Előző fejezet Következő fejezet

MLYNY NA SLOVENSKU, TYPOLÓGIA A HISTORICKO-ETNOGRAFICKÁ CHARAKTERISTIKA

 

Ladislav Mlynka

Katedra etnológie a kultúrnej antropológie

Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Mlyny ako mechanické zariadenia na mletie múky aj ich rozšírenie v Európe je významný fenomén, ktorý zohrával dôležitú úlohu pri kultivácii a šírení civilizačného pokroku celých krajín, oblastí a regiónov. Spája sa s epochou stredoveku a jeho rozšírenie a osvojenie je jedným zo znakov rozvinutého stredoveku. J. Le Goff označil najrozšírenejší vodný mlyn ako najpozoruhodnejší a najrevolučnejší stredoveký vynález (Le Goff 1991, 202-203). Hydraulický mlyn, ktorý sa v Európe rozšíril v období medzi 11.-14. storočím, je zdokonalenou verziou vodného mlyna, rozšíreného v Malej Ázii a stal sa technickým dedičstvom Rimanov. Popísal a nakreslil ho rímsky autor Marcus Vitruvius vo svojom diele Desať kníh o architektúre. Na rozdiel od tzv. mlyna gréckeho má vertikálne vodné koleso, ktoré je upevnené na horizontálnom hriadeli, a ozubenými kolesami sa otáčavý pohyb prenáša na vertikálnu os, vreteno mlecieho mlynského kameňa. Územné rozšírenie jednoduchšieho gréckeho mlyna v Európe je zhruba vymedzené kultúrno-geografickou hranicou Balkánu, vyskytuje sa v Grécku, na dnešnom území Rumunska a Bulharska, ale aj v severnej časti Európy. Samotné označenie konštrukcie mlynov signalizuje rôzne cesty transmisie a percepcie uvedených technických riešení, podobne ako v prípade veterných mlynov pomenovanie mlyn nemecký, resp. holandský.

Historicko-geografická charakteristika mlynov

Na vznik mlynov, ich technické a konštrukčné znaky, stavebné a priestorové riešenia, mali vplyv geografické podmienky. Na území Slovenska môžeme hovoriť o mlyne panónskom, charakteristickom pre nížinné oblasti s murovanou architektúrou a kolesom na spodný náhon, a o mlyne karpatskom, s prevládajúcim vrchným náhonom na koleso na menších tokoch a zrubovej konštrukcie stavby. Mlyny vytvárali menšie regióny s charakteristickými znakmi, ako napr. mlyn malokarpatský, oravský, valašský, dunajské mlyny, vážske mlyny, a pod.

Predchodcami vodných mlynov boli ručné rotačné mlyny, označované ako žarnovy. Archeologickými nálezmi sú doložené od neskorolaténskeho obdobia, ich zdokonalenie a všeobecné rozšírenie sa dáva do súvislosti s vplyvom keltskej a rímskej provincionálnej kultúry (Mruškovič 1992,96-98). Žarnov, ktorého základ tvorí dvojica kameňov, spodný statický a vrchný otáčavý, pohyblivý behúň, sa stal aj základom mlecej sústavy mlynského stroja vodných mlynov, označovaných ako mlynské kameňové zloženie. Ručné rotačné žarnovy boli v Európe všeobecne rozšírené od obdobia raného stredoveku a v ľudovom prostredí sa udržali popri technicky dokonalejších vodných mlynoch v malých roľníckych hospodárstvách až do konca 19. storočia, výnimočne, najmä v horskej karpatskej oblasti až do polovice 20. storočia.1

Vodný mlyn prenikol na naše územie pravdepodobne vo veľkomoravskom období, a to z franskej a panónskej oblasti, obývanej Slovanmi (Kučera 1974,178, Hanušin 1970,180-181, 1979, 9-10, Habovštiak 1985, 114). Pre porovnanie, vo Francúzsku sú napr. prvé vodné mlyny doložené už v 6. storočí, v Anglicku v 8. storočí, v 9. storočí u južných Slovanov v Korutánsku, v 2. polovici 10. storočia, resp. hodnoverne zr.HOOa 1140 na území Čiech (Štépán-Kŕlvanová 2000, 12-13), v polovici 12. storočia v Poľsku, v 13. storočí v Rusku, atď. (pozri Hanušin 1979, 9-10, Feldhaus 1914, 718-722, Frančič 1954, 79-83).

