JAR

MAREC

S týmto jarným mesiacom sa spája nielen niekoľko povier súvisiacich s obnovovaním prírody, ale pripomína sa aj zánik. Informátori radi pripomínajú kratší, príp. dlhší variant nasledujúcej pranostiky:

Iďe marec - poberaj sa starec.

(Čanádalbert, Čemer, Ďurka,

Jača, Mokra, Nadlak, Pitvaroš,

Sarvaš, Veľký Bánhedeš)

Avšak podľa jedného zadunajského variantu:

Marec - pobíraj sa starec.

(Orosláň)

V Ďurke po prednesení pranostiky na jej potvrdenie ešte doložili: Aľe aj poberá starcov.

Dlhší variant:

Iďe marec - poberaj sa starec,

ľebo ťa predíde mládenec.

(Békéšska Čaba, Slovenský Komlóš)

Tento veršík pekne vyjadruje aj výmenu generácií. V Nadlaku vykladajú v pranostike tento mesiac ako nebezpečný pre obe generácie:

Iďe marec - poberaj sa starec.

Aľe keď starec,

tak aj mláďeňec.

 

V Čuvári sa starí, „na smrť čakajúci" ľudia po skončení marca s úľavou „sťažovali": Marec sapominúv, a mňa tu nahau.

V marci je sneh zriedkavý, preto poznajú tejto súvislosti viacero povier a praktík. V obci Piliscsaba verili, že keď v októbri na Vendelína padá sneh, vydrží do marca. Toto sa však väčšinou nesplnilo. Marcovému snehu (marcoví sňeh, sňah) sa do dnešných dní pripisujú čarovné účinky. Prinajmenšom tomuto veria predovšetkým v strednom veľkom regióne Maďarska. V Békéšskej Čabe a Malom Kereši sa počas marcového sneženia zvykli umývať v snehu, aby boli pekní a zdraví. Aj v Dunaed'háze verili, že keď sa v ňom umyjú, budú mať čistú tvár. V Békéšskej Čabe nakŕmili napadaným snehom aj kurčatá, aby zostali zdravé. Sneh sa zvykol aj pozhŕňať a uchovávať vo fľaši. Aj vzdelaní ľudia v Slovenskom Komlóši si sneh odkladajú a umývajú ním kurčatám karpavé oči. V Eleku, Malom Kereši, Sarvaši a Slovenskom Komlóši vodou z roztopeného snehu kurence aj napájali, aby boli zdravé a silné. Slováci v Ďurke, Sarvaši a tí, ktorí sa prisťahovali do Eleku, si uchovávali vodu z marcového snehu ako liek pre ľudí. Ak ich boleli oči, potierali si ich touto vodou. V Ďurke a Malom Kereši sa ňou umývali dievčence aj v priebehu roka, aby mali líca také pekné biele ako je farba snehu.1

Aj iné marcové prírodné javy sa využívali na poverové účely. V Eleku zachytávali prvú vlhkosť stekajúcu po obloku, aby ňou liečili boľavé, choré oko. Vo vinohradníckom Malom Kereši zvykli zbierať miazgu z ostrihaného bieleho hrozna, v domnení, že je prospešná pri bolestiach očí. V Číve keď v marci kvitli stromy, dievčatá vzali do rúk kvitnúci konár a pohladili si s ním tvár, aby ju mali peknú, rozkvitajúcu.2

V mesiaci marci sa dodržiavalo aj niekoľko predpisov pri realizácii poľnohospodárskych prác. Pre dosiahnutie dobrej úrody červenej cibule radili, aby ju sadili v marci (Čanádalbert). V Čomáde bolo potrebné 15. marca popoludní vybrať zemiaky z hroble a na druhý deň potom vysadiť a mať pritom bosé nohy, a to z podobných príčin ako pri sadení cibule. Po polovici marca sa v Malom Kereši začínal strihať vinič.

GREGOR

(Gregor, 12. marca)

Temer vo všetkých častiach Maďarska sa k tomuto sviatku viažu predpovede počasia: obyvatelia Dolnej zeme ho spomínajú ako posledný zimný deň (ostatní čas zimi - Kétšoproň), v hornatých častiach ho citujú aj ako toho, kto prináša naspäť zimu, hoci tieto dve predpovede sa vyskytujú všade. Všeobecná veršovaná regula u dolnozemských Slovákov:

Na Gregora -puk zima do mora.

(Kétšoproň)

 

Na Gregora - táďe sňeh (sňah) do mora.

(Békéšska Čaba, Pitvaroš, Slovenský Komlóš)3

Na Gregora - tádu saňe do dvora

(Nadlak)

Jedna békéšsko-čabianska regula navodzuje aj možnosť návratu zimy:

Na Gregora

táďe sňeh do mora,

aľebo vo z mora.

Slováci na severovýchode Maďarska, matranskí a bihorskí Slováci spomínajú v pranostikách podobného obsahu Gregora ako bytosť, s ktorou odchádza zima:

Na Gregora - idu ľadi do mora.

(Stará Huta - Óhuta)

Gregor -požeňe led do mora.

(Alkár)

Na Gregora - idu ľadi do mora,

žeňe sňeh do mora.

(Bodonoš)

Na Gregora - sňah do mora

(Baromlak)

Na Gregora padá sňeh do mora.

(Nova Huta - Rum)

Gregorská predpoveď sa hovorí aj formou prozaického textu a vysvetlenia, pripojeného k nemu:

Na Gregora ľad sa lame a iďe do mora,

je ťeplo, no

(Židareň)

Zadunajskí Slováci, podobne ako v maďarských predpovediach počasia, stavajú do stredobodu Gregora prinášajúceho sneh:

Gregor trase bradu

(Kestúc)

Gregor bradu trase,

todi ešťe sňah padá

(Čív, Tardoš)

Gregor trase bradu, lebo je zima ešče (Santov, Síleš). Alebo citujú variant v maďarskom jazyku: Gergely megrázza a szakállát, még lehet hó. (Gregor potrasie bradou - ešte môže byť sneh - Capár.).4

Vo viacerých obciach Dolnej zeme na Gregora očakávali príchod bocianov (čakávaľi góľe: Ambróz, Čanádalbert, Slovenský Komlóš, Veľký Bánhedeš). Na Gregora idu góľe (Čanádalbert, Sarvaš). Teda tento deň je v ľudovej tradícii bez všetkých pochybností aj zvestovateľom jari. V Čanádalberte prípadné sneženie v tomto termíne nazývali obrazne bielymi bocianmi: Ľahko prídu aj bieľe góle. Takisto tu, ak prišli bociany čisté, verili, že v priebehu leta bude málo dažďa, ale keď mali bociany zablatené, špinavé perie, očakávalo sa v lete veľa dažďov, ktoré mali z nich pozmývať špinu. Stávalo sa, že podobne ako matejské, aj husacie alebo slepačie vajce sa považovalo za zlé. Ani toto sa nesmelo podsádzať, pretože sa malo z neho vyliahnuť chybné húsa, kurča (bedák). Gregor je tiež význačným dňom začatia jarných prác: v Síleši toho sedliaka, ktorý vtedy ešte neoral a povaľoval sa doma, nazývali huncútom: Každí sellák huncút, kerí ňeorie, kerí ešče doma odpočívá a ňeid'e do roboti. V Šáre sa v tento deň sialo semeno kapusty na dopestovanie sadeníc.

Gregorská obchôdzka

Voľakedy, podobne ako pri zvykoch na Blažeja, aj na deň Gregora chodievali školáci na obchôdzku spojenú s vyberaním darov. Aj v tomto prípade slúžili dary na doplnenie platu učiteľa.

Gregorská obchôdzka sa udržala najdlhšie v slovenských evanjelických obciach Novohradu a na okolí Pešti. Na juhovýchode Dolnej zeme sa realizovalo spievanie a vyberanie darov po oba dni. Békéšsko-čabianskym učiteľom v druhej polovici 18. storočia (1762) ešte patrilo obdarovanie za kantácie na Blažeja a Gregora,5 ktoré sa vykonalo v rámci ich vlastného desiatku. Avšak v našom storočí sa táto obyčaj zachovala iba vo forme obdarovania učiteľov, v rámci ktorého im žiaci prinášali dary. Tento zvyk, populárny v západnej a strednej Európe, je v Maďarsku slovanského pôvodu, v 20. storočí ho možno u Maďarov zaznamenať v živej podobe iba v Zadunajsku a u Palócov.6 Uplatňovaním zákonitosti spolužitia, pôsobiacej v smere vyrovnávania, sa Palóci a novohradskí Slováci vo vykonávaní tejto obyčaje vzájomne ovplyvňovali a mohli ju tak zachovávať najdlhšie.

O vykonanie obchôdzky požiadal učiteľ zvyčajne najstarších chlapcov (Agárd, Banka, Bér, Horné Peťany, Jača, Veňarec). Napr. v Horných Peťanoch to boli najstarší žiaci, šiestaci (v ostatnej triede, šestákov chlapcov), inde chodievali aj dievčatá (ako napr. v Čomáde). Pieseň ich naučil učiteľ. Žiaci takisto chodievali z domu do domu. Vošli do izby a tam spievali, pričom domáci ich už očakávali. V jednej skupine boli štyria-piati chlapci. V Horných Peťanoch nosievali so sebou poldruha metrový ražeň (ražeň), naň si vopred nastokli väčší kus slaniny, tak ako pri predošlej obchôdzkovej obyčají. Počas spevu chlapci zodvihli ražeň dovysoka. Text piesne hovoril aj o verbovaní žiakov do školy. Od zavedenia povinnej školskej dochádzky (1868) tento cieľ gregorskej obchôdzky stratil uvedený zmysel. Napriek slovám s verbovacím obsahom si domáci radi vypočuli pieseň, ktorá v podstate slúžila na vyberanie darov pre učiteľa. Obchôdzka chlapcov sa začala ráno a poobede ju väčšinou zakončili. Variant piesne v Horných Peťanoch:

Mária Leszkovszká, rod. Hugyeczová, 1909. Horné Peťany, 1991.
Nastáu d'en Gregora, slávneho doktora, inšpektora. Ten d'étki miluval, do školi verbuval, vinčuval.	Dajťe nám sináčka, vráťime vám žáčka, i speváčka. Nech sa vom viučí v umeňi literi s Kristem Pánem.

Jačania sa pamätajú už len na slová. Niekdajší jazyk biblickej češtiny tu preložili už do slovenčiny:

Nastal nám d'em Gregora,

švarniho rechtora,

precektora.

Z božej vóľi

prišľi zme zo školi

pre tú dcéru.

Dajťe nám dievčatko

(alebo: dajťe nám dcéričku)

mi vám dáme žiačku,

vispeváčku.

Po odznení piesne chlapci hlasno a v rýchlom tempe deklamovali:

Vaša ďiovka ľeňivá,

že nás s metlou nebila.

Domáca pani priniesla vajíčka, ale chlapci utiekli, pretože sa báli, že ich dievčina naozaj - hoci len v náznaku - vybije metlou.

Niekdajší obyvateľ Horných Petian, žijúci v Banke, predniesol nasledujúci variant gregorskej obchôdzkovej piesne:

Po zakončení piesne chlapec, ktorý niesol dlhý ražeň, ho takisto zapichol do prievlaku a potom spoločne recitovali novší variant žartovnej koledy, ktorý sa prednášal aj pri blažejskej obchôdzke:

Ra-ra-ra-ra-račke,

máťe na slaňine mačke.

Pod'ťe sijich dou zohnať,

a nám kus s ňej odrezať.

Ak sa máťe porezať,

tád'eme si mi samí odrezať

takí kus, ako zvom,

vinďeme vám s chiži vom.

Gazdiná sa im poďakovala za návštevu a pozvala ich, aby si sadli: Chlapci, saňiťe si! Ale oni si len zobrali darované vajíčka, slaninu alebo klobásu, a už aj išli ďalej. Doteraz prezentované varianty melódií a textov gregorských kolied sa spievali aj v obci Bér, Ipolyszög a Veňarec.7 Tu k darom pre učiteľa patrili aj fazuľa a mak a chlapci dostávali osobitne orechy, lieskovce, sušené slivky alebo drobné peniaze. Každá z melódií koledy sa zhoduje s melódiou piesne, ktorú spievali maďarské deti na Gregora a aj obsah textu je veľmi podobný.8

V Teranoch deti, ktoré vyberali dary, prednášali inú verziu piesne, ktorú napr. vo Veňarci spievali súčasne s predchádzajúcim variantom a ktorej slová a melódia boli publikované v knihe Ruční kancionál (Bp, 1909. 409.),9 ktorú sme už citovali.

Barbara Csordásová, rod. Mihaliková, 1924. Terany, 1991.
Do sve ďicki miluje, vejďeje dobrému, a radi dáva do školi, bi sťe učil tomu Nejprvé: Boha znaťi, stvoriťele svého, víre jeho učovaťi, Krista sina jeho.	Protož ti, matka milá, dej nám svého sina, a mňe též od své mladosti dobrému privíta. Pakľi nám žačku ňedáťe, na ražeň nám dajťe, jednim grošom ľebo dvoma malo zubožíte, žiačka odmeňíťe. (Terany)

Aj tu priniesli učiteľovi vajíčka a klobásu. V obci Ósgárd pri tejto príležitosti spievali pieseň s podobnými slovami ako v Teranoch. Aj v tejto obci pripravoval učiteľ na obchôdzku šikovných žiakov zo šiesteho ročníka. Jeden z nich si niesol so sebou riadkovaný zošit. Po odznení piesne v dome - keď ob-chôdzkari ešte aj osobitne zavinšovali gazdovi a gazdinej - darovali títo učiteľovi vajíčka a peniaze. Žiak so zošitom si menovite zaznamenal, čo a kde dostali. V tejto obci sa obchôdzka žiakov robila naposledy v r. 1948.10

V Békéšskej Čabe sa na Gregora neučilo. Deti sa v tento deň iba hrali. Avšak ráno prichádzali žiaci s darom, ktorý rodičia žiaka posielali učiteľovi. Zvyčajne nasypali na tanier maku, ale mohla ho nahradiť aj fazuľa, šošovica alebo cícer. Na mak položili niektorí podľa svojich možností aj vajcia (päť, desať alebo aj dvadsať). Okrem tohoto mohol žiak priniesť aj med, klobásu alebo niečo iné, čo chceli jeho rodičia darovať. Tanier sa zaväzoval do peknej bielej šatky, a dieťa ho odovzdávalo učiteľovi týmito slovami: Prímiťe d'ačňe! Učiteľ dostal často toľko vajíčok, že sa mu nepomestili do koryta na kysnutie chleba. Prebytočné vajcia najčastejšie odpredal. Stalo sa, že rodičia mu poslali alebo sami priniesli aj hydinu. Väčší gazda daroval niekedy hoci aj prasiatko, najmä keď bolo jeho dieťa v učení poslabšie. (V ostatných dolnozemských slovenských lokalitách na juhovýchode prinášali rodičia učiteľovi do daru hydinu - sliepku, kohúta, príp. perličku - pri zápise detí alebo v prvé dni výučby). V Békéšskej Čabe učiteľ s manželkou vyprázdnili taniere a do každého na odplatu položili niekoľko cukríkov. V tejto lokalite bolo gregorské obdarovávanie dovolené len na cirkevných školách, v štátnych školách ho zakazovali. Ako gre-gorská obchôdzka tak aj prinášanie darov zanikli definitívne v r. 1948 po poštátnení škôl.

ALEXANDER, JOZEF, BEŇADIK

(18., 19., 21. marca)

Tieto tri význačné dni sú takmer bez výnimky všade považované za skutočne jarné dni. Bez nejakých regionálnych alebo iných zvláštností považujú Slováci za prvý jarný deň a za toho, kto prináša teplo, predovšetkým Jozefa: Jozefa je prví jarní ďen (Baromlak, Békéšska Čaba, Níreďháza, Santov). Jozefka, Jozefek ťeplo donáša (Bodonoš). V Santove zvyknú hovoriť aj to, že v tento deň je každý krivý škovránok (kriví oráčik) na poli.

Vo všetkých skúmaných obciach poznajú a recitujú maďarskú veršovanú pranostiku, vzťahujúcu sa na tieto tri dni (jej druhý verš má však veľmi veľa variantov).

Nasledujúce varianty druhého verša príslovia dokladajú aj to, nakoľko živé je pozadie tohto pravidla u Slovákov:

• zsákba hozott (hozta) meleget (priniesol teplo vo vreci)

(Békéšska Čaba, Jača)

• zsákba hozza ajó meleget (prináša dobré teplo vo vreci)

(Orosláň)

• zsákkal hozza a meleget (prináša za vrece tepla)

  (Dunaeďház, Kardoš, Níreďháza, Pišpek)

• zsákba jönnek a jó melegek (dobré teplo prichádza vo vreci)

(Mokra)

• hoznak zsákba meleget (prinesú teplo vo vreci)

(Nadlak)

• zsákba hordják a meleget (nosia teplo vo vreci)

  (Bodonoš, slovenské obce v Matre, Irminčok)

• zsákba hordják a meleget (nosia teplo vo vreci)

(Šára)11

Vznikli aj slovenské preklady tejto pranostiky, ale v protiklade s maďarskými sa v nich Beňadik spomína len zriedka: Šándora, Jozefa maju ťeplo doniesť vo vreci (Dunaeďház). Šándor, Józef, Benedek doňese žochu teplo (Kes-túc). Ňesu ceplo Šándor a Jozef (Malá Huta, Nová Huta - Újhuta).

Podobne ako na deň Gregora viacerí očakávajú príchod bocianov na Jozefa (Kardoš, Pitvaroš), príp. všade ho spomínajú ako deň príletu lastovičiek. V Poľnom Berinčoku vyzerali na Alexandra (Šándora) prílet bocianov a na Jozefa prílet lastovičiek. V Irmončoku mali na Jozefa prísť bociany: Zajtra bud'e Jozefa, vizeráme, či prídu góľe, mama naveki vravela. Na Jozefa idu lastovičke (Ambróz, Békéšska Čaba, Čanádalbert, Nadlak, Pitvaroš, Sarvaš, Šámšon). Aj v severnejšie ležiacej Gute boli bociany a lastovičky očakávané v prvý jarný deň (na prví jarní ďem), 21. marca.

Keď dolnozemské dievčatá na juhovýchode po prvý raz zazreli lastovičky, či boli osamote či v skupine, všade zhodne nahlas recitovali nasledujúce zaklínanie:

Lastovička, lastovička,

šecke ridzi (pehy) na tvoje vajíčka!

(Ambróz, Békéšska Čaba, Čabačud, Čanádalbert, Irminčok, Kardoš, Nadlak, Pitvaroš, Poľný Berinčok, Sarvaš, Slovenský Komlóš)

Aj v Gute bol podobný text:

Lastovička, lastovička,

moja ridza (peha) na tvoje vajíčka!

V Dunaeďháze toto vyjadrovali prozaickým textom. V Malom Kereši vykrikovali nasledujúci variant:

Lastovička, prepeľička,

moje ridzi na tvoje vajíčka!

Slovenské dievčatá v pilíšsko-vértešsko-gerečskej oblasti používali pri tejto príležitosti trochu iný variant:

Lastovički hore,

moje pehi (pelci) dole!

(Čív, Kestúc)

Tento istý text recitovali dievčatá v Mlynkách na Kvetnú nedeľu. Keď začali zvoniť, vybehli na dvor a pokrikovali ho.12 Alebo tiež:

Lastovički hore,

moje pehini, repini dole!

(Santov)

Novší variant poznali aj dievčatá v Šámšone:

Lastovičku vid'ím,

pehaťinu zhodím!

V Sáre museli nasledujúce slová zopakovať trikrát, keď po prvý raz uvideli lastovičky:

Lastovička lastová,

moje pehi na plecá.13

V dôsledku spolužitia s Maďarmi v poslednom období slovenské dievčatá aj po maďarsky vykrikovali zariekanie, všeobecne známe u Maďarov:

Dievčatá zopakovali veršíky viackrát za sebou, zatiaľ čo si rukami pohládzali líca. V Čanádalberte verili, že keď ich dievčina zopakuje trikrát za sebou, všetky pehy sa jej stratia a prenesú sa na lastovičie vajíčka. Stávalo sa aj to, že sa neprednášali slová, ale len líca sa potierali, aby neboli pehavé (Capár). Keď v Sarvaši po prvý raz videli bociana a zletel dole sám, dievča zostávalo slobodné, v parte. No, zostaňeme bez páru, ľeboje ľen ena.

V Poľnom Berinčoku (a aj inde) len vtedy dovolili deťom chodiť naboso, keď už prileteli lastovičky.

Aj s dňom Jozefa sa osobitne spája niekoľko pranostík: Keď v tento deň fúka vietor, možno očakávať suchý rok (Veľká Huta, Pišpek). Ak bolo pekné počasie, veštilo pekné seno (Fizér). Viacerí už na Jozefa hovorili, že keď by zatĺkali trávu aj kyjakom, i tak narastie (Fizér). V Baromlaku na Jozefa popoludní vyberali zemiaky z jamy a začali ich nakli-čovať; v Novej Hute (Rum.) a v jej dvoch partnerských obciach (Staaá Huta - Rum., Židareň) na Jozefa po prvý raz zvonili aj na obed (v zime zvonili len večer a ráno), a od tohto termínu kŕmili záprahové voly a kravy aj na obed. Vtedy hovorievali: svätý Jozef prináša volom napoludnie obed. (Svati Jozef poledňe doňese volom.)

ZVESTOVANIE PANNE MÁRII

(Zvestovanie Paňi Márii, Počaťi Paňi Márije, Panenka Márija,Božia matka, Počaťí Paňi Márije, Matka Bola, Ščepeňi Panenka, 25. marca)

Katolícky sviatok. Vo väčšine slovenských katolíckych obcí idú na omšu a veľa rodín v tento deň ani nepracuje. Nakoľko podľa ľudovej zbožnosti počala v tento deň Panna Mária Ježiša, na základe mágie podobnosti v slovenských obciach (nielen katolíckych) štepia ovocné stromy (očkuju, šťepia, zašče-povac, ščepia): Počňe Paňi Maria Krista, preto šťepia (Békéšska Caba). Zato ščepeli, že tedi se počal Ježiš Kristus (Santov). Ďalej: Alkár, Békéšska Caba, Capár, Čemer, Čerňa, Čív, Dunaeďház, Fiškalitáš Huta, Horná Huta, Kirť, Mokra, Nadlak, Níreďháza, Irminčok, Santov, Síleš, Slovenský Komlóš, Šám-šon, Šára, Šárišáp, Vágášska Huta, Veľká Huta, Veľký Bánhedeš, Tardoš). Sedliaci, ktorí záhradníčili, verili, že výhonky, zaštepené na svätý deň počatia Božieho syna, sa určite ujmú (Dunaeďház).14

V Santove v tento deň začali strihať vinič vo vinohrade a na každom rohu ostrihali symbolicky po jednom koreni. V bakoňskom Capári sadili aj kvety a muškáty (péra, muškáti), lebo verili, že potom bohato zakvitnú. V matranských obciach tento deň považujú za nositeľa tepla, o čom svedčí ich veršovaná pranostika:

Matka boží -

hlavňu zloží. (hlavňa = pahreba)

Aj v Pišpeku hovorievali, že Panna Mária prináša v tento deň teplo, i keď doteraz panovala zima: Mária vopchá ražem (t.j. ražeň) do zemi. Ak zaťiav zima bola, potom je už ťeplo.15

Ľudová zbožnosť špecifickým spôsobom spracováva cirkevnú náuku, vzťahujúcu sa k tomuto dňu. Horeuvedenú ľudovú praktiku podporuje náboženská viera, ktorá vyžaruje aj z nasledujúcich ľudových výrokov: Počaťí Paňi Márije - tedi sa počal Kristus Pán Paňe Marie. Ten ďen mi musíme také pesňički na to, ta sveťíme v kostole, pán farár vihovára, že včileki je počaťí Pani Márie (Santov). Dvojjazyčný výrok: Gyúmôlcsoltó boldogasszony, že tedi Panenka Márija fogantatott szent fiát. Potom december huszonôtôdikén še narodzil Ježiš. To je richtig kilenc hónap. (Zvestovanie Panne Márii, že vtedy Panenka Mária počala svätého syna. Potom sa v decembri dvadsiateho piateho narodil Ježiš. To je práve deväť mesiacov - Stará Huta - Óhuta). Keďže sa veľa oby-čajov a povier v priebehu viacerých dní v roku opakuje, aj ľudové pranostiky, vzťahujúce sa k príchodu sťahovavých vtákov, sa spájajú s viacerými dňami. Tento fakt môžu ovplyňovať rozmary jarného počasia, posúvanie teplých dní na neskoršie obdobie a tiež geografické podmienky. Preto v tomto termíne očakávali slovenskí obyvatelia príchod bocianov, príp. lastovičiek najmä v severnejších a hornatejších oblastiach (Baromlak, Cemer, Čuvár, Nova Huta - Rum., Pišpek, Šárišáp, Židareň). Z tohto dôvodu recitujú v tento deň dievčatá aj zariekacie verše proti pehám:

Lastovička, lastovička,

moje ridzi (pehy) šecke na tvoje vajíčka!

(Cuvár)

PRVÝ APRÍL

(Prví apríl, april perši)

Ľudová chuť k žartovným klamstvám nepoľavila od stredovekých humorných zvykov16 do polovice 20. storočia. Mnohí vysvetľovali žartovanie ľudí rozmarmi aprílového počasia a označovali ho aj ako „bláznivý apríl" (pochabí apríl - Békéšska Čaba) alebo „őrült nap" („bláznivý deň" - Dunaeďház). Aké sú spôsoby žartovania, ktoré ešte žili v polovici 20. storočia a ktoré spoločenské vrstvy ich praktizovali? Je všeobecná mienka, že v tomto termíne každého oklamali (oklamali ošállali): Banka, Baromlak, Békéšska Čaba, Bo-donoš, Čanádalbert, Čerňa, Čomád, Eška, Guta, Irminčok, Jača, matranské slovenské obce, Níreďháza, Peterka, Poľný Berinčok, Sarvaš, Síleš, Tardoš. Vlastne oklamali tých, ktorých mohli (koho mohol, ošalili - Baromlak, Bodonoš, Capár). Alebo tiež toho, kto nevedel, že je prvého apríla (kto ňeveďeu, či je apríl, ho oklamali - Sarvaš, Šára). Každého si doberali tak ako sa len dalo (dojako mohol ušuťiť - Čív; kto ako veďeu, oklamau - Malý Kereš).

Charakter klamania (prekabáťiľi, povedli ho), rozsiahlu oblasť rozšírenia obyčaje a veľký okruh vplyvu prezrádzajú aj tie ľudové vyjadrenia, ktorými sa označovalo bláznenie v tento deň: Sa enadruhiho bolondá spravia ľuďia (Békéšska Čaba), oklamali sme jeden druhého (Santov), jeden druhého za blázné spravá (Jášč), zrne klamali enadruhiho (Irminčok), na prostiho sa robia (Čabačud). V tomto termíne sa zvykli aj upozorňovať: Ňedaj sa oklamať, l'ebo je prví apríl! (Kardoš). Bolo treba pozorovať, abi ňeošáleli človeka (Cerňa).

Najčastejším spôsobom podpichoyania a klamania bolo, že dotyčného voľakde poslali (poslaľi ho voľaďe - Čuvár, Ďurka, posílali - Jášč), prípadne ho poslali s tou zámienkou, že:

1. niekto ho volá alebo čaká: Ten a ten volá -poslaľi ho. A ten ňeveďeu ňič (Čomád). Idz, bo tam ťa volaju (Veľká Huta). Poslali sme ženu do susedú: Tam ťa volajú! (Capár). Poslaľi ho, že: Ťa volá ľebo čaká (Ambróz, Mokra). Tam ťa čaká voľado (Čív).
2. niekto sa chce niečo opýtať, povedať: Choj ta, sa kce od ťeba voľačo opítať (Dunaeďház, Eška). Ťa volá suseda, choj, žebi si išla, voľačo t'i kce poviedať (Peterka).

V Gute neľutovali ani unaveného človeka, ktorý sa vracal z polnočnej práce. Jeden náš humorne založený informátor zastavil a povedal mu, že ho jeho známy žiada, aby ho ihneď navštívil. Tak ako bol, v pracovných šatách, nevyspatý, zarastený, bežal tam. Ja som oklamau Jani báčiho Ráričovho. Sa ponáhľali domou... že: Mrázou Jani báči otkázau, žebi razom tašou k ňemu. Tak aňi domov ňešou, ta šou! A potom ma hrešili K vážnejším žartom patrí posielanie na veľkú vzdialenosť, príp. posielanie ďalej. Vo Fizéri jedného muža poslali do tretej dediny a odtiaľ ho jeden človek v žartovnej nálade poslal ešte ďalej (Poslaľi ho do treciho valalu, že: Ce volal dakto! A še pital: Na čo še me volal: - Ja som ťa nevolal! Veckaj ho poslal ďalej, že druhi volal. Inak v Zemplínskej vrchovine sa častejšie vyskytovali tvrdé žarty. Napr. vo Vágáš-skej Hute posielali dotyčných do hôr. Tieto žarty robievali dospelí muži s dospelými mužmi, príp. ženy s mužmi alebo ženami. Po príchode na tvár miesta so smiechom objasnili dotyčnému, že to celé bol iba aprílový žart; Tajšou a bou prekabáťení: Ó, je prví apríl! (Dunaeďház). Keď pojďem, ľen tak poveďia: ápriliš šalení - šalení apríl (Veľká Huta). Jaj, ti ňeznaš aprila peršeho! (Vágášska Huta). Sa smiaľi, že je prví apríl (Peterka).

Oklamaní temer všade dostávali posmešné mená: aprílski somár (Jača, Pišpek), alebo po maďarsky: április bolondja (aprílový blázon - Jášč, Vágášska Huta), április első bolondja (prvoaprílový blázon - Síleš). V mnohých smeroch ho týmto menom posmešne označili: si prví apríl.

