|
|
Nezanedbateľnú oblasť mnohostrannej činnosti Štefana Lamiho tvorí organizačná a odborno-metodická práca folklórneho hnutia. „Dvadsaťpäť rokov strávil v službách rozširovania a pestovania slovenskej národnostnej kultúry a osvety v Maďarsku“ — píše o ňom Michal Krajčík v Našom kalendári 1986.
Bol svedkom zrodu skoro všetkých slovenských amatérskych súborov. Inštruoval ich, zapájal ich do osvetového hnutia Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Vystupoval ako ich pravý menedžer na zájazdoch DZSM a pri príležitostiach rôznych slávností, súťaží. Bol zakladateľom súťaže Vyletel vták, na ktorej sa predstavovali naše najlepšie slovenské folklórne súbory. Jubilant patril medzi prvých, ktorí vyvinuli spoluprácu s Odborom pre zahraničných Slovákov Matice Slovenskej v súvislosti s prípravou krajanského programu na folklórnych slávnostiach v Detve. Živé kontakty tu však už existovali skôr, bádatelia Umenovedného i Národopisného ústavu Slovenskej akadémie vied sa zaujímali o krajanský folklór. Pracovníci týchto inštitúcii nachádzali v našom jubilantovi bytostne zaujatého, zorientovaného, praxou vyškoleného kolegu a v neposlednom rade úprimného priateľa. Spolupráca inšpirovala obe strany a možno Štefana Lamiho aj stimulovala v zberateľskej práci. Pri svojej zväzáckej činnosti horlivo zbieral folklórne tradície, balady, detské hry, ľudové piesne. Keď išiel medzi Slovákov, vždy si našiel čas aj pre výskum.
Výsledkom tejto práce sú tri samostatné publikácie a štvrtá sa pripravuje. Napriek tomu, že sú jeho publikácie určené širšiemu čitateľskému kruhu, na Slovensku sa tieto zbierky dostali len do odborných kruhov. V recenziách sú zberateľská práca autora a prínos pramenného materiálu vysoko hodnotené. Odlišne od edičnej praxe na Slovensku, texty, či už v Rozprávkach spod Pilíša, alebo v zbierke Výročné zvyky a ľudové hry, sú publikované v nárečovej podobe. Domnievame sa, že pre čitateľský okruh Slovákov v Maďarsku sú takto značne komunikatívnejšie, ako v spisovnej forme, nehovoriac o tom, že mnohé by stratili svoju autentickú atmosféru, vtip i pointu. Zbierky sú opatrené informatívnymi úvodnými či záverečnými staťami, za ktorými najmä v zbierke Slovenské ľudové balady v Maďarsku, vidno popri zberateľskej (145 balád) aj rozsiahlu bádateľskú prácu pri vytváraní typológie a vyhľadávaní variantov. Zberateľská práca Lamiho sa sústreďuje najmä na materiál z obcí Zadunajska, Peštianskej, Novohradskej a Boršod-Abaúj-Zemplénskej župy, zaujímavý z hľadiska prevrstvovania jednotlivých kultúrnych vplyvov, i zachovania charakteristických črt jazyka a spôsobu života.
Štefan Lami na výskume v Sarvaši. Foto: Vilmos Gaján, 1985
Štefan Lami s docentom Zoltánom Némethom v Zemplíne. Foto: Vilmos Gaján, 1986
Tým, že pochádza z národnostného prostredia — narodil sa a celý svoj život prežil v Pišpeku (Püspökhatvan) a ešte i teraz tu pracuje a užíva si zaslúžený oddych — je jeho národnostné povedomie určené. Roku 1948 bol zakladajúcim členom Umeleckého súboru Maďarskej ľudovej armády. Po skončení Kultúrnopolitickej školy sa stal referentom Ústavu ľudového umenia, do DZSM sa dostal v r. 1960 a tu pracoval až do svojich 61 rokov. Nemôžeme zabudnúť na jeho všestrannú činnosť vykonávanú v prospech slovenskej literatúry a národopisu - bol pri kolíske národopisnej sekcie a táborov —, popri tom aj sám stále publikoval v Ľudových novinách a Našom kalendári.
Momentálne pripravuje publikáciu o slovenskej svadbe. Jeho životným krédom je: „Za dôležitú úlohu pokladám, aby tradičnú kultúru, na ktorú si ešte pamätajú staršie generácie, zozbierali a v rôznych vydaniach zvečnili a sprístupnili mladšej generácii. Takýmto spôsobom zabezpečíme prevzatie a začlenenie pokrokových elementov dávnejšej kultúry do našej socialistickej kultúry.“
Lamiho zbierky prispievajú nielen k vedeckému poznaniu, ale i sebapoznávaniu Slovákov v Maďarsku, k pestovaniu vedomia spolupatričnosti i príslušnosti k širšiemu kultúrnemu dedičstvu.
Usmiatemu a srdečnému Pišta báčimu želáme aj v ďalších rokoch dobré zdravie, veľa životného optimizmu a tvorivých síl!
XI. Národopisný tábor sme usporiadali v malebnom prostredí troch mátranských dedín. Osemnásť účastníkov konalo výskum v Dolnej Hute — Mátraszentimre, Hornej Hute I. — Mátraszentlászló, Hornej Hute II. — Mátraszentistván. Všetky tri dediny majú spoločnú administratívu, keďže počet ich obyvateľstva je veľmi malý: žije tu 526 ľudí, z nich 214 Slovákov. Z prednášky Tivadara PETERCSÁKA vysvitlo, že tunajší Slováci prišli sem z Moravy a zo západného Slovenska v 18. storočí. Zaoberali sa tavením skla a pracovali v baniach.
Dnes sa už zmenili pomery, obyvateľstvo sa živí hlavne prácou v lesnom hospodárstve, mnohí žijú aj z turizmu.
Výskumná práca nášho tábora bola zameraná hlavne na rodinné a výročné zvyky a lesné hospodárstvo. Vychádzali sme z toho faktu, že väčšina našich účastníkov ovláda slovenský jazyk, čo je základom výskumu duchovnej kultúry. Pracovali sme v piatich skupinách. Zloženie skupín sme zostavili tak, že k starším skúsenejším kolegom sme pridelili študentov, vysokoškolákov, aby sa naši mladí záujemci naučili metódu zberateľskej práce.
