších triedach, malí žiaci pod dozorom jedného väčšieho žiaka precvičovali prednesené učivo.

 

Počas školského roku 1946-1947 na niekolko týždňov zatvoril školu. Robil totiž súpis občanov, ktorí sa chceli repatriovať do Československa. Z Bodonoša sa presťahovalo veľa rodín, ale zato v škole zostalo dosť detí.

V školskom roku 1947-1948 už bolo lepšie. Do Bodonoša vymenovali výpomocného učiteľa Juraja Karkuša. Práca išla lepšie. Učili sa na dve smeny. V školskom roku 1948-1949 sa ešte viac polepšilo. Prišiel totiž i tretí učiteľ, Štefan Dupaľ z Československa, ktorý sa sem dostal v rámci československo-rumunskej kultúrnej dohody. Dostali aj niekoľko učebníc. Jeden z nich učil dve triedy s menším počtom žiakov a dvaja učili každý po jednej triede. Dostali aj analytické osnovy.

Vo februári 1949 ho poslali na trojmesačný kurz do Predealu a v lete toho istého roku sa v Oradei usporiadal kurz pre všetkých učiteľov. Slovenskí učitelia mali kurz osve. Vymenovali ho za lektora slovenského seminára.

Po skončení školského roku 1948-1949 učiteľ Karkuš narukoval a Dupaľ odišiel do Československa. Na jeseň roku 1949 menovali výpomocnú učitelku Gitku Boháčovu. V školskom roku 1949-1950 na škole učili dvaja, každý po dve triedy. V rámci mimoškolskej činnosti nacvičovali divadlá, spevy a tance. Dvakrát týždenne v škole usporiadali kurzy pre negramotných. Bolo to v utorok a piatok, od 18. do 20. hodiny. Negramotných občanov bolo veľa, boli plné triedy analfabetov, ktorí si osvojovali čítanie, písanie a počty. Po skončení kurzu mnohí z nich zaujali v zamestnaní dosť významné miesta. Ondrej D. Bigas sa stal vedúcim potravinárskeho obchodu, Gheorghe Pintiuta sa stal baníckym majstrom. Spomedzi chlapcov, ktorí boli členmi divadelnej skupiny, po narukovaní k vojsku sa dvaja stali dôstojníkmi: Jozef Peniak a Ondrej Merka. Iní sa uplatnili ako majstri v baniach a poprední robotníci v iných zamestnaniach.

Všestranná práca v učiteľstve sa mu zapáčila, preto sa rozhodol definitívne zakotviť v tomto povolaní. Ešte v roku 1949 sa zapísal bez dochádzky do Štátnej pedagogickej školy v Oradei, kde v roku 1950 obdržal učiteľský diplom. O rok neskoršie tak isto urobila i Gitka Boháčova.

Na konci školského roku 1948-1949 Československo odvolalo svojich učiteľov z Novej Huty, a tak zostala táto škola bez učiteľov, najmä že tam existovala sedemročná škola, o založenie ktorej sa pričinili bratia Lašákovci a Gejza Rončák.

Na jeseň roku 1950 menovali ho na Novú Hutu za riaditeľa prvej sedemročnej slovenskej školy v Bihore. Nové prostredie, iné ťažkosti, dalšia práca. Začal tým, že vyslal skupiny učiteľov po okolitých slovenských dedinách robiť nábor žiakov pre našu školu. Výsledok bol dobrý. Prihlásilo sa 72 žiakov z okolitých dedín, vzdialených 20-30 km. Zo starého ošarpaného obecného domu urobili internát pre chovancov. Na internáte obnovili omietku, vymenili dvere, okná a dlážky. Behom krátkeho času bol internát funkčný. Z vedľajších miestností urobili kuchyňu. Pre všetkých chovancov internátu získal štipendiá. Pomohli mu v tom prvý tajomník okresu Alešd, hlavný okresný inšpektor Dumitru Cociubei a richtár Novej Hutyján Brenkus. Ján Brenkus sám prišiel za ním, ponúkol a zdarma doviezol pre školu 70 vozov dreva. To postačilo pre celý rok pre školu a internát. Mal tam na starosti i zadeľovanie vyučovacích predmetov. Kedze nebolo dosť kvalifikovaných učiteľov, veľmi sa potešil, keď k nim boli pridelení manželia Ottingerovci z Československa.

V  tom istom roku prišli za nimi pracovníci Štátneho didaktického a pedagogického nakladateľstva v Bukurešti, ktorí ich poverili zostavením čítanky pre tretiu triedu. Po večeroch Mázik, Ottinger a on v škole prekladali, Nina Ottingerová komponovala a prekladala vhodné básne do čítanky. Zostavovaním učebníc a učebných osnov pre I.—VII. triedu sa zaoberal aj predtým, počas letných prázdnin v Bukurešti.

Mimoškolskou činnosťou na Hute sa zaoberali podobne ako v Bodonoši.

V roku 1951 dostal vyznamenanie za zvláštne zásluhy v práci. V tom istom roku pracoval v Bukurešti na zostavovaní učebníc. Na jeho prekvapenie ho zavolala ministerka výučby a predstavila mu 12 učiteľov z Československa, ktorí prišli učiť do Rumunska. Stal sa ich prekladateľom počas celého ich pobytu v Bukurešti. Spomedzi tých 12 dostali dvaja menovanie na Novú Hutu a stali sa jeho kolegami. Boli to Gitka Lukačíková a Evžen Perina.

Po zakončení 7 tried žiaci, ako Géza Polaček, Jozef Koleniak, Júlia Juristova a iní, odišli do Pedagogického ústavu do Nadlaku. Mnohí po skončení pedagogickej školy študovali dalej a stali sa z nich profesori a inžinieri, ako Pavel Kadlec, Anna Kutliaková, Karol Janoštiak, Jozef Kubaľák, Jozef Juhaniak, František Kapusniak, Ján František Kalamár a iní.

Školský rok 1952-1953 začal na Novej Hute, ale nedokončil, lebo 8. apríla 1953 ho vymenovali za okresného školského inšpektora v Alešdi. Okrem kontroly a usmerňovania pedagogickej a didaktickej činnosti mu v tomto úrade pripadla i úloha starať sa o materiálnu základňu škôl v okrese Alešd. Počas jeho pôsobenia na okrese všetci učitelia žúp Bihor a Sálaj, účinkujúci na slovenských školách, sa zúčastnili trojdňových učiteľských porád v Alešdi. Tam predebatovali ťažkosti, s ktorými zápasia učitelia na školách a brali opatrenia na odstránenie jestvujúcich chýb. Tieto porady organizovali v septembri 1953 a tiež začiatkom septembra 1954.

Viete 1953 obdržal potrebné fondy pre generálnu opravu starej slovenskej ľudovej školy v Zidárni. Táto bola pokrytá šindľami. Šindle na streche zhnili, hrady a rohy tiež, preto celú strechu bolo potrebné zhodiť a vymeniť. Steny budovy zdvihli vyššie o 50cm, hrady, rohy, laty položili nové a školu prikryli škridlicami. Potom sa vymenili okná a dvere, položili sa nové dlážky, previedla sa omietka a ešte na jeseň 1953 bola škola hotová a pripravená prijať žiakov.

V roku 1954 požiadal, aby ho pridelili za učiteľa do Bodonoša. Jeho žiadosť splnili a vymenovali ho za riaditeľa osemročnej bodonošskej školy. Potrebné triedy improvizoval z učiteľského bytu. Požiadal tiež okres o fondy na vybudovanie novej školy. Jeho žiadosti vyhoveli, a tak za dva roky, čiže od roku 1956 do roku 1958, vybudovali novú školu so štyrmi triedami, dvoma veľkými rekreačnými sálami, kanceláriou, miestnosťou pre knižnicu, miestnosťou pre didaktický materiál a bytom pre školníka. Vybudovanie tejto školy stálo 624 000 lei.

V roku 1954 zaviedli do dediny elektrinu počnúc nižným koncom až po školu a neskoršie do celej dediny. V roku 1965 občania našej dediny odhlasovali peňažný príspevok na zavedenie vodovodu, ktorý bol hotový v roku 1966.

 

V posledných rokoch sa osemročná škola premenila na desaťročnú a vystavala sa ďalšia školská budova. Pri budovaní tejto budovy učitelia mobilizovali ľudí na dobrovoľnú prácu.

Už v rokoch 1955 a 1956 začali prichádzať na slovenské školy naši odchovanci ako mladí učitelia, absolventi Slovenskej pedagogickej školy v Nadlaku a postupne obsadzovali voľné učiteľské miesta. V roku 1959 bol na našu školu pridelený jeho bývalý žiak Karol Janoštiak, ktorý sem prišiel ako profesor ruštiny. Neskoršie ho navrhol za riaditeľa a on prešiel učit na 1. stupeň. Tam učila aj jeho manželka. Ako učiteľ mal trochu viac voľného času a využil ho na budovanie vlastného domčeka.

Keď sviečka horí, konzumuje sa. Podobne i vedomosti osvetového pracovníka sa konzumujú, a preto ich treba z času na čas doplniť novými. Tak sa i on s manželkou v roku 1973 rozhodli, že sa podrobia skúškam pre 2. učiteľský stupeň. Obaja zložili skúšky úspešne. V roku 1978 sa zapísali na skúšky pre obdržanie 1. stupňa. Aj tieto zvládli úspešne v roku 1980.

Potom odišiel do dôchodku. Cítil sa ako žiak, ktorý namiesto do školy chodí poza školu. Chýbali mu deti, chýbala mu spoločnosť, chýbala mu školská práca. Z času na čas si zašiel do školy, kde si vždy s radosťou prečítal časopisy, ktoré na školu prichádzali: Život, Slovenka, Slovensko a iné. Nemalá bola jeho radosť, kedv liste z 11. novembra 1986 mu Matica slovenská oznámila, že objednala preňho časopis Život.

Zomrel v roku 1994 a jeho hrob sa nachádza na bodonošskom cintoríne.

 


 

Ajgul Zelmanová

Slovenské gymnázium, základná škola, materská

škola a kolégium, Békešská Caba

 

Pavol Lauko - komlóšsky učiteľ a ochotník

 

Úvod

Keď som sa dozvedela, že aj toho roku bude súťaž o Dolnej zemi, hneď som vedela, o kom budem písať. S Pavlom Laukom som sa často stretávala, keď som bola malá. Bol to bezprostredný a milý človek.

Vyhľadala som manželku Pali báčiho, tetu Ernu, a jeho priateľa Jána Szincsoka (Synčoka), ale oslovila som aj viacerých Komlóšanov, ktorí ho poznali. Ani som sa nestretla s takými ľuďmi, ktorí by ho neboli poznali a nepoznamenali, čo všetko urobil v prospech toho, aby sa slovenský jazyk zachoval a aby nezmizli slovenské ľudové zvyky na Komlóši.

Bol učiteľom, hral v slovenskom ochotníckom divadle. Jeho bývalí žiaci naňho spomínali tiež len v dobrom. Nezabudli povedať, že mal veľmi rád deti, podporoval ich a organizoval pre ne rozličné programy, viedol záujmové krúžky. Napríklad pani učitelka Zuzana Némethová Lopušná mi prezradila, že len preto chcela byt aj popoludní v škole, v tzv. družine, aby sa mohla zúčastniť na šachovom krúžku. Šachy má odvtedy veľmi rada a zahrá si ich aj s deťmi.

Pavla Lauka poznali nielen v Komlóši, ale aj inde, v celej krajine, kde bývajú Slováci. Veď vždy bol tam, kde sa niečo dialo. Veľmi ho zaujímal osud Slovákov v Maďarsku. Bol vždy veľmi zhovorčivý. Keď sa niekde objavil, „vyzvedúval" sa od svojich starých známych, čo sa s nimi stalo. On sám tiež rád porozprával, čo má nového.