Písomné doklady o existencii vodných mlynov na našom území sú známe z konca 11. stor., resp. z 1. polovice 12. storočia. Na území starého Uhorska sa ako najstarší údaj o vodných mlynoch uvádza rok 10 15, hodnoverne sú doložené dva mlyny na majetkoch tihanyského opátstva v r. 10 55. v súpise majetku kláštora v Panonhalme sa v roku 10 83 -10 95 uvádza sedem vodných mlynov a konečne r. 1108 sa spomína mlyn dömösskej kapituly (Hanušin 1970, 180, cituje aj ďalšie pramene a autorov). Presnejší a jednoznačný je údaj z r. 1135, kedy sa píše o mlynskom mieste (locus molendini) i mlynárovi Scykonovi v obci Pavlova na dolnom Hrone, v majetku benediktínskeho kláštora v Bzovíku (Marsina 1971 CDS 1,71-72, Hanušin 1979,11). Z r. 113 8 máme doklad o troch mlynoch na rieke Žitave v osade Vten pri Marcelovej, z r. 1158 mlyn v zaniknutej osade Zamto pri Leviciach na rieke Kompa a r. 1164 mlyn na dve zloženia opäť na Žitave v Slepčanoch (Marsina 1971 CDS I, 75, 82, 85). Pre nasledujúce storočie je písomne doložených už celkove 151 vodných mlynov na území dnešného Slovenska. Ich najväčšiu koncentráciu sledujeme na vodných tokoch južného, resp. juhozápadného Slovenska a v oblasti Spiša.

Vodné mlyny predstavovali v tomto období nielen hospodársky a technický prínos, ale mali aj obrovský civilizačný a kultúrny význam. Na naše územia prenikali s postupom feudalizačného procesu zo Zadunajská (Hanušin 1979,10-11). Zároveň dokumentujú o. i. dôležitú civilizačnú úlohu stredovekých kláštorov. Vodné mlyny nahradili namáhavú, priam otrockú prácu na ručných obilných mlynoch, žarnovoch, spojenú so získavaním múky na každodenný chlieb. Ich pomerne veľký výkon umožňoval spracúvať zvýšenú produkciu obilovín najmä na veľkých kráľovských, resp. feudálnych majetkoch.

Vývoj a zloženie mlynského stroja

Z technického hľadiska základom vodného mlyna boli - rovnako ako na žarnovoch - dva mlecie kamene, horný otáčavý behúň a spodný ležiak, uložené v drevenom lube, za lubom na mlynskom lešení, pomenovanom aj pôda, zanáška. Označovali sa ako kameň, kameňové zloženie. Nad nimi stál násypný kôš, kopčah, ku ktorému mlynár vynášal po schodoch na pleci vrecia obilia. Rozomleté obilie, melivo, prepadalo do múčnej truhly. Mlynský stroj dávalo do pohybu vodné koleso, lopatkové na spodnú vodu, zrejme o čosi neskôr účinnejšie vrchové, tzv. korcové (Hanušin 1979, 17). Na hriadeli vodného kolesa sa zároveň otáčalo ozubené palečné koleso, ktoré zapadalo do ozubenia - ciev pastorka. Cievový pastorok upevnený na kovovej tyči, vretene, pomocou násady, praslice, otáčal horným kameňom. Cesta k mechanickému mlynu na vodný pohon bola zložitá, technické a konštrukčné riešenie mlyna sa len postupne vyvíjalo a zdokonaľovalo, zvyšoval sa ich výkon.

S výkonom mlyna súviseli výnosy, ktoré mal zemepán z uplatňovania mlynského regálneho práva. Kapacita mlyna sa vyjadrovala počtom vodných kolies alebo kameňových zložení. Väčšina stredovekých mlynov pracovala s jedným vodným kolesom, ktoré poháňalo len jeden pár mlecích kameňov. Od polovice 15.storočia sa uplatňuje zdvojený prevodový systém, ale na Slovensku zostal až do 17.-18.storočia technickým riešením veľkých panských mlynov (Hanušin 1970, 203). Pre výkon mlyna bolo určujúce prietokové množstvo vody na koleso a jej spád, preto v listinách sa neuvádzali iba samotné mlyny, ale aj miesto vhodné na postavenie mlyna, loco molendini, ako istý ekonomický potenciál. Výdatnosť a stálosť vodného toku určovala aj počet dní v roku, počas ktorých mal mlyn dostatok hnacej vody. V 13. storočí mal vodný mlyn u nás hnaciu vodu v priemere asi 150 dní v roku. Výkonné mlyny sa označovali v urbároch ako dobré mlyny, iné ako mlyn dostatečny.2 Menej výkonné sa charakterizujú ako malý mlyn, skromný mlyn, chatrný mlyn, alebo zdrobneným pomenovaním mlynček, mlynok, mlyn na menšej vode, ktoré mleli iba v čase dažďov a záplav, a z ktorých panstvo nepoberalo úžitok. K nim patrili aj mlyny pusté (Hanušin 1970,206-208). Z konštrukčného hľadiska výkon mlyna ovplyvňovalo najmä vodné koleso a jeho konštrukcia. Vrchové korcové kolesá mali vyššiu účinnosť ako spodové, lopatkové. Takisto bolo potrebné brať do úvahy veľkosť mlecích kameňov, kvalitu horniny, z ktorej boli vyrobené a rýchlosť ich otáčania. Predpokladá sa, že maximálny denný výkon mlyna v 13.-14. storočí bol približne 100 kg obilia.

