Előző fejezet Következő fejezet

Ján Nepomuk Bobula

(1844-1903)

Život a dielo

 

Mladý Bobula

 

 

Ján Nepomuk Bobula sa narodil 15. marca 1844 v malej liptovskej dedinke, Dovalove, ktoré je dnes súčasťou Liptovského Hrádku. Jeho otec bol obuvník a príležitostný tesár, ale kvôli nedostatočným objednávkam sa zaoberal aj obrábaním pôdy na svojom malom pozemku. Napriek tomu bola rodina považovaná vo vlastnom občianskom kruhu za dobre situovanú. Základy vzdelania získal malý Bobula medzi stenami rodičovského domu, potom ho poslali do Komárna aby sa naučil po maďarsky a aby pokračoval vo svojich štúdiách. Rodičia totiž zistili, že ich syn mimoriadne šikovne a s nekaždodennou usilovnosťou kreslí. Nebolo preto náhodné, že otec ho nabádal k tomu, aby si vybral povolanie staviteľa. Nikde sa nenachádza odkaz na príčinu, ale Bobula zanechal gymnázium ešte pred maturitnými skúškami, a ako 17-ročný sa začal zoznamovať s odborom staviteľstva u kamaráta svojho otca, renomovaného murára Františka Mikšu v Rimavskej Sobote ako rysovač a pomocný robotník. Odtiaľto viedla jeho cesta do Pešti, čím sa začala v živote mladého Bobulu nová etapa. Z neposedného mladíka sa aj tu stal pomocník pri murárovi, ale hnaný túžbou po lepšom spoločenskom postavení, ako aj za podpory slovenskej inteligencie, ktorá ho obklopovala, zložil maturitné skúšky a za dva roky získal aj staviteľský diplom budovateľa.

Medzičasom - navštevujúc kruhy peštianskych Slovákov a ich spoločné podujatia — sa postupne zapájal do slovenského života. Tu sa zrodil jeho záujem o publicistiku, ktorý ho sprevádzal počas celého života. Jeho články sa objavovali v rôznych periodikách (Cyril a Metod, Sokol, Obzor, Pešťbudínske vedomosti) a nájdeme medzi nimi správy, reportáže, literárne eseje, a rozjímania s náboženskou tematikou. V roku 1863 mu vyšiel prvý článok, ktorý naznačoval jeho záujem o verejné veci celoštátneho významu, v ktorom urgoval vypracovanie plánu rozvoja obcí.

Na krátky čas sa odsťahoval na vidiek, pracoval v Lučenci ako stavbyvedúci, ale v roku 1863 sa opäť vrátil do Pešti. Cítil potrebu pokračovať v štúdiách architektúry, preto sa prihlásil na technickú univerzitu. Počas štyroch rokov usilovne navštevoval prednášky, zložil skúšky z architektúry, dekoratívnej architektúry, inžinierskych vied a účtovníctva. Po skončení svojich štúdií odcestoval do Francúzska a neskôr do Nemecka, aby svoje teoretické znalosti získané na univerzite doplnil praktickými skúsenosťami. Počas svojej cesty sa dostal do kontaktu s mnohými zahraničnými vedcami a nadviazal s nimi trvalé priateľstvo. Jeho rozhľad, okruh záujmov stále rástol. Zo svojho zahraničného pobytu pravidelne posielal články rôznym odborným časopisom. Tu treba spomenúť, že Bobula sa v roku 1867 oženil. Za ženu si zobral dcéru bohatého zvono-lejára a vynálezcu Jozefa Pozdecha (získal zlatú medailu na svetovej výstave v Paríži a v Chicagu) Máriu, s ktorou mal dvoch synov: Jána (1871-1922; stavebný inžinier) a Titusa (architekt; USA). Táto okolnosť sa počas nasledujúcich podnikaní Bobulu javí ako veľmi dôležitá, veď bohatý svokor bol i spoľahlivým mecenášom.

 

 

POLITIK A VEREJNÝ ČINITEĽ

 

Ako sme už spomenuli, záujem Bobulu o verejný život sa prejavil dosť skoro. Príchodom do Pešti nadviazal kontakty s viacerými jemu podobnými mladými Slovákmi. K tomuto obdobiu sa viaže aj jeho prvý pokus o redigovanie novín. Vydal svoje prvé noviny vo vlastnom redigovaní: zábavný magazín Junoš, ktorým organizoval pracujúcu a študujúcu slovenskú mládež v Pešti.