Účastníci XI. národopisného tábora v Alkári. Foto: Vilmos Gaján, 1985
Informátor Alexander Gubala z Alkáru. Foto: Vilmos Gaján, 1985
Napriek krátkej doby strávenej v teréne sa nám podarilo pozbierať pomerne bohatý materiál. Zistili sme to na večerných poradách a na záverečnom hodnotení. Samozrejme ozajstné výsledky táboru môžeme posúdiť iba po odovzdaní materiálov. Zatiaľ môžeme pokladať za naše najzaujímavejšie objavy kútnu plachtu s bielou čipkou a zvyk perkeľovania nevesty po svadbe. Tento zvyk prevzali Slováci pravdepodobne od Palócov, u ktorých je všeobecne rozšírený. Vedúcim tábora bol Ondrej KRUPA a organizátorkou Milka TÓTHOVÁ. Mali sme dvoch hostí zo Slovenska, Zitu ŠKOVIEROVÚ a Kornéliu JAKUBÍKOVÚ, obidve sú vedecké pracovníčky Etnologického kabinetu Univerzity Komenského. Účastníkmi boli: náš bývalý spolupracovník Štefan LAMI, Ján KOPPÁNY zo Slovenského Komlóša, Pál KOMOLY zo Segedína (Szeged), Viliam GAJAN z Mlynkov (Pilisszenk ereszt), Pavel B ACS A, odborný asistent Katedry slovenčiny Pedagogickej vysokej školy v Segedíne, študenti z budapeštianskej univerzity Eötvösa Loránda, z pedagogických vysokých škôl v Segedíne a Ostrihome (Esztergom). Naši mladí účastníci prejavili prekvapujúci záujem o zberateľskú prácu, ku koncu tábora už pracovali samostatne.
Za úspešný tábor môžeme vďačiť miestnym aktivistom nášho zväzu Ladislavovi ZAKUPSKÉMU a Jurajovi BLAŠKOVI, ktorí nás vítali veľmi srdečne, pripravili nám informátorov, pomáhali nám. Počas celého tábora sme mali taký dojem, že pre dedinčanov je do určitej miery sviatkom naša prítomnosť, cenili náš záujem o ich kultúrne dedičstvo a veľmi ochotne a trpezlivo odpovedali na naše otázky. Aj po ulici sa snažili hovoriť po slovensky, aby sme sa im prihovorili.
Na záver môžeme konštatovať, splnili sme cieľ, ktorý sme si vytýčili: pozbieraný materiál je vhodný na spracovanie vo forme štúdií, dokumentovali sme miestne slovenské nárečia, naša prítomnosť posilnila vedomie národnostnej identity tunajšieho obyvateľstva; získali sme novších záujemcov o národopisnú prácu. Veríme, že aj ďalšie podobné tábory sa uskutočnia a obohatia paletu výskumov našej národnosti.
Emília Tóthová
1.
Moja aňóša rosprávala, že apóš voľakodi, keť k ňéj choďievav, hát keť mládeňec bóv, tak tajšou k ňéj. A kamarád jeho bóv na sabaččágu, tag ho otprevádzav za mašinu. Keď mašina odišla, tag si vom pohútav, lebo von na Šápe bívav, že pójďe k ňéj na Veňarec. Tak sa zobrav. Tajšou po cesťe a na edom kúšťik odišóv, tag ho edom hintő, štvorka dohoňili. A kočiž mu vraví, parádni kočiž že: No, pajtáš, ďe táďeš? Táďem vraj na Veňarec, gu frajerki. Hát tak si saňi, táďem aj ja vraj ta. Hát ešťe si dav aj zapáliť. Spítav sa, či fajčí, aj mu dav. A sa ďalej shovárav šakovo. A ras sa to spítav: Pajtáš, poznav si ti na Veňarci Deržófiho? Hat, poznav, hat zvikuv som robiď u ňich. No vraj zaťav na preňiho ručnáka koňa a poviedav: toto je vraj vom zdochúv už, ale ešťe domov zažeňiem. Hát apóš si hútav, čo to buďe s toho. Hat aj lem seďev. A potom aj sa ďaléj shovárali. Keť prišli na kraj ďeďinu, tam uš potom poviedav: No, kamarát, uš choj sťaďe, skeďe kceš. Ja ťa ďaléj zaviesť ňemóžem. Apóš skočiv s koča dóu, s hintova a ďále ňišt ňeviďev. Nebáv sa. Ni.
2.
A toto som od mojej mamóuki počula, aj od apóku, že bola ena ďióuka. Tajšla slúžiť na Širák. Ale ona sťato z Jači pochádzala. A večer tajšli spad. Ako sluška misela šecko pozatvárať a ešťe aj kuchiňu, a poobzerala sa, videla, že ena mačka jesto tam, cudzia. Chiťila metlu, vidurila mačku tavo. Ale ako ona mačku durila, tag ju ako čo bi ju vistrčilo s kuchiňi tavo. A potom lem išla, išla lem za šľachom. Ňidž ňeviďela, lem vždi volalo, žebi šla. A ďe dvójšla? Zo Širáku na Šajvejď. Tam bola ena stuňa. Ale stade zviklo vodiť aj druhiho. Ale ako ona k tej stuňi prišla, ako ju do tej stuňi kcelo sťiahnúť, volalo, tag sa ona chiťila o zrubi, a ňedala sa. Ale orali tam ňiďeľako bíreši voňe a na nodz ňechoďievali báronovi bíreši domóv, tam boli ňiďeľako ako hát stuňa bola. Ona začala tam plakať, tag sa zobuďiv edom a tak pozobúdzav aj druhich. Stanťe vraj, tu voľáka chiba jesto, vraj voľachto plače. Hát tag potom oňi tajšli to opáčiť, čo je to, lebo vedeli že o ňom, že zviklo tam vodiť. Tádu ta, ale uš meno ňeviem číja bola, lem mi apa tam bóv medzi ňima. Ale ju ňevládali, boli tam aj mlačí aj starší, ale ňichdo ňevládav odonďiať, odjaviť ot tej stuňi, lem apa. Tajšóv tem a tem sa k ňej prihovárav, a tag tomu engeduvala. Ale žiadom duchu ňeveďev druhí otrhnúť. Biela mačka bola.