Pri prevládajúcom type vodných kolies vrchových - korcových3, ktoré mali oproti spodovým takmer dvojnásobnú účinnosť, t. j. 60-75%, potrebovali na pohon mlyna s jedným kameňovým zložením výkon 3-4 konských síl, čo je priemerný výkon vodných kolies mlynov u nás ešte v r. 1894.4 Priemer vodných kolies bol približne 2,5 - 3 metre, šírka 60 -80 cm. Ján Hanušin pre 13. storočie predpokladal, že pri výkone vodných kolies 2 -3 k. a pri 3 - 5 obrátkach vodného kolesa za minútu dosiahol mlecí kameň asi 30 otáčok za minútu. Zvýšenie otáčok horného mlecieho kameňa oproti vodnému kolesu mlynár dosiahol prevodovým pomerom ozubeného súkolesia, t.j. medzi zubmi palečného kolesa a cievami pastorka. Prevodový pomer medzi ozubením palečného kolesa a cievami pastorka býval 1:10 až 1:14. to znamená, že mlynský kameň dosahoval spomenutých 30 otáčok za minútu. Osadiť palečné koleso s pastorkom a zosúladiť tak chod mlynského stroja patrilo k vrcholnému umeniu mlynárskych majstrov. Postavenie náboja, ako mlynári nazývali túto činnosť, sa vyžadovalo ako majstrovská skúška, majsterštik, pri prijímaní mlynárskych majstrov do cechov.

Pri priemernej veľkosti mlecích kameňov okolo 80 cm mohol byť maximálny denný výkon vodných mlynov približne 100 kg obilia, v závislosti od výdatnosti vodného zdroja, čo sa zdôrazňovalo aj v urbárskych súpisoch. Nieje to podhodnotený odhad, lebo podľa štatistiky z r. 1885 až 73% vodných mlynov v Uhorsku malo dennú kapacitu 1 - 5 q obilia, z čoho na Slovensku tvorili takéto malé mlyny až 97% ich celkového počtu (Hanušin 1979,18,1970,210). Okrem sucha obmedzovali celoročnú prevádzku mlyna aj iné extrémy počasia, ako záplavy a zamŕzanie vody.

Významným technickým zlepšením mlynov sa v priebehu 16. storočia stávalo zavedenie múčnej truhly s mechanickým osievaním v pytlíkoch, tzv. rukávoch. Vynález osievacíchpytlíkov sa pripisuje Bollerovi (r. 1502), a múčnej truhly Verantiovi (r.1595 - Langer 1978, 74). Z.Winter (Winter 1906, 88) však pytľovanie v českých mlynoch dokladá už v 2. polovici 15. storočia v Prahe, r. 1477 v Kutnej Hore, kedy panovník prikazoval mlynárom zrušiť osievací mechanizmus, hasačert, aby tak nebrali prácu mlynárskym tovarišom, ktorí dovtedy osievali múku ručnými sitami (Štépán - Krivanová 2000,17-18). Trasavý osievací mechanizmus dával do pohybu v staršej etape cievový pastorok, palcová vačka, technickým vylepšením pribudol osobitný kovový triangel - vačka, navlečená na vretene. Nárazy vačky na pytľovú odrazku, drevenú latku na otáčavom valci, spôsobovali charakteristický klepot mlynského stroja, tzv. hasačert. Pyteľ je textilné vrece rôznej hustoty, s koženými hrdlami na konci, ktoré je natiahnuté v uhlopriečnom smere v múčnej, pytľovej truhle. V strede dĺžky je zavesené cez kožené uši na trasavú vidlicu. Jej pohybom sa mechanicky preosieva melivo, ktoré vypadáva spomedzi mlecích kameňov. Múka zostáva v múčnej truhle, hrubšie časti vypadávajú otvorom na konci truly na žajbro, zuber, v ktorom sa presievala na pohyblivom vodorovnom sitku a padala do priehradok pritruhlika, otrubníka. Tu hrubé melivo padalo zo žajbra do pristavenej mierky, príp sa naberalo do meričiek z pritruhlika a po schodoch vynášalo na zanášku do násypného koša, kopčahu. Hasačert, teda pytľovací valec s pytľovou odrazkou dáva do pohybu aj osievacie drôtené sitko žajbra (drevenými výkyvnými tiahlami na boku múčnej truhly). Stredovekým vynálezom je tiež trasavý pohyb násypného koša, kopčahu, ktorý slúži na podávanie meliva do kameňov. Drevené ramienko, nazývané trasák, rušták, pripevnené na násypníku, sa šúcha po vrchnej strane behúňa, čím prenáša trasavý pohyb na násypník.5 Jeho vylepšením je trasák výskokový, ktorý naráža na železný prstenec, výskokovú obrúčku, nazývanú aj pupková zderka, v otvore behúňa. Trasák pohybuje osobitným dnom násypného koša, korček, kopčašek, korýtko, zaveseným na tzv. krosienkach.6 Inou drobnou zmenou bolo namontovanie tzv. jazyka zhora k lubu, vytierača, ktorý zhŕňa obilie do žriedla medzi kamene, ako aj jednoduchá signalizácia prázdneho násypného koša zvončekom.7 Dodnes je tento spôsob signalizácie zachovaný na pobrežnom kolovom mlyne v Tomášikove.