K obľúbenejším zábavám patrilo aj posielanie s listom a odkazom. Častejšie bolo medzi žiakmi, ale aj dospelí ho s chuťou využívali. V Gute u mužov aj u žien niesla zalepený list osoba, ktorú naťahovali, a na ňom stálo: Ez a szamár nagyon friss, küldjék innen tovább is! (Tento somár je veľmi svieži, pošlite ho odtiaľto ešte ďalej!) Tí, ktorí list prevzali, po prečítaní ho opäť zalepili a dali ho dotyčnému odniesť ďalej. Aj mládenci sa takto navzájom dobehli. Na malokerešských sálašoch posielali z jedného sálaša na druhý mládenca s týmto textom v obálke (takisto v maďarčine): Ezt a bolondot küldjék tovább! (Tohto blázna pošlite ďalej!) V Nadlaku s listom podobného obsahu poslal jeden žiak svojho spolužiaka ku známym. Tí ho vysmiali: Ti si prostí, ti ňevieš, že čo si ňiesou? Si prví apríl! V Teranoch si aj deti navzájom posielali listy (s maďarským textom) v obálke: Bolond április, küldd tovább! (Bláznivý apríl, pošli ďalej!); Kto ich otvoril, netušiac, aký je obsah, toho vysmiali. Rovnako v bihorskej Židarni si každá veková vrstva dopisovala podobným spôsobom. Alebo tiež nenápadne pripínali niekomu na chrbát malú papierovú kartu s posmešným nápisom: Prví apríl. K nemilosrdnejším žartom patrilo v období druhej svetovej vojny zaslanie falošného povolávacieho rozkazu. V Čomáde ho dostal učiteľ.

V druhej skupine žartov tohto typu posielajú dotyčného s nejakým predmetom. Na Dolnej zemi býval obeťou zväčša malý bíreš alebo pastier ošípaných. Gazda alebo starý bíreš ho nechali odniesť vrece, naplnené tehlami a kameňmi do susedov, s tou zámienkou, aby vrátil do druhého sálaša požičané vápno. Tam ho už, vytušiac žart, nasmerovali ďalej. Kalvária trvala dovtedy, kým dotyčný sám od seba neprišiel na to, že ho dobehli. Ale posielali ho aj naspäť; Taňes ľen domov, nám je už ňenačim (Čanádalbert). Žartovné ľudové rozprávania s touto tematikou majú približne rovnaký obsah a sú veľmi obľúbené (Békéšska Čaba, Čanádlabert, Nadlak, Níreďháza, Slovenský Komlóš). O takýchto prípadoch hovorievali, že niekto roznáša apríl (roznáša apríl -Čanádalbert, Pišpek).

Takisto špecifickú skupinu predstavuje spôsob žartovania spojeného s posielaním, pri ktorom niekoho posielajú po niečo: pojc, abi doňes (Nová Huta - Újhuta), taňes to k tim (Čanádalbert). V Starej Hute si z nášho informátora v mládeneckom veku utiahol jeho strýko drsnejším klamstvom, ktoré je pre tento kraj príznačné, keď ho poslal desať kilometrov od obce pre údajné d'atelinové semeno. Medzi časté žarty starých rodičov, rodičov, ale aj učiteľov patrilo, že posielali dieťa do obchodu pre nejestvujúci predmet: v Gute malo kupovať hrabľové semeno (hrabľičkovo seme) alebo motykové semeno (gra-covo seme). V Šárišápe poslal učiteľ do obchodu jednu našu informátorku, keď bola malá, pre hrabľové semeno. Obchodník odkázal, že taký tovar nemá. Avšak učiteľ naoko nahnevane vyhrešil dievčatko za to, že bolo nešikovné.17

Rodičia žartovali s deťmi aj pomocou dvojzmyslených žartovných slovných hračiek, ktoré deti ešte nemohli pochopiť. V Telekgerendáši poslali dievčatá pre tustoje (zo slov „tu stoj"): Nás poslal'i mama na tustoje. Aľe mi kázali ponáhľať, abi som strmo išla domov. - Som prišla pre tustoje: - Tak tu stoj! -vravela suseda. V Telekgerendáši poslali pastiera ošípaných do susedného sálaša po túličke (zo slova „túlať sa, potulovať sa"). Žartovná príhoda znie nasledovne: Poslali kondáša do susedov po túličke. Pokloňiu sa: - Som prišou pre túličke! - Ale ved sa ci u nás! Choj do Kováčov! Tajšou, pítau túličke. - Hú, sa ňi u nás, choj do Ďebnárov! Aj tatan tajšou! - Ach teraz ich odňiesou do Borošov! Zas aj tatan tajšou. Aňi tu ňebole! Tak už poton popoluňi prišou domov po blaťe veľkon (Telekgerendáš).

K jednoduchým žartom patrilo vyvolanie niekoho odniekiaľ: Hĺbaj vo, ťa volaju! A keď višou, sa pochabiľi, smiali sa, že je prví apríl (Békéšska Čaba). Ta volajú, idz! - Kestúc. Še volal, žebi frišno išol tavo. Pošol a tam ňeznali o ňičom (Stredná Huta). Tajšou tavo, volali, zbadau, že ho oklamali (Pitvaroš). Neraz bol motívom vystrelenia si z niekoho zlý úmysel alebo aj túžba staršieho človeka ukázať prevahu. V Novej Hute (Rum.) si z podobných dôvodov jeden muž utiahol zo svojho suseda a osobne mu povedal, aby išiel na pole, lebo sa tam stalo veľké nešťastie. Ocigáňiu nas, sa chceu s nas smiať. V Canádalberte si starý bíreš podobným spôsobom vystrelil z mladého bíreša: Choj, ťa volá gazďina!

Špecifickým druhom žartovania je upozorňovanie na neviditeľné a nejestvujúce veci (najčastejšie takto žartovali dospelí s deťmi):

Choj tavo, tanje góľa na studni!

(Dunaeďház)

No, hľaď, tanto iďe voľakto!

(Čabačud)

Hľaď, tanto čo ľeťí!

(Kardoš)

Prirodzene nič a nikoho nebolo možné vidieť, ale bola príležitosť na zasmiatie. V záujme veselosti často spoluúčinkovali všetci členovia rodiny. V Irminčoku starý otec alebo otec naťahoval svojich vnukov, príp. synov: Hľaďťe, susedov špiroje v zahraďe! Chlapci chiťiľi paľice, utekaju a ňenajdu ňišt. A mama vravia: Ej, aľe sťe kceľi zabiť toho apríla!

Aj dospelí známi sa podobným spôsobom zahrali jeden s druhým a nikdy z toho nevzišiel vážny hnev, čo je dnes, podľa súčasného názoru ľudí, temer nepredstaviteľné. Keď sa v Nadlaku stretli dvaja známi, jeden si ihneď vystrelil z druhého: - Hľaď, tuto čo je? Pozri, čo vid'íš tanto? A potom sa obaja zasmiali na vydarenom žarte. Posielanie niekam alebo von, vyvolanie niekoho von alebo podobné prvoaprílové bláznovstvá a žarty boli v 70-80-tych rokoch ešte častým javom v dedinských prevádzkach a úradoch. Napr. v Slovenskom Komlóši posielali jeden druhého do kancelárie poľnohospodárskeho družstva s tým, že dostane odmenu. V Čanádalberte bol cieľovou osobou predseda družstva. V Teranoch vyvolali dotyčného z úradu: Aj mňa klamaľi v iroďe: Choj tatan! A potom sa smiaľi, že ma oklamali

Voľakedy radi žartovali spolu aj manželia. Jeden muž z Poľného Berinčoka vypovedá nasledovne: Muži zavčasu horstáľi a voľačo vihútaľi, že ač žena horstaňe, ju oklamu. Ja som veľa ráz oklamau moju ženu. Oklamali zrne ena-druhiho. V Orosláni poslala manželka svojho manžela k jeho rodičom s tým, že ho otec žiada, aby s ním išiel do lesa píliť drevo. Manžel sa čudoval, lebo ho otec ešte nikdy nevolal, ale išiel. Potom si uvedomil, že ho žena oklamala (ho jeho žena ošálela). Zo žartu si manžel vystrelil zo svojej manželky a jej kamarátky: Raz moj manželjennu známu hovorí: - Čos porobila? Čos poviprá-vala na tú moju manželku? Len iba tá ti dá! Ona prišla ko mne. Ja som sa stála dívat. Hovorí: -A de som čo povedala? - Ja som nehovorela mužmu nič. - No, šak ten dostane, ten ma oklamau, prví apríl je (Kestúc).

Mierne žarty alebo klamstvá so skúškami naozaj nevyvolávali - ako sme to aj vyššie konštatovali - v období ľudového oživovania prvoaprílových žartov hnev či hádky. Napr. ľudová etika nepripúšťala prejavy trvalého hnevu pre daromné chodenie na vzdialené miesta, lebo podľa ich mienky mali ľudia právo vystreliť si v tento deň z niekoho a obeť žartu si mala dávať väčší pozor na to, aký je deň: Todi sme moseli velice merkuvať, čo nam poveďa, lebo sme to uverili, lebo ňé (Capár). Keď bol zámer oklamať niekoho odhalený, iniciátor potom vždy poznamenal, že ,je prvý apríl" (je prví alebo perši apríl) a týmto asi chcel napraviť svoj zámer alebo čin. Na juhovýchode Dolnej zeme aj ten roznášal prvý apríl (roznáša apríl), kto v tomto čase niesol niečo po ulici alebo keď práve cestoval. Preto mnohí v tento deň ani necestovali, aby ich z tohto neobvinili. V mnohých Slovákmi obývaných obciach dnes aj v maďarčine prednášajú obľúbené varianty posmešných, hanlivých žartovných veršíkov, všeobecne obľúbených u Maďarov:

V Jášči recitovali len prvé dva verše:

Prvoaprílové žartovanie medzi dospelými v súčasnosti temer úplne zaniklo. Aľe už sa to rozkapalo (Nová Huta - Újhuta). Teraz ňivelmej, teras nestačia, tádu do práce (Nadlak). Záväzná každodenná práca mohla skutočne vplývať ako jeden z hlavných činiteľov na zánik tejto obyčaje. Možno ju nájsť skôr medzi deťmi. Žarty v tlači, rozhlase a televízii v tento deň ešte nespôsobovali taký spätný vplyv ako napr. hromničné pranostiky s medveďom, ktoré znovu oživili túto pranostiku medzi ľuďmi.

S prvým aprílom sa spájali voľakedy aj predpovede počasia. Od tohto dňa sa očakávali silné vetry. V Békéšskej Cabe sa v tomto termíne začínali orať polia na výsadbu kukurice. Vo veršovanom pravidle dali dovedna aprílové a májové počasie, na základe čoho predpovedali, akú úrodu možno očakávať:

Suchí apríl,

mokrí máj:

Buďe žitko,

ako háj.

(Čanádalbert, Nadlak)

V Pišpeku v údolí Galgy verili, že vtedy budú mať bohatú úrodu, keď bude apríl studený a máj teplý. Za vymierajúci pozostatok niekdajšieho jarného začiatku roka môžeme považovať skutočnosť, že na začiatku apríla sa v niektorých obciach najímali dedinskí pastieri (Čuvár, Orosláň).

SMRTNÁ NEDEĽA

(Čierna neďeľa, Černa ňeďeľa, Čérna ňeďeľa, Čarna ňedzela, Smrtná ňeďeľa, Smutná neďeľa, Šmertzeďelná ňedzela, Šmertna ňedzela)

Na piatu nedeľu veľkého pôstu - aj na základe svedectva ľudových názvov - predpisoval ľudový náboženský úzus evanjelických a katolíckych obcí ešte aj v dnešných dňoch, aby sa do kostola chodilo v čiernych, tmavých šatách a čiernych šatkách (evanjelické obce: Ambróz, Čanádalbert, Dunaeďház, Malý Kereš, Nadlak, Níreďháza,19 Mokra, Peterka, Slovenský Komlóš, Veľký Bán-hedeš; katolícke obce: Capár, Kestúc, Malá Huta, Nova Huta - Rum., Nová Huta - Újhuta, Santov, Síleš, Židareň; zmiešané obce: Čemer, Eška). Evanjelici v Mokre sa v priebehu celého veľkého pôstu zúčastňujú bohoslužieb oblečení v čiernom tak ako aj v Pitvaroši. Nosenie čierneho odevu bolo zvykom na všetky veľké sviatky, aby sa tak zdôraznila dôstojnosť sviatku. Avšak ako počas adventu tak aj na Smrtnú nedeľu boli najdôležitejšími činiteľmi ľudové náboženské povinnosti a náboženský obsah, spätý s týmto dňom.

Keďže latinský liturgický názov sviatku je „nedeľa utrpenia" (Dominica de passione), katolícke výklady pojmu a ľudové vysvetlenia na tomto stavajú a bližšie objasňujú dôvod správania sa: Čérna ňeďela pána Krista umučeňí, najvačša trézlivost. Tedi už začínajú jako Kristová utrpeňí (Santov, Békéšska Čaba). Ked Krista ulapili a čakal na súd, to boli smutné dňe pred ukrižovaňím (Santov). Týmto sa stáva zrozumiteľným aj mnohorakosť ľudového názvu Smrtnej nedele, ktorý je odrazom ľudovej etymológie. Preto sa prikrývajú kríže pri katolíckych domoch čiernym textilom (Békéšska Čaba, Santov). Toto funguje aj v cirkevných praktikách katolíckych obcí: Na oltari pokriju mučenku, aj na te obrazi na oltare daju černo (Nova Huta - Rum., Santov). Ten den kostele každí kríž zakrili s černi handrú, do Velkého pätku boli tak (Kestúc). V Zemplínskej vrchovine v Starej Hute - Óhute a Strednej Hute v tento deň spievali pri veľkom kríži pôstne piesne. V Síleši slúžili tri omše.

V Šáre zhotovovali v tomto čase tzv. čertove koleso (čertové koleso) a vysvetľovali to tým, že sa Kristovo utrpenie začínalo na Smrtnú nedeľu. V skutočnosti to bola pre mládež jedna z možností zábavy (ako sme videli vyššie, inde ho stavali v inom termíne). V Šáre jedno koleso na vozovej ose zakopali a na druhé pripevnili dve žŕdky. Na koniec každej žŕdky sa usadil jeden mládenec (stalo sa, že aj dievča) a ostatní ich dookola točili.20 V Zemplínskej vrchovine a v bihorských horách si muži, mládenci a chlapci nemohli obliecť čistú bielizeň alebo šaty. Podľa poverového vysvetlenia je to preto, aby mohli pochytať aj vtáky, keď nájdu v lese vtáčie hniezdo (Bodonoš, Šaštelek, Židareň), príp. aby mohli počas celého roka nazbierať v lese veľa húb (Malá Huta, Vágášska Huta). Vo Vágášskej Hute dokonca verili, že po celý rok nebudú mať šťastie, keď si na sebe nenechajú špinavú bielizeň (na Čarnu ňedzelu stare hutoreli: še ňeobľeču do spodnih čistih šmaío, bo tedi ňebudzu mac ščešče prez rok).

Vynášanie smrti, zimy

V mnohých obciach, obývaných Slovákmi, vynášala v tento deň mládež, predovšetkým dievky, Kiselicu, Mareju, symbolizujúcu zimu, príp. chodievali so spevom a tancom na vinšovnícku obchôdzku, spojenú s vyberaním darov. Dávnejšie bolo rozšírenie tejto obyčaje - označovanej v maďarskej terminológii ako „kiszehajtás" a v slovenskej ako chodenie z Morenou - v užšom okruhu Slovákov v Maďarsku a jej opisy pochádzajú najmä z Novohradskej, Hontianskej a Peštianskej župy. Béla GUNDA v slovenských lokalitách Zemplínskej vrchoviny objavil a Péter NIEDERMÜLLER aj v slovensko-ukrajinskom Nyírlugosi našiel takéto pamiatky. Ako obyčaj na Smrtnú nedeľu žila aj u zadunajských Slovákov.21 Vynášanie zimy, príp. smrti a prinášanie leta, mája, zelených ratolestí má v maďarských lokalitách dva sviatočné termíny. Vo všeobecnosti môžeme napísať, že prvý zvyk sa realizoval na Smrtnú nedeľu a druhý na Kvetnú nedeľu. Avšak spájali ich aj s tým istým dňom.

O vykonávaní tejto obyčaje máme údaje z Čiech a dnešného územia Slovenska od 14. storočia. V Čechách, na Morave a v Poľsku sa vynášala smrť zhodne na Smrtnú nedeľu, neskôr sa aj tu vyskytovala táto obyčaj na Kvetnú nedeľu. Na Slovensku sa praktizovala na Smrtnú, príp. Kvetnú nedeľu. Dávnejšie sa vyskytovala aj na druhú nedeľu po Veľkej noci (Biela nedeľa - toto musíme zaznamenať preto, lebo medzi Slovákmi v Zemplínskej vrchovine a Gereče sa vyskytuje aj tento deň). Leto prinášali na Kvetnú nedeľu, ale tam, kde vynášali Morenu na Smrtnú nedeľu, sa zvyčajne v ten deň aj vracali so zelenou vetvou - letečkom, májom.22 (Opierajúc sa o literatúru, publikovanú k tomuto problému, spracovávame varianty, príp. regionálne skupiny tohto zvyku, spojeného so Smrtnou nedeľou, u Slovákov v Maďarsku a osobitne sa zmieňujeme aj o praktikách na Kvetnú nedeľu.) Takýto spôsob spracovania jarných zvykov je potrebný aj preto, lebo termín oboch zvykov sa často zamieňa, najmä keď ich praktizovanie už zväčša zaniklo a informátori sa nepamätajú presne na ich priebeh a termín realizácie. Podľa Jánosa MANGU v Maďarsku v lokalitách s evanjelickým obyvateľstvom sa táto obyčaj odohrávala na Smrtnú nedeľu a u katolíkov na Kvetnú nedeľu.23 Toto konštatovanie môžeme chápať len ako všeobecné, pretože ako v obciach na severovýchode Maďarska tak aj v zadunajských katolíckych obciach bola zaužívaným termínom Smrtná nedeľa a v evanjelických obciach sa objavili aj stopy realizácie obyčaje na Kvetnú nedeľu.

V niekoľkých obciach Zemplínskej hornatiny sa táto obyčaj zachovávala do polovice nášho storočia. Potvrdzujú to tí starší informátori, ktorí ju vo svojom mladom veku ešte sami vykonávali. Béla GUNDA sa s ňou stretol v troch obciach (Malej Hute, Vágášskej Hute, Veľkej Hute), pričom vo Vágášskej Hute zaznamenal už len jej zlomky. Z Veľkej Huty máme údaje zo 40-tych rokov, neskôr aj Štefan LAMI publikuje odtiaľto opis zvyku. Sami sme v r. 1991 zaznamenali novšie varianty v Malej Hute a Veľkej Hute, ale vo Vágášskej Hute sa v tomto čase už ani najstarší nepamätali na to, že voľakedy tento zvyk u nich existoval. Správy o realizácii obyčaje, pochádzajúce z rôznych období, obsahujú viacero odlišných momentov. V období výmeny obyvateľstva v r. 1946-47 ju vo Veľkej Hute zaznamenali nasledovne: Na Smrtnú nedeľu mládež nosila po dedine slamenú bábku, poobliekanú do šiat starej ženy, ktorej meno bolo Marmoréna. Na začiatku sprievodu na jednej strane išlo dievča s košíkom v ruke a do neho ukladalo vyzbierané vajíčka, zatiaľ čo po druhej strane idúce dievča zbieralo do vreca múku. Idúc z domu do domu spievali pieseň s incipitom Hej, Marej, Marej. Po skončení si mládež v niektorom dome varila cestoviny z darovanej múky a spolu ich jedli s rozdrobenými varenými vajciami.24

Podľa údajov Bélu GUNDU z Veľkej Huty, uverejnených v r. 1981, robili túto obchôdzku len na Smrtnú nedeľu. Dievčatá nastokli na žŕdku kičku (ražný snop), ktorú poobliekali, uviazali na ňu stužky a spievajúc prešli s ňou po celej dedine. Podľa Gundu sa vtedy volala Marmorena. Takisto spievali pieseň začínajúcu slovami Ej Marej, Marej. Slová sú zhodné s textom, zaznamenaným v 40-tych rokoch (žiaľ, ani jeden záznam neobsahuje melódiu). Podľa jedného variantu Marmorenu na konci obchôdzky zahodili a jednu z dievčat obliekli za nevestu, ktorá mala zásteru plnú bahniatok. Potom opäť chodili z domu do domu a rozdávali svätené bahniatka, aby mala gazdiná veľa kuriatok. Za to dostávali masť, vajíčka a múku. Podľa iných Marmorenu na konci neodhadzovali, ale dávali jej do zástery bahniatka a tak s ňou znovu chodili z domu do domu. Pritom spievali jeden z variantov piesne s incipitom Ňeseme vám novo leto, ktorá sa inde spievala pri chodení s ratolesťou na Kvetnú nedeľu.

Iný informátor Bélu GUNDU sa už presne nepamätal na to, či sa s Marmo-rienou chodievalo na Bielu alebo na Kvetnú nedeľu. (Naša najstaršia informátorka v Malej Hute hovorila o Smrtnej, príp. Kvetnej nedeli.) Avšak sprievod, ktorý opisoval, sa v podstate zhodoval s tými, ktoré sme uviedli vyššie: Vyobliekanú kičku (snop) niesli dievčatá v bielych šatách cez celú dedinu, potom sa jedna z nich obliekla za nevestu a znovu robili obchôdzku po domoch a vyberali múku, masť a vajíčka. Podľa všetkých verzií si z pozbieraných potravín večer pripravovali jedlo.25 Tiež podľa výskumu Štefana LAMIHO z r. 1982 chodili dievčatá z Veľkej Huty na Smrtnú nedeľu (Šmertna ňedzela) so slamenou kičkou, ktorú obliekli do obnosených ženských šiat, aby vyzerala tak ako stará bosorka. Prechádzajúc sa po dedine a spievajúc vynášali Marej (vinášaľi Marej). Text piesne bol takisto zhodný s predchádzajúcimi textami. Medzi dievčatami bola aj jedna nevesta, ktorú obliekli do bielych šiat. Dve - tri malé dievčatá spomedzi nich išli do domu a vtedy spievali pieseň s incipitom "Ňešeme vam novo ľeto". Potom im domáci dávali múku, vajcia a aj iné potraviny. Keď prišli na koniec dediny, vyzliekli Marej a roztrhali ju. Šaty, ktoré mala oblečené, si zobrala ich majiteľka. Potom si dievčatá v niektorom dome upiekli a jedli placky z múky (lokše).26 Už aj Štefanom Lamim publikovaný opis svedčí o tom, že táto obyčaj prešla istým zjednodušením.

Podľa našich výskumov v roku 1991, ktoré sme vykonali u viacerých starších žien vo Veľkej Hute, ktoré osobne tento zvyk vykonávali, sa tento aj ďalej zjednodušoval. Časť týchto žien sa zúčastňovala zvyku v dievockom veku, ale viaceré iba ako malé dievčatá. Čiže tak ako pri zániku iných zvykov, aj tento sa vo svojom poslednom štádiu stal úlohou detí. Take maľe dzeci zrne buľi, keď zrne hodzeľi na Čarnu ňedzelu. V tom istom čase veľa obyčajových prvkov zostalo bezo zmeny. Zo strešnej krytiny zobrali žitnú slamu, kičku. Keď nevzali jeden snop zo strechy, zhotovili bábu z obilnej slamy. Slamu - ako i dávnejšie - nastokli na drúk (zašťúreľi) a z krížneho dreva jej vyformovali aj ruky. Na hlavu jej uviazali peknú šatku (hustečka) a dali na ňu blúzku, kabát, zásteru (bluz, kabat, harta). Takto bábka nepripomínala starú ženu, ale namiesto dievčaťa ona bola oblečená za nevestu (jak keď mlada ňevesta). Toto je jeden z nápadných znakov zjednodušenia. Samotné dievčatá boli tiež oblečené do sviatočného ako v nedeľu. Marenu - teraz ju už tak volali a meno tiež poukazuje na zjednodušenie - niesol niektorý mocný chlapec. (Hlapčisko ňesol Marenu, takí mocňejší). Spolu s dievčatami chodievali aj chlapci. Aj oni chodili z domu do domu. Zastali pri každom dome, zaspievali pieseň a gazdiná sa ponáhľala von darovať im vajcia, ktoré si obchôdzkari zbierali do koša. Vyberanie darov pri návrate zaniklo pravdepodobne preto, lebo ho vykonávali spravidla chudobné dievčatá a neskôr sa začali za to hanbiť.

Informátori sa pamätajú už len na prvú časť piesne. Avšak je veľmi zaujímavé, že v priebehu času sa text nezmenil a je úplne totožný s prv publikovanými textami:

Anna Repková, rod. Espánová, 1923. Mária Kumová, rod. Blasková, 1923. Veľká Huta, 1990.

Hej, Marej, Marej, gdze cepoňešeme? Na tem višňi koňec, maľovaní domec. Hej, Marej, Marej. (Veľká Huta)

Žiaľ, pre nedostatočnú pamäť nevieme, že či v posledných rokoch spievali text piesne spojený s nosením zelenej ratolesti alebo nie a že čo sa stalo s bábou. Keď ukončili obchôdzku, podobne ako dávnejšie sa zišli v dome, kde im gazdiná z nazbieraných darov uvarila rezance s makom (haluški z makem) a vysypala ich na jednu misu. Ak sa dievky nepomestili pri stole, položili misu na zem a sediac dookola jedli z nej. Dávnejšie iba Béla GUNDA publikoval údaje o zvyku na Smrtnú nedeľu v Malej Hute. Podľa nich dievčatá nastokli na žŕdku od fazule kičku, navrch jej uviazali šatku a obliekli jej sukňu. Niesli ju cez dedinu, vyzliekli jej šaty, obliekli do nich jednu dievčinu a tá sa stala mladou nevestou. Kičku hodili do potoka. Aj pri návrate spievali a dostávali múku a vajíčka. Na dvore mali dopredu pripravený dar - podľa GUNDU bola aj pieseň podobná ako vo Veľkej Hute. Na odplatu dávali dievčatá domácim vetvičku buziki (rakyty). Sprievodu sa zúčastňovali aj mládenci. Nevestu sprevádzali dve dievčatá, ktoré niesli i kôš. Na záver sa aj ony zabávali. Bába sa tu volala Maréna.27

Malá a Veľká Huta sú blízke susedné obce. Dávnejšie pravdepodobne vznikla medzi nimi silná spojitosť v oblasti obyčajov, avšak v jednotlivých generáciách žil tento zvyk v rozmanitých variantoch, čo konštatuje aj GUNDA.28 Avšak je nápadné, že viaceré staršie ženy z Malej Huty v r. 1991 sa ako o priebehu obyčaje tak aj o jej názve vyjadrovali v pomere ku GUNDOVÝM údajom odlišne. Iba jedna osemdesiatročná žena uviedla, že nosievali Marinu so stuhami (takú Marinu nošeľi pantľiki žme nakladľí). Vedela už len prvý riadok piesne, v ktorom sa opakuje meno ženskej postavy Marena, Marena. Podľa väčšiny informátorov tu chodievali s džadom. Dievčenský sprievod zasa nazývali džadovstvo. O početných daroch hovorievali: Ťelo bulo zo džadovstva. Dievčatá tiež strhávali zo strechy slamený snop (kičku) a obliekali ho. Na hlavu mu dávali niekedy šatku (hustečka) a niekedy klobúk (kalap). Navliekali naň aj košeľu (košuľa) a stávalo sa, že mu dali i nohavice. To džad bul. (Toto bol dedko.) Na Veľkej Huce Marej, bo tam, hej mi, džada. (Vo Veľkej Hute niesli Marej, lebo tam, a my, dedka.) Výskyt dvoch postáv nieje náhodný, vo viacerých regiónoch Slovenska, na Orave, v Liptove a Turci nosili aj mužskú figurínu a to tak, že dievčatá niesli ženskú postavu (Morena, Marmuriena) a mládenci mužskú (Dadko, Dedko, Dido, Donda).29

Spomienka, podľa ktorej sa na hlavu báby mohla uviazať aj šatka, poukazuje na to, že pôvodne sa aj tu vynášala ženská figurína (na čo upozorňuje aj GUNDOV údaj), prípadne sa vynášala spolu s mužskou figurínou. Podľa nich tu v sprievode chodievali len dievky (mi ľen dzivčata hodzeľi). Bábku nosili striedavo dve dievčatá. Popoludní, po obede, chodili po celej dedine. V sprievode bola jedna oblečená za mladú nevestu (mloda) a bol tu tiež ženích (mlodi). Ženícha zvyčajne predstavovala dievčina, ale snažili sa zabezpečiť aj mládenca. Keď sa to nepodarilo, „oblieklo sa za chlapca dievča" (obľeklo še dzevča za hlapca). Tak vynášanie bábky ako aj účasť nepravej nevesty a nepravého ženícha sa zdôvodňuje tým, že voľakedy boli aj spoluúčinkujúcimi na svadbe. Totiž dávnejšie sa svadobný obed usporadúval v nevestinom a večera v ženíchovom dome. Večer, v čase večere sa v nevestinom dome niektorí z príbuzných obliekli za nevestu a za ženícha a zhotovili aj slamenú bábku, džada, ktorého s nepravým manželským párom odniesli do domu ženícha. Vtedy hovorievali, že idu na pridaní alebo pridanoše (teda na akési poprávky počas svadby). V našom prípade môže ísť o vzájomný vplyv dvoch obyčajových prvkov, ale nemôžeme ich považovať za zhodnú obyčaj, vykonávanú pri rôznych príležitostiach, príp. v rôznom čase, pretože majú zakaždým iný cieľ a ani sprievodná pieseň nie je rovnaká. (Ňe s totu nótu išľi, že Džadom, džadom, inše.) V nepravom svadobnom sprievode sa nespievala pieseň, používaná pri vyberaní darov na Smrtnú nedeľu. Používanie rovnakej mužskej figuríny pri oboch príležitostiach môžeme však považovať za taký jav, akým je výskyt kolesa bláznov na fašiangy, pri svadbe a vinobraní, čiže za uplatňovanie rovnakých obyčajových rekvizít v rozdielnych ľudových zvykoch. Toto podporuje aj názor obyvateľov Malej Huty, podľa ktorého bola postava džada prevzatá zo svadobných zvykov.

Mi džada preto tak volaľi, keď dakedi bula tu svadba, tedi takeho džada obľekľi a tak išľi. Tunajší variant piesne pri sprievode na Smrtnú nedeľu znie nasledovne:

Alžbeta Magyariová, rod. Sutáková, 1925. Malá Huta, 1990.
Hej, džadom, džadom, dze ce poňešeme? Na tem višňi koňec, maľovaní doňec. Hej, džadom, džadom.	A na našim koncom červena ruža, našej paňi mlodej pekneho muža! Hej, džadom, džadom.