3.
Toto zas ešťe pred vojnou bolo, no to uš pametám aj ja. Tajšóu edom mojho mužov kamarát. Taňiesou edom papier na Hajnal gu gazdovi, lebo čeľaď bóv. A keď išóu domóu, bóv vom pri kravách, mav rendešnú, keľavnú palicu. A tak si vom hútav, že kebi edon zajac tu bóv, tag bi som ho zabiv a bola bi dobrá večera. Ešťe si dobre vraj aňi ňepohútav, zajac tam bóv uš pri ňom. Tag ho aj zaraziv, aj sa vikrbaviv zajac a von tajšóv že ho vezňe huor. Keť ho kcev vziať, viskočiv na chrbát, aj palicu zav zajac do ruki. A keď mu viskočiv na chrbát, tag mu poviedav tri ráz ena za druhim, že: No, Jano, uš ťahaj, ťahaj, ťahaj! A vom miseučina dóv, či do vrchu, fšade, fšaďe uťekav, celkom pokraj dedinu. Len sa to báv, že tam bola ena stuňička ňiďeľako, že o tej siahňe a tak sa ťahav lem abi blízo ňejšóv pri téj stuňički. No tak dójšov na kraj ďeďinu. A tak prišóu večer, uštma bola, začali zvoňiť na večer. Tag mu zajac podav palicu do ruki a skočiv mu s chrpta dóu. A von potom tajšóv aj pánovi sa hlásiď, že hát prišóv naspek, ale zajac aj tam pri ňom stáv. Ňichto ho ňeviďev, darmej im vravev, že je tam, ňichto ňeviďev ňišt. Nazdali sa, že je opili. Tajšóv domóu a cez lavičku miseu, cez jarok préjť. Zajac aj tam popretku, pred ňim. Potom aj domóv prišóv a keť prišóv do kuchinskích dverí, tak sa von ponáhľav zato tanu, dvere hňeďzatvoriv za sebou, ale palica už todi zaseg lem u zajaca bola, ale tag uďeriv na dvere, že to strašnvo bolo, vraj strašňe puklo. A potom uš dvójšlo tanu do chiži a zato spadov hrobe. Viložili na posťeľ, ale za dva tíždňe ležav. Toto pravda bola. Moj muž aj ho viďev. Ale ena ňiťka suchá na ňom ňebola.
Tam bívali konope. Tie sa inde ňeroďili. Tam najlepšie boli. Lem to, že tam bolo dobruo, lebo čag konopu ag zasiali, keď veľa pupeňec bóv, uš ňeboli dobrie, to boli šeckie zarasťeňie do vena. Tu bolo dobre aj blízo bolo. Každí mav celú konopisko. Mi zme mali dve konopiská, obidve boli vždi zasiaté. Edna boli uš velkie konope. Ako sa tie volali tie velkie konope. To boli takie dlhie na šránge volakodi robili, a tieto kračie boli na oblečeňia. Každí svoje mav... chto si čo vibrav, zeme todi tag bolo. Lebo edom kcev Červejd, druhí kcev Kopanicu, takto volajú zeme naše. Komu bolo načim konopisko, hát tag tem dostav konopisko. Ag bolo dosť širokvo, tag na poli, lebo na troje rozdelili medzi deťma. Každimu bolo načim zato sa braťia zo sestrámi todi pohňevali, každí, keď uš deľba bola, lebo každí dobrvo kcev, planvó aňi edom ňekcev, tak sa zato pohňevali uš braťia, sestri, teraz ňinto sa bálem začo hňevať.
Informátor: Jakus Pál 1906.
Boli poskuňie konope, matorňie konope, aj zrebe konope. Či ja viem aké konope? A to potom tak česali, na takej šťetki, ešťe malo mi na paláši takie šťetke. Trhaď, potom ich zamočili. Chotáre boli takie močilá. Tam zamočili konope a tam boli za dva tíždňe, za tri. Ak sa vimočili, potom ich viťáhli a potom tam sa sušili. Keď uskli, tak keď uskli, tak potom išli tĺcť ich, taká stúpa sa volala. TÍkli konope. No hát potom išla trlica. Na trlici tag trlicuvali. No keť tam vionďiali, tak potom išli meť. Tam uš večer ďióke meli. Šťiri-peď sa zišli dovena. No tie tam meli, spievali a potom prišli mládenci k ňim, no to boli šťiri-peď roke. Tam sa sháňali troška tí mládenci, potom tašli zas druhim, potom tak sa motali, ale ždi spievali po ďeďiňe. Po ďeďiňe ždi spievali. Aj po maďarski, aj po slovenskí.
Tag bolo, že mlačí mládenci, chlapci čo boli, tí robili vizitérku. A tag robili, a to starší z mlačima robili, že položili eno vrece takto, takto držali edom obrus. A tem mlačí si tam zastáv na to vrece, zato pred ňim stáv, lebo bi si aj bóv aj hlavu rozbiv. A tam edom zas mu vravev, že „alkalmaž lebo ňi alkalmas“. Ako to načim slovenski vraveď? Slovenskí zabudňem, uhorski sa shováram teraz. Potom to tem mladí si zastáv na to vrece, vom ňeviďev na zátku, vrece držali dvaja, a keď poviedav tam tem čo ako doktor bóv, že alkalmaš, katonának alkalmas, tí potom vrece viťiahli, spadov, abi ňespadov, lebo hlavu bi ňepobiv, tanu zato chiťiv tam. Vom to ňeveďev, čo robia na zátku, lebo tam bóv edom obrus. To dvaja držali takto. A potom hát vom stáv na tom vreci, vieš ako vravím teraz? A tí tem ako doktor, to bov doktor, tem poviedav, že „za vojáka, za vojáka je súci!“ Tí vrece viťiahli, spadov tem, doktor ho chiťiv. Ňi doktor bóv, z mládencov. Z mládencom takto začali. A uš keď ďeveď hodín bóv, uš todi starší mládenci vraveli: „Chlapci, uš ďeveď hodín je!“ — tí uš miseli táď domóu. No, potom to blška. To tak šorom išli, sa boskávali. Za to miseli plaťiť. A starší mládenci ňeplaťili, lem mladí miseli plaťiť. S tích peňazí potom spravili naostatok edom ďiovockí báľ. Priadockí báľ.