Jadro svojej práce Pavol Lauko - komlóšsky učiteľa ochotník som rozdelila na niekoľko častí. Snažila som sa chronologicky zachytiť životné osudy Pali báčiho. Väčšiu pozornosť som venovala jeho účasti na stavbe Trate mládeže, študentským rokom, pedagogickej činnosti, hereckej a režisérskej dráhe v Komlóši i v komlóšskej slovenskej škole, v závere som sa pozrela do jeho súkromia. Prácu som ukončila spomienkou na tohto Komlóšana z pera jeho rodáka Juraja Antala - Dolnozemského.

 

Pavol Lauko - komlóšsky učiteľ a ochotník

Pavol Lauko sa narodil 22. marca v roku 1925 v Slovenskom Komlóši. Jeho matka, Mária Kmetyková, pracovala v domácnosti. Meno dostal po otcovi, ktorý bol obuvníkom. Rodina žila veľmi skromne. Bývali v podnájme, lebo nemali dost prostriedkov na kúpu vlastného domu. Už zamladi musel pomáhat na poli, oral, kopal, chodil na žatvu, pracoval „pri mašine", staral sa o dobytok. Rodina potrebovala každú zdravú ruku. Popri práci navštevoval ľudovú školu v rodnom Komlóši. Po skončení šiestej triedy ho rodičia dali za učňa, aby vedel nejaké remeslo. Učil sa za šustra - obuvníka, ale nikdy sa ním nestal. Pracoval len ako obuvnícky pomocník pri otcovi.

 

Po druhej svetovej vojne sa zapojil do kultúrneho života. V roku 1945 začal hrat v Slovenskom ochotníckom divadle v Komlóši a stal sa členom miestneho spevokolu. Spočiatku ho viedla Judita Tomková. Prvé predstavenie, v ktorom si zahral, sa volalo Putá. 7. marca 1948 odohrali hru Kliatba. Bolo to posledné predstavenie pred odchodom posledného transportu z Komlóša do Československa.

 

Všetci jeho kamaráti odišli na Slovensko. On zostal doma. Ostal sám. V tom čase sa stretol s Jánom Szincsokom (Synčokom). Stali sa dobrými priateľmi.

 

Trať mládeže

V roku 1948 sa dostali aj oni na Slovensko. Ako dobrovoľníci sa prihlásili na stavbu Trate mládeže. Cieľom tejto akcie bolo vybudovať železničnú trať medzi Banskou Stiavnicou a Hronskou Dúbravkou. Brigádnici prichádzali vo viacerých turnusoch z rôznych štátov Európy (zo Slovenska, Bulharska, Poľska, Francúzska, Nórska, Rakúska, Albánska) a medzi nimi boli aj mladí Slováci z Maďarska. 16. augusta 1948 vycestovalo 425 mladých ľudí, väčšinou mladí roľníci zo Slovenského Komlóša a okolitých obcí. Boli zadelení do štyroch posledných brigád č. 101,102,103 a 104. Do Banskej Štiavnice išli cez Komárno. Do Komárna cestovali vojenským autom. Prespali tu jednu noc a do Banskej Štiavnice došli vlakom. Pracovali tam jeden mesiac, 6 hodín denne. Vybudovali celkovo 22,2 km trate, 2 mosty, 3 viadukty a 1,5 km tunelu. Osemdesiatim ôsmim udelili pochvalu, medzi nimi bol i Pavol Lauko.

Dôvody odchodu mladých Komlóšanov na stavbu Trate mládeže boli rôzne. Jedných viedlo mládežnícke nadšenie, potreba otestovať si fyzickú zdatnosť a túžba spraviť niečo velké. Mnohí sa rozhodli využiť túto akciu na návštevu svojich príbuzných a priateľov. V tom čase nebolo cestovanie cez hranice také samozrejmé, ako je dnes. Niektorí chceli spoznat vlasť svojich predkov a život na Slovensku.

Po každodennej tvrdej práci mali kultúrne večery, premietanie filmov, zoznamovali sa s ľudovou hudbou a tancom jednotlivých národov, športovali, chodili na výlety do Tatier a slovenských miest. Jedným slovom, žilo sa im veselo.

Po návrate zo Slovenska sa rozhodol študovať.

 

Študentské roky

V roku 1949 sa vytvorila Katedra slovenského jazyka a literatúry na Vysokej pedagogickej škole Apáczai Csere János v Budapešti. Jej cieľom bolo vychovať, učiteľov pre slovenské školy, ktoré vznikli po roku 1949. Vytvorenie katedry malo medzi Slovákmi v Maďarsku veľký ohlas, veď od konca XVII. storočia sa mali Slováci presídlení z Hornej zeme možnosť vzdelávať v materinskom jazyku len na cirkevných základných školách. Vyšší typ národnostnej školy neexistoval. Toto vákuum mala vyplniť táto novovzniknutá katedra, ktorá znamenala pre tu žijúcich Slovákov oveľa viac ako len vzdelávaciu inštitúciu. Jej zriadením bol poverený literárny historik László Sziklay. V tom istom roku zorganizoval stretnutie s mladými, ktorých informoval o možnostiach štúdia a ďalšieho uplatnenia. Na prijímacích skúškach, ktoré sa uskutočnili v Békešskej Cabe, uspelo 30 študentov. V septembri 1949 nastúpili do odborného kurzu, ktorý bol prípravou na vysokoškolské štúdium. Mal všeobecnovzdelávací charakter. Piati študenti odišli po úspešnom absolvovaní kurzu študovať do Bratislavy, ostani, medzi nimi Pavol Lauko, nastúpili do 1. ročníka v Budapešti. Najviac študentov, desať, pochádzalo zo Slovenského Komlóša. Ostatní boli z Pitvarosa, z Caby, zo Sarvaša, z Poľného Berinčoka, z Novohradu, Pilíša, Ostrihomu i zo Sámsonházy.

Pavol Lauko si vybral odbor slovenský jazyk a dejepis. Štúdium bolo náročné. Mali 10 predmetov, 40 hodín týždenne. Okrem toho sa stretávali na tzv. študijných krúžkoch, na ktorých si zopakovali prednášky z daného dňa. Hoci všetci pochádzali zo slovenských rodín, mali problémy i so spisovnou podobou jazyka, hlavne s gramatikou. „Najprv: učíme sa z celých síl. Veď preto sme sem prišli. Pravda... máme ťažkosti. Len teraz sa soznamujeme vlastne so spisovnou slovenčinou, s odbornými výrazmi a potom... skoro všetci sme už vyšli dávno zo školy. Nie z gymnázia, ale z polgárky, alebo z ľudovej školy. A viete najlepšie, že tam sme sa toho veľa nenaučili, ale aj z toho, čo sme sa tam naučili, sme veľa pozabúdali..."1 Pavol Lauko patril k usilovným a svedomitým študentom, ako povedal pre Našu slobodu „... No vynahradíme to všetko. Dvojnásobnou usilovnosťou,...Veď vieme, že sa neučíme len pre seba..."2 Štúdium bolo trojročné. Po získaní učiteľského diplomu nastúpil v roku 1951 na vojenskú službu.

 

Pedagogická činnosť

Ešte pred zložením štátnej záverečnej skúšky učil jeden rok v Cúvári. Po úspešnom ukončení vysokej školy sa stal učiteľom dejepisu a slovenského jazyka v Asóde, neskôr v Sarvaši, no vždy ho to ťahalo na Komlóš, lebo ako hovoril: náš kostol evanjelický je najkrajší na svete: „a tá naša veža".3

 

Keď sa nakoniec dostal do Komlóša, učil v Pusztaszőlősi a malým Komlóšanom organizoval program v popoludňajších hodinách.

Od roku 1954 začal Pavol Lauko učiť dejepis a slovenčinu vo svojom rodnom meste. Žiakom sa venoval nielen počas vyučovania, ale ostal verný aj popoludňajším aktivitám s deťmi. Viedol niekolko krúžkov. Deti si obľúbili hlavne šachový krúžok. Členovia streleckého oddielu získali pod jeho vedením výborné výsledky na mnohých súťažiach.

Od roku 1975 bol Pavol Lauko dobrovoľný hasič. Do tajomstva boja s ohňom zasvätil aj svojich žiakov, pre ktorých dvadsať rokov organizoval súťaž detských dobrovoľníckych hasičských zborov.

Žiaci, ktorí dosiahli 14 rokov, sa mohli prihlásiť do autoškoly, kde ich pripravoval na skúšku z pravidiel cestnej premávky a z jazdy na motorke.

Ako slovenčinár prebúdzal u svojich žiakov lásku k písanému slovu. Pripravoval ich na slovenské recitačné súťaže. Mnohé sám organizoval alebo plnil funkciu porodcu. Jeho zverenci vždy obsadili popredné miesta.

Materinská reč bola pre neho dôležitá, vždy bol na ňu hrdý. Snažil sa, aby žiaci milovali slovenský jazyk tak, ako on. Vždy sa s nimi rozprával po slovensky.

Jedenásť rokov bol mládežníckym referentom v maďarskej, aj v slovenskej škole. Jeho úlohou bolo pomáhať tým žiakom, ktorí mali slabé výsledky v škole. Často to bolo spojené so zlými podmienkami na učenie hlavne v chudobných a problémových rodinách. Ked zistil, že sú v rodine niektorého žiaka problémy (chudoba alebo násilie), snažil sa ich včas riešiť.

 

Ochotnícke divadlo

Po oslobodení békešsko-čanádskej oblasti na jeseň roku 1944 sa vytvorili dobré podmienky na rozvoj kultúry v Slovenskom Komlóši. Vzniklo Slovenské ochotnícke divadlo a spevokol, v ktorom začal účinkovat aj Pavol Lauko so svojimi priateľmi. Do divadelného života Komlóša výrazne zasiahlo presídlenie obyvateľstva. Napriek tomu, že mnohí členovia odišli na Slovensko, boli päťdesiate roky najplodnejším obdobím ochotníckeho divadla. Od roku 1950 sa pravidelne organizovali kultúrne zájazdy, na ktorých dosiahli komlóšski ochotníci mnoho úspechov.

Pôsobenie Pavla Lauka v divadle prerušili len roky štúdia. Po návrate do rodiska sa opät zaradil medzi ochotníkov. Spolu s Jánom Szincsokom (Synčokom) viedli slovenských divadelníkov v 50-tych a 60-tych rokoch. Neprešiel rok, aby neuviedli jednu alebo dve hry. O vytrvalej činnosti a úprimnom oduševnení, ktoré vkladali do predstavení svedčí zoznam divadelných hier4 :

  • Ženský zákon (1954, 1955, 1956, 1961)*
  • Hrob lásky (1954)*
  • Páva (1955)
  • Kozie mlieko (1955)
  • Bačova žena (1955,1956)*
  • Bludár (1957,1958)
  • Posledný muž (1957)
  • Mozoľovci (1958)
  • Náš pán minister (1958)
  • Matka (1959, 1960)*
  • Surovo drevo (1959,1960)*
  • Juvelír alebo hľadá sa ženích (1962)
  • Zlomená pýcha (1962)
  • Aj zlato (1965)

 

 

Na týchto predstaveniach sa podieľal nielen ako herec, ale aj ako režisér.

Nepochybne najúspešnejším predstavením bol Ženský zákon od Jozefa Gregora-Tajovského, s ktorým boli viackrát na zájazde a vystupovali s ním aj na Slovensku. V roku 1956 a 1961 ho režíroval Pavol Lauko.

