Előző fejezet Következő fejezet

Gyula Dedinszkj

 

ŽIVOT SLOVENSKÝCH SEDLIAKOV

NA ČABIANSKYCH SALAŠOCH

 

Obyvatelia slovenskej národnosti v Békéšskej Čabe pracujú na mnohých miestach: v závodoch, v stavebnom priemysle, v školstve, v obchodoch, úradoch, a často vo vedúcich funkciách. Avšak väčšina slovenského obyvateľstva v minulosti pracovala v poľnohospodárstve a žila na salašoch. Ked ŕ. 1910 Slováci tvorili 67,3 % celkového počtu obyvateľstva mesta, u obyvateľstva salašov bol tento pomer 80 %. Roku 1930 v týchto reláciách bol pomer slovenského obyvateľstva 38,5 % resp. 60,4 %.1 O tom, že obyvateľstvo salašov netvorí nepatrnú časť obyvateľstva Békéšskej Caby, svedčí skutočnosť, že ešte aj r. 1968 jedna sedmina celkového obyvateľstva, teda z 55,075 obyvateľov žilo 8 480 na salašoch. V dôsledku toho som si zvolil za predmet môjho výskumu práve život slovenských sedliakov žijúcich na čabianskych salašoch.

Avšak aj život obyvateľstva salašov je rozmanitý. V krátkej štúdii nemôžeme postihnúť všetky jeho oblasti.

Preto sa aj táto práca zaoberá len štyrmi úsekmi života slovenského obyvateľstva salašov - a ešte raz zdôrazňujem, že pre obmedzenosť rozsahu - len veľmi stručne.

Sú to: ľud salašov, práca ľudí na salašoch, ich zábava - oddych, a vzdelávanie.

ILud salašov. V období oslobodenia stálo v chotári Békéšskej Čaby asi 3000 salaš-ských stavieb. Na týchto salašoch žili práve tak celé rodiny, ako aj v meste. V nejed-nom prípade spolu aj tri pokolenia. To však nebolo vždy tak, tento súčasný stav je výsledkom dlhého rozvoja.

V období vzniku salašov obyvateľmi pastierskych kolíb boli pastieri pasúci svoje stáda po nekonečných pasienkach. Svoje primitívne chatrče z trstiny postavili na miestach, kde sa práve nachádzali, aby sa mohli v prípade zlého počasia ukryť. Na stálom mieste stojace, trvalejšie „prístrešia", v ktorých statok prezimoval, slúžili zároveň i na ubytovanie pastierov, ktorí ošetrovali stádo.

Iným spôsobom sa zaľudňovali „salaše" stavané na ornej pôde. V prvom období, kým v chotári boli veľké pasienky, na ktorých statok mohol žiť, gazda a jeho práceschopní synovia sa zdržovali na salaši len v čase poľnohospodárskych prác, v zime sa sťahovali do mesta.2 Neskoršie, po r. 1864, ked rozdelili a zorali i veľký gerendášsky pasienok, ked sa dobytok choval už v maštaliach, aj gazda musel zostať vonku po celý rok. Obyvateľmi salašov boli však aj v tomto období výlučne muži. Gazda varil, suroviny potrebné k príprave jedál - múku, slaninu, korenie a chlieb - dostával raz týždenne z mesta. Ženy chodili na sálaš len prechodne, v období sezónnych prác, v čase okopávania, žatvy a lámania kukurice.3

Hospodárenie na salaši sa však stalo čoraz náročnejším. Rozširujúci sa chov hydiny si vyžadoval prítomnosť gazdinej a preto sa aj ženy sťahujú na salaše vo väčšom počte.

Starý čabiansky sálaš z polovice 19. storočia, akvarel Lajosa Haana, v rukopise Rk 30. v župnej knižnici Békéšskej Čaby
(Foto F. Balogh, 1974)

 

Najprv si vysťahovali ženy len tí menší gazdovia, ktorí si nemohli nájsť staršieho bíreša. Veľkí gazdovia zostávali však i nadalej v mestách. Na ich salaši býval najatý bíreš (komencióš) so ženou, prípadne s celou rodinou. Istý čas mladí rodičia žili na salaši len s malými deťmi. Školopovinné väčšie deti sa nasťahovali do mesta k starým rodičom a tam chodili do školy. Okrem gazdovej rodiny patrilo k stálym pobyva-teľom salaša i služobníctvo (čeľad), veľký alebo starý bíreš, malý bíreš a pastierik (gondášik). Na salaši slúžil obvykle len sluha, ale v meste gazdovské rodiny zamestnávali i slúžky.

V menších gazdovstvách, kde zamestnávali len mladého bíreša, ktorý sa tam i stravoval, gazda so svojou ženou obýval jedinú izbu a bíreš spával v maštali. Na väčšom majetku si gazda najímal bíreša pracujúceho za komenciu, ktorý so svojou rodinou obýval riadnu izbu salaša, kým gazdovi, ktorý chodil iba kontrolovať, patrila z komory prerobená malá izbička (komvorka), ktorá sa otvárala z pitvora. Bírešovi, ktorý mal nárok na stravu, v prípade ked gazda býval na salaši, varila gazdiná, v prípade bíreša pracujúceho za komenciu vlastná žena.4

Gazda a u neho sa stravujúci sluhovia spolu jedávali. Mladý gazda dávnejšie vykal svoju starému sluhovi, ten však svojmu mladému gazdovi tykal.5

Bírešov zvyčajne najímali len na základe ústnej dohody; niekedy si gazda poznačil zmluvné podmienky do kalendára alebo do nejakého zošitu. Pozrime sa na niekoľko príkladov takýchto dohôd. Čabiansky gazda Michal Botyánsky si viedol slovensky písaný denník o udalostiach a o hospodárení od r. 1863 do r. 1914, z ktorého citujeme nasledujúce dohody:

„Na 1898 rok Januára prvího zednav som staršího bíreša na celí rok DUDÁS Jana. Má plat 6 kebľí žita, 3 kebľe jačmeňa, 50 zlatich, 2 páre čižen, za koč kuriva aj porcije.6

Iná dohoda: „Na 1900 rok Apríl 18-tí zednav son za bíreša ANDO Ďura do novího roku. Má plat: 5 kebľí žita, 3 kebľe jačmeňa, 35 zlatich aj 1 pár čižen aj enu svatbu na jeseň aj porcije gazdove.7

Je zaujímavé, že v tomto prípade je pláca oveľa menšia ako v predchádzajúcej dohode, ale len preto, že tu ide len o 3/4 ročnú službu. Zvláštnosťou je, že gazda platí i svadobné náklady bíreša.

