Előző fejezet Következő fejezet

György Tábori

 

KOŽUCHY SLOVÁKOV V BÉKÉŠSKEJ ŽUPE

 

Výskumom ľudového odevu slovenskej národnostnej menšiny v Békéšskej župe sa ešte málokto zaoberal. V župných, mestských a obecných monografiách síce môžeme čítať o kroji slovenskej etnickej skupiny, ale iba všeobecne, podrobnejšie nie je opísaná ani jedna súčiastka odevu.1 V tejto práci sa budeme zaoberať kožuchmi, jedným druhom z kožušiny zhotoveného odevu Slovákov v Békéšskej župe. Predmetom výskumu sú okrem muzeálnych zbierkových fondov ešte jestvujúce kožuchy v Slovákmi obývaných osadách.

Kožuchy v minulosti vyrábali kožušníci z kože madarských oviec kučeravej srsti. Kožušníctvo je jedným z najstarších priemyselných odvetví, ktoré sa vyvinulo z domáckej výroby. Zdobenie kožuchov, na ktorých sa nachádza aplikovaná a vyšívaná ornamentika, pochádza iba z 18. storočia,2 ktorú dávnejšie charakterizovalo naturálne zobrazovanie, ale neskôr následkom vzájomného kopírovania kožušníckych prác sa postupne zoštylizovala.3

***

Békéšska župa po vyhnaní Turkov bola len riedko obývaná. Znovuvytvorenie župy sa datuje do roku 1715, odkedy sa postupne zaľudňuje hlavne presídlovaním.4 Osídľuje sa madarskými, slovenskými a nemeckými osadníkmi, Rumuni sem prichádzajú až začiatkom 19. storočia.

Životná úroveň osadníkov bola z každého hľadiska veľmi nízka. Prevažnú väčšinu spotrebných článkov si vyrábali sami. Dokazuje to výzva miestodržiteľskej rady k Békéšskej stolici r. 1726: „Akí remeselníci by sa mali usadiť v stolici?" Odpoved znela tak, že „nanajvýš výrobci plátna, ale ani oni by vraj nemali istý zárobok. Iných remeselníkov tu nepotrebujú, ani tesárov, stolárov a kováčov, lebo všetko si vyrábajú bud sami obyvatelia, alebo Cigáni."5 Za takýchto okolností v 18. storočí sa môže sotva hovoriť o rozvinutom remesle v Békéšskej župe. Metódy a prostriedky pre výrobu domácich potrieb boli jednoduché. K zhotoveniu odevu potrebné konope pestovali a spracovávali sami obyvatelia.6 V druhej polovici 18. storočia sa počet obyvateľov zvýšil, čím sa zvýšili i potreby. Následkom toho sa čoraz viac rozmáhala malovýroba. Zvýšil sa dopyt po náročnejšie zhotovených odevoch. V tomto období sa začala uplatňovať na ručne zhotovených výrobkoch bohatá ornamentika, ktorá charakterizuje kožušníctvo v Békéšskej župe. V mnohonárodnostnej župe mali iné požiadavky na výzdobu kožuchov Madari, iné Slováci a iné Nemci a Rumuni. Kožušníci dobre pozvali odlišný vkus v rôznych osadách a podlá toho i pracovali.

V 19. storočí sa v spomínanej župe kožušníctvo rýchle rozvíjalo a najväčší rozkvet dosiahlo v druhej polovici storočia, ked príslušníci bohatnúcej vrstvy sedliakov ani nepokladali za človeka toho, kto nemal pekne ušitú šubu, u ženy zasa bohato vyšívaný kožuch. Remeselníci okrem domu obyčajne vlastnili viac alebo menej pôdy, ktorú sami obrábali. V čase veľkých prác celý personál dielne chodil pracovať na pole - sálaš - majstra. Takéto dvojité zamestnanie je charakteristické pre kožušníkov v celej župe až do druhej svetovej vojny. O ich hmotnom blahobyte svedčí aj jedna obľúbená pieseň čabianskych kožušníkov:

Ešte koze na baraňe,

Uz kušňiare pijú na ňe.7

Intenzívnejšia továrenská výroba začala konkurovať kožušníkom až ku koncu 19. stcročia, odkedy toto remeselné odvetvie postupne zanikalo. Druhou príčinou úpadku remesla bolo, že sedliacky vkus v obliekaní sa čoraz viac orientoval na továrenské výrobky. Preto tradičné výrobky kožušníkov na začiatku nášho storočia pomaly vychádzali z módy.

V Békéšskej župe už nežije ani jeden taký kožušník, ktorý by zhotovoval vyšívané kožuchy.

Počas 150-ročnej tureckej nadvlády sa Békéšska župa úplne nevyľudnila, preto je pravdepodobné, že aj jednotlivé súčiastky ľudového odevu cez dlhé stáročia nepretržite žili spolu s ľudom, a menil sa iba ich strih a ornamentika. Kožuch je nesporne jedna z najstarších súčastí vrchného odevu. Sikuli a Palóci ho menujú aj „bekečom", na Dolnej zemi je známe aj pomenovanie „köce", „Matyó"-ovci (madarská etnická skupina) ho nazývajú „kuzsu", píše I. GySrffy.8 Aj obyvatelia Békéšskej župy ho poznali a nosili už v dobe kráľa Mateja (1458-1490), čo môžeme predpokladať na základe memoárových spisov F. Zayho, lebo „.. .ked sa Matej pripravoval na zimné obliehanie Sabacu, všetci kožušníci Dolnej zeme od Varadína po Pešť pracovali iba preňho, lebo kráľ objednal kožuchy a kožušinové rukavice pre 8000 ľudí."9 Právom sa dá predpokladať, že z tejto práce neboli vynechaní ani kožušníci Békéšskej župy a na základe uvedeného historického faktu môžeme vyvodiť, že sa v Békéšskej župe už v tom čase nosili kožuchy.

Počas tureckého panstva kontinuita obyvateľstva sa nenarušila, tradičné remeslo sa dedilo z otca na syna, takže v 18. storočí v župe usadení Slováci si ho mohli osvojiť od madarského obyvateľstva, ak si ho nepriniesli už sebou, čo je ešte otvorenou otázkou. Kožušníci sa združili do cechov: V Békéšskej Čabe r. 1819, na Sarvaši r. 1817, v Slovenskom Komlóši r. 1828,10 ich zápisnice sa písali cez dlhé desaťročia po slovensky.11

Prvý písomný údaj o kožuchu pochádza z doby Péró-ovského povstania (1735), ked Čabania, Békéšania, Kôrosladányčania vymenúvajú škodu spáchanú Srbmi, ktorí rabovali v ich osadách. Z Békéšskej Čaby spolu s inými predmetní z domácností a odevmi odniesli 13 kožuchov, z Békésu aj jeden detský.12 Z popisu nevyplýva, či ide o ženské alebo mužské; či o vyšívané alebo nezdobené kožuchy. Na Bé-kéšsku župu sa vzťahujúca časť práce I. Palugpaiho hovorí o tom, že v prvej polovici 19. storočia muži, ale aj ženy nosili biele, čierne kožuchy, alebo zdobené kožušinou „muszka".13 Znalec ľudového života v Békéšskej Čabe sa vyjadruje tak, že v Békéšskej Čabe na začiatku 19. storočia ešte nejestvujú kvalifikovaní remeselníci, bundy si dávajú šiť nanajvýš starým ovčiarom.14 Pravdepodobne si k nim dávajú šiť aj kožuchy.