V takejto konštrukčnej a technickej podobe s vodným kolesom na vrchný náhon (korcovým) existoval stredoveký mlyn až do konca 18. storočia, kedy nastupuje generácia tzv. umelých či umeleckých mlynov a neskôr valcových mlynov. Na našom území sa jednoduché mlyny udržali až do 2. polovice 20. storočia, samozrejme, najmä v malých sídlach v okrajových oblastiach Slovenska, to znamená, že platila rovnica: jedno koleso -jeden pár mlecích kameňov; jednoduchý ozubený prevod do zrýchlenia cez drevené palce palečného kolesa a cievy pastorka; kamene v drevenom lube na nízkom mlynskom lešení, horný behúň otáčaný prostredníctvom kovového vretena a pras lice, čo umožňovalo vreteno zabudované v pastorku; násypný kôš upevnený na drevenom ráme, krosienkach, z ktorého obilie prepadáva do žriedla medzi kamene a otvorom v lube sa cez múčnu dieru rozomleté sype do múčnej truhly. Pred zavedenímpytľovania sa melivo z múčnej truhly vyberalo a preosievalo na ručných sitách, riečiciach, nedostatočne rozomleté sa v mierkach po schodíkoch vynášalo opäť do násypného koša na lešení, zanáške, a proces sa opakoval.

Hospodárske a sociálne aspekty rozšírenia mlynov

Vodné mlyny sa výrazným spôsobom rozšírili v kolonizačnom období najmä v súvislosti s kolonizáciou na nemeckom práve, kde sa spolu s krčmou dostávali do držby dedičných richtárov-šoltýsov, ale takisto v nadväznosti na práva lokátorov-dedičných richtárov v rámci valašskej kolonizácie (popri mlyne vlastnili aj vodnú pílu a valchu). Samotné právo mlyna však zostávalo vymedzené pre šľachtu ako súčasť tzv. menších regálnych práv. V tomto kontexte je dôležitá príslušnosť lokality k panstvu, ale aj k stoličnej, resp. župnej vrchnosti. Významný zásah do hospodárskych pomerov a vývoja remeselnej výroby všeobecne znamenali tereziánske reformy.8 Z hľadiska počtu mlynov dosiahol ich rozvoj vrchol v roku 1872, kedy bolo na území Slovenska 4748 mlynov, z toho 4527 vodných (ich počet postupne klesal) a 62 parných, v roku 1906 bolo z 3960 mlynov 209 parných, 37 parovodných a 32 motorových (popri suchých a veterných - Hanušin 1974, 94-95).

S historickými okolnosťami úzko súvisia aj hospodárske a etnické pomery daného územia. Remeslo na území Slovenska sa vyvíjalo pod silným vplyvom nemeckých krajín, cez výsady a práva miest, ale aj organizáciu cechov s povinným členstvom remeselníkov v cechu. Prostredníctvom nemeckého typu cechu sa územie Slovenska napojilo na západoeurópsky typ remesla (oproti tzv. východoeurópskemu typu remesla - pozri Kaľavský 2000, 63-64). Popri vplyve šľachty cez panstvá, zemepanské mestečká a jej majerské podnikanie, ďalej vplyve cirkevných inštitúcií, najmä kláštorov, ide aj o stále nedocenený vplyv miest na rozvoj výroby vo vidieckom prostredí regiónov. Etnický aspekt sa často odráža v označení výrobných stavieb podľa krajiny ich pôvodu, resp. kultúru, ktorá pôsobila ako transmisný činiteľ. Preto hovoríme o českom mlyne, habánskom mlyne, veternom mlyne nemeckom alebo holandskom, o valašskej píle, a pod.

Osobitným a pozoruhodným faktorom sú sociálne aspekty mlynárstva ako súčasti remeselnej výroby. Zamestnanie obyvateľstva sa premieta do vzorov využívania miestnych surovinových a energetických zdrojov ako prejavu ekonomickej adaptácie na prírodné pomery. Hovoríme preto o historických hospodársko-kultúrnych typoch, hospodárskych zónach, resp. ekotypoch v danom makroekonomickom systéme. Mlynár má v ekonomickom systéme feudalizmu výnimočné, výsadné postavenie. Aj v poddanskom postavení na vidieku je osobitným služobníkom zemepána. Melie múku pre panstvo, vyberá preň od poddaných mýto v panskom mlyne, chová panské bravy, je staviteľom - tesárom a údržbárom panských budov, navrhuje a stavia hydrotechnické stavby, rybníky, upravuje toky riek. Keď treba, mlyny aj stavia, projektuje, konštruuje ich strojné zariadenie a robí údržbu, nakupuje a ostrí mlynské kamene, dokonca trestá zlodejov.9 Pri mlyne na rozkaz panstva stavia aj vodnú pílu, valchu, stupy, olejáreň, príp. i mangeľ. Má teda úzke osobné kontakty s vrchnosťou, s pánom veľkomožným, preto ovláda etiketu, je vzdelaným, vďaka vandrovke i svetaznalým a skúseným človekom. Dedinčania ho obviňujú zo zlodejstva, keďže žije často mimo dediny, vymyká sa sociálnej kontrole a aj pre svoje mimoriadne technické schopnosti je podozrivý (Ginzburg 2001, 33-45, van Dülmen 2000, 39).