Iný zlomkovitý variant z Malej Huty:

Hej, džadu, džadu,

dce sepoňešeme?

Na ten višňi koňec,

na malleucki koňec.

S výnimkou prvého riadku sa text piesne z Malej Huty veľmi ponáša na varianty z Veľkej Huty a jej posledné riadky sa zhodujú s tým textovým variantom z Veľkej Huty, ktorý tam spievali aj počas svadobnej večere.30 Možno predpokladať, že odznela aj vo svadobnom sprievode nepravého manželského páru, i keď to miestni obyvatelia popierajú, príp. že text poukazujúci na mladú nevestu a ženícha sa vzťahoval aj na mladú nevestu, príp. ženícha, v sprievode dievok, ktoré chodili s dedkom. V Malej Hute podľa súčasných informátorov nebolo rozdávanie bahniatok. Na záver nedávali oblečenie bábky na dievča, ale už na začiatku sprievodu išla s bábkou mladucha aj ženích. Vyberanie darov sa odohrávalo súčasne so sprievodom. Dievčatá dostávali múku, vajcia a niekedy aj peniaze. Záver je rovnaký ako vo Veľkej Hute: dievčatá v niektorom dome varili cestoviny (haluški, pucuľkí) a robili si z nich hostinu (to bula hoscina).

Rozdávanie posvätených bahniatok dáva aj tú možnosť, že pôvodne, (príp. dávnejšie) sa druhá časť zvyku, teda chodenie s bahniatkami namiesto zelenej ratolesti, s leteckom, realizovala na Kvetnú nedeľu, príp. že bolo také obdobie, kedy dievčatá vykonávali obidve časti zvyku len na Kvetnú nedeľu (neistá pamäť informátorov by to tiež napovedala). Údaje z tohto storočia o chodení s kičkou, príp. džadom tomu protirečia, nakoľko jednotne označujú za termín obyčaje Smrtnú nedeľu. Tieto dva obyčajové prvky (vynášanie smrti, zimy, a prinášanie jari) sa vo viacerých obciach v Maďarsku vykonávali v jeden deň a v podobnom poradí, teda okrem vymenovaných možností (ale nevylučujúc ich), sa v týchto lokalitách mohli realizovať naraz aj na Smrtnú nedeľu.

V štyridsiatych rokoch vynášali v obci Szirmabesenyó smrť (smertuška), pričom bábka pripomínala kojenca v bielej košeli a čepčeku. Mladí ju odniesli k dedinskému krížu a tam sa modlili.31

Obyčaj podobnú chodeniu s Morenou na severovýchode Maďarska, ktorú voľakedy tiež vykonávali na Smrtnú nedeľu, zaznamenal v obci Nyírlugos so slovensko-ukrajinským obyvateľstvom Péter NIEDERMÜLLER. Dvanásť-pätnásť-ročné dievčatá zhotovili bábku, obliekli ju do roztrhaných šiat, preniesli ju cez dedinu, zatiaľ čo spievali pieseň s incipitom Marmuriena, Marmuriena a potom ju na konci dediny hodili do kanála.32

V Malej Náne, učupenej na úpätí Matry, iba meno pripomína Morenu, spomínajú na ňu ako na Murienu. Obyčaj sa takisto vykonávala na Smrtnú nedeľu (Čierna ňeďeľa), bola spojená už len s vyberaním darov a spievaním a bola živá ešte i po prvej svetovej vojne. Murienu nosievalo (nosili Murienu) 6-7-8 dievčat-prváčiek. Toto znamenalo, že obliekli spomedzi seba jednu dievčinu (mladucha) a dali jej na hlavu veniec, upletený z jarných kvetín. Ostatné dievčatá boli v šatách na všedný deň. Obkolesiac mladuchu, ktorú súčasne považovali aj za Murienu, navštívili každý dom v dedine. Okrem Malej Nány inde v Maďarsku nie je tento zvyk známy. Avšak na Slovensku, najmä v Oravskej, Trenčianskej, Hontianskej a iných župách spievali v katolíckych obciach stojac pred domom podobnú nábožnú pesničku (E. KREKOVIČOVÁ predpokladá, že sa cirkevný vplyv uplatnil aj preto, lebo chodenie s Murienou sa realizovalo v čase cirkvou predpísaného dlhého pôstu.32a):

Mária Domoszlaiová, rod. Lakatosová, 1920. Mala Nána, 1994.
Poďakujme Pánu Bohu až dávajme čizdú hvalu jemu. Tri a tricať ročkóv pracovať, a na svetom kríži umretí maď. Láma-láma matka ceruzi,	ňezveďela si na svetom kríži, a tá krivoč po ňom ťiekla s hlávki z bočka čisťivo životu. Ammen, ammen, večší plameň, zahovajťe pana Krisťe, ammen.

Text pripomínajúci jednu katolícku cirkevnú pieseň sa v pokazenom stave uchoval aj v ďalších, kratších variantoch. Malé dievčatá boli zvyčajne srdečne vítané a obdarovávané jedným - dvomi haliermi, vajíčkami. Avšak stávalo sa, že ich aj odohnali. V takomto prípade nahnevano zvolali: Nak vám pes zje kapustu! Na druhej strane tam, kde ich srdečne očakávali, poďakovali sa recitačnou piesňou:

Anna Csíková, rod. Zvarová, 1923. Malá Nána, 1994.

Ďakujeme, ďakujeme za tie vaše dáľe, čo sťe nám daľi, žebi sťe na takto rok sto teľo maľi.

V dvadsiatych rokoch - pravdepodobne z iniciatívy miestnych učiteľov — vinšovali už aj po maďarsky a navyše, od tohoto času chodievali vyberať dary už len s maďarskou piesňou. Ten, kto ich ju učil, uplatnil jeden variant maďarskej turíčnej piesne na termín Smrtnej nedele. Nestaral sa ani o to, že táto udalosť sa odohráva počas pôstu a ponechal v texte aj odvolávanie sa na Turice:

Anna Csíková, rod. Zvarová, 1923. Malá Nána, 1994.
Mi van ma, mi van ma? Feketevasárnap! Hónap lesz, hónap lesz a második napja. Ne taposs, ne taposs, mert ha letaposod a pünkôsdi rózsa. ..('t) Lányok mennek a toronyba arany koszorúba.	(Čo je des, čo je dnes? Smrtná nedeľa! Zajtra bude, zajtra bude jej druhý deň. Nešliap, nešliap, Lebo keď pošliapeš turíčna ruža... (u). Dievky idú na vežu v zlatých vencoch.)

Vynášanie Moreny na Smrtnú nedeľu sa najdlhšie zaužívalo u Slovákov v Novohrade a na okolí Pešti a štúdie, ktoré publikujú údaje z týchto krajov, patria medzi najbohatšie. Za toto možno sčasti vďačiť tomu, že pri výskume kiszehajtás (t.z. vynášania kyselice) u Maďarov, žijúcich v tejto oblasti, bolo nevyhnutné, že sa ako porovnávací materiál zaznamenal aj slovenský. V tejto súvislosti musíme osobitne vyzdvihnúť dielo Jánosa MANGU.33 Niekoľko údajov uzrelo svetlo sveta aj včaššie.34 Novšie rozšírila naše poznatky zberateľská práca Štefana LAMIHO.35 Najstarším údajom u Slovákov v Maďarsku - a súčasne i v Trenčíne - je prvý záznam textu piesne pri vynášaní Kyseľa (Ťavo Kyseľ tavo), ktorý pochádza z r. 1806.36

Obyčaj na Smrtnú nedeľu bola skúmaná v štyroch Slovákmi obývaných obciach tohto kraja (Rákoskeresztúr, Šámšon, Terany, Veňarec).37 Autor týchto riadkov na začiatku 90-tych rokov obdržal spoľahlivé údaje, hoci všetci informátori sa o nej zmieňovali ako o zaniknutej obyčají. Teranskí informátori ju dokonca presunuli na Kvetnú nedeľu, hoci niekdajší informátor LAMIHO, ktorý bol v tomto ohľade v obci autoritou a len medzičasom zomrel, vedel o vynášaní na Smrtnú nedeľu. Možno predpokladať, že sa chodievalo v oboch termínoch, pretože protichodné údaje máme aj z iných obcí tohto kraja, napr. z Rákos-keresztúra: správa z r. 1870 - a na ňu sa odvoláva aj János MANGA - hovorí o praktike na Smrtnú nedeľu, zatiaľ čo Judita SINKOVICSVÁ-KALINOVÁ, príp. János MANGA vo svojej práci z r. 1956, ju opisujú ako obyčaj na Kvetnú nedeľu. Vo zväzku s názvom Vyletel vták sa žiaľ časový termín neuvádza.38 A už nehovoríme o tom, že v niektorých obciach tohto kraja sa táto praktika vykonávala takisto na Kvetnú nedeľu (napr. v Jači).

V medzivojnovom období bol v pomere ku krajovým praktikám najúplnejší zvyk veňareckých dievok. Tu nechodievali len dievky, ale súčasne s nimi chodili aj školáčky. V tomto regióne volali bábku Kiseľ a šaty pre ňu všade zbierali na rozličných miestach. Vo Veňarci už v sobotu pripravili bábku, na jednej žŕdke jej vyformovali hlavu a krížom uviazaná vetva vytvárala jej ruky. Veniec a košeľu si dievčatá vypýtali od práve vydatých dievok a ostatné kusy odevu pozbierali na rôznych miestach. Každá dievka musela dať po jednom kúsku zo svojich šiat. Na Smrtnú nedeľu po bohoslužbách sa dievčatá vybrali na cestu po dedine a jedna alebo dve najšikovnejšie dievčatá zodvihli dovysoka Kiseľ. Spievali pieseň s incipitom Tavo, Kiseľ, tavo (Von, Kyseľ, von).39 Opakujúc túto pieseň, so spevom vyšli na pasienok alebo na lúku, podľa toho, čo bolo bližšie k obilnému poľu. Tam zobliekli bábku a niektorá dievčina alebo mládenec, ktorý sledoval sprievod, zapálili slamu. Na začiatku sprievodu išli vždy staršie dievky, za nimi išli aj menšie dievčatá, ktoré sa k nim pripojili. Menšie dievčatá preskakovali aj oheň. Všeobecne známy slovenský text obsahuje obrazné vyháňanie zimy alebo choroby: metafora odháňania kiseľini (kyslej polievky), vyjadrujúcej v texte zimnú núdzu a pôstne stravovanie, tlmočí aj želanie, aby nastalo bohaté jedenie, obdobie jarného obnovovania, a symbolicky vyjadruje aj požiadavku prinesenia šodrovini (šunkovej polievky, šunky).

Podľa tunajšej viery vynášali Kiseľ preto, aby v siatinách nerástla burina a aby ich nepoškodili ľadovec a víchrica. Keď bábku vynášali, deti do nej hádzali konský trus, záprdky alebo kamene, čo vysvetľovali tým, že aj do Ježiša hádzali pred tým. než ho ukrižovali. Potom dievčatá jednu spomedzi seba obliekli za mladuchu a sprevádzali ju naspäť do dediny, držiac sa za ruky v dlhom rade a spievajúc pieseň Tkáme vrecia, tkáme a hrali sa hru na mosty.40 (Ako pieseň pri vynášaní Kiseľa tak i viacveršovú chorovodnú pieseň spieval ten istý informátor Jánosovi Mangovi v r. 1955 a Štefanovi Lamimu v r. 1973. Podľa MANGOVHO bádania sa prvý úsek veršov piesne začínajúcej sa Tavo, Kiseľ, tavo spieval pri rovnakej oby-čaji tiež v severnej časti Novohradskej župy a text predstavuje základ piesne Haj ki, Kisze, haj ki..., spievanej pri maďarskom zvyku kiszehajtás.41

Veňarecké dievčatá chodievali s mladou nevestou podľa niektorých ráno, podľa iných popoludní. Toto bola obyčaj chodenia po pýtaní. Spravidla sa spolčili tri dievčatá, jedna sa obliekla za mladuchu, mala na sebe biele šaty, ostatné boli oblečené sviatočne. Jedna dievka niesla v ruke kôš. Vošli do každého domu a a zaspievali tam pieseň s incipitom Po zeľenvo žitko. Jedno z dievčat zatiaľ tancovalo s mladuchou. Cieľom tejto obchôdzky bolo zabezpečiť, aby narástla vysoká pšenica. Preto krájali na Smrtnú nedeľu vo Veňarci aj dlhé rezance, aby boli dlhé klasy. Dievčatá dostávali vajcia, ktoré si na záver medzi sebou podelili.42 (Varianty tejto obyčaje sa uchovali v trochu oklieštenej forme u dolnozemských Slovákov na juhovýchode.)

V Šámšone bolo podľa informátorov do druhej svetovej vojny, príp. do konca 40-tych rokov (do slovensko-maďarskej výmeny obyvateľstva) zaužívané na Smrtnú nedeľu nosenie Kiseľa. Tu zvykli obliekať ženskú alebo mužskú figurínu. Podľa (teraz už) starých žien, ktoré sa tejto obyčaje ešte zúčastňovali, zvykli robievať vo svojich dievčenských rokoch oboje - ako v Liptove43: Zhotovili figurínu takého pohlavia, ktoré sa im vtedy viacej páčilo, ale radšej nosievali chlapa (spraviľi edom Kiseľ aľebo chlapa aľebo ďiovča, čo sa jim páčilo, aľe račej chlapa). Združilo sa asi dvadsať dievok. I tu zvykli zozbierať kúsky oblečenia, keď zhotovovali ženskú figurínu. Hlavu jej tiež vyformovali zo slamy. Ženskej bábke uväzovali na hlavu šatku, mužskej vtlačili na hlavu klobúk (tak ako obyvatelia Zemplínskej vrchoviny) a na plátno, pokrývajúce slamenú tvár, namaľovali fúzy. Dve dievky dovysoka zodvihli bábku a ostatné ich v skupine nasledovali. Prešli dedinu z jedného konca na druhý, niesli figurínu do nižšie tečúceho potoka (na brod), tam ju vyzliekli, slamenú postavu hodili do vody a dovtedy ju bili, kým sa nerozpadla (ho prášiľi, biľi, kim ho ňerostrepaľi).

Cestou vari dvadsať razy zaspievali:

Tavo, Kiseľ, tavo, na to čierno právo, ďe sa kňazovo prasiatko visralo. (alebo: na lúki visralo.)

Potom pokračovali klepotavým recitovaním textu, ktorý sa používal aj pri fašiangových sprievodoch, príp. pri gregorských obchôdzkach:

Aká taká stará baba

poskočila sebe rada,

žebi nám veľkie konope nariasľi.

(Šámšon)

Podľa iného variantu je text takýto:

Tavo, Kiseľ, tavo, na to čierno právo. Ďe sa to prasiatko pri potoku zalo?44

Chlapci, ktorí nasledovali dievčatá, tiež hádzali do Kiseľa kamene. Často vari aj zámerne trafili dievčatá a tie sa od bolesti pustili do plaču. Celkom na záver si každá dievka vybrala trocha slamy z vody a poumývala si ňou líca, aby sa jej stratili pehy a aby mala peknú tvár. Pri trhaní figuríny a umývaní mysleli na toho mládenca, ktorý sa im páčil. Po zničení Kiseľa pribehli mládenci za dievčatami a podľa ľudovej viery chytil dievku ten mládenec, na ktorého si predtým pomyslela. V Teranoch vynášali ženskú figurínu (Kiseľ) na Smrtnú nedeľu v tom prípade, keď od Nového roka žiadna žena v dedine nezomrela. Podľa LAMIHO informátora sa obyčaj vynechávala len vtedy, keď v tento deň nebol v dedine smútok alebo nebožtík.45

Veľké dievky si vypýtali oblečenie od mladých neviest, „ony mali viacej šatiek, šiat" (tí maľi takie ručňíke, šati ľepšie). Tú ženu, ktorá im odmietla dať šaty, poprekárali v piesni počas nesenia Kiseľa (vispievaľi zrne). V tejto obci sa sprievodu zúčastňovali tie dievčatá, ktoré ukončili školskú dochádzku (kerie už ňechoďiľi do škole). Bábku vyobliekali tak ako mladú nevestu (taká bola, ako ňevesta, ako mladie ňeveští). Aj tu ju zhotovovali z dvoch žŕdok, zviazaných do kríža, na dlhšom konci vyformovali hlavu mladuchy, na ňu uviazali šatku, navliekli jej blúzku, náhrdelník (ručník na hlavu, zrne aj granátki). Dve dievky ju niesli po dedine, ostatné ich nasledovali. V Teranoch spievali iný variant piesne, ktorej tiež možno nájsť maďarskú verziu.46

Uvádzame dva textové a melodické varianty:

Haj, ki, Kiseľ, haj ki, šodrovina Ďurki. A tá Šmilová nevesta na Kiseľ nám dala. Veď tá šatí mala, na Kiseľ nám dala.	Haj ki, Kiseľ, haj ki, šodrovina Ďurki. A tá Brožova ňevesta nám na Kiseľ ňedala. Veď tá šati ňema, na Kiseľ nám ňedá.

Haj ki, Klseľ, haj ki, šodrovina Ďurki. A tá Točkova ňevesta na Kiseľ nám dala. Na Kiseľ nám dala, ľebo šati mala. Haj ki, Kiseľ, haj ki, šodrovina Ďurki.	Haj ki, Kiseľ, haj ki, šodrovina Ďurki. A tá Brožova ňevesta na Kiseľ nám ňedá. Na Kiseľ nám ňedá, ľebo šati ňemá. Haj ki, Kiseľ, haj ki, šodrovina Ďurki.

Zdá sa, že nevesty sa snažili poskytovať dievkam šaty, pretože dve speváčky rozdielneho veku vedeli len tú istú nevestu citovať ako zlý príklad. V novohradských Potvoriciach chodievali s podobnou posmešnou pesničkou na Smrtnú nedeľu.47 Chlapci a mládenci, sledujúci teranské dievčatá, už známym spôsobom hádzali do Kiseľa hrudy. Na konci dediny bábku vyzliekli a zapálili. Tešili sa, že vyniesli z dediny chorobu.48 Dievky sa pri ohni nemohli otočiť smerom k dedine, ale mohli sa dívať len na chotár, aby tak chotár obce obišiel ľadovec (burka) a víchrica (víchor). Keby náhodou boli pozreli na dedinu, ľadovec by zničil úrodu. V Potvoriciach hodili bábku do vody a aj tu verili, že jej vynesením z dediny ochránia svoj chotár pred ľadovcom.49 Čiže nosenie Kiseľa v Potvoriciach, Šámšone, Teranoch a Veňarci malo vždy -popri pôvodnom význame - aj iný poverový obsah. Avšak zatiaľ čo v Potvoriciach, Teranoch a Veňarci sa preventívnou praktikou snažili ochrániť úrodu obilia, v Šámšone sa obyčaj preplietla s veštením lásky.

V katolíckom Pišpeku v údolí Galgy možno zaznamenať už len zanikajúcu pamiatku nosenia Kiseľa. Na Smrtnú nedeľu (Smrtná nedeľa) voľakedy aj tu nosili po dedine bábku a v priebehu obyčaje dievky spievali tak ako inde. Zachoval sa už len zlomok tejto piesne:

Tavo Kiseľ, tavo,

na čuvárske právo,

Tavo kiseľina (t.j. kyslá polievka),

nuka šodrovina.

Podobným spôsobom zanikol tento zvyk v Balašských Ďarmotách, Gute, Dolných a Horných Peťanoch. Podľa MANGU sa ešte v minulom storočí v týchto obciach zachovával.50 V Rákoskeresztúre, patriacom už k hlavnému mestu, k doteraz známej prvej časti piesne pri nosení Kiseľa sa v druhej polovici 19. storočia pripojil taký text, ktorého viacero variantov možno dodnes zaznamenať u juhovýchodných dolnozemských Slovákov:

Tavo, Kiseľ, tavo,

na peštianske právo,

tavo kiselina,

nuká šodrovina.

Opojíme, opojíme

richtárovho sina,

ak ňebude píti,

budeme ho bíti,

vyjom vyjovati,

za vlasy kvákati.51

Oveľa dlhší text tohto variantu je uverejnený na základe výskumu z r. 1952 v slovenskej publikácii ľudových piesní Vyletel vták a publikuje ho i János MANGA (1956). Veľmi blízky, temer zhodný variant uvádza v r. 1958 aj Judita SlNKOVICSOVÁ-KALINOVÁ.52 Silná súvislosť a podobnosť variantov, pochádzajúcich z rôznych období, odzrkadľuje húževnatý konzervativizmus a obmeny textu zasa variačné schopnosti svojich nositeľov. S týmto javom sa ustavične stretávame a môžeme ho považovať za jednu z charakteristických vlastností zvykoslovia Slovákov v Maďarsku.

V prvej polovici nášho storočia zhotovovali v Rákoskeresztúre dve slamené bábky Kiseľa, jednu obliekali za mladuchu a druhú za ženícha. Do rázporku ženíchových nohavíc - ako jednoznačný symbol plodnosti - umiestňovali mrkvu. Spievajúc obchádzali s oboma bábkami chotár a medzitým ich spolu prikrývali, akoby sa bozkávali a párili. Tento obrad mal zrejme ovplyvniť úrodu v chotári a v takomto zmysle sa organicky spája s veňareckými a teranskými praktikami, hoci posledné sú preventívnymi praktikami, zatiaľ čo rákoskeresztúrska čarovná praktika je prosperitná. Podľa SINKOVICSOVEJ dievky v ten deň popoludní navštevovali mládenecké domy. Jedno dievča obliekli za mladuchu a tancovali s ním v pitvore, pričom spievali pieseň s horeuvedeným textom. Gazdiná ich obdarovala dvoma - troma vajíčkami. Vyzbierané vajcia si dievky porozdeľovali medzi sebou a na Veľkú noc ich maľovali a chystali pre mládencov na oblievačku.53 János MANGA, ktorý sa opiera o medzivojnový výskum Sándora GÖNYEIHO, predstavuje podrobnejší obraz o koledovom tanci rákoskeresztúrskych dievok. Aj v tom období chodievali dievky popoludní. Tri dievčatá navštevovali domy, jedna bola oblečená za ženícha a druhá za mladuchu, (tak ako dopoludnia dve bábky) a tretia niesla košík. V dome tancovali najprv dvojkrokový čardáš, potom sa točili a napokon tvárou otočené proti sebe znovu tancovali dvojkrokový čardáš.54

V slovenských obciach pilíšsko-vértešsko-gerečskej oblasti je vynášanie zimy na Smrtnú nedeľu (Čérna neďela) zriedkavejšie. Najcharakteristickejší je kestúcky zvyk. Temer po desaťročia sa zachovávali jeho viaceré varianty. Nazývajú ich odhánaní zimi. Názov figuríny je podľa piesne sprevádzajúcej obyčaj Moréna, príp. Kiselica. Niekoľko (tri-štyri) 10-12-ročných dievčat z handier zhotovilo bábku a - tak ako v Novohrade - každá prispela nejakým kúskom šiat. Ozdobili ju aj stužkami. Bábku nastokli na žŕdku (mali bábku na štek oblečenú) a držiac ju v rukách chodili z domu do domu. V posledných rokoch zachovávania obyčaje chodievali už len ku známym. Spievali túto pieseň, ktorej ako kestúcke tak i regionálne varianty sa v bohatej pestrosti vyskytujú v oblastiach stredného a západného Slovenska.55

Moréna, Moréna, za keho si umrela? Za pána richtára aj za jeho sina. Gizelica, Gizela, štiri roki visela a na páti rok odrisla, (alebo: napátiho odrisla,) šeckich chlapcov oščala. (Kestúc)

V zbierke Bélu KÁLMÁNFIHO je text odlišný iba vo výslovnosti jednotlivých slov. V našom variante je Gizela zrejme výsledkom zanikania piesne, nakoľko u KÁLMÁNFIHO, avšak aj u LAMIHO by malo namiesto toho byť významovo náležité slovo Kiselica. (Lami publikuje slová predĺžené o dva verše, v ktorých dievčatá nabádajú domácich na obdarovávanie vajíčkami.)56

V súlade s textom jedno z dievčat naozaj nieslo v rukách košík, do ktorého ukladalo darované vajíčka. Dostávali prípadne aj koláče alebo tiež peniaze. Pri tejto príležitosti sa koledujúce dievčatá obliekli do čiernych šiat a dievky, ktoré chodili na Kvetnú nedeľu s novým letom, zase do úplne bielych šiat. Po príchode na koniec dediny dievky bábku vyzliekli, hodili ju do vody a roztĺkli (do vodi zalučili a potom zahubili).

V Šárišápe chodievali s Kiselicou dve-tri dievčatká (podľa iných boli iba dve) takisto na Smrtnú nedeľu (Čérna ňeďela). Naša informátorka zhotovovala bábku sama pre seba a tiež pre jednu svoju sestru. Biele plátno, vytvárajúce hlavu bábky, vypchala handrami (z hander), na tvár jej nakreslila oči, ústa (oči, huba). Hlavu upevnila na dve palice (palica, fajfa), zviazané do kríža. Ušila aj šaty pre ňu, pekné ženské oblečenie: bielu blúzku (bílá lebega), bielu sukňu (bila sukňa), a plecia jej zakryla čipkovanou šatkou (heglovaní ručňík). Jedna dievka niesla bábku, druhá košík. Zvyčajne chodievali chudobné dievčatá s cieľom vyberania darov. Preto aj tu išli od domu k domu, zastali vonku, pred domom, a spievali pod oblokom.

Tri varianty piesne zo Šárišápu:

Posledné slovo piesne (odrisla - kakala, srala) iba zriedkavo zamieňajú jemnejším výrazom, ako to urobil informátor pri prvom variante. Gazdiná dala dievkam štyri-päť vajíčok, ktoré si odniesli domov. Keď pochodili po celej dedine, hodili bábku na zem a vyzliekli ju (naposledi o zem uderili, potom hu vizlékli).

Vymieranie tejto obyčaje bolo aj tu podnietené zmenou ľudovej morálky a myslenia tak ako v Zemplínskej vrchovine: napr. dve zámožnejšie dievčatká išli bez matkinho vedomia na obchôdzku. Matka, ktorá sa vracala z kostola a uvidela svoje dcéry s Kiselicou, zahanbene vykríkla: Moje ďeťi žobrú! V Sí-leši naproti tomu obliekali bábku do handier. Aj tu s ňou chodievali na Smrtnú nedeľu (Čérna neďela). Výnimočne v tejto lokalite chodievali s ňou chlapci a bábku niesol starý mládenec (starí gazda). Súčasná generácia vie o tejto oby-čaji už len máločo. Avšak pieseň poznajú, je príbuzná s regionálnymi varian-tami, ale má aj miestnu zvláštnosť, a to tú, že Morenu nazývajú smrťou. Takto bezprostrednejšie poukazujú na cieľ obyčaje, ktorým je vynesenie zimy:

Smrť, smrť, kost'i, (alebo: Na smrť kost'i,) Kiselica dosťi, Kiselica kiselá, na štiri roki visela, na pátí otpalla, masní koláč ukralla. Moréna, Moréna, za kohos umrela? Za pána richtára, aj za jeho sina.

Podľa spomienok sa toto spievalo viacej razy za sebou.

Obyvatelia Šáry sa touto obyčajou pripájali k blízkemu zadunajskému regiónu. Na Smrtnú nedeľu (Čérná ňeďela) nosili Kiselicu (nosili Kiselice). Dievky z dolného konca (doľňičanské) zhotovovali ženskú bábku, Kiselicu a tabánske dievky (tabánske) mužskú figurínu, Kiseláka. Kiselica bola oblečená ako mladá nevesta, v naškrobenej, vyhladenej bielej sukni, bielych rukávcoch a na hlave mala veniec (veňec). Hlavu jej vyformovali slamou, napchatou do bieleho plátna a takisto jej nakreslili oči a ústa. V chodení s dvoma postavami je citeľný vplyv Slovákov z Novohradu a okolia Pešti. S bábkami prešli cez celú dedinu, pričom postupovali vedľa seba a zabrali celú šírku ulice. Kiselicu a Kiseláka niesla tá dievka, ktorá sa podľa očakávania vydávala na jeseň. Obyvatelia sa menovite pamätajú na dievku, ktorá naposledy niesla Kiseláka (Kiselák ostatníBorbélka Tereza vinésla.)

Počas sprievodu spievali aj inde obľúbenú pieseň a viackrát ju zopakovali, pokiaľ neprišli ku kanálu na hornom konci dediny:

Kiselica kisela za dva roki visela, a na treťí odvisla, šecek Tabán ochvisla.

Medzitým chlapci nasledovali dievčence a aj oni hádzali do babiek kamene a hrudy. Dievky sa bránili takým spôsobom, že si prehodili cez hlavu spod-ničky. Keďže bol pôst, boli v sukniach tmavej farby, ktoré boli naspodku lemované červeným pásikom (švík) - podľa toho aj nazývali túto sukňu švíková. Po príchode ku kanálu vyzliekli bábky, hlavu vypchatú slamou s veľkým výskaním hodili do vody a nechali ju odniesť vodným prúdom. V tejto chvíli voľakedy recitovali aj zariekacie veršíky, ktoré mali obec ochrániť pred chorobou.

Kiselica kisela, vodička svatá,

odňes od našej ďed'ini šecké chrasťi,

šecké rani, šecké mrchavé ňemoce,

abi šeci luďá boli zdraví.

Text má poloľudový pôvod, pravdepodobne bol včlenený do zvyku neskoršie, možno vtedy, keď dievky vozili Kiselicu po celej dedine organizovane, na voze s gumovými kolesami.57

Keď sa dievky vracali naspäť, pochytali sa za ruky a spievajúc prešli opäť po celej dedine (podobným spôsobom sa niekedy vracali veňarecké dievky a v Ďurke mali na fašiangy tiež podobný sprievod). Pri dome každého mládenca vsunuli jeho meno do svojej piesne (keď došli gu kamasovi, na meno spévali). Takto vystupujú v nasledujúcich dvojjazyčných textoch priezviská Buha a Sugár:

Putáčka, putáčka polévala templom (t.z. kostol). Išla som na jarmok, nepredala som. Červení, zelení belikala som. Magyar vagyok, jó vitéz, lettem Buhajó vitéz.  Putáčka, putáčka polévala templom.	(Ja som Maďar, dobrý hrdina,   stal som sa Buhom, dobrým hrdinom.)