Žito sa im urodilo, z toho mali na chleba. Na Sarvaši mleli, na fúriku odviezli do mlina. Mali grizešku, chlebovú múku aj otrubi. Prvá aj chlebová múka bola.
Na pečeňia múku na peci v slamienku hriali.
Kvas predsvetom robili a o štvrtej hoďiňe miesili cesto na chleba.
Par si sami spravili: Chmel uvarili, širokie otrubi, málo ovos, aj jačmeň dali, takto robili s toho gomole, potom tie na lesku nakládli na slnko, keť trocha to zasklo, ho prelamovali abi ňeoplesňev. Keď uskóv v žačkove na pec položili a potom do komore na polic.
Do kvasu na každí chlieb za ednu hrsť namočili skoréj dvoma hoďinámi. To potom preliali na sitku, dali to do kvasu, málo drožďe, potom s kvasovkóv zatrepali, položili rásoške a z obrusom zakrili. K miešaňí dali letňú vodu, to mliečňikom merali a takto zatrepali. Cesto na chleba za hodinu miesili, keď sa už dobre hor bralo s koritka, bolo vimiesenvó.
Kim sa pec vikúrila, zaťiav cesto skislo.
Kúrili s plevóv, ze zrapkámi, slamóv, zetkámi aj ražďinóv. Tak vedeli kedi je pec vikúrená, keť po ťehlách poťiahli ohrablom, spodok peci sa iskriv, alebo múku, otrubi hodili do peci, ak sa to hňeď chiťilo horeť, značilo to, že je pec vikúrená. Viváľanvo cesto v slamienkoch ešťe kislo, potom ho zo slamienkov na lopatu vivráťili a posadili do peci. 5—6 kilovie chlebi piekli, 3—4 kusi to pre šiesťich, lebo teľkí boli, takto im trvalo za dva tĺžňe. Keď sádzali, kríže metali, „vejmeno otca, i ducha svätého“, abi to pán boh požehnal, a potom mu ešťe aj cmugli zato, abi visokie chlebíke upiekli. Potom chlebíke na hodinu sa poobracali abi sa ňepochitali.
Keď ich s peci vibrali, tak s handričkóv umili chlebíke, spodok malóv metličkóv pozmetali, na vrece pokládli potom do komore na ráč položili.
Piekli pred plameňom lepňík, bov ťenkí, smotanoví, hrubí, kerí z masťov zamiesili, na kocke porozkrajovali a ťeplvo jedli. Opekance šúľali, posekali a takto pred plameňom piekli. Preliali z horúcov vodóv, oceďili, pomastili a makom, brindzov, tvarohom osipali.
Z kukuričnéj kaši gerheňe, z múki mále piekli, dali do toho aj málo cukor a z mliekom zamiesili.
Piekli aj kisnutie kifle, tvarožňíka, orechovňíka, makovňíka, bagáňe aj iné cesto.
Informátorka: Janecsko Jánosné 1928.
Noví rok: Rano prevarenvo mlieko s cukrom, lebo babkávé-franc káva s koláčom jedli.
Obed baraňí paprikáš, bóv šavaňúšág, uhorke, gerečke, paprika s kapustov a chleba.
Večera surovo mlieko, svinskvo sira.
Veľkí piatok: raňajka čo prišlo, obed zo šonki poljovku uvarili a z chlebon jedli, večer friškvo vidojenvo surovo mlieko.
Veľká noc: Predodňom večer, to bolo v sobotu koláča, šiiteméňe, kifle salo vie, makovňíka, tvarožňíka.
Raňajka na Veľkú noc bola studená šonka a klbása uvarená. Obed, uvarili sliepku na poljovku, alebo na paprikáš, krumple uvarili f koškách, obielili a na cibuľovéj masťi pokluťili a s koláčom jedli. Na druhí d’en rano varenú studenú šonku, hrubú klbásu, farebné vajcia, tieto v cibuľovich šušolinách vo voďe varili, keď táto voda vrela, tak 5—7 minúť sa uvarili vajcia. Na poluďenok prihriali baraňí paprikáš. Chlapi ňi veľmi jedli, lebo kde boli oblievať, tam ich nachovali, tak ňeboli lační. Večera bola len tak zo zviškámi alebo pili mlieko.
Turíce: v sobotu piekli cesto, tak nachistali na sviatok, jedli koláč, kifle, makovňíka, tvarožňíka, orechovňíka a ešťe aj inakšie cesto.
Lucka: ten ďen jedli tak ako každí ďen.
Na Štedrí večer: pížike varili, tieto tak ako haluške z makom, s tvarohom z grizom. Kuraciu poljovku lebo paprikáš s koláčom jedli. To vraveli že kura hrabe na zadok, a sviňa tá dopredu rije. Zato jedli na noví rok svinskvo meso abi mali celí rok šťastní.
Dolná Huta (do r. 1938 Ötházhuta, Mátraszentimre), Horná Huta I. (do r. 1938 Fiškalitás Huta, Mátraszentlászló), Horná Huta II. (do r. 1938 Felső Huta, Mátraszentistván) 1987
Dolná Huta
1923:
Staré ženi sa zebrali a išli pítať dívku a keď prisľúbila, dali sa do hrbi. To boli ženi z roďini, staré babi. Keď prišli k ňej do domu, hovorili, že je tam kvítko, ktoré chcú odtrhnúť. Keď sa prisľúbila, že príde za ženu, bol aj mulatčág.
Informátorka: Répay Andrásné 1922.
1939:
Na prezvedi išli len večer potme, že kebi im dali košík abi o tom ľudia ňeveďeli. Stalo sa, že ju ňedali, ale aj tak sa to v ďeďiňe dozvedeli. Báčiho žena, anďika, tú poslali, či sa zaňho vidám. Ja som ho ňechcela. Potom ma nahovorili néniki, tatove sestri, že lúbi robiť. Jeho mama už bola stará, tak tá aňďika ma pítala.