1. Čabiansky slovenský ľudový kroj. Farebná litografia J. Bossa Pôvodný titul: Čabianski Slováci
(Foto: Gy. Tábori)

 

2. Ľudová zábava v Békéšskej Čabe. Kresba J. Jankóa, 1887 Osztrák-Magyar Monarchia írásban és képben, Budapest, 1891. II. zv. 473. Ľudová zábava prebieha v teplom čase, predsa na pleciach v ľavom rohu obrázku stojaceho muža vidíme kožuch
(Foto: Gy. Táborí)

 

V tom čase muži nosili ešte košele s krátkym driekom,,,... s krátkou košeľou krátky kožuch ... najmä salašskí bíreši."15

V polovici 19. storočia v Békéšskej Čabe vyrobené kožuchy boli zdobené už aplikovanou kožou,16 z iných oblastí Dolnej zeme však máme údaje o vyšívaných kožuchoch aj zo staršieho obdobia.17 V Békéšskej župe bez ohľadu na národnostnú príslušnosť nosili ich rovnako ženy ako aj muži (obr. č. 1), hlavne chudobnejší obyvatelia. Od druhej polovice 19. storočia sa stal jednou z najcennejších súčastí ženského odevu. Madarskí sedliaci v Gyule ho nosili prehodený cez plecia v lete i v zime práve tak ako čabiansky slovenský kraviar alebo gazda s dvoma pozemkami, ale aj majstri -remeselníci nosili huňu a kožuch ešte aj v lete.18 (Obr. č. 2-3.) U komlóšskych Slovákov na prelome 18. a 19. storočia patril už medzi bežnú súčasť mužského a ženského odevu19 a ked sa v prvej polovici 19. storočia začal proces rozvrstvovania sedliactva aj v rámci národnostných menšín Békéšskej župy, ,,.. .zámožnejší gazdovia nosia biely plátený kabát a tmavomodré nohavice, chudobnejší zase všetci kožuch. Ako zimný vrchný oblek slúžil nevestám kožuch strihu ,,attila" z baranej kože, starším zase prusliak z lišacej kože."20 Autor monografie Mezőberényu píše: „Pred 50-60 rokmi už aj dievčatá pyšne nosili ku kordovánskym čižmám cifrovaný, bodkovaný bekeč z baranej kože …”, čo mohol byť iba kožuch.21 Na obálke práce o Sarvaši /. Hellebrantha (1822) je zase obraz sarvašskej slovenskej ženy vo vyšívanom kožuchu. (Obr. č. 4.)

Kým na začiatku minulého storočia muži nosili „cifrovaný“ kožuch prehodený cez plecia, ku koncu 19. storočia nosili ho už iba chudobní sprvu ako sviatočný, neskôr aj ako pracovný oblek. Ženy ho nosili v polovici storočia prehodený len cez plecia a výhradne ako súčasť sviatočného odevu, neskôr, od osemdesiatych rokov nosia ho už oblečený22. (Obr. č. 5-6.)

V Békéšskej župe v minulosti tak ženy ako i muži nosili vrchné šaty vyrobené z rôznych kožušín – šubu, bekeč, kožuch. Kožuchy sa dnes stotožňujú s bekešom (ako ho nazývajú Slováci)23 ktorý je ušitý priliehavo k drieku, so zvonovité rozšíreným spodkom, siahajúcim do polovice stehien.24

3. Podobizeň Juraja Zahorana. Neznámy maliar, 1863 Múzeum Mihálya Munkácsyho v Békéšskej Čabe, inv. č. 52. 3144. 1 (78x65 cm) Kožuch je prehodený cez plecia muža
(Foto: Gy. Tábori)

 

V iných častiach krajiny v minulosti aj deti nosili kožuchy25, máme na to príklad i z našej župy medzi názornými predmetmi všeobecnej školy v Pitvaroši (bývalá Csanádska župa). Je to kožuch zhotovený na prelome storočia v Slovenskom Kom-lóši. Nosievali ho aj dievčatá, o čom svedčia bohaté archívne údaje z 19. storočia: Mihály Stibán, obyvateľ Mezőberényu r. 1830 píše vo svojom závete: „Kedže dvom mladším dcéram Júlii a Zuzane nemôžem dať toľko šiat ako ostatným, rozhodujem že moji synovia zo spoločného majetku nech kúpia každej po jednom bielom sviatočnom kožuchu a čipkovanom bielom ručníku."26 Závet vdovy M. Huszanyitzkej znel takto: Všetka moja po mne pozostalá posteľná bielizeň a šaty nech ostanú mojím trom dcéram okrem mnou nosených kožuchov, ktoré venujem manželke môjho syna, Martina. Mezőberény 29. októbra 1827."27 V testamentoch 19. storočia sa ešte veľakrát stretneme so závetmi vzťahujúcimi sa na kožuchy, čo poukazuje na ich všeobecné používanie tak u mužov ako i u žien. Napríklad: starý Juraj Károlyi, obyvateľ Mezőberényu v testamente z roku 1804 necháva svoju mentieku a kožuch svojej manželke;28 testament Gy. Tenkesovej z r. 1811 hovorí o tom, že „Môj reklík, nový kožuch, sukňu a ostatné moje ženské šaty venujem M. Tenkesovej za opateru."29' Dievka pred výdajom obyčajne zdedila v rodine jestvujúci kožuch alebo jej kúpili: nový. V Békéšskej Čabe: „Deň pred sobášom už skoro ráno sa zišli svadobníci tak v dome mladuchy ako i ženícha, a ked obliekli nevestu do kožucha, v ktorom mala sobáš jej stará mať, hlavu jej vyzdobili ružami, ale hlavne rozmarínom..." píše L. Haan.30 V 19. storočí31 v Békési sa vydávali dievky v kožuchu, podobne bolo zvykom aj v iných oblastiach krajiny, kde sa dievky zámožnejších rodín vydávajú tiež v kožuchu.32

4. Sarvašská slovenská žena v kožuchu. Na titulnej strane diela J. Hellebrantha: Szarvas városáról értekezett ugyanazon város százados ünnepi alkalmatosságára, Pest, 1822
(Foto: Gy. Tábori)

 

5. Komlóšske staré ženy okolo r. 1920
(Foto: F. Balogh)

 

Výroba bohato zdobených kožuchov vyžadovala veľkú remeselnícku zručnosť. Niektorí kožušníci šili len jednoduché kožené odevy, iní zase šuby.33 V Békéšskej Čabe sa zaoberalo v 19. storočí šitím mužských kožuchov veľa kožušníkov, ale málokto vedel ušiť pekný ženský kožuch. Z prelomu storočia sú známe mená J. Ernesta a P. Matulaiho, ktorí vyrábali ženské kožuchy - ozajstné majstrovské diela. Matulai zhotovil posledný kožuch v r. 1898. Kožušníci v Békéšskej župe pracovali i na objednávku pre obyvateľov maďarskej, slovenskej, nemeckej a rumunskej národnosti. Zhotovovali ich rovnakou technikou ale inými barvami a vzorkovaním. Ako všeobecne v obliekaní, tak i v zdobení kožuchov existuje rozdielny druh ornamentu a spôsob zdobenia podľa jednotlivých národností.