Putáčka, putáčka polévala templom (t.z. kostol). Išla som na jarmok, nepredala som. Červení, zelení béli harasom. Magyar vagyok, jó vitéz, lettem Šugáro vitéz. Putáčka, putáčka polévala templom.	(Ja som Maďar, dobrý hrdina, stal som sa Šugáro hrdinom.)

Niekoľko riadkov textu je v blízkom príbuzenstve s piesňou dievok z povodia Galgy, spievanou na fašiangy alebo na Kvetnú nedeľu pri vyberaní vajec. Avšak v Sáre nebolo v tom čase zaužívané vyberanie darov.

Spomedzi bakoňských slovenských dedín máme záznam o vynášaní zimy, ktorého text podľa dobrého pozorovania Emőke LACKOVITSOVEJ poukazuje na obyčaj obnovovania jari a prírody a na prinášanie zelenej vetvičky.58 Vykonáva sa na Smrtnú nedeľu (Čérna ňed'ela), na Kvetnú nedeľu sa tu s ratolesťou nechodieva. Aj úplne biele oblečenie dievčat poukazuje na pričarovávanie jari. Táto farba je inde príznačná pre bábku (Šára, Šárišáp), avšak rekvizita, bábka, je v tomto prípade symbolom vynesenia smrti, zimy. Tu sa pri realizácii obyčaje spájajú dva symboly: smrť - život, príp. zima -jar, tak ako sme to mohli zaznamenať u Slovákov v Zemplínskej hornatine, Novohrade a v povodí Galgy, hoci znakový obsah u oboch zostáva. Napr. naša informátorka radšej poukázala na obnovovanie prírody pri nasledovnom objasňovaní textu: Toto bolo, lenže no, už včil otvírajú zem. Dve-tri dievčatá niesli ženskú (dievčenskú) postavu (jennu pannu, bábu), pripevnenú na žŕdke, ktorú tu takisto obliekali do pekných šiat (s luntú to pripravili, pekňe to obléklí).

Dievky išli z domu do domu a aj ony, zastanúc pod oblokom, spievali:

Smrtná ňed'ela, ďe si klúče podela? Pod policu, na policu, tam sa mi hodila.	A to milá pachola išla s nama do pola otváraťi zem, abi tráva rósla, šelijaké kvíťi.
Vénečkem, vénečkem, červením vajíčkem. Dajte nám grajcáre, alebo jenno vajíčko, šak vás to moc ňeubúďe. Pochválen buď Ježiš Kristus! (Jášč)59

Po odznení piesne ukázali cez okno ukázali a prešli ku vchodovým dverám, kde sa im každá gazdiná zavďačila dvoma vajíčkami a niekoľkými haliermi. Vpustili ich aj do pitvora alebo aj do izby, ak to boli blízki príbuzní alebo deti dobrých známych. Dievky si vyzbierané dary, podobne ako v iných lokalitách, odniesli domov a rozdelili medzi sebou. Bábku nezničili, ale uchovali si ju pre budúci rok (aj v Šáre uchovávali drevenú kostru bábky - klát).

Vo väčšine dolnozemských slovenských obci na juhovýchode chodenie s mladou nevestou na Smrtnú nedeľu zaniklo v medzivojnovom období. Najdlhšie sa udržalo v Sarvaši a na jeho okolí, vyskytovalo sa tu aj v 40-50-tych rokoch. Tento zvyk predstavuje druhú časť vynášania Moreny - vyberanie darov. V mnohých obciach stredného Slovenska chodievali len s rozkvitnutou ratolesťou (chodenie s hájom) a pieseň - časti ktorej sú zhodné s juhovýchodnými dolnozemskými piesňami - slúžila na vyberanie darov.60 (Ich počet sa približuje k dolnozemským.) Z praktík Slovákov v Maďarsku je vo Veňarci tento obyča-jový prvok k uvedenému najbližší.

Najstaršie pramene udávajú termín obyčaje na Smrtnú nedeľu. Pál GAJDÁCS ju stručne popisuje na konci minulého storočia, János MANGA na základe výskumu z 50-60-tych rokov a autor na základe údajov, ktoré obdržal pri dávnejšom opise čanádalbertského zvyku, takisto určuje jej realizovanie na Smrtnú nedeľu. Naše novšie nadlacké výskumy tiež poukazujú iba na tento deň.61 Správa Zsigmonda SZENDREYHO o Sarvaši z r. 1929 tiež označuje za termín obyčaje Smrtnú nedeľu.62

Podľa nášho výskumu v Kétšoproni v 70-tych rokoch chodievali sarvašské dievky na Smrtnú nedeľu. Naša informátorka, žijúca v Irminčoku, sa v medzivojnovom období ako dievka aktívne zúčastnila tejto obyčaje tiež na Smrtnú nedeľu. Údaje z našich sarvašských výskumov v r. 1990-91 rovnako označujú Smrtnú nedeľu ako deň tejto obyčaje. V Békéšskej Čabe a na jej okolí sa v 70-tych rokoch vyskytlo viacero zlomkovitých častí piesne, ale informátori nevedeli o tomto zvyku nič viac. V Telekgerendáši ju spievali už len ako zábavnú pieseň a uspávanku. (V procesoch zanikania, prebiehajúcich vo folklóre, tento jav predstavuje poslednú fázu.) Avšak Zoltán BECK vo svojej štúdii zo začiatku 70-tych rokov hovorí tak ako jeho sarvašský informátor o „opojim-járásróT (t.z. o chodení s opojimom). Pravdou je, že jeho správa pochádza z posledných rokov existencie zvyku, kedy ho vykonávali už len cigánske deti.63 Horevy-menované svedecké údaje sme považovali za mylné. Avšak odvtedy publikované novšie údaje nás inšpirujú k názoru, že v tomto regióne sa tento zvyk mohol vykonávať aj na Kvetnú nedeľu alebo mohol zaniknúť skôr ako praktika na Smrtnú nedeľu. Resp. v poslednom štádiu jeho existencie sa nedbalo na presný deň vykonávania. Ako vyplýva z horeuvedených údajov, súčasní sarvašskí informátori sa ustálili na termíne Smrtnej nedele, avšak vo dvoch lokalitách, vyčlenených z mesta (Čabačud, Kardoš), tvrdia aj to, že na Kvetnú nedeľu chodievali cigánske dievčatká. S podobnou dualitou sa stretávame aj v súvislosti s rákoskeresztúrskymi údajmi, na základe čoho môžeme uvažovať o tom, že vplyvom uvoľňovania obyčajového systému si mohli účastníčky v predveľ-konočnom období niektorú zo dvoch nedieľ aj vybrať. Keď si všimneme aj živé praktiky slovenských dedín severného regiónu, môžeme konštatovať, že aj tam sa vyskytujú také evanjelické dediny (napr. ako Jača), kde tento zvyk vykonávajú na Kvetnú nedeľu. Čiže môžeme predpokladať aj to, že malý počet potomkov mohol zachovávať ten termín, ktorý sa zaužíval v bydlisku ich predkov. Vyskytuje sa aj údaj z Békéšskej Čaby, pochádzajúci z r. 1931, ktorý svedčí o tom, že na začiatku storočia ešte mohlo v meste existovať chodenie mladých neviest. Avšak jeho autor o ňom informoval len z počutia, teda nepoznal jeho presný termín: „toto sa odohrávalo na Kvetnú alebo Smrtnú nedeľu". Avšak súčasne poskytol argumenty pre termín variantu Kvetnej nedele. Priebeh obyčaje v Békéšskej Čabe mohol byť podobný ako v ostatných slovenských obciach tejto oblasti: niektoré dievčatko obliekli za mladú nevestu, ktorú ostatné dievčatá viedli, spievajúc pieseň začínajúcu slovami Navaríme, navaríme,64 ktorej viacero variantov sme už aj dávnejšie zaznamenali v Békéšskej Čabe a na jej okolí. Aj zo Slovenského Komlóša máme zlomok jedného piesňového variantu, v texte ktorého oslovujú Kvetnú nedeľu (v ostatných známych variantoch vystupuje Smrtná nedeľa). Prívlastok osobného mena Ďuro, ktoré sa v nej nachádza, nie je smrtní alebo smutní, ale kvetní, teda viaže sa s Kvetnou nedeľou. Ostatná časť textu sa neupravovala, čiže hoci mohlo dôjsť k aktualizácii, podľa informátora - ktorý sa pieseň naučil od starého otca - dievčatá s ňou chodievali na Kvetnú nedeľu s cieľom vyberať vajíčka. (Naše historické pramene privádzajú do pochybností, lebo z 19. a 20. storočia sme zo Slovenského Komlóša mali k dispozícii iba správy o zvyku na Smrtnú nedeľu.)

Variant piesne na Kvetnú nedeľu zo Slovenského Komlóša:

Kvetná nedeľa, ďe si kľúče podela? Ta dala, ta dala kvetnimu Ďuroví. Kvetní Ďuro stávaj, kľúče rozmetávaj...

Dolnozemskí Slováci na juhovýchode spievali pri vyberaní vajec na Smrtnú nedeľu dva textové a melodické varianty, ale priebeh obyčaje bol taký istý. Dievčatá nikde nenosili žiadne rekvizity, ani bábku, ani zelenú vetvičku s výnimkou košíka slúžiaceho na odkladanie vajec. Obyčaj je aj v tom rovnaká, že zhodne bolo jej cieľom vyberanie darov. Realizácia obyčaje je rovnaká aj v tom ohľade, že sa jej zúčastňovali dievčatá školského veku a obliekali sa do nevestiných šiat. Všetky tieto znaky boli pre obyčaj charakteristické už na konci 19. storočia. Pál GAJDÁCS píše: „na piatu pôstnu nedeľu navštevujú 6-10-ročné dievčatá, poobliekané za mladé nevesty, svojich príbuzných a známych a tam hovoria žartovné vinše a tancujú, za čo dostávajú niekoľko grajciarov, trochu zákuskov, orechy, jablká".65 Všade zdôrazňujú, že zvyk realizovali najchudobnejšie dievčatá, teda nie je náhodné, že v Sarvaši ho v posledných rokoch vykonávali cigánske ženy, príp. dievčatá. Jeden z variantov piesne pri realizácii zvyku je ten, v ktorom sa symbolicky poukazuje na jarné znovuzrodenie prírody v období od Smrtnej nedele do Juraja. Tento variant je možné skúmať v tých juhovýchodných dolnozemských lokalitách, v ktorých tento zvyk zanikol skôr (Békéšska Caba, Čanádalbert, príp. rumunský Nadlak, hoci tam do 30-tych rokov ešte chodievali vinšovať). V Békéšskej Čabe sa podarilo zachrániť niekoľkoveršový text:

Smrtná ňeďeľa,

d'e si kľúče podela?

Ta van dala smrtnimu Ďurovi,

Ďuro stávaj,

kľúče dávaj,

a poľe otváraj!

Variant textu spievaného v Čanádalberte a podrobný popis zvyku sme publikovali už skôr.66 Slovenskí obyvatelia tejto lokality napriek štátnej hranici do dnešného dňa udržiavajú pevné príbuzenské vzťahy s Nadlakom. Pred vyčlenením štátnej hranice bol ich vzťah bezprostrednejší, preto ich obyčajové praktiky si boli navzájom blízke, príp. zhodné. Podobne ako v Čanádalberte i v Nadlaku obliekali malé školáčky za malé nevesty (ňevesťičke) a po dvochtroch chodili na obchôdzku zbierať dary. Jedna bola v čepci so stuhami, druhá si dala na hlavu veniec (ena bola v čepci, ena bola vo venci), príp. obe mali mali úpravu hlavy ako nevesty (ďiovčence začepčiľi). Chodili z domu do domu v tmavej alebo čiernej sukni a blúzke s čipkovanými rukávmi. Začínali na Smrtnú nedeľu (Smrtná ňeďeľa) predpoludním, po skončení bohoslužieb. Keď prišli do domu, držali sa za driek a v tanci sa krútili dookola (kruťili sa v kolese). Pritom spievali pieseň s textom a melódiou, ktoré sú temer totožné s už uverejneným čanádalbertským variantom:

Judita Jančiková, rod. Sucháňová, 1912. Nadlak, 1990.

Smrtná ňeďeľa, ďe si kľúče podela? Ta dala som, ta dala smrtnimu Ďurovi. Smrtní Ďuro stávaj, kľúče rozmetávaj. Mal'i háj, veľki háj, a ti, pani gazdinka, vajko daj.

(V Nadlaku v r. 1991 zozbieral autor štyri záznamy, ich text a melódia sú zhodné.) Dievčatá mali tradične v rukách košík alebo okolo druhej svetovej vojny moderný lesklý kauču kový košíček s vrchnákom a dvoma ušami. V súlade s textom piesne im gazdiné darovali vajcia, ktoré si dievčatá odniesli domov. V Čanádalberte, Nadlaku odôvodňovali požičiavanie šiat tým, že chudobné dievčatá nemali takéto pekné oblečenie (táto praktika je pôvodne zlomkovitým pozostatkom obyčaje zbierania kúskov odevu u hornouhorských dievčat, ktorá bola živá ešte i v našom storočí). Druhým variantom, zaužívaným v tomto regióne, je zhodne pieseň začínajúca sa slovami Navaríme, navaríme. Kedysi mohli byť obe piesne zaužívané súčasne jedna popri druhej, ale v Békéšskej Čabe a Sarvaši sa táto posledná stala zvyčajnejšou (napr. zatiaľ čo v Békéšskej Čabe sa z piesne s incipitom Smrtná ňed'eľa zachovalo iba torzo, z piesne s incipitom Navaríme, navaríme sme mohli zaznamenať viacero variantov). Aj v Slovenskom Komlóši zrejme prevažovala posledná pieseň, lebo výskumné materiály, pochádzajúce z rôznych rokov, obsahujú iba túto. Okrem toho v Slovenskom Komlóši sme našli iba jediný variant piesne začínajúcej Kvetná ňed'eľa, asi ako pandant variantu začínajúceho Smrtná ňed'eľa. V Nadlaku a bezprostrednom okolí boli varianty s incipitom Smrtná ňed'eľa v prevahe (tunajšiu existenciu druhého variantu preukazuje len kompilácia dvoch textov piesním ktoré sme zaznamenali v r. 1993).67

V Békéšskej Čabe sa pieseň Navaríme, navaríme - nakoľko tento zvyk zanikol pravdepodobne pred obdobím detstva dnešnej starej generácie - okrem úplného variantu z r. 1931 vyskytuje len zlomkovito: zanechali z nej časť vzťahujúcu sa na dary, pretože sa nehodí la na ciele zabávania detí a uspávania v kolíske (náš telekgerendášsky informátor ju zaspieval vo dvoch melodických variantoch):

Michal Ando, 1903. Telekgerendáš, 1985.

Navaríme, navaríme čierniho piva. Pozovieme, pozovieme richtárovho sina. Ač ňebude píťi, bud'eme ho bíťi.

Na békéšskočabianskych sálašoch ju spievali aj ako vyčítanku pri hre na chytačku (dúračke):

Navaríme, navaríme čierniho piva, pozovieme pozovieme richtárovho sina. Kto ňebude piťi, budeme ho bíťi. Kijan, kijan báči, za vlase ho kváči.

V Sarvaši a jeho okolí boli účinkujúcimi v tejto obyčaji tiež celkom malé dievčatá. Podľa našej kondorošskej informátorky chodievala ona so svojou mladšou sestrou a matka ich sprevádzala. Pekne sa vyzdobili červenými a fialovými stužkami, v rukách si niesli košíček a na Smrtnú nedeľu (Smrtná ňedeľa) dopoludnia chodili z domu do domu: Mi zrne chodiľi z dom do domu. Aj ony sa držali za driek (pod pazuche zrne za chiťiľi) a točili sa dovtedy, pokým spievali:

Navaríme, navaríme čierniho piva. Opojíme, opojíme richtárovho sina. Maľíhaj, veľkí haj, a ti, paňi gazdinka, vajko daj, vajko daj! Pán Boh daj dobrí d'en!

Dievčatá si odkladali do košíka vajcia, jedlo a tiež slaninu. Chudobné sar-vašské dievčence sa opovážili ísť aj na sálaše, ležiace ďaleko od mesta. V poslednom štádiu existencie zvyku - ako sme sa zmienili - chodili takto už len cigánske dievčatá. Ich matka im niesla kôš na ukladanie darov. 3-4-5 dievčat sa oblieklo do pestrých šiat (sapreobľiekľi do voľákoho cifráš riadeňia), viseli na nich všelijaké cifrované stuhy (šakovie cifri mali na sebe). Nadmerné vyzdo-benie oblečenia pamätníci ironicky charakterizovali: Boľi viperenie dejakich hacukádi: aj gúňu takú cifrovanú, natáranú maľi. V tomto čase už pred nimi na mnohých miestach zatvárali vchodové dvere a na sálašoch vypustili na ne aj psy. Aj do Čabačudu a Kardoša, vyčleneného zo sarvašského chotára, chodili cigánske ženy s 3-4 dievčatami. Na kardošských sálašoch ich bolo možné stretnúť ešte v 50-60-tych rokoch. Prichádzali už zavčasu ráno a chodili zo sálašu na sálaš (zo sálaša do sálaša). V oboch lokalitách si tak pamätajú, že dievčatá mali zaujímavo zvláštne šaty a vo vlasoch uviazané pestré stužky. V Čabačude sa domnievali, že neslobodno pre ne ničoho ľutovať, lebo prinášajú šťastie. Preto ich okrem vajec obdarovávali aj šunkou a klobásou.

Dievčatká tancujúc a točiac sa spievali. Sarvašské varianty sú homogénne, jednotné:

Navaríme, navaríme

čierniho piva.

Opojíme, opojíme

richtárovho sina.

Ak ňebuďe píťi,

budeme ho bíťi.

Maľí haj, veľkí haj,

a ti, paňi gazdinka

vajko daj!

Každý v súčasnosti zaznamenaný variant je zhodný s týmto. V Čabačude ho pravdepodobne ako výsledok ojedinelej vynachádzavosti od 7. riadku spievajú aj takto:

Ihaj, šehaj,

a ti, paňi gazdinka,

vajko daj!

Chudobné alebo cigánske dievčatá zo Sarvaša chodievali aj do Kétšopronu. Aj sem s nimi chodila matka. Koľko dievčat mala (dve-tri alebo štyri), všetky poobliekala do pestrých šiat, tak ako to bolo charakteristické aj pre sarvašské dievčatá. Podľa pamätníkov im uviazala do vlasov veľa - veľa papierových alebo ozajstných stužiek, ktoré sa počas tanca pekne vznášali. Na Smrtnú nedeľu po celý deň chodili po sálašoch. Tunajší sálašania bývali štedrejší, každá mladá matka si za spev a tanec svojich dcér vyzbierala aj dva-tri koše vajec. Piesňový variant, ktorý sa dávnejšie zaužíval na telekgerendášskych sálašoch susediacich s Kétšoproňom, sa vo dvoch riadkoch odlišuje od sarvašských variantov a je bližší k piesni z r. 1931 a horeuvedenej békéšskočabianskej z r. 1977, rovnako i slovenskokomlóšskym piesňam:

Navaríme, navaríme cierniho piva. Opojíme, opojíme richtárovho sina. Ak ňebude píťi, budeme ho bíťi.	Kujen, kujen váťi, za vlasi mikáťi. Veľkí haj, maľí haj, a ti, paňi gazdinka, vajko daj, vajko daj!

Keďže Telekgerendášania sú békéšskočabianskeho pôvodu, mohli si pieseň priniesť so sebou a zachovať si ju. A nakoľko békéšskočabianske praktiky zanikli skôr, mohla ich ďalej obživovať žobravá pieseň sarvašských detí, s ktorou chodili po sálašoch. Na Smrtnú nedeľu aj v Endrőde chodievali dievčatá vyberať vajcia. Ich maďarská pieseň bola pretvorená z textu turíčnej piesne. Jej prvé dva riadky znejú:

V Slovenskom Komlóši nazývali obchôdzku v polovici 20. storočia   vyberaním vajec (vajkovať). Takto ju charakterizuje i správa z r. 1948,68 ktorá obsahuje prvý zaznamenaný variant tunajšieho textu. Takto ju nazvala aj naša informátorka: choďiľi zrne vajkovať. V Slovenskom Komlóši chodievali na obchôdzku malé školáčky. Ony sa tiež - tak ako v Nadlaku - obliekali do šiat mladuchy, bielej sukne, oplecka, živôtika a zástery, na hlavu si dávali čepiec (sa vičepčiľi), a preto ich tu volali mladými nevestami (mladie ňevestí). Čiže v odeve a názve preukazujú blízke príbuzenstvo s mladými nevestičkami v Nadlaku a Čanádalberte. Šaty Sarvašaniek boli vyzdobenejšie, avšak o ich dávnejšom oblečení nemáme presný obraz.

Zdá sa, že obchôdzka nadlackých a slovenskokomlóšskych, resp. okolitých mladých nevestičiek bola vo vzťahu vzájomného ovplyvňovania, a z tohto hľadiska predstavuje malý región.

V poslednom období v Slovenskom Komlóši chodili na Smrtnú nedeľu od včasného rána po domoch s tanečno-piesňovou hrou, so zámerom vyberania darov, a navštívili aj susedné obce. Dievčatá chodievali v 3-4-členných skupinách. Vošli do izby a keď boli dve, točili sa v jednom, keď štyri, vo dvoch pároch v tanci čardášového charakteru. Tancovali dovtedy, pokiaľ spievali. V období druhej svetovej vojny a bezprostredne po nej ich sprevádzali aj cigánski muzikanti.69

Najrozšírenejší slovenskokomlóšsky variant ktorý sme zaznamenali:

Navaríme, navaríme čierniho piva. Opojíme, opojíme richtárovho sina. Ač ňebude píťi, budeme ho bíťi.	Kujen, kujen váťi, za vlasi mikáťi. Veľkí háj, maľíháj, a ti, paňi gazdinka, vajko daj, vajko daj! Pamodaj dobrí ďen!

V rôznych termínoch (medzi r. 1948-1991) nemožno v uverejnených, príp. v zaznamenaných slovenskokomlóšskych textoch pozorovať žiadnu zmenu. Iba v 7. riadku je rozkolísanosť, pravdepodobne preto, lebo spevákom sa zdal byť náladu podfarbujúcim slovným zvratom bez významového obsahu. Takto odznieva tento riadok zakaždým inak:

• kolem, koľembaťi
• kijon kujovaťi
• kujon kujovaťi
• kujen kujevaťi
• kujem kujem vaťi.70

Dievčatá pri príchode a pri odchode vždy pozdravili domácich. Jedna mala v rukách košík, do ktorého gazdiná kládla jedno alebo dve vajíčka, čo im darovala. V posledných rokoch navštevovali dievčatá už len príbuzných a dobrých známych. Vajíčka tiež odniesli domov a spotrebovali ich alebo ich predali a za takto získané peniaze si kúpili cukríky.71 Vo veľkých obciach tento zvyk v 1940-tych rokoch definitívne zanikol. Udržiavanie tradičných zvykov narušila na jednej strane výmena obyvateľstva, na druhej strane - ako v Šárišápe -rodičia nedovolili dievčatám chodiť na obchôdzku, aby ich nepovažovali za žobrácky (ňebudu žobrať).

KVETNÁ NEDEĽA

(Kvetná ňeďeľa, Kvetna ňeďeľa, Kvetná ňeďela)

Vynášanie zimy a smrti na Kvetnú nedeľu.
Chodenie s ratolesťou

Ako sme sa už vyššie viacej razy zmienili, v niektorých obciach Novohradu a povodia Galgy vynášali dievky smrť, príp. zimu na Kvetnú nedeľu. V ich piesni sa hovorí rovnako o vynášaní „Morény" ako o obnovovaní prírody. V pilíšsko-vértešsko-gerečských obciach chodili v tomto termíne výlučne so zelenou vetvou, ktorá symbolizovala leto, máj. Sem sa v tejto súvislosti pripája aj niekoľko slovenských dedín z oblasti medzi Dunajom a Tisou (Miška, Šára). Týmto geografickým zoskupeniam zodpovedajú aj tieto typy obyčajov na Kvetnú nedeľu. Ani náboženskými dôvodmi, ani dôvodmi iného obsahu nemožno zistiť, prečo v Jači a Čuvári v povodí Galgy vynášali Kisel na Kvetnú nedeľu, keď v evanjelických obciach v blízkom susedstve na to prišiel rad už na Smrtnú nedeľu. V Čomáde sa tento zvyk nezaužíval ani v jeden deň, ale vedeli tu, že v katolíckom Sédi žije a vykonávajú ho na Kvetnú nedeľu. Čiže oni vysvetľovali náboženskými dôvodmi, prečo u nich chýba. Z historického hľadiska sa pravdepodobne aj v starobylých lokalitách spájalo vykonávanie obyčaje s viacerými význačnými dňami obdobia pôstu, a preto sa takto uchovalo aj v lokalitách s novším osídlením. Vo viacerých krajoch západného a stredného Slovenska, medzi nimi i v Honte, vynášajú z dediny Morenu, Kisel na Kvetnú nedeľu. Maďarská obyčaj vyháňania Kyseľa (kiszehajtás) sa odohráva takisto na Kvetnú nedeľu.72

Je charakteristické, že táto obyčajová praktika je temer totožná s praktikou v obciach, v ktorých sa dodržiava termín Smrtnej nedele. Aj tu všetky dievčatá dávali po jednom kúsku odevu, sukňu, blúzku atď. na oblečenie bábky. V Jači - pokiaľ sa tento zvyk v medzivojnovom období zaužíval - bol temer totožný s veňareckým. Tu dievčatá vynášali Kiseľ na Kvetnú nedeľu na obed alebo popoludní (napoluňia, popoluňia) po bohoslužbách. Hlavu bábky vyformovali z hrste slamy (spraviľi enu šupku zo slame na hlavu) a obliekli ju ako mladú nevestu (mladá ňevesta), dali na ňu 4-5 sukní, rukávce (opľecko), blúzku (vizitka) a na hlavu jej pripevnili partu (párta), z ktorej viselo veľa stužiek. Sprievod tvorilo šesť-desať dievčat, ktoré boli nasledované množstvom detí. Pohli sa z horného konca, spievajúc prešli po celej dedine na dolný koniec, pričom bábku niesli upevnenú na žŕdke. Nasledovali ich aj mládenci, ale podľa pamätníkov do bábky nič nehádzali. Počas sprievodu dievčatá stále opakovali pieseň:

Na samom konci dediny dievčatá bábku povyzliekali a spálili. Mládenci ich súrili, držiac v rukách horiacu zápalku. Skoro, ľebo hňed zapálime! Bábku spaľovali - tak ako aj v okolitých obciach - z dôvodu ochrany dediny pred bleskom (abi to ako chránilo dedinu od hromobitia), príp. aby ľadovec nezničil chotár. Potom dievčatá obliekli jednu spomedzi seba za mladú nevestu a sprevádzajúc ju, prešli opäť po celej dedine, ale teraz sa pri každom dome zastavili a spievali nasledujúcu pieseň. (Táto je odlišná od piesne veňareckých dievok a príbuzná s variantom dievockej piesne v Ďurke, spievanej počas fašiangového sprievodu.) V priebehu spevu dievky aj tancovali.

Prepletám pančuške, popletala som červenim, zeľenim, žltim harasom. Išla som do jarmočku, nepredala som. Stretla som eniho, darovala som. Kto že to tam id'e, ako pekňe kráča, veď e to moj miľí, maľovanvo táča. (Jača)

Dievčatá všade dostávali vajcia a potom sa o ne podelili. Obdarované boli najmä tie, ktoré sa podieľali na obliekaní Kiseľa. Vajíčka takisto spotrebovali alebo predali.

V Čuvári táto obyčaj zanikla oveľa skôr, už sa sotva na ňu pamätajú, niektorí naši informátori aj popierali, že by voľakedy v obci bola. Aj tu dievky vynášali Kiseľ na koniec dediny a tam ho spálili. Aj slová piesne sa zhodovali s piesňami na okolí obce.

Tavo, Kiseľ, tavo

na susedovo právo.

Atď.

U katolíkov v Sédi je meno bábky Moriena variantom slova „moréna", symbolizujúcim smrť a chorobu. Na Kvetnú nedeľu po večierni vyšli dievčatá s Morienou od kostola a prešli s ňou po dedine. V ich piesni publikovanej Štefanom LAMIM sa vyskytuje aj názov kise a podľa obsahu textu je cieľom obe tieto bytosti odvrátiť od dediny. Počas obchôdzky, zastaviac sa pri každom dome, spievali pieseň s incipitom Navaríme, navaríme a všade za toto dostávali vajcia. Potom na kraji dediny Morienu vyzliekli a hodili do tamojšieho močiara.74

Aj v piesni rákoskeresztúrskych dievok sa vyskytuje miestna obmena názvu „moréna" (Murjéna), ale v začiatočných riadkoch piesne sa spomína Kiseľ. Táto časť veršov je zhodná s textom piesní z Novohradu a povodia Galgy. Pieseň obsahuje aj začiatok piesne Navaríme, navaríme a má aj časť s prekáraním dievok. Vyberanie vajíčok sa začínalo až popoludní ako samostatná časť.75

Vo zvykoch týchto obcí - ako sme to už vyššie spomenuli - naraz v jednom dni nachádzame pochovávanie smrti, príp. zimy a tiež pripomínanie jarného znovuzrodenia prírody. Toto sme mohli zaznamenať aj v obyčajových praktikách na Smrtnú nedeľu u Slovákov v Zemplínskej hornatine, Novohrade, povodí Galgy a v Jášči. V sprievode kerepešských dievok na Kvetnú nedeľu, ktorý jestvoval do prvej svetovej vojny, ani vo variante z Veľkej Tarče a Čemera, ktoré pravdepodobne zanikli oveľa skôr, sme sa nestretli s bábkou (MANGA považuje za najjužnejšie miesto výskytu bábky Rákoskeresztúr), ale nechodievali ani so zelenou ratolesťou. Iba 4-5 dievčat chodilo s nevestou, oblečenou do bielych šiat. Spievali a tancovali pred kuchyňou a dostali od gazdinej niekoľko vajec. V pomaďarčujúcich sa obciach preložili pieseň do maďarčiny a takto ju spievali. Text piesne slúži jednoznačne na prebúdzanie prírody, jarné osvieženie. Prvá časť sa temer doslova zhoduje s jednou piesňou pri obyčaji na Smrtnú nedeľu (príp. s jej variantom na Kvetnú nedeľu) u Slovákov na juhovýchode Dolnej zeme (príp. v Jášči):

Kvetná nedeľa,

kd'e si kľúče podela?