Zásnuby
Informátor: Monostori 1905.
1923:
Boli rukovine, kďe sa ručňíki čarovali, ona jeden mňe a jej druhí. Bola tam rodina, bratov, unoki zavolali, starích rodičov, veľa ľudí, jak ve svadbe. Rodina, čo prišla, doňiesli pálenku, víno, pivo, to pili. Druhí deň išli ke kňazovi, kedi sa budú prisahať. V novembri bola svadba.
Informátorka: Odier Józsefné Sasvári Irma 1922.
1938:
Mi sme ňemali obrúčki, mali sme ručňíki, to sme si čarovali. U nás sa poved’ia, že sú to rukovine. To bolo na Veľkú noc, svadba bola na Svätého ducha. Muž odešel na 7 tídňí do Komárna, tam si troška zarobil na svadbu, on bol sirota, tato mu zemrel v 1. vojňe a boli 6 brati. Mal len mamu, dovica bola. Keď prišiel na tie rukovini, to už bolo pozhovárané. Už bolo všetko odbavené, len sme si čarovali ručňíki. A ešťe sme sa tak oklamali, že sme si zakrúťili jednu handerku a potom sme si to tak dali. Zasméli sa na tom, až potom druhí raz sme si dali ručňíki. S ňim bola aj mama, švagriná, aj sestra, aj švagor. Boli veliké rukovini, bolo zrichtované všetko. Dom, v ktorom boli rukovini, mládež poznačila znakmi z hnojúfki, čo krava vilajňila, krížiki, nohi a všelijaké písmená vipísali. To preto, že tu boli rukovini. Ráno všetki múri také pomatlané od kravincú boli, také veliké hlavi, nohi, ritnatích všelijakích ľuďí, to mládenci od pestva robili. Bolo aj tak, že ňeveďeli vopred o tom, lebo ňiekoho vedeli tak chitro uvariť. Rukovini to boli v noci. Vedeli sme, že prídu, mali sme narichtované. Prišli až pred ránom, okolo 2—3. hoďini, búchali, mi sme spali. Hovorili, že prišli ružu otrhnúťí, ale že to ňeňi ruža, ale bimbó. To bol vždi takí zvik, že trošička tak robili, jak kebi to ňečuli, jak kebi sa hnevali. Tak klepali velice, pusťe nás, lebo keď nás ňepusťíťe, ideme inde pítať. Ostatní o tom tak zvedeli, že počuli odtál pekné pesňički spívať. Z jeho stráni prišla najbližšia rodina, on, brat, švager, švagriná, oťec, mama a néna. Potom išli zvolávať ostatních.
Keď vošli dnu, dali mi najprv jednu onucku. Aj mi vopred povedali, abi som sa merkovala, že ma oklama. A ja som si to ňechiťila. Aj ja som mu dala onucku, a on si to chiťil. Potom sa začali velice smít. A potom som už dala pekní ručňík. Aj on mňe dal takí. Keď sme tích predňejších lepšie ucťili, tak nadránom išli po ostatních. Okolo 9 ráno sa potom už všetci rozišli.
To bolo zo soboti na ňeďeľu. Bolo veľajá aj takích, čo si ešťe potom dali naspátek ručňíki, rozešli sa.
Pozývanie
Informátorka: Odier Józsefné Sasvári Irma 1922.
1938:
Predvečer svadbi sa od mladožeňíka zberali po dvaja družbi a tak išli zvolávať. Každí mal púl litra vína v ruke. Povedali kedi buďe veseľa, kedi obed, kedi prísaha. Klepali na dvere, mali také palički a na tom šnúrki. Pierka dávali družbom družice, že ktorá kemu dá, že to buďe jej frajer.
Ohlášky
Informátorka: Odier Józefné Sasvári Irma 1922.
1938:
Vihládka bola na tíďen po rukovinách. Kto si ňečuje vihláseňí, že ten má hluché ďeťi. Tak, že vždi chodili počúvať vihládku. Pri tom sme stáli spolu vedľa seba. V čase ohlášok už mohol chod’iť k ňej spávať. A veľa už bolo aj v druhom stavi. A včil je to tak. Na tri vihládki bolo. Svadba ňebola hňeď potom. Dal vihlásiť, ale svadba ňebola hňeď.
Funkcionári
Informátorka: Odier Józsefné Sasvári Irma 1922.
1938:
Pri prísahe bol svedkom krstní tato, obaja. Ženi ňebívali. Jeden, čo sa staral o víno, to bol gazda, čo bol takí rendeš, teho dali. Keď viďel, že ňiekto veľa nosí, už zakázal dávať víno. Zaprél komoru a tak. Boli šésťi družbi a šesť družice, každí mal pár. Bolo aj po 10 párov, kďe jak rodina bola. Krstná matka sa na svadbe volali svatka. Jej muž bol ako starejší. Tí museli dať veľkí dar, ja sem si to chiťila medzi prsti tie stovki a tak sem si vimíňala moju krstnú.
Informátorka: Szénási Julianna 1924.
1944:
Krstná mama nosili veľkí cifrovaní koláč, radostňík. Dzífčence, moje mátki boli družice, ale ňie všetki sme povolali, mala som 16 mátki. Starejší odpitoval uherski, čítal, čo bolo popísané, ešťe ráda boli, že vedel prečítať. Perko mal žeňích na prsách, rozmarínové, aj ňevesta na prsách. Aj družbi mali také lístki rozmarínu, aj starejší. Ostatní ňie.
Informátorka: Szabad Ferencné 1928.
1954:
Prišli pítať tri ženi, jeho mama, sestra a ešte švagriná. Mi sme už vedeli, že prídu, mali sme narichtované. Aj on s ňimi prišiel. Ešťe v ten deň sme prisahali na tanáčházi. Rukovini ňeboli. Starší ešťe robívali, ale vtedi už ňie.