Bíreš, ktorý viedol domácnosť (komencióš) mal väčší plat, ako neženatý bireš, ktorý sa i stravoval! „Na rok 1901 Januára 15-tom prišov SZELCSANYI György komencióš, má plat 11 kebľí žita, 4-ta vjeka druhú klas žita a 5 kebľi jačmeňa, 40 zlatich, 35 kil. slaninu, 25 kil. sóľ, 1 pár čižen, 1100 kvadr. kukur. od Ďura do Michala 1 kravu sobotu večer aj v Ňedelu ráno máš podojiť, aj enu sviňu aj 4 prasťe môžeš držať."8

Pozrime si však jednu obšírnejšiu písomnú dohodu uzavretú r. 1847 medzi učiteľom Jánom VILIM a jeho záhradníkom Ďurom STEFANYIK-om (Štefánikom). Dohoda v pôvodnej slovenskej podobe znie takto:

„Kontrakt z STYEFANYIK Ďurom kertísom, na rok 1847 z strany obrábaní Dohányu učinený:

My i niže podpísaný w známosť uwozujeme, komu slussi z nati, že my oba-polny stránky, z strany Dohányu obrábení, nasledujícy Smluwu sme mezy sebau učinili:

1. Tanyás aneb kertész ŠTEFANYIK Ď uro gak na stawení, tak i okolo obylí, a giného bud gakehokoli sgata potrebný pozor a sprawedlnosť wi-nakladati powinnowatý bude.

2. Chižku, gak zwnutra, tak i wenku čisto držeť, wimazúvať... slowem, gako swému wlastnímu stawení nedať hinauť, ale to obhagowať a ssetriť powinnowatý bude.

3. Okolo konopí, gakožto trhaní a mlátení i s swau čeladku k pomoci prispeti, ano i menssí posluhy winaložiti se zawazuge.

4. Zem pod Dohán asy z 5 Jugerú záležegícy gak náleží dúkladne obrá-beť, palántu w prihodném čase w čas twrzy i s jiných lidi pomocý wisázet, okopávat, Dohány kačázowať, slowem wssé k tomu wyhledáwagícy práce swedomite winakladať má.

5. Špárgi ga dám...

6. Garády v porádku a čisto držať, stromčeky na príhodné místa wisázat, wssé chyby ... bez wssého nautení a napomínaní dopĺňať má.

7. Slowem swedomite a sprawedliwe, gak se na statečného čloweka swedčí wssecko, gako okolo swého Jószágu ku koncy priwést oblewowati nemá: gestliby toto zachowáwati nechtel, tedy dáwam to plnomocenswtwí ze sebe, aby mne bud kedykolwek Wl. Pán Rektor z Tanyi wipowedel.

 

Dnešný sálaš v Békéšskej Čabe Sálaš Ondreja Aradszkého. Békéšska Čaba T. 2.323
(Foto F. Balogh, 1974)

Za toto geho ustáwání, s posluhu bude nasledujícy odplatu míti:

1. 2 Wgeky z cyrkewního žita, a 2 Wgeky gačmena míti bude.

2. Z Dorobeného Dohányu, gednu prawau polowicy dostane.

3. Ze wssech zelených wecý podobne gednu prawau polowicy.

4. Kuriwa gen tak na swau potrebu dostane, gestli si i on die negwetssí možnosti opatriti winasnažovati bude.

5. Z. dochowaného drobného hidu die obyčage každé tretí P. R. dwe částky pak kertíszowo bude.

6. Jedno konopisko na 50 kročagi zdlnžeg, a 10 ssíreg dostane.

7. Jestli bude možné 1 Juger zemy pod kukuricu - ale za geho peníze ker-tészowy opatriti se zawazugem.

8. Za statok a swín opatrení dostane 1 keb. žita Cyrk. a 1. gačmen.

Stala se pak Smlauwa táto

w BCsabe dne 2. Martz. 1847.

JÁN WILYM - STEFANYIK ĎURO wl.r."9

Dvor salaša so studňou a válovom Sálaš Ondreja Aradszkého Békéšska Čaba T. 2. 323
(Foto F. Balogh, 1974)

Okrem obvyklého služobníctva: komencióšov, bírešov so stravou, a pastierikov, treba sa oboznámiť s dalším pojnom: „taňáš".

Zem obrábal v tomto prípade gazda, alebo ju vydal do pre nájmu, on však nebýval vonku, do salaša pustil „taňáša", ktorý však nebol jeho sluhom. Býval na salaši s celou svojou rodinou a dával pozor na budovu a na jej zariadenie. Dostal za to 200 štvorcových siah oráčiny, choval drobný statok, z čoho obyčajne polovicu odovzdával gazdovi. Pracovať mohol kde chcel, ale aj u gazdu mohol okopávať kukuricu, robiť žatevné práce za časť úrody (za rís), alebo pestovať tabak, ako sme videli na predošlom príklade.

Od prelomu storočia žili na salaši malí a strední gazdovia so svojou rodinou po celý rok. Tam žili asi do 50. roku svojho veku, potom sálaš a prácu prenechali svojim deťom, (ked ich nemali, tak na bíreša komencióša) a oni sa presťahovali do mesta na odpočinok. Z týchto gazdov „na dôchodku" pozostávali niekedy viac sto ľudí počítajúci účastníci raňajších slovenských bohoslužieb (modlitba) ktoré sa konali aj vo všedné dni.

Čabiansky gazda teda prežil väčšinu svojho života na salaši, avšak za ozajstný domov považoval svoj dom v meste. Keď sa pohol zo salaša do mesta, vždy povedal:

Ideme domov. Pri opačnej ceste - teda z mesta na sálaš - tento výraz nikdy nepoužíval, ale povedal: „Tájdeme na sálaš (ideme na sálaš)". Čabiansky gazda teda sálaš, ktorý ho živil, na ktorom prežil svoju mladosť a väčšinu svojho života, a ktorý znamenal pre neho prakticky zmysel života, považoval len za pracovisko, ale nikdy za svoj domov.

Práca na salaši. Zistili sme, že čabiansky slovenský gazda za svoj ozajstný domov považoval vždy svoj mestský dom. Sálaš - hociako mu bol milý, znamenal pre neho v prvom rade pracovisko. A nie bez príčiny, ved na salaši sa stále pracovalo, či v zime, či v lete, od svitu do mrku. Ale pozrime sa, aká to bola práca, ktorú ľudia na salašoch vykonávali po celý rok?

Po osadení sa Slovákov a potom ešte dlho bol hlavným zamestnaním chov dobytka. Ved chotár Békéšskej Caby bol nekonečným pasienkom, po ktorom vandrovalo sem -tam množstvo stád hovädzieho dobytka, koni a čriedy oviec, od skorej jari až po prvý sneh, ked potom pastieri zahnali svoje stáda na zimovisko. Chov dobytka prebiehal v tomto čase i tu starým spôsobom. Novoprichádzajúci čabianski slovenskí pastieri si priberali k svojim zvykom aj zvyky, odev a názvy od okolitých maďarských pastierov.

„Pastieri chodili v širici, široké, strapcové gate si mastili, alebo si spodné prádlo močili v mlieku miešanom s popolom ovsenej slamy, z čoho tieto priam očerneli. Tak potom v najlepšom prípade raz za mesiac si vymieňali spodnú bielizeň...