V šesťdesiatych rokoch začína divadelná činnosť v Komlóši stagnovať. Jedným z dôvodov bolo aj rýchle rozšírenie televízie. V roku 1964 bolo v meste už 428 televíznych prijímačov, a čoraz viac rozhlasových. V roku 1968 zaviedli aj rozhlas po drôte. Namiesto celovečerných hier sa dostali do popredia jednoaktovky a zmiešané programy. 1. júla 1966 slovenský ochotnícky súbor v Komlóši zanikol.

Komlóšske divadlo sa velkou mierou staralo o zachovanie ľudových tradícií a slovenského kultúrneho dedičstva. Nacvičili hry Svadba na Komlóši, Páračke, Pestovanie kukuríc a Jadvigin vankúšik.

 

 

Posledným predstavením Pavla Lauka, herca a režiséra, bola veselohra Menharda Litomerického Pacientka.

 

Ochotnícke divadlo v škole

Počas práce s detmi si Pavol Lauko všimol talent niektorých z nich a založil divadelný súbor na pôde slovenskej školy. Sám sa ujal úlohy režiséra. Pod jeho režisérskou taktovkou sa zrodili detské divadelné predstavenia:

  • Soľnad zlato (1955)
  • Jánošík
  • Dvanásti mesiačikov
  • Inžinier hora

Rodina

Pavol Lauko sa oženil 24. januára 1957. S manželkou Ernou majú dve deti. Staršia dcéra Eva sa narodila v roku 1957 a o dva roky na to syn Pavol. Chcel, aby si jeho deti osvojili slovenčinu, preto sa u nich doma rozprávalo po slovensky a každý rok organizoval rodinné výlety na Slovensko.

Obe deti kráčajú v šľapajach svojho otca. Eva sa stala učitelkou v materskej škole a Pavol vyštudoval odbor slovenský a ruský jazyk. Vnúčatá, má ich deväť, už po slovensky nevedia, čo ho veľmi mrzelo.

Bol aj členom Komlóšskeho slovenského klubu. V roku 1985 odišiel do dôchodku. Zapojil sa do činnosti Organizácie komlóšskych Slovákov, kde pomáhal pri príprave rôznych akcií, ako napríklad zabíjačka, posedenia v prírode a pod.

 

 

 

 

Zaver

Pavol Lauko zomrel vo februári 2006. Celý život z neho vyžaroval pokoj a optimizmus. Svoju lásku k slovenskému jazyku, divadlu a ľudovej tradícii preniesol do svojej práce učiteľa, ochotníka, režiséra i člena Organizácie komlóšskych Slovákov. V roku 1998 dostal diplom k vyznamenaniu „Za komlóšskych Slovákov". Juraj Dolnozemský sa s ním rozlúčil týmito slovami:

 

Odišiel

Venovanie Pavlovi Laukovi

 

Stratil sa nám,

ďalej

nekuje si plán!

Bol záhadami plný,

Jeho slová často

sprevádzali vlny!

Ako veselého

Ducha syn!

Stále v čerstvom

prúde žil.

Aj žialupným

delil úsmevy

Do všedných dní.

Pre nádeje nám

Kto vykúzli

dalšie sny?

Ako každý si lúbil

čo k životu patrí.

Už nebudeš trpiet

Žiadne jazvy!

Možno tam hore

Tebe čaká nová trieda,

v diaľave vtáča

smutne spieva!

Cest tvojej pamiatke!

Boj dobojovaný máš,

spi v pokoji Pavel náš!

 

Použitá literatúra:

- SYNCOK, Juraj: Naše kultúrne dedičstvo. In: Z minulosti Slovenského Komlóša 1746-1996. Zost. J. Gerbócová, Bratislava 1997, s. 299-300.

- SYNCOK, Juraj: Čaro javiska. In: Komlóšska čítanka. Red. J. Chlebnický - J. Gomboš -J. Synčok. Békešská Čaba 2000, s. 196.

- Naša sloboda, 28. okt. 1949. Roč. I, č. 36, s. 1

 

Informátori:

Teta Erna Lauková, manželka Paula Lauka

Ján Synčok, priateľ a člen ochotníckeho divadelného súboru

 

Iné zdroje:

www.luno.hu

 

INDEX

 

  1. Naša sloboda, 28. okt. 1949. Roč. I, č. 36, s. 1
  2. Tamtiež
  3. Podľa spomienok jeho manželky
  4. SYNČOK, Juraj: Naše kultúrne dedičstvo. In: Z minulosti Slovenského Komlóša 1746-1996. Zost. J. Gerbócová, Bratislava 1997, s. 299-300.

 


 

Silvia Bohušová a Blaženka Melichová

 

Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci

 

Plodná činnosť Jána Čajaka v našom prostredí

 

 

Čajakovcom patrí osobitné a čestné miesto v celkovej slovenskej národnej aliterárnej kultúre. A také isté miesto patrí im aj vo vojvodinskej slovenskej kultúre a u Petrovčanov zvlášť.

Ján Čajak st., spisovateľ, učiteľ, publicista, prekladateľ a národno-kultúrny predák, sa narodil 19. decembra roku 1863 v Liptovskom Jane.

 

Bol synom štúrovského básnika a evanjelického farára Janka Čajaka a Adely Čajakovej, rodenej Medveckej, ktorá bola sestrou Terézie Vansovej, no už ako trojročnému mu predčasne zomrel otec na tuberkulózu a jeho matka sa vydala druhý raz za Pavla Dobšinského, ktorý sa tak stal nevlastným, ale dobrým a starostlivým otcom Jána Čajaka a postaral sa aj o jeho vzdelanie. Študoval na gymnáziu v Martine, no keď ho zatvorili, pokračoval vo vzdelávaní na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote a nemeckom gymnáziu v Kežmarku. Neskôr študoval aj v Lučenci, Banskej Štiavnici, Bratislave, odkiaľ bol vylúčený pre svoje politické názory. Učiteľské skúšky napokon zložil v roku 1889 v Kláštore pod Znievom.

 

V roku 1893 sa natrvalo presťahoval na Dolnú zem, do Báčky, najprv do Selenče, kde ho jeho ujec Karol Medvecký povolal za učiteľa a tam sa aj oženil s Kornéliou Belohorskou, ktorá bola najmladšou dcérou selenčského farára Belohorského. Bola vzdelaná a sympatická. Sobáš mali v Selenči 15. mája roku 1895. Tusa im narodil aj syn Ján Cajak.

Hoci Cajak mal rád Selenčanov, predsa s rodinou, s manželkou a synom Jánom, v roku 1899 prišiel za cirkevného učiteľa do Petrovca. Tu sa mu narodili aj dcéry Adela, Terézia a Kornélia. Mnoho času trávil aj v kruhu svojich najintímnejších priateľov.

 

Tu stál vyše 40 rokov v centre kultúrnych a politických snáh dolnozemských Slovákov. Obnovil nedeľnú školu v Petrovci. Venoval sa osvetovo-výchovnej práci, zostavoval a redigoval učebnice pre slovenské školy, pripravoval časopis Národná jednota, vydal prácu Dejepis Slovákov a zaslúžil sa tiež o založenie slovenského gymnázia v Petrovci. V roku 1924 odišiel do dôchodku. Ďalej však pôsobil ako predseda literárneho a národopisného odboru Matice slovenskej v Juhoslávii a aj v pokročilej starobe sledoval politický a kultúrny vývoj na Slovensku.

V posledných dňoch svojho života Cajak oslávil aj svoje osemdesiate narodeniny. Čoskoro prišiel deň, ktorému nebolo možné vyhnút sa. Keď sa zrodila nová jar a nový máj - zomrel. Bolo to 29. mája v roku 1944. Bol pekný slnečný májový deň, keď prekrásny hlahol petrovských zvonov zachvieval srdciami všetkých. Povolával ich na poslednú rozlúčku so svojím učiteľom, spisovateľom, ktorý im tak mnoho dal, a nič od nich nebral a nepýtal. Petrovčania sa vracali z polí a lúk do dediny. Pole sa vyprázdnilo a napĺňala sa dedina. Všetci sa náhlili do evanjelického chrámu, kde bol vystavený k poslednej rozlúčke. A na poslednú cestu prišli ho vyprevadit všetci, lebo Cajak nemal nepriateľov. Ku každému si našiel cestu. A tou cestou vracali sa teraz všetci k nemu. Pochovaný je na petrovskom cintoríne.

 

Jána Čajaka si pamätáme vďaka jeho bohatej literárnej činnosti. Najznámejším námetom jeho prozaickej tvorby bol tvrdý život dolnozemských sedliakov. Bol osobitným a spontánnym typom spisovateľa s vyhraneným názorom na život a na poslanie literatúry. Možno to bolo tým, že vstúpil do nej až ako štyridsiatnik, zrelý muž s bohatými životnými skúsenosťami. Prvá jeho poviedka bola Predaj hory, ktorú napísal v roku 1903. Celú jeho tvorbu môžeme zaradit do 4 oblastí:

- faktografické práce, ktoré obsahujú suché fakty, dojmy, spomienky (Špitál, Strýc Mišo, Zápisky z rukojemstva, Tridsatpät dekagramov);

- didaktické práce, ktoré sú prostriedkom jeho osvetovej a ľudovej práce. V nich spracúva pálčivéproblémy vtedajšieho života- vysťahovalectvo, alkoholizmus,prepychprivydávaní sedliackych dievčat (Suchoty, Jedna koruna, Obyčajná história, Báta Kalinský);

- naturalistické práce, ktoré priamo zachytávajú charakter a povahu ľudí (Z povinnosti, Ecce homo!, Fuksi);

- humoristické práce, z ktorých vidno, že Cajakov humor je živý, originálny, nezdráhal sa podat nielen líce, ale aj opak života (Cholera, Len pekne, Únos, Predaj hory, Malí ubehlíci, Zo života malého nezbedu).

 

Napísal aj jeden veľmi úspešný román Rodina Rovesných.

Nakolko si ho petrovský ľud váži, vidieť z pamätného nápisu, napísaného pri 10. výročí jeho smrti, avšak najväčší dôkaz predstavuje Základná škola v Petrovci, ktorá je nazvaná po ňom.

Práca Jána Cajaka bola skutočne velká a obetavá. Ešte stále žijú ľudia, ktorí ho poznali, hoci je ich už skutočne veľmi málo a sú to tí, ktorí ho poznali, keď bol už na sklonku života. Sami veľa toho prežili, ale predsa hovoria o ňom s úctou a uznanlivo: „To bol človek, akého aj dnes potrebujeme! Keby nebolo Cajaka, neboli by sme tými ľuďmi, ktorými sme. Cajak vzdelal polovicu Petrovca."

Vďaka patrí básnikovi a veľkému ctiteľovi Jána Cajaka, profesorovi Pavlovi Mučajimu, kolektívu Základnej školy Jána Cajaka a zvlášť profesorke Márii Andrášikovej za spoluprácu a poskytnuté informácie. Osobitná vďaka patrí našej triednej profesorke Márii Gašparovskej.

 

Použitá literatúra:

- Pavel Mučaji: Cajakovci

- internet

 


 

Anna Lomenová a Monika Stracinská

 

Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci

 

Obnovenie Slovenských národných slávností

v Báčskom Petrovci

 

Idea organizovat SNS v Petrovci pramenila z tej skutočnosti, že sa také niečo poriadalo na Slovensku v Turčianskom Sv. Martine. Boli to Národopisné slávnosti, na ktorých sa zúčastnili mnohí naši učitelia. Tieto slávnosti prekazila prvá svetová vojna a po jej ukončení ich stredisko už nebolo v Martine, ale sa presunulo ďaleko na juh, do priestoru Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, kde tiež žili Slováci. Najväčšiu pozornosti tomuto podujatiu, ktoré sa malo konat v srdci dolnozemských Slovákov, v Petrovci, venoval učiteľ Július Kubányi, ktorý istý čas bol i riaditeľom Slovenského gymnázia -najvýznamnejšej inštitúcie na Dolnej zemi medzi Slovákmi. Každý rok v prvý augustový víkend sa tu stretávali dolnozemskí Slováci a postupom času sa SNS stali jedinečným a najväčším kultúrnym podujatím Slovákov na Dolnej zemi.

