|
|
|
 |
Obraz Slováka v maďarskej klasickej literatúre, osobitne v diele novohradského rodáka Kálmána Mikszátha (1847-1910), je zväčša stereotypný: spravidla je to tichý, skromný, bohabojný, pracovitý človek, zmierený so svojím údelom a odovzdaný vôli osudu. Na zvlnených, kopcovitých Horniakoch s väčším počtom zamračených, pochmúrnych dní v kalendárnom roku sa v potu tváre narobil viac ako Dolniak na slnečnej, žírnej rovine, a predsa mal chudobnejší, chudobný až biedny stôl. (Často to pripomína aj Kálmán Mikszáth vo svojej próze i publicistike.) Tento viac-menej ustálený, stereotypný obraz Slováka zavše narúša jeho protipól: je to zasa obraz dôvtipného, vynaliezavého a príčinlivého Slováka, ktorý sa rozhodol, že sám bude strojcom a tvorcom svojho osudu.Takýto typ Slováka sa neuzaviera do seba ani do svojho rodného kraja. Má odvahu vziať nohy na plecia a ísť svetom.
Tento typ literárneho obrazu Slováka v živote dualistického Uhorska (1867-1918) stelesnila osobnosť Jána Nepomuka Bobulu (15.3. 1844 Do-valovo v Liptove - 15.11.1903 Budapešť). Pohľad na jeho životnú dráhu napĺňa nijako nezaujatého, nepred-pojatého človeka údivom. Co všetko robil? Čím všetkým bol? Začnime od začiatku: najprv nie veľmi úspešný gymnazista, vzápätí murársky pomocník, neskôr vyučený murár, zatým redaktor, publicista, ďalej politik, poslanec zastupiteľského zboru zjednotenej Budapešti a uhorského snemu (1892-1897) za volebný obvod Stará Ľubovňa a napokon a či predovšetkým podnikateľ, staviteľ a projektant. Azda nijaký Slovák nezanechal svoju osobnú pečať na hospodárskom a stavebnom rozmachu Budapešti v poslednej tretine 19. storočia v takom rozsahu ako Ján Nepomuk Bobula. Dokumentuje to viac dvojjazyčných maďarsko-slovenských pamätných tabúľ jednak na vlastnom impozantnom neorenesančnom pláci v zástavbe na peštianskom Andrássyho prospekte a jednak na dodnes vyhovujúcich verejných školských budovách (napríklad v Trefortovej ulici). Napokon miesto jeho posledného odpočinku v niekdajšom ústrednom peštianskom cintoríne pri Fiumskej ceste potomkom pripomína architektonicky vkusne obnovený náhrobník. Keď sme už pri tom, hodno poznamenať, že o tieto pietne pamiatky života a činnosti Jána Nepomuka Bobulu sa postarali (a starajú sa) slovenské samosprávy v Budapešti. Inak neraz aj peštianski Slováci zabúdajú, že veľkolepej výstavbe Budapešti v spomínanom období výrazne napomohli ruky Slovákov z vtedajších Horniakov na sezónnych stavebných a iných pomocných prácach. Aj Ján Nepomuk Bobula mal podiel na organizovaní celých murárskych čiat, ale hlavným motivačným stimulom predsa len bola vidina lepšej pláce za vykonanú prácu.
Hoci slovenskí historici (predovšetkým J.V. Ormis) venovali pozornosť osobe Jána Nepomuka Bobulu, najmä v období pred spoločenskými zmenami v stredoeurópskom regióne jeho meno čoraz väčšmi zahaľovala hmla zabudnutia. Mal a má síce svoje miesto v Slovenskom biografickom slovníku a obdobne aj v maďarskom Životopisnom lexikóne, ale chýba napríklad v Encyklopédii Beliana, ako aj v lexikóne významných slovenských osobností minulosti. Pravda, netreba nad tým veľa lamentovať. Najmä v staršej literatúre sa neraz stretávame s protikladnými charakteristikami Jána Nepomuka Bobulu. Národovec, odrodilec, vlastenec, pomaďarčenec, maďarón, podnikateľ, buržuj atď. Podnety na takéto klasifikácie Jána Nepomuka Bobulu sa vyťahovali z jeho verejných, publicistických a politických prejavov, ako aj z jeho osobnej národnopolitickej a neskôr podnikateľskej a staviteľskej aktivity. Tou poslednou sa napokon zaradil medzi 80 najvýznemnejších osobností uhorskej industrializácie. (Pripomeňme, že spomedzi staviteľov popri Miklósovi Yblovi sa tam dostal iba J. N. Bobula). Ako to zvyčajne býva, aj v daných prípadoch ide poväčšine o účelové, dobové charakteristiky, pri ktorých prostriedky svätia účel. Nevychádzajú, ba skôr obchádzajú mentalitu osobnosti Jána Nepomuka Bobulu, ktorá od príchodu do Budapešti prešla prinajmenšom tromi výraznejšími vývinovými fázami, S tým súvisia aj zmeny v jeho názoroch a postojoch, ktoré majú svoju vnútornú vývinovú logiku, hoci navonok sa môžu javiť rozporne, až protikladne. Tieto momenty ochotne precenil politicky usmerňovaný a historicky vymedzovaný a či ohraničovaný pohľad na výrazné postavy minulosti, ako sa to uplatňovalo aj v slovenskej biografistike a historiografii do spoločeského prevratu roku 1989. V tomto zmysle J.N. Bobula nebol výnimkou, ba skôr naopak, lebo z jeho života a diela nebolo ťažké vyzdvihnúť alebo vztrhnúť vhodné argumenty.