Gazdovia si najali baču, ktorý sa staral o valachov, on vyplácal svojich „pracovníkov". Bača chodil do mesta pre chlieb a slaninu. Jeho ročný plat bol za každé jedno „číslo" (jedno číslo znamenalo 3-ročnú kravu alebo 2 zvieratá z minulého roku), 3 miery pšenice, pol kg chleba, pol kg slaniny a 10 grajciarov."10

Chov dobytka bol preto tak dlho hlavným zamestnaním, lebo obilie sa takmer nedalo predať. Békéšska Čaba do r. 1861 nemala obilný trh, najbližšie bol takýto trh v Gyule a vo Veľkom Varadíne (Oradea, Rumunsko). Doprava obilia po zlých cestách narážala na veľké ťažkosti. Obľúbenejším bol teda chov dobytka, lebo pasienkov bolo dosť a zvieratá určené na predaj odišli na vlastných nohách aj na daleké trhy.11

Je teda pochopiteľné, že r. 1845 pred zoraním veľkého gerendášskeho pasienku, ked Békéšska Čaba mala 25 000 obyvateľov, stav dobytka bol nasledujúci: 24 900 oviec, 11 069 kusov rožného statku, 6635 koňov a 5634 ošípaných.12

Aj po rozdelení verejného pasienku pokračoval intenzívny chov dobytka, ale teraz už na salašoch. Kedže na salašoch bolo v tomto období ešte dosť málo maštali - aj z bezpečnostných dôvodov bolo zvykom, že viac gazdov sa spojilo a len na jednom salaši držali zvieratá, ktoré opatrovali výlučne muži. Muži dojili aj kravy. Stávalo sa však, že v lete sa vysťahovali na sálaš tri - štyri gazdovské dievčence, ktoré tam pripravovali tvaroh (sirovie hrude), syr.13 Asi z tohto obdobia pochádza obľúbená čabianska pieseň:

Ket son išov tt Gerendášu, uš den bov,

Sade žene yametale pot sfenov,

A. tak sa ma spitovale de son bov?

Ej, var son ja pri kravjarkach zamokov.14

Čabania obrábali pôdu už od začiatku, ale poľnohospodárstvo začalo prekvitať len od druhej polovice 19. storočia, ked výstavba železnice umožnila dopravu poľnohospodárskych produktov i na vzdialené trhy, kde ich mohli výhodne predať. Čabania sa vtedy priam vrhli na rozdelený verejný pasienok, zorali ho a začali obrábať.

Najradšej pestovali pšenicu, jačmeň a kukuricu. Do 50-60. rokov minulého storočia orali dreveným pluhom, potom prešli na kovaný železný pluh. Lemeš nebol priemyselným výrobkom a nepripravoval sa z ocele, ale kovali ho miestni kováči z 2-3 milimetrového hrubého železného plechu. Obilie sa sialo rukou. Na jar sa ničil kúkoľ a bodľačie (kordonovanie) pomocou „stykáča". Rukou zožaté obilie zvážali priamo do humien, kde ho „tlačili" (mlátili) koňmi. Často sa to robilo i na dvoch humnách: kým sa na jednom obilie obracalo, zatiaľ sa na druhom „tlačilo".

Rožný statok na čabianskom salaši Juraja Zahorana v r. 1940
(Repr. F. Balogh, 1974)

 

Okrem spomenutých hlavných produktov Čabania radi pestovali aj konope, ktoré ich ženy v domácnostiach spracovávali až dovtedy, kým priemyselné textilné výrobky nevytlačili doma tkané plátno. V minulosti radi pestovali aj hrozno, o čom svedčia pôvodné slovenské názvy, slovom „vinice" pomenované časti chotára, ako napr. Starie vinice (Ó-szőlők), Nové alebo Jaminajské vinice (Üj vagy Jaminai szőlők) a Kaštielske vinice (Kastély-szőlők), Vinice na Kanále (Kanálisi-szőlők), Vinice na Féňeši (Fényesi-szőlők) a Vinice na Veseji (Vészei - szőlők). Po pustošení filoxéry sa však Čabania takmer úplne vzdali pestovania hrozna. Do poštátnenia mala najväčšiu vinicu evanjelická cirkev. Gazdovia s obľubou pestovali i lucernu, ktorú udomácnil v čabianskom chotári farár Ján Haan. Taktiež na jeho podnet začali pestovať i tabak. Šľachtenie ovocných stromov začal Benjamin Dániel Semian a další evanjelickí cirkevní učitelia. Karol Straka, Michal Csorba, Ján Wilim a Daniel Novák, ktorí propagovali užitočnosť ovocných stromov.15 Ján Wilim napísal pod titulom „Owo-cinárstvo" populárnu knižočku o šľachtení ovocných stromov a pestovaní ovocia, ktorá vyšla v r. 1869. Na konci tejto knihy sa obracia autor k sedliakom nasledujúcou povzbudzujúcou básňou:

„A preto kdo chceš mať milownú zahradu

ľoslúchni %e esste túto moju radu:

Stromky sai, sstep čisti, klesni kde potreba,

 

Žeby si owocím wzdy opatril seba,

Tie% i twojích blizních, tak pocítiš radost,

Lebo si potomstvu i s tým učinil dosť."16

Práca týchto učiteľov nezostala bez výsledkov, lebo v celom chotári vznikli pri sa-lašoch ovocné záhrady. V období medzi dvoma svetovými vojnami boli salaše obklopené ovocnými stromami všeobecným javom, ba dokonca nejeden čabiansky gazda mal osobitný ovocný sad na väčšej ploche. Obyvatelia fényešských salašov sa nevzdali boja o lepšie živobytie ani po vyničení viníc, ale prešli na zavlažované bulharské záhradníctvo, k čomu poskytuje až dodnes fényešský kanál veľmi dobré podmienky.

Záhradníctvo tohto druhu začali v Békéšskej Čabe Bulhari: Bogdanovovci, Delo-vovci, Dimitrovovci a iní, ktorí sa odvtedy úplne zmiešali s našim ľudom, najprv so Slovákmi, a druhým asimilačným procesom s Madarmi. Tajomstvu tohto výnosného hospodárenia sa od nich rýchlo naučili i pôvodní Cabania natoľko, že napr. so zelenou paprikou sa stali známymi po celej krajine.

Tento fényešský príklad je však výnimkou. Väčšina gazdov Békéšskej Čaby sa uspokojila pestovaním pšenice, jačmeňa a kukurice, z ktorých posledné dve vedeli najlepšie využiť pri chove ošípaných. Veď Cabania v tomto ohľade boli veľkými dodávateľmi. Pred prvou svetovou vojnou sami dopravovali svoje ošípané nielen na peš-tiansky (Ferencváros), ale i na viedenský a pražský trh, aby takto mali aj podiel zo zisku ako sprostredkovatelia.

Ako keby čabianske ženy boli bývali na poli hospodárenia dôvtipnejšie ako ich muži, veď chov hydiny, ktorý bol ich pracovnou oblasťou, priam prekvital. Sliepky, husi, morky sa chovali na salašoch vo veľkom množstve. Vykrmovali desiatky husí a morky chovali priamo na anglický trh. Obľúbeným zvieraťom bola perlička (pop-racka), ktorej mäso považovali za najlepšie do polievky a ktoré ešte i dnes radi kupujú od nás Taliani v každom množstve.

Kiskúnhalasská hydinárska firma Schneider nie náhodou si r. 1923 postavila svoj najväčší spracovávací podnik v Békéšskej Čabe. Jej osvedčené obchodné výpočty sa opierali práve o usilovnosť a zručnosť čabianskych žien v chove hydiny, ako aj o ich skvelý zmysel pre obchod.17

Kedže v takejto krátkej štúdii nemôžeme predstaviť všetky druhy prác salašského života, na základe ČABIANSKEHO KALENDÁRA uveďme aspoň niekoľko podrobností zo žatvy z minulých čias.