 

 

Národné slávnosti boli po prvý raz v Petrovci 28. augusta roku 1919. Zišlo sa tu mnoho Slovákov, ktorí sa s veľkou zvedavosťou prišli pozrieť na tieto oslavy. Najprv ráno bola národná porada, na ktorej sa zúčastnili predstavitelia zo Sriemu, Banátu a Báčky, ako aj hostia, ktorí pricestovali zo zahraničia. V priebehu dňa si návštevníci mohli pozrieť rôzne výstavy, ako aj novootvorenú kníhtlačiareň. Večer na kulturno-umeleckom programe svoje body predviedli petrovskí tanečníci, divadelníci a recitátori a celá sieň hrmela potleskom oduševnených divákov. Po programe pokračovala ľudová veselica.

 

Už prvé SNS nasvedčovali, že úspech takéhoto podujatia je garantovaný. Mnohé vrúcne slová, priateľský stisk rúk, úsmevy... všetko to hovorilo, že SNS nemožno prerušiť. Ba naopak. Treba ich zveľadiť - poriadať viac dní, nájsť nové obsahy a umožniť ľuďom, aby prišli do Petrovca a vracali sa sem rok čo rok nedočkavejšie.

Toto podujatie sa ukázalo ako dobrá príležitosť pre zoskupovanie a stretávanie vojvodinských Slovákov, a preto sa na území Báčskeho Petrovca začalo organizovať každoročne. Každé SNS so sebou prinášali niečo nové a aj preto sa počet návštevníkov ustavične zvyšoval. Kulturno-umelecké podujatia boli iba jedným segmentom, ktorý nebol dostatočný pre všetkých návštevníkov. Preto sa začali organizovať i športové aktivity, zvlášť futbalové zápasy, na ktorých sa zúčastňovali i cezpoľní obyvatelia, už či išlo o šport, tanec, alebo divadlo.

 

Prelomovým rokom pre Slovákov v Juhoslávii bol rok 1932. Epochálne a historicky mimoriadne dôležité udalosti sa odohrali na SNS, keď vplyvní jednotlivci a zanietení vlastenci vyrukovali s ideou ešte na týchto slávnostiach založiť Maticu slovenskú, ktorá by mala vzor v tej prvej Matici slovenskej jestvujúcej v Turčianskom Sv. Martine od roku 1863. Najvýznamnejším jednotlivcom sa stal právnik Dr. Ján Bulík, ktorý sa stal i prvým predsedom MSJ. Založenie takejto inštitúcie bolo zárukou, že SNS budú i ďalej jestvovať. Slováci na týchto priestoroch získali veľmi dobrú oporu zoskupovať sa a pôsobiť ako mimoriadne silná vetva v Juhoslávii.

 

Druhá svetová vojna zapríčinila mnoho zla i na poli matičnom. Trpké chvíle a neistota počas vojny a po vojne, ako i bieda a nedostatok, akoby vzďaľovali ľudí od seba. V takýchto podmienkach nebolo možné myslieť na SNS, dokonca na žiadny kultúrno-umelecký vzrast Slovákov v Juhoslávii. No apatia Slovákov netrvala dlho. Agilní, ako vždy v rozhodujúcich chvíľach, Slováci sa vzmužili a znova Matica preriekla hromovým hlasom. Tentoraz jej slovo zavážilo do tej miery, že sa SNS obnovili.

 

Temer polstoročie šli SNS a Matica slovenská hrboľatou cestou. Viacej neboli, ako boli. No v roku 1990 si skupina petrovských intelektuálov zaumienila v tých neblahých časoch nájsť sily a začať pôsobiť vlastenecky na ochabnuté slovenské duše. Možno povedať, že to bolo obnovenie i Matice slovenskej a čoskoro s tým i obnovenie SNS.

Matica slovenská v Juhoslávii prebrala do svojich rúk temer v úplnosti starosť o organizovanie SNS. Podporu dostávala i zo Slovenskej republiky, ale i zo strany Obce Petrovec a najnovšie i z Národnostnej rady. MSJ a SNS sú vzorom, ako zoskupiť vojvodinských Slovákov na tri dni do „metropoly" Slovákov a zaujať ich takými programami, ktoré sú prijateľné tak pre staršieho, ako i pre mladšieho diváka a vymyslieť vždy nový spôsob ako prilákať do Petrovca stále väčší a väčší počet Slovákov z celej Vojvodiny, ba i zo zahraničia. Už roky sa prvý augustový víkend čaká s netrpezlivosťou, lebo budú SNS. Upraviť Petrovec, príležitostne aranžovať výklady, dat všetko od seba, aby každé priedomie, parky, trávniky, ulice boli ako umyté, aby Petrovec ako mladucha privítal vážených hostí tak domácich, ako i zahraničných. Pravda, na všetkom tom má najväčší podiel MSJ.

 

Náplň SNS tvoria skvosty slovenskej vojvodinskej kultúrnej verejnosti. Sú to spevy, tance, divadelné predstavenia, recitácie, výstavy, stretnutia matičiarov, študujúcej mládeže, stretnutia učiteľov, novinárov, lekárov, spolkov žien, futbalistov, šachistov, rybárov, cyklistov, poľovníkov, stolných tenistov...

Pri vypracovaní našej úlohy nám nezištne pomohol úradujúci predseda Matice slovenskej v Juhoslávii Branislav Slivka. Udaje sú vo veľkej miere čerpané z archívu MSJ. Knihy a fotografie nám tiež ochotne poskytli v Matici. Preto im touto cestou srdečne ďakujeme.

 


 

Olivera Paulová Patrick Kiszel

 

Školské stredisko Jozefa Gregora Tajovského, Nadlak

 

Ondrej Štefanko, slovenský dolnozemský fenomén

 

Hroby žízniace po nehe slova

Svojou večnou piesňou

Vábia nás, pozývajú dnu...

Nesýťme ich však, básnikmi ich

Nesýťme!

Tí nežní vtáci s ošúchaným perím, keď

Už viac letieť nemôžu,

Ich slová na jazyku horkou chuťou

Pália.

---------------------------------

Ale nekŕmme viac hroby

Žízniace po nehe slova,

Nekŕmme zem básnikmi.

 

Daniel Räu-Lehotský - Nekŕmme zem básnikmi

Ondrej Štefanko, spisovateľ, prekladateľ, publicista, vydavateľ a organizátor spolkového života, sa narodil 18. marca 1949 v Temesvári. Základnú a strednú školu absolvoval v Nadlaku. Vyštudoval odbor fyzika - chémia a určité obdobie pracoval v Štátnom poľnohospodárskom podniku v Nadlaku ako ekonóm, chemik a neskôr vedúci priemyselného oddelenia. Od decembra 1989 až do júna 1990 bol predsedom Mestskej rady v Nadlaku a poslancom v dočasnom parlamente Rumunska. Stál pri založení Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, ktorého predsedom bol medzi rokmi 1990 - 1994 a 2003 - 2007. V období 1998 - 2003 bol jeho prvým podpredsedom. Patrí mu koncepcia organizačných štruktúr zväzu.

Od založenia literárneho krúžku Ivana Krásku pri Mestskej knižnici v Nadlaku v roku 1976 až do roku 1989 bol jeho predsedom. Zostal jeho predsedom aj po transformovaní krúžku na Kultúrnu a vedeckú spoločnosť Ivana Krásku v roku 1994. V tom istom čase zastával aj funkciu riaditeľa vydavateľstva Ivan Krasko. V rámci spoločnosti sa Ondrej Štefanko podieľal na organizovaní konferencií, sympózií a okrúhlych stolov na rôzne témy. Usporadúval tematické výstavy, spolupracoval na rôznych kultúrnych a vedeckých projektoch, z ktorých azda najväčší bol projekt realizácie Atlasu ľudovej kultúry Slovákov v Rumunsku, kde KVSIK bola partnerom Ústavu etnológie SAV Postaral sa o založenie vydavateľstva Ivan Krasko, mimochodom najúspešnejšieho slovenského vydavateľstva mimo územia Slovenska.

Usiloval sa o udržiavanie slovensko-slovenských a slovensko-rumunských vzťahov. Snažil sa o zachovanie slovenského dolnozemského pokladu našich predkov. V duchu zachovania duchovnej kultúry našich predkov podporoval iniciatívu organizovania prehliadky sólistov slovenskej ľudovej piesne, festival Cez Nadlak je..., ktorý v tomto roku dospel do jubilejnej desiatej edície. Taktiež podporoval organizovanie Súťaže zo slovenského jazyka a literatúry a každoročne sa zúčastňoval na tomto podujatí. Bol taktiež jedným z iniciátorov Putovnej súťaže zo slovenského jazyka a literatúry pre stredoškolákov, ktorú aj organizačne zabezpečoval pri jej prvom ročníku v Nadlaku.

Ako hlavný organizátor osláv na počesť dvestého výročia príchodu Slovákov do Nadlaku inicioval celý rad sprievodných akcií a v spolupráci s Martinom Gerbócom vydal pri tejto príležitosti cennú publikáciu Podoby a tváre niekdajšieho Nadlaku, ktorá sprevádzala rovnomennú výstavu o živote dolnozemských Slovákov v Nadlaku.

Uvedené aktivity sú však len nepatrným zrnkom z činnosti Ondreja Štefanka, ktorú inicioval, vyvolal a realizoval v slovenskom dolnozemskom priestore. Bol mimoriadne plodným spolkovým činovníkom alídrom slovenskej Dolnej zeme. Patril medzi najvýraznejšie slovenské dolnozemské osobnosti, ktoré si vyslúžili rešpekt a prirodzenú autoritu tak medzi svojimi doma, na Dolnej zemi, ale aj v materskej vlasti a vo svete.

V roku 1981 sa stal členom Zväzu rumunských spisovateľov, v období 1993 - 1996 bol predsedom Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych pracovníkov žijúcich mimo územia Slovenska, čestným členom Spolku slovenských spisovateľov a Obce spisovateľov na Slovensku.

V roku 1990 založil časopis Naše snahy, ktorého šéfredaktorom bol až do roku 1995 a od roku 1999 až do roku 2007. Ďalší časopis, ktorý založil v roku 1996, a ktorého šéfredaktorom bol, je dvojjazyčný časopis pre kultúrny dialóg Rovnobežné zrkadlá - Oglinzi paralele. Od toho istého roku bol hlavným a zodpovedným redaktorom časopisu Slovákov v Srbsku, v Maďarsku a Rumunsku Dolnozemský Slovák. O vydávaní Dolnozemského Slováka sa rozhodlo na stretnutí 25. novembra 1995, ktoré sa konalo v Békešskej Cabe a zúčastnili sa ho Ondrej Štefanko a zástupcovia slovenských spolkov v Juhoslávii a Maďarsku. Od roku 2004 mu pripadla i funkcia zodpovedného a hlavného redaktora periodických a neperiodických publikácií Demokratického zväzu Slovákov a Cechov v Rumunsku.

Od novembra 2006 zastával funkciu prvého podpredsedu Svetového združenia Slovákov v zahraničí.