 

 

V polovici 60. rokov nájdeme Bobulu medzi intelektuálmi zapodievajúcimi sa slovenskými národnými záujmami. S Jánom Palárikom a dr. Jánom Mallým-D usarovom a viacerými ďalšími rovesníkmi formoval zoskupenie (stranu) s názvom Nová škola slovenská. Založil Slovenské Noviny, ako svoj tlačový orgán, ktorému bol dlhý čas aj šéfredaktorom. So svojimi partnermi videl riešenie slovenských politických problémov vo vyrovnaní s maďarskou politikou. Na stránkach týchto novín sa Bobula stal známym so svojimi článkami napísanými proti panslavizmu a za zachovanie územnej jednoty Uhorska. V jeho novinách vyšli aj články Lajosa Kossutha, žijúceho v emigrácii, ktorý s radosťou vítal Bobulu za jeho smelé vystúpenie: „S radosťou vítam teóriu územnej jednoty krajiny v programe Slovenských Novín ako aj vyznanie demokracie, zároveň želám, aby sa Vaše podnikanie stalo platným činiteľom vo vyrovnaní národnostnej triedy z každej strany ..." Podobne sa vyjadril aj Ferenc Deák.

 

 

Spolu s novinami Bobula založil aj tlačiareň a vydavateľstvo, kde medzi akcionármi nájdeme Ferenca Deáka, grófa Gyulu Andrássyho a rad ďalších významných politikov doby.

Cieľom vydavateľstva a tlačiarne Minerva bola podpora maďarsko-slovenských tlačových produktov. Sám sa stal riaditeľom orgánu a redaktorom niekoľkých čísel almanachu pod tým istým názvom. Hoci jeho iniciatíva našla odozvu v kruhu viacerých podporovateľov - medzi nimi bohatých mecenášov - podnikanie zaniklo pre vnútorné nepriateľstvo a nedostatok financií.

Akciová spoločnosť Minerva bola vlastne prvým pokusom Bobulu, kde súril zbližovanie slovenského a maďarského meštianstva skĺbením národných a hospodárskych cieľov. Ako sme videli, pokus sa v danom prípade nevydaril, ale Bobulu ani toto neodradilo od svojich snáh, hľadal ďalšie možné riešenia. Vidiac slabosť a nedotvorenosť kapitalistického systému, súril založenie vzájomných svojpomocných fondov. S nadšením ich propagoval a podporoval, veril, že riešenie je v spoločnom fungovaní národných a hospodárskych záujmov. Natoľko v nich veril, že sám založil jeden. (Len opatrne naznačíme, že zrejme jedným z faktorov jeho neskoršieho skrachovania môžeme hľadať práve tu!)

 

 

Z hore uvedených vidno, že Bobula sa čoraz viacej vzďaľuje od predstavy, že šťastie Slovače by mohla zabepečiť nejaká federálna alebo územná autonómia.

Zárukou sa mu videl len rámec hospodársky vyspelého a jednotného Uhorska. Jednoznačne to vysvetlí vo svojich neskorších prácach, ako v knihách Priemysel Uhorska alebo Mestá Uhorska, kde sa mu naskytne príležitosť na zdôraznenie územnej jednoty.

Definitívne stratil ilúzie o maďarskej národnostnej politike po zatvorení Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií (1875), veď tu odopreli aj minimálne nároky Slovákov. Otriasol sa aj v dôvere voči Ferencovi Deákovi, ktorý podporoval jeho snahy a ktorý sa mu vyjadril takto: „Ak Lónyay (vtedajší predseda vlády) nemá cit k veciam, ja za to nemôžem, a uznávam, že takto sa vám ťažko bojuje."

Odvtedy sa Bobula odvrátil od národnostného politizovania a väčšinou i od redaktorskej práce, a venoval viacj pozornosti svojej staviteľskej firme. Jeho verejná činnosť však neochabla.

 

 

Ako obyvateľ mestskej časti Terezína (VI. obvod Budapešti) a podnikateľ, čoraz viac pracuje vo svojom obvode. Založil Terezínsky klub, v ktorom mienil združovať hlavne remeselnícku a obchodnícku inteligenciu, rozmýšľajúcu pokrokovo. Dlhé roky vykonával funkciu predsedu klubu. Pri skoncipovaní cieľov klubu zdôrazňoval potrebu zomknutia sa, lebo „...sila a nadanie jednotlivca sú také malé..., že na vykonanie väčších úloh iba vtedy je schopný, nech je nadaný s hocakými schopnosťami, ak sa združuje s inými." Vyzdvihol výchovnú silu združenia, ktorá „jednotlivcov premeni na účastníkov veľkého robotného života, a popri zachovaní indivíduality z nich vychová užitočných členov spoločnosti a ľudstva."