V strihu niet podstatného rozdielu, iba v rozmeroch jednotlivých častí sú menšie odlišnosti, ako sa to dá určiť pri typoch huni aj podľa jednotlivých oblastí.34

V Békéšskej župe poznáme viacero kožušníckych centier, ktoré zodpovedajú oblastiam, obývaným jednotlivými národnostnými skupinami. Známe madarské strediská boli Békés, Gyula a Füzesgyarmat. Strediská Slovákov boli Békéšska Čaba, Mezômegyer, Sarvaš a Slovenský Komlóš. Kožušníci týchto stredísk zásobovali svojimi výrobkami obyvateľov okolitých obcí. Békéšski kožušníci šili kožuchy pre kalvínskych Maďarov v obciach Doboz, Körösladány, Köröstarcsa, Gyula a Mező-berény. Sarvašskí remeselníci zase pre slovenských obyvateľov okolitých osád až po Kondoros. Kožušníci Slovenského Komlóša šili pre Slovákov obcí v bývalej Csanádskej župe: Nagybánhegyes, Amrózfalva, Pitvaros, Čanádalbert a Nadlak. Preto sú rozdiely medzi kožuchmi, ktoré sa nosili u jednotlivých národnostných skupín. Čabianske kožuchy radi kupovali aj Rumuni z Kétegyházy. Rozdiel je teda medzi kožuchmi, ktoré nosili Maďari a Slováci.

6. Čabiansky slovenský muž v kožuchu. Maľba G. Veressa, druhá polovica 19. storočia (80x48 cm) Múzeum Mihálya Munkácsyho v Békéšskej Čabe, inv. č. 69. 4
(Foto: F. Balogh)

 

V skúmanej oblasti nežije už ani jeden z remeselníkov, ktorí vyrábali vyšívané kožuchy. Spomínané údaje sme čerpali už len z ústneho podania, lebo zánik výroby kožuchov a ich nosenia spadá asi do dvadsiatych rokov tohto storočia. Po prvej svetovej vojne sa práca kožušníkov zúžila prevážne len na opravy, plátanie a hlavne na prešívanie kožuchov. Nové kožuchy sa už nešili, lebo nebol o ne záujem tak zo strany dievčat ako i žien, vyjmúc obec Sarvaš, kde na začiatku dvadsiatych rokov ušili ešte 10-12 kusov.

***

Na výrobu kožuchov sa používala kožušina z maďarských oviec. Najvhodnejšia bola kožušina z 12-16 týždňových bielych oviec, zabitých medzi Veľkou nocou a Tu-rícami, lebo bola ešte mäkká, ľahko sa spracúvala. Kožušníci surové kože kupovali od ovčiarov a gazdov z okolia. Ešte v druhej polovici minulého storočia majstri v Békéšskej Čabe prinášali kožušinu aj z Aradu a Sedmohradska. Obzvlášť radi používali kožušinu „mucsed", pochádzajúcu z poriečia Küküllő. V Békéšskej Čabe ak zákazník priniesol surovú kožu, tak mu ju spracoval kožušník, a to vždy z polovice, čo bolo vozvyku aj inde. Aby sa kože nepomiešali, na krčnú časť prinesených koží sa kušnierskou ihlou vypichal monogram majiteľa.

7. Čabianska slovenská žena v kožuchu. Maľba G. Veressa, druhá polovica 19. storočia (80x50 cm) Múzeum Mihálya Munkácsyho v Békéšskej Čabe, inv. č. 69. 5
(Foto: F. Balogh)

 

Pri objednávke kožucha - do začiatku 20. storočia majstri merali rozmery piaďou, neskoršie používali centimeter: odmerali dl'žku od krku po driek, obvod hrudi, drieka a dĺžku rukávov. Výstrih okolo krku sa robil bez merania podľa toho, či bol objednaný veľký alebo malý kožuch.

K strihaniu použili 3-4 malé kusy kože, ak boli veľmi malé, tak aj päť. Pri šití kožucha líniu strihu neurčovala forma kože. Kožušina sa nevyberala tak ako sa to robilo pri šití huni. Jeden kožuch zošili z koží rôznej akosti - z kožušiny hladkej alebo kučeravej, lebo aplikované kúsky a početné výšivky zakryli rozdiely na lícnej strane kožucha. (Obr. č. 8.) Hlavne rukávy sú preto zošívané % mnohých kúskov, lebo bolo škoda postrihať väčší kus kože kože na menšie časti kožucha.35

Strihalo sa tak, aby chrbát a predný bočný diel boli z jedného kusa. Na zadný diel vyberali radšej silnejšiu kožušinu, na predné a bočné diely mohla byť i slabšia, rukávy boli však nadšívané. Nadšívanie bolo i pod golierom, na hornej časti rukávov. Ak sa podívame do vnútra kožucha, vidíme rozličnú akosť vlny, čo svedčí o nadšív-kach a doplnkoch.

8. Na rube rukáva dobre vidieť nadšivky Móra Ferenc Múzeum, Segedin. Inv. č. 52.1160. 1. 1.
(Fotó: Gy. Tábori)

 

Z hľadiska strihu jestvujú v Békéšskej župe dvojaké kožuchy. Komlóšske a sar-vašské majú zadný diel v páse neprestrihnutý so zvonovité rozšírenou spodnou časťou - „šosou".; čabianske a mezőberényske, békésske, gyulanské a füzes gyarmatské sú strihaným chrbtom, bez nadšitého drieku a bez „šosu". V drieku všetky priliehajú ako napr. kožuchy z Mezőkövesdu.36 Pri oboch typoch strihu má zadný diel švíky oblúkovité zúžené od pliec ku pasu. Predné diely zošité s bočnými siahajú až k zadnému dielu. V zadu pod driekom sa nachádza zvonovité rozšírená časť, meno ktorej v Slovenskom Komlóši je fauda, na Sarvaši sukňa alebo lajsňovka. Na sarvašskom kožuchu „sukňu" robia tak, že do rozšírenej spodnej časti zadného diela všijú ešte klí-novité vložky. (Obr. č. 9-11.) Na komlóšskom kožuchu sa zvonovité rozšírenie spodnej časti „faudi" kožucha dosiahne iba pomocou všitých klinov. Diely strihu komlóšskeho kožucha:

2 predné diely s bočnými (pretke z bokámi) s viacerými vzorkami

1 zadný diel s jednou vzorkou

2 rukávy s jednou vzorkou 2 šósy (faudi) vzorkované

1 golier (goljer) bez vzorkovania.

9. Vzor strihu sarvašského kožucha
(Foto Gy. Tábori)

 

10. Vzor strihu komlóšskeho kožucha
(Foto Gy. Tábori)

 

11. Vzor strihu čabianskeho a mezőberényskeho kožucha
(Foto Gy. Tábori)

 

Predné diely sa pri zapuianí neprekrývajú. Výnimku tvorí komlóšsky kožuch, ktorého jeden predný diel je vystrihnutý tak, že kryje spodnú časť druhého dielu. Farba kožucha je ponechaná v prirodzenej bielej farbe kože, iba farba čabianskeho a mezőberényskeho kožucha je žltobiela, ktorú dostali tak, že zošitý kožuch natreli s bielkom vajca. Komlóšsky kožuch pred predajom vybielili kriedou. Po viacročnom užívaní, ak sa zašpinil, bieliť ho zaniesli znova kožušníkovi.

Švíky jednotlivých častí sú viditeľné iba na rukávoch od lakťov hore. Ostatné švíky sú kryté hustými a na veľkých plochách rozmiestnenými ozdobnými kozami a výšivkami. Preto zošívaniu krytých častí nevenovali veľa pozornosti, vystrihnuté zošili jednoduchým stehom. V Békéšskej Čabe a Mezőberényi rukávy - na označenom mieste - zošili vložením červeného „vóc"-\x. Na čabianskom zakryli často i šev rezanou vlnitou kožou.