Možno predpokladať, že vďaka príčinlivosti a uvážlivosti slovenskej katolíckej rodiny čižmára a maloroľníka otca Jána Bobulu začal dospievajúci Ján Nepomuk navštevovať gymnázium v Komárne. Zároveň si môžeme položiť otázku, prečo tak ďaleko od liptovského Dovalova, keď obdobné školské zariadenia boli poruke aj bližšie? (Názov obce Dovalov - od roku 1808 Dowallow, po maďarsky Dovaló, v rokoch 1873-1913 Dovalló - už nenájdeme na súčasných mapách. Roku 1971 ju pričlenili k Liptovskému Hrádku podobne ako Rúfusovu Liptovskú Porúbku.) Odpoveď je naporúdzi: preto, aby si mladý muž okrem všeobecných vedomostí dobre osvojil aj maďarčinu (Mór Gelléri, 1887). Toto rozhodnutie podstatne prispelo k tomu, že Ján Nepomuk Bobula pre neznalosť maďarčiny nikdy netrpel slovenským menšinovým komplexom vo väčšinovom maďarskom prostredí. Suverénne sa pohyboval v čoraz väčšom maďarskom jazykovom mori. V Komárne však nedoštudoval, ale vyučil sa za murára, a potom sedemnásťročný od roku 1861 až do smrti roku 1903 vlastne križuje peštianske a budínske ulice. V Pešť-Budíne maturuje (po maďarsky, akože inak!) a absolvuje staviteľskú školu. Napriek staviteľskému diplomu a odbornému študijnému pobytu v západnej Európe počnúc rokom 1863 postupne nadväzuje spoluprácu a vymedzuje si miesto medzi slovenskými politikmi v Uhorsku. Do slovenskej tlače prispieva hlavne politickou publicistikou v slovenskom národnom duchu. Podčiarkuje, že sa nechce „zriecť svojej vlastnej národnosti", ako napísal v dobovom jazykovom úze, „nechce sa zmaďarčiť" (SN, 1868). Horlí za „urovnoprávnenie nemaďarských národností" v Uhorsku, zasadzuje sa (prirodzene, neúspešne) o 5 čisto slovenských a 6 poloslovenských gymnázií. V jeho konaní a myslení sa však čoraz väčšmi presadzujú črty pragmatizmu, ktoré by podľa neho mohli zvrátiť neúspešné slovenské politické myslenie najmä vo vzťahu k Maďarom. To ho priviedlo k téze, že Slováci by sa mali vyrovnať predovšetkým s maďarskou politickou elitou v rámci jestvujúceho Uhorska. S podporou slovenských pešť-budínskych (od roku 1873 budapeštianskych) podnikateľských rodín sa stavia do čela slovenských opozičných síl (J. Palárik, J. Malý-Dusarov), tzv. Novej školy, neskôr Slovenskej strany vyrovnania. Politické ciele sledoval aj organizovaním slovenského spolkového života v sídelnom meste Uhorského kráľovstva. Osobitne treba spomenúť, že Ján Nepomuk Bobula bol jedným z prvých súvekých slovenských politikov, ktorí rozpoznali, že politizovanie bez súčinnosti so slovenským finančným kapitálom je odsúdené na neúspech. Popritom obdiv urbanizácie (v odbornom článku už roku 1863 požadoval vypracovanie regulačných plánov dedín v Uhorsku), industrializácie a modernizácie krajiny ho čoraz hlbšie vťahoval do podnikateľskej sféry búrlivo rozvíjaného hospodárskeho života. Ctižiadostivá, ambiciózna povaha Jána Nepomuka Bobulu sa nemohla obísť bez zážitku z úspechu. Keď videl a presvedčil sa, že na jednej strane politizovanie hurbanovcov, tzv. svätomartinskej Starej školy ani mladšej pešť-budínskej tzv. Novej školy nie je schopné dosiahnuť vytýčené a vytúžené národné ciele a zámery (najmä v mohutnej proti-panslávskej kampani a v atmosfére po zatvorení Matice slovenskej a slovenských patentálnych evanjelických gymnázií) a na druhej strane slovenský finančný kapitál nemá šancu proti kapitálu