V cechovom znaku mlynárov sa objavuje najčastejšie v centrálnej pozícii vodné koleso lopatkové, nazývané aj klepetové, alebo koleso palečné. Rozšíreným motívom je rovnako mlynský kameň s otvorom v tvare praslice (spodná strana behúňa). Symboliku dopĺňa tesárska sekera a kružidlo, príp. kresacie kladivká. Patrónmi remesla sa stali viacerí svätci, ktorí zomreli mučeníckou smrťou, spojenou najčastejšie s utopením, uviazaním mlynského kameňa. Najznámejšia patrónka je sv. Kristína z Bolseny, v našich krajinách predovšetkým sv. Ján Nepomucký a sv. Florián (Mlynka 2004, 129-138).

Pravdepodobne najvýraznejšie preniklo mlynárstvo, status mlynára a jeho spôsob života, mlynská kultúra všeobecne do tradičnej ľudovej kultúry cez ľudovú slovesnosť, zvlášť prostredníctvom prísloví a porekadiel. Počas svojej takmer 900-ročnej existencie sa mlyny a mlynárstvo v našich kultúrno-historických podmienkach stali integrálnou súčasťou kultúry, myslenia i spôsobu života. Sú prvkom našej tradičnej, ale aj vysokej kultúry a umenia, sprevádzajú náš život v zhmotnených dokumentoch, vo sfére duchovnej i sociálnej, v širokých priestorových i časových súradniciach. Preto sme povinní túto časť nášho kultúrneho dedičstva poznávať a vlastnými metódami a prostriedkami dokumentovať, uchovávať a prezentovať aj v podmienkach našich múzeí.

Typológia mlynov

Istú mieru energetickej závislosti a teda geograficko-klimatickej podmienenosti vyjadruje základná typológia mlynov, ktorá odráža druh pohonnej energie:

Okrem regionálnej znakovosti sú im vlastné aj osobitné znaky vizuálne a audiálne, ktoré ich charakterizujú ako druh: z vizuálnych atribútov je to najmä vodné koleso, ale aj tvaroslovie stavby, jej situovanie na mlynskom ostrove, silueta, vertikálne členenie s tendenciou k viacpodlažnosti (výška, zanáška), tvar strechy, okenné otvory a pod. K sprievodným zvukovým prejavom funkčných mlynov patril najmä klepot mlynského stroja, povestného hasačerta, ale aj hluk valcových mlecích strojov či hukot vody vo vodnom žľabe pri dopade na koleso (Mlynka 1999, 68).

S priemyselnou revolúciou nastupujú od polovice 19. storočia mlyny s pohonom nezávislým od prírodných zdrojov energie. Popri turbinových sú to parné motory, rôzne druhy spaľovacích motorov, až napokon po roku 1919 elektromotory. Ide už vlastne o poloautomatické malé továrne na spracovanie obilia s transmisnými prevodmi a valcovými mlecími strojmi, ktoré si vytvorili vlastnú znakovosť a originalitu.

Mlyny ako exponáty a pamiatky

Z hľadiska štátnej ochrany kultúrneho dedičstva sú mlyny chránené ako pamiatky na pôvodnom mieste a v múzeách v prírode. Podľa plánov výstavby múzeí v prírode by celkove malo byť do múzeí premiestnených 17 objektov vodných mlynov, zatiaľ je ich iba 8. Ani jeden mlyn nieje však sprístupnený ako dynamický exponát, málo sa tiež využívajú v rámci aktivizačných programov múzeí, objektom chýba príbeh a jeho animácia, napr. cez osobnosť mlynára (ako príklad poslúži Tomkúv mlyn z Velkých Karlovíc v Rožnove pod Radhoštém), alebo prostredníctvom inscenácie miestnych povestí či rozprávok s témou mlyna.

Najväčší počet, dva mlyny, sú prezentované v Slovenskom poľnohospodárskom múzeu v Nitre. Ide o valcový mlyn z Cakova v masívnej murovanej dvojpodlažnej mlynici s valcovými stolicami košickej firmy Karol Poledniak zo začiatku 20. storočia. Mlynská budova tvorí s obytnou časťou jeden objekt. Vedľa neho stojí jednoduchý kameňový mlyn z Veľkej Frankovej s jedným kameňovým zložením a korcovým kolesom na vrchnú vodu. Mlyn spolu s obytnou časťou má zrubovú konštrukciu, charakteristickú pre oblasť Zamaguria.10 V Múzeu kysuckej dediny vo Vychylovke je umiestnený atypický hrazdený mlyn s pílou a šindliamou z Klubiny. Objekt pochádza zo začiatku 20. storočia (1921/1926), mlyn je na dve kameňové zloženia, s výťahom k čistiacim strojom, píla gátrová. V Kysuckom múzeu sa plánovalo s rekonštrukciou väčšieho počtu mlynov (vodné mlyny Skalité, Zákopčie, žarnov a malý veterný mlyn z Korne, murovaný panský Raganov mlyn z Harvelky). Múzeum oravskej dediny v Zuberci sa prezentuje Hrončákovým kolesovým mlynom z Novote, s ráštubňou a kameňovým zložením. K mlynu je pristavená šindliareň, obytná časť je v súčasnosti zariadená ako krčma. Na vodnom náhone je situovaná i valcha z Lomnej a píla z Beňadova. V expozícii ľudovej architektúry vo Svidníku bol rekonštruovaný vodný kolesový mlyn z Bogliarky s jednoduchým kameňovým zložením a nízkym mlynským lešením. Mlynica je v jednom trakte zrubovej usadlosti s otvoreným komínom, v otvorenej kolesovni je vrchové korcové koleso. Na vodnom náhone stojí pod mlynom aj vodná píla, valaška a dvoje stupy.