Ani dľžka kožucha nebola rovnaká. Sarvašský kožuch siahal do polovice stehien už aj na zobrazení J. Hellebrantha. Komlóšsky siaha niečo niže drieka, čabiansky a mezőberénysky po bedrá.

Tvar goliera je tiež rozličný. Madari nosili kožuchy so stojatým, tzv. vojenským golierom, na slovenskom kožuchu je golier sšitý s kožuchom.

***

12. V Slovenskom Komlóši zhotovený, ale aj v Naďlaku užívaný kožuch Predky sú zdobené koženou aplikáciou a výšivkami
(Foto Gy. Tábori)

 

13. Chrbát čabianskeho kožucha, zdobený koženou aplikáciou a výšivkami
(Foto Gy. Tábori)

 

14. Chrbát komlóšskeho kožucha, 1889 Okrasné výšivky, farebné vypletanie a aplikované kožené ruže kryjú celý chrbát
(Foto Gy. Tábori)

 

V literatúre o ľudovom odeve sa vždy zdôrazňuje bohaté zdobenie kožuchov. Aj kožuchy v Békéšskej župe bývali vyzdobené peknými výšivkami, ktoré je ťažko jednotne charakterizovať pretože ich majitelia patrili k rôznym národnostiam. Zhodujú sa však v tom, že zdobenie je ovplyvnené líniou švíku a prispôsobuje sa jej aj aplikovanie ozdobných kožiek.37 Vystrihnutý a zošitý kožuch pokrývajú na švíkoch irchové pásy so zúbkovaným okrajom, ktoré sú zošité tzv. „irchovaním". Na každom je inofarebná koža. Pliecne švíky, predné diely, vreckové otvory a dolný koniec rukávov sú lemované širokým pásom kožušiny. Na sarvašskom kožuchu šosík vzadu tvoria ešte dva kusy kožušiny.38 Kožušinový šós s vlnitým okrajom je okrasou kožucha.

15. Na rukávoch komlóšskeho kožucha motívy pozostávajú z klinčekov, ruží a drobných listov
(Foto Gy. Tábori)

 

16. Volánkovitý spodok komlóšskeho kožucha je rozšírený klinovitými vložkami, okraje má bohato vyšívané
(Foto Gy. Tábori)

 

Hlavnou ozdobou kožucha je aplikovanie kože a farebná výšivka (viUvanja) s plochým stehom u príslušníkov všetkých troch národností. Pôvodný spôsob zdobenia je aplikácia, na ktorú používajú kožu bielej, červenej, zriedkavejšie zelenej a hnedej farby. Kožuchy vyšívali hodvábnou niťou, stočenou z viacerých vlákien, zriedka vejšie vlnenou - berlinerom. V Slovenskom Komlóši neužívali úplnú hodvábnu niť, lebo bola hrubá, vyčnievala plasticky nad povrch kože. Rozobraná polovička bola už vhodnejšia na stehy väčších vzoriek. Na vyšívanie drobnejších motívov bol vhodný zase lepkavý hodváb, niť rozobraná na štyri vlákna. Výšivky, robené s rozobranou niťou sú krajšie, lebo tie sú trochu vlnitého povrchu. Podľa Jána Garaiho, kožušníka v Slovenskom Komlóši, chudobnejším zákazníkom vyšívali „berlinerovou": výšivkou, ktorá nebola taká pracná. Zdobenie aplikáciou alebo vyšívaním, tak u Madarov ako i u iných národností, pokrýva skoro celý povrch kožucha. Na starších slovenských kožuchoch z Komlóša sú po chrbte a drieku našité 8-10 cípe kožené kvietky, v strede ktorých sa nachádzajú mosadzou obité sklenené gombíky. (Obr. č. 12.) Čabianske a mezőberényske kožuchy sú zdobené aplikáciou nachádzajúcou sa prevažne na rukávoch, menej na chrbáte. (Obr. č. 13.) Môžeme konštatovať, že kožuchy v Békéš-skej župe počas pol druha storočia si zachovali svoju formu spolu s niektorými o-zdobnými prvkami,o čom svedčí sarvašskýkožuch zobrazený v práci J. Hellebrantha, lebo v dvadsiatych rokoch nášho storočia sa vyskytuje na ňom tá istá ornamentika.39

17. Predok a bok komlóšskeho kožucha Okrem vyšívania ho charakterizujú sklené gombíky s kovovým rámom, hohaté šnúrkovanie a vypletanie
(Foto Gy. Tábori)

 

Výzdoba je sústredená na chrbáte. V kompozícii rozoznávame dva druhy výzdoby: v prvom ornament začína pri drieku a rozširuje sa smerom k pleciam, čím vyplňuje zadný diel. Tento spôsob výzdoby je zaužívanejší. Sem môžeme zaradiť väčšinu kožuchov. Menej sa vyskytuje druhý spôsob, kde ornamentika začína pri krku a postupuje smerom nadol, vyplňujúc trojuholnikovite priestor.40 Tento druh kožuchov robili v Slovenskom Komlóši. Predné diely sú bohato zdobené, na dvoch bokoch sa tiahne obyčajne bohatá rozmarínová vetva, z ktorej vystupujú rôzne kvety. Predné okraje sú zdobené ešte dvoma radmi okrasných gombíkov, šnúrovaním, aplikovanou kožou alebo textíliou a farebným vypletaním.

Najzdobenejší je komlóšsky kožuch. Jeho ornamentika sa veľmi odlišuje od kožuchov v župe žijúcich ostatných národností svojím drobnejším vzorkovaním, hustotou vyšívaných motívov a variantmi ich farieb. Sotva sa nájde na jeho povrchu miesto, ktoré by nebolo zdobené výšivkou. Spôsob zdobenia nemá obdobu ani u jedného typu kožuchov v madarskej oblasti. Snád najviac sa podobá kožuchom z Nagy-kunságu, ale odlišuje sa od nich jemnejšou a štylizovanejšiou ornamentikou.

18. Na zdobenie chrbta čabianskeho kožucha je príznačný motív kohúta a to, že spodnú časť chrbtového ševu uzavierajú farebné kožené strapce

(Foto Gy. Tábori)

 

Na ušitý kožuch majster nakreslil vzorky, dávnejšie do svetličky, neskôr do modrého atramentu namočeným husím perom alebo kušnierskym náprstkom. Okrem majstra často vyšívali aj šikovnejší učni, alebo jeho manželka či dcéra. Rastlinný ornament je natoľko štylizovaný, že jednotlivé motívy sa dajú iba ťažko určiť. Kožušnici predsa však rozoznávajú medzi nimi ružu, tulipán, klinček, nezábudku, púčik, listy a mierne ohnuté úponky. Vlastne úponky spájajú v rámci zobrazeného motívu jednotlivé časti do organického celku.

Na spodnej časti chrbtovej výzdoby je veľmi častým motívom zobrazenie dvoch proti sebe stojacích kohútov, alebo dvoch ruží. Prvý motív používal György Ambrózy, druhý György Garai, kožušnici žijúci v minulom storočí. Na rukávoch často celú kompozíciu uzatvára Kossuthov erb s korunou. Na výšivky používajú prevažne nite tmavej farby: červenú, zelenú (dve hlavné farby), fialovú, hnedú, modrú, čiernu, málo žltej, oranžovú a bielu. Medzi výrobkami jednotlivých kožušnikov z hľadiska farieb nie sú rozdiely, aj základné motívy v ornamentike majú len málo obmien.