Od pitačiek na 6 tídňi sme mali ohláški. Vo februári boli pítať a až na Veľkú noc bola svadba. Dočkali sme lepší čas. Svadbu robili v dvoch domoch, moja rodičová u nás, jeho roďičová u ňeho. Hosťia prišli doňútra a dostali piť a jesť. Predtím hrali Cigáňi. Nevestu oblékli ind'e, u jednej roďini potom prišli družbi po mna, keď už ženích bol u nás. Odpítali sme od mami od tatu a šli prisahať. Ňič ňedávali ňevesťe so sebou na sobáš, abi bola bohatá. Odpitovačku od rodičov, vždi krstní tato hovorí. Pred všetkími. Rodičia sedeli za stolem, každí stanul, keď hovoril krstní. Rodičia mladích ňežehnali.
Krstná mama bola mamina sestra. Družba bol mužov kamarát. Družbi bolo vícej, jeden alebo dvaja védli nevestu. Mladožeňík mal najkrajší a največší pérko. Pérko mal on, potom ten, čo véd ňevestu a krstní tatovci. Pérko mladožeňíkovi dala ňe vesta a družice dali chlapcom. Pérka boli len biele s 2 zeleními lístečkami. Rozmarín ňedávali. Perko dávali predtím večer u mladožeňíka, kde sa zišla mládež.
Na prísahu sme išli peši. Veľajá išli se spevom, ale len na kúsku nás odprevadil. Mňa véd družba a jeho dívka, len pred oltárem sme sa dali dohromadi. Ľudia višli z bráni a dívali sa na ňevestu, pritom zviknú ponúkať im víno a koláče. Aj teraz. Sprievod ňezvikli zastavovať, to ňerobia. Jedna žena vínďe a doňesie cukroví chlieb, z toho museli mladí jesť, abi mali sladkí život. S rodičmi si podali ruki a boškali sa.
Keď sa ňespracú všetci do jednej izby, tak jeďia na 2 razi. Ostatní zatiaľ vonka tancovali. Mladí sedeli naprostredku. Moji roďičá boli u nás v dome, k žeňíchovi išli s ňevestou len krstní rodičia. Jedlá varil jeden mladí človek, pri každem jedle čosi povedal, po uherski, lebo tam boli aj Uhri. Mladí ňejedli spolu z 1 taňiera. Ňevesta mohla tancovať s kím chcela. Maškari to bívalo, ale na mojej ňeboli.
Čilej sa chlap za ňevestu alebo ňevesta na legíňa preoblečie. ZviČajňe už na 2. deň svadbi. Ňevesta mohla v kole spívať so ženami, aj s ďívkami.
O polnoci bol meňasoň tánc. Najskúr legéň s ňou tancoval, potom krstná mama, potom kto chcel. Ňevesta tancovala ve fáťole. Pri tanci dávali ajándék, kto čo chcel dať ňevesťe. Vtedi to ňebívalo veľa, ručňík, látka na sukňu, aj peňáze dávali. Ciléj už drahše dari, a peňáze (5000,— Ft). Krstná mama a jeho rodičia sedeli za stolom a pozerali čo kto dá, dávali to do miski. Potem si to ňevesta počítala, pri tom boli aj rodičia. Kto sa opítal, tomu povedala koľko dostala. Potom ju učesali a dali červení ručňík vzadu uviazaní. Zobrali ju do jednej sobi, tam prezliekli. Boli tam kamarátki a mladé ženi. Zaplietli jej kenť a dali červenú šatku, aj šati si preobliekla červené. Žeňích sa ťiež prezliekol ale inde. Potom vzali do litrovki pálenku, on to rozdával a ňevesta na miske šutemíni alebo meso, to rozdávala. Ešťe tricla koláč bol vtedi. Zakončeňie ňevesťinho tanca viňímački bolo tak, že mladožeňík chiťil ručňík, hodil jej ho za krk a tak ju viedol preč. Pri viňimačke tancovali čardáš. Veňiec a pérko mladožeňíka si odkladali, boli takí, čo si to dali zarámovať.
Pred svadbou hosťia nosili koláče a slépki, blĺžňejšia rodina. Predtím deň to doniesli, preberala to matka. Ostatní dali dari alebo peňiaze pri tanci s ňevestou. Krstná mama dala večší dar. Svadba končila o 3—4 ráno. Druhí deň sme išli kopať, mladí ňešli, tích chráňili. Druhí deň ešťe zavolali tích, čo doňiesli do svadbi, preňiesli to, čo dostala z domu (posteľ, šifón, kredenc, šparhet, perini a vankúše). Krstních rodičov ňeviprevádzali. Oheň tu ňerobá, ňepamatám také. Treťí ďeň zavolajú tích, čo doňiesli veľkí dar. Vtedi sa preoblečú ženi na mužov a naopak, chodia okolo ďeďini po cesťe a spívajú. Pohosťeňie po svadbe ňemalo zvláštni názov. Volať chodili ľuďí už tí mladomanželia. Volali tích, čo pomáhali a čo dali veľkí dar. Nedeľu po svadbe už ňič. Ňevesta už mala hlavu zavázanú ako ostatné ženi. Išla do kostola s mužom potom išla medzi ženi.
Štafírung doňiesli do domu žeňícha druhí ďeň. Z oboch strán boli pri tom asi 10—15 ľudí. Viezli to na voze, vankúše a perini ženi v plachte na chrbtoch a spívali pri tom.
Cil sa vačšé svadbi. Stále sú ešťe pri chiži, aj šátor zviknú robiť. Vídavki plaťia roďičia oboch. Vtedi ňebolo veľa ľuďí tu, lebo odišli do Slovenskej.
Zapísla: Zita Škovierová
Škola, učiteľ
Informátorka: Nagyfalusi Jánosné 1912.
Chodila som do školi 6 rokov. Škola je tá ňi veliká tu pri búde. Ešče aj z Alkáru sem chodili do školi, aj z Fiškalitáša. A tu bol aj tanítov a sem choďil aj čo na Bagóirtáši bíval. A za ten čas, kím ňebola v Alkári škola, aj z Alkáru sem chodili. Alkár je Sentimre. Učiťeľa plaťili až z Jágru. Mi sme mu ňič ňedávali.
- Dostal od obce role?