Zrubový valcový mlyn z Malého Sulína stojí v expozícii Pod hradom-v Starej Ľubovni. Ide o hybridný mlyn s valcovou stolicou a lúpačkou, poháňaný korcovým kolesom.

Zaujímavý je archaický vodný mlyn z Vyšnej Jablonky v expozícii v prírode múzea v Humennom. Zrub mlynice je spojený s obytnou časťou. Malé korcové koleso poháňa cez jednoduchý ozubený prevod pár mlecích kameňov. Mlyn nemá pytľovaciu múčnu truhlu. V poslednom období sa expozície vodných stavieb v múzeách rozšírili o areál vodných stavieb v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline. Ide o analogickú rekonštrukciu mlyna s valchou na spoločnom vodnom náhone (s akumulačnou vodnou nádržou). Dve vodné korcové kolesá sú v krytej kolesovni. rozsiahla budova mlyna je spojená s obydlím mlynára. K objektu mlyna má byť pristavená aj vodná píla, v koncepcii výstavby sa počítalo aj s rekonštrukciou unikátneho vodného mangľa z Liptovskej Lužnej.

Viaceré hydrotechnické zariadenia boli zdokumentované a premiestnené i do celoslovenského Múzea slovenskej dediny v Martine (napr. lodný mlyn zo Zemného, kolový mlyn z Jahodnej, mlyn s pílou z Kaľamenovej, mlyny z Riečnice a areál mlyna zo Sivetíc), žiaľ, do dnešných dní nebol rekonštruovaný ani jeden z vybraných objektov.

Na pôvodnom mieste je ako pamiatka chránených 49 mlynov, zapísaných v zozname pamiatkového fondu, popri štátnych už aj v súkromnom vlastníctve. Len asi štvrtina sú pamiatkami obnovenými, sprístupnenými, ktoré sú využívané zväčša ako muzealizované objekty.

Príkladmi obnovených mlynov je skupina mlynov vodných s umelým náhonom (Cajla a Bohunice ako múzejné expozície, mlyny a píla v Kvačianskej doline, mlyn v Krivej na Orave), pobrežné kolové mlyny na Malom Dunaji (Tomášikovo, Jelka, Dunajský Klátov, Jahodná), rekonštruovaný lodný mlyn z Radvane nad Dunajom umiestnený na Váhu v Kolárove, veterný mlyn v Holíči.11 Predstavujú však nevyužitý potenciál. Všetkým obnoveným objektom mlynov chýba zapojenie do širších turistických trás, v rámci ktorých by vynikla aj ich regionálna osobitosť (mlyn malokarpatský, oravský, pobrežné kolové mlyny, podunajské mlyny, atď.)

LITERATÚRA

1990 Etnografický atlas Slovenska. Bratislava : Veda, 123.

Feldhaus, F. M.

1914 Die Technik der Vorzeit, der geschichtlichen Zeit und der Naturvölker. Leipzig

1931 Die Technik der Antike und des Mittelalters. Leipzig

Francie, M.

1954 Technika mlynów wodnych w Polsce w XVI i XVII w. Kwartalnik Histórii Kultúry Materiálnej II, Warszawa, 1-2, 79-103.

Van Dűlmen, R.

2003 Bezectní lidé. o katech, dévkách a mlynárích. Praha : Dokorán 10 9.

Ginzburg, C.

2001 Sýr a červy. Svet jednoho mlynáfe kolem roku 1600. Praha : ARGO. 224.

Le Goff, J.

1991 Kultura stredoveké Evropy. Praha : Odeon, 735.

Habovštiak, A.

1985 Stredoveká dedina na Slovensku. Bratislava

Hanušin, J.

1970 Pojem a klasifikácia vodných mlynov na Slovensku. In: Slovenský národopis 18,2,177-222.

1971 Ľudové vodné zariadenia na Slovensku. Trenčín 1971, 948. (rukopis)

1974 Ku genéze najstarších strojov na Slovensku. In: Z dejín vied a techniky VII,

Bratislava, 85-124. 1979 Najstaršie vodné mlyny na Slovensku (do konca 13. Storočia). In: Dejiny véd a echniky 12, Praha, 9-23. 1985 K dejinám a typológii tradičných mlynov. In: Museum Vivum 1, Rožnov pod Radhoštém, 33-62.

