Előző fejezet Következő fejezet

TIVADAR PETERCSÁK

Potulní remeselníci v Zemplínskych vrchoch a v Hornom Uhorsku

 

Potulní remeselníci a podomoví obchodníci ešte aj v prvých desaťročiach 20. storočia boli charakteristickými indivíduami európskych miest a dedín. Najtypickejší predstavitelia potulného remeselníctva boli obločiari a drotári, ktorí pochádzali zo severných, Slovákmi obývaných stolíc Uhorska. Vznik potulného remeselníctva súvisel s nevyspelosťou priemyslu, nedostatkom usadených remeselníkov, roztrúsenosťou ľudnatosti a potrebami obyvateľov.1 Pôsobenie potulných remeselníkov je všeobecne viazané k úradnému povoleniu. Nemali stálu dielňu, remeselnícke služby vykonávali bez sprostredkovateľa a predošlej objednávky. Putujúc z osady na osadu, sami vyhľadávali zamestnávateľa, v protiklade s usadenými remeselníkmi, ktorí objednávateľov čakajú vo svojich dielňach.2 S rozvojom priemyslu počet a význam potulných remeselníkov neustále klesal, zostali len odvetvia, ktoré obyvateľstvo bezpodmienečne potrebuje a tieto služby sa inde ešte neposkytujú. V súčasnosti pod pojmom potulní remeselníci rozumieme majstrov, ktorí sa zaoberajú opravárskymi prácami.

V našej štúdii sa zaoberáme s dvoma odvetviami potulných remesiel, drotárstvom a obločiarstvom. Výskum v tejto téme zdôvodňuje, že na severovýchode Maďarska, v Zemplínskych vrchoch (Zempléni-hegység) sa nachádzajú tri slovenské národnostné obce — Malá Huta (Kishuta), Veľká Huta (Nagyhuta) a Vágášhuta (Vágáshuta) — ktorých obyvatelia do 1960-tych rokov žili z potulného remesla. To podmienilo ich životný spôsob a ich kultúra sa zreteľne odlišuje od kultúry okolitých dedín. Okrem obločiarov a drotárov bývalého Horného Uhorska, v Maďarsku sa obe zamestnania udomácnili len v týchto troch obciach. V našej štúdii chceme porovnať potulných remeselníkov ktorí žijú v Zemplínskych vrchoch s potulnými remeselníkmi niekdajšieho Horného Uhorska, dnešného Slovenska.3

Táto téma má bohatú maďarskú a slovenskú národopisnú literatúru. Maďarské noviny a časopisy v druhej polovici 19. storočia často prinášali menšie-väčšie články o „drótos tótoch“, neraz s ilustráciami.4 Tieto články oboznamujú čitateľov s drotárskymi dedinami, so životným spôsobom potulných remeselníkov, opisujú ich odev, vandrovnú oblasť, o technike ich práce sa však nezmieňujú. Od často romanticky naladených opisov sú významnejšie práce A. PECHÁNYA a J. MATTÉRA.5 Prvú dôkladnú štúdiu o potulnom remeselníctve a podomovom obchode napísal M. SOMOGYI,6 zaoberajúci sa prevažne s drotármi. Oveľa menej údajov vyšlo o obločiaroch. L. SÁGHELYI vo svojej práci, pojednávajúc dejiny maďarského sklárskeho priemyslu,7 podal niekoľko údajov o potulných obločiaroch, ktorí znamenali konkurenciu pre sklárskych maloremeselníkov. Po práci B. BANNERA, vo vzťahu podomových obchodníkov zvaných „Vengerci“, B. GUNDA8 rozoberá príčiny vzniku potulného remesla a udáva vandrovné oblasti.9 O drotároch vystupujúcich v obrazotvornosti ľudu, v ľudových dramatických činohrách informuje štúdia Z. ÚJVÁRYHO.10 B. TAKÁCS prináša cenné údaje o dejinách sklárskych hút a obločiarstve troch zemplínskych osád.11 B. SZALONTAI podrobne opisuje techniku a pracovné nástroje drotárstva.12 A. PETERCSÁK a R. PETIK vo svojich štúdiách13 podrobne opisujú podmienky vzniku a svojráznosti potulného remesla v Hegyköze (Zemplíne) a jeho vplyv na ľudovú kultúru troch dedín. Z bohatej slovenskej literatúry o tejto téme vyzdvihujeme štúdie R. BEDNÁRIKA, A. POLONECA, V. TÓTHOVEJ, J. KOMU, J. GALLA, V. FERKA,14 ktoré podávajú prehľad o drotároch a obločiaroch bývalého Horného Uhorska, dnešného Slovenska.

 

Vznik potulného remesla

Drotárstvo a obločiarstvo vzniklo hlavne v Slovákmi obývaných stoliciach niekdajšieho Horného Uhorska. Najviac drotárov žilo v Trenčianskej stolici, ale drotárske dediny boli aj v Nitrianskej, Šarišskej a Spišskej stolici.15 Väčší počet obločiarov (oknári, obločiari) bol v Nitrianskej, Trenčianskej, Liptovskej, Oravskej a Gemerskej stolici.16 Príčinu potulného remesla treba hľadať v prírodných podmienkach a spoločensko-hospodárskych pomeroch 18. —19. storočia. Táto oblasť patrila k najchudobnejším krajom monarchie. Roľníci vlastnili málo nekvalitnej, neúrodnej pôdy, ktorá nezabezpečila živobytie pre početné rodiny. Ani nariadenie Márie Terézie o urbáre nežičilo tamojšiemu poľnohospodárstvu, lebo nebralo do ohľadu kvalitu ornej pôdy. Daň bolo treba platiť podľa veľkosti plochy. Chudobní roľníci nútení boli predať čoraz viac zeme. Niektorí sa stali lesnými robotníkmi, iní — najmä na Spiši — v blízkosti poľských hraníc sa dali na pašeráctvo. Viacerí chodili žať za podiel na Dolnú zem, mnohí hľadali živobytie v potulnom remesle a podomovom kupčení.17 Podľa ústneho podania spišských drotárov, povolenie na drotárske remeslo im vydala ešte Mária Terézia,18 aby aj tým zmiernila ich biedu. Vzniku potulného obločiarstva a obchodovania prialo, že mnoho sklární Uhorska bolo v severných stoliciach.19 V Trenčianskej stolici boli sklárske huty v osadách: Zliechov, K. Chocholna, v údolí Sv. Sidonia, Zay-Uhrovec (Zay-Ugróc) a Karolina; v Liptovskej stolici: Huty, Boca, Hubová, Novoť, v Nitrianskej: Zlatníky, Gápel,20 v Gemerskej stolici od 18. storočia bolo aj viac sklární: Dolina, Utekáč, Valkovňa, Kokava nad Rimavicou, v Muránskej Hute bola založená ešte v 17. storočí (v rokoch 1652—1670).21 Jedna časť mužov pracovala v sklárskych hutách, iní začali kupčiť s menšími sklárskymi výrobkami, ktoré tam nakúpili. Podomové obchodovanie s tabuľovým sklom a obločiarstvo sa rozšírilo už v druhej polovici 18. storočia.22 Kolískou drotárstva bola niekdajšia Trenčianska stolica, ktorej najchudobnejšou oblasťou bolo územie medzi moravsko-slovensko-poľskou hranicou — kraj Kysúc. Tunajší muži, hľadajúc prácu alebo obchodujúc, dostali sa až do Čiech a Sliezska, kde už aj v 18. storočí bol vyspelý priemysel. Pracujúc v tamojších hutách zoznámili sa s drôtom a jeho vlastnosťami. Od Kysučanov sa potom drotovaniu naučili aj obyvatelia iných oblastí.23 E. FÉNYES v prvej polovici minulého storočia píše o potulných drotároch viacerých dedín, napr. vo Veľkom Rovnom. „Hrnce drotovať chodia po celej krajine.“24 O drotároch zo Spiša sa dočítame už v r. 1823.25 Vznik drotárskeho remesla si bezprostredne vynútil krehký materiál: nárok na opravu majolikových a porcelánových nádob. Drotovanie rozbitých alebo prasknutých nádob bolo pre gazdiné lacnejšie, ako kupovať nové.26

Schudobnenie roľníctva v Hornom Uhorsku dosiahlo najväčšie rozmery na prelome 19.—20. storočia, čo sa odzrkadľuje aj vo vzraste počtu potulných remeselníkov.27 Vandrovanie napomohlo oslobodenie poddanstva r. 1848 a zlepšenie dopravy, budovanie železničných tratí, ako i liberálnejšia hospodárska politika realizovaná od 1860. rokov. Pri sčítaní ľudu r. 1890 zaznamenali v Uhorsku 1674 drotárov a 1438 obločiarov. V Liptovskej stolici spísali 431, v Trenčianskej 206, v Oravskej 119, v Nitrianskej 38, v Budapešti 52 obločiarov.28 Roku 1900 už spísali 2226 drotárov a 1543 obločiarov, čo je viac ako polovica všetkých (6823) potulných remeselníkov.29

Na prelome 19.—20. storočia najviac drotárov v Trenčianskej stolici bolo v nasledovných dedinách: Veľké Rovné, Dlhé Pole, Kolárovice, Vysoká nad Kysucou, Kotešová, Oblazov, Štiavnik, Kysucké Nové Mesto, Turzovka, Čadca, Petrovice, Zakopčie, Staškov, Raková, Veľká Bytča, Veľká Divina, Záriec-Keblov, Svedernik, Makov, Krásno nad Kysucou, Rudina.30

Druhý významnejší drotársky obvod bol spišský. Spišskí drotári sa remeslu naučili od trenčianskych, ale ich úroveň nedosiahli. Hlavným drotárskym strediskom na Spiši boli osady Jarabina a Kamionka. Dtoráti žili ešte v nasledujúcich dedinách: Litmanová, Veľký Lipník, Kremná, Hraničné, Sulin, Stráňany. V drotárskych dedinách na Spiši žilo veľa Ukrajincov. Napr. kroniku obce Jarabina písali v ukrajinskom jazyku.31 Mnoho obločiarov v Trenčianskej stolici žilo v obciach: Mojtín, Pružina, Zliechov, Čičmany, Čavoj, Dolná-Horná a Stredná Poruba, v Liptovskej stolici v obci Huty, v Gemerskej: Muránska Huta, v Nitrianskej: Valašská Belá.32

Trenčiansky drotár z roku 1898

 

Trenčiansky obločiar. Ilustrácia z knihy Az Osztrák-Magyar Monarchia írásban és képben. Budapest, 1898,411

 

Najjužnejšie dediny potulných remeselníkov boli Malá Huta, Veľká Huta a Vágáshuta v Zemplínskych vrchoch, kde ešte aj v 1960. rokoch sme mohli študovať životný spôsob drotárov a obločiarov. Dejiny troch Slovákmi obývaných osád siahajú do druhej polovici 18. storočia. Po roku 1760 majiteľ panského majetku — rodina Károlyiovcov — sa dala do vyklčovania lesov a vtedy založila aj prvé sklárske huty v Hegyköze. Robotníkov k vyklčovaniu lesov a výrobe skla usadili zo slovenských obyvateľov Horného Uhorska.33 Popri hollóházskej sklárskej hute, ktorá bola založená pred r. 1742 a prevodzovala do r. 1831,34 vyrábali sklo aj v chotári Veľkej Huty a Vágášhuty. Veľkú Hutu prvýkrát spomínajú pod názvom Hutta Radvaniensis.35 Hlavným artiklom huty bolo okenné sklo, ale vyrábali aj duté sklo. Volali ju aj Radványi Ó Hutta a Ó Radványi Hutta.36 R. 1809 už nebola v prevádzke, ale jej obyvatelia putovali po krajine ako sklenári.37 Sompataki-Nagy-Huta koncom 19. storočia má už názov Sompataki Nagyhuta,38 dnes sa volá Nagyhuta—Veľká Huta. Malá Huta bola založená v rokoch 1780—90. Volali ju Sompatak, Sompataki Huta, Radványi Új Huta, Sompataki Kis Huta, v súčasnosti je to Kishuta—Malá Huta.39 R. 1826 sa píše o jej obyvateľoch, že sú želiari a zaoberajúc sa sklárskou prácou po celý rok putujú po krajine, preto povinnú robotu odvádzajú prevažne v peniazoch.40 Aj v chotári Vágášhuty, v úbočí Prédahegyu (hory Prédahegy) bola sklárska huta. Rok jej založenia je neznámy, ale r. 1789 ju už spomínajú.41 Závod prestal pracovať v 1810. rokoch. Názov dediny založenej pri sklárskej hute sa často menil. R. 1794 sa volala Huta Vagasiensis Prédahegy, r. 1795 Prédahegy, r. 1799 Huta Prédahegy, r. 1833 Vágási Hutta alebo Prédahegy, r. 1890 Kovácsvágási Huta a od r. 1905 Vágáshuta—Vágáshuta.42

Obyvateľov troch obcí verbovali zo Slovákov, ktorí žili v severných stoliciach. Písomné pramene o mieste ich pôvodu nemáme, na ich pôvodné bydlisko môžeme usudzovať len na základe nárečia a ľudovej kultúry. Pravdepodobne prišli z rôznych stolíc. Obyvatelia Malej Huty vravia, že ich predkovia prišli z Gemerskej stolic z Poproču. T. ÉZSÖL na základe matričných výskumov tvrdí, že obyvatelia Vágášhuty pochádzajú z obce Zázrivá v Oravskej stolici, podľa obyvateľov Veľkej Huty ich predkovia prišli z okolia Ružomberku. J. PODO- LÁK udáva, že osadníci pochádzajú hlavne zo Šariša, z Oravy (z kysuckého kraja) a z Liptova. B. GUNDA nárečie troch obcí pokladá za šarišské, spišské a gemerské, obločiarstvo zasa na základe terminológie rozhodne pokladá za gemerské.43

Pôvod a rečová totožnosť obyvateľov zemplínskych Hút sa prejaví v terminológii a technike potulného remesla, ale rozšírenie remesla v Zemplíne, podľa mojej mienky, sa dá len čiastočne vysvetliť etnickými faktormi. Za oveľa dôležitejšie môžeme pokladať spoločensko-hospodárske pomery, ktoré úzko súvisia s prírodnými podmienkami. Podľa nášho vedomia, na území dnešného Maďarska potulní drotári a obločiari boli len v slovenských dedinách Hegyközu.44 Tunajšie udomácnenie remesla sa dá vysvetliť macošskými prírodnými pomermi. Sklárske huty zamestnávali len málo ľudí, a okrem lesnej práce inú zárobkovú možnosť nemali. Ornú pôdu mohli získať len vyklčovaním, ale aj tej bolo málo a zlej kvality.45

Väčšina rodín vlastnila 1—2 kat. jutár ornej pôdy. V Hegyköze na obrábanie súcej pôdy je aj dnes najmenej v Hutách. R. 1956 v Malej Hute bolo 82 kat. jutár, vo Veľkej Hute 110 kat. jutár, vo Vágášhute 212 kat. jutár ornej pôdy. Tieto tri dediny zaostali za ostatnými obcami aj v pestovaní obilia. Kým rozloha pôdy zasiatej pšenicou v Malej Hute bola 33 kat. jutár, vo Veľkej Hute 48 a Vágášhute 53 kat. jutár, zatiaľ v blízkej obci, Nyíri, pšenicu pestovali na 257 a v obci Kovácsvágás na 279 kat. jutrách. Z kukurice v Malej a Veľkej Hute zasiali po 3-3, vo Vágášhute 15 kat. jutár voči 67 kat. jutrám v Nyíri a 63 jutrám v Kovácsvágási. V predošlých storočiach tento pomer mohol byť len horší, a to mohlo byť dôvodom, aby obyvatelia týchto dedín hľadali inú možnosť živobytia.46

 

Obločiarstvo

Udomácnenie drotárstva a obločiarstva neprebehlo odrazu. Muži, ktorí nedostali prácu vo fabrikách, od začiatku obchodovali tabuľovým sklom a okná aj zasklili. Časť žien zasa obchodovala s inými sklárskymi výrobkami, ktoré kupovali v továrňach.47 Hegyközské sklárske huty v prvťch desaťzrčinch 19. Strzrčia hatrvalo zanikli, a tak vždy viac mužov bolo nútených zaoberať sa obločiarstvom. Sklo kupovali v hutách, ktoré boli ešte v prevádzke v Regéci a v severnom Maďarsku, neskoršie v obchodoch.48

Obločiarstvo aj v hornouhorských stoliciach vzniklo v blízkosti sklární v prvej polovici 18. storočia. Gápelská skláreň na severe Nitrianskej stolice bola v prevádzke do r. 1747. Okrem sklenených nádob vo veľkom množstve vyrábala aj kvalitné tabuľové sklo. Z okolitých dedín obyvatelia Temešu, Čávoju a Poruby obchodovali skleneným tovarom a obyvatelia Valašskej Belej predávali tabuľové sklo, resp. stali sa potulnými obločiarmi.49 Spočiatku kupovali sklo výlučne v gápelských hutách a roznášali ho po okolí. Potulné obločiarstvo v Muránskej Hute v Gemeri vzniklo iba po zániku sklárne v druhej polovici 18. storočia.

Dôsledkom praxe získanej v sklárskom remesle, pred prvou svetovou vojnou všetci muži z dediny sa stali obločiarmi.50

Obločiari Hegykôzu tabuľové sklo (kľeňka) prepravovali v krošni na chrbte. V Malej Hute ju volali aj praslou, vo Vágášhute obločiarskou kvasinkou. V oblasti Hornej Nitry spočiatku sklo prepravovali drevenou pudlou, potom krošňou.51 Gemerskí obločiari ju sprvu volali tiež krošňou, potom krosienkou.52 V 19. storočí používali ešte krošne menších rozmerov (asi 60 x 60 cm). Na tých nebolo miesta pre nástroje, tie nosili v tanistrách.53 V 1900. rokoch v Hegyköze používali už krošne, ktoré sa hodili na prepravu rozmernejšieho tabuľového skla. Obločiar si ju zhotovil sám, alebo ju dal urobiť stolárom z mäkkého, obyčajne zo suchého smrekového dreva.

Krošňu si pripevnili na chrbát remennými popruhmi (trakmi — Veľká Huta).54 Hegyközské krošne sa najviac podobajú gemerským, ktoré sú pravdepodobne liptovského pôvodu, keďže v Gemeri je známa ako liptácka krosienka.55

Obločiar z Veľkej Huty na chrbte s krošňou v Debrecíne. Foto: Tivadar Petercsák, 1969

 

Zemplínski obločiari k zasklievaniu používali nasledovné nástroje:56 rezačku alebo diamant (démant — Vágáshuta), colstok, škrabák (obijak, gitobijač — Vh.) — ktorým vyškrabávajú suchý git z rámu rozbitého okna, gitovací nôž (gitónik, gitovač - Vh.), kladivo (mlatek), nitovacie kladivo (štiflovi mlatek, mlateček - Vh.), lineár (lenija) — používaný ako kladivo, dláto, kliešte, šidlo (šidlo). Nástroje držali v debničke umiestenej uprostred krošne vedľa gitu a nitov (kliňče, štifniki, štifle - Vh.). Obločiari dávnejšie nosili so sebou aj malú pílku, ktorú použili pri oprave spráchnivelého okenného rámu. Názvy nástrojov sú najviac podobné názvom gemerských obločiarov (Muráňska Huta): diamant na rezanie skla (démant), drevený lineár (liňejka), nôž na odstraňovanie suchého gitu (gitovňik), kladivo (mlatok), kliešte (klešťe,klešťiki), trojuholníkovépliešky (štifľe). Nástroje držali v ladičke.57 Nepostráda- teľným výstrojom potulných remeselníkov bola ešte palica (palica, kijak — Vh.), ktorá im uľahčila najmä chôdzu s ťažkým bremenom. Na tento cieľ najlepšie bolo hrčavé pražené drevo jarabiny.

V 18. storočí k zasklievaniu používali ešte kruhovito alebo mnohouhlove tvarované sklo. Na začiatku 19. storočia takéto sklo a olovenú techniku prestali používať; do drevených alebo železných rámov vkladali štvorhranné alebo obdĺžnikové tabuľové sklo.58 Vtedy už sklo pripevnili do rámu sklenárskym tmelom (gitom), resp. latkami a nitmi. Obločiari zasklievali nielen rozbité, ale aj nové okná.

Potulný obločiar pri práci. Foto: Tivadar Petercsák, 1969

 

Drotárstvo

V Hegyköze sa drotárstvo udomácnilo iba po prvej svetovej vojne.59 Jeho vznik si vysvetľujeme s novými štátnymi hranicami, keď trenčianski a spišskí drotári už nemohli húfne chodiť do Maďarska.60 Niekdajší obločiari prešli preto na drotárstvo, o ktoré sa v mestách i dedinách prejavovali ešte veiké nároky. Rozšírenie drotárstva ovplyvnila aj konkurencia usadených sklenárskych majstrov a to, že sklo je oveľa ťažšie, krehkejšie ako drôt a plech. Zemplínčania sa drotárske remeslo naučili od trenčianskych drotárov. Prvý drotár v Malej Hute bol Ondrej Greguš, vo Veľkej Hute Jozef Sémán a vo Vágášhute Gustáv Behina.61

Zemplínčania si s drotovaním zároveň osvojili aj klampiarske práce. Trenčianski a spišskí drotári sa dávnejšie zaoberali len drotovaním rozbitých hlinených nádob. V 1870—80-tych rokoch hlinené nádoby začali vystriedať zinkované a smaltované kovové nádoby.62 Dôsledkom zmeny drotári postupne prešli na klampiarske práce, ale naďalej sa volali drotármi. Medzi dvoma svetovými vojnami, popri plechu ešte nosili so sebou aj drôt. Hegykôzskí drotári sa zaoberali len opravárskymi prácami, výrobe drôtených predmetov sa nerozumeli. Naproti tomu trenčianski a spišskí drotári okrem opravy nádob vyrábali z drôtu a na svojich vandrovkách predávali aj rôzne spotrebné predmety (pascu na myši, drôtený košík, podložku pod hladidlo, vešiak, sito).63

Plátanie dreveného hrnca. Malá Huta. Foto: Tivadar Petercsák, 1969

 

Zmenou techniky drotovania pribúdali aj nástroje. Kým sa drotári zaoberali len drotovaním, stačila im kožená tanistra (torba) na nástroje a 2—3 zväzky drôtu. V tanistri mali štípacie kliešte, šidlo, kladivo a bičak.64 Plech (blaha — Hegyköz) potrebný k plátaniu a zadneniu kovových nádob sa ťažšie prepravuje, v tanistre sa nezmestí. Vtedy začali nosiť debnu na nástroje, ktorá sa dala pripevniť na chrbát a hegykôzskí drotári ju volali krošeňkou, krošenkou.65 V Malej Hute si pamätajú aj názov klomfa a branka. V Trenčianskej a Spišskej stolici bol zaužívaný názov krošňa, drotárska krošňa, ale volajú ju aj klompfa.66 Vyrábali ju obyčajne z ľahkého dreva, neskoršie, zriedka aj z plechu. Tvar nástrojovej debny hegykôzských a trenčianskych drotárov je totožný, aj rozmery sú zväčša rovnaké. Hegyközská krošeňka má rozmery 50 x 30 x 40 cm, trenčianska 45 x 28,5 x 41 cm.67 V oboch je priečinok na plech a krabica na nástroje.

Hegyközskí drotári používali nasledovné nástroje: dláto (dlátko), malú nákovu (kula), dierkovač (dorňi), šidlo (šidlo), rašpľu (pilník), kliešte (kl'ešče), colštok, štípacie kliešte (drobrube), nožnice na plech (nožnice), nástroj na rezanie za studená (glasko), malé kladivo (mali mlatek), veľké kladivo (velkí mlátek), drevené kladivo (dreveňi mlatek), lineár (lenija), nákovu (kovadlo), krabičku s nitmi (nitová škatuľka), krabicu na glej (kvasováškatuľka), drevenú podložku.68 Z nástrojov trenčianskych drotárov, J. MATTER na konci minulého storočia menuje nasledovné: kladivo (klepáč), kružidlo, sekerku (sekera), železné držadlo proti úderom kladiva (pridržko), nožnice, dláto (dláto), šidlo, drevené kladivo (dreveň klepáč), dierkovač (preboj):69 Nástroje spišských drotárov: trojaké kliešte (klišči štipacie, ploché a kuglovky), kladivo (molotok), železná podložka (kula, švajka), šidlo (šilo), nožnice (nožicy), dláto (doloto), malé kliešte (džubačky), spájkovačka (letkov), v malých krabičkách želiezka (želizko) na upevnenie nitov, spájkovací cín (cin), kyselina soľnáaglej (čiriz).70Terminológia troch oblastí je si v mnohom podobná.

Opravársku techniku zemplínskych drotárov poznáme do detailov.71

Drotovaný tanier. Foto: Tivadar Petercsák, 1970

 

Slovenské štúdie sa s touto otázkou neveľmi zaoberali. Z údajov ktoré sú nám k dispozícii zisťujeme, že drotovanie, plátanie a zadnenie nádob sa konalo približne rovnakým spôsobom. Zemplínčania však nikdy nepoužívali spájkovačku, nové dno na nádobu pripevnili ohýbacou technikou (falcovaním).72

 

Obvody potulných remeselníkov

Zemplínskych potulných remeselníkov začleňujeme do dvoch skupín. Do prvej patria tí, ktorých hlavným zamestnaním bolo obločiarstvo a drotárstvo a celý rok putovali po krajine. Vandrovanie členov druhej skupiny záviselo od poľných a lesných prác. V zime rúbali drevo a približovali siahovice v panských lesoch, v lete chodili žať za podiel k zámožnejším gazdom susedných dedín. Tí, ktorí sa pravidelne zaoberali potulným remeslom, rozdelili medzi sebou územie krajiny, každý mal svoj obvod, okres, obyčajne s jedným mestským strediskom. Obvody druhého nenavštevovali, lebo to by bolo vyvolalo vážne škriepky. Zemplínski potulní remeselníci chodili len po Maďarsku, v prvom rade do východných častí krajiny. Na prelome storočia ešte chodievali aj do Košíc, Beregova, Užhorodu a Mukačeva. V desaťročiach medzi dvoma svetovými vojnami, v rámci nových štátnych hraníc, ich obvodom bola východná časť krajiny, prípadne juhovýchodná časť Zadunajska. V rámci týchto obvodov, obyvatelia troch obcí mali svoju osobitnú oblasť. Z Malej Huty chodievali do žúp Hajdú-Bihar a Szabolcs-Szatmár, z Veľkej Huty vyhľadávali hlavne Boršodskú, Hevešskú a Novohradskú župu, hlavným obvodom Vágášhuťanov bola oblasť Bodrogközu, Zemplínskych vrchov a údolia Hernádu, ale chodievali aj do Budapešti a v rokoch 1938—45 aj do južných oblastí dnešného Slovenska a Karpatskej Ukrajiny.73

Obločiari a drotári Horného Uhorska na svojich vandrovkách pochodili oveľa väčšia územie, skoro celý svet. Drotárstvo, na základe ich vandrovnej oblasti môžeme zaradiť do troch kategórií. Jedni vandrovali iba po Slovensku, iní po území Rakúsko-Uhorskej monarchie. Najšikovnejší vyhľadali vzdialenejšie krajiny, ba dostali sa aj do zámoria.74 Vandrovky do zahraničia sa rozšírili najmä po hospodárskej kríze r. 1900—1903. Obyvatelia dedín potulných remeselníkov si „rozdelili” svet medzi sebou. Trenčianski drotári z obcí Kolárovice, Štiavnik, Plevník, Papradno, Makov, Vysoká chodili na Moravu a do Čiech, z Veľkého Rovného, Dlhého Poľa, Hliníka, Kotešovej, Turzovky, z Makova a Rudinej do Poľska, Ruska a Nemecka. Do USA a Kanady sa najčastejšie vybrali z obcí Veľké Rovné, Zákopcie, Makov a Vysoká nad Kysucou. Oblasťou drotárov z Kolárovíc a zo Štiavnika bolo Rakúsko.75 Aj spišskí drotári mali svoje obvody: z obce Kamienka chodili do Juhoslávie, Bulharska, Rumunska a Poľska, z Veľkého Lipníka zväčša len do stolíc Horného Uhorska a na Podkarpatsko.76 Obločiari v Muránskej Hute mali vyznačené obvody podľa rodín. Napr. Ján Hlodak a Ján Durdák chodili do Rumunska, Frankovci do Spišskej, Šarišskej a Abaújskej stolice.77

Okrem opravárskych prác vykonávaných pri domoch, drotári z Horného Uhorska začali zakladať aj samostatné priemyselné závody. V bytoch, ktoré si prenajímali vo väčších mestách, spočiatku vyrábali iba menšie spotrebné predmety a predávali ich na svojich vandrovkách.78 Podnikavejší si už koncom 19. storočia zariadili riadne dielne vo veľkomestách Rakúsko-Uhorskej monarchie, v Nemecku, Rusku, ba i v Amerike a Ázii. Svoje výrobky prispôsobovali k nárokom krajiny. Vedúcim dielne (majsterským) bol gazda, ktorý mal majstrovský list, a zamestnával v nej tovarišov. Výrobcov tovaru volali panskými drotármi. Hotový tovar predávali obyčajne učňovia — džarkovia, a peniaze odovzdané gazdovi si týždenne rovnomerne rozdelili. V Rusku boli dielne zamestnávajúce aj 50—70 tovarišov, ktoré sa vyvinuli vo veľké fabriky.79

 

Životný spôsob potulných remeselníkov

Obločiarstvu a drotárstvu sa chlapci naučili už vo svojom 14. —15. roku od otca, bratov, dedinčanov. Niekoľkokrát išli s nimi na cestu, pomáhali im v práci, potom sa osamostatnili. V Trenčíne pôrodná baba novorodeného chlapca vystrčila oknom, aby sa stal vandrovníkom a bol podnikavý.80 Pred odchodom potulného remeselníka prebiehali v dome veľké prípravy. Manželky zemplínskych potulných remeselníkov piekli pagáče a do tanistry nakládli zásobu potravín (chlieb, slaninu, cibuľu) na niekoľko dní. Pred odchodom muži pili v krčme na úver, aby mali šťastlivú cestu. Dlžobu vyplatili po návrate domov. V deň odchodu z domu nič nepožičiavali. Verili, že drotár nebude mať šťastie, keď pred ním voľakto prejde prázdnym vedrom, alebo prebehne pred ním čierna mačka, prípadne zajac. Keď z domu odchádza, neslobodno mu popriať veľa šťastia, lebo ho obíde. Manželka položila do tanistre aj niekoľko halierov, aby tie manžel mnohonásobne priniesol domov.81 Aj k odchodu potulných remeselníkov Horného Uhorska sa viaže mnoho povier a zvykov, ktorými chceli zabezpečiť úspešnú cestu. Ženy piekli koláče a odchádzajúceho vyprevádzali naloženým košom, aby sa domov vrátil s plnou tanistrou.82 Nakúpili pálenku, pražili slaninu a vajcia a na rozlúčku pozvali širšiu rodinu. Bezprostredne pred odchodom skúšal drotár šťastie vyhodením troch mincí. Keď z nich aspoň dve spadli číslom dohora, veril, že bude mať dobrý zárobok. Keď všetky čísla boli na spodku, nebude mať šťastie. Ak všetky mince boli číslami dohora, zarobí veľa, ale musí dávať pozor, aby ho nestihlo nešťastie. Prv než sa s rodinou rozlúčil pomodlil sa a pobozkal stôl, ako symbol rodinného kruhu. Žena ho pokropila svätenou vodou a prah mal prekročiť pravou nohou. Nesmel sa pre nič vracať, lebo by nemal šťastie.83 Rodina ho obyčajne vypravedila po chotár dediny alebo na železničnú stanicu.

Zemplínski potulní remeselníci do strediska svojho obvodu cestovali z domu vlakom, ale v obvode chodili pešo, drotári najnovšie bicyklom. Obločiari oznamovali svoj príchod v dedine ťahavým vyvolávaním „Ablakot csináltatni! Ablakot csináltassanak!“ (Obloky robiť!), drotári „Drótozni, fódozni, fazikat fódozni!“ (Drotovať, plátať, hrnce plátať!). Kde mali nádoby alebo okno na opravu, zavolali ich dnu a najprv sa dohodli na cene. Ráno, prvú okennú tabuľu alebo nádobu urobili lacno, aby po celý deň mali prácu. Stravovali sa veľmi nepravidelne. Po celý týždeň žili na suchej strave, gazdiné ich občas ponúkli vareným jedlom mimo pracovnej mzdy. Vo väčšine dedín sa našiel známy, kde potulného remeselníka radi videli. Nocovali tam, kde ich noc zastihla. V lete spávali na povale, v humne, stodole, v zime v maštali, za nocľah neplatili. U známych dostali aj večeru a spali v dome.

Potulní remeselníci dostávali za prácu peniaze, prípadne tam, kde dostali nocľah, pracovali zadarmo. Počas vojny a inflácií pracovali za šatstvo, múku, olej a nazhromaždené naturálie zaniesli domov rodine. Snažili sa pracovať za stabilné ceny, ale na svet súce gazdiné z ceny vždy niečo zjednali. Zárobok obločiarov a drotárov následkom náhodných opráv bol veľmi nerovnomerný, nepravidelný. Vincent Suták z Malej Huty pred oslobodením vyrovnanou prácou zarobil mesačne priemerne 164 Ft, Ján Bacsó r. 1969 1600—1800 Ft, 74-ročný obločiar Jozef Repka 1800-2000 Ft.84

Potulní remeselníci Horného Uhorska pracovali za podobných podmienok ako Zemplínčania. Tí, čo sa zaoberali len opravami, tvorili najbiednejšiu vrstvu drotárov. Následkom nepravidelného zárobku a zlých hospodárskych podmienok ich rodiny museli žiť veľmi skromne. Potulní remeselníci spávali v chlievoch a humnách, za čo nemuseli platiť. Stravu si pýtali okrem pracovnej mzdy. Tí, ktorí chodili do Maďarska často pracovali lacnejšie a od gazdín si pýtali slaninu. Nazhromaždenú slaninu a údené mäso poslali domov rodine. V mestách sa stravovali v lacných hostincoch.85 Obločiari v Muránskej Hute pred prvou svetovou vojnou za jednu sezónu zarobili 500, po vojne 100—150 korún. Najvýnosnejšie bolo drotárstvo v Juhoslávii, kde za rok zarobili aj 40—50 tisíc dinárov.86 Na Slovensku medzi dvoma svetovými vojnami často opravovali, resp. predávali pekáče a nádoby za obilie a strukoviny. Jeden pekáč dvakrát naplnili pšenicou. Nazhromaždené obilie predali a domov niesli peniaze.87 Lepšie zarábali a pravidelnejší dôchodok mali tí, ktorí predávali drôtený a plechový tovar, resp. ktorí pracovali v dielňach.88

Zemplínski potulní remeselníci sa na nedeľu vždy vracali na ubytovňu. Pred obedom išli na omšu. Obed si varili sami, ale keď ich bolo viac, dali si uvariť gazdinou. V nedeľu mali na obed najčastejšie mäsovú polievku alebo guľáš. S domácimi často nadviazali úzke vzťahy. Zo strediska chodili domov mesačne - dvojmesačne. Vtedy niesli rodine zárobok aj menšie darčeky. Ženy niekedy išli v ústrety svojim mužom do Nového Mesta pod Šiatrom (Sátoraljaújhely) a zo zárobku spolu nakupovali. Jozef Repka v 1960. rokoch pracoval v Debrecíne, odkiaľ chodieval domov na Veľkú noc, Turíce, Vianoce, na hody (8. sept.), siať, žať, kosiť, zemiaky vyberať. Keď cestovali domov, výstroj nechali v stredisku a tam uskladňovali aj jednu časť skla a plechu, ako i čistú bielizeň kým v týždi chodili po dedinách. Tí, čo sa zaoberali potulným remeslom príležitostne a chodievali do blízkeho okolia svojho bydliska, všeobecne sa k rodine vracali každý deň, prípadne z domu odchádzali na dva-tri týždne.89

Trenčianski, nitrianski, spišskí a gemerskí potulní remeselníci, ktorí chodili do vzdialenejších krajov Rakúsko-Uhorskej monarchie a do zahraničia, vracali sa domov iba raz do roka, ba i dvoj-trojročne, aby nemuseli platiť za cestu vlakom. Tí ktorí chodili do okolitých stolíc, chodili domov častejšie. Ten, čo mal kúsok zeme, odchádzal z domu v jeseň a vracal sa na jar. Nemajetní odchádzali po Veľkej noci a domov sa vracali na Vianoce. Obločiari mali veľa práce hlavne v jeseň a v zime, letné mesiace a vianočné sviatky trávili doma. Potulní remeselníci boli nábožní, nedeľňajšie predpoludnie strávili v kostole. Koncom týždňa si varili sami v ústredí. Ich najčastejším jedlom bola bryndzová polievka (deminka) a polievka z baranej hlavy žiga-riga.90

Odev zemplínskych potulných remeselníkov sa nelíšil od odevu chudobných roľníkov. Do prvej svetovej vojny nosili plátené gate (gače). V lete plátenú košeľu (košuľa) s vestou (lajbik). V lete si obúvali krpce (bočkori) so zaokrúhlenou špičkou. V chladnom počasí si na gate obliekli plátené, neskoršie v obchode kupované nohavice (nohauki) a kabát (husarka resp. kaputrek). V zime nosili baganče (bokanče) alebo čižmy, hlavu si prikrývali čiapkou (čapka) s podšívkou z barančej koži. Dávnejšie nosili čiernu užhorodskú alebo debrecínsku gubu, novšie kabát (velki kaputrek). V priebehu týždňa nosili jedny šaty, aj bielizeň si vymieňali len v ústredí alebo doma. Lepšie šaty na nedeľu mali uložené v ústredí.91 Odev spišských drotárov bol jednoduchý. Hrubá ľanová alebo konopná košeľa presiaknutá sadlom (soročka), bekeč z barančej kože bez rukávov (serdak), hrubé vlnené nohavice (chološny) na nohách krpce (kerpci) a na pleciach prehodená halena (čuha). Aj preto sa snažili skromnejšie obliekať, lebo tí, čo mali lepší, v obchode kupovaný odev, menej zarábali. Gazdiné takých pre ich „panský vzhľad“ nepozvali dnu, báli sa, že za prácu budú veľa pýtať.92

 

Vplyv vandrovania na životný spôsob rodiny

Život obyvateľov troch zemplínskych dedín podstatne ovplyvnilo, že muži veľkú časť roka strávili vzdialení od rodiny. Tú málo pôdy čo mali, obrábali ženy. V poľnohospodárstve troch slovenských osád preto zohrávajú ženy väčšiu úlohu ako v ostatných obciach Hegyközu. V okolitých maďarských dedinách oranie je výlučne mužskou prácou, žena alebo deti pomáhali iba statok viesť. Ani potulní remeselníci sa nepúšťali všeobecne na cestu zatiaľ, kým nepoorali a nezasiali. V rodinách s malou rozlohou zeme sa predsa prihodilo, že pluhu sa chopila žena. Kosenie je mužská robota, na tú vždy prišli domov.93 Oráčiny ležia na strmých horských stráňach, hnoj na ne vynášali ženy na chrbte, v plachtách (travnička, plachtička), resp. v koši pridržiavanom povrazom (ručňikJ.94 Úlohou žien bolo pohrabať lístie v horách a poznášať ho domov, ony znášali na chrbte zožaté obilie zo strmých strání. Aj žatie kosákom — ako ženská robota — sa najďalej zachovalo v týchto dedinách Hegyközu. Zárobok mužov ženy a deti dopĺňali z lesa. Zbieranie lesného ovocia malo a aj dnes má najväčší význam v Hutách. Hríby a lesné ovocie použili v stravovaní, ale ich aj predávali na trhoch a štátnym vykupovačom. V lete na ženy pripadla úloha zabezpečiť krmivo pre hovädzí dobytok na zimu. Trávu (trava) na lesných čistinkách a rúbaniskách kosili kosákom (šerpa) a usušenú uskladňovali na povale. V jeseň za polovičný podiel zbierali žaľuď v panských lesoch, tým vykrmovali malý počet ošípaných. Viac žien chodilo kopať do podhorských viníc, v auguste a septembri zasa mnoho dievčat chodilo za podiel konope lámať a trepať do dedín Bodrogközu.95

Na rozdiel od ostatných obcí, aj v dedinách potulných remeselníkov v Hornom Uhorsku väčšia úloha v poľnohospodárstve pripadla na ženy.96 V Trenčíne a v obci Žakarovce (kde žijú baníci), ale aj na Spiši a v severnom Gemeri, hnoj na strmé horské stráne vynášali tiež ženy na chrbte. Ony znášali na chrbte aj obilie, ba na mnohých miestach sa žena lepšie rozumela aj do kosenia ako muž.97

 

Zánik potulného remesla

Úpadok potulného remesla súvisí s rozvojom priemyslu, poklesom cien kuchynských nádob a so zvýšením životnej úrovne. Počet zemplínskych obločiarov po prvej svetovej vojne klesol, ale zároveň vzrástol počet drotárov. V rokoch pred druhou svetovou vojnou vo Veľkej Hute bolo približne 15, v Malej Hute asi 10, vo Vágášhute asi 20 obločiarov. Drotárov bolo viac: V Malej Hute 40—50, vo Veľkej Hute asi 45, vo Vágášhute približne 70.98 Po druhej svetovej vojne, po niekoľko rokov sa prejavovali veľké nároky na prácu obločiarov a drotárov. Na začiatku päťdesiatych rokov však húfne zanechali potulné remeslo a umiestnili sa v blízkom lesnom hospodárstve, na pílach a v perlitovej bani v Pálháze. R. 1969 v Malej Hute sa pravidelne alebo príležitostne zaoberalo drotovaním 54, vo Veľkej Hute 10, vo Vágášhute 20—25 mužov. Už len dvaja vyše 70-roční obločiari žijú vo Veľkej Hute, ktorí chodia na okolie Debrecína a Miškovca. Z troch obcí najviac potulných remeselníkov bolo dávnejšie a je podnes vo Vágášhute, čo vyplýva z väčšej uzavretosti obce.

Utvorením nových štátnych hraníc po prvej svetovej vojne, slovenskí potulní remeselníci nemali viac možnosť chodiť do zahraničia. Pracovať mohli len v rámci hraníc Československa. Prechodnú konjunktúru pre obločiarov znamenali obnovovacie práce po vojne. Následkom rozvoja stolárstva a u Nitriančanov po zániku kokavskej sklárne pre ťažké zadováženie skla, počet obločiarov klesol. Drotári sa zaoberali opravami nádob a predajom menších nádob, ale mnohí z nich prešli na stavebné klampiarstvo. Ich počet značne klesol po rozšírení továrenských nádob.99 V kolíske drotárstva, vo Veľkom Rovnom r. 1930 bolo ešte 112, r. 1937 91 drotárov. R. 1944 v západnom Slovensku sčítali 650 obločiarov.100 Po druhej svetovej vojne, vplyvom spoločensko-hospodárskych zmien, drotárstvo a obločiarstvo na Slovensku v štyridsiatych-päťdesiatych rokoch prakticky zaniklo. Niekdajší vandrovníci sa umiestnili vo výrobných družstvách svojho bydliska a v priemyselných závodoch blízkych miest.101

 

Zhrnutie

Pri skúmaní životného spôsobu a práce potulných remeselníkov Zemplínskych vrchov a niekdajšieho Horného Uhorska, nachádzame mnoho podobností ale zároveň aj značné odlišnosti.

Potulné remeslo v oboch oblastiach vzniklo pôsobením totožných spoločensko-hospodárskych podmienok v 18. storočí. Málo neúrodnej ornej pôdy nezabezpečilo živobytie pre tamojších obyvateľov, preto sa muži z núdze začali zaoberať s potulným remeslom. Obločiarstvo po celom Hornom Uhorsku vzniklo v blízkosti sklární, zväčša v jednom čase s výrobou skla.

V Uhorsku sa drotárstvom a obločiarstvom zaoberali Slováci, ktorí žili za veľmi zlých hospodársko-sociálnych podmienok, a v niekoľkých obciach Spiša Ukrajinci.

Podobnosť zemplínskeho potulného remesla s hornouhorským vyplýva z faktu, že ich predkov presídlili sem zo Slovákmi obývaných stolíc Uhorska. Jednoduché postupy remesla si prví obločiari mohli osvojiť ešte v pôvodnom bydlisku. Zemplínski obločiari mali najužšie kontakty pravdopodobne s gemerskými, dôkazom čoho je podobnosť terminológie remesla. Podobnosť medzi drotármi vyplýva z toho, že zemplínski drotári, podobne spišským, si remeslo osvojili od trenčianskych drotárov.

Potulní remeselníci oboch oblastí pracovali za podobných podmienok, vo veľkej časti roka vzdialení od domova. Ich životný spôsob bol veľmi jednoduchý. Všeobecne je charakteristické vytvorenie putovných obvodov. Remeslo sa dedilo v rámci rodiny, zaoberali sa ním výlučne muži. Odchod na vandrovku bol všade spätý s rôznymi poverami, ktoré mali zabezpečiť úspešnú cestu.

S rozvojom techniky zmenila sa aj pracovná technika potulných remeselníkov. Najviac zmien nastalo na prelome 19. —20. storočia u drotárov. Rozšírením kovových nádob dro to vanie hlinených nádob ustúpilo do pozadia, drotári prešli na plátanie a klampiarske práce. Súčasne sa rozšíril rovnaký typ debničiek na nástroje a začali používať viac nástrojov.

Pre nepretržitú vandrovku mužov, úloha žien v domácich a poľnohospodárskych prácach každej drotárskej a obločiarskej dediny je väčšia ako v ostatných obciach. Ženy vykonávajú najťažšie poľnohospodárske práce a s inými doplňujúcimi prácami nahrádzajú nestály dôchodok mužov.

Ústup potulného remesla sa začal rozvojom priemyslu, vzrastom počtu usadených remeselníkov, rozšírením lacných nádob továrenskej výroby už po prvej svetovej vojne. K jeho zániku v Maďarsku i na Slovensku došlo však iba v rokoch štyridsiatych a päťdesiatych, po založení výrobných družstiev a zriadení nových pracovísk v blízkosti drotárskych dedín.

Medzi potulnými remeselníkmi dvoch oblastí, popri uvedených podobnostiach, boli aj podstatné rozdiely.

Drotárstvo Zemplínčanov je nového pôvodu, rozšírilo sa iba po prvej svetovej vojne. Následkom nových štátnych hraníc trenčianski a spišskí drotári už nemohli prichádzať do Maďarska, preto nárok o prácu zemplínskych drotárov vzrástol. Drotársku a klampiarsku prácu si osvojili odrazu od trenčianskych drotárov. Zemplínski drotári do konca zostali však na úrovni opravovania nádob, nové nádoby, ozdobné predmety nikdy nevyrábali.

Najpodstatnejší rozdiel medzi drotármi dvoch oblastí sa ukazuje v rozmeroch pochodeného územia. Pokiaľ drotári Horného Uhorska pochodili celú Európu, ba dostali sa aj do vzdialených svetadielov, zatiaľ putovným obvodom Zemplínčanov bola iba východná časť Maďarska. Následkom menšieho územia aj doba vandrovky Zemplínčanov je kratšia. Obločiari sa aj z Horného Uhorska zriedka dostali do vzdialených krajín, skôr vandrovali iba po Rakúsko-Uhorskej monarchii.

Záverom môžeme konštatovať, že tieto dva odvetvia potulného remesla vznikli dôsledkom spoločenských potrieb, a fungovali zatiaľ, kým sa dôsledkom vývoja hospodársko-spoločenských podmienok nestali zbytočnými. Potulní remeselníci, okrem hospodárskych vzťahov, zastávali aj určitú kultúrno-sprostredkujúcu úlohu. Drotári ovládajúci viac jazykov mali širší rozhľad ako tí, ktorí žili na jednom mieste, a doma udomácnili aj kultúrne zložky prevzaté od iných národov.

 

Literatúra

A Magyar Korona Országaiban az 1881. év elején végrehajtott népszámlálás 1882, Budapest. (Sčítanie ľudu krajín Uhorskej koruny na začiatku roka 1881)

A Magyar Korona Országainak 1900. évi népszámlálása (Sčítanie ľudu krajín Uhorskej koruny r. 1900) 1904 —1906 Budapest.

BALASSA, I.

1964. Földművelés a Hegyközben (Poľnohospodárstvo v Hegyközu). Budapest

BANNER, B.

1948. Házalók népünk szolgálatában. (Podomoví obchodníci v službách nášho ľudu) Ethnographia LIX. 110-116.

BEDNÁRIK, R.

1943. Hmotná kultúra slovenského ľudu. In: Slovenská vlastiveda II. 222—230. Bratislava.

CSÍKVÁRI, A. (red.)

1939. Abaúj-Torna vármegye (Župa Abaúj-Torna). Budapest.

ÉBLE,G.

1911. A nagykárolyi gróf Károlyi család összes jószágainak birtoklási története I —II. Budapest. (História vlastníctva celkového majetku rodiny nagykárolyi gróf Károlyi).

FERKO, V.

1978. Svetom, moje, svetom... Slovenskí drotári doma i vo svete. Bratislava.

FÉNYES, E.

1843. Magyarország statisztikája (Štatistika Uhorska) Pest.

GALLO, J.

1968. Sklárstvo a obločiarstvo na Muránskej Hute. In: Slovenský národopis 16. 411—423. Bratislava.

GUNDA, B.

1954. Az orosz vengerec ,házaló kereskedő' jelentésének néprajzi vonatkozásai (Národopisné vzťahy ruského výrazu vengerec ,podomový kupec'). Ethnographia LXV. 76—87.

1976. A zempléni szlovák falvak néprajzi jellege (Národopisný ráz zemplínskych slovenských dedín). In: Nemzetközi néprajzi nemzetiségkutató konferencia (Békéscsaba, 1975. október 28 — 31.). 33—38.

KOMA. J

1961. Drotárstvo na Spiši. In: Nové obzory. 263—285. Prešov.

MATTER, J.

1899. Trencsénmegyei drótosaink (Drotári Trenčianskej stolice). Csurgó.

MIŠIK, S.

1913. Ešte o trenčianskych drotároch. Časopis Muz. slov. spoločnosti 16. 99 — 101.

PALÁDI-KOVÁCS, A.

1973. Batyuzó lepedők és elnevezésük Borsod-Abaúj-Zemplén megyében (Batožské plachty a ich názvy v župe Boršod-Abaúj-Zemplén). A Miskolci Hermann Ottó Múzeum Évkönyve XII. 431—463. (Ročenka miškoveckého Múzea Ottu Hermana).

PECHÁNY, A.

1898. A felső-magyarországi tótok (Slováci horného Uhorska). In: Az Osztrák —Magyar Monarchia írásban és Képben. XV. 397—424. Budapest.

1913. A tótokról (O Slovákoch). Budapest.

PETERCSÁK, T.

1973. Vándoriparosok a Zempléni-hegységben (Potulní remeselníci v Zemplínskom pohorí). Ethnographia LXXXIV. 527 — 548.

1978. Hegyköz, Miskolc.

PETIK, R.

1975. Drotári z Hegyközu. Národopis Slovákov v Maďarsku. 165 — 186. Budapest.

PODOLÁK, J.

1958. Poznatky z výskumu slovenského etnika v severovýchodnom Maďarsku r. 1957. Slovenský národopis 307 — 315. Bratislava.

POLONEC, A.

1974. Trenčianske drotárstvo a vzťahy českého ľudu k nemu. In: Moravsko-slovenské vzťahy vlidové kulture. 77—89. Ostrava.

SÁGHELYI, L.

1938. A magyar üvegesipar története (Dejiny maďarského sklárskeho priemyslu). Budapest.

SOMOGYI, M.

1905. A hazai vándoripar és vándorkereskedés (Tuzemské potulné remeselníctvo a podomový obchod). Budapest.

SZALONTAI, B.

1970. Kerámia a nyírbátori paraszti háztartásban (Keramika v nyírbátorskej roľníckej domácnosti). Debrecen.

TAKÁCS, B.

1966. A Zempléni hegység üveghutái (Sklárske huty v Zemplínskom pohorí). Budapest

TÓTHOVÁ, V.

1968. Oknári a sklenári v severnej oblasti Hornej Nitry. Horná Nitra IV. — 24—36.

ÚJVÁRY, Z.

1970. Egy genre-típus a népi dramatikus szokásokban. (Žánrový typ v ľudových dramatických zvykoch). Klny. a debreceni Déri Múzeum 1967. évi évkönyvéből. (Separátny výtlačok z ročenky debrecínskeho Déri múzea z r. 1967). 357—369. Debrecen.

 

Poznámky

  1. SOMOGYI, M. 1905,5.
  2. PETERCSÁK, T. 1973, 527.
  3. Tému som začal skúmať v Etnografickom ústave debrecínskej univerzity Lajosa Kossutha. Touto cestou ďakujem univ. profesorovi Bélovi Gundovi za pomoc a podporu poskytnutú v tomto vzťahu.
  4. Vázlatok Magyarhon népéletéből (Črty zo života ľudu Maďarskej otčiny) 1855, 49—51.; Hazánk s a Külföld 1867, 604.; Magyarország és a Nagyvilág 1870, 90.; Vasárnapi Újság 1881, 520. 1884, 254.
  5. PECHÁNY, A. 1898; PECHÁNY, A. 1913; MATTER, J. 1899.
  6. SOMOGYI, M. 1905.
  7. SÁGHELYI, L. 1938.
  8. BANNER, B. 1948. 110-116.
  9. GUNDA, B. 1954, 76-87.
  10. ÚJVÁRY, Z. 1970,357-369.
  11. TAKÁCS, B. 1966.
  12. SZALONTAI,B. 1970.
  13. PETERCSÁK, T. 1973, 527-548.; PETERCSÁK, T. 1978, 54-57.; PETIK, R. 1975, 165-186.
  14. BEDNÁRIK, R. 1943,222-230.;KOMA, J. 1961,263-285.;TÓTHOVÁ,V. 1968,24-36.; GALLO, J. 1968, 411-423.; POLONEC, A. 1974, 77-89.; FERKO, V. 1978.
  15. Porovnaj: SOMOGYI, M. 1905, 37-38.; Vázlatok... (Črty) 1855, 49.; MATTER, J. 1899: PECHÁNY, A. 1913,124.;KOMA, J. 1961,263-285.; FERKO, V. 1978,143.; GUNDA, B. 1954, 76-87.
  16. Pozri: SOMOGYI, M. 1905, 22.; MATTER, J. 1899, 64.; GALLO, J. 1968, 411-423.; TÓTHOVÁ, V. 1968, 24-36.
  17. A vándoripar kialakulásához (K vzniku potulného remesla): MATTER, J. 1899, 7.; SOMOGYI, M. 1905, 36-37.; PECHÁNY, A. 1898, 412-413.; BEDNÁRIK, R. 1943, 222-230.; KOMA, J. 1961, 263-266.; Slovensko Ľud 1975, II. 820.
  18. KOMA, J. 1961,269.
  19. SÁGHELYI, L. 1938, 90.
  20. FÉNYES, E. 1843, 168., 176., 213., 509.; MATTER J. 1899, 94.; TÓTHOVÁ, V. 1968, 24-25.
  21. GALLO,J. 1968,411-412.
  22. Slovensko Ľud. 1975, II. 815 — 816.
  23. KOMA, J. 1961, 269.; POLONEC, A. 1974, 79-80. MARKUŠ, M. udáva, že pracujúcich v Sliezsku často platili drôtom a jeho zužitkovaním si osvojili drotárske remeslo.
  24. FÉNYES, E. 1843,525.
  25. Tudományos Gyűjtemény 1823, VIII. 27.
  26. KOMA, J. 1961,269.
  27. SOMOGYI, M. 1905, 38.; KOMA, J. 1961, 267.
  28. SOMOGYI, M. 1905, 21-22.
  29. A Magyar Korona Országainak 1900. évi népszámlálása (Sčítanie ludu krajín Uhorskej koruny r. 1900).
  30. Porovnaj: Vázlatok... (Črty) 1855, 49.; MATTER, J. 1899, 8.; SOMOGYI, M. 1905, 37.; MISIK, S. 1913, 101.; GUNDA, B. 1954, 76-87.; POLONEC, A. vykazuje na mape 50 trenčianskych drotárov. POLONEC, A. 1974. obr. 9.
  31. KOMA, J. 1961.269-271.
  32. Porovnaj: MATTER, J. 1899, 64.; GALLO, J. 1968, 411-423.; TÓTHOVÁ, V. 1968, 24—36.; Slovensko Ľud. 1975, II. 816.
  33. BALASSA, 1.1964,20.
  34. TAKÁCS, B. 1966,67.
  35. TAKÁCS, B. 1966, 68.
  36. BALASSA, I. 1964, 22.
  37. Országos Levéltár Károlyi Levéltár (OL. KL.) 16. cs. No. 162.
  38. Sčítanie ľudu r. 1881, BALASSA, I. 1964, 22.
  39. BALASSA, I. 1964, 22., 23.; ÉBLE, G. 1911,1. 276.; OL. KL. 16. cs. No. 163.
  40. OL. KL. 16. cs. No. 163.
  41. TAKÁCS, B. 1966, 70.
  42. BALASSA, I. 1964,23.; CSÍKVÁRI, A. 1939,213.
  43. Údaje ÉZSÖL, T.-a; PETIK. R. 1975, 169.; PODOLÁK, J. 1958, 315.; GUNDA, B. 1976, 34-35.
  44. Odhliadnuc od Cigánov. Cudné, že v regéckej sklárskej hute založenej r. 1698 a v troch slovenských osadách Óhuta, Újhuta, Középhuta, dnes Háromhuta, ktoré vznikli na jej okolí, potulné obločiarstvo sa nevytvorilo.
  45. OL. KL. 16. cs. No. 163.
  46. BALASSA, I. 1964, 46.
  47. TAKÁCS, B. 1966,69.
  48. PETERCSÁK, T. 1973. 531.
  49. TÓTHOVÁ, V. 1968.25.
  50. GALLO, J. 1968,416-417.
  51. TÓTHOVÁ, V. 1968, 25.
  52. GALLO, J. 1968,418.
  53. GALLO, J. 1968,418.
  54. Tkaninové alebo kožené popruhy v Gemeri majú názov chrombije (GALLO, J. 1968,418.).
  55. Pozri: GALLO, J. 1968, 418. obr. 5.
  56. Názvy nástrojov používajú v oboch jazykoch. V zátvorke uvádzam slovenské výrazy používané v troch obciach.
  57. GALLO, J. 1968, 418.
  58. SÁGHELYI, L. 1938,190. 275.
  59. PETERCSÁK, T. 1973, 532. GUNDA, B. 1976, 34—35. Podľa neho aj prví osadníci sa už vyznali v drotárskom remesle. Najnovšie zbierky však tejto mienke protirečia.
  60. PODOLÁK, J. 1958, 313.
  61. Porovnaj: SZALONTAI, B. 1970, 68.; PETERCSÁK, T. 1973, 532.; PETIK, R. 1975,170.
  62. SOMOGYI, M. 1905,40.; POLONEC, A. 1974, 81.; Slovensko Ľud. II. 1975, 820.
  63. SOMOGYI, M. 1905,40.; BEDNÁRIK, R. 1943, 222-230. Slovensko Ľud. II. 1975, 820.
  64. KOMA, J. 1961,270-271.
  65. SZALONT AI, B. 1970, 43.; PETERCSÁK, T. 1973, 543.; PETIK, R. 1975,174.
  66. MATTER, J. 1899, 62.; BENDÁRIK, R. 1943, 222.; GUNDA, B. 1954,76-87.; KOMA, J. 1961,274.; POLONEC, A. 1974, 80. a obr. 2.
  67. Veľké Rovné. Pozri: POLONEC, A. 1974, obr. 2.
  68. PETERCSÁK, T. 1973, 543.; Porovnaj: PETIK, R. 1975, 173.
  69. MATTER, J. 1899, 62.
  70. KOMA, J. 1961,274.
  71. Pozri: SZALONT AI, B. 1970, 47-72.; PETERCSÁK, T. 1973, 527-548.; PETIK, R. 1975, 165-186.
  72. PETERCSÁK, T. 1973, 544-545.; KOMA, J. 1961, 273.
  73. PETERCSÁK, T. 1973, 534.; PETIK, R. 1975,175.
  74. BEDNÁRIK, R. 1943, 222.; GUNDA, B. 1954, 76-77.
  75. POLONEC, A. 1974,83. Porovnaj: MATTER, J. 1899, 65. a SOMOGYI, M. 1905, 39.
  76. KOMA, J. 1961,272.
  77. GALLO, J. 1968, 417.
  78. SOMOGYI, M. 1905,40.; PECHÁNY, A. 1913,122.
  79. Napr. dielňa S. Hunschika v Moskve (MATTER, J. 1899, 66.) Porovnaj: BEDNÁRIK, R. 1943, 222-230.; KOMA, J. 1961, 275-280.; POLONEC, A. 1974, 81-82.; Slovensko Ľud. II. 1975, 820.
  80. SOMOGYI, M. 1905, 51. Pozri FERKO, V. 1978, obr. 1.
  81. PETERCSÁK, T. 1973,534.
  82. PECHÁNY, A. 1913,123.
  83. KOMA, J. 1961,270.
  84. SZALONTAI, B. 1970, 72.; PETERCSÁK, T. 1973, 547.
  85. KOMA, J. 1961,272-274.
  86. GALLO, J. 1968,418-419.; KOMA, J. 1961,281.
  87. KOMA, J. 1961,283.
  88. SOMOGYI, M. udáva, že zárobok drotárov opravárov a pracujúcich v dielňach na prelome storočia sa pohyboval medzi 400—600 korunami. SOMOGYI, M. 1905, 44—45.
  89. PETERCSÁK, T. 1973,537.
  90. SOMOGYI, M. 1905,45-46.; KOMA, J. 1961, 271-272.; GALLO, J. 1968, 417-418.
  91. PETERCSÁK, T. 1973,547.; PETERCSÁK, T. 1978,23.
  92. KOMA, J. 1961, 270.; GALLO, J. 1968,418.
  93. BALASSA, I. 1964, 63. 166.; PODOLÁK, J. 1958, 314.
  94. Štvorhranná plachta z celtoviny, na rohoch so štyrmi povrazmi. Porovnaj: PETERCSÁK, T. 1978,31.; PALÁDI-KOVÁCS, A. 1973,431-462.; GUNDA, B. 1976,35.
  95. PETERCSÁK, T. 1973,539-540.
  96. BEDNÁRIK, R. 1943, 222 - 230.; KOMA, J. 1961, 271.; GALLO, J. 1968, 422.
  97. MATTER, J. 1899, 33-36.; PODOLÁK, J. 1958,314-315.; GUNDA, B. 1976,35.
  98. O potulných remeselníkoch presné údaje nemáme. Ich približný počet sa dá ustáliť len podľa pamäti. Porovnaj: PETERCSÁK, T. 1973, 533.
  99. GALLO, J. 1968, 421.; KOMA, J. 1961, 279-284.; POLONEC, A. 1974, 87. TÓTHOVÁ, V. 1968, 32.
  100. BEDNÁRIK, R. 1943,222-230.; TÓTHOVÁ, V. 1968, 35.
  101. KOMA, J. 1961, 284-285.; GALLO, J. 1968, 422.; TÓTHOVÁ, V. 1968, 35.; POLONEC, A. 1974,88-89.

 

 

  
Előző fejezet Következő fejezet