Ženci sa púšťali do práce ráno o tretej. Prvý kosec 2ačal kosiť obilie vždy ľavej strane tably. Ked urobil niekoľko krokov, napravo od neho nastúpil druhý, tretí, atd. Takto naraz zachytenú prvú časť volali \ákosom. Na prelome storočia obilie kosili po radoch (do ratku). Z pokoseného obilia žnice drevenými vidlami urobili ,,pet-rence". Po olovrante sa začalo usporiadanie petrencov (vontatove znášať) čo bola mužská robota a trvala do 10-11. hodiny večer. Do každého „vontatóvá" sa dostalo 8 petrencov.18

Šúpanie kukurice u Juraja Zahorana v Békéšskej Čabe, 1940
(Repr. F. Balogh, 1974)

 

Začiatkom storočia sa prestalo žať do radov, v r. 1930 sa už kosilo „na žito". Žnice zberali pokosené obilie háčikom (kvačka) alebo kosákom (šarló) a viazali do snopov. Naraz zachytili pol snopa (cirka). Pri viazaní snopov pomáhali svojim žniciam muži. Snopy kládli do krížov, do každého kríža sa dostalo 18 snopov a posledný, krycí snop, menovali „kňazom alebo ešperešom" (senior). Žnice sa museli ponáhľať v práci, lebo ked niektorá zaostala, jej spoločnice ju vysmiali: „Mara ocot predávaš!"19

Pracovalo sa od 2-3. hodín ráno do 10-11 hodín večer. Oddýchnuť sa dalo obvykle len pri jedle. Denne robili štyri prestávky: raňajky (na obedi), na poludnie (na po-luňja), popoludní a večer. Ked gazda volal žencov jesť, priviazal na vahadlo studne (zvod) zásteru alebo handru (fertuchu alebo haru), čo bolo signálom, že treba ísť jesť.20

Zmienime sa už len o jednej zaujímavosti, o domácom liečení zvierat. Patrilo to tiež činnosti obyvateľov salašov. Najťažšou chorobou koni bol kach, ktorý sa liečil čmudením. Zapálenou handrou čmudili koňovi do nosa, od čoho tomu nes začal tiecť a tak sa uzdravil. Aj hnisavé ložisko bolo u koni časté. V tomto prípade mu prikladali na hruď liečivý koreň, od čoho hnisanie prestalo. Takéto korene predávali Rumuni z Veľkého Varadína, tie boli dobré.

Koliku dostal kôň, ked niečo zlé zožral, napr. pavúka v sene. V takomto prípade najlepšie pomohlo, ked si niekto na koňa sadol a dobre ho prehnal.

Pri hojení rán bolo najlepšie vlčie jablko (vlčje jablko), ktoré uvarili a s tým vývarom umývali ranu. Používali to ako u človeka i u zvierat. Takéto jablko vždy mali pri ruke usušené na povale.

U kravy bolo najčastejšie zdutie. Dávnejšie to liečili tak, že kravu podurili alebo jej kolomasť prípadne tabak pchali do papule. Keď to nepomohlo, nožom jej rozrezali pravý bok. V tomto prípade sa často stávalo, že ju museli zabiť.

Ked sa krave zapálilo vemeno, vtedy poliali octom žltú hlinu, od čoho sa začala peniť, a namazali ňou choré vemeno.

Na liečenie ošípaných používali najčastejšie horkú soľ alebo už spomenuté korene (korenčoke).21

Osobitným úsekom našej štúdie je strava salašského obyvateľstva. Kedy a čo jedli?

V zime na raňajky piekli zemiaky, ktoré jedli so solenou, tzv. bielou slaninou, na poludnie varili fazuľovú, šošovicovú, hráškovú (cícor) a kapustovú polievku s klobásou alebo údeným mäsom, na večeru mali obvykle hrianky, slaninu a mlieko.

V lete jedno ráno opekali vonku slaninu, na druhé ráno varili kyslú polievku (kyseľ) a po nej jedli pečenú slaninu. Na obed mali ľahkú zemiakovú polievku s kúskom klobásy, na večeru varili fazuľovú alebo šošovicovú polievku s údeným mäsom.

Nedeľňajší sviatočný obed pozostával z mäsovej polievky, perkeltu z kurčiat alebo sliepky, pečenej kačice alebo husi a koláčov.

Halušky jedávali obvykle v sobotu večer, ked sa zo salaša vrátili domov22 Halušky mali salašania radi a túžobne ich očakávali, o čom svedčí i príslovie: Ket už pride sobota, smrdí gazdom robota.23 Vtedy zanechali každú prácu a ponáhľali sa domov.

A ako sa mohli %abávať od sveta odtrhnutí obyvatelia salašov?

Kým na salaši žili len muži, schádzali sa v nedeľu a v zime aj vo všedné dni podvečer raz na jednom, raz na druhom salaši a trávili čas rozprávaním a fajčením. Rozprávali sa o úrode alebo o výhľadoch na úrodu, o svojej práci, hovorili o zážitkoch z vojenského života a zaujímavých udalostiach vo svete. Vždy sa našli rozprávači, ktorých na každom salaši milerád prijali. Ale ani vtedy nezaháľali. Jeden opravoval pracovné nástroje, druhý robil metlu, plietol koš, strúhal malé stoličky, varechy alebo pripravoval kukoričné šúpolie na viazanie viniča.24

Pestrejšou sa stala zábava na salaši ked sa naň vysťahovali ženy a celé rodiny.

Mládež sa schádzala v zime večer na priadkach a na páračkách (prjadke, páračke). Pri práci i tu sa rozprávalo, žartovalo. Našli sa aj takí, ktorí prichádzali zvonku ob -Iečení za somára, koňa, kozu a na prostriedku izby ukazovali svoje umenie, čím vždy spravili dobrú náladu.

Táto hra sa menovala „vodja" kedže obyčajne za zviera oblečenú osobu vodil niektorý iný - oblečený tiež za maškaru - na reťazi alebo povraze. Boli aj takí, ktorí sa výborne vedeli maskovať za smrť tak, že si vyrezali zo zemiakov veľké zuby a tvár si namazali na bielo. Ked niekto zahalený do bielej plachty vstúpil do izby, bolo i strachu i veselosti. Žartovné hry niektorých boli na úrovni ozajstného herca. Vdačné obecenstvo, v prvom rade domáci, vždy týchto niečim pohostili, najčastejšie makovou varenou kukuricou poliatou medom, alepo posypanou cukrom.25 Ked sa im podarilo rozveseliť svojich hostiteľov, pobrali sa na druhé priadky či páračky.

Obľúbenou zábavou mužov boli rôzne skúšky sily. Najjednoduchšia bola tá, ked dvaja mládenci alebo muži si zohnuté do seba zakvačené ukazováky začali ťahať smerom k sebe. Komu sa prst otvoril, ten prehral.

Zložitejšou a zaujímavejšou skúškou sily bolo, ked niekto z celkom malého miesta napr. zomknutými nohami stojac v starom lavóre skúsil zdvihnúť na plece vrece pšenice.