Keď zdôrazňoval dôležitosť angažovanosti vo verejných záležitostiach,zároveň sa postavil za ich čistotu. Považoval za dôležité: „prerokovať verejnú vec našej mestskej časti; bojovať s otvorenou prilbou proti korupcii, kde sa tá ukáže a takto v roli občana napomôcť záujmom obce a nepriamo aj vlasti."

Vo svojej reči pri založení klubu vyzdvihol, že vzdelaný svet žiada od meštianstva, aby bolo hovorcom vyšších ideí, vzhľadom na jej väčšiu vzdelanosť. Avšak pre nastávajúcich obchodníkov a priemyselných pracovníkov sformuloval aj celkom praktické úlohy: „medzi členmi nášho klubu budeme podporovať zabezpečenie spoločenských a obchodných výhod bez ujmy ostatných, a takto im podávať pomocnú ruku k osohu, podľa našich schopností,"

Dlho by sme mohli vyratúvať a analyzovať jeho prednášky, ktorými naozaj silne podporoval verejný život v Terezine, hlavne v kruhu obchodníkov a remeselníkov. Nie je teda neodôvodnené tvrdenie, že Bobula inicioval a udomácnil záujem o verejný život v Terezine, týmto urovnávajúc cestu pred Vázsonyiovcami a inými v našej mestskej časti.

Nečudo teda, že energického politika a podnikateľa zvolil Terezin za svojho poslanca v roku 1876 a už v roku 1878 mu ponúkli zastúpenie obvodu v snemovni. Túto poctu vtedy s poďakovaním odmietol, zrejme preto, lebo v tom období sa uchádzal o post poslanca za mesto Žilina a jeho okolie. Tento plán mu nevyšiel, preto v roku 1887 prijal kandidatúru v Terezine, ale vtedy práve tí, pre ktorých vykonal najviac, nevyslovili mu dôveru, pričom ich viedla hlavne závisť. Napokon sa dostal do snemovne v rokoch 1892-1897 za Starú Ľubovňu. Treba však poznamenať, že i v tejto funkcii bol vždy verný k svojmu obvodu.

Veľkého uznania sa dožil aj ako občan hlavného mesta. Dlhé roky bol členom zastupiteľstva hlavného mesta, kde pôsobil v rôznych výboroch. Bol členom stavebného, dláždičského, kanalizačného výboru, výboru na stavbu kasární a iných orgánov. Bol členom spolku hlavného mesta, kruhu vzdelávania ľudu, obvodnej priemyselnej správy, jednoty sed-mohradského verejného vzdelávania, celoštátneho výboru založeného vládou vo veci skúšok za stavebného majstra, atď. Známe sú i jeho iniciatívy s celoštátnym významom.

Jeho odborné znalosti uznali aj tým, že ho poverili vyopracovaním prvých uhorských priemyselných zákonov. Založil noviny Építési Ipar (Stavebný priemysel) a neskôr v záujme udržania hnutia živnostníkov pri živote založil Vestník uhorského priemyslu a obchodu.

Tu treba spomenúť aj Bobulovu literárnu prácu. Je skoro neuveriteľné, na čo všetko mal čas a energiu. Popri rôznych zaneprázdnenostiach vždy si našiel čas na to, aby písal články pre rôzne časopisy, dokonca z jeho pera vznikli hrubé knihy niekedy aj v takých témach, ktoré sú od seba dosť vzdialené, ako to ukazuje kniha s názvom Pasigrafická gramatika, čiže kniha o svetovom písme alebo už spomenuté dielo Priemysel Uhorska, v súvislosti s ktorým sa v novinách objavil nasledovný názor: „...môžeme iba ľutovať, že takejto výbornej sile sa neotvorí náležitý priestor, na ktorom by mohol vykonať rozsiahle služby verejným veciam." Podobne dôležitá je aj obsiahla kniha Mestá Uhorska, v ktorej okrem iného chce zdôrazniť územnú integritu krajiny. Neúnavný človek so širokým rozhľadom si nájde čas aj na to, aby preložil Turgenevov známy román Dym. Jeho posledné, rozsahom skromnejšie dielo je kniha, ktorú vydal v roku 1897 s názvom 25 rokov v službe uhorského priemyslu, venovanú pamiatke kráľovskému radcovi, podpredsedovi priemyselnej komory Károlyovi Ráthovi.