a úverom maďarskej politickej elity v Uhorsku, prestal sa otvorene angažovať v národných otázkach a hľadal si cestu k vládnej strane Ferenca Deáka. Medzi maďarskými (uhorskými) liberálmi sa potom J. N. Bobula angažoval predovšetkým v komunálnej politike, vyvíjal podnikateľskú, projekčnú a stavebnú činnosť, dnešnou terminológiou povedané, zaoberal sa developerskou aktivitou. Prirodzene, bez verejnoprospešných a súkromných objednávok by mu neboli nič platné technické (projekčné) a organizačné schopnosti, vedomosti a skúsenosti. Ak sa chcel uplatniť a postúpiť vyššie po spoločenskom rebríčku, nemal iné východisko, ako orientovať sa na majetnejšie, majetné a solvetné vrstvy obyvateľstva vzmáhajúcej sa uhorskej metropoly. Hoci v posledných troch desaťročiach 19. storočia pobývalo v Budapešti (hlavne prechodne) až 70 000 Uhrov slovenskej národnosti, zámožnejších Slovákov bolo medzi nimi pomenej. (Pritom ľudová múdrosť hovorí, že peniaze vraj nepoznajú národnosť!) Ak sa Ján Nepomuk Bobula v poslednom desaťročí svojho života nevystatoval slovenskosťou, prípadne menej alebo vôbec o tom nehovoril, neznamená to, že prestal byť Slovákom. Uznával uhorskú štátnosť národností v Uhorsku, ako ju propagoval aj vo svojich predvolebných prejavoch, a zachoval si slovenské cítenie aj vtedy, keď mal pred očami víziu bratskej zhody Slovákov a Maďarov. Bol však natoľko pragmatický, aby vecne usúdil, akou iluzórnou sa stala táto zhoda vďaka útočnej politike maďarských vládnych činiteľov Uhorska a sebaob-rannej aktivite slovenskej politickej reprezentácie v Uhorsku. Ján Nepomuk Bobula mal šťastie v nešťastí, že údel mu nedožičil dožiť sa ne-odvratnmých neblahých dôsledkov tejto nezhody.
Čo Ján Nepomuk Bobula nedosiahol v politickej oblasti života vtedajšej spoločnosti, to mu vynahradili nesporné staviteľské (aj projekčné) úspechy, čo sa napokon usiluje zdokumentovať aj najnovší súpis jeho a ním realizovaných stavieb, o ktorý sa postaral Ladislav Petro. Bez nadsádzky možno povedať, že je to impozatný zoznam s desiatkami veľkých a väčších stavieb a s tuctami menších rodinných sídel. Na území Slovenska jeho najváznamnejšou stavenou kultúrnou pamiatkou je pôvodná budova Matice slovenskej v Martine, ktorú postavili v rokoch 1896-1875. V Budapešti je s menom staviteľa a projektanta Jána Nepomuka Bobulu nerozlučne spätý dnešný Andrássyho prospekt s námestím Oktogon. Je to jedinečné svetové kultúrne dedičstvo poznačené výražným rukopisom Slováka, a to bez ohľadu na to, že Ján Nepomuk Bobula nebol epochálnym projektantom a staviteľom, ale štýlové prvky renesačného a klasického staviteľstva vedel eklekticky zladiť do harmonického celku.
Životná cesta Jána Nepomuka Bobulu, plná prehier aj výher, je vyznačená nezmazateľnou stopou z dovalovskej chalupy až po peštiansky palác. Keby to bola číra fikcia, mohli by sme povedať, že je to pekný príbeh, pekná slovenská rozprávka. Ale v skutočnosti je ešte krajšia, lebo je postavená na neodškriepiteľných faktoch, na tom, čo sa naozaj stalo, a prinajmenej zrakom je hmatateľné dodnes. Je to takisto kúsok slovenskej minulosti, hoci väčšia časť tohto fragmentu je mimo územia dnešného Slovenska. Nehodno zabúdať na to, aby sme sa sami neochudobňovali Veď koniec koncov všetci Slováci sa ešte ani v Budapešti nepominuli.
Preklad:
G. Kovács László
|
|
|