Dala som svatimu Ďurovi,

atď.

Jednu z tvorivých častí tejto piesne predstavuje aj niekoľko riadkov piesne Navaríme, navaríme.76 Týmto sa stáva jednoznačným, že texty piesní pri obchôdzke mladých (malých) neviest u juhovýchodných dolnozemských Slovákov sú skutočne časťami jednej piesňovej kytice, čo sa so všetkou pravdepodobnosťou v dôsledku príchodu migrantov na juh zotrelo, príp. sa rozdelilo na dve samostatné piesne. Avšak z podobných častí pozostáva aj obyčajová pieseň severnejšie ležiacich obcí, pri veňareckej sme na to aj poukázali. Môžeme demonštrovať aj časové úseky stierania obyčaje počas prisídľovania tak, že navzájom k sebe priradíme údaje, tým skôr, že aj samotné prisídľovanie pozostávalo z viacerých etáp (zo severnejších slovenských stolíc do Novohradskej a do povodia Galgy, potom do okolia Pešti, príp. ešte južnejšie, do Békéšskej župy a Čanádu). V oblasti Novohradu a povodia Galgy zostala obyčaj temer v úplnej forme, na okolí Pešti sa v niektorých lokalitách stratila bábka, ale pieseň tu ešte predstavuje poskladanú kyticu. V juhovýchodných dolnozemských lokalitách Slovákov takisto nie je bábka a dva dlhšie úseky obyčajovej piesne sa stávajú dvomi osobitnými, príp. samostatnými piesňami. Pôvodné spojenia vedú zrejme k pôvodným starým sídlam. Zo slovenského jazykového územia poznáme nespočetné príbuzné varianty, ktoré dokladajú ich bezprostredný a organický vzťah.77

Zatiaľ čo vynášanie Kyseľa a Morieny na Kvetnú nedeľu v Novohrade, povodí Galgy a na okolí Pešti v podstate počas prvej svetovej vojny zaniklo, pretože len na málo miestach prežilo do 30-40-tych rokov, prinášanie zeleného konárika na Kvetnú nedeľu u pilíšsko-vértešsko-gerečských Slovákov sa zachovalo v intenzívnej forme do polovice storočia, navyše niekde bolo živé aj ďalej, do 70-tych rokov. Tam, kde chodia so zelenou vetvou, oveľa prv zaniklo vynášanie slamenej bábky na Kvetnú nedeľu, ale spomienky naň ešte možno zaznamenať, tak ako aj na západnom Slovensku. Aj tu je príznačné už len nosenie mája, leta, príp. zelenej vetvičky.78 V Santove v prvej tretine nášho storočia ešte zhotovovali dievky babu Kiselicu. Pripevňovali ju na dlhšiu žŕdku, hlavu jej vypchali handrami, obliekli jej sukňu, živôtik (pruclek), na hlavu jej dali čepiec (do čepca), na ktorý upevnili veľa stužiek. S veľkou babou (velká baba) - ktorú spomínali aj ako Kisel - chodili dievčatá hore - dole ponad záhrady (nad humnami) a spievali pieseň, ktorá sa v tomto kraji spievala aj na Smrtnú nedeľu:

Potom pred večerom s ňou bežali na koniec dediny, tam s chlapcami založili veľký oheň, v ktorom povyzliekanú Kyselicu upálili. Podľa iných ju hodili do vody, podaktorí však hovoria, že ju priniesli domov. Mladí tancovali okolo ohňa, a tak pochovali zimu a čakali na jar (že pochovali zimu a čekajú na jar). Chodenie s Kyselkou sa od chodenia so zelenou vetvou odlišovalo tým, že pri prvom vystupovala bábka, pri druhom zasa zelená vetva s početnými výhonkami. V prvom prípade účastníčky nechodili ku domom, išli so spevom len za dedinu, zatiaľ čo pri obchôdzke so zelenou vetvou piesňou nabádali k obdarovaniu.

Text jednej piesne z Huti pri obchôdzke so zelenou vetvou na Kvetnú nedeľu hovorí o žiadosti Krista. Dievčatá tu chodili s bahniatkami, nazbieranými v ten deň. Avšak v pilíšskych obciach sa zmieňujú o novom lete (nové leto), oslovujú ho vo svojej piesni, ktorej varianty sú si dosť príbuzné. Novšie aj v Huti žil tento svetskejši variant.79

Najviac publikovaných textových variantov pochádza z Mlyniek. Tu hovorievali, že chodili s májom (chodili májom) a vŕbovú vetvu, ktorú ozdobili dievčatá, nazývali májom (máj). Vetvu okrášlili viacfarebnými (červenými, žltými, modrými, bielymi, zelenými) papierovými stuhami. Štyripäť dievčat sa dalo dovedna, jedna z nich niesla zelenú vetvu a každá z nich mala košíček poprepletaný farebnými stužkami. Chodili z domu do domu. Požiadali o dovolenie vstúpiť dnu a spievať. Len potom zaspievali viacveršovú pieseň, ktorú poznajú v dedine vo dvoch variantoch. V jednej skupine variantov bolo oslovené leto, avšak v druhej skupine Kvetná nedeľa, o ktorej bližších a vzdialenejších variantoch sme sa už prv zmienili v súvislosti s inými obyčajovými praktikami.80 Dievčatá všade dostávali vajíčka alebo peniaze. Gazdinej odovzdali aj malú vetvičku, ktorú si ona odložila a nechala cez ňu prejsť malé húsatká, aby boli po celý rok zdravé.

V susednom Santove bola obchôdzka v podstate zhodná. Počet dievčat bol podobný (3-4) a ony sa tiež obliekli do bielych šiat a takisto ozdobili zelenú vetvu (mali jennu ratolest, panošku zelenú) farebnými stuhami. Aj ony ju nazývali „novým letom": Ked bolo nové leto, boli pekňe vistrojené... do bílích hábov, krížne ručňíki. Tak boli oblečené. Na obchôdzku chodievali divčatá v školskom veku (ňevelké ďífčence, také školárki chodili). Santovčania zdôrazňovali, že chodievali len chudobnejšie dievčatá a navštevovali len bohatšie domy. Spievali pod oknom (pod oknámi spívalí). Po spievaní ich zavolali dovnútra. Tak v Mlynkách ako v Santove a Rákoskeresztúre darované vajíčka dievčatá namaľovali a obdarovávali nimi mládencov na Veľkonočný pondelok. Ale dostávali aj iné dary, podľa toho, kto im čo mohol dať (kto čo moheľ): orechy (orechi), jablká (jabĺčka), zemiaky (kromple), peniaze (peňíze) - desať-dvad-sať halierov (ďesát-dvacát filírov). Keď už nejestvovala bábka, dievčatká nechodievali so zelenou vetvou len po uliciach, ale aj ony vyšli nad záhrady, nad dedinu (nad ďed'inú), urobili okružnú cestu po vinohrady a otočili sa naspäť do dediny. Varianty santovskej obradovej piesne, známej ešte dnes, sú oveľa kratšie v porovnaní s publikovanými textami piesní z Mlyniek a Kestúca. Ďalšie tri varianty si však uchovali viacero ich prvkov:

Nové leto, nové, gďes tak dlho bolo? Ustud'enki, uzrubenki, s lístečkem pokrívané. Seďí baba v kóši, ona sa nám prosí: Daj babenko, daj babenko, oroďené vajenko.	A keď mi ho ňedáš, vezňe ťi ho Júdáš. Šejhaj, zelení máj! Iďe ďedo pri ma, ňese flašu vína, abi sme sa napili, pána boha zívali, šejhaj, zelení máj!

Textový variant prinášania leta (nosenia leta) zaznamenaný v r. 1948 v Tár-noku obsahuje hanlivé pripomienky. V Santove sa dievčatá z horného a dolného konca navzájom podpichovali, v Tárnoku dávali frčky šóškútskym „žabám".81

V Kestúci chodievali so zelenou vetvou do druhej svetovej vojny. Rozkvitnutú drieňovú haluz ozdobili stuhami. Dievčatá vinšovali v bielych šatách s vopred zhotovenými vencami. Veniec (veniec, venček) si uvili z poľných divých kvetov podobných margarétam, ktoré sa volajú „pénzecske" (t.j. peniažtek). Jeden z venčekov dievčatá vždy odovzdali gazdinej, ktorá cezeň nechala prejsť húsatká, aby boli zdravé, alebo im ho zavesila na krk. Kestúcky variant publikovaný MANGOM si podľa neho ešte pomerne dobre zachoval západoslovenský archaický text.82 Súčasní informátori poznajú spolu s melódiou iba prvé štyri riadky:

Nové leto, nové leto, kd'es tak dlho bolo? U stuďenki, uzrubenki. Čos tam robívalo?

V šesťdesiatych rokoch poznali aj v Kestúci ešte bohatší a dlhší variant:

Kvetná nedela, gdes klúče podela? Tam dala, tam dala svatému Ďuroví, abi zem otvoriu, abi tráva rástla, šelijaké kvíti, na venčeki víti.	Nové leto, nové leto, aj zelení máj. Ide Peter z Rímu, nese flašu vína, abi sme sa napili, Pána Boha chválili. Nové leto, nové leto, aj zelení máj, aj zelení máj.

Tento variant je veľmi blízky textu, ktorý publikoval MANGA.83 Domáci ponúkli dievčatá koláčmi a keď nemali pre ne vajíčka, nahradili ich peniazmi v rovnakej hodnote.

V Orosláni sa vplyvom začiatočného verša jednej časti textu úplnejšieho piesňového variantu pri nosení zelenej vetvy - v ktorom oslovujú staré matky (Bucte babički veselé) - zvyk tak pozmenil, že dievčatká týmto textom vinšo-vali svojim starým mamám. Konár rakyty (bariška) okrášlili stuhami a na Kvetnú nedeľu 3-4 dievčatá z jednej ulice - nesúc v rukách vetvu - zaradom ponavštevovali svojich starých rodičov. V poslednom období chodilo vždy už len jedno dievčatko a stojac pod oblokom vinšovalo starej matke (príp. krstnej matke alebo inej bližšej príbuznej):

Tradícia obdarovávania sa zachovala, vnučky dostávali vajcia, peniaze alebo ďalšie menšie darčeky, ktoré si odložili pre seba. Keďže vnučky už väčšinou nevedeli po slovensky, jedna stará matka (Alžbeta Takácsová, rod. Smileková, nar. r. 1911), ktorá túžila po tom, aby jej vnučky prišli vinšovať, preložila text piesne do maďarčiny a vnučka jej potom takto prišla zaželať:

Aj v Sáre dávnejšie prinášali „leto" (volakedi nosívali leto, vinášali leto). Tento zvyk zanikol oveľa skôr ako chodenie s bábkou. Preto ho spomedzi informátorov - okrem termínu Kvetnej nedele -jeden datoval na Bielu nedeľu a druhý kvôli menu Juraja, ktorý sa vyskytuje v texte, na tento deň. Na základe porovnania sa zdá byť pravdepodobné, že tento zvyk patrí ku Kvetnej nedeli.84 (Termín Bielej nedele tiež nieje vylúčený, lebo v Sárišápe, patriacom k tomuto regiónu, sa podľa všetkých vykonával tento zvyk v tomto dni.) V Sáre chodievali s letom (choďívali s letom) celkom malé, 6-7-8-ročné dievčatá. Podľa miestnej obyčajovej normy ho staršie dievčatá nemohli vykonávať. Ich počet nebol určený, bývalo ich toľko, koľko sa ich zbehlo. Niesli so sebou dve pučiace vetvy (mali dve haluzki, pučali), ktoré boli okrem červených a bielych stužiek (stušťički) ozdobené aj bielymi vreckovkami. Aj tu dievčatká zastali pod oblokmi, zelenú vetvu opreli o okno a tak spievali. Žiaľ, v tejto obci sa nám zachovala pieseň iba vo viacerých zlomkoch:

Leto, leto milo, ďe si tolko bolo? U Marinki, u stuďenki. Iďe svati Ďuro k nám, k nám, nese...	Daj babička vajíčko, vajíčko na to naše letečko, letečko. Ňedajťe nám dlho stáť, lebo vám máme sťenu drať. Pochválen.

Leto, leto milo, ďe si tolko bolo? U Marinki, u stuďenki. Rúčki, rúčki bílé, abi boli bílé.	Iďe svati Ďuro k nám, k nám, ňese pod venečki nám, nám. ňedajťe nám dlho stáť, budeme vám sťenu drať. Pochválen.

Leto, milo leto, ďe si tolko bolo? Za horárni, za dolámi, za šeckima kostoláňi.

Textové varianty piesne jednoznačne poukazujú na pilíšske, príp. západoslovenské súvislosti. Žartovná a rapotavá reč sa vyskytuje predovšetkým v starších textoch. Veselý záverečný riadok piesne obsahujúci hrozbu vyvoláva dobrú náladu. Prirodzene, aj tu odmeňovali dievčatá vajíčkami. Chodenie so zelenou vetvou v Šárišápe - napriek tomu, že sa realizuje na Bielu nedeľu (Biela ňeďela) po Veľkej noci - nevykazuje odchýlku od praktík v malom regióne. Bílá ne-ďela po Velkej noci: tedi choďili, nové leto nosili. Dievčatá sa takisto obliekli do bielych šiat a na zelenú vetvu navešali stužky. Dve-tri dievčatá chodievali v jednej skupine z domu do domu. Žiaľ, pamätajú sa už len na začiatočné riadky piesne, hoci boli by sme mali do činenia s hodnotným variantom, keďže aj týchto pár riadkov je zaujímavých. Predstavujú totiž kontamináciu obradovej a ľudovej piesne. Prvý riadok je oslovením podstatného mena stredného rodu a otázka ženského rodu v druhom riadku dáva tušiť, že alebo niečo vypadlo alebo sa patrične nenechalo v neskoršom výsledku nedozretého spojenia.

Nové leto, nové, ďes tak dlho bola? Bola som hájičku, žala som trávičku.

Text piesne slovenských katolíkov v Miške a súvislosti vykonávania obyčaje sa ponášajú na praktiky slovenských obcí v Zadunajsku a v Šáre. Pekne vyobliekané dievčatá školského veku navštevovali blízkych príbuzných s vy-mašľovanými bahniatkami a košičkom na ruke. Túto obyčaj - na základe výskumu Štefana LAMIHO - podľa slov piesne nazývali Poďeriška (t.j. Poď, Eriška). Môžeme vám priviesťpoďerišku? - pýtali sa dievčatká, čo znamenalo prinesenie bahniatok a zároveň aj celú obyčajovú praktiku. Slovenský text publikovali János MANGA a Štefan LAMI (druhý z nich aj melódiu),85 ktorá tlmočí pekné želania príchodu jari. Dievčatá dostávali maľované vajíčka, orechy, jablká, peniaze a tiež pomaranče. Jedným zo špecifických prejavov kvetnonedeľných obyčají Slovákov v Maďarsku je, že v Miške po obchôdzke malých dievčat nasledovala osobitná obchôdzka starých žien. Prvý riadok ich piesne bol zhodný, v ďalších slovách sa rozhodnejšie požadovali dary a záver bol takisto žartovný. Na začiatku 70-tych rokov bol slovenský text tiež preložený do maďarčiny a podobne ako v Kerepeši, v ďalšom období sa vykonávala obchôdzka s maďarským textom.86

V Níreďháze si už len málo a zlomkovito spomínajú na obchôdzku mladých alebo bielych neviest (mladie - biele ňevesti) na Kvetnú nedeľu. Podľa jedného mladú nevestu, oblečenú v bielych šatách a bielom čepci, sprevádzali dve dievčatá. Chodila z domu do domu a do košíka, zaveseného na ruke, si pýtala dary. Podľa druhej verzie chodili s bielou nevestou aj 2-4 družice (družica) a s piesňou si vyberali vajíčka (vajcia zbierali). Spravidla takto robili chudobnejšie dievčatá. Podľa Michala MÁRKUSA sa katolícke dievčatá obliekli za Máriine dievčatá a recitovali u svojich známych niekoľkoriadkové veršované pašiové príbehy.87 Je možné, že aj MÁRKUS píše o tej istej obyčají, hoci naši informátori nespomenuli, že by mladé nevesty boli katolíckymi dievčatami. Je pravdepodobné, že sa tu dá hovoriť o tunajšom variante zvyku vyberania vajec u dolnozemských Slovákov na juhovýchode, vykonávanom na Smrtnú nedeľu (Kvetnú nedeľu?), sprevádzanom spevom a tancom (podstatná časť níreďházskych Slovákov prišla z Békéšskej župy), ktorý mohol byť v prvej polovici 20. storočia menej rozšírený, preto o ňom vieme len málo.

Odev na Kvetnú nedeľu

Kvetná nedeľa je poslednou pôstnou nedeľou, preto ľudové normy ešte určujú obmedzujúce predpisy. V Orosláni preto zakazovali v tento deň tanečnú zábavu, lebo by im neboli narástli konope. Vo viacerých katolíckych obciach ženy lipli na pravidle, podľa ktorého chodili do kostola primerane ku pôstu v čiernych alebo tmavých šatách. Túto prax môžeme zaznamenať aj medzi evanjelikmi. V Eške aj na Kvetnú nedeľu chodievali len v čiernom (v černím na Kvetnú). Ale viaceré ženy v tejto istej obci alebo napr. v Békéšskej Čabe, Dunaeďháze a Malom Kereši už chodili vo svetlejších šatách a šatkách. Vo väčšine slovenských evanjelických dedín bolo zvykom, že si obliekali pestré, farebné šaty (tedi mohou aj tarkavom: Ambróz, Nadlak, Veľký Bánhedeš), prípadne si v súlade s názvom sviatku zobrali kvetovanú sukňu, oblečenie (kve-toví obľek, sukňa: Čemer, Guta, Horné Peťany). V Peterke a Šámšone povedali, že chodili vo veselom (veselom).

Svätenie bahniatok

Súčasťou obradov katolíckej cirkvi na Kvetnú nedeľu je požehnanie palmovej vetvy alebo vŕbových prútov, bahniatok. Toto sa spája s ľudovou zbožnosťou, ktorá je všeobecným javom v slovenských katolíckych obciach. Nábožnejši starí ľudia vedia vyrozprávať aj nábožensko - historické pozadie svätenia bahniatok: Barke sveťia, aj zeľenie halúzi. To je pamiatka, že pán Kristus tajšou do Jeruzáleme a zeľenie halúzi aj hábi kládľi pod ňeho. Tu ňinto zeľenie halúzi, tieto barke sveťíme (Kirť). V súlade s týmto ľudové zvyky jarných sviatkov sa pevne viažu k cirkevným praktikám. Vo všetkých skúmaných katolíckych lokalitách sa obyvatelia pravidelne zúčastňujú svätenia vŕbových prútov. (Alkár, Baromlak, Békéšska Čaba, Bodonoš, Čemer, Čív, Fiškalitáš Huta, Fizér, Horná Huta, Jášč, Kestúc, Kétšoproň, Kirť, Malá Huta, Mlynky, Nová Huta (Bukkszentkereszt), Nová Huta (Újhuta), Pišpek, Répášska Huta, Santov, Síleš, Stará Huta (Óhuta), Šára, Šárišáp, Vágášska Huta, Veľká Huta).88 V Santove farár dal jednu vetvičku vŕby všetkým dvanástim cirkevným predstaviteľom (kosťelnípredstavení, predstavňíkí). Keď si ju prevzali, pobozkali ju a postavili sa do radu. Potom v procesii (procesia) obišli kostol. V bi-horskej Novej Hute (Rum.) farár prešiel s vŕbovými prútmi (bahňiatka) po kostole, za ním kráčali muži s bahniatkami v ruke a pritom spievali: Hožana sinovi David! Potom sa farár obrátil. Medzitým posvätil vŕbové prúty ľudí sediacich v laviciach. Na mnohých miestach dostávali ľudia bahniatka v kostole (Čív, Stredná Huta, Šárišáp, Stará Huta - Óhuta). V Kirti jeden poverený človek pozbieral vŕbové prúty (barke) a odniesol ich do kostola. V Čemeri každý dostal v kostole jeden prútik, resp. prútiky boli v kostole a aj ľudia si ich niesli so sebou (Baromlak). V Santove kládli veriaci prinesené bahniatka (jabrátká) na stôl pred oltárom a po svätení si každý išiel po svoje. Aj v Alkári, Fiškalitáš Hute, Hornej Hute, Malej Hute, Pišpeku, Síleši a Veľkej Hute si každý niesol vŕbové prúty (buziki, birki, barke, bariški) na svätenie so sebou.

So svätenými bahniatkami sa spájajú početné povery. Všeobecne a temer v každej katolíckej obci sa doteraz zvyknú spaľovať ako prostriedok proti búrke. Z odložených bahniatok trochu polámali a hodili do ohňa, keď bola veľká búrka a blýskanie (ked je veľká hrmavica: Kétšoproň, keď je hirmavica: Stredná Huta, keď velice hrmelo, blískalo: Capár). Koťanki zapáľiť a modliť (Bodonoš). Týmto sa pominie búrka (víchor od toho rozišou - Alkár, Kirť), neudrie blesk do domu (ňeuďerí hrom do domu - Jášč, Kestúc; perún žebi ňeudrel, ňebuhnel - Fizér, Veľká Huta), ochráni od zlého (odhraňila od zleho - Almás-huta). Vykonávali to aj preto, aby zabránili prietrži mračien, povodni (abi nebola povoďen - Répášska Huta).89 V Kétšoproni zapaľovali bahniatka proti búrke spolu so sviečkami, posvätenými na Hromnice, vo Vágášskej Hute zasa spolu s kvetmi, svätenými na Božie Telo. Pre tento účel ešte i dnes na mnohých miestach uchovávajú posvätené vŕbové prútiky.

Archaickejšou sa javí tá rozšírenejšia obyčaj, podľa ktorej svätené bahniatka neslobodno priniesť do domu, lebo by bolo veľa múch (Čemer, Kirť, Šárišáp).90 Avšak v Síleši naopak: preto ich priniesli dovnútra, aby odplašili (plašiľi) muchy. Na viacerých miestach nesmeli prúty doniesť dnu, lebo by nedochovali húsatka, preto ich len zastrčili pod odkvap alebo za povalovú hradu (Pišpek, Capár). Je prejavom procesu zabúdania, že v rámci tej istej obce alebo rodiny zapichávali vŕbové prúty pod odkvap, príp. ich aj priniesli do domu (Čív). Kde táto poverová predstava nefungovala, dávali bahniatka do vázy, pohára alebo fľaše v izbe (Bodonoš, Jášč, Santov, Stredná Huta, Tardoš), alebo ich zastrčili za sväté obrazy (Baromlak, Kétšoproň, Nová Huta - Bükkszentkereszt). V Kestúci položili posvätené prúty do brány, aby tak ochránili pred urieknutím dobytok pri prvom výhone na pasienok. V bihorskej Starej Hute (Rum.) zapichli vŕbovú vetvu (bahňiatka) do pšeničného alebo ražného poľa, aby boli požehnané (abi bolopožehnanvo). V Mlynkách ju zasa vložili pri jarnom oraní do brázdy, aby mali dobrú úrodu.91 Na nejednom mieste posvätené bahniatka (maňuški, bariški) už po ceste (Baromlak) alebo doma (Alkár, Fiškalitáš Huta, Jášč, Síleš) jedli, aby ich nebolelo hrdlo: Sme velice hltali, abi nás neboleli krki (Jášč).92 Všetky tieto poverové úkony sa v súčasnosti vyskytujú už len zriedkavo. Nakoľko sa roztrúsene vyskytli vo viacerých skúmaných lokalitách, možno predpokladať, že dávnejšie bola oblasť ich pôsobnosti oveľa rozšírenejšia.

Pre obce Zemplínskej hornatiny so slovenským osídlením je charakteristické, že sa každý snažil priniesť domov čo najviac vŕbových vetvičiek (birki, buziki, mačički), aby mal čo najviac kurčiatok (kurčatki). Koľko bolo na vetvičke púčikov, toľko kurčiatok mohli v gazdovstve očakávať (Malá Huta, Nová Huta - Újhuta, Vágášska Huta, Veľká Huta). Keď v Strednej Hute začarovali kravám mlieko, na Kvetnú nedeľu začiatkom omše ho vyliali do koryta (koritko) a počas bohoslužby ho šľahali jednoročnými prútmi šípovej ruže (cirňove prútí), dovtedy, pokiaľ z neho čary nevybili. Verili - tak ako vo variantoch praktík, ktoré odstraňovali poškodenie čarami a boli rozšírené po celej krajine - že sa potom objaví bosorka, ktorá uškodila. Aj náš informátor sa zúčastnil takejto poverovej praktiky a vtedy prišla do domu žena zo susednej dediny.93

Kvetná nedeľa (v nepriamom alebo bezprostrednom zmysle) nabáda k poverám, sú analogické s jej názvom. V južných dolnozemských obciach mali preto siať kvetové semienka, aby rýchlo vyklíčili a kvitli tak ako samotná Kvetná nedeľa (kvietkovie semiačka siať, žebi tak kvitl'i, ako Kvetná ňedeľa je - Ambróz, Čanádalbert, Malý Kereš, Sarvaš, Slovenský Komlóš, Veľký Bánhedeš). Náš údaj zo Strednej Huty svedčí i o tom, že aj v iných krajoch Slovákov bola táto povera živá.94 V Gute - na základe podobnej poverovej predstavy - pripravovali na Kvetnú nedeľu pukancovú kukuricu, aby pekne kvitli stromy. S týmto zámerom dávali v Békéšskej Čabe do vázy rozkvitnuté konáriky.

V týchto poverách sa odzrkadľujú aj ľudové pozorovania: Dážď na Kvetnú nedeľu nie je dobrý, lebo oráňa kvety zo stromov (zvyčajne vtedy, keď bola Veľká noc neskôr, kvitli ovocné stromy). Poverové úkony, založené na mágii podobnosti a súvisiace s menom sviatku sa prispôsobovali aj pre človeka. V Slovenskom Komlóši nosili dojčatá na bohoslužby, v Starej Hute (Rum.) a Židarni na svätú omšu a spievanie pašií, aby sa skoro naučili rozprávať. Čanádalberte vtedy prestali dojčiť nemluvňatá, aby aj ony tak kvitli (tak kvetľi) ako Kvetná nedeľa.95

Spievanie pašií

Dôležitou udalosťou Kvetnej nedele a rovnako i Veľkého piatku je cirkevný obrad pašií (pašie), slúžiaci na vyjadrenie ľudovej zbožnosti. Príbeh o Kristovom utrpení spievali v bihorskej vrchovine (Baromlak, Bodonoš, Nova Huta - Rum., Stara Huta - Rum., Židareň) po slovensky a vo forme spomienky žije aj v bakoňskom Jášči a Capári (v poslednej obci nazývali omšu kvetomša). Spievanie katolíckych slovenských pašií sa najdlhšie uchovalo v regióne Pilíša (Cív, Santov). V evanjelických cirkevných obciach používali knihu, ktorá obsahovala úplný piesňový a modlitebný repertoár a pašiový poriadok, spievaný, čítaný a vydaný v Bratislave v r. 1773 v biblickej češtine. Rozmanité vydania (Békéšska Čaba, Budapešť) nezmenili obsah ani jazyk, iba dávnejší švabachový typ písma pozmenili na latinský spôsob.96 Obľúbený spevník si kupovali popri Tranosciu do každej rodiny, príp. osobitne pre každého člena rodiny. Evanjelické pašie v slovenčine (biblickej češtine) sa najdlhšie uchovali v Békéšskej Čabe, Čanádalberte, Čomáde, Horných Peťanoch, Nadlaku, Pitvaroši, Poľnom Berinčoku, Sarvaši a Slovenskom Komlóši.

VEĽKÝ TYZDEN

(Veľkí tížďen, Velkítíden, Veľkitižďen, Veľkonoční tížďen)

Veľký týždeň je obdobím, ktoré bezprostredne predchádza veľkonočným sviatkom. Toto súčasne dosvedčujú aj pracovné a poverové obyčaje, ktoré sa bez regionálnych zvláštností vyskytujú zväčša rovnako u evanjelických aj katolíckych Slovákov. Medzi posledne menovanými sa však výraznejšie uplatňuje ľudová náboženská morálka, ovplyvňovaná aj dávnejším a súčasným cirkevným poriadkom, čo je u evanjelikov temer nebadateľné. Všeobecným pravidlom bolo, že sa upratovali, bielili a maľovali domy, vymazávali sa hlinené podlahy, pralo sa, hladili sa šaty, pripravoval sa základný materiál pre sviatočné jedlá, varilo a pieklo sa. Richtuvalo sa g Veľkej noci (Guta). Cišca šicko, tedi patraju sobi, vonku (Čistia všetko, vtedy upratujú izby, vonku - Veľká Huta). Pindrilo sa (t.j. maľovalo sa) pred sviatkí naveki. Sa ždi zapúšťalo, popres-ťieraľi tkanie pokrovce, pigľovaľi biel'e sukňe, todi zrne riaďiľi (Békéšska Čaba, Irminčok, Nadlak, Malý Kereš, Poľný Berinčok, Sarvaš, Slovenský Komlóš, Veľký Bánhedeš). Veľkvo prania, biele sukňe praľi, pigľuvaľi, rich-tuvaľi, kaľiľi (t.j. maľovali) ceľí tížďen (Kirť). Sa riadilo, varilo, kaľilo, pralo šecko (Čuvár, Dunaeďház, Ďurka, Šámšon). Na Veľkí tíd'en zrne sa richtuvali, políčili sme šecko, nás aj ozäbelo venku, poscenu (t.j. podstienku) políčit na žlto (Santov). Ceľí tížďen zrne riaďiľi (Čemer, Pišpek, Terany). Velkí tíden líčili, mazali predtim, chistali sa g Velkej noci (Capár, Čerňa, Sára, Tardoš). Pomazali sme vnútri, v izbách, prali sem, kivašaluvali sme šati, ďióki sme sa k ternu richtuvali, že čím lepší, cisťejší abi bolo šecko (Eška).97

Keď bola skorá Veľká noc alebo keď bolo veľmi zlé počasie, vykonávalo sa vonkajšie líčenie domov vo svätodušnom týždni. Boli obce, v ktorých sa muselo bieliť pred Veľkým týždňom (Filkeháza,98 matranské slovenské obce), ale upratovanie vnútri domu takisto robili cez veľkonočný týždeň. Vonkajšiu poľnohospodársku prácu zvyčajne nevykonávali (Čemer, Malý Kereš, Stará Huta). Ale napr. v Kestúci prvé tri dni Veľkého týždňa (pondelok, utorok, streda) pracovali na poli práve tak ako po iné všedné dni. Podľa povery - takisto bez regionálnych rozdielov - u evanjelikov rovnako ako u katolíkov považovali za prospešné siatie a sadenie záhradných rastlín. Na základe podobnosti s menom Veľkého týždňa sa domnievali, že všetko narastie veľké (Kestúc, Santov, Síleš, Šárišáp). Pilíšsko-vértešsko-sílešskí Slováci súrili v tomto čase najmä výsadbu zemiakov. V Číve tí, ktorí sadili, preskákali cez celé pole a ženy veľkého vzrastu sa hodili na zemiakové hniezdo (bachli sme že ja som taká velká tlstá). Okrem zemiakov sadili z rovnakých dôvodov aj ďalšiu zeleninu, a to i v iných lokalitách (Čanádalbert, Čomád, Čemer, Ďurka, Malý Kereš). V Peterke hovorievali, že keď v tento týždeň nezasadia zemiaky a kukuricu, nebudú mať dobrú úrodu (ak todi ňeposaďíme krumple, ňebudeme mať dobrú úrodu). V Békéšskej Čabe v tomto čase sadili fialky a nafukovali pritom líca, aby mali veľké kvety. Vyskytuje sa aj názor, že na Veľký piatok sa nesmú sadiť zemiaky, aj čokoľvek iné, lebo vtedy všetko čuší (ľebože šecko čuší - Síleš), teda potom neporastie. V Čemeri katolíci vôbec nepracovali. Nazdávali sa tiež, že toto obdobie má prechodný charakter, teda pracovali, ale nepúšťali sa do žiadnej vážnejšej práce: Ňesveciľi zrne, ale aňi ňerobiľi (Stará Huta). Niekoľko evanjelických informátorov sa tiež domnievalo, že Veľký týždeň je polovičný sviatok (to sa už tak držalo, ako pou sviatok - Ambróz).