Inokedy mal vodorovne držať pred sebou 3-4 metre dlhý „petrencový" drúk na konci s 5 kilovým závažím. Niekedy išlo o to, kto dokáže zubami zdvihnúť vrece pšenice ležiace na lavičke pri peci tak, že ruky má za chrbtom. Tých, ktorým sa to nepodarilo vysmiali a naopak, medzi mužmi ale najmä medzi ženami zvýšila sa vážnosť tých, ktorí sa úspešne zúčastnili hry.

Meniny a narodeniny sa v minulosti neoslavovali, ale stálymi milými príležitosťami na schádzanie sa boli zabíjačky. V takom čase sa zišlo celé príbuzenstvo a susedia, takže i ked na mnohých miestach zaklali 5-6 alebo aj viac bravov naraz, do večera dokončili všetky práce. Pri večeri sa teda už mohli venovať bezstarostnej zábave. I tu sa rozprávalo, žartovalo, dávali sa hádanky.

Pri hádankách nebrali ohľad ani na tzv. panských hostí, na farára, učiteľa, úradníka mestského domu. Ba dokonca vždy sa radi zasmiali na ich úkor.

Raz sa stalo, že na stôl položili ešte nepokrájanú pečenú klobásu a veselý starec sa obrátil k tam sediacemu farárovi:

- Pán Velební! Oni sa učení, tak hát múdri človek. Nak mi povedja: Kerí hlas je najkrajší na tonto svete?

Ked však opýtaný hádal, že to vraj môže byť smiech dieťaťa alebo spev škovránka, alebo hlas organu - starec, ktorý nebol spokojný s odpoveďami, vyriešil hádanku sám: - Nuš hád, to je najkrajší hlas, ket ena pekná, dlhá klbása škvrčí na ťapši!

Páči sa odpoved každému, smejú sa i na úkor farára. Ale teraz už ani on sa nedá a vyhlási:

- Ja ešte aj od toho krajší hlas poznám!

Jeho slová vyvolali veľký záujem:

- Aľe ešte čo? Neveríme! To nemôže byť - znie zo všetkých strán.

- Ale je tak ako hovorím - tvrdí hosť -. To je ešte krajší hlas, ked dve peknie, dlhie klbásy škvrčia na ťapši.

- Ta nás zotli! - znie uznanie od stola.26

Tieto zabíjačky však mali i svojich špeciálnych žartovníkov, a to "cigánku". Niekto - obyčajne muž - sa obliekol za cigánku, vyhľadal sálaš kde bola zabíjačka a vystrájal tam rôzne žarty: Z dlani veštil, začal s mužmi „flirtovať" a nakoniec i žobral. Dokonca niekedy si „cigánka" priviedla i spoločnicu, ktorá medzitým, čo ona vnútri zabávala domácich, povyťahovala z pece misy, jaternice a iné veci a poschovávala ich na veľkú zlosť kuchárok. Ale i domáci sa pripravili na privítanie „cigánky". Vopred naplnili črevo rajčiakovou šťavou (bola z toho pekná červená klobása), alebo jaternicové črevo naplnili konopným kúdeľom a dali to príliš bezočivej cigánke. Bol to zrejme tiež len žart, na ktorom sa dalo smiať, ved na koniec odmenili cigánku prinášajúcu dobrú náladu chutnými zabíjačkovými jedlami. Cigánka sa potom vybrala na iné salaše.27

Tak sa teda zabávali dospelí a mládež na salašoch. Jedna časť salašskej mládeže sa však už viazala k mestu. V sobotu odpoludnia odchádzali domov do mesta nielen gazda, ale i jeho dospelí synovia a služobníci (bíreši). Umyli sa, navečerali a mládenci sa zišli v krčme, odkiaľ po dvoch-troch skleničkách odchádzali zabaviť sa k niektorému dievčaťu. V nedeľu predpoludním každý musel byť v kostole, ale popoludní nasledoval vytúžený tanec v krčme.

Aj na hornom aj na dolnom konci bola krčma s tanečnou sálou, kde sa mládež mohla zabaviť do štvrtej, piatej hodiny popoludní. Ale potom rýchlo domov! A nasledoval odchod na sálaš, kde sa museli venovať tvrdej práci, po ktorej bude nasledujúca sobota a nedeľa ešte sladšia.28

Dosiaľ bolo slovo len o zábave dospelých a dospelej mládeže, hoci od konca minulého storočia žili vonku na salaši už celé rodiny. Veru ani deti sa nenudili, aj ony mali svoje zábavy a hry.

Väčšina týchto hier sa podobala na hry mestských detí, niektoré boli motivované salašským životom. Dievčatá si robili bábiky (najčastejšie obliekali kukuričné šulky za bábiku), z púpavy si zhotovovali náhrdelníky, z polných kvetín veniec do vlasov, hrali sa na schovávačku. Chlapci na jar púšťali šarkanov, v lete vylievali sysľov, v zime sa sánkovali a guľovali, inokedy sa pasovali, ťahali povraz, hrali sa na šugár a na métu. Obľúbenou hrou väčších chlapcov bolo „sekanie koreňov" (korene sekať). Táto hra pozostávala z toho, že päť -šesť, alebo aj viac chlapcov sa učupilo a sadlo si jeden druhému do lona, rukami pevne chytili v lone sediaceho druha. Jeden mocný chlapec začal zápästím nemilosredne biť ramená čupiacich. Kto nevydržal, pustil v lone držiaceho druha, to znamenalo, že sa podarilo „odseknúť koreň". Víťaz sa vymenil s tým, ktorého odsekol.29

Pre mladých, unavených ťažkou prácou, a pre deti znamenali tieto hry oddych.

Ale aj celodenné hry, do noci trvajúce páračky a priadky a popoludňajšie tanečné zábavy mohli byť tiež vyčerpávajúce. Ozajstný oddych znamenal tak pre dospelého ako pre dieťa v prvom rade spánok. Ľud salašov mal dosť prísny poriadok spania.

Väčšina salašov Békéšskej Čaby mala len jednu obývaciu izbu, takže nebolo také jednoduché, aby sa väčšia rodina a slúžobníctvo uložili na nočný odpočinok. V izbe stáli obyčajne dve alebo aj tri postele. Sluha (bíreš) spal v maštali, v izbe spal manželský pár v jednej posteli, chlapci v druhej, a ak mali dievčatá, tie spali na tretej posteli dve-tri spoločne. Ak nemali tretiu posteľ, a zakiaľ boli deti menšie, spali na starých šatách alebo deke za pecou (surdík).

Chlapci po skončení školy a v mladom veku obyčajne chodili spať k sluhovi do maštale, izbu nechali rodičom, sestrám a menším súrodencom.