Hát mal velkí terület, jednu velkú lúku, moh si držet koži a kravu. Kto kcel, dal im ňečo, krumpír, ket sa urodil. Lebo to, lebo to. Lebo tu len krumpír a jačmeň najlepší sa urodí. Na zabíjačku mu poslali, zaňésli mu.
Informátor: Szabad Béla 1902.
Mi sme chodili do susednej ďeďini do školi. V zime aj sánki sme si vzali. Škola bola v Istváňe aj v Lásló. Len tu ňebola, lebo nás málo bolo do školi chodiť. Ja som choďil do obidvoch dedín.
V jednej bol tanító, vždi bol pijani. Potom náš tato zbadal, že ňeučíme sa. Potom povedal, abi sme išli do Fiškalitáša. To bol mrcha tanító, vibúchal hňeď.
- Platili ste dačo učiteľovi?
Ňe, toho álam plaťil. Keď sviňu zabil trocha hurek, lebo slaňini doňiesli. Ja som mal 6 rokú keď som začal a 12 keď som prestal chodiť do školi.
Informátorka: Répási Andrásné 1922.
Ja som choďila do školi, ale mój muž choďil ešťe do Ištvánu. Len jeden ostáj choďil. Potom to už prišlo, že bola vojna prvá a ňemali učiťela. A lepší počítá jag já. Má na to hlavu. Igazgató úrveďel velmopekňe spívat. On bol tu aj kántorom.
Cirkev, farár
Informátorka: Szabad Sándorné 1915.
Mi zme chodili do kostola na Báton. Mi zme tam až ďaleko choďívali. Chlapi sedeli nalevo, ženi napravo a ďefčence napretku. Káj kňes bívá. Pri oltári. Na chórus višli takí mlačí, čo vedeli aj spívat a sa stade dívali.
- Vy ste stáli zmiešaní s Bátončanmi?
Mi sme sa tak do jednéj hrpki dali.
- Kázne boli v akej reči?
Po maďarskí. Tu ňehovorá po slovenskí. Kňez ňé, aňi tu teraz ňehovorí nám po slovenskí kňez. Mi zme katólikuš.
Informátor: Szépvölgyi Ferenc 1924.
Do kostola sme chodili do Naďbátoňu na omšu. 1935 sa postavil kostel medzi 3 ďeďináma. Prvší kňes Sepárér, tam sme chodili darmo robiť. Kňes vidal, kerá čelaď kelo má robiť, do ňe, toho vikričel. Boli tam murári, ale tím maltu miešať, skali donášali, je to z čistích skál. Obitri ďeďiňe.
Ňekedi tam drží omšu, pre tí 2 ďeďini, lebo sem to majú ďaleko. Kňes tu vždi bíval. Jedna kössék to bola. Dňes jeden párik 300 forintú plaťí, do kce, dá. Volakedi, ťiež v peňiazoch plaťili daň. Hiďinu ňie, aňi obilie. Kňes dostával plat mesační a od párika peňiaze, ňeviem kolko. Bol zvon tu, v Huťi, aj v Istváňe a Lásló. Každá dedina mala svojho zvonára. To bola ženská lebo chlap. Ňič mu ňeplaťili, to zo srdca robili. Z obitroch dedín bol kostolňík. Zastupovali sa. Pomíchaní boli, muži aj ženi stáli vedia seba. Aj rozdelené bolo, do jak kcel.
Informátorka: Nagyfalusi Jánosné 1912.
Patrili sme spolu tieto tri ďeďini, Fiškálitáš a ešťe aj Máconka. To sme mali telajá jedního kňeza a jedního kántora, šírašó a šecko. Títo tri dedine Máconka a Naďbáton.
- Platili ste dačo knezovi?
Perse, aj za prísahu bolo treba, aj keď krsťili, aj keď sme aj na váčku išli aj na spoved aj na veiké svátki do kostola.
- Obilie a sliepky?
Ne, to ňe, ale tuto zbírali, po uherski povime, že párbér. Ked zme sa prisahali. Cil ja mám sama 150 forintú. A kím zme obidvaja boli, 300.
- Kto to vyberal?
Boli takí, čo to vibírali. Tu bola jedna stará ťetka, tá to zvikla, teraz taká tučná žena.
- Ona je kostolníčka?
Ňie, dísítuje templom, že aj mi jej pomohame. Ňemáme ňikeho. Siroti zme, ňemáme aňi zvoňara, aňi kántora, aňi ég világon krom teho kňeza ňikeho.
- Teraz kam patríte?
Cil Sentimre, Gaja, Sentištván a Lásló máme tento velkí kostel a už oňi majú osve kápolnu a ešče má Bagóirtáš, ňeviem či aj Falloškútra ňekedi iďe, lebo tam sa len také vikkentchiže.
Erdőfalvi Istvánné 1928.
Teraz tu nám slúži pán farár omšu každí ďeň. Do toho Háromfalu temploma chodí len keď je svátek lebo v ňeďelu. Ja som do Naďbátoňu už ňechoďila. Ale starší chodili tam, prisahať sa, aj pohreb. Tam po maďarskí slúžil farár, ňeveďel po slovenskí.
Informátor: Monostori 1905.
Háromfalu temploma robili len v r. 1936. Staval nám ho éršekšíg egerskí. Oňi platili murárov. A mi sme tam chodili pomáhať, darmo sme vozili skali a faaňag z hori. Len tak darmo robot munka to bola. Tuná hora 13000 holdú, to bolo šetko éršegove. Kňezovské. Oňi dali horu, mi robotu.
Keď sme si 3 obce postavili, kostol, dali nám novího kňeza. Odvtedy je tu už ale 10. kňez. Naša farnosť má len tieto tri ďeďini. Keď sme na Báton chodili, tak tam chodili z Bátona a mi 3 ďeďini. Kím sme ňemali farára, vozili sme kňeza z Bátona, čo tu držel omšu. Na Petra-Pavla. Odvézli ho aj na koči aj nazad zaňézli. Zjednali zme fuvaroša.
Informátor: Erdőfalvi István 1921.
Kostel — Háromfalutemploma — aňi 1 dedina ňechcela, abi bol v druhej ďeďiňe kostel, preto je mimo.
Informátori: Szabad Sándorné 1915.
Szabad Sándor 1912.