Časť katolíkov dodržiava aj v súčasnosti počas Veľkého týždňa prísny pôst (Čemer, Mlynky,99Nova Huta - Rum., Síleš). Tvrdí katoľíci sa posťia ceľí tížďen (Čemer). Tu sa i dnes postia v stredu, na Zelený štvrtok, Veľký piatok i Bielu sobotu. V niekoľkých katolíckych obciach už v utorok začali chodenie ku krížom. V Jášči vychádzali každý deň o šiestej večer. V utorok išli ku krížu na pole (do víhonu) a do vinohradov (do vinohrada), v stredu ku krížu na kraji dediny (gu krížu na kraj ďeďini), vo Veľký štvrtok ku kaplnke, príp. ku krížu pri ceste a potom pri svätej studni (pri svatej studňe). Mládenci a muži v tom čase založili oheň na pamiatku toho, že aj v noc Kristovho umučenia pálili oheň. Jáščania sa pri teple ohňa modlili a spievali do polnoci, príp. do jednej hodiny. Na záver sa pomodlili a cestou domov si muži i ženy poumývali tvár v potoku, lebo verili, že v tomto čase v potoku tečie Kristova krv (v jarku pána Krista krvi), ktorá ich očistí od všetkých hriechov (jim šecki hríchi odpusťľ). Ich cesta viedla ku kostolu a odtiaľto išiel každý domov. Ku svätej studni prichádzali aj na Veľkonočnú nedeľu po polnoci a tam sa opäť modlili do svitania do piatej hodiny. V Capári začínali krížovú cestu už v pondelok večer, kedy sa modlili a spievali na vyvýšenine (na Plešinu)  zadedinou. V utorok pokračovali pri kostole, v stredu pri cintoríne (cinter), na Zelený štvrtok pri kríži vo vinohradoch (vo vinohrade). V Répášskej Hute chodili do kostola počínajúc stredou každý deň. V jednotlivých horských lokalitách bolo obľúbeným jarným zvykom čistenie studní v chotári obce. V Banke ho vykonávali vo Veľký týždeň mládenci a zároveň s tým vytápali sysle (sisľík), ktoré v ten deň pochytali, uviazali na motúz a každý večer s nimi navštívili ďalšie domy podľa poradia. Za udržiavanie studní a chytanie sysľov dostávali všade peniaze, ktoré na Veľkonočný pondelok utratili na veľkom plese.

ZELENÝ ŠTVRTOK

(Zel’ení štvrtok, Zelení štvrtek, Zel’ení štvartek, Zel’eni štvrt’ek, Vel’ki štvrtek)

Zvyky a aktivity tohto dňa sú u Slovákov preniknuté prejavmi l’udovej zbožnosti. V katolíckych obciach sa všeobecne spájajú predov šetkým s tzv. Zaväzovaním zvonov (aviazal’i zvoni, zavázali zvoni.) Podl’a dávnejšej cirkevnej praxe sa toto dialo pri rannej a dopoludňajšej omši. Niektorí informátori určujú aj hodinu: okolo d’esiatej hod’iňe (Kirt‘, Pišpek, Répá šska Huta). Ked’ počas omše spievajú Glória, Bohu sláva!, príp. Teraz už len po mad’arsky Dicsőség a magasságban istennek! (Sláva Bohuna výsostiach!) – zazvonia všetky zvony (vizváňali), organ zvuči naplno a počas zvonenia miništranti cengajú zvoncami (s cingáčom cingali). Potom zvony onemejú. Už ani na poludnie nezvonia. Namiestonich používajú (rapkaju, klapkaju) rapkáče a klepáče (rapkáč, rapotáč, klapkar, klepáč). L’udia zvyknú citovat‘ aj všeobecne známe vyjadrenie: Zvoni odputuju do Ríma (Santov, Tárnok100). V súčasnosti sa omša slúži popoludní alebo večer a zvony utíchnu (Čív, Filkeháza,101 Répášska Huta, Santov, Vel’ká Huta). Pokial‘ matranské slovenské obce nemali kostol, išli chlapci ku krížu a tam klopali. Vo väčšine obcí do Bielej soboty miništranti (Mlynky), príp. Chlapci v školskom veku chodili p celej dedine a rapkali. V Jášči a Tárnoku trikrát rapkali na omšu a aj slovom oznamovali, na čo práve rapkajú.102 Zelený štvrtok je dňom zradenia Krista (Pána Ježiša  Krista zrad’il’i), preto ho treba l’utovat‘, lebo v nasledujúcu noc ho ukrižujú (máme žel‘et‘ Pána Krista, l’ebo budu tej noci ukrižovat‘ – Kétšoproň). O tomto hovorí aj slovenská modlitba s apokryfom, ktorú sa v tento deň modlili (sa modlili túto modlitbu):

Zelení štvrtek Krista pána Židé zali, Velkí pátek na múki ho dali. Vedli ho pres more, sam Kristus ušeu po vod’e a Žide po most’e. Kázali sa ho pítat‘: Horkoli zima t’i je, paňe? Ach dome múki spomínat’i bud’e. Obdarím mu zdravím, ščast’ím a ňebud’e mu škod’it‘ horká zimná zimňica, aňi morová rana. Temu mi dopomáhajt’e boh ot’ec, boh sin, boh duch svatí. Amen (Síleš).

S dňom kedy zvony umÍknu, príp. Sa zastavia, sa spája viacero povier a praktík, najmä s prosperitným zámerom. V súvislosti s názvom sviatku sa v Čemeri na záklede mágie podobnosti siala všetka zelenina v tento deň (zdrobnvo zel’envo). Tud podl’a prívlastku slovenského názvu sviatku (zel’ení) môže termín sejby vplývat‘ na vzrast a farbu: abi zel’envo bolo, abi zel’eňelo. Katolíci v Békéšskej Čabe, Kétšoproni a Kirti siali melóny, dyne a uhorky v čase zavoproni a Kirti siali melóny, dyne a uhorky v čase zaväzovania zvonov, aby sa lepšie viazali, a svojskysa domnievali, že zvony sa zaväzujú z tohto dôvodu (na Zel’eni štvrtok sa zvone pozavezovale, žebi sa dobre zavezovala aj diňe, gerege na st’eblách – Békéšska Čabe).103

V Čemeri, Kirti a Jášči ked’počas vel’kej omše zvučali zvony, cengali zvonce a znel hlas organa, triasli ovocnými stromami, aby priniesli bohatú úrodu. V Síleši vtedy rezko pozametali okolo domu, aby tak ochránili dom pred hmyzom (abi odmetali od domú šeckú žúžol).

Katolíci v Kestúci dopoudnia pracovali. V Mlynkách sa dievčatá dobre vykúpali, vydezinfikovalisi šaty v peci (vipálili), potom vyprali a vyhladili, aby v nich boli čisté a žiadúce.104 V Békéšskej Čabe niektorí začali aj s pečením vel’konočných koláčov. V Santove, Mlynkách a Šáre zachovávali v tento deň príny pôst, v ktorom na druhý deň d’alej pokračovali.

U enavjelikov bývala dávnejšie v tendo deň konfirmácia mladých l’udi, ktorí boli prvýkrát na prijímaní (spoved‘ – Békéšska Čaba, Čanádalbert, Guta, Nadlak, Pol’ný Berinčok, Sarvaš, Slovenský Komlóš, Šámšon). Bola to zrejme dávna tradícia, pretože v 18. storočí Samuel TESSEDIK st. V poriadku v Békéšskej Čabe prdpísal, že prvú Večeru Pána majú deti prijímat‘ na Zelený štvrtok.105
Toto pravidlo sa zachovávalo d’alej do polovice 20. storočia. Vo väčšine evanjelických rodín hovorili deti pred konfirmáciou rozlúčkové verše. Pýtali si od rodičov odpustenie hriechov (si pítal’i od rod’ičov hriecha odpušt’eňia – Čanádalbert). Tento zvyk v prvej polovici nášho storočia pokaly zanikol. Variant rozlúčkového testu zo Slovenského Komlóša:

Mnohovážni a úprimní rod’ičové. Poslíšte a prímit’e mé srd’ečné pod’ekováňi, neb ja dňes do poctu dospelejšich krest’anov mám bit‘ prijatá. Dňes po prvňi krát k večeri páňe pristúpit’i a ten slib vernost’i a poslušnost’í, čo krsní rodičové za mné pri krstu svatem slíbil’i, sama učiňit’i a obnovit’i, múžem. To jest d’ílo vaše, l’ebo st’e mňe ňielen víru krest’anskú pokrst’it’i, al’e také viučit‘ dal’i, abi pravého boha, Ježiše íkrista kterého som dosav poznala. Budt’e zato požehnaní, rod’ičové mil’í, že st’e mi dopomáhat’i ráčil’i k tej známost’i a cest’e, která ved’e k popravdovému sčest’i a spaseňí. Ja tak s pomoci Ježiše Krista páéna mého chcem a bud’em sa vinasnažovat’i. Vás úprimni rod’ičové cnostnim mojim obveselováňim obveselovat’i, ve vašich mdlobe a starobi pospíhat’i a verňe opakovat’i tak, abi na mňe došlo to požehnáňi, verním a dobrim d’ítkám zaslíbeňe, čomu ráč mi dopomáhat‘ Buh ot’ec, sin i duch svatí. Amen.

Toto v dvadsiatych rokoch hovorila naša informátorka rodičom. Tieto slová so všetkou pravdepodobnost’ou učili učitelia, príp. Tí, ktorí pripravovali dospievajúce 12-ročné deti na konfirmáciu. Rozlúčkové slová bolo treba hovorit‘ v každej rodine tak ako rozlúčku ženícha a mladej nevesty. Avštak text sa pre svoju dÍžku a obtiažnost‘ mohol len málo udomácnit‘ (aj pri sobáši ho v 20. storoči namiesto mladého páru tlmočil starejší). V Čanádalberte ho musel hovorit’i nový člen rodiny, pribudnutá nevesta pred hlavou rodiny, príp. pred všetkými jej členmi. Nabádal ju k tomu aj jej mladý muž, pretože taký bol u nich zvyk (že u ňich je to zvik).

Dolnozemskí Slováci a Mad’ari vykonávajú hluk a odháňanie hmyzu, spájajúce sa s vel’konočným sviatočným cyklom, na Vel’ký piatok, zatial‘ čo na níreďházskych skupinových sálašoch tak robia na Zelený štvrtok večer. K nír-eďházskym Slovákom sa v menšom počte prisídiili aj Nemci z okolia Košíc.106 V ich pôvodnom domove na Zelený šlvrlok v noci roľníci trúbeniu zaháňali zlých duchov z dediny.107 Nakoľko medzi Slovákmi v Maďarsku nie je táto praktika na Zelený štvrtok známa, možno predpokladať, že na níreďházskych sálašoch možno šíriteľov tohto zvyku, obľúbeného ešte v medzivojnovom období, vidieť v nich. Mládenci na skupinových sálašoch sa pripravovali už na Zelený štvrtok popoludní: pozbierali veci spôsobujúce hluk, zvonce, spiežovce, poškodené hrnce, náramky, trúbky (zvonce, čengeji, kolompi, hrnce, karikáše, trúbi). Zhromažďovali aj raždie a zvyšky krmiva na záverečnú vatru a prípravu pukancov. Večer o deviatej odchádzali na obchôdzku a ponavštevovali všetky sálaše, ktoré patrili do skupiny. S veľkým cenganím, hrkaním a trúbením poob-chádzali všetky budovy. Skladali dvere z maštali a chlievov a aké len náradie alebo nástroj našli, zobrali ho a všetko porozhadzovali ďaleko od sálaša. Ak sa hnevali na gazdu, porozsýpali mu okolo domu slamu a do studne a válova na napájanie mu pohádzali plevy. Medzitým odohnali psy. Ak nemali dostatok paliva, kradli zo snopov nedožratého krmiva (zetke), poukladaných do kozia. Snažili sa vyvolať čo najväčší lomoz a neporiadok. Keď obišli skupinový sálaš, okolo polnoci alebo po nej založili pri niektorom sálaši vatru a na „vypožičaných" sitách pripravovali pukance (ktoré boli mimochodom na Veľký piatok považované za pôstne jedlo). Tento zvyk mládencov mal dávnejšie aj poverový obsah, verilo sa, že veľký hluk odpudí hmyz, potkany, myši, krty, škrečky a tchory. V 20-30-tych a 40-tych rokoch nášho storočia ho však mládenci realizovali už len zo žartu, s cieľom pobaviť sa navzájom. Dávnejšie aj ženy v Níreďháze v noci na Zelený štvrtok odháňali od domu potkany a myši. Vyzliekli sa donaha, tri-štyrikrát obehli dom a pritom vykrikovali zariekacie formulky.108

V niektorých obciach (napr. v Teranoch) si v tento deň pastieri vyberali svoju naturálnu mzdu. Verilo sa tiež, že keď je Zelený štvrtok daždivý, v tom roku bude slabá úroda (Čanádalbert). U veľkej časti katolíkov večer v tento deň po prvý raz odchádzali ku krížu na sväté miesta (na svaté miesta). Často išli od jedného kríža ku druhému po celú noc (keresztjárás", t.j. chodenie ku krížu). V Kestúci navštívili horný kríž (vrchní kríz), potom ten, ktorý bol pri kostole a na cintoríne a potom sa do polnoci modlili a spievali v kostole. V Šárišápe po večernej omši okolo desiatej hodiny odišli na kalváriu, kde zotrvali dlhší čas a keď bolo dobré počasie, posadili sa a spievali a modlili sa do jednej alebo druhej hodiny ráno. Aj v Síleši odchádzali večer do kostola a potom navštívili kríž na konci dediny a v cintoríne. Aj tu návštevy krížov spojené s modlením a spievaním trvali do jednej hodiny po polnoci. V Sáre sa zhromažďovali pri kostole večer po zotmení a spievajúc išli ku kalvárii. Tu modleník (mollár) predniesol jednu modlitbu, zaspievali jednu z piesní a išli ďalej ku krížu na mieste bývalého cintorína a ďalšou zastávkou bol kríž stojaci pri nových domoch v dedine. Napokon išli ku krížu v terajšom cintoríne. Počas sprievodu sa muži a ženy k nemu pripájali, príp. odchádzali. Až pred svitaním sa dostali naspäť ku kostolu a tam znovu spievali. V tejto chvíli ich bolo už podstatne menej, do piatku rána vydržali len tí najvytrvalejší. Takisto v Pišpeku chodili ku krížom od štvrtka večera do piatkového svitania (na Maďarskej uľici, za pivnicami, na kalváriji na vrchu).109 Aj v Tardoši v túto noc navštevovali sochy, kríže a sväté obrazy a tak ako v Jášči, keď prechádzali popri potoku, ponorili si ruky do vody a umyli si oči. V tej chvíli boli dievky, idúce so starými ženami na kalváriu, obliate plným vedrom vody, ktoré na ne vyliali mládenci, striehnuci na skrytom mieste. Ak si nedávali pozor, premokli do kože a museli bežať domov, aby sa prezliekli. Ale nenahnevali sa, lebo sa verilo, že z toho opeknejú.110

Aj v Capári na Zelený štvrtok večer ľudia vyšli ku krížu vo vinohradoch. Vajce, ktoré bolo v tento deň znesené, tu na Bielu sobotu uvarili a na Veľkonočnú nedeľu ho zjedli.

VEĽKÝ PIATOK

Veľký piatok je jedným z najvýznačnejších dní vo veľkonočnom cykle ľudového obyčajového systému. Zároveň vyžaruje s kresťanskou vierou stotožnenú úprimnú a kajúcnu láskavosť ľudových obyčají a tiež rad praktík a pove-rových predstáv, prameniacich v zmesi ľudovej zbožnosti a ľudového svetonázoru. Príslušníci oboch vierovyznaní považujú tento deň za veľký sviatok. Časť evanjelikov ho zaradila medzi najväčšie sviatky. Bou to veľkí sviatok (Békéšska Čaba, Čemer). Ešte i v posledných rokoch vo Veľký piatok chodievajú pravidelne do kostola. Na veľmi mnohých miestach si zachovali aj tú tradíciu, že si obliekajú čierne alebo tmavé šaty (Čomád, Čemer, Guta, Lucina, Níreď-háza).111 Väčšina evanjelikov bola ráno na spovedi (spoveď - Banka, Lucina, Nadlak, Peterka, Pitvaroš). (Podľa ľudovej obyčaje chodili evanjelici dvakrát do roka na spoveď, okrem Veľkého piatku ešte na Vianoce alebo na Turice.)112

Katolíci sa modlili (Nová Huta, Šárišáp, Veľká Huta) pri Ježišovej rakve, pri hrobe („az úr koporsójď - Pánova rakva, ,Szent sír" - svätý hrob). V Síleši strážili Ježišov hrob od rána do večera, tri ženy sa pri ňom striedali každé tri hodiny. V Židarni k nemu prichádzali na kolenách a dávali aj dary a peniaze (tam choďápo koľenoch, tam davaju dari, peniaze). V Santove ráno o deviatej hodine vyložili oltárnu sviatosť (svätosť). Vo Fizéri pri nej tiež držali stráž ako na fašiangy.113 Podobne ako na Kvetnú nedeľu veľmi obľúbené bolo - zvlášť u katolíkov - spievanie pašií (pašija) na Veľký piatok. V katolíckych obciach zvlášť prízvukovali, že napriek omši v maďarskom jazyku sa pašie do posledných čias spievali po slovensky (Capár, Čív, Jášč, Pišpek, Santov, Síleš, Stará Huta - Óhuta). Ženy a muži sa ich naučili v zmiešanom speváckom zbore. V Santove ich aj v súčasnosti spievajú po slovensky. Dedinčania ich radi počúvali. Pašije kóruš to spívá, sme velice lúbili počúvať (Čív).114 V Síleši si pamätajú len na zlomok slovenského textu o Kristovom utrpení (jako običujú Krista):

Pokiaľ obyvatelia slovenských dedín v Matre a Zemplínskej vrchovine nemali kostol, chodili doň viac kilometrov ďaleko (zo Starej Huty - Óhuty do obce Erdőhorváti, z Veľkej Huty do obce Fuzérradvány a z Alkára do obce Nagybátony). Teraz, tak ako aj dávnejšie, sa aj v spomínaných sviatkoch zúčastňovali na spievaní dopoludňajších pašií. V Jášči spievanie o Kristovom utrpení, ktoré sa v kostole realizovalo popoludní, nazývali jeremiáš (tedi bol jeremiáš). Evanjelici spievali pieseň v biblickej češtine, ktorú sme uviedli pri opise Kvetnej nedele. Avšak tento zvyk tiež zanikol v druhej tretine 20. storočia (Čanádalbert, Níreďháza). V katolíckych slovenských obciach popoludní o tretej hodine v sprievode (procesija) chodili na kalváriu (krížová cesta, kalvarija, kalvária). V súlade s cirkevnou tradíciou sa pri všetkých štrnástich zastávkach modlili a medzi zastávkami spievali patričné cirkevné piesne. Cirkevnú službu vykonával farár a miništranti ho sprevádzali (Čemer, Cív, Pišpek, Santov).115

Na počesť veľkého sviatku vo väčšine katolíckych a evanjelických obcí po celý deň nepracovali (Békéšska Čaba, Čemer, Čív, Ďurka, Malý Kereš, Mlynky, Nadlak, Nyírlugos,116  Répášska Huta). V Zemplínskej vrchovine podľa miestneho zvyku mohli už po návrate z kostola vykonávať menšie práce (Nová Huta - Újhuta, Stará Huta - Óhuta, Veľká Huta). Ale napr. vo Filkeháze nemohli po celý deň robiť ani okolo domu, zakázané bolo pranie aj rúbanie dreva.117 Podobne ako na Vianoce a na iné prvé dni oltárnych sviatkov sa predovšetkým v dolnozemských obciach ani dobytok nezapriahal (Békéšska Čaba, Čemer, Níreďháza, Telekgerendáš), navyše, z níreďházskych skupinových sálašov išli v tento deň na bohoslužby pešo.118 V polovici storočia u evanjelikov poľavili v tomto zákaze a menšie práce okolo domu boli dovolené, ale aj naďalej prísne zakazovali poľnohospodárske a väčšie domáce práce (napr. pranie: Poľný Berinčok). V niektorých zadunajských evanjelických obciach nebolo dovolené ani zapálenie ohňa,119 pokiaľ nevideli, že sa inde dymí z komína. V Eške zaku-roval skoro ráno v obecnom dome obecný sluha a na tento dym čakali ženy, ktoré sa dovtedy neodvážili zakúriť, lebo by mali dom zamorený hmyzom. Keď v Orosláni videli, že sa už z niektorého domu dymí, prednášali toto zariekanie na odpudenie hmyzu:

Ven, blchi, ven,

icte tadi,

gde dim vidíte!

 

Pôstna Veľký piatok

Tak slovenskí katolíci ako i evanjelici všeobecne zachovávali pôst. Bez ohľadu na vierovyznanie bol zväčša veľmi prísny (prísni pvosť), ale časť evanjelikov prízvukuje, že oni sa postia len v tento deň. Preto v Kirti hovorievajú: Nak ťa Hospodin ľen od evanjelického pósta bráňi! L'ebo tí todi pósťia, keďňemaju čo jesť. Vo všeobecnosti po celý deň zachovávali veľký pôst (veľkí pvost, veľki posc, velki pusc - Békéšska Čaba, Čív, Kestúc, Níreďháza, Oros-láň, Poľný Berinčok, Santov, Stara Huta - Rum., Répášska Huta, Vágášska Huta, Veľká Huta). Ako hovorievali „bolo potrebné veľmi sa postiť" (sa velice moselo poscit - Čív, bars se posceľi - Fizér). Tento deň nazývali evanjelici aj pôstnym dňom (póstni ďen). Katolíci zachovávali najprísnejší pôst (največši post — Nova Huta - Rum., je največši pvost - Čemer).120 Niekoľkí uviedli aj príčinu postenia sa na Veľký piatok a je to jeden z najkrajších prejavov ľudovej zbožnosti: Tedi ukrižovali pána Krista, na tú pamiatku pvosťiľi (Veľký Bánhedeš, matranské slovenské obce); Pánboštek pre nás zomrel, tak to za to treba (Répášska Huta). Deti, ktoré boli netrpezlivé od hladu, napomínali takto: Aj pán Kristus za štiricať dňí a nocí pvósťi, a mi tento edon ďen ňevieme zadržať(Čanádalbert). Hovorievali, že v tomto čase sa pre zmierenie Kristovho utrpenia postí celá cirkevná obec (ako Paňe Kristus umučenia, celá cirkev pvosťí- Guta). Mnohí nezdôvodňovali postenie, iba uvádzali skutočnosť (pos-tovali, posťiľi: Čomád, Horné Peťany, Jača, Lucina, Malý Kereš, Tardoš), ale nezávisle od náboženskej príslušnosti skoro každý informátor vedel vysvetliť charakter a príčinu postenia sa na Veľký piatok. Toto svedčí aj o tom, že obyčaj odriekať sa hlboko prenikla do ľudového správania.

Prísnosť pôstu znamená, že mnohí - taktiež bez ohľadu na náboženstvo -po celý deň nejedli (ňejelli ňišt; ňišt na svet'e jesť - Čerňa, Čanádalbert, Ďurka, Filkeháza,121 Kestúc, Nová Huta - Újhuta, Mlynky, Níreďháza, Peterka, Sarvaš, Stara Huta - Rum., Vágášska Huta, Veľký Bánhedeš). Toto chápali doslovne, nanajvýš sa napili vody: ňemala som ňišt v ústach iba vodu - Filkeháza, Nova Huta - Újhuta, Stara Huta - Rum.). Prípadne si iba chlipli čaju (Capár, Nová Huta - Újhuta) alebo kávy (Capár). Po celodennom pôste mnohí ešte aj večer jedli len pôstne (hrianky, pečené zemiaky - Filkeháza122). Podľa miernejšieho chápania nejedávali nič len dopoludnia (Stará Huta - Ohuta), príp. maškrtili iba chlieb (Veľká Huta, Répášska Huta123 ). Tí, ktorí sa veľmi postili, jedávali v priebehu dňa najviac pukance (kukuríc, pukaná, pukal'i kukuríc - Ambróz, Banka, Békéšska Caba, Čanádalbert, Malý Kereš, Mokra, Níreďháza, Pitvaroš, Slovenský Komlóš, Veľký Bánhedeš).

Za relikt niekdajšieho jarného Nového roka možno považovať mienku Telekgerendášanov, podľa ktorej sa v tomto čase preto pripravovali pukance, aby mali po celý rok veľa peňazí (porovnaj s novoročnou praktikou varenia šošovice a kukurice). V Pitvaroši jedli ako pôstne jedlo aj varenú kukuricu. V jednotlivých lokalitách sú pôstne jedlá odlišné aj podľa jednotlivých rodín, ale aj v tej istej rodine mohli jesť rôzne a pritom podobné jedlá (napr. namiesto pukancov nemastené makové rezance atd'.). Takisto rozdielne sú aj pôstne polievky, ktoré sa v tomto termíne varili: zatrepaná šošovicová polievka (zatrepaná šošovica: Čerňa), fazuľová polievka (fazulová polevka: Čerňa, Šára), paradajková polievka (parad'ičková poľiovka: Guta), vínová polievka (vínová pohovka: Guta), kyslá polievka (kislá poľiovka: Ďurka), slivková, čerešňová polievka (slivková, čerešňová polívka: Eska). Na obed varievali najradšej cestoviny: makové rezance (makovie, makové haluške, rezance: Békéšska Čaba, Čerňa, Čuvár, Ďurka, Guta, Peterka, Šámšon, Veľký Bánhedeš), makové opekance alebo pirohy (makové slíže, perki, pupáki, koblihi, bobájki: Čerňa, Eška, Níreďháza, Peterka, Šára), prirodzene bez masti, iba pocukrované, príp. pokvapkané medom. V Čuváre starí ľudia aj dnes takto varia. Zriedkavejšia je ryža s mliekom, krupica (v mlieku riža, riskáša, rajs: Alkár, Guta, Níreďháza). Na raňajky alebo na obed sa dostali na stôl aj varené zemiaky (krumple, krompľe: Békéšska Čaba, Mokra, Mlynky). V Starej Hute - Óhuta sú aj v súčasnosti pôstnym obedom pečené zemiaky (pečene krumple). Medzi prísne pôstne jedlá patrilo i varené vajce (varenvo, varené vajce: Békéšska Čaba, Capár, Čanádalbert, Níreďháza), príp. ryby (ribi: Capár, Dunaeďház). Tí, ktorí si zvolili miernejšiu formu postenia, dbali iba na to, aby jedli nemastné jedlá (masnvo zrne ňejedl'i: Békéšska Čaba, Dunaeďház, Eška, Mokra, Poľný Berinčok, Slovenský Komlóš). V Békéšskej Čabe sa dnes postia tak, že jedia bezmäsité jedlá, v Mokre mastia slnečnicovým olejom (slňečňíkoví olej). V Alkári (a aj inde) varia na masle. Vo viacerých evanjelických rodinách, ktoré zachovávali pôst, popoludní už riadne jedli (Banka, Čerňa), príp. večer mohli už jesť všetko (večer potom šecko: Orosláň, Pitvaroš, Poľný Berinčok).

Koniec celodenného pôstu oznamovalo večerné zvonenie (u evanjelikov: Pitvaroš), západ slnka alebo východ mesiaca (Pitvaroš), prvá hviezda (prvá hviezda) a večernica (zorňička: Békéšska Čaba, Poľný Berinčok, Telekgeren-dáš). Niektorí informátori verili, že na Veľký piatok na svitaní, príp. zavčasu ráno možno jesť všetko, lebo Krista ešte neukrižovali (Krista pána ešťe ňeu-križovaľi - Čabačud). U Slovákov na juhovýchode Dolnej zeme sa dievčatá po celý deň, až do vyjdenia prvej hviezdy postili, aby dostali dobrého manžela (Békéšska Čaba, Slovenský Komlóš, Veľký Bánhedeš).124

Evanjelici skoršie zanechávali prísne postenie (už ňebou takí pvost: Malý Kereš, Sarvaš). V duchu svojrázneho ľudového náboženského názoru napr. v Békéšskej Čabe postavili oproti sebe viditeľné telesné a skutočné odriekanie sa a v mnohých rodinách sa už len kvôli tomuto nepostili: ňi pósťiť sa na črevo, žebi črevo ňežilo, ňejedlo masnvo, iba od hriechu. L'ebo ten póst sa zaujíma ňi od jed'eňia od masniho, iba od hriechu, Žebi ňehrešili ten ďen, žebi zrne bol'i pokorní, to sa zadržiava v tomto.