Na niektorých salašoch však bolo ešte jedno zaujímavé miesto na spanie. Na konci vonkajšej chodby, pod strechou, stálo jednoduché drevené lôžko (posťjeľka) s kožuchom, pokrovcom. Tu mohol spávať od jari do jesene gazda alebo starý sluha. Niekedy bolo toto lôžko z bokov murované. V tomto prípade v dutine vytvorenej pod lôžkom spával pes (špiro, špirko). Toto usporiadanie bolo veľmi praktické. Keď sa v noci niekto priblížil k salašu, pes ho zbadal, spiaci sa zobudil a mohol prijať nočného dobrého alebo nevítaného hosťa. Túto vonkajšiu stavanú posteľ nazývali pätka.30

Vzdelávanie. Ľahko si môžeme predstaviť, ako odtrhnuto žilo od kultúry a akéhokoľvek duševného života obyvateľstvo salašov asi pred sto rokmi. Veď hlavne na jeseň a na jar po zablatených cestách bolo takmer nemožné dostať sa do mesta. Ked v sobotu večer sa predsa dostali domov, v najlepšom prípade mali čas na návštevu kostola a trošku zábavy, ale sotva im zostalo času na vzdelávanie sa. Veľmi dôležitá bola výstavba škôl na salašoch, ktoré znamenali základ vzdelávania.

Po zrušení poddanstva sa čoraz viac stávalo zvykom, že celé rodiny sa natrvalo vysťahovali na sálaš. Najprv len sluhovia (komencióši), neskoršie malí gazdovia. V oboch prípadoch vznikol problém vyučovania školopovinných detí. V päťdesiatych - šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa stávalo, že niektorí gramotní sedliaci alebo remeselníci zhromaždili okolo seba deti zo salašov a učili ich čítať, písať, počítať a náboženstvo. Pôvodne to bolo úplne súkromné vyučovanie. Neskoršie sa toho ujala aj evanjelická cirkev, ktorá sama najímala miestnosti pre tieto primitívne školy v chotári a sama poverila s výučbou na to súcich členov cirkvi. Cirkev im doplnila aj plat, ročne 3-6 kebľov pšenice, inak týchto učiteľov bez diplomu platili sami rodičia.31 Z tohto obdobia uvádzame i nasledujúcu veselú historku.

V salašskej škole prebieha skúška. Predsedajúci farár sa obracia k malému školáčikovi s nasledujúcou otázkou:

- Vedel by si mi povedať, chlapče, ktoré je najdokonalejšie božie stvorenie?

Oberanie melónov. Z ľavá prvý čabiansky gazda Ondrej Mekis, 3954
(Repr. F. Balogh, 1974)

 

Žiačik v rozpakoch pozerá okolo seba, nerozumie celkom otázke. Za chrbtom farára stojaci učiteľ chce mu pomôcť a prstom ukazuje na seba, aby chlapček mohol povedať, že najdokonalejším božím stvorením je človek. Žiačik však zle rozumel a odpovedá: Náš pán učiteľ.

- Áno, áno, synku, samozrejme í on je - hovorí skúšajúci. Ale čím je vlastne váš pán učiteľ?

Žiačik sa už teraz cíti na istej pôde a nadšene odpovie: Náš pán učiteľ je obuvník.32 Samozrejme, čoskoro nastala situácia, ked salašských žiakov, ktorých počet medzi časom vzrástol na niekoľko sto, nebolo možné už vyučovať dovtedajším primitívnym spôsobom.

Roku ľ 882 vyšlo nariadenie (č. 260) Ministerstva cirkvi a škôl, ktoré zakázalo účinkovanie týchto neúradných salašských škôl. Čabianska evanjelická cirkev - po dosť dlhom uvažovaní sa r. 1891 rozhodla vybudovať školskú sieť na salašoch a rýchlo vytvárala učiteľské miesta, ktoré zapínala kvalifikovanými učiteľmi.

Roku 1948, ked boli školy poštátnené, evanjelická cirkev mala už 11 salašských škôl. Tieto boli: (V zátvorke rok vzniku) škola na Mezőmederi (Mezőmegyer) (1886), stará šoproňská škola, inak škola na Kolarovskích salašoch (Kétsoprony) (1891), škola na Teleku, dnes Csorvás -Alsó Telekgerendási, Csorvás-Alsó, (1891), Sľúkova škola na Dolinách (Nagymegyer) (1892), kerecká škola, alebo škola na Kerekű (1892), škola na Gerendáši (Gerendás-legelő) (1892), Miľova škola na Mederi (Kis-megyer) (1893), škola na Kerekídóši (Kerekkígyós) (1913), Féňešská škola, čiže škola na Féňeši (Fényes) (1930), Nová šoproňská škola, ináč Zelenjanskích škola (lebo pozemok bol od Zelenjanskovcov odkúpený pri veterňíku (Kétsoprony új Zelen-janszky iskola (1938), škola na Veseji (Veszey-hídi, árvaházi iskola) (1938).

Rímskokatolícka cirkevná škola sa postavila na Gerendáši (Gerendás) (1862), na katolíckom Šoprone (1897), a novšia tiež tam v r. 1922.33

Keďže cirkvi nevytvorili úplnú školskú sieť salašov, obec Békéšska Čaba a poz-dejšie i štát organizovali školy. Také obecné školy boli na Féňeši (Fényes) (1891), na Furiši (Fürjes) (1891), vo Veľkej Marasťi (Nagyrét) (1892), škola na Kišgerendáši -neskoršie Felsőnyomás, dnes Telekgerendás (Kisgerendás, Felsőnyomás, Telekgerendás) (1894), škola na Gerendáši pri páľeňici (Nagygerendás Gyulai út) (1894), na Šikoňi (Vandhát-Sikony) (1911). Štátom organizované a udržiavané školy boli: škola na Beliczey-majeri (1926), na Kocziszky-majeri (1926), a najnovšie sa postavili školy na Sentmiklóši (Szentmiklós), v Malej-Marasťi (Kisrét), nová kerecká škola (Kereki) a škola na Telekgerendáši. Za krátkych 70 rokov na salašoch, patriacich k chotáru Békéšskej Čaby postavilo sa asi 30 škôl, z ktorých boli už niektoré viac-miestne, viactriedne, čiastočne alebo úplne delené.

Týmto salašským školám (napriek všetkým nedostatkom) možno ďakovať, že na salašoch Békéšskej Čaby vyrástlo pokolenie, ktoré vedelo a chcelo čítať, chcelo a vedelo sa vzdelávať.

Na prelome storočia sa vytvoril na salašoch celý rad čitateľských krúžkov. U niektorého gramotného, slovenského sedliaka milujúceho knihy schádzali sa v nedeľu popoludní susedia a počúvali čítanie domáceho gazdu, ktorý im čítal nielen z knihy kázní (tzv. postilly), ale aj zo zemepisných, dejepisných, prírodovedných, ba dokonca i z astrologických diel. Týchto schádzajúcich sa, obyčajne hlboko nábožných Cabanov nazývali „bibliášmi". V tom období ich bolo 5-6, ba i viac. Jeden z najznámejších bol Ján Bagyinka, bývajúci vo furjesskej časti Békéšskej Čaby.

Čo čítali starí Čabania? Uveďme niekoľko príkladov.

V knižnici spomínaného sedliackeho gazdu Jána Bagyinku sa zachovalo štvorzväzkové 5000 stranové, z nemčiny do češtiny preložené dielo vysvetľujúce sväté písmo: „Summowní a gruntowní wýklad celého Písma Svätého." Jeho text prezreli a upravili r. 1709 dekan a profesori teológie tübingenskej univerzity. Exemplár, ktorý sa dostal do Békéšskej Čaby. bol vydaný po česky r. 1730. Susedom a známym, ktorí sa v nedeľu schádzali na Bagyinkovom salaši, gazda čítal i z tohto diela.