Hoci je najväčší dôraz kladený na výzdobu chrbta, (obr. č. 14) nezanedbávali ani zdobenie predkov, bokov, rukávov a šósov. (Obr. č. 15-16.) Okrem vyšívania veľmi dôležitý spôsob výzdoby je preplietame (vypľeienia), ktoré používali pri zdobení chrbtových švíkov a častí okolo vrecák.

19. Chrbát čabianskeho kožucha, zdobeného koženou aplikáciou a výšivkami, s motívom kohúta, Kossuthovho erbu a rozmarínovej vetvy
(Foto Gy. Tábori)

 

Pri preplietaní sa používali tenké kožené pásky červenej (rajci) a zelenej (julider) farby, ktoré sa podkladajú čiernou so zúbkovaným okrajom: „almázás, simaalmázás, csipkealmáyás."

Na plecia, na okraje predkov a na konce rukávov po vyšívaní prišili biely golier z kožušiny.

Predné diely sa zdobia aplikáciou tesne vedľa seba prišitými čiernymi stužkami, do priesečíkov ktorých sa našívajú drobné, červené, kožené gombíky opálené nad plameňom sviečky,41 na ich okraje zase našijú guľaté ,,pitykegomb"-y a kovom obité farebné sklenené gombíky. (Obr. č. 17.) Podobné dávajú aj na niektoré miesta chrbtovej časti. Na spodný koniec dvoch chrbtových švíkov dávajú po jednom strapci z farebnej kože, vybíjanom širokým čipkovacim zelezom. Dva predky sú spojené troma kušnierskymi gombíkmi z točenej kože bielej a červenej farby.

20. Chrbát mezőberényskeho kožucha pokrýva veľká, dvanásťrohá hviezda z koženej aplikácie a výšivok
(Foto Gy. Tábori)

 

Pod vreckami je občas vyšitý rok zhotovenia kožucha napr. „Roku 1872", alebo aj meno majiteľa „Karkus Marija." Kožušníci si niekedy napísali na niektoré kusy aj svoje meno: na opak goliera, pred jeho prišitím napísali ho svetličkou alebo modrým atramentom.

Kožuchy vyrobené v Békéšskej Cabe a Mezőberényi sú shodné čo do strihu a pri starších kusoch aplikovanou výzdobou, motívami vyšívania a farebnosťou, čo je dôsledkom blízkosti dvoch kožušníckych centier. Väčšina mezôberényskych kožuš-níkov sa učila svojmu remeslu v Békéšskej Cabe.

V polovici 19. storočia sa ešte vyrábali kožuchy zdobené aplikovanými červenými a zelenými kozami, ktoré muži nosili prehodené cez plecia (obr. č. 1), o niekoľko desaťročí neskoršie ich už nosili oblečené (obr. č. 6.). Tieto charakterizuje srdcovitá forma výzdoby zadného diela, čo je príznačné i pre kožuchy v Poipeľsku,42 s motívom zobrazujúcim kohúta, zriedkavejšie lastovičku. (Obr. č. 18.) Na čabianskych kožuchoch zhotovených pre starých mužov sa motív vtáka nenachádza, namiesto neho vyšili  farebný,  medzi drobné kvietky  umiestený klinček,  alebo Kossuthov erb.

21. Chrbtový šev mezőberényskeho kožucha je krytý drobným vypletaním, vrchná časť ktorého je zdôraznená vyšívaním. Okraj spodku sa končí strapcami farebných kožiek
(Foto Gy. Tábori)

(Obr. č. 19.) Mezőberényske kožuchy sú zdobené v strede chrbtového diela aplikovanými kozami a farebnými filtrami vyšívanou, drobnými čiernymi sklenenými perlami okrášlenou dvanásťcípou hviezdou. (Obr. č. 20.) Ich výšivky majú sedem základných farieb: červenú, modrú, fialovú, hnedú, oranžovú, zelenú, čiernu a ich varianty. Mená motívov sú: ruža, orlí paznecht, rozmarín, čerešňová kôstka, bod, paprika, „macskatöke" a „vízfolyás". Líniu chrbtového ševu lemuje na dlhom úseku sa tiahnuce preplietanie zo zelenej a čiernej kože, na spodnom konci vybíjaná kožená čipka tých istých farieb. (Obr. č. 21.)

Predné diely, ako i u ostatných kožuchov v župe, zdobí rad guľatých kovových gombíkov a šnúrovanie. (Obr. č. 22.) Kožuch sa zapína na tri pletené gombíky, zhotovené z dlhých točených bielych kožiek. Namiesto gombičiek sú často dve sponky. (Obr. č. 23.)

Okrajový lem a golier na mužskom kožuchu je z nestrihanej brušnej čiernej kožušiny v prírodnej farbe44 alebo zafarbenej sivou farbou. (Obr. č. 1-3.) Sivú farbu na farbenie kožuchov vyrábali sami.45

22. Predok mezőberényskeho kožucha je mierne vyšívaný, zdobený dvoma radmi gombíkov, šnúrkovanim a vypletaním. Dva predky spájajú tri kušniarske gombíky a z kože upletené gombikové dierky
(Foto Gy. Tábori)

Ženský kožuch je lemovaný vždy bielou kožušinou. Mezőberényski kožušníci na dva rožky prišitého goliera prišili po jednom ploskom, kvetovanom, kovovom gombíku o priemere 2,5-3 cm. (Obr. č. 24.)

Pre sarvašský kožuch je charakteristické, že siaha po stehná. Spodnú časť tvorí šos, zošitý s chrbtobou časťou, (obr. č. 9.), aby bol čím zvonovitejší a širší. V strede chrbtovej časti sú ešte aj dve klínovité vložky a medzi nimi viacero zvonitých vložiek. Takže obvod neobľúbeného spodku dosiahne i 220-240 cm. Pretože je spodok široký, odstáva od tela. Chrbát a plecia kožucha sú kryté pekne členenými kožušinovými pásmi.46 Výšivky sú tmavého odtieňu, väčšinou z čiernej hodvábnej nite kombinovanej zriedkavo so zelenou, tmavomodrou a ešte zriedkavejšie s červenou a fialovou niťou. Hlavnou výzdobou je na chrbtových pásoch visiaca, simetrická kríkovitá kvetinová kompozícia, lemovaná hustým a úzkym pásom strakacej nohy .ť1 Na spodnej časti šosov kožucha je bohatá výšivka. (Obr. č. 25.)

23. Na zapnutie čabianskeho kožucha namiesto gombíka užívali aj vyšívané sponky
(Foto Gy. Tábori)

 

24. Na mezőberénysky kožuch je charakteristický do rohu goliera prišitý kovový gombík
(Foto Gy. Tábori)

 

25. Chrbát a sukňa sarvašského kožucha sú vyšívané prevažne čiernym hodvábom. Jeho strih a ornamentika sa od začiatku 19. storočia nezmenili
(Foto Gy. Tábori)

Ornamentiku tvorí pár drobných okrasných riadkov z listov, púčkov a ruží.

Aj pozdĺž „almovanjch" okrajov predných diel, rukávov a vrecák sú umiestnené drobné párnolisté okrasné riadky. Predný diel je zdobený čiernym šnúrovaním a pletenými gombíkmi, obruba a golier sú z bielej ostrihanej brušnej kožušiny, na spodnom okraji vždy neobrúbenej. (Obr. č. 26.).