Obradné umývanie na svitaní

Varianty tradičného očistného umývania na Veľký piatok na svitaní možno nájsť temer na každom Slovákmi obývanom území. MANGA ich rozšírenie vysvetľuje tým, že ochranné, príp. prosperitné poverové praktiky ľudová prax rada spájala s tými dňami, ktoré aj cirkev považovala za dôležité sviatky.125 Sporadicky sa naozaj stretávame s vysvetleniami cirkevných súvislostí obyčaje. Sčasti môžeme poukázať na obrazné vyjadrenie ľudí, ktorí chodili ku krížom, keď išli na Veľký piatok za brieždenia domov a sčasti na odôvodňovanie dočasných očistných vlastností potočnej vody: nazdávajú sa, že vtedy je voda krvou ukrižovaného Krista (teras sa umijeme pána Kristovej krve - Horné Peťany). Avšak väčšinou odôvodňujú realizáciu obyčaje nezávisle na cirkevnom a poverovom vysvetľovaní, motívom, pochádzajúcim z dávnej minulosti ľudstva, dávajúc mu na jednej strane úlohu ochrany zdravia, na druhej strane liečivé účinky. Ten mohol byť ešte v polovici storočia rozšírený aj u Slovákov v Zemplínskej vrchovine. Podľa ŽATKA sa dievčatá pred východom slnka ponáhľajú k potoku, aby boli čerstvé a pekné (jriške a šumné buľi: Veľká Huta).126  V Starej Hute (Óhute) sa bolo treba umyť v potoku dovtedy, pokiaľ ho vták nepreletí, čiže na svitaní.127 V súčasnosti sme sa počas výskumu už nestretli ani so spomienkami na tento zvyk.

Podľa údajov, ktoré máme k dispozícii, vo veľkom regióne pozdĺž severnej hranice je táto poverová praktika pomerne jednotná. V Répášskej Hute v Bukových horách sa dievky tiež pred východom slnka umývali v potoku, aby boli po celý rok zdravé a aby nemali opary či vred. (Podľa údajov pochádzajúcich zo 40-tych rokov dievky z obce Stará Huta - Biikkszentlászló vykonávali tento zvyk na Bielu sobotu na svitaní.)128 V matranských slovenských obciach takisto na brieždení išli dievky k potoku alebo ku studni, do nádob, ktoré niesli so sebou, nabrali vody, priniesli ju domov a rodina sa v nej poumývala. Dievky sa vždy pri potoku poumývali, a to tiež pred východom slnka, aby boli pekné. U obyvateľov slovenských obcí Novohradu a povodia Galgy je cieľ tejto obyčaje zhodný s horeuvedenými, ale z hľadiska jej vykonávania sa v tomto kraji zaužívali dva spôsoby: Podľa jedného prinášal vodu ktorýkoľvek člen rodiny, podľa druhého to mohla urobiť len dievka.129

V Jači a Teranoch dievka alebo niektorý z rodičov, príp. ten, kto vstal, doniesol vo vedre vodu z potoka - takisto pred východom slnka - ale cestou ta ani naspäť nesmel nikoho pozdraviť, ani sa s ním zhovárať. Každý člen rodiny sa poumýval vo vode, aby bol pekný a čerstvý a aby nemal vredy (žebi boľi pekní, frišní, ňeboľi hosťesni). V Teranoch pre našu informátorku v detskom veku priniesla vodu jej matka. Aj vo Veňarci niektorý člen rodiny odbehol pre vodu, najmä dievky si to držali za povinnosť. Ony sa tam už aj poumývali a ostatní sa poumývali doma, aby neboli chorí. Stávalo sa, že išli k potoku už ráno medzi druhou a treťou hodinou.130 V Banke, Ďurke, Kirti a Lucine chodila zavčasu ráno k potoku (na jarok) po vodu len dievka, ale robila to tak, aby ju nik nevidel (na toto si dávali pozor aj dievky v Jači). Umyla sa tam, aby bola pekná. V Šámšone matka poslala pred východom slnka dievky k potoku (na potok): Chojťe, Eržika moja, poumívajťe sa, žebi sťe peknie boľi. Ceľí rok peknie buďeťe, ak sa tej studenej voďe poumívaťe. Istý otec v Horných Peťanoch už pri brieždení budil dcéru: Zuzka, choj na jarok, doňes cistú vodu! Ani tu nesmel dievčinu nik uvidieť. Lavór s vodou zložila pod odkvapom a tam sa v nej všetci poumývali, aby sa očistili (žebi sa ocisťili).

V Šáre, ležiacej na juh od Budapešti, podobne ako v jednom z variantov, zaužívaných v Novohrade a povodí Galgy, išli po vodu z potoka lebo kanála dievčatá, príp. niektorý z členov rodiny. Cestou sa pošepky a v duchu modlili, aj vtedy, keď sa s niekým stretli. Doma rodičia skôr, než sa umyli, vložili do vody peniaze. Dôvod tohto úkonu už nepoznajú. Vo vzťahu k vode sa domnievali, že ich očistí od hriechov a zmierení môžu čakať na zmŕtvychvstanie Krista. Takisto v slovenských obciach pilíšsko-vértešsko-gerečskej oblasti dievčatá odbehli pred východom slnka k potoku.131 V Kestúci museli túto cestu prejsť bosé a tam sa aj umyť. Medzitým recitovali:

Vodička cistá,

kerá teče s pat rán Krista,

tebe nech hlávka bolí,

a mna ne.

Dievky sa museli ponáhľať a rýchlo umyť preto, aby boli po celý rok svieže. (V súvislosti s bolesťou hlavy a jej odvrátením sme nezískali údaje.) Rodičia v Číve a Santove tiež posielali svoje dievčatá po vodu tak ako v Novohrade. V Šárišápe aj vtedy utekali k potoku a umývali sa v ňom, keď prišli domov na svitaní z chodenia ku krížom. V ostatných zadunajských slovenských obciach chodili k potoku nielen dievčatá, ale aj iní členovia rodiny, medzi nimi i mládenci a ako sme mohli vidieť aj vyššie, mládenci aj tu ošpliechali dievčence. V Orosláni celá rodina (šecká čeládka) išla zavčasu na svitaní k potoku. Pre chorého niesli vodu v krčahu (kozák). Tak ako v Horných Peťanoch (príp. inde), aj tu verili, že sa umývajú v Kristovej krvi (ten čas pána Krista krv teče v potoku). Deti sa taktiež museli doma poumývať. Keď matka alebo stará matka liala vodu do lavóra, povedala im: Idte sa očisti! Totiž očistiť ich mala domnelá Kristova krv. Dievčatá sa tiež umývali pri potoku, aby boli čisté a svieže. Medzitým ich mládenci postriekali vodou. V Eške chodili pre vodu najmä mladí ľudia (keď v rodine nebol nik mladý, doniesli ju starí ľudia). V tom čase bola voda v potoku pod záhradami taká čistá, že sa v nej celá rodina nielen umývala, ale z nej aj varili. Dievčence navzájom súperili, ktorá z nich bude prvá, preto sa snažili čím skorej vstať. Tá, ktorá prišla a poumývala sa prvá, stala sa krajšou a sviežešou od ostatných. Gdo jakí skorí, takí buďe potom žďicki. Umývali sa aj preto, aby boli po celý rok zdraví. Keď si dievčatá nedávali pozor, mládenci ich cestou k potoku dobre pooblievali. Dievky sa bránili, utekali, ale chlapci ich prenasledovali. Na Veľký piatok na svitaní zvykla mládež pod záhradami veľmi hlasno vtipkovať. V Černi sa polievali navzájom obe pohlavia. Dievky aj tu išli k potoku (najárek) zavčasu na svitaní a tiež sa čím skôr umývali, aby boli krajšie. Potom niesli vodu domov, aby sa aj ostatní umyli a aby po celý rok bol každý z nich svieži. Aj tu ich mládenci vyzerali a pooblievali. Avšak ony sa len tak nenechali a dôkladne mládencov pooblievali. Navyše, predtým než sa dievky pobrali domov, vyhľadali mládencov, ktorí ešte spali v maštali alebo doma v posteli a priamo tam, kde ležali, ich postriekali studenou vodou. Stávalo sa, že aj mládenci poliali dievča, ktoré ešte našli v posteli. Táto očistná praktika sa tu rozvinula až do takej miery, že doniesli z potoka za koryto vody a poliali s ňou kuchyňu, chlievy a tiež maštaľ. Starí a chorí ľudia sa tiež umývali touto vodou.

V susednom Capári pred odchodom do kostola a po ňom každý utekal alebo išiel k potoku a tam sa poumýval. Tomu, kto z nejakého dôvodu nebol v kostole, doniesli potočnú vodu domov, aby sa mohol umývaním očistiť.

Charakter obradného umývania, praktizovaný v slovenských obciach medzi Dunajom a Tisou pripomína jeden druh ranného umývania na Veľký piatok u Slovákov v hornatých oblastiach. V Peterke sa pred východom slnka chodili umývať k priekope (garád) kanála iba dievčence, aby zo seba zmyli chorobu, vredy a rany (chorobu dovka zmiť aj chrasti aj rani) a aby boli zdravé. Cestou ani jedna z nich nemohla rozprávať, iba si navzájom ukazovali. Niesli si so sebou uterák (kľinovňík) a po umytí sa aj poutierali. V Dunaeďháze dávnejšie vstávali zavčasu a umývali sa na dvore v studenej vode, aby boli svieži. Nečesali sa, aby im vyrástlo vysoké obilie. Pri hnojisku vyprali zásteru a vyplieskali ju piestom, ale príčinu tohto úkonu už nepoznajú,132 Dievčatá sa umývali v studenej vode z toho dôvodu, aby boli pekné. V Malom Kereši sa dievčatá takisto išli umývať ku kanálu v údolí Dunaja a museli to urobiť pred východom slnka. Cestou ta ani späť nesmeli prehovoriť a mali sa umyť trikrát za sebou, aby si tak odstránili pehy. Táďeme sa umiť, žebi mi ridzi ta odišl'i - povedali pred odchodom. Analogické úkony nachádzame aj v Honte.133

U obyvateľov slovenských obcí bihorských vrchov nie je spôsob vykonávania ranného umývania na Veľký piatok jednotný. Sčasti pripomína praktiky dolnozemských Slovákov na juhovýchode (voda zo studne, umývanie domácich zvierat), mnohé prvky zasa poukazujú na severný Spiš, príp. na Oravu.134 V Baromlaku sa umývali zavčasu ráno pri potoku, v Šašteleku vo vode, ktorú priniesli zo studne a doma ňou pofŕkali kone a ošípané, pričom si žiadali od Boha zdravie. V Šašteleku si umývali celé telo. V Baromlaku - takisto pred východom slnka - si mladí aj starí umývali nohy a ruky v hnojovici (polávka), aby sa im nezbierali prsty a neopadali nechty. Všetci obyvatelia vo Varzáli sa ráno ponáhľali k potoku, studni alebo prameňu a tam sa umývali, aby odvrátili od seba vredy a rany. Medzitým prednášali veršované zariekanie:

Teče vodička spod boku

pana Ježiša Krista.

Ako umiva brehi, skali,

tak ňech umije i moje rani.

V Starej Hute (Rum.) poznali tento variant:

Vod'ička cista

pana Ježiša Krista

zmiva brehi, koreňe,

umi aj mňa, ňeciste tvorene (t.j. stvorenie).

Recitovali to počas umývania v potoku, pokiaľ si umyli ruky a nohy. Podľa nášho informátora to bolo účinné, lebo ho nikdy nohy neboleli. Aj tu bolo potrebné ísť k potoku zavčasu ráno, pokiaľ nezačnú vtáky spievať tak ako v Starej Hute v Zemplínskej vrchovine. Chojťe sa, deň, umiť, poked' vtačiki ňespevaju, budete zdravi ceľi rok - posielala matka svoje deti. Z potoka doniesli aj domov za krčah vody, potom do neho namočili slamený vecheť, pofŕkali ním kravy a keď mali sliepky, tak aj tie, aby ich Pán Boh všetky ochránil (abi Pan Boh ochraňiu šecke). V Novej Hute (Rum.) verili, že kto je chorý, tomu prospeje umývanie v potoku pred východom slnka. V Židarni si postihnutí umývali pri potoku špinavé vredy (mau špini).

U dolnozemských Slovákov na juhovýchode sa na Veľký piatok ráno zhodne bez výnimky musela poumývať celá rodina a symbolicky alebo skutočne poumývali či okúpali kone a tiež ostatné domáce zvieratá. V tomto ohľade vytvoril tento región svojrázny variant, ktorý má s ostatným skúmaným územím totožný len poverový prostriedok (vodu), termín (svitanie na Veľký piatok) a čiastočne cieľ.

V každej tunajšej lokalite sa umývali vonku, na dvore, pri studni vo vedre alebo válove, a to v čerstvo vytiahnutej studenej vode.135 Vo Veľkom Bánhedeši hovorili, že sa treba umývať v tej vode, na ktorú po celú noc svietili hviezdy (na kerú celú noc svieťiľi hviezdičke). Evanjelici v primárne osídlených obciach (Békéšska Čaba, Poľný Berinčok, Sarvaš) to evanjelici zdôvodňujú aj ľudovým náboženským vysvetlením. V Békéšskej Čabe sa okrem iného umývali aj preto, že keď sa tí, ktorí ukrižovali Krista (križovaťeľia), po ukrižovaní umývali, aby zmyli zo seba vinu, aj ľudia sa preto musia umyť. Avšak v Poľnom Berinčoku verili, že sa takisto umývajú v Kristovej krvi (pána Kristova kru). V Čabačude pochádzajúcom zo Sarvaša ju nazývali takou vodou, ktorú pomiešali anjeli (čo anjeľike pomúťiľi vodu). Avšak vo všeobecnosti a zhodne verili, že umývanie má ochranno - zdravotné účinky. Keďže táto poverová praktika zanikla v období dospelosti súčasných najstarších informátorov, temer všetky spomienky sa vzťahujú na to, ako ich starý rodič a rodič tvrdo a rozhodne budil keď boli deťmi a ako sa obradného umývania musela zúčastniť celá rodina (iba niekoľko informátoriek to vykonávalo, keď boli matkami alebo gazdinami - Čabačud, Veľký Bánhedeš). Všade museli obradné umývanie vykonať už po polnoci, na svitaní, zvyčajne okolo tretej-štvrtej hodiny, ale určite ešte pred východom slnka. V Ambróze už hneď po polnoci budila matka svoje deti a museli bežať ku studni, aby sa umyli v práve načerpanom vedre studenej vody. V Békéšskej Čabe sa umývali vo válove pri studni. V Telekgerendáši budil otec svoje deti nasledujúcimi slovami: No, ďeťi, stávať a umívať sa pri stuňi z vedra!

Tam, kde slúžilo viac bírešov, súťažili navzájom, ktorý z nich ako prvý vytiahne vodu do válova na napájanie. Stávalo sa, že najšikovnejší z nich napísal na znak víťazstva svoje meno na žeriav vahadlovej studne. Títo mladí boli potom za svoju šikovnosť pochválení. V Čanádalberte bolo pravidlom, že mladí mali ako prví bežať ku studni, rýchlo naťahať vodu a poumývať sa v nej. Matka často už vopred nachystala na dvore koryto na pranie, na svitaní doň doplna nanosila vody, potom zobudila 2-3-ročné deti a nahé ich okúpala v ľadovo studenej vode, darmo kvičali, kopali a plakali. Rýchlo ich poutierala a uložila nazad do postele. Vo Veľkom Bánhedeši ich budila už aj o polnoci a umývala ich. V Čabačude takisto matka zobúdzala všetkých členov svojej rodiny a naháňala ich ku studni (šeckich durila umiť). Podobne sa to dialo v Irminčoku, Kardoši, Medeši, Pitvaroši, Poľnom Berinčoku, Sarvaši a Slovenskom Komlóši). V Nadlaku naplnené vedro prevrátili a v niekoľkých kvapkách, ktoré zostali na vonkajšom dne, si poumývali líca a ruky. V Níreďháze zanikla táto obyčaj oveľa skôr, staré ženy sa pamätajú len na to, že dievky sa v tomto termíne umývali v srvátke (srvátka), aby boli pekné. V Kondoroši maďarský otec nášho informátora, ktorý pochádzal z obce Békésszentandrás (matka bola Slovenka z Kondoroša) posielal svoje deti umývať sa do kamenného válova pri studni o štvrtej ráno s tým, že ich vtedy uvidia tade letiace havrany a nech sú aj ony také pekné ako havrany. Čiže aj v zmiešanej rodine sa uchovával tento zvyk, ale rozšíril sa o nový - u Maďarov všeobecne známy prvok („nagypénteken mossa holló afiáť, t.j. na Veľký piatok havran umýva svojho syna).

Umývanie všade zdôvodňovali a v tomto ohľade sotva možno nájsť obsahovú odlišnosť od predstavy v ostatných slovenských regiónoch:

Ambróz: žebi zrne ňeboľi pukavie, chrastavie, žebi ňeboľi vredi,
Békéšska Čaba: že bud'eme zdraví,
Čanádalbert, Veľký Bánhedeš: žebi bou zdraví a frišní ceľí rok,
Kardoš: žebifriškie boľi,
Medeš: nebudeme ňigda škamraví,
Veľký Bánhedeš: žebi ňebolľi luštaví,
Nadlak: žebi bou čerství, friškí, žebi nemalipuke aj vredi,
Pitvaroš: žebi oči ňeboľeľi,
Sarvaš: žebi ňemau voľáke rani, žebi ňebou škamraví,
Slovenský Komlóš: žebi ňeboľi prašiví.

Súčasne s týmto vo všetkých dolnozemských juhovýchodných lokalitách omyli alebo ofŕkali aj domáce zvieratá. V Békéšskej Čabe plavili tiež kone v jamách, jazerách a močidlách okolo mesta. V Nadlaku ich plavili v rieke Maroš. Aj inde sa snažili kone okúpať, ak bola v blízkosti nejaká stojatá voda (Čanádalbert, Slovenský Komlóš). Najčastejšie ich pri rannom napájaní pri studni obliali vedrom vody. V Kétšoproni jednotliví gazdovia zakazovali napájanie, vytieranie a tiež česanie koni vonku. Tu ich vovnútri, v maštali pofŕkali vodou z vedra. V Medeši tak dôkladne pooblievali kone, že mali vodu po celom tele (takie boľi samá cistá voda).136 V Čabačude, Čanádalberte a Nadlaku pooblievali a pofŕkali na Veľký piatok na úsvite každý kus dobytka. V Čanádalberte (a dávnejšie aj v Nadlaku) dokonca aj hydinu (husi, kačky, sliepky, kurence). Začapľi vodu na šeckí jóság, žebi ňebou prašiví (Čabačud). Všeobecne kone kúpali a umývali preto, aby im nepukla koža (žebi sa koške ňepukaľi - Békéšska Čaba, Medeš), aby nemali vredy, aby im koža nepraskala, nevysušila sa (Čanádalbert, Slovenský Komlóš).

Česanie pod vŕbou

Súčasne s umývaním sa na Veľký piatok na svitaní sa dievky aj česali pod vŕbou. V 20. storočí žila ešte táto obyčaj v strednej časti veľkého regiónu Maďarska (Békéšska Čaba, Čomád, Ďurka, Jača, Kardoš, Kirť, Nadlak, Níred'háza, Slovenský Komlóš, Veľký Bánhedeš) a v niektorých zadunajských, obciach (Čív, Kestúc, Šóškút).137 V Jači sa dievky umývali pod smutnou vŕbou (smutná vŕba) a potom sa česali. V Kirti dievčina zaplietla do svojich vlasov aj jednu vetvičku vŕby, aby bola pekná. V Ďurke chceli docieliť, aby mali také dlhé vlasy ako ovísajúce vŕbové vetvy. V Békéšskej Čabe sa preto umývali v kanáli Kôroša a česali pod vŕbami (pod vŕbami), aby mali kučeravé vlasy (žebi male krčkavie vlasi). Aj malé dievčatá zobúdzali zavčasu ráno: O pou tretej starí oťec kričaľi: Ďeťi, stávajťe, umívajťe sa, abi sťe takie čerstvie boľi, ako tá zdravá voda a učesať sa, abi sťe maľi peknie, dlhie vrkoče.

Na békéšskočabianskych sálašoch, v Kardoši, Irminčoku sa dievky po umývaní česali pod vŕbou pri sálašskej studni, takisto preto, aby im narástli dlhé vlasy (žebi maľi dlhie vlasi). Vo Veľkom Bánhedeši a Níred'háze sa česali nielen kvôli dlhým vlasom, ale aj pre dlhé konopné vlákno (za dlhvo vlákno). V Nadlaku, Sarvaši, Slovenskom Komlóši počas česania sa pod vŕbou recitovali zariekanie, adresované vŕbe (zväčša ho trikrát opakovali), aby tak ešte lepšie napomohli rastu vlasov a aby ich mali pekné:

Vŕba, vŕba, daj mi vlasi,

ako tvoje vlasi.

(Nadlak)

Vŕba, vŕba, daj nám takie vlasi,

ako ti máš halúzi spustenie.

(Nadlak)

Vŕba, vŕba, daj mi vlasi,

takie akie tvoje vlasi.

(Sarvaš)

Vŕba, vŕba, čo udŕva,

daj mi takie vlasi,

ako tvoje halúzi.

(Slovenský Komlóš)138

Aj v Číve sa preto umývali a česali dievčatá pri potoku, aby mali dlhé vlasy. V Šóškúte si počas umývania namáčali v potoku aj vlasy a recitovali zariekanie, aby im narástli dlhé vlasy:

Moje pehi do vodi,

moje vlasi po pati.139

V Kestúci sa umývali pod vŕbou a zariekanie, ktoré medzitým hovorili, sa netýkalo vlasov, ale na základe mágie podobnosti si v ňom želali, aby boli také bystré ako voda v potoku:

Pane Ježiši Kriste,

jak je táto voda bistrá,

dajte, abi ja bola taká frišká.

V Pilíši na Veľký piatok dievky taktiež pred východom slnka hľadali sneh, aby sa ním poumývali. Sňahu umiť, abi sme mali čistú tvár, abi sme boli pekné (Santov).

Odháňanie hmyzu, plazov a divých zvierat. Iné povery

Na význačné postavenie Veľkého piatku poukazuje i to, že sporadicky sa s ním spájajú ešte mnohé ďalšie poverové praktiky. Békéšskočabianski, čanád-albertskí, nadlackí a sarvašskí evanjelici, odvolávajúc sa na to, že v tomto čase sú v katolíckych kostoloch zaviazané zvony (sa uviazanie zvoní), sadili na Veľký piatok zemiaky, dyne, melóny, uhorky a tekvicu, aby na základe významovej a zvukovej podobnosti tohto javu - „dobre viazali" (žebi dobre viazali), a aby tak bola veľká úroda (buďe veľká úroda - Čanádalbert). (V Nadlaku si pred Veľkou nocou Rumunov podobne počínali Slováci.) V Sarvaši pre tento cieľ požadovali aj to, aby sa po deväť piatkov rastliny okopávali. Zaužívanejšie je siatie na stý deň, avšak tieto dva dni často splývajú alebo sú si navzájom blízko. O tomto poučuje aj sarvašský rukopis z konca 19. storočia, podľa ktorého treba vykonať sejbu na stý deň alebo medzi Veľkým piatkom a Veľkou nocou. V Poľnom Berinčoku sliepkam dávali sedmoraké krmivo, aby po celý rok dobre znášali vajcia. V severnej hornatej časti Dolnej zeme boli ešte aj v polovici nášho storočia v dostatočne širokom okruhu zaužívané praktiky na odháňanie hmyzu a hlodavcov.140 Vo Veľkej Hute v Zemplínskej hornatine obiehali deti pred východom slnka domy, aby žaby nemohli vojsť dnu.141 Vo Filkeháze gazdiné nenápadne odnášali zametené smeti do susedného alebo iného domu, aby tam mali veľa bĺch a nie doma.142

V matranských slovenských obciach pozametali dookola domy, aby sa hady (hadi), žaby (žabi) a mloky (šťúri) nepribližovali k budovám. Ovocné stromy nabielili preto, aby tým odpudili hmyz. U dolnozemských Slovákov na juhovýchode pozametali na Veľký piatok pred východom slnka okolo domov (dookola zrne šaďe odmetaľi), aby dovnútra nevošiel hmyz, chrobáky a žaby (hmiz, bobáke, žabi - Békéšska Caba, Čanádalbert, Nadlak, Sarvaš). Rozšírenejšie bolo odháňanie hmyzu pomocou hluku. V Békéšskej Čabe, Sarvaši a Slovenskom Komlóši obehli so zvoncom pred východom slnka dookola siatin, aby tam krty neryli (žebi krťice ňeriľi). V Békéšskej Čabe sa v jednom dome najprv dotyčný poumýval pri studni a potom utekal po siatinách zvoniac zvoncom. Na sálašoch to bývalo aj úlohou bíreša, príp. pastiera ošípaných: trikrát s cenganím obehol sálaš, aby poodháňal krty.143 V Irminčoku po polnoci museli nahí muži (chlapi holí) obehnúť okolo budov, aby odpudili hlodavce. Medzitým malou paličkou (palička) udierali o stenu a opakovali toto zariekanie:

Chojťe miší, do kostola,

ľebo ňebudeme doma.144

Staré ženy v Sarvaši pobehovali trepúc zvoncom (zo zvoncom) po poliach, kde ryli krty. Museli to urobiť na Veľký piatok veľmi zavčasu na svitaní, pokiaľ krty spali. V meste behal takýto človek v bráne z jednej strany na druhú a pritom triasol zvoncom. Bolo sa ho treba opýtať: - A čo beháš? Na čo on odpovedal: - Durím krtice!145 V Orosláni v predvečer Veľkého piatku alebo v noci sypali mládenci plevy od domu starej dievky po niektorý blízky dom starého mládenca so žartovným zámerom vzájomne ich popáriť. Takisto zo žartu nasypali cestičku z pliev aj medzi domami zaľúbeného páru, od domu mládenca ku domu dievčaťa. Plevy nasypali pod okno aj tomu dievčaťu, ktoré chceli vysmiať, lebo nemalo záletníka. Navyše, na ktoré dievča sa hnevali, „vyplevovali" ho (viplevovali). (Napr. v medzivojnovom období zahanbili aj dedinského notára.) Dievky vstávali skoro ráno a rýchlo odstránili plevy, aby sa ráno vyhli poznámkam (pozitívnym alebo negatívnym). V Síleši bolo zvykom, že sa muži zavčasu ráno zhromaždili pri cintoríne a vôkol neho vykopali alebo vyčistili jarok (krípopa, jarek). Do východu slnka museli byť hotoví. Matky v Répášskej Hute mali zakázané po dva Veľké piatky dojčiť (za dva Velke piatki sme ňedojčili). V Orosláni nechávali deti zavčasu behať a slovami zariekania ich utvrdzovali v tom, že sú svieže a aby neboli ospalé. Ručički, nožički, behajťe! V Dunaeďháze verili, že na Veľký piatok sa po prvý raz ozve kukučka. V takom prípade zavolali:

Kukučka kuká,

vŕba sa puká.

V bihorskej Židarni chodievali deti po tzv. Petrušku. Podobne ako pri pošibaní prútmi na Mláďatká, i tu gazda pošibal jednou vetvičkou nohy detí, ktoré vošli do izby, a potom ich odmenil peniazmi, leimi. Zvyk sa nazýval: chodiť na Petrušku, po Petruški.

V Kondoroši naučil otec - Slovák pochádzajúci z Trenčína - svoju dcéru vinš a poslal ju na Veľký piatok popoludní vinšovať k susedom:

Višla hviezda na kraj sveta,

zasviet'ila do pou sveta.

Ňebola to hviezda jasná,

aľe bola panna krásna.

Či sťe Krista ňeviďeľi?

Ňeviďeľi apoštoľi to pri večeri.

Svatu krev nám piťi dávau,

chl'ieb nám lámau.

Jecťe, piťe, pamatujl'e,

že na tejto noci straťíťe.

Paňi Márija pod krížem stála,

a tak horce naríkala.

Ňeplač, moja milá maťi,

pre ťeba ňemám horka stáťi.

Hoci ide o ojedinelý údaj a nestal sa zvykom, dobre ilustruje proces, kedy sa na základe migrácie - hoci individuálneho charakteru - obohacuje tá ktorá lokalita novšími obyčajovými prvkami.

U dolnozemských Slovákov bolo najmä do polovice storočia zvyčajné ško-penie (škopiť). V súvislosti s ľudovou vierou to malo aj poverové príčiny, ale aj pozorovanie sedliakov prispelo k vývinu obyčaje v tento deň. Nazdávajú sa, že nakoľko v tento deň trpel aj Ježiš, nech trpí aj dobytok. Kristus to vydržal a musí to vydržať aj dobytok. Pod vplyvom náboženskej význačnosti tohto dňa „sa aj rany rýchlejšie zahoja" (safriško zastrábiľi - súčasne nepriamo poukazujú aj na Kristove rany: Békéšska Čaba, Čanádalbert). V tento deň zvyčajne miškovali ošípané (Békéšska Čaba, Čanádalbert, Čuvár, Horné Peťany, Jášč, Malý Kereš, Nadlak, Poľný Berinčok, Sarvaš, Slovenský Komlóš, Telekgerendáš, Veľký Bánhedeš). Vtedy kastrovali aj býky a žriebätká (biko, žriebence - Békéšska Čaba, Čuvár, Slovenský Komlóš). V Dunaeďháze vyrezávali v tento deň aj kohúta, aby mali zdravého kapúna. Gazdovia v Čemeri v tomto termíne kastrovali, ak bolo teplejšie počasie. Podľa ľudovej skúsenosti bol Veľký piatok vhodným termínom aj preto, lebo už nebola taká zima, aby dobytok prechladol, ale ešte nebolo tak teplo, aby ranu nakazili muchy.146 V bihorskom Bodonoši považovali Veľký piatok aj za vynikajúci deň na štepenie ovocných stromov, a to na tom základe, že tak ako sa rýchlejšie zahoja rany po kastrácii na Veľký piatok, aj ovocné stromy štepené v tomto termíne ľahšie pučia (toto verili aj na Myjave a v Ponitrí, odkiaľ pochádza jedna skupina Slovákov v tomto kraji).147 V niektorých lokalitách si aj na Veľký piatok vyberali pastieri naturálnu mzdu (Filkeháza).