Ďalšia zaujímavosť. Titul knihy znie: „Putovaní swatých". Česky písaný exemplár bol vydaný v Starom meste pražskom r. 1592. Trojdielna kniha obsahuje 1500 strán.

Spomenuté dve diela sa však považujú za zvláštnosť. Ale v Békéšskej Čabe bolo veľa takých cirkevných kníh, ktoré vlastnila takmer každá evanjelická rodina.

Také boli z nemčiny prekladané postily Lutherove, Spennerove a hlavne Jána Arndta. Z pôvodných slovenských diel bola najčastejšia zbierka kázní bývalého farára z Banskej Bystrice, Daniela Sartóriusa. Medzi obľúbené čítanie Cabanov v minulosti patrili ďalšie diela: zbierka meditácií Ambrósiusa pod titulom Schola Christi a Langhausove kázne pre deti. Čabianski rodičia si tak vysoko vážili túto knihu, že keď sa vypredala, pod vedením Jána Kojnoka a Pavla Styasztnébo založili jednoduchí sedliaci vydavateľstvo, ktoré dalo knihu vytlačiť na vlastné náklady.

Starí Čabania mali veľmi radi knihy, ktoré hýbali fantáziou a obsahovali veštby. Taká bola i z nemčiny preložená kniha Krištofa Kottera (Wideni a Zgeweni Krištofa Kottera).

Druhá, azda ich najmilšia kniha bola „Michalda", obsahujúca veštby kráľovnej Sáby, ktorú považovali priam za druhú bibliu a najradšej ju čítali na salašoch. Bola taká populárna, že ked sa vypredala, o novšie vytlačenie sa postarali sami.

Poznali a čítali i lyrické dielo DoJeschaliovo (Doležal): „Pamétná celému swetu tragoedia", ktoré na svoje náklady v r. 1892 znovu vydal Pavol Šuch a jeho spoločníci.

Začiatkom storočia potom poklesol záujem o staré, hrubé, česky písané teologické diela a pozornosť sa obrátila na slovensky písané publikácie menšieho rozsahu. Obľúbené boli životopisné diela, ako napr. dielo „Gustáv Adolf, kráľ švédsky", ktoré napísal Lajos Zsigmond Szeberényi, a knižky Ján Hus a dr. Martin Luther. Okrem týchto čítavali od r. 1931 vydávaný mesačník Evanjelický Hlásnik a jednotlivé ročníky najviac vyhľadávaného Čabianskeho kalendára. Kalendár založil L. Zs. Szebere'nji.Vy-chádzal od r. 1920. do r. 1948. Počet výtlačkov sa ustálil na desaťtisíc kusoch. Môžeme povedať, že tento kalendár nechýbal ani v jednej čabianskej evanjelickej rodine a hral dôležitú úlohu v tom, že si zachovali lásku k materinskému jazyku.

I z tejto načrtnutej informácie vysvitá, že činitelia udržujúci čabianske školy sa zbytočne nenamáhali s výstavbou siete salašských škôl. Obyvatelia salašov vedeli využiť možnosti, ktoré im tieto školy poskytli a na základe tam získaných vedomostí sa dalej vzdelávali. Usilovne čítali, ba ked bolo treba i hmotne podporovali vydávanie obľúbených slovenských kníh.

 


 

INFORMÁTORI

 

Ondrej BANKÓ, 69 ročný, Békéscsaba.

Ján CSJAKI, 72 ročný, Békéscsaba.

Ján GÁLIK, 72 ročný, Békéscsaba.

Tán GYEBROVSZKY, 72 ročný, Békéscsaba.

Ján KEREPECZKY, 72 ročný, Békéscsaba.

Ján MAZAN, 79 ročný, Békéscsaba.

Gy. ZAHORANOVÁ, 72 ročná, Békéscsaba.

Matej ZELENJANSZKY, 78 ročný, Békéscsaba.

 

LITERATÚRA

 

BÉKÉSCSABA m. 1930. Red. Dr. KORNISS, Géza. Bcs.

BÉKÉS VÁRMEGYE m. 1936. Red. MÁRKUS, György. Bp.

BOTYÁNSZKY, Mihály 1863-1914. Hospodársky denník. Rukopis. (V majetku M. Hrabovskej, Bcs. Csíki u. 1.)

ČABIANSKY KALENDÁR 1936. Red. Dr. SZEBERÉNYI, Lajos Zsigmond.

EVANJELICKY HLÁSNIK 1932. Mesačník. Red. Dr. SZEBERÉNYI, Gustáv. Bcs.

FÁBRY, Károly 1923. Tallózás Csaba múltjából. Bcs.

FOLLAJTÁR, Ernő-MOLNÁR, Endre 1936. Békéscsaba megyei város. Bvm. m.

GYŐRFFY, István Magyar falu, magyar ház. Bp. 1943.

LEHOTSZKY, Igor asi 1940. Régi esetek. Rukopis. (V majetku jeho vdovy)

L. L. (LINDER, László) 1936. Kosba na Čabe. In: Čk.

PORKOLÁB, Károly 1970. Békéscsabai adattár. In: Tan.

DR. RELL, Lajos 1930. Békéscsaba népe. In: Bcs. m.

DR. SZEBERÉNYI, Lajos Zsigmond 1930. Mezőgazdaság és agrármozgalom. In: Bcs. m.

TANULMÁNYOK BÉKÉSCSABA TÖRTÉNETÉBŐL 1970. Bcs.

WILYM, János 1847. Vegyes feljegyzések. Rukopis. A megyei könyvtár archívuma. Rk. 20. Bcs.

WILIM (Wilym, Vilim), János 1869. Owocinárstwo. Pest.

 

SKRATKY

 

Bes. = Békéscsaba

Bes. m. = Békéscsaba Monografia

Bp. = Budapest

Bvm. m. = Békés vármegye Monografia

ČK. = Čabiansky kalendár

Úp. = Ústne podanie

Tan. = Tanulmányok Békéscsaba történetéből

 

POZMÁNKY

  1. FOLLAJTÁR, E. 1936. 220.
  2. GYŐRFFY, I. 1943. 43.
  3. CSJAKI-KEREPECKI, 1962.
  4. CSJAKI-KEREPECKI, 1962.
  5. RELL, L. 1930. 130.
  6. BOTYÁNSZKY, M. 1863-1914. 1.
  7. BOTYÁNSZKY, M. 1863-1914. 12.
  8. BOTYÁNSZKY, M. 1863-1914. 16.
  9. WILYM, J. 1847.
  10. RELL, L. 1930. 151.
  11. FÁBRY, K. 1923. 69.
  12. SZEBERÉNYI, L. 1930. 276.
  13. RELL, L. 1930. 155.
  14. RELL, L. 1930. 191.
  15. RELL, L. 1930. 148-149.
  16. WILIM, J. 1869. 11.
  17. BANKÓ, 1962.
  18. L(INDER), L. 1936. 90-91.
  19. L(INDER), L. 1936. 91.
  20. L(INDER), L. 1936. 92.
  21. ZELENJANSZKY 1970.
  22. ZAHORANOVÁ 1970.
  23. RELL, L. 1930. 163.
  24. CSJAKI-KEREPECKI 1962.
  25. CSJAKI-KEREPECKI 1962.
  26. GÁLIK 1962.
  27. CSJAKI-KEREPECKI 1962.
  28. RELL, L. 1930. 174-175.
  29. GYEBROVSZKY, J. 1970.
  30. MAZAN, J. 1970.
  31. KORNISS, G. 1930. 316.
  32. EVANJELICKY H. 1932. 8. sz. 22.
  33. BÉKÉSCSABA, m. 1930. 318.