Ondrej Štefanko bol literárne činný od roku 1971, keď začal publikovať poéziu v časopise   Família, poéziu písanú v rumunčine. Do slovenskej literatúry vstúpil zbierkou básní Dva hlasy, ktorú vydal v spoluautorstve s básnikom Ivanom Miroslavom Ambrušom na Slovensku, v Bratislave v roku 1977. Bol to signál, že sa v Nadlaku zrodil nový literárny fenomén, hodný povšimnutia.

Stefankova prvá samostatnákniha veršov vychádza vBukurešti, vo vydavateľstve Kriterion pod titulom Stojím pred domom (1981). Je to zbierka zameraná na obraz budúcnosti a prvá súvaha kultúrneho života Slovákov v Rumunsku. Časť tejto knihy sa stáva „majákom" pre človeka a básnika Ondreja Stefanka, ktorý sa neskoršie k nej vráti, vyberie z nej časti pokladané za smerodajné, prepracuje iné časti a vydá v podobe v ne varietur (Doma).

V roku 1983 obohatil svoju básnickú tvorbu novým titulom, zbierkou veršov Rozpaky, ktorá, tak ako aj jeho prvá kniha, je meditáciou nad osobným údelom básnika i človeka a skrze seba i nad údelom rovesníkov. Básnika zaujala aj otázka zmyslu tvorby.

Ďalšia stránka autora vyšla najavo publikáciou Desať strelených rozprávok (1986), v ktorej nás autor prekvapil svojou vynikajúcou obrazotvornosťou a predstavivosťou alebo, povedané slovami profesora Barboricu, v tejto knihe určenej mladým čitateľ5rrr„popustil uzdy fantázie" a uplatnil moderné postupy rozprávok.

Nasledovala ďalšia spolupráca s blízkym kamarátom Ivanom Miroslavom Ambrušom, a to druhý zväzok básní Dva hlasy II s podtitulom Dvojhra pre štyri oči a dve perá (1987), ktorý naznačuje kompozíciu knihy: v jednej časti témy navrhuje Stefanko a odpovedá Ambruš, v ďalšej si úlohy vymenia. Básne sú úvahou nad sociálnymi a politickými premenami a udalosťami, nad zodpovednosťou človeka a básnika za svoju dobu.

Stálou Stefankovou témou bola báseň. Len v zbierke Dva hlasy II sú tejto téme venované básne Nemý básnik, Nad roztrasenou krásou slov, Žena ako báseň, Báseň ako hlaholzvona, Báseň - žena, vlastne celý obsiahly cyklus Okamihy slov.

Autor rozvíjal svoju tvorbu ďalšou zbierkou veršov. Bola to zbierka básní Reptajúca pokora (1993), „zbierka zrelá, mužne vzdorovitá" (Andruška R, 1994), v ktorej zhrnul takzvanú priečinkovú tvorbu predchádzajúceho desaťročia. Vyjadruje v nej znepokojenie nad spoločnosťou, nad ohrozením slobody a kritizuje medziľudské vzťahy. Nachádzame tu aj motívy príslušnosti k národnostnej menšine, reflexie nad časom a premenlivými hodnotami. Autor svoje texty staval do pozície autentického svedectva.

V Reptajúcej pokore básnik jasne formuloval postoj vzdoru po prvýkrát v celej sérii, ba sústave výpovedí a prejavov. Básnik mal dostatok viery a dôvery v ľudské súručenstvo. Vízia majáka a strážcu majáka má mnoho spoločných čŕt s víziami rumunského básnika Al. Baconského, ktorého Mŕtvoly vo vzduchoprázdne museli Ondreja Stefanka už dávno znepokojovať, kedže ich preložil do slovenčiny.

Po kratšej dobe, kedže bol zaneprázdnený viacerými funkciami v slovenských organizáciách v Rumunsku a nielen tu, nasleduje ďalšia zbierka, bibliofília Zjavenie Jána s podtitulom Zavádzajúce podobenstvá, ktorú vydal v roku 1995 a za ktorú bol odmenený cenou aradskej pobočky Zväzu spisovateľov. Kniha je ilustrovaná jeho sestrou Máriou Stefankovou. Je to kniha vydaná v limitovanej edícii 200 výtlačkov, očíslovaných a autorom vlastnoručne podpísaných. Touto knihou sa autor znova zamýšľa nad svojím osudom tvorcu, nad svojím miestom v spoločnosti a lieči svoje traumy. Autor uplatňuje motívy moderného povstania básnika proti spoločnosti, ktorá hlása kresťanské učenie. Do určitej miery ju však uzemňuje biblické poučenie o apokalypse. Zbierkou Zjavenie Jána nastáva v Stefankovej tvorbe zlom, nastupuje obdobie dezilúzie, odporu. Ostria kritiky sú namierené do radu svojich a to z pozície princípu, s ktorým sa básnik bez ostychu stotožňuje. Je si vedomý toho, že stvoril pre svojich celú dimenziu profesionálnu a estetickú, literárnu školu, literárny fenomén, ktorým preklenul nepoznanie smrti. Touto literatúrou sa jeho Slovák zachoval, to bude tá stopa, ktorá zostane po nás.

O rok neskôr sa zjaví kniha retrospektívy Doma, V kruhu a napokon Nepokorený aj v slove. V zbierke Doma sa objavujú motívy ako: dom, domovina, rodné prostredie. Tu sa objavujú aj provokácia budúcnosti, odkaz nasledujúcim generáciám pretrvať, zostať a to na úrovni osobnosti a na úrovni spoločenstva.

Zbierka V kruhu obsahuje výber zo samostatných zbierok a zo zbierok vydaných spoločne s Ambrušom, ako i nový cyklus pomenovaný Volajúce otlačky nelichotivých rečí. Znovu sa prejavuje Stefankova citlivosť, tvorivosť, emocionálnosť a myšlienková púť. Tlačí ho pocit nedocenenia, pocit krivdy, ktorá má veľmi široké pole konotácií: „Nevidia oni preto náš dom celý,/ vziať na vedomie neschopní sú komnatu,/ ktorú si pre nich vymuroval,/ v ktorej máš celú tvoju prácu/na večné veky zaliatu".

Dielo Nepokorený aj v slove je výberom z tvorby Ondreja Stefanka. Príbehy a zmierenia zaznievajú aj prechodom času čistým tónom, objavnými metaforami o tunajších ľuďoch. Takže i mladí, i starší čitatelia sa v knihe nájdu.

Vstupom do tretieho tisícročia vydáva ďalšiu knihu pre deti, a to výber z básní, ktoré v priebehu času napísal pre mládež a deti a dal jej titul Poďmežesapohraťs veršom. Básne sú usporiadané do viacerých kapitol. V jednej z kapitol sa rozhovorí o predmetoch známych deťom, ako napríklad: hodinky, stôl, piecka a iné. Názov kapitoly je Porozprávajme sa s nehitvoriacimi. V Juhoslávii zhudobnili báseň Studený cukrík a bolo to celkom úspešné. V tomto diele si spomína na zážitky z detstva, opisuje detské skúsenosti. Kapitola Básničky sťaby do školičky zahŕňa verše, ktoré povzbudzujú k slušnému správaniu. Taktiež tu autor vsunie moderné vynálezy a témy, ako sú mimozemšťania, rakety, rock a spevácke hviezdy.

Pri príležitosti tridsaťročnej literárnej činnosti je vydaná kniha Putovanie hrdzavou krajinou. V roku 2005 vydal jednu zo svojich posledných básnických zbierok Verejné dôvernosti. V poslednej básni z uvedenej knihy sa priznával:

... života hodný budem iba vtedy,

keď svojich nikdy nezrieknem sa,

ale aj vtedy, keď odpútať sa budem vedieť

od domu

a rozdávať sa budem súci...

Štefankovo dielo, najmä básnické, je známe čitateľom kultúrnych sfér. Jeho diela boli preložené do rôznych jazykov, do srbčiny, nemčiny, angličtiny, rumunčiny, esperanta a maďarčiny.

On napĺňal básnický svet oduševnením a optimizmom. Tak sa javil i bukureštskému slovakistovi, profesorovi Corneliovi Barboricovi, ktorý o ňom napísal: „Ondrej Stefanko je básnikom vitálnej radosti zo života i z umenia. Eufória a básnická inkantácia sú jeho najvlastnejším stavom. Básnik sa ženie za harmóniou a svetlom a je pevne presvedčený o nepevnosti protikladov. Čarovným prútikom je Ondrejovi Stefankovi predovšetkým slovo, básnické slovo. Ním čaruje i očaruje".

Ondrej Stefanko mal potrebný náhľad a zmysel pre realitu a povzbudzoval mladé talenty, aby si uvedomili silu slova. Literatúra bola pre Ondreja Stefanka druhou matkou. Literatúra bola pre neho vrcholným umením. On ukázal, čo je to opravdivá literatúra.

Spomedzi členov Nadlackého literárneho krúžku bol druhým autorom, ktorý sa predstavil knižne aj pred rumunskou verejnosťou zbierkou Rostul íntrebárilor, ktorá bola vydaná v roku 1987.

Už od samotného začiatku sa Ondrej Stefanko prejavil aj ako prekladateľ a priebehom času dokázal byt veľmi plodným prekladateľom. Prekladal z rumunského literárneho prostredia do slovenčiny a naopak. Pokiaľ ide o preklady, Ondrej Stefanko bol stúpencom celostnej koncepcie kultúr, respektíve literatúr prejavenej v tom, že prekladal slovenských autorov nielen zo Slovenska, ale aj z Juhoslávie, Rumunska, Ameriky a Maďarska. Pri prekladoch rešpektoval viac originál ako cieľový jazyk. Iný aspekt, ktorý opisuje jeho prístup k prekladu, je koncepcia potreby kultúrno-duchovného mosta.

Preložil obrovské kvantum literárnych diel. Stefanko prekladal umeleckú prózu, poéziu a divadelné hry. Zostavil a do rumunčiny preložil antológiu súčasnej slovenskej poézie Cálátorind in fara fagáduintei (Putovanie do zeme zasľúbenej, 1997). Nasledovala dvojzväzková antológia modernej súčasnej prózy Taina lui Pavol Hron (Tajomstvo Pavla Hrona, 1999). Preložil výber z tvorby piatich slovenských vojvodinských básnikov, výbery z poézie Paľa Bohuša, Vítazoslava Hronca, Ivana Strpku, Miroslava Válka, Jána Ondruša, Milana Rúfusa, Ivana Miroslava Ambruša, Dagmar Márie Anoca, Adama Suchanského. Preložil, či už samostatne alebo v spolupráci, prózy Vincenta Sikulu, Antona Hykischa, Pavla Vilikovského, Jána Lenča, Stanislava Rakúsa, Ladislava Ťažkého, Milana Urbana, Martina Prebudilu, Bohumila Hrabala (úctyhodných 18 titulov).

Preklady z rumunského kultúrneho priestoru publikoval v časopisoch, knižne mu na Slovensku vyšiel súbor krátkych próz D. R. Popesca Modrý lev, v Juhoslávii zbierky básnika Ioana Flóru, Telesný svet a mnoho ďalších.

Ako človek výnimočne podnikavý, odmietajúci neproduktívne postoje, sa bez zábran pustil do vnútroliterárnych prekladov. On chcel priblížiť súčasnému čitateľovi staršie diela, ktoré nejakým spôsobom definujú existenciu dolnozemských nadlackých Slovákov. Aby sprístupnil čitateľom staršiu literatúru o Nadlaku, preložil Dejepis starého a nového Nadlaku do súčasnej slovenčiny.