Churý, S.

1972 Súpis majetku demänovského želiara z konca 18.storočia a mikulášskeho mešťana zo začiatku 19.storočia. In: Zborník SNM LXVI, Etnografia 13,207-210.

Kučera, M.

1974 Slovensko po páde Veľkej Moravy. Bratislava

Langer, J.

1978 Stroje v lidové kulture n. (vodní mlyny). Múzejní a vlastivedná práce 16,2,73-80.

Marsina, R.

1971 Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae CDS I. Bratislava : SAV

Marsina, R.- Kušík, M.

1959 Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku II (XVII. storočie). Bratislava SAV

Mlynka, L.

2004 Remeselník vo vidieckom prostredí. Remeslo a status remeselníka v lokálnom spoločenstve. Bratislava : Stimul, 188.

2005 Pamiatky v regióne, región v pamiatkach (na príklade využitia mlynov v kultúrnom turizme). In: Etnologické rozpravy XII, 2, 90-99.

2006 Vodný mlyn a jeho terminológia v slovenčine a v slovanských jazykoch. In: Studia academica slovaca 35, Bratislava, 409-422.

Mruškovič, Š.

1992 Žarnovy - ručné rotačné mlynky na obilie z územia Slovenska v historickom a interetnickom kontexte. Zborník SNM LXXXVI, Etnografia 33, 93-148.

Sedlák, F.

1966 Suché a veterné mlyny v minulosti na Slovensku. In: Vlastivedný časopis

15, 1966,2,49-57. 1969 Poriadok pre mlyny a mlynárov z r. 1771. Slovenský národopis 17, 1, 137-141.

Štépán, L. - Kfivanová M.

2000 Dílo a život mlynára a sekerníkű v Čechách. Praha : ARGO, 310.

 

MILLS IN SLOVAKIA, TYPOLOGY AND HISTORICAL-ETHNOGRAPHICAL CHARACTERISTCS

Ladislav Mlynka Komenský University in Bratislava, Philosophical Faculty, Department ofEthnology

and Cultural Anthropology

Summary

The study calls attention to the mills as attributes of the level of civilization and as cultural-geographical symbols in a certain area (Roman mili versus Greek milí, Pannonian mili versus Carpathian milí). In the first part, it shows the geographical conditions and regional differences of water and wind mills. In the next part, it describes the historical development fŕom hand-drive mills to watermills in our area in the 11* -12* centuries. It summarises first written facts about mills in Európe and gives account about their contribution to economics, civilisation and feudalism. It also accents historical (colonization, mili legislation), economical, ethnical, legal and social aspects for the distribution of mills as well as the development of the legal status of millers. The study shows the basic milí types (horse-drive dry-mills, wind and water mills) in their genetic and technological context until the time when artificial cylinder mills were introduced. It also presents the milí constructions and their equipments, the localization of the millers' houses and the respective farm buildings, the construction materials, the construction itself, and the horizontal and vertical layout of mills. Finally, the study gives reál examples of reconstructed mills in open-air museums throughout Slovakia, presented as státie exhibition places, and also of protected and reconstructed mills in situ.


MALMOK SZLOVÁKIÁBAN, TIPOLÓGIA ÉS TÖRTÉNETI-NÉPRAJZI JELLEMZÉS

Ladislav Mlynka

Komenský Egyetem Bölcsészettudományi karának

Etnológiai és Kulturális Antropológiai Tanszéke, Pozsony

Összefoglalás

A tanulmány felhívja a figyelmet a vizsgált területen a malmokra, mint a civilizációs fejlődési szint jellemzőjére, kulturális-földrajzi jellegükre (római malom versus görög malom, pannóniai és kárpáti malom). Rámutat a vízi- és a szélmalmok kialakulásának földrajzi adottságaira és regionális elkülönülésére. A következő részben leírja a malmok fejlődését területünkön a kézi erővel hajtott malmoktól a 11 - 12. századi vízimalmokig. Közli a malmokról ismert első írásos adatokat Európában, leírja gazdasági, civilizációs jelentőségüket és a feudalizációs folyamathoz való kötődésüket. Felhívja a figyelmet a malmok elterjedésének történeti összefüggéseire (kolonizációs folyamatok, malomjog), a gazdasági, etnikai, jogi, és szociális viszonyokra, beleértve a molnárok jogállásának fejlődését. Megismertet a malmok alaptípusaival (ló meghajtású szárazmalmok, szélmalmok, vízimalmok), genetikai és technológiai összefüggéseivel, egészen a hengerszékes mümalmok elterjedéséig. Bemutatja a malomépületeket és berendezéseiket, a molnárház és a hozzá tartozó gazdasági épületek lokalizációját, a malmok épületanyagát, szerkezetét, horizontális és vertikális tagolódását. Konkrét példákat sorakoztat fel a szlovákiai szabadtéri múzeumokban rekonstruált malmokról, mint statikus kiállítási helyekről és ezek bemutatásáról, valamint a nagyközönség számára látogatható, in situ található, védett és felújított malmokról.