 

RESUMÉ

 

Dedinszky Gyula

 

SZLOVÁK PARASZTOK ÉLETE

A BÉKÉSCSABAI TANYÁKON

 

Békéscsaba szlovák lakosságának zöme mindig földmíveléssel foglalkozott és nagy része a tanyákon élt. Pl. még 1930-ban is míg a város egész területén csak 38,5% volt a szlovákság arányszáma, a külterületen élőknek 60,4%-a. Ezért foglalkozik e dolgozat a békéscsabai tanyai szlovák parasztok életével.

A tanyák népével kapcsolatban olvashatunk a béresek sorsáról, fizetéséről. Megtudjuk, hogy a tanyákon sokáig csak férfiak laktak. Egész családok a jobbágyság megszűnte óta, fokozatosan húzódtak ki a tanyákra.

A tanyák népének munkája. Itt arról olvasunk, hogy a jobbágyság megszűntéig az állattenyésztés volt a főfoglalkozás, a szántóföldi művelés a 19. század második felében indult virágzásnak a vasút megépülése után. A búza, árpa, kukorica termesztése mellett kedvelt volt a szőlő, gyümölcs, kendertermesztés és a bolgárkertészkedés. A férfiak a sertéshizlalás terén értek el kiváló eredményeket, az asz-szonyok a baromfinevelés vonalán jeleskedtek. Megismerjük a régi aratás néhány mozzanatát, az állatok népi gyógyítását és a tanyasi lakosság étrendjét.

A tanyai lakosság szórakozása, pihenése. Amíg a tanyákon csak férfiak laktak, a téli estéket beszélgetéssel, történetek elbeszélésével, találóskérdések megfejtésével, házieszközök készítésével töltötték. Akadtak szórakozásuknak durva formái is. Egész családok kiköltözése után divatba jöttek a fonók, fosztókák, melyeknek tréfacsinálói voltak az állatoknak vagy halálnak maszkírozott maskarák, a disznótorok kedvderítő figurája pedig a „cigányasszony" volt. A gyermekeknek megvoltak a maguk játékai, a felnőtt ifjúság pedig vasárnap délutánonként a városi kocsmai táncon szórakozott. E pontban olvashatunk az alvásrendről is.

A tanyai lakosság művelődésének alapját az iskolák jelentették, melyekben kezdetben képzettség nélküli tanítók oktattak (zugiskolák), 1890-től azonban rohamosan épült az okleveles tanítókat foglalkoztató tanyai iskolarendszer.

Az iskolák egy olvasni szerető, művelődni vágyó széles népréteget neveltek. Egyes könyvszerető gazdák tanyáin valóságos olvasókörök alakultak. Kedves olvasmányaiknak elég bő felsorolását is megtaláljuk e fejezetben és hallunk könyvkiadó parasztokról, akik saját költségükön nyomtatták ki a nekik kedves, sokszor igen terjedelmes műveket.

 

Gyula Dedinszky

 

DAS LÉBEN DER SLOWAKISCHEN BAUERN

AUF DEN GEHÖFTEN IN DER UMGEBUNG

VON BÉKÉSCSABA

 

Die Mehtzahl der slowakischen Einwohnerschaft von Békéscsaba bestand immer aus Bauern, die meisten lebten auf den Gehöften der Umgebung. lm Jahre 1930 machte z. B. die Anzahl der slowakischen Einwohner in der Stadt nur 38,5 Prozent aus, dagegen bestand an den Peripherien der Stadt 60 Prozent der Einwohnerschaft aus Slowaken. Gerade diese Tatsache ist der Grund, weshalb sich dieser Aufsatz mit der Lebensweise der in der Umgebung von Békéscsaba lebenden slowakischen Bauern der Gehöfte befaBt.

Bezüglich der Bevölkerung der Gehöfte erfahren wir viel über das Schicksal, die Verdienstmög-lichkeiten der Bauernknechte. Dabei wird uns bekannt, daB auf den Gehöften lange Zeit hindurch ausschlieBlich Männer lebten. Nach der Aufhebung der Leibeigenschaft begannen ganze Familien auf die Gehöfte zu übersiedeln, und die Anzahl der dort lebenden Familien vermehrte sich von Jahr zu Jahr.

Die Tätigkeit der Bevölkerung der Gehöfte. Bis zur Aufhebung der Leibeigenschaft bildete die Viehzuch die Hauptbeschäftigung; der Ackerbau blühte in der zweiten Hälfte des 19. Jahrhunderts, nachdem die Eisenbahnlinien in Betrieb gesetzt wurden. Neben Getreide- und Maisbau waren noch der Wein-bau, die Obstzucht, der Hanfbau und die bulgarische Gärtnerei bevorzugte Produktionszweige. Die Männer wiesen in der Schweinezucht hervorragende Ergebnisse auf, die Frauen tatén sich auf dem Gebiet der Geflügelzucht hervor. lm weiteren lemen wir etliche Momente der demaligen Ernte, der volkstümlichen Tierheilkunde und die Speisen der Gehöftleute kennen.

Unterhaltung und Erholung der Gehöftbevölkerung. Solange auf den Gehöften ausschlieBlich Männer wohnten, habén sie die Winterabende mit Plaudern, Erzählen, Rätselraten und mit der Anfertigung verschiedener Hausgeräte verbracht. Es gab auch dérbe Formen der Unterhaltung. Nachdem schon ganze Familien auf die Gehöfte übersiedelt waren, wurden die Spinnstuben und das FederschleiBen beliebt, derén SpaBmacher sich als Tiere verkleideten, oder in der Maske des Todes erschienen; die aufheiternde Gestalt der Schlachtfeste war die „Zigeunerin". Die Kinder hatten auch ihre eigene Spielgelegenheiten. Die wichtigste Unterhaltungsmöglichkeit der erwachsenen Jugend war der Tanz in den Stadtkneipen an Sonntagnachmittagen. In diesem Kapitel kann man auch über die Schlaford-nung lesen.

Die Bildungsbasis der Gehöftenbevölkerung stellten die Schulen dar. In diesen sog. Winkelschulen habén zuerst ungeschulte Lehrer unterrichtet, seit 1890 wurde aber rasch das Netz der Gehöfteschu-len ausgebaut, diese beschäftigten schon diplomierte Lehrkräfte.

In diesen Schulen wurde eine lebens- und bildungsbedürftige, breite Volksschicht erzogen. Auf Gehöften, wo der Bauer ein Bücherfreund war, gestalteten sich richtige Lesezirkel heraus. In diesem Kapitel können wir auch eine ausgiebige Liste der bevorzugten Lektűré finden. Es wird hier auch über solche Bauern berichtet, die oft sehr umfangreiche, ihnen liebe Werke auf eigene Kosten drucken lieBen.

 

  
Előző fejezet Következő fejezet