Prekladal aj texty neliterárneho charakteru, spomedzi ktorých pripomíname dvojjazyčné vydanie knihy Paula Dancu Kolonizovanie Slovákov do satmárskej, ugočskej a marmarošskej župy v osemnástom a začiatkom devätnásteho storočia, ako aj etnografickú štúdiu Márie Stefankovej Odev nadlackých Slovákov.

Tretia kategória prekladov, ktoré vyskúšal, je autorský preklad. Preložil aj svoje verše vo výbere Nesupus nici in cuvánt.

Ondrej Stefanko bol všestranná osobností, ktorá bola obdarená veľkým talentom. Sily si vyskúšal aj v literárnej histórii, literárnej kritike, recenziami o slovenských autoroch v Rumunsku, písal úvody, doslovy ku knihám rôznych autorov, ale aj historické články z dejín slovenskej menšiny v Rumunsku. Vydal ich v knihe Pokladaj korene svoje. V tomto súbore historických a literárnohistorických statí sa prejavil aj ako syntetik, nielen ako analytik. Literárnohistorické state sa týkajú predovšetkým začiatkov slovenského písomníctva v Rumunsku.

Literárnohistorické, etnografické a publicistické štúdie, články a eseje vydal aj v súboroch šľachetný erb bláznov v roku 1996, Zo zápisníka kacíra nadlackého v roku 1997.

Zaoberal sa aj vydaním zbierky ľudových piesní Tečie voda po Maruši. Ako literárny historik sa vyznačuje snahou o úplností bibliografickej dokumentácie, objektívnosť výkladu. Prehľadné materiály o Slovákoch v Rumunsku vydal v brožúrke Sprievodca o Slovákoch v Rumunsku. Zhrnul v nej poznatky a informácie, ktoré získal, keď bol predsedom Demokratického zväzu Slovákov a Cechov v Rumunsku. Sprievodca o Slovákoch v Rumunsku je informačná knižka o faktografii Slovákov v Rumunsku.

Z oblasti výskumu duchovného dedičstva Slovákov v Rumunsku vydal a pripravil na vydanie viaceré tituly (niektoré z nich sme spomenuli aj v iných súvislostiach): Ľudovít Haan, Daniel Zajac: Dejepis starého i nového Nadlaku (1994), Ifariácie 13 a Variácia 14 (1994,1996), Pokus o bibliografiu knižných vydaní slovenských autorov žijúcich a pôsobiacich na území súčasného Rumunska (1995), Bibliografia písomných zdrojov o Slovákoch a Cechoch v Rumunsku (1995), Dve kroniky (1995), Pamätnica 50 rokov slovenského stredného školstva v Rumunsku (1995), Jozef Gregor Tajovský: Nadlacké dielo (1996) a mnohé ďalšie.

Editorský spolupracoval na vydaní trinástich zväzkov zborníka Variácie, ktoré boli vydané medzi rokmi 1980 - 1996.

Jeho literárnokritické postrehy i literárnohistorické úvahy sú poznačené vo velkej miere znalosťou rumunskej literatúry a prostredníctvom rumunčiny i dostupnej svetovej literatúry.

Za svoje knihy veršov, esejí a prekladov bol Ondrej Stefanko mnohokrát ocenený tak v Rumunsku, ako aj v zahraničí. Trikrát získal Cenu Zväzu spisovateľov v Rumunsku, trikrát cenu aradskej filiálky Zväzu spisovateľov a v roku 2006 mu aradská filiálka Zväzu spisovateľov v Rumunsku udelila cenu Opera Omnia.

V roku 2000 mu za mimoriadnu činnosť v oblasti kultúry udelil prezident Rumunska rad Za zásluhy v hodnosti dôstojníka a v septembri 2008 mu bolo udelené prezidentom Slovenskej republiky Ivanom Gašparovičom vyznamenanie rad Bieleho dvojkríža II. triedy, in memoriam, ktoré prebrala dcéra Tatiana Stefanková.

Ondrej Stefanko bol povolaný a vyvolený započať a vyznačiť rámce a inštitúcie novodobého spoločenského života Slovákov v Rumunsku. Vášnivo pracoval, diskutoval, tvoril, oponoval a sníval. Organizoval literárny, umelecký a duchovný život, a to nielen v Nadlaku. Založil zväz, rôzne spolky, vydavateľstvo, časopisy. Podporoval výskum a aj sám sa mu venoval. Skúmal, hľadal, písal, prekladal, staval mosty medzi národmi. Veril tomu, že počas stáročí vytvorená svojrázna podoba slovenskej dolnozemskej civilizácie sa stane rešpektovanou hodnotou slovenskej kultúry a histórie, aj keď ho jemu príznačný skepticizmus varoval, nikdy nedovolil, aby vyhasol jeho vnútorný oheň. Snažil sa neklesnúť pod ťarchou žitia. Zostal svoj i v nepriazni chvíľ. Bol európskym intelektuálom, hrdým vlastencom, slovenským a rumunským spisovateľom, Slovákom, Dolnozemcom, Nadlačanom, sebavedomým človekom. Bol nesporne velikánom Slovákov nielen v Nadlaku, ale aj na Dolnej zemi a na Slovensku, osobnosťou, ktorej neprítomnosť, budeme dlho pociťovať ako obrovskú stratu.

Niekedy ktosi povedal: „To, čo robíme pre seba, umiera spolu s nami, ale to, čo robíme pre iných, zostáva na večnosť". Práve preto Ondrej Stefanko, vďaka svojmu obdivuhodnému dielu, zostane večným pilierom slovenskej menšiny v Rumunsku.

A na záver slová básnika Ivana Miroslava Ambruša:

... tak tuje ten konečný koniec

ked krása prerastá do smútku

keď básnika obliekajú do hliny

keď básnika obliekajú

do poslednej básne.

Koniec prišiel veľmi rýchlo a nečakane. Ondrej Stefanko sa náhle odmlčal 20. februára 2008.

 

Použitá literatúra

ANDRUSKA, P.:Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme. 1 vyd. Bratislava: Odkaz 1994. 168 s.

ANOCA, D. M.:Slovenská literatúra v Rumunsku. 1. vyd. Nadlak: vydavateľstvo Ivan Krasko 2004. 258 s.

MARCOK, V. akol.:Dejiny slovenskej literatúry III. l.vyd. Bratislava: Literárne informačné centrum 2004, s. 450-453

STEFANKO, O.:Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krásku 1994-2004. 1. vyd. Nadlak: vydavateľstvo Ivan Krasko 2004. 95 s.

STEFANKO, O.:O Slovákoch v Rumunsku. 1. vyd. Nadlak 2004. 95 s.

STEFANKO, O.:Podmeže sa pohrať s veršom. 1. vyd. Nadlak: vydavateľstvo Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krásku 2000. 95 s.

STEFANKO, O. :Personálna bibliografia. 1. vyd. Nadlak: vydavateľstvo Ivan Krasko 2003. 146 s.

STEFANKO, O. :Ponachodené súvislosti. 1. vyd. Nadlak: vydavateľstvo Ivan Krasko 2004. 274 s.

STEFANKO, O. :Putovanie hrdzavou krajinou. 1. vyd. Nadlak: vydavateľstvo Ivan Krasko 2000. 87 s.

STEFANKO, O.:Šľachetný erb bláznov. 1. vyd. Nadlak: vydavateľstvo Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krásku 1996. 302 s.

STEFANKO, O. :Štvrťstoročie s Kraskovcami. 1. vyd. Nadlak - Bratislava: vydavateľstvo Ivan Krasko 2002. 310 s.

STEFANKO, O.:Zo zápisníka kacíra nadlackého. 1. vyd. Nadlak: vydavateľstvo Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krásku 1997. 153 s.

 

Použité časopisy:

Naše snahy 1990 -2008

Dolnozemský Slovák 1996 - 2008

Rovnobežné zrkadlá 1996 - 2007

 

Použité fotografie:

Archív Demokratického zväzu Slovákov a Cechov v Rumunsku

Archív Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krásku

Archív časopisu Naše snahy

Súkromné archívy Ivana Miroslava Ambruša, Štefana Sýkoru, Ondreja Lehotského

 

 


 

Prihracki Pavel

Lýceum Jozefa Gregora-Tajovského, Nadlak

 

Slovensko-rumunsko-srbsko-maďarské vzťahy v

Nadlaku zachytené perom Jozefa Gregora-Tajovského

 

Jozef Gregor-Tajovský (1874-1940)

 

Život

Narodil sa 18. októbra 1874 v Tajove pri Banskej Bystrici. Vyrastal u starých rodičov. Po ukončení meštianky v Banskej Bystrici skončil učiteľskú prípravku v Kláštore pod Znievom.

V  školstve pôsobil len krátko, nestrpel násilnú maďarizáciu.

Definitívne opustil rakúsko-uhorské školstvo po inšpekcii v škole v Podlaviciach, dnes súčast Banskej Bystrice. Zriekol sa tak svojho posledného učiteľského pôsobiska. Jeho odchod zo školstva bol vlastne protestom proti násilnému zavádzaniu maďarčiny na čisto slovenských školách, vrátane hodín rímskokatolíckeho náboženstva.

Pokračoval v štúdiu v Prahe na Obchodnej akadémii. Tam sa zapojil do činnosti spolku Detvan a zblížil sa s predstaviteľmi slovenskej mladej generácie. Pracoval ako bankový účtovník na viacerých pôsobiskách, medziiným aj v Slovenskej ľudovej banke v Nadlaku (1904-1910).

Keď sa vzdal aj tohto zamestnania, pracoval od roku 1912 ako tajomník klubu Slovenskej národnej strany a ako redaktor v Národnom hlásniku.

Počas 1. svetovej vojny prebehol na ruskú stranu. V česko-slovenskom odboji spolupracoval na vydávaní česko-slovenských novín. Neskôr bol šéfredaktorom Slovenských hlasov, kde spolupracoval s Jankom Jesenským.

Po vojne sa usadil spolu s manželkou - spisovatelkou Hanou Gregorovou v Bratislave. V rokoch 1920 - 1925 bol prednostom Legionárskej kancelárie v Bratislave. Tam pomáhal riešit problémy bývalých československých legionárov. Spolu so spisovateľom Jankom Jesenským podpísal v roku 1939 výzvu snemu autonómneho Slovenska. V roku 1933 ho prijali za riadneho člena Českej akadémie vied a umení.

Zomrel 20. mája 1940 v Bratislave. Pochovaný je v rodnom Tajove.

Tajovský bol v nadlackom Slovenskom ľudovom kruhu knihovníkom. Obstarával knihy tak pre spolok, ako aj pre súkromných záujemcov. V literárnej tvorbe sa inšpiroval aj zo života Slovákov v Nadlaku. Vystihol multietnicitu tejto lokality, jej napájanie sa na kultúrny a politický život v rámci obce, stolice, ale aj v širšom kontexte slovenskej etnicity značnej časti lokalít Dolnej zeme. Zaznamenal aj vzťahy nadlackých Slovákov so Slovenskom, ktoré v tej dobe bolo iba zaznávaným geografickým pojmom v rámci dualistického Uhorska.

19. mája 1992 bola na budove nadlackej školy, niekdajšej Ľudovej banky, stavbe projektovanej a postavenej slovenským architektom M. Harmincom, odhalená pamätná tabuľa Jozefa Gregora-Tajovského.

Dielo vzťahujúce sa na nadlacké a dolnozemské reálie

 

Argument

Počas svojho pôsobenia v Nadlakujoze/Gregor-Tajovský značne prispel k povzneseniu kultúry tamojších Slovákov.

Spolu s manželkou Hanou, ktorú si po sobáši v roku 1907 doviedol do Nadlaku, vykonali záslužnú osvetovú prácu.