Ján Lapis, sarvašský kožušník pred prvou svetovou vojnou dostával z Gyöngyösu prípravu k zdobeniu, jednotkou ktorej bol komplet, ktorý obsahoval: 10 veľkých gombíkov na predok kožucha, 10 malých gombíkov (dva kusy na chrbát, osem na rukávy), vyšívací hodváb osem-desatorakej farby a 3 m čiernej šnúry. U obchodníka objednal vždy toľko kompletov, koľko kožuchov práve chystal zhotoviť. V tom istom čase Ján Jzamper, kožušník z Békéšskej Čaby, prípravu k zdobeniu kupoval od jedného pražského veľkoobchodníka.

Kožuch bol vždy váženou súčastou ľudového odevu. Spôsobila to predovšetkým jeho vysoká cena; kožuch sa dedil z pokolenia na pokolenie, neraz ho mal na sobáši aj príslušník tretej generácie. Zriedkavou výnimkou bolo, ked dievka alebo žena vlastnila dva kožuchy. Niektorí si ho ponechali po celý život, aj vtedy, ked už vyšiel z módy.

26. Predok sarvašského kožucha je krytý čiernym šnúrkovaním a spodok nie je obrúbený kožušinou. Rukávy boli zdobené čiernym a málo fialovým vyšívaním
(Foto Gy. Tábori)

Na prelome storočia ženy nosili kožuch už iba v zime, alebo vo sviatok a v nedeľu do kostola (obr. č. 5.). Nezabudnuteľným zážitkom bolo vidieť ešte i v dvadsiatych rokoch 80-100 žien naraz idúcich z kostola v kožuchu.

Kožuch si vždy opatrovali s veľkou starostlivosťou. V daždi a v prudkom snežení si ženy vrchnú sukňu vyhrnuli na plecia a na hlavu, aby si chránili kožuch. Mávali ho uložený v zásuvke ,,šublótu", vyvrátený kožušinou von, pozdľž štvormo poskladaný a zaviazaný do čistého ručnika. V chudobnejších rodinách býval uložený v posteli pod poduškou.

Ako vychádzali kožuchy pomaly z módy, menilo sa i miesto jeho uloženia. Býval často v komore položený na vreciach alebo na povale prehodený cez žrd, vyvrátený vždy srsťou von, „aby ho nepostihli mole, ktoré znamenali jeho smrť".

Viac desaťročí nosený kožuch - mohol byť hocako roztrhaný alebo ošúchaný -nikdy nezahodili, nedarovali žobrákovi, cigánovi, v gazdovskom dome ho dali nanajvýš do domu chodiacej váženej starej slúžke.

 


 

LITERATÚRA

 

ADATTÁR

Néprajzi Múzeum Etimológiai Adattár

BALOGH, Jolán

1948. Mátyáskori, illetve későközépkori hagyományok továbbélése műveltségünkben. Ethnographia, (Ethn.)

BANNER, Benedek

1923. Menyasszonyködmön. Ethnographia,

BANNER, János Rukopis BÉKÉS MEGYEI LEVÉLTÁR Mezőberény község irata, végrendeletek.

BONYHAI, Mihály

1933-1934.   Mezőberény   monográfiája,   1933-1934. Mezőberény

DOROGI, Márton

1958. A bunda. Szolnok

DOROGI, Márton

1960. Adatok a szarvasi szűcsmesterséghez. Gyula

FÁBIÁN, Gyula

1911. Síkdíszítő művészet az Ipoly mentén. Néprajzi Értesítő (NÉ)

FÉL, Edit

1937.   A  turai  viselet.   Néprajzi  Értesítő,

FÉL, Edit-HÓFER, T.-CSILLÉRI, Klára 1969. A magyar nép művészete. Bp.

FILIPINYI, András

Slovenský zápis békéščabianskeho kušniera 1816-1834. Rukopis. Békés Megyei Könyvtár Rk 54.

GAJDÁCS, Pál

1896. Tót-Komlós története. Gyoma

GYŐRFFY, István

1930. Magyar népi hímzés. I. Cifraszűr. Bp.

GYŐRFFY, István

1941. Viselet. A magyarság néprajza. I. Bp.

GYŐRFFY, István

1956. Matyó népviselet. Bp.

HAAN, Lajos

1858. Rukopis. Békéscsabai Megyei Könyvtár, Rk 30.

HAAN, Lajos

1870. Békés Vármegye hajdana. Pest

HAAN, Lajos

1876. Békés Megye III. Károly alatt. A Békés vármegyei Régészeti és Művelődéstörténeti Társulat Évkönyve. II. Gyula (BRMTE)

HELLEBRANTH, János

1922. Szarvas városáról értekezett ugyan azon város százados ünnepi alkalmatosságára. Szarvas

HENTZ, Lajos

1973. Népviselet. Mezőberény története. II.

Red.: Szabó F. Mezőberény HORVÁTH, Sámuel

1880. Kalászok Tót-Komlós múltjából és jelenéből. Békéscsaba

ISTVÁNFFY, Gyula

1898. Újabb adatok a palóczok ethnographiájához. Ethnographia KRESZ, Mária 1956. Magyar parasztviseletek 1820-1867. Bp.

KARÁCSONYI, János

1896. Békés vármegye története. I. Gyula,

KISS, Lajos

1926. A szűcsmesterség Hódmezővásárhelyen. Néprajzi Értesítő

KISS, Lajos

1929. A nyíregyházi szűcsmesterség és szűcs-ornamentika. Debrecen

LINDER, László

1944. Adatok a Békéscsaba és környékének néprajzához. Békéscsaba MORÁKOVÁ, Mária 1957. Príspevok k strihom a šitím sloven ského ľudového kroja. Slovenský ľudový textil. Martin

PALUGYAI, Imre

1855. Magyarország története, földrajzi és állami legújabb leírása. IV. Pest

PATKÓVÁ, J.

1967. Kožušníctvo v Gemeri. Slovenský národopis SN.

RELL, Lajos

1930. Békéscsaba népe. Békéscsaba. Történelmi és kulturális monográfia. Békéscsaba

STIRBICZ, János

Hospodársky denník tótkomlóšskeho gazdu. Údaje z r. 1851. Rukopis.

SZÁDECZKY, Imre

1913. Iparfejlődés és a czéhek története Magyarországon. II. Bp.

SZÁMADÁSI NAPLÓ

1819-1852. A békéscsabai szűcs céh számadási naplója, 1819-1852. Békéscsabai Munkácsy Mihály Múzeum. Lelt. sz.: 62. 437. 1.

SZEMIAN, SÁMUEL

1876. Képek B-csaba lakosságának életéből. BRMTE.

VALENTOVÁ, V.

1958. Ľudový odev v Tekove. SN.

ZSILINSZKI, Mihály

1881. A  Péró  féle lázadáshoz. BRMTE.

 

POZNÁMKY

 

  1. HELLEBRANTH, J. 1822; HAAN, L. 1870; HORVÁTH, S. 1180; GAJDÁCS, P. 1896; RELL, L. 1930.
  2. GYŐRFFY, I. 1930, 6.
  3. Tamže.
  4. KARÁCSONYI, J. 1896, 320.
  5. HAAN, L. 1876.
  6. SZEMIAN, S. 1876: „Kožiar hradil hnoj, do ktorého sa zahrabala na určitý čas surová koža zvierat, kým jej srsť vypŕchla a koža zmäkla. To bola čáva . Kožušníci pochádzali z radov starých ovčiarov, ktorí boli už na odpočinku. Gazdovský syn s dvoma-troma bírešmi odniesol k majstrovi surovú kožu, u ktorého ju spracovali takým spôsobom, že do stredu visiacej reťaze, — za oba konce pripevnenej o hradu izby, - zavesenú kožu silní chlapi zatiaľ poťahovaii za dva konce, kým sa jej kôra nepozlamovala, ne-zmäkla. Vtedy majster bundu vystrihol a zašil... Ale keď takáto bunda zmokla, tak stvrdla, že tam ostala stáť, kam ju položili ako klonka a tak šuchotala, ako terajšia najlepšie naškrobená bálová sukňa."; STIRBISZ, J. 1851 „...za sluha Kožuch lámani...", čiže kožuch zhotovený z lámanej kože.
  7. KISS, L. 1929; 6. Pieseň poznali prevažne nyíregyházski kožušníci, ktorí pochádzali z Békéšskej Čaby.
  8. GYŐRFFY, L bez, 418.
  9. BALOGH, J. 1948, 23.
  10. SZÁDECZKY, L 1913.
  11. Számadási napló 1819-1852.
  12. ZSILINSZKY, M. 1881, 85-99.
  13. PALUGYAI, 1.1855, 82. „Kedže každý muž nemohol mať plátený kabát (s dlhými rukávmi), namiesto neho nosili podľa počasia bud huňu (szürkankó) s rukávovým strihom alebo kožuch, ktorý bol zdobený bielou alebo čiernou kožušinou »muszka«, farbený bud nefarbený, strihaný vo forme veľmi krátkej mentieky alebo vo forme krátkeho »daku« a bekeša."
  14. SZEMIAN, S.: u. d.
  15. RELL, L.: u. d.
  16. Zoznam údajov: ES. č. 153. Odpoveď na dotazník č. 7. (údaj z Békésa: „...ženy v zime nosili krátky vyšívaný kožuch.", EA. č. 118 1-8. Odpoveď na dotazník č. 7, (údaj z Endrődu: „Na chrbte ženského kožucha sa nachádzali ešte aj kvetované kušniarske výšivky." GAJDÁCS, P. ú. d., 307.
  17. KRÉSZ, M. 1956, 37.
  18. LINDER, L. 1944, BANNER, J. bez r. 22.
  19. GAJDÁCS, P. u. d., 308.
  20. HORVÁTH, S. u. d., 55.
  21. BONYHAL M. 1933-1934, 104., HENTZ, L. 1973, 296.
  22. PALUGYAI, I. u. d. 82., PÁTKOVÁ, J. 1967, 71.
  23. Bekeš: Na Sarvaši a v Slovenskom Komlóši takto volajú dlhý zimný kabát, podšitý kožušinou.
  24. GAJDÁCS, P. u. d., 309-310, tiež nerobí rozdiel medzi kožuchom a bekešom: „kožuch či bekeš z baranej kože, ktorý bol v minulosti jedným z hlavných kusov obleku Komlóšanov, dnes vidieť už veľmi zriedka a nosia ho iba chudobnejší a aj oni už len ako pracovný oblek.", DOROGI, M. 1960: nerobí rozdiel medzi nimi ani vo svojej práci o sarvašských kožušníkoch. Istvánffy, Gy. 1898, 305.: takto opisuje rozdiel medzi kožuchom a bekešom: „Kožuch je o niečo kratší od bekeša, ale oba sú strihané tak, aby priliehali k telu a rozdiel je medzi nimi iba taký, že spodok bekeša -, ktorý pripadá niže drieka, - je širší, preto je vlnitý, volánkovitý a odstáva od drieka."
  25. FÉL, E. 1937: „Bohatší dali ušiť deťom i žltý kožuch, keď sa stali školákmi. Chudobnejšie nosili iba blúzu. Kožuch nosili vtedy keď sa uliezlo naň..."
  26. BML. 1830.
  27. Tamže, 1827.
  28. Tamže, 1804.
  29. Tamže, 1811.
  30. HAAN, L. 1858, 41.
  31. BANNER, B. 1923, 40.
  32. FÉL, E. u. d., 96-98., VALENTOVÁ, V. 1958.
  33. DOROGI, M. 1958, 5.
  34. GYŐRFFY, I. u. d. 19.
  35. KISS, L. 1926, 160.
  36. GYŐRFFY, L 1956, 41.
  37. FÉL, E.-HÓFER, T.-CSILLÉRY, K. 1969, obr. č. 140.
  38. DOROGI, M. 1960, 21.
  39. FÉL, E.-HÓFER, T.-CSILLÉRY, K.: u. d. 63.
  40. FÁBIÁN, Gy. 1911, 32.
  41. MORÁKOVÁ, M. 1957, 148.
  42. FÁBIÁN, Gy. u. d. 27.
  43. KISS, L. u. d. 57.
  44. HAAN, L. u. d.: békéščabiansky slovenský mužský odev v prvej polovici 19. storočia „...z čierneho plátna ušitý dolomán alebo krátky kožuch, ktorý sa v lete - v zime nosil, zámožnejší gazdovia ho mali zdobený čiernou kožušinou..."
  45. FILIPINYI, A. 1816-1834: „Jako sa má Pram Farbity aby na Popolovo Farbu ukazo-wal.Wezmy 5 Loty Gallus tojest Šuška tje dobre utlač w Hrnci uwar we wode to nech sa dobre ustoji. Potom wezmi 8 Loty zilbr Gled ftomu dwe anebo y try tolko na Haseniho wapno to wjedno wsip do Hrnca a uwar a sdiž se dobre zcisty ztouto wapenou wodou kožku na wlnu pomoč dobre a ked ztimto dobre pomočíš, wezmy tu pred gmenowanu Gallu-sowu anebo Šuškovú wodu zase ztou dobre po  wrchu  pomoč.  Kdiž to  učinis  wezmy Kupri wasser a nebo jako sa wola Galisz Kö. Stirn zosamin powrchu try zistane ty rolno čyerna to potom w cistey wode wiplakay zostane ti popolowa akdiž uskne potry malo wlnu zo slaninkou dostane klane."
  46. DOROGI, M. 1960, 21.
  47. Tamže, 21.

 

RESUMÉ

 

Tábori György

 

A BÉKÉS MEGYEI SZLOVÁKOK KÖDMÖNE

 

A 18. század első felében a Békés megyébe települt szlovákok éppen olyan mostoha gazdasági körülmények közé kerültek a másfél évszázadig tartó török pusztítás következtében, mint a hasonló módon betelepített magyarság.

Az új települők, mivel a legnagyobb részük szökött jobbágy volt, személyi tulajdon nélkül érkezett leendő hazájába. De az élet nem állhatott meg. A közszükségleti cikkeket, mesteremberek híján, kezdetben maguk készítik. így ruházatuk előállításáról is maguk gondoskodnak. A letelepülő szlovákok is, részint a magukkal hozott tapasztalatok, részint a környező magyarságtól átvett, elsajátított tudás, majd a 18. század második felétől a mind nagyobb számban letelepülő iparosok révén bővebben tudják szükségleteiket kielégíteni. A ruházkodás területén is ez a helyzet.

Az aránylag nagyarányú állattartás a bőrruhák viseletét segíti elő, melyek közül a díszesen kivarrott ködmön már a 18-19. század fordulóján viseleti darabja a Békés megyei szlovákoknak is. A 19. század elején még csak a férfiak ünneplője, majd a század derekától lassan a nők is magukra öltik félvállra vetve, majd felöltve, a férfiak viseletként viszont teljesen elhagyják.