 

 

 

BOBULA AKO STAVITEĽ

 

Mladý človek pochádzajúci z malej dedinky prešiel dobrý kus cesty od murárskeho pomocníka po diplomovaného staviteľa. Navyše ho uznávame ako prvého slovenského diplomovaného staviteľa. Jeho životná cesta je však výrečným dôkazom aj toho, že bol nielen praktizujúcim staviteľom, ale aj teoretickým odborníkom, ktorý sa vecne prihovoril v otázkach spoločenského života. Ako staviteľa ho môžeme pokojne nazvať peštianskym, veď jeho činnosť v tomto smere sa viaže skoro výnimočne iba k Pešti. Svoje prvé stavebnícke pokusy absolvoval v Lučenci, kde viedol menšie stavby. Bol projektantom prvej budovy Matice slovenskej v Martine. Horno-liptovský panteón spomína aj stavbu rímskokatolíckého kostola v Zahore a aj vilku YMCA v Liptovskom Hrádku v roku 1898. To treba brať s rezervou, totiž tento orgán nesprávne uvádza medzi stavbami Bobulu staršieho aj najvýznamnejšie dielo Bobulu mladšieho, a to gréckokatolícky kostol v Debrecíne.

 

 

Podľa našich znalostí Ján Bobu-la st. postavil svoj posledný obytný dom v roku 1897. Mimo Pešti vieme o jednej jeho stavbe, a to je fara v Tabáne (Budín), ale o nej nemáme žiadne bližšie informácie.

Predtým, než by sme sa pokúsili predstaviť praktizujúceho staviteľa, musíme sa zmieniť o jeho organizačných schopnostiach, ktoré sa prejavili v staviteľstve. Pre Bobulovu pedantnosť je charakteristické, že sa vždy snažil o prehľad celej veci, s ktorou sa zaoberal. Preto nás neprekvapuje, že sa k nemu viaže množstvo novátorských zlepšovacích návrhov, iniciatív. Urgoval založenie jednej alebo viacerých staviteľských komôr. Jeho návrh prijali a poverili ho vypracovaním pravidiel. Komora staviteľov pôsobí aj v súčasnosti.

 

 

Na jeho iniciatívu založili prvý staviteľský odborný časopis, ktorý dodnes vychádza, je to Építészeti Szemle (Staviteľské revue - 1892), ktorého bol zakladateľom a redaktorom až do konca života. Po jeho smrti ho nasledoval syn, Ján Bobula mladší.

Bobula sa zúčastnil aj praktickej organizačnej práce. Obrovskú výstavbu, ktorá prebiehala vtedy v Budapešti, by nebolo možné predstaviť bez značného množstva pracovnej sily. Založil Sprostredkovateľskú kanceláriu, ktorou vedel zabezpečiť potrebnú pracovnú silu pre vlastné potreby, ale aj pre iných staviteľov. Organizoval celé čaty robotníkov zo svojej užšej domoviny, ale aj z iných severných oblastí. Tieto znamenali stabilnú pracovnú silu na obrovských stavbách. Vyhľadávaní boli hlavne stavitelia priečelia, ktoré vyžaduje odborné znalosti na vysokej úrovni. Zúčastnili sa stavby skoro všetkých palácov na Andrássyho ceste, ale aj pri stavbe budovy Opery a Parlamentu. Podľa jedného liptovského almanachu liptovskí murári pracovali na stavbe 2500 budov v Budapešti. Keď vo svojej knihe Priekopníci maďarského priemyslu vydanej v roku 1887 Mór Gellért uvádzal Bobulu popri Miklósovi Yblovi ako reprezentanta staviteľov, tak to bolo zrejme uznanie jeho zásluh, jeho teoretickej a organizačnej práce v oblasti priemyslu.

Treba spomenúť aj menej známu zložku Bobuľovej staviteľskej činnosti v Pešti. Ako je známe, Bobula bol oduševneným zástancom a propagátorom industrializácie. Úlohy, ktoré sa spájali s týmto procesom, ho priam priťahovali. Takto sa dostal aj k výstavbe robotníckej kolónie tehelne v Malej Pešti (Kispest).