Svojimi prózami, publicistikou a dramatickým dielom, ako aj priateľstvom so spisovateľom nadlackého pôvodu Petrom Suchanským, Jozef Gregor-Tajovský zostal natrvalo, doživotne spätý s Nadlakom a nadlackou slovenskou komunitou.

Pre nás fakt, že naša škola nesie jeho meno a že jeho deň narodenia je aj dňom každoročných osláv, znamená ohromne veľa. Cítime, že Tajovský zostal aj po svojom odchode z Nadlaku, ako aj po odchode do večnosti, jedným z Nadlačanov. Interetnické vzťahy a spolunažívanie národností v Nadlaku za čias Tajovského pôsobenia

Počas Tajovského pôsobenia v Nadlaku (1904-1910), v podmienkach vzrastu maďarizačných odnárodňovacích tlakov, začalo sa prejavovať národné úsilie boja tunajších Slovákov o zachovanie slovenskej národnosti. Tento boj o zachovanie národnostnej identity viedli slovenskí evanjelickí kňazi, miestni predáci a značná časť miestnych slovensky mysliacich a cítiacich gazdov.

Normálne spolunažívanie národností zachytili autori prvej cirkevnej monografie o Nadlaku, evanjelickí kňazi Daniel Zajac a Ľudovít Haan. Vydali ju tak v slovenčine, ako aj v maďarčine v roku 1853.

Polstoročné spolunažívanie Slovákov s Rumunmi v Nadlaku opísali nasledovne:

„Ačkoľvek títo nadlackí obyvatelia, ako sme vyššie videli, sú rozličného národu a náboženstva, však predsa delia sa iba na dve hlavné národnosti, na rumunskú a na slovenskú. Rumuni, akože starší obyvatelia, bývajú na poludňajšej strane mestečka, pri Maruši, a Slováci na polnoc mesta.

Čo sa mravov týchto dvoch národov týka, vôbec možno povedať, že tak Slováci, ako i Rumuni tunajší patria do triedy vzdelanejších a pokojnejších pospolitých ľudí, preto aj hriech krádeže a iného zločinectva zriedkakedy medzi nimi spozorovať možno.

Ku pochvale potom všetkým týmto tak rozličnej národnosti a náboženstva obyvateľom slúži zvlášť to, že v mieri a pokoji spolu prebývajú, v čom im ich duchovní pekný príklad dávajú, v láske a priateľstve spolu žijú. Ako Slováci, tak i Rumuni jedni druhých susedmi -„večine" - alebo bratmi - „ frate" - nazývajú... A keďže na sálašoch v susedstve Rumunov bývajú, mnohí z nich i jazyk rumunský si natolko osvojili, že sotva je ich možno rozoznať od rodených Rumunov. Ale i medzi Rumunmi sa nachádzajú takí, ktorí po slovensky, ako i po maďarsky dosť dobre rozprávajú.

Ale obyčajami, ktoré pri rozličných udalostiach zachovávajú, jedni od druhých sa nemálo delia."

Ľudovít Haan, Daniel Zajac: Dejepis starého i nového Nadlaku

Emancipačné úsilia nadlackých Slovákov podporoval a perom zachytil aj Tajovský, najmä že bol dobrým priateľom ich vodcov, medzi ktorých sa zaradujú Pavel Suchánsky a Štefan Garaj.

Z Tajovského próz venovaných týmto dvom osobnostiam si dovolím citovať nasledovné riadky:

„Bolo to roku 1875, po zatvorení slovenských gymnázií a Matice slovenskej. U Miša Suchánskeho v Nadlaku zišla sa početná rodinka na zabíjačke. Prítomní boli medzi mnohými živí ešte, mŕtvi už vážení mužovia: Ján Ambruš, Ondrej Benčik i známy v tie časy sedliak-remeselník Ďuro Suchánsky. Došiel i mladý, sotva dvadsaťročný Palko Suchánsky, statnej postavy mladý ženáč, s otcom, a bol prítomný i školy chodivší a národne uvedomelý syn Ďura Suchánskeho, Ďurko, ktorý pozdejšie odišiel do Ruska.

Pri večeri rozpriadol sa rozhovor o politike a slovenčine. Ďuro Suchánsky postavil sa proti všeobecnej mienke, že posledné prenasledovanie Slovákov, obranie ich o školy a Maticu, bolo obyčajné turecké zbojstvo. Ohnivý Palko Suchánsky nedbal na vek, nedbal na rodinu, na nič a milého strýca-maďaróna pri pomoci spomenutých tak vyzvŕtal, že strýc ani večeru nemohol dojesť a uznal za osožnejšie pre svoj chrbát vzdialiť sa.

Pálka mrzelo, že musel tak zachodiť so strýcom v cudzom dome, ale podľa presvedčenia ináč vraj nemohol. "

Presvedčenie tohto uvedomelého nadlackého Slováka podčiarkuje Tajovský aj v ďalšej publicistickej práci, nazvanej Činnosť Suchánskeho na národnom a hospodárskom poli:

„Neodvislá strana, lebo doterajšia jedna sporiteľňa nedostačovala a Zidia boli v nej navrch dostali, založia v roku 1892 novú sporiteľňu. Suchánsky každého, koho len mohol, získal, za čo ho vyvolili za pokladníka so šesto-sedemstozlatovým ročným platom. Zo dňa na deň skusujúc pokračovanie vedúcich, meranie úrokov „ako komu", fumigovanie, vytváranie slovenských ľudí zo správy, Suchánsky poďakoval za úrad a pod vedením vp. Ľudovíta Boora celou silou a pod vlyvom svojím zaujal sa za založenie Ľudovej banky, hoci ho nechceli pustiť, dávali mu čas na rozmyslenie, sľubovali mu plat povýšiť. Nie. V charaktere bol dôsledný, slovo nezrušil, zaviesť márnymi rečami nikdy sa nedal. Založiť Ľudovú banku - pre zášt nepriateľskú - šlo veľmi ťažko, ale vytrvalosťou predsedu na Slovensku a Suchánskeho tu doma (jeho rodina má okolo dvesto účastín) banka sa predsa založila. Keď nijako nešlo ani prvých tridsaťtisíc zložití, Suchánsky, len aby sa predsa banka založila, predal sto metrických centov žita a peniaze rozpožičiaval svetu, len aby pobrali účastiny. Dnes o tom málokto vie, lebo sa to nespomína. Banka pod opatrným vedením kvitne a ľudu je ozajstnou oporou a podporou. Suchánsky, pravda, stratil pri tom dvesto-tristo zlatých ročne, lebo pri Ľudovej banke nedožil sa predošlého platu ani za päť rokov, ale jednako i pri strate času ako hospodár konal svoju pokladníčku povinnosť s takou vôľou a svedomitosťou, akoby mal z toho tisíce.

Tajovský zachytil aj vzťahy miestnych Slovákov so slovenskou otčinou, Slovenskom. Nadlačaniapod vedením miestneho evanjelického kňaza Ľudovíta Boora a Pavla Suchánskeho periodicky navštevovali Slovensko. Návšteva Slovenska je ďalšou Tajovského prózou, ktorá opisuje jednu z takých návštev nasledovne:

„Pred dvanástimi rokmi navštívili pod vedením velebného pána Ľudovíta Boora siedmi nadlackí Slováci a statný Srb Isa Mudrič Slovensko. Boli v Prešporskej, Nitrianskej stolici a v Turčianskom Sv. Martine. Tam sa stalo, že idúc zo stanice, kde ich privítal Vajanský, naši Slováci so Srbom zhovárali sa nadlackou medzinárodnou rečou - po maďarsky.

- Lajo, koho ty tu vedieš ? Veď tí mondokujú!

- Neboj sa, Sveto, to je naše esperanto."

Tajovský podčiarkuje s jemu príslovečným humorom údiv slovenských predákov nad milým a nečakaným prekvapením, ktoré im v ten istý večer pripravil obetavý Srb Isa Mudrič, človek ktorého iniciálne mali za Maďara alebo maďaróna:

„A v ten istý večer maďarsky dorozumievajúci sa Srb daroval na národné ciele Slovákov 300 zlatých. Stal sa zakladajúcim členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Podobne i naši: Pavel Suchánsky a všetci ôsmi návštevníci Slovenska sú dosiaľ jej riadnymi členmi."

Spomínaná návšteva Slovenska Nadlačanmi nebola ani ojedinelou, ani náhodnou.

„V Tatrách a na Orave bol potom Suchánsky ešte zo dva razy. A milé, vzácne mu boli spomienky na popredných mužov slovenských."

Lenže nie všetky návštevy a stretnutia so slovenskými národovcami mali sviatočný ráz. Niektorých z nich Suchánsky navštívil a spoznal vo väzení, kam sa dostali za ich národné a politické presvedčenie:

„I toho leta strojil sa ta. Ale Boh dožičil mu iba po Segedín dôjsť, kde pred Veľkou nocou navštívil našich väzňov: Dr. Vavra Srobára a Andreja Hlinku!*

(Jozef Gregor-Tajovský: Pavel Suchánsky)

Problematikou miestnej politickej spolupráce medzi nadlackými Slovákmi a Rumunmi sa Tajovský zaoberá opisujúc podporu Suchánskeho, poskytnutú miestnemu rumunskému pravoslávnemu kňazovi, ktorého slúžny Spilka urazil pre účasť na rumunskom memorandovom hnutí.

„Bolo to za velkej rumunskej pravoty pre Memorandum. Bol sa na nej zúčastnil i tunajší starý rumunský kňaz Marcovici.

Preto - v hádke - tunajší hlavný župan Spilka, toho času slúžny v Nadlaku, dal spomenutému kňazovi zaucho. Ako sa o tom zvesť rozniesla, zišli sa ráznejší občania a radili sa, čo robiť, aby slúžny občanov nezauškoval. Lebo dnes opováži sa mňa, zajtra teba.

Uzhodli sa ísť hneď k viceišpánovi. Mnohí sa strojili, mnohých zaucho nebolelo, mnohí zostali doma, ale Suchánsky šiel. Večer, idúc zo stanice, stretol sa s menovaným slúžnym.

- Kde ste boli, Palko báči ?

- Bol som vás žalovať.

- A čo som vám urobil?

- Dali ste mi zaucho.

- Ale ja? Vám?

- Keď starému občanovi, a k tomu kňazovi, tak i mne.

- Ale Palko, Palko... A čo ste tam?

- To sme, že do tých čias, kým vy tu budete, do slúžnovskej kancelárie poriadny človek nevstúpi.

- A Spilku onedlho preložili." (Jozef Gregor-Tajovský: Pavel Suchánsky)

Jozef Gregor-Tajovský zachytil tak radikalizovanie sa národnostného boja Slovákov a Rumunov z Dolnej zeme, ako aj spoločenskú nespokojnosť, vrátane čabianskych Maďarov a Nemaďarov s nevyhovujúcou spoločenskou situáciou. Tých posledných v tom čase organizoval do roľníckeho hnutia čabiansky politik Ondrej Áchim.

Po tom, čo v predchádzajúcich volbách Slováci v Nadlaku podporili svojím hlasovaním svojho bývalého evanjelického seniora KrištóŕFyho, v roku 1904 sa časť z nich volieb nezúčastňuje. Bojkot volieb vyvolaný Suchánskym sledoval podporiť rumunského kandidáta Ioana Suciuho.

„Pri volbách roku 1904, keď pre oneskorené vystúpenie Suciuho slovenskí a rumunskí národní voliči boli sa už posluhovali proti štyridsaťosmičkárom hlasovať na ináč poriadneho človeka a seniorálneho inšpektora Haasa - liberálneho kandidáta, u Suchánskeho zišlo sa 16 slovenských voličov a pri speve, dobrej vôli vydržali tam až do konca, neodhlasujúc za nijaké sľuby a prosby na nikoho."