S Veľkým piatkom sa spája aj pranostika:

Veľki piatok daždiví,

noví rok žĺžňiví.

(Békéšska Čaba, Pišpek, Répášska Huta)148

 

Príprava veľkonočných jedál. Maľovanie vajíčok

Veľký piatok - predovšetkým u evanjelických Slovákov, zachovávajúcich tradície -je aj dňom varenia veľkonočných jedál. Napriek prísnemu pôstu sa v tomto čase pripravovali mastné jedlá, ale gazdiné si museli dávať pozor, aby si ani náhodou neoblizli prsty. Evanjelickí Slováci vo všetkých skúmaných lokalitách takisto dávali variť šunku (Ambróz, Banka, Békéšska Čaba, Čaba-čud, Čanádalbert, Čerňa, Čuvár, Ďurka, Guta, Horné Peťany, Kardoš, Malý Kereš, Mokra, Lucina, Nadlak, Poľný Berinčok, Orosláň, Peterka, Pitvaroš, Sarvaš, Slovenský Komlóš, Šámšon, Telekgerendáš, Veľký Bánhedeš). Keď sa uvarila, v šťave uvarili vajíčka, príp. huspeninu (stuďeňia, kočeňina, huspe-ňina). Vajíčka varili v šťave preto, lebo sa potom ľahšie dali olúpať (sa dobre pucuvaľi) a huspenina zasa zo šunkovej šťavy rýchlejšie stuhla. V dolnozemských obciach na juhovýchode varili spolu so šunkou aj klobásu (Békéšska Čaba, Čabačud, Čanádalbert, Dunaed'ház, Kardoš, Nadlak, Pitvaroš, Poľný Berinčok, Sarvaš, Slovenský Komlóš). V týchto evanjelických obciach aj v našom storočí mnoho rodín začínalo pripravovať veľkonočné jedlá na Bielu sobotu. Čím bližšie do súčasnosti, tým viac sa v dôsledku viazaného pracovného času v priebehu týždňa rozmnožoval počet tých, ktorí to začínali robiť na Bielu sobotu na svitaní (Banka, Čomád, Čuvár, Dunaed'ház, Ďurka, Horné Peťany, Níred'háza). Na Bielu sobotu varia aj evanjelické rodiny, ktoré žijú s katolíkmi v jednej obci (Čemer, Eška, Kirť, Terany). Spomedzi katolíckych obcí v Répášskej Hute varili šunku (šoldra) a vajíčka na Veľký piatok. V Starej Hute (Óhuta) však v tento deň začali máčať šunku a mleli mäso na prípravu fašírkovitých jedál.

Vo viacerých evanjelických obciach maľovali vajíčka hneď po ich uvarení. V našom storočí je termínom varenia a maľovania vajec väčšmi Biela sobota, a to v prvom rade z hygienických dôvodov: do Veľkonočného pondelka vajcia menej podliehali skaze. Načerveno ich maľovali najčastejšie v šupkách z červenej cibule (Čabačud, Kardoš, Malý Kereš, Sarvaš). V Telekgerendáši ich myším chvostom (mišací chvósťik) maľovali aj nazeleno a ponechali aj nenamaľované vajíčka (takto dosiahli trojfarebnú sadu: červenú, bielu a zelenú). Podľa súčasných informátorov na Bielu sobotu varili a maľovali vajcia v týchto evanjelických obciach: Banka, Čerňa, Čomád, Čuvár, Eška, Guta, Horné Peťany, Mokra, Nadlak, Níred'háza, Orosláň, Poľný Berinčok, Peterka, Pitvaroš, Šámšon, Slovenský Komlóš a Terany.

V evanjelických obciach Novohradu a povodia Galgy sa dodnes pripravujú maľované vajíčka. V Banke ich maľovali na Veľký piatok alebo Bielu sobotu. Dievča rozpustenou sviečkou (zo sviečkov) napísalo na vajíčko svoje meno, nakreslilo kvet a potom vajce namaľovalo. Vrstva sviečky sa potom roztopila a meno s kvetom nabielo vystúpili. To bolo vajíčko veľmi pekňe cifruvanvo. V Gute (takisto na Veľký piatok alebo Bielu sobotu) nanášali vosk na vajíčko nástrojom na písanie, teda „písali" (písaľi), preto sa takto ozdobeným vajciam hovorilo písanie vajcia. Podľa vzoru mohli byť hrabličkové (hrabľičkovie), rozmarínové (rozmarínovie), sieťované (štverňičkovie). (Voľakedy takto nazývali sieťku, v ktorej nosili hrniec plný jedla.) Novšie maľujú aj motívy s figúrami, postavami (napr. letiaci bocian s bábätkom a kopou sena naspodku atď.) Na začiatku storočia tu iba krstné matky chystali maľované vajíčka. Nosili ich svojim krstným deťom po 4 kusy, spolu s čepcom (čepieč), koláčom a inými hodnotnejšími predmetmi ako veľkonočný dar. Vtedy ich nedávali ani oblievačom. V medzivojnovom období začali dievčatá dávať vajíčka oblievačom, potom ich dostávali aj malí chlapci. Dnes sa pripravujú už iba pre príbuzných (v tejto obci maľuje vajíčka iba jedna žena). V Teranoch hovorili, že krása vzoru na vajíčku záleží na tom, ako kto vedel roztopený vosk nanášať (kto ako veďeupísať) písadlom (pípka). Novšie už namáčajú voskom ozdobené vajce do kupovanej farebnej vody a chvíľku ho držia nad ohňom, aby sa vosk roztopil. Na jeho mieste zostane nabielo vykreslený vzor. Podobne sa pripravovali kraslice aj v ostatných obciach tohto kraja: v Horných Peťanoch a Sámšone voskom, mydlom alebo lojom (vosk, sapún, loj) kreslili pomocou písadla na vajcia geometrické vzory (krivičke) a tradične ich maľovali v šupách z červenej cibule alebo v roztoku z farebného krepového papiera načerveno alebo fialovo.V katolíckom Pišpeku v sobotu varili vajcia, ale maľovali ich len v nedeľutakýmto istým spôsobom. V tomto kraji ich nazývajú cifruvanie alebo písanie vajcia. Aj dolnozemskí a zadunajskí evanjelickí Slováci - ako horespomenuté príklady ukazujú - farbili vajcia tradične šupami červenej cibule alebo novšie kupovanými farbami. V Čomáde používali na maľovanie fialovú cibuľu a čiernu kávu.

Dolnozemskí obyvatelia zdobili kraslice zriedkavo. V Poľnom Berinčoku a Pitvaroši používali techniku prikladania lístkov (Na vajce priviazali zelené listy, potom ich obalili do handričky a varili vo vode s cibuľovými šupami. Takto získali pekné lístkové vzory s viditeľnými listovými žilkami). V Pitvaroši terajšie 56-60-ročné ženy v dievockom veku kreslili na biele vajcia atramentovými, farebnými ceruzkami alebo vodovými farbami. Na jednom konci nakreslili kvety a lístočky, dookola ich oddelili prúžkami a druhý koniec namočili do cibuľovej vody. Keď chceli v Malom Kereši dosiahnuť národné farby, najprv jeden koniec vajca namočili do červenej farby, potom vložili druhý koniec do zelenej a stred zostal biely. Používali tiež lúčavku: husacím perom, ktoré v nej namočili, urobili na vajci vzory (vicifruvaľi), potom maľovali vajce v cibuľovom odvare a vzory zostali biele. V Zemplínskej vrchovine voľakedy zdobili kraslice (pisanki) voskovým alebo sviečkovým písadlom, ale najstaršia generácia maľuje už iba pomocou kupovaných farieb.149 V Répášskej Hute okrem červeného krepového papiera a cibuľových šupiek používali aj atramentovú ceruzku, ktorej vnútro roztopili vo vode.

Aj v evanjelickej Černi maľovali vzory voskom, „mindenki kedve szerint írt rá a tojásra" („každý podľa svojej chuti vyzdobil vajíčko"). Zvlášť obľubovali kvety a kytičky. Šikovnejšie dievča vyznačilo na vajíčku aj meno milovaného. V katolíckych Mlynkách voľakedy prilepovali na vajcia rôzne slamené vlákna a aj tu ich maľovali odvarom z cibuľových šúp. Medzi tradičné techniky patrilo aj škrabanie: na rôznofarebné namaľovaných vajíčkach vyškrabovali husacím brkom vzory. Aj oni si najradšej vyberali kvety (snežienky, sedmok-rásky, fialky, fialy, ruže atď.).150

Dievky maľovali kraslice aj v nedeľu a v poslednom čase zvyčajne v tento deň. Navyše, nejedna ich maľovala aj v pondelok na svitaní, aby dostali sviežu, jagavú farbu (napr. v Sarvaši).

Príprava kraslíc je už minulosťou, s výnimkou niekoľkých novohradských obcí, kde sa ešte týmto zaoberajú ženy zo zárobkových dôvodov (napr. v Gute). Na Veľký piatok v evanjelických a katolíckych obciach aj piekli, hoci na niektorých miestach aj dnes dodržiavajú zákaz pečenia. V Gute pripravovali tvarohový kysnutý posúch (tvarohovňíka), štrúdľu, v Békéšskej Čabe a Malom Kereši koláče a sviatočné zákusky, vo Filkeháze151 a Répášskej Hute makové a orechové záviny (makové, orechové zakruíki). Podobné pečenie múčnikov sa vykonávalo aj inde. V prvej polovici nášho storočia sa na Veľký piatok (hoci aj pri iných príležitostiach) mládenci v Slovenskom Komlóši hrávali hru s métami (tekaňia), ktorá prebiehala formou súťaže a jej náradím bola lopta a palica. Najlepšia palica sa volala hladkoš alebo hlackoš.152

BIELA SOBOTA

V katolíckych slovenských obciach ráno na Bielu sobotu varili šunku (šunka) a väčšinou aj oni vo vode z nej varili huspeninu (stuďeňia: Pišpek, kočeňina: matranské slovenské obce, huspenina: Capár, Čív, Kestúc, Santov, Síleš, Šára, Šárišáp, Tardoš), a taktiež vajíčka (vajcá). Čemerania v tejto vode varili aj kyslú kapustu (kapusta kislá). Na pečenie veľkonočných koláčov prišiel rad takisto na Bielu sobotu (aj vo veľkej časti evanjelických obcí). Obyvatelia obidvoch vierovyznaní do poludnia museli ukončiť všetky domáce práce, popoludnie sa podľa tradície aj u evanjelikov považovalo za čas odpočinku pred sviatkami. Katolíci na Bielu sobotu svätili Vzkriesenie (Vskrieseňia, Vzkríšeňia, Skrížení, Skrešeňa). Všetci sa neskoro popoludní alebo večer zúčastňujú procesie Vzkriesenia. Voľakedy procesia (procesija) prechádzala celou dedinou, ako napr. v Číve, kde hrávala aj dvanásťčlenná dychovka. V súčasnosti sa väčšinou dookola obchádza kostol (Alkár, Čemer, Fiškalitáš Huta, Horná Huta, Kestúc, Kirť, Nova Huta - Rum., Nová Huta - Újhuta, Pišpek, Síleš, Stredná Huta, Stará Huta - Óhuta, Tardoš, Veľká Huta). Novšie chodia v procesii po dedine v Santove a Mlynkách. V takom čase vykladajú do okien kvety a zapaľujú sviečky. V Síleši tí, ktorí bývajú okolo kostola, vyložia do obloka horiace sviece.

Počas omše, keď zaznie Glória, bohu sláva! - Sláva na výsostiach Bohu! -ozve sa organ, ktorý bol od štvrtka mÍkvy, rozviažu sa zvony a na všetkých naraz a jednotne zvonia. Pred veľkou omšou sa pred kostolom odohráva svätenie ohňa, požehnanie ohňa (ohen sveťia, šveca ohňa). Oheň zvyčajne kladú z bahniatok, ktoré zostali z Kvetnej nedele (barke, bariški, birki, maňuške -Baromlak, Čemer, Jášč, Nová Huta - Újhuta, Pišpek, Stará Huta - Óhuta). Dávnejšie pri tejto príležitosti pálili práchnivejúce kríže z cintorína (Capár, Jášč, Kestúc, Šárišáp), príp. staré obrazy (obrázki už zahod'iť - Síleš).153 Oheň zapaľoval zvyčajne kantor (Baromlak), správca (gonok- Stárá Huta - Óhuta), kostolník (Čemer), muži zamestnávaní cirkvou (Jášč), zvonár (zvonár - Ré-pášska Huta), príp. sám farár (Židareň, Kestúc). V Novej Hute (Rum.) drevo na oheň zhromaždila jedna dievčina. Kladenie ohňa je symbolickým úkonom oznámenia Kristovho vzkriesenia. Na ňom kňaz zapaľuje veľkonočnú sviecu (veľkonočná sviečka), ktorá je v čele zástupu prinesená do kostola. Kladenie ohňa a veľkonočná sviečka majú aj v ľudovom náboženskom svetonázore symbolickú hodnotu. Zapálenie ohňa vysvetľujú ako pamiatku na to, že apoštolom bolo po zajatí Krista zima, zohrievali sa pri ohni (Bodonoš), príp. že oheň je symbolom (znak) toho, že Krista mučili (Krista mučili - Nova Huta - Rum.) Plameň sviečky zasa symbolizuje to, že „z tmy prinášajú svetlo do kostola" (to je jako doňešeňa svetla s tmi do kostola - Baromlak). Tento ľudový náboženský pohľad sa zhoduje aj s oficiálnym cirkevným postojom.154

Oheň veľkonočnej sviečky svieti po celý rok v kostole ako večné svetlo (Fizér). Jednotný je názor, že popol z ohňa sa odkladá a ním sa popolcuje na Popolcovú stredu (Baromlak, Čemer, Jášč, Nova Huta - Rum., Stará Huta -Óhuta, Veľká Huta, Židareň). Na niektorých miestach nazývali oheň aj pálením Judáša (páleňí Judáša, páľá Júdáša - Kestúc, Síleš). V zadunajskej obci Tárnok, blízko Budapešti, chodili v tento deň z domu do domu 8-15-roční slovenskí chlapci s visiacou postavou Judáša. Túto podnes živú obyčaj (novšie vykonávanú na Veľkonočnú nedeľu), spojenú so zbieraním darov, opísala Anna GYIVICSÁNOVÁ. Súčasne poukázala na moravské, české, nemecké a rakúske paralely tohto ojedinele stojaceho jarného sprievodu u Slovákov v Maďarsku, ktoré sú známe od 13-14. storočia.155 Počas veľkonočnej vigílie kňaz požehná vodu na krstenie. Naši informátori netvrdili, že by do vody na požehnanie ponoril kňaz aj veľkonočnú sviečku, ale vedeli to, že touto vodou sa krstí (Két-šoproň, Pišpek, Židareň).156

Ojedinelé poverové úkony sa spájajú so zvyškami svätého ohňa. V Kétšoproni zuholnatelé kúsky (uhľíke) odniesli domov a keď v noci dieťa nemohlo spať alebo keď sa niekto bál, zľakol sa niekoho, príp. niečoho, vložili ich do vody a tým ho napojili. V Répášskej Hute si odnášali domov kúsok z pahreby preto, aby si z nej mohli doma zapáliť oheň.157 V súvislosti s odnášaním ohňa domov veľa podobných úkonov a povier sa zaužívalo aj medzi maďarskými katolíkmi.158 Katolíci po procesii so Vzkriesením svätili veľkonočnú vigíliu a na niektorých miestach do posledných čias navštevovali dedinské kríže, tam sa modlili a spievali do nedeľného svitania. V Novej Hute - Újhute, Starej Hute - Óhute a Strednej Hute išli ku krížu na cintoríne a pokiaľ tieto tri obce nemali spoločný kostol, spievali a modlili sa tu dievčatá a starí muži od večera do rána, asi do štvrtej hodiny, príp. po prvé zakikiríkanie. V Jášči sa na Veľkonočnú nedeľu na svitaní opäť zhromaždili pri svätej studni, odkiaľ sa už za svetla, o piatej hodine, vrátili domov.

Po zaznení zvonov na Bielu sobotu podľa poverovej praktiky, ktorá sa podobá zvyku na Zelený štvrtok, tiež bežali k ovocným stromom, a dobre nimi zatriasli, aby zostali zdravé a dali dobrú úrodu (Čemer, Jášč, Šárišáp, Tardoš). V Malom Kereši aj na Bielu sobotu siali rôzne záhradné semienka. V Tardoši -takisto pri zaznení zvonov - bežali ženy pre metlu a rýchlo pozametali dookola domu, aby odohnali hmyz (žúžol). V Bodonoši počas zvonenia na Bielu sobotu utekali k potoku (jarok), aby sa poumývali a boli zdraví. (V Kirti robili toto isté pri zvonení na Zelený štvrtok.) Väčšinu týchto poverových aktivít vykonávali aj každý deň Veľkého týždňa, ako sme to mohli vidieť vyššie (napr. v Jášči).159 V katolíckych obciach dodržiavali do sviatku Vzkriesenia, príp. pokiaľ sa nerozozvučali zvony, prísny pôst (Békéšska Čaba, Stará Huta -Óhuta, Šára). Avšak v nejednej evanjelickej obci, zachovávajúc starú tradíciu, aj na Bielu sobotu na poludnie konzumovali pôstne jedlá. Napr. v Poľnom Berinčoku jedli makové, bryndzové, tvarohové a kapustové rezance. Evanjelici zvyčajne na nedeľu ráno servírovali huspeninu, ale v mnohých rodinách ju jedli už na Bielu sobotu (Kardoš) a novšie už aj šunku (Orosláň). Väčšina katolíkov po procesii Vzkriesenia jedla mastné a mäsové jedlá. Na rozdiel od tohoto zvyku v Kirti už na Bielu sobotu niesli na omšu v košíku veľkonočnú varenú šunku, klobásu, vajcia a koláče, ktoré v ten deň jedli na večeru. V Santove a Mlynkách zasa jedli huspeninu a varenú šunku. V jednotlivých novohradských obciach (Banka, Horné Peťany) v tento deň vyšli mládenci vyčistiť studne v chotári obce (v chotári studňičke vipucuvať). Súčasne vyplavili aj krty, ktoré na nosidlách nosili popoludní po dedine. Za čistenie studničiek a chytanie hlodavcov im - podľa tradície v tomto kraji - v každom dome dávali 2-3-4-5-6 vajec. Za to si sčasti urobili večeru, sčasti ich predali a z ich ceny vyplatili muzikantov na zábave. Na odplatu dievčatá zasa nemuseli platiť na zábavu vstupné.

Podľa békéšskočabianskej tradície bolo lepšie, keď bola na Veľký piatok zamračená obloha, čo tiež vyjadrovalo smútok, a na Bielu sobotu malo za-svietiť slnko na pamiatku Vzkriesenia. Na Bielu sobotu sa všetci kúpali, očisťovali a obliekali si čistú bielizeň.

VEĽKÁ NOC

(Veľká noc, Velkonoc)

VEĽKONOČNÁ NEDEĽA

(Veľkonočná ňeďeľa)

Charakter Veľkej noci ako pohyblivého sviatku zobrali ľudia na vedomie ako prirodzený jav a nestretli sme sa s ľudovým vysvetlením príčiny. Iba jedna informátorka zo Šáry spomenula, že Veľká noc už po Jurajovi nemôže byť (Velká noc môže biť do Ďúra), čiže posledný hraničný termín si miestami zapamätali. Napriek pohyblivému miestu v kalendári sa podľa porekadla, známeho v matranských slovenských obciach, deň význačne predlžuje:

Na Velkú noc -

už o velkú moc

je ďelší ďen.

Na Veľkonočnú nedeľu bolo všade povinnosťou každého člena rodiny, aby išiel do kostola. Evanjelické a katolícke rodiny sa podobne ako pri Vianociach podriadili predpisu, ktorý vyvieral z ľudového náboženského, morálneho a etického obyčajového systému a urobili zadosť aj cirkevným požiadavkam.V niektorých obciach, obývaných Slovákmi, ešte aj v polovici nášho storočia mohli ísť do kostola len v určitých šatách. V Čomáde a Malom Kereši sa obliekali do čierneho a len na druhý deň, na Veľkonočný pondelok, si mohli obliecť farebnejší odev. V Čemeri mohli ísť v brokátových a hodvábnych šatách, ich farba mohla byť modrá, zelená, ružová atď. Dnes chodia v šatách z tkaných látok. V Ďurke a Gute si obliekali modrú, zelenú a čiernu kvetovanú sukňu a v pondelok boli v ružovej, červenej a bielej. Dievčatá boli v úplne bielom. Keď bolo teplo, prvý raz v roku si vzali topánky, dávnejšie nosili na sviatky vždy lakované čižmy.

U evanjelikov boli v tomto čase mnohí na prijímaní (Čomád, Malý Kereš, Orosláň, Poľný Berinčok) a podobne ako na Vianoce nezapriahali ani kone -zvlášť v dolnozemských lokalitách - čo zopakovali aj na Turice. Dávnejšie zvyčajne ani nevarili (Békéšska Čaba, Čanádalbert, Slovenský Komlóš).

Svätenie jedál a s tým spojené povery

Dávnejšie bolo všeobecným zvykom posvätenie veľkonočných jedál počas rannej omše na Veľkonočnú nedeľu. Kým ich nepriesli domov, dovtedy sa na väčšine miest postili a nič nejedli. V mnohých slovenských katolíckych obciach už zanechali tento zvyk, ale v severovýchodných obciach Maďarska ho ešte v čase výskumu (1991) bežne dodržiavali. Dakedi sa chod'ilo, aľe to zrne zahoďiľi (Baromlak). Já som ešťe bola (Bodonoš). Nosiľi voľakedi ňeďeľu rano (Pišpek). Nosili dávňejší šunku, koláč sveťiť (Šára, Šárišáp, Tardoš). To ľen hovoria, že jedeňia sveťiľi (Kirť). Ešťe volakerí chodá (Čív). V Capári a Síleši to vykonávajú už len starí ľudia. V matranských slovenských obciach do vystava-nia spoločného kostola nosili jedlo do obce Nagybátony a túto obyčaj dodnes zachovávajú. V Santove ju zanechali už dávnejšie, ale príčina toho bola vyvolaná aj sociálnou situáciou: chudobnejší mali menej možností mať mäsité jedlá a hanbili sa nosiť chudobnejšie jedlá na svätenie: Mi sme ňenosili, to len takí gazdovia. Možno aj preto sa vyvinul zvyk nosiť len symbolické množstvo jedla. V Santove zakrútili do chlebového obrúska kúsok koláča a šunku (kúšťek koláča, šunku sme si zabalili pekne do chlebovej handri). Podobne symbolická časť jedla bola vo Filkeháze,160 Šárišápe a Síleši.

Svätené jedlá sú zväčša zhodné: v Capáre, Jášči, Kestúci, Novej Hute (Biikk-szentkereszt) svätili koláče alebo chlieb, šunku, vajcia, príp. koláče (Mlynky, Pišpek, Síleš, Šára, Šárišáp, Tardoš). V Tápiósápe zase koláče, vajcia, šunku, klobásu a pečienku.161 Jedlá na svätenie zvyčajne niesli v košíku, esteticky ich zakryli šatkou alebo tkaninou, určenou pre tento cieľ. Kňaz v kostole vykonal posviacanie spravidla na konci omše (v Pišpeku v poslednom čase v sakristii). V  Capári si každý zakrútil jedlá do veľkého vyšívaného ručníka (veľkí višití ručník) a tak ich niesol do kostola. Tam si sadli do lavíc a farár posvätil jedlo medzi lavicami. Po príchode domov gazdiné toto jedlo servírovali na raňajky. Podľa ľudového vysvetlenia jedlá na posvätenie sa vyberali podľa nasledujúceho: koláče, chlieb, príp. šunku preto, že je to Ježišovo telo božie ťelo), chren preto, aby boli mocní, soľ preto, aby boli sýti (sítí) a vajce preto, že keď sa niekto stratí, má si pomyslieť na toho, s kým ho jedol, a potom trafí domov. Na niektorých miestach tiež rozdelili posvätené vajce (podobne ako vianočné jablko) na toľko dielov, koľko členov rodiny jedlo pri stole. V Capári takisto dostal z vajca každý, ale dieliky si medzi sebou vymenili, že keby niekto poblúdil, druhý, s ktorým si diel vymenil, ho nájde.162

Podľa doteraz zachovávaného zvyku Slovákov v Zemplínskej vrchovine v tunajších lokalitách pomerne jednotne nosili svätiť veľkonočný pletený koláč (paska). Tento zvyk nazývajú šveceňe (t.j. svätenie), príp. svätenie pasky (šve-cic pasku). Väčšina obyvateľov aj dnes označuje svätený koláč, príp. novšie všetky jedlá, ktoré nosia posvätiť, slovom paska.163 Okrem koláča v súčasnosti posviacali nasledujúce jedlá: polňinka, polňina (plnka, mleté mäso), sirek, slatki sirek (sladký tvaroh), šoldra (šunka), vajca: Fizér, Malá Huta, Nová Huta -Újhuta, Stredná Huta, Stará Huta - Óhuta, Vágášska Huta, Veľká Huta. Výber sa mohol rozšíriť o klobásy (kolbasi - Nová Huta - Újhuta, Stará Huta - Óhuta, Vágášska Huta, Veľká Huta, príp. Filkeháza164), chlieb (hleba - Stredná Huta), chren (hren — Stará Huta - Óhuta), pečené mäso (maso pečene - Stará Huta -Óhuta). Koláč ozdobne vyformovali, uplietli aj tvary ruží. Dnes už koláč kupujú (Veľká Huta). Aj v tomto regióne nosili jedlá v košíku (košar), zakrútené v šatke a zakryté ňou. V Strednej Hute položili navrch aj venček (venček, venčiček) z fialiek. Polňina má formu podlhovastého koláča a je podobná fašírke, ale je pripravená z kúskov mäsa. Mleté, pokrájané mäso zmiešajú s vaj-cami (na 1 kg mäsa počítajú 10 varených vajec),165 zmes dochutia červenou cibuľou, cesnakom a soľou, pridajú aj droždie a upečú.

Sladký tvaroh pripravovali tak, že do sladkého mlieka dali cukor, nechali zovrieť a keď sa urobil tvaroh, vyliali zmes do šatky a zavesili, aby šťava vytiekla. Keď sa urobila pevná homoľa, dali ju na tanier a jedli ju pokrájanú na dieliky. Nakrájané jedlá predstavovali aj obed, preto vždy niesli také množstvo, aké bolo dostačujúce pre jednu rodinu (napr. polovicu šunky, 10 vajec atď.). Rodina bola už veľmi hladná, lebo v ten deň do poludnia ešte nejedli. Zrne lačne bul'i,jakpsi (Stará Huta- Óhuta). Vo Vágášskej Hute pred obedom jedli najprv oplátky (oplatki), každému z nej odlomili kúsok (keď mali med, aj s ním si ich dochutili). V súčasnosti aj v tomto kraji nosia posvätiť po kúsku, „súste" z jedál (Filkeháza,166 Veľká Huta), a hneď ráno to aj jedia.

Ženy sa museli s posvätenými jedlami ponáhľať domov. Túto poverovú praktiku si Slováci v Zemplínskej vrchovine udržali až do súčasnosti. V ostatných katolíckych lokalitách sa len zriedkavo vyskytuje. Napr. v Kestúci ženy utekali domov preto, aby ich hájnik (hájnik) a lesník nechytil, keď kradnú v lese. V Répášskej Hute museli vracajúce sa ženy trikrát (neskôr len dvakrát)167 so sväteným jedlom obehnúť dom. Len potom mohli vojsť. Poverová príčina už nie je známa. V Zemplínskej vrchovine sa stávalo, že dedinská obyčajová norma vyžadovala iba obiehanie okolo domu (Malá Huta), ale ženy obyčajne navzájom súťažili a bežali z kostola domov. Beh mal aj poverové zdôvodnenie: domnievali sa, že ten, kto dobehne domov prvý, bude po celý rok prvý v práci (perši budze ceľi rok v roboce - Fizér, Báňáčka168), príp. tomu vždy príde domov krava z paše ako prvá (Veľká Huta, Nová Huta - Újhuta).169 Gazdiná obišla dom so svätenými jedlami v košíku preto, aby ich nepostihla žiadna zloba alebo čary (pomstva, podla - Stredná Huta), aby sa žiaden hmyz (žvir) nedostal do domu (Stará Huta - Óhuta, Veľká Huta), príp. aby cudzí dobytok k nim nezablúdil a aby sa im zlí duchovia vyhli (Nová Huta - Újhuta). Aj vo Vágášskej Hute bežali ženy s cieľom odpudiť zlé sily a keď obchádzali dom, trikrát opakovali: Švecimpaski i kolbaski! Medzitým mali dookola sypať mak. Takto ochránili dom od bosoriek. Ktorá bosorka bola doma, v tejto chvíli stonala, lebo ochorela. Jedno poverové rozprávanie o tom hovorí nasledovne: Od bačika teras som čula, bo oňi še hňevaľi zo šušedu. A oňi tak hutoriľi, že to bosorka. Jim keď že krava oceľila, mala male ceľatko. Takže tota žena vše tam posla tedik. A jim abo ceľatko zdehlo, abo nedala krava nič mľeka, abo bars kopala... Na Veľku noc že ňešli to tam (pasku), mak sipaľi okolo hiži, a tota žena u šušedi bivala, a tota prebars bula hora - Vágášska Huta). Vo Filkeháze podobne považovali pasku za svätú vec, aj oni verili, že keď obídu dom, odvrátia aj zlé od neho.170

Zvyšky svätených jedál využili na viaceré poverové ciele. V bakoňskom Jášči rozsypali omrvinky (otrusinkí) v záhrade na sadenice, resp. naša informátorka ich dala domácim zvieratám na ochranu zdravia. V susednom Capári rozsypali vajcové škrupiny v záhrade na záhony s kapustou, aby ju nenapadol hmyz, chrobáky (chrobáki). Omrvinky aj spaľovali alebo vysypali na hnojisko. Keďže boli posvätené, nesmeli ich zahodiť. Obyvatelia Veľkej Huty spaľovali zvyšky preto, lebo svätené omrvinky nesmeli nikde odniesť (ňemož ňigdze odňesc). Vajcové škrupiny zakopávali v záhrade, nazdávajúc sa, že na ich mieste vyklíčia voňavé kvety. V susednej obci Regéce a Mogyoróska nasypali omrvinky svätených koláčov sliepkam, aby lepšie znášali.171 V