Bobula bol veľmi impulzívnym človekom, aj preto sa citovo silnejšie viazal k jednotlivým úlohám. Vďaka tejto povahovej vlastnosti získal sympatie ministra kultu a osvety Augustína Treforta v prípade výstavby hlavného gymnázia na Trefortovej ulici a neskoršie aj v prípade vzorového gymnázia na Barcsayho ulici. Minister sa totiž nevedel dosť poďakovať za vynikajúci výkon a za veľkorysosť staviteľa. Zrejme podobný postoj viedol Bobulu aj pri stavbách Úradníckej kolónie (Tisztviselőtelep) v VIII. obvode, keď aj napriek značným finančným stratám podporoval tamojšiu stavbu. Zároveň tento prípad bol pre neho spätným signálom i dôkazom toho, že na oživenie hospodárskeho života je bezpodmienečne potrebné vytvoriť finančné pozadie, teda založiť svojpomocné fondy.

Najpríťažlivejšie gesto urobil Bobula vtedy, keď sa ujal organizovania celoštátnej jesennej výstavy v roku 1885 a počas dvoch rokov plánoval a organizoval pavilóny bez finančnej odmeny. Za odmenu mu kráľ pripol na hruď „Rytiersky rád Jozefa Františka", a pri tejto príležitosti napísal uznanlivý list Bobulovi aj minister:

„... Vy, ako najoduševnenejší člen výboru architektov výstavy a v dôležitejších veciach aj ako odborný prednášatel' ste vykonali mne a národnej veci výstavy výbornú službu..." Aj verejné myslenie prijalo s uznaním vyznamenanie, ktoré ako „naozajstný dar kráľovskej milosti a meštianskej koruny nikdy nebol na lepšom mieste, ako práve tu!" Bobula zrejme vedel -alebo aspoň tušil -, že táto výstava je generálnou skúškou milenárnej výstavy. Preňho, ale i pre nás je smutné, že v spojitosti s výstavou v roku 1896 nespomenú ani jeho meno, nestáli o jeho spoluprácu a to napriek tomu, že práve rozšírením jeho priemyselnej haly vznikla ústredná budova výstavy, a okrem toho jeho galéria sa stala zdravotníckou halou výstavy.

Za normálnych okolností by Bo-bulovo meno malo figurovať pri mene Ignáca Alpára!

Jemu sa dostala iná úloha. Jeho majetkový stav na začiatku deväťdesiatych rokov sa zhoršil a v roku 1895 skrachoval.

Príčiny i dnes sa dajú iba hádať. Vyššie spomenuté gestá zrejme tiež mohli zapríčiniť jeho skrachovanie. Kartárska vášeň v prípade jeho povahy neprichádza vážne do úvahy. Finančný stav krajiny sa mu nezdal byť stabilný, preto sa dožadoval založenia svojpomocných fondov. To znamená, že odpoveď zrejme treba hľadať vo veľkorysých gestách a v súčasnom nevyvinutom kapitalistickom svete. Mimochodom nebol jediný, ktorý v tom čase musel čeliť krachu.

 

 

 

Takto pochodil aj Fridrich Feszl, Jozef Hild, Matej Zitterbach, Jozef Pán a Anton Skalnicky, ktorý zomrel v mladom veku. Navyše jeho situácia sa destabilizovala aj z politického hľadiska, keďže ho Slováci obviňovali zo zrady slovenskej veci, a Maďari zase z panslavizmu, k čomu nemali žiaden dôvod, lebo snáď nikto nevystúpil ráznejšie propanslavizmu, ako Bobula. Takto staviteľ, ktorý prednedávnom patril k osemdesiatim najbohatším podnikateľom krajiny, v roku 1895 stratil skoro celý svoj majetok.

V posledných rokoch svojho života pracoval ako stavbyvedúci na stavbe Parlamentu, neskoršie vykonával tam štátny dozor.

Ján Nepomuk Bobula zomrel 15. novembra 1903. Jeho hrob sa nachádza v cintoríne na Fiumejskej ceste. Slovenská samospráva v Terezine zanedbaný hrob obnovila a 15. novembra 2004 uložila na ňom nový náhrobný kameň.

 

 

 

* * *

Náš album predstavuje budovy budapeštianskeho staviteľa v nasledujúcom triedení:

 

 

   
Előző fejezet Következő fejezet