Rok po tom nadlackí Slováci podporujú rumunského kandidáta, ktorým bol Vasile Lucaciu.

„Ale keď po roku volili sme Lucacia, terajšieho bejušského poslanca, Suchánsky pričiňoval sa, aby, i keď nezvíťazíme, v okrese rozhodili aspoň 50.000 korún, aby sme aspoň skvele prijali slovutného martýra Rumunov. Svet nepamätá, žeby Nadlak bol kedy niekoho tak slávnostne privítal. 150 kočov mu vyšlo naproti. Tisíce ľudí sa valili ulicami a Suchánsky so svojím synom na štvorke prevážal Lucacia mestom a vozil potom po dedinách. Málo hovoril, ale vždy sa usmieval a ja myslím, že to bola najvyššia jeho politická sláva, akej sa kedy dožil. K urne prišiel so štyrmi svojimi bratmi, že človeku slzy vyhŕkli radosťou."

Ďalších volieb sa už nadlackí Slováci zúčastnili s vlastným kandidátom, Slovákom Štefanom Garajom.

„Pred dvoma rokmi volili sme nášho Garaja s programom Sedliackej strany mysliac, že i striezlivejší Maďari pristúpia k nám. Ale zavolali k Maďarom Barabáša, ktorý im narečnil o panslávoch, vlastizradcoch, o bielom koni a Madari dali sa zastupovať ďalej pánovi -neroľníkovi.

Suchánsky pri tejto volbe dokázal sa byť mužom, odhodiac všetky osobné veci stranou: vyslal syna na Cabu a čo na neho prišlo - i vyše toho - vďačne vykonal, dal i zaplatil."

Suchánsky sa pokúsil aj o spoluprácu s Ondrejom Áchimom.

„Na Cabe hýbal mestom a okolím Ondrej Achim so svojím Sedliackym programom. Išli sme sa poučiť a v okrese doma kandidovali Štefana Garaja. Kaplán Janko Porubjak vydal sa s ním na kortešské cesty po okrese.

(...) Držali sa, rástli. Veď pribúdal uvedomelý dorast!' (Jozef Gregor-Tajovský: Za Štefanom Garajom)

Ivan Bujná zaznamenal roku 1912 politické vzťahy, ktoré vznikli a upevnili sa v priebehu storočného spolunažívania Slovákov a Rumunov v Nadlaku nasledovne:

„Zastupiteľstvo obce tvoria 40 členovia, polovica z nich sú volení a polovica ustálení na základe najväčšej dane oprávnených poplatníkov. Je hodné pripomenúť, že tak volených zastupiteľov ako aj členov predstavenstva tvoria polovica Slováci a druhú polovicu Rumuni, s cieľom, aby sa predišlo kadejakým treniciam."

On uzaviera svoje monografické dielo podčiarkujúc nasledovnú ideu: „Hodné je upozorniť a vážne zobrať na vedomie skutočnosť týkajúcu sa vývinu tohto mesta, že v akých rozmeroch napreduje pri rôznosti a pestrosti národností a vierovyznania, to nasvedčuje, že takáto zmes ľudových elementov nie je na ujmu, ale na prospech vzájomného sociálneho rozkvetu a dobrobytu, keďže národnosti medzi sebou v takej jednote, úcte, láske a vážnosti spolu nažívajú."

Z vyššie uvedených údajov môžeme vyvodiť záver, že nadlackí Slováci spolunažívali a politicky spolupracovali so všetkými národnosťami v lokalite a v širšej geograficko-historickej oblasti. Toto spolunažívanie bolo dané tak etnickou komponenciou Nadlaku, ktorú uvádzame v prílohách, ako aj životom v multietnickom a multikultúrnom prostredí, ktorým Nadlak bol už od usadenia sa Slovákov v jeho chotári roku 1803.

Ukončenie prvej svetovej vojny zachytil svojím perom nadlacký remeselník, národovec a slovenský písmak Matej Rádix nasledovne:

„Vojna sa skončila, ale nie víťazstvom Maďarov. Pravda, ale že to nebolo po chuti väčšine Slovákom dolnozemským. Prvého novembra aj v Nadlaku vypukla revolúcia. Večer, šiesteho, rabovačka. Vykrikovanie „Éljen kósztársaság!..." a do rána boli vyrabované všetky obchody! Druhého dňa potom išli rabovať remeselníkov! Pod krátkym časom bolo všetko zničené. Druhého dňa na večer prišla nejaká posádka vojenská, ktorá prekazila ďalšiu rabovačku.

Asi 7. novembra prišiel náš farár Ľ. Boor zo Slovenska. Po jeho príchode bolo zvolané Národné zhromaždenie. Za predsedu bol zvolený zaslúžilý Slovák Ľudovít Boor. Potom bol zvolený výbor neviem kolkočlenný, lebo ako nevojak nemal som nikde slova. Ľudovít Boor bol vyslaný do Národnej rady československej riešiť slovenskú otázku. Po dvojtýždňovom predsedníctve bol zosadený a na jeho miesto prišiel Ivan Bujná. To ale maďarónsku stranu znepokojovalo, robili odpor. „Boor chce nás dať Cechom!" Vyšli letáky: „Maďari nám chcú dať zem, Česi nám ju chcú vziať!", takže boli stále nepokoje." (Matej Rádix: Dejiny nadlackých Slovákov)

Situáciasapodstatnenezmenilaani po prvej svetovej vojne, po ktorej väčšina nadlackého chotára pripadla do nového štátneho celku, do Veľkého Rumunska. Aj napriek tomu, že nové hranice oddelili časť nadlackého chotára a jeho obyvateľov od obce a začlenili ich spolu so železničnou stanicou a továrňou na spracovanie konopí do Maďarska, neovplyvnilo to interetnicitu a multikultúrnosť Nadlačanov. Ivan Bujná to opisuje vo svojej druhej monografii Dejiny Slovenského ľudového kruhu v Nadlaku - 1904- 1934, nasledovne:

„ Ačkoľvek Slovákov v Nadlaku ubudlo, ešte aj dnes tvoria polovicu celého obyvateľstva. Druhá polovica pozostáva z Rumunov, Srbov, Maďarov, Židov, Cigáňov, ba i niekoľkých Bulharov. Títo rôznojazyčne hovoriaci obyvatelia nažívajú medzi sebou v tej najlepšej zhode. Obec Nadlak sa prakticky delí na dve čiastky: slovenskú a rumunskú; v slovenskej časti bývajú Slováci a v rumunskej Rumuni. Na rumunskej čiastke sú postavené dva pravoslávne kostoly - rumunský a srbský - a jeden gréckokatolícky kostol, obecný dom a detská škôlka. Na slovenskej čiastke sú postavené dva kostoly - evanjelický a rímskokatolícky - kalvínska modlitebňa a židovská synagóga, tiež jedna rumunská štátna škola a desať slovenských škôl. Rumunská cirkevná škola bola, ako i slovenské, poštátnená a nachodí sa pri rumunskom pravoslávnom kostole. Nadlak má Okresný súd, Berný úrad, žandárov, pohraničnú stráž, Colný úrad, Poštový a telefónny úrad, dve lekárne- jednu v rumunskej a druhú v slovenskej čiastke. Majitelia oboch lekární sú Nemci. V Nadlaku sú traja lekári: dvaja Zidia a jeden Rumun. Teda, ako vidieť, v Nadlaku sú zastúpené všetky možné národnosti, ktoré sa však tak pred ako i po prevrate dobre znášali a nažívali vždy v zhode a svornosti. Táto ich svornosť bola aj samostatnej obci k prospechu, lebo sa stále rozvíjala a rozširovala."

Bujnova druhá monografia zaznamenala aj údaje o Tajovského činnosti v Nadlaku. Tak, ako zaznamenala aj zrod pre nás Nadlačanov emblematického obrazu, ktorý pri stom výročí príchodu našich slovenských predkov do Nadlaku namaľoval Ondrej Dedinský. Aj tento obraz svojou náplňou a osobami, ktoré sú na ňom namaľované, podčiarkuje pomerne harmonické spolunažívanie národností v Nadlaku.

„V prostriedku budovy je krásna veľká dvorana so stálym javiskom, v ktorej sa odbavujú aj tance mládeže. Táto dvorana už viac rokov je daná do prenájmu telocvičnej jednotke Sokol, ktorá ju používa ako telocvičňu. Túto dvoranu ozdobuje veľký obraz znázorňujúci príchod Slovákov do Nadlaku, ako prišli ku 3. kilometru a ako im reprezentant Komory delí pozemky. Obraz namaľoval Nadlačan Ondrej Dedinský, niekdajší účtovník Sporiteľne. K vyhotoveniu obrazu poslúžili ako modely niektorí vtedy žijúci NadlaČania: farár Ľudovít Boor, Štefan Dováľ, Štefan Garaj, Ondrej Fábry, Martin Igríni, Isa Mudrič (Srb), dr. Hósz, notári Karol Wenich a Russu (Rumun). Tento obraz bol namaľovaný po 100-ročnom jubileu príchodu Slovákov do Nadlaku."

 

Použitá Literatúra

Tajovský, Jozef Gregor: Za Štefanom Garajom.

Tajovský, Jozef Gregor: Pavel Suchánsky.

Zajac, Daniel - Haan, Ľudovít: Dejepis starého a nového Nadlaku. 1853. Reprint v roku 1912.

Bujná, Ivan: Stručný nástin dejín cirkve evanjelickej a.v. v Nadlaku od roku 1853 do roku 1912.

Bujná, Ivan: Dejiny Slovenského ľudového kruhu v Nadlaku - 1904 - 1934.

Matej Rádix: Dejiny nadlackých Slovákov.

 

Prílohy

 

Príloha 1

ROK 1850 demografická situácia obyvateľov Nadlaku podľa vojenského súpisu bola: a) podľa náboženstva; b) podľa materinského jazyka:

  a) Celkový počet roku 1850: 9.353
- pravoslávni 2.909
- grécki katolíci 794
- rímski katolíci 599
- kalvíni 115
- luteráni 4.733
- židia 203
- iní nespresnení
- bez nespresnení
     
  b) Celkový počet roku 1850: 9.353
- Rumuni 3.390
- Slováci 4.877
- Madári 471
- Srbi 221
- Nemci 58
- Židia 203
- Bulhari 4
- Cigáni 119
- Gréci 10

 

Príloha 2

ROK 1912 demografická situácia obyvateľov Nadlaku podľa rakúsko-uborského súpisu bola: a) podľa náboženstva; b) podľa materinskej reči:

  a) Celkový počet: 14.943
- pravoslávni 3.807
- grécki katolíci 1.066
- rímski katolíci 1.257
- kalvíni 142
- luteráni 7.463
- baptisti 29
- židia 254
- uniati 25
- iní neprecizat
   
  b) Celkový počet: r.1912 14.943
- Slováci 7.651
- Rumuni 4.330
- Maďari 1.439
- Srbi 251
- Nemci 150
- Cigáni 29
- Malorusi 106
- Česi 2
- Flámi 2
- Bulhari 1
- Poliaci 1

 

Príloha 3

ROK 1930 demografická situácia obyvateľov Nadlaku podľa celoštátneho súpisu bola:

  Celkový počet obyvateľov: 12.467
- pravoslávni 3.115
- grécki katolíci 919
- rímski katolíci 678
- kalvíni 106
- luteráni 7.315
- baptisti 108
- židia 129
- moslimovia 1
- iní 70
- bez 25

 

 

   
Előző fejezet Következő fejezet