A ködmön juhbőrből készült. A békéscsabai szlovákok a 19. század elején még maguk készítették ki a hozzá való bőröket, majd lassan neves szűcsközpontok alakultak ki, ahol már mesteremberek dolgoztak és dolgoztattak. A szűcsmesterek mindig a település gazdagabb társadalmi rétegéhez tartoztak. Mindegyiknek volt háza és kisebb-nagyobb földje, amit rendszerint maga és „műhelyével" dolgozott meg.

Békés megyében elkülöníthető a szlovákság és a magyarság ködmöne elsősorban a díszítés, valamint a gallér szabása szempontjából. A szlovákság ködmöne mindig stilizált virágmotívumokat ábrázol, gallérja pedig levarrott. Szabás tekintetében a Tótkomlóson és a Szarvason készültek szabott hátú, nem toldott derekú, fodros aljú; a békéscsabai és a mezőberényi szabott hátú, nem toldott derekú, nem fodros aljú. Díszítése, viseletének az elején, színes bőrrátétes applikálással, majd selyemhímzéssel, szironyozással és kisebb-nagyobb irha rátéttel történt. A díszítés és színezés különbözőségében is eltérőek a szlovák ködmönök. Sokszínűségével a tótkomlósi a legdíszesebb, a békéscsabai és a mezőberényi kevesebb színnel, míg a szarvasi a legsötétebb tónusú a túlsúlyban lévő fekete színű selyemhímzéssel készült. Tótkomlóson és Békéscsabán a kakasmintás volt a kedvelt, Mezőberényben pedig a ködmön hátát nagy, tizenkét ágú csillag fedte.

A ködmön viselete a 20. század elején kezd megszűnni, aminek oka a kapitalista gyáripar nagymérvű textília termelése. Az utolsó ködmönöket Szarvason az 1920-as évek elején készítették. Ma már nem él olyan szűcsmester, aki ködmönt tudna készíteni és kivarrni.

Ezt a viseleti darabot az asszonyok mindig nagy becsben tartották. Óvták az időjárás viszontagságától, a molytól, mert egy ködmön hosszú évtizedekig ünneplő felső ruhája volt az asszonyoknak.

 

György Tábori

 

„KÖDMÖN" - EINE ART DES PELZMANTELS

BEI DEN SLOWAKEN DES KOMITATS BÉKÉS

 

Infolge der 150 jährigen Türkenherrschaft sind die in der ersten Hälfte des 18. Jahrhunderts im Komitat Békés angesiedelten Slowaken unter ebenso ungünstige wirtschaftliche Verhältnisse geraten, wie die auf ähnliche Weise (aus anderen Teilen Ungarns) hierher übersiedelte ungarische Bevölkerung.

Der GröBte Teil der Ansiedler bestand aus entflohenen Leibeigenen, die ohne jedweden Eigen-besitz in ihrer zukünftigen Heimat ankamen. Das Lében kannte aber keinen Stillstand. Wegen Mangel an Handwerkern waren die Ansiedler in den ersten Zeiten gezwungen, ihre Gebrauchsgegenstände selbst anzufertigen. So habén sie auch für die Herstellung ihrer Kleidungsstücke selber sorgen müs-sen. Auch die angesiedelten Slowaken waren - teilweise durch die mitgebrachten Erfahrungen, an-dererseits durch das Wissen, das sie von den in ihrer Umgebung lebenden Ungarn übernommen habén, - imstande, ihre Bedürfnisse selber zu befriedigen. Ab der zweiten Hälfte des 18. Jahrhunderts habén dann die in gröBerer Anzahl angesiedelten Handwerker dazu beigetragen, daB die Ansprüche immer reichlicher befriedigt werden konnten. Auch bezüglich der Bekleidung können wir den glei-chen Vorgang verfolgen.

Bei der verhältnismäBig groBangelegten Viehzucht war es selbstverständlich, daB in der Bekleidung die aus Ledér, bzw. aus Pelz hergestellten Kleidungsstücke eine bedeutende Rolle spielten, unter diesen finden wir bereits zur Wende der 18.-19. Jahrhunderte den sog. „Ködmön" - eine Art pracht-voll bestickten Pelzmantel - auch bei den Slowaken des Komitats Békés vor. Anfang des 19. Jahrhunderts war dieser ausschlieBlich als Festtagstracht der Männer bekannt, ab der Mitte des 19. Jahrhunderts begannen auch die Frauen diese Art Pelzmantel zu tragen; wurden anfanglich nur über die eine Schulter gehengt, später zogen sie ihn ichtig an, - dagegen verschwand er bald völlig aus der Bekleidung der Männer.

Der „Ködmön" wurde aus Schafsfell verfertigt. Anfang des 19. Jahrhunderts habén die Slowaken der Stadt Békéscsaba das zu diesem Pelzmantel geeignete Feli noch selbst vorbereitet, nach einiger Zeit entstanden aber berühmte Kürschnerzentren, wo Fachleute arbeiteten und arbeiten lieBen. Die Kürschner gehörten immer zu der wohlhabenden Schicht der Bevölkerung. Allé Kürschner wohnten im eigenen Haus, auBerdem hatten sie kleinere oder gröBere Bodenbesitze, welche sie mit Hilfe der Beikräfte ihrer Werkstätte bebauten.

Im Komitat Békés wichen diese Pelzmantel der Slowaken von denen der ungarischen Einwohner durch die Art der Verzierung und durch den Schnitt des Kragens ab. Der „Ködmön" der Slowaken wurde immer mit stilisierten Blumenmotiven verziert und sein Kragen war abgenäht. Was den Schnitt anbelangt, so wurden in Tótkomlós und Szarvas sog. mit zugeschnittenem Rücken versehene, in der Mitte unangestückelte, untén ungekräuselte Pelzmantel hergestellt; in Békéscsaba und Mezőberény wurden gleichfalls die mit zugeschnittenem Rücken versehene, in der Mitte unangestückelte, untén ungekräuselte Ködmöne getragen. Anfangs wurden sie mit Lederaufsatzstücken, später mit Seiden-stickerei, Lederfaden und Sämischlederaufsätzen verziert. Die Ködmöne der Slowaken unterschieden sich in Form und Farbe der Verzierung auch von den ungarischen Pelzmänteln. Die farbenreichsten Ködmöne wurden in Tótkomlós getragen, in Békéscsaba und Mezőberény wurden nicht so vielerlei Farben verwendet, die dunkelsten im Ton waren aber die Pelzmäntel von Szarvas; für die letzteren wurde nämlich zum Besticken vorwiegend schwarze Seide verwendet. In Tótkomlós und Békéscsaba war das sog. Hahnenmuster beliebt, den Rücken des Ködmöns von Mezőberény bedeckte dagegen ein großes zwölfzackiges Sternenmuster.

Zum Anfang des 20. Jahrhunderts beginnt das Tragen des Ködmöns aufzuhören, Grund hierfür bot die immer stärker werdende Textilienproduktion der kapitalistischen Fabrikindustrie. Die letzten ködmönartigen Pelzmäntel wurden in Szarvas Anfang des zwanziger Jahre angefertigt. Heute lebt kein einziger Kürschnermeister mehr, der die Anfertigungsmethode des Ködmöns kennen würde und ihn noch besticken könnte.

Dieses Bekleidungsstück wurde von den Frauen immer hochgeschätzt. Sie haben ihre Ködmöne von den Unbilden der Witterung und gegen Motten geschützt, da ein solcher Pelzmantel jahrzehntelang die wichtigste Feiertagstracht seiner Besitzerin war.

 

  
Előző fejezet Következő fejezet