Axonometrický pohľad na mlyn z Radvane nad Dunajom (rekonštrukcia)
 
Mlynský stroj a jeho názvoslovie
I. Žľab 2. Vodné koleso 3. Hriadeľ, val 4. Predná a zadná podošva 5. Predný a zadný svorový stĺp 6. Svorová hrada 7. Múčna hrada 8. Zadná hrada 9. Podlahové dosky, hrádky 10. Palečné koleso II. Strmeň, štekvant 12. Polica s panvovým ložiskom 13. Lub 14. Kameňové zloženie 15. Násypný kôš, kopčah 16. Kopčažek, korýtko so závesmi 17. Trasák, ruštak 18. Vytierač, jazyk 19. Krosienka 20. Vreteno s príslušenstvom 21. Vysievací, pytľovací mechanizmus s príslušenstvom 22. Pyteľ 23. Pytľová pružina 24. Zajbro, zuber 25. Pytľová truhla 26. Pritruhlík, otrubník 27. Podkolesová jama, podkolesie

  1. K téme pozri napr. Beranová 1963: 210-213, Hanušin 1970:177-179, podrobne aj Mruškovič 1992:94-98. Výskyt žarnovov v ľudovom prostredí zachytáva Etnografický atlas Slovenska 1990:103 - žarnovy ako znak kultúry východoslovenskej oblasti l.pol. 20.stor. - pozri aj mapu s.29.
  2. Mlyn maji dostatečny, od ktereho brava kŕmia, aneb v penizoch davajufl. 5. Robotníka take držia. MARSINA-KUŠÍK 1959, 168.
  3. Prvé doklady z nášho územia sú z r.1392, resp. r.1421 - HANUŠIN 1979, 17, r. 1904 predstavujú na území Slovenska 74% vodných kolies. Pozri aj HANUŠIN 1974, 96-98.
  4. V župách Orava a Turiec bol priemerný výkon dokonca ešte nižší - 2,8 resp. 2,9 k, pozri HANUŠIN 1979, 18.
  5. J. Hanušin cituje nemeckého autora J .Beckmanna: Beyträge zur Geschichte der Erfindungen II, Leipzig 1788, s.40, a udáva rok 1159. K všeobecnejšiemu rozšíreniu mechanizmu však došlo zrejme neskôr.
  6. Česká terminológia je spracovaná veľmi precízne v citovanej práci ŠTEPÁN-KŔIVANOVÁ 2000, 39-62
  7. Pozri napr. výňatok z mlynárskych artikul: ...Aby mlyn, kdy ma mletia, prázdny nestal, v jednom kaž-dem mlynepri koši ma držati mlynár obesený zvonček. Turčianska župa z r. 1771- Sedlák 1969, 139.
  8. Mám na mysli merkantilistickú koncepciu rozvoja hospodárstva a podporu manufaktúr, obmedzenie práv cechov a zrušenie tzv. mlynského zemepanského primusu a napokon generálne cechové artikuly.
  9. Mlynské dereše sa uvádzajú vo viacerých lokalitách, v Pobedíme, v Moravskom Lieskovom, v Piešťanoch, v zbierkach SNM v Martine, pod. V archíve mesta Hodonín je záznam zo súdneho procesu, ktorý dokladá potrestanie domnelého zlodeja v mlynskom dereši r. 1665 (informáciu a prepis listiny poskytol Miroslav Havlík z Brna, za čo mu ďakujem).
  10. Pôvodne sa podľa koncepcie počítalo s rekonštrukciou mlyna zo Štiavnika a súčasťou areálu technických stavieb mal byť aj lodný mlyn.
  11. K využitiu mlynov in situ podrobnejšie: Schaubmarov vodný kolesový mlyn v Cajle je expozíciou Slovenskej národnej galérie - Galéria insitného umenia; Turzov vodný mlyn v Bohuniciach - expozícia mlynárstva Tekovského múzea Levice; expozícia oravského mlyna v Krivej je zredukovaná na komerčné využitie (pohostinstvo), Gajdošov mlyn a Brunčiakov mlyn s pílou v Kvačianskej doline udržiavajú ochrancovia prírody; pobrežný kolový mlyn v Tomášikove je expozíciou Vlastivedného múzea v Galante, v Dunajskom Klátove Žitnoostrovného múzea v Dunajskej Strede. Mlyn v Jahodnej bol obnovený súkromnou spoločnosťou, mlyn v Jelke je majetkom Vlastivedného múzea v Galante, jeho obnovu iniciovala Obec Jelka, ktorá ho i v súčasnosti spravuje. Ešte v 60. rokoch 20. storočia bol značne neodborne obnovený veterný mlyn v Holíči, v 80. rokoch lodný mlyn z Radvane nad Dunajom, ktorý je dnes v Kolárove. V poslednom desaťročí obnovil súkromný vlastník barokový mlyn v Košolnej a napokon v roku 2005 bolo vo vodnom mlyne vo Vrábľoch zriadené Požitavské múzeum mlynárstva.

 

 

   
Előző fejezet Következő fejezet