Kižbíró bol doboš. Išiel dobolovať a potom aj vičítal, čo bolo treba. Sorba išél a tam sa ludé k ňemu zezbírali a počúvali, že čo bije. Vihlásil to na viac miestach. Pri nás, to je vršek. Tu doboloval raz. Potom Na šarku, kde je cukrázda, to bola Malá lúčka a tam ňiže je Daráškút. Marcolúčka, to je tam, kde je Tanáčház. Aj do Ňároša chodil, kd’e je teraz Rákóczi utca. Doboša platili na tanáči. Na Noví rok chodil koledovať.
- Strážil niekto v noci dedinu?
V tejto ďeďiňe ňebolo také, já ňepamatám. Ale raz bolo, keď museli šorba s chiži, že čil ten pôjde a čil ten pójďe, ale to ňevím, na čo slúžilo. Éjjeli őr bolomna čosi.
To zme len na divé sviňe, abi ňepohrízli krumpír.
To bolo na inší.
Informátorka: Nagyfalusi Jánosné 1912.
Porcije sme plaťili na Hasnoš. Tam bolo köššíkháza. Ale tanáč, ňevím naisto, kedi preložili sem. Ale uš pred vojnú to sme dali. Imre, István, Lásló, Bagóirtáš, Gajatetó, to je jeden tanáč. A ešče aj Fallóškút. To jeimrei tanáč. Volakedi sme chodili do Hasnošu, ale v štiricátích rokoch to asi preložili, lebo ešče v osematriccátom sme ešče do Hasnošu chodili.
- Ako ste sa dozvedeli, čo chcel richtár?
A prišél jeden. Bol jeden kišbíró a bubnoval a išél po chižách. On bol z Hasnošu. A porciju sem prišli zbírat. To bola chiba ešče račí. A bolo aj také roki, čo kra vi hnali. V 36. a 37-om kravi ottálto hnali. Velkí ból chotár a vela bola porcija a boli starí luďé a mali vela zemích a ked ňevládali od teho porciju plaťit. A mali kravički, odehnali im ich.
Informátorka: Erdőfalvi Istvánné 1928.
Chodili za richtárom na Hasnoš. Odťiaľ chodili aj abi sme plaťili adó. A kto ňeveďel plaťiť, tak mu robili vankúše. To si ešťe aj ja pamatám bola som také dievča. Bol tu takí, čo nad dedičnú ból. Volali sme ho bíró.
Informátor: Monostori 1905.
Čo mal najvác zemích aj peňez, to bol richtár. Že keď buchňe ňiečo, abi bilo skade ťaháť. Z köššíckej kazi ho plaťili. Čo vibírali od luďí peňáze za statek a za pasínek.
Bol jeden človek pri richtárovi, jag jeden keruló, erdés. Ten višél a ukázal: toto drevo môžeš viťať a toto nahaj. Aj to pomeral. On bol celí rok v tej hore.
Museli ho každí mesác plaťiť. Bolo aj tak, že on si predal a nahali mu to. Že keď si predá, nak si robí peňáze. Lebo plácu mal malú. On si stade robil peňáze, že predával drevo. Ešťe mu aj víno vozili a pálenku. Keruló dával pozorná role, abi ňekradli. Koho chiťil, tak biintetovali ho. Schôdze sa volali köššígi dulléš. Tanáčház tu ňebol. Schôdze sa odbavovali. Bolo aj tak, že v zime boli, dulléše a venku ňemohli biť luďé. Museli ísť do chiži. Čil tu máme tanáčház. Predtím na Hasnoši bol jedzó a kňez na Bátoňi, 12 km. Hasnoš je 20 km. Ešťe ňebola hracká. Keď mal odbavovať z jedzovom ňejakú robotu musel ísť na Hasnoš prez ďeň. Ráno sa pobral a večer prišiel. Tento náš richtár, to bol ako teraz tanáčelnök. Každá z 3 ďeďín mala svojho richtára. Okolo richtára boli také megbízott chlapi, ňijako sme im ňehovorili. Ďaleko bol aj kňez aj jedzova.
Informátor: Szabad Béla 1902.
Vždi bol jeden richtár. Bol moj báči, tato, moj apóš. Musel sa im jelentovať, že iďe na drevo. Boli osmi lebo ďesíťi kolo richtára, čo merkovali. Lebo kradli nám Kerestešiek, tí ňemali meno, len tak povedali že köššígi bíró a körű vannak 8—10. Tí povedali, že môžeš urobiť, lebo daj mu drevo, lebo ňedaj mu drevo. Kto ňemal Gustoňiho rís, ná že hát, či mu dáme drevo. Kižbíró bubnoval. Nestrážil dedinu. Naša dedina ňebola strážená, ale tieto druhé. Nočná stráž, to bíva len kde sú veiké obce.
Informátorka: Répai Andrásné 1922.
Richtár tu bol a köššégi tanáčháza bola na Hasnoši. Aj v Ištváňe a Lásló mali richtára. Richtár, to bol moj nadbáči, tatóv brat tu bol za 20 rokov richtár. On tu dirigoval, čo bolo treba. Lebo keď jedzövi prišli porciju vibírať, tak sa u richtára telepedovali. Aj richtár choďil do Hasnoša, keď tam mal ňejakú vec odbavovať.
Informátor: Erdőfalvi István 1921.
Na Hasnoši bola köššégháza, tam sme sa chodili prisahať jedzövi. Až r. 1949 tu začal biť kňez aj tanáčháza. Richtár a krčmári, čo mali búdi, to boli pretkoví v ďeďiňe.
Poznámka
Ukážky z materiálov zapísaných v rôznych Národopisných táboroch DZSM predstavujú rôzne typy transkripcie nárečových textov. Prvá verne zachytáva miestny dialekt, ostatné sú viac-menej zjednodušené formy transkripcie, jedna z nich inklinuje k spisovnému jazyku až do tej miery, že skôr dáva spisovnému textu nárečový kolorit, než by zachytila ráz daného nárečia. Kým prvý typ transkripcie je vhodný nielen pre národopisný výskum, ale aj pre nárečový, zatiaľ ostatné pre takýto výskum sú nevhodné.
Mária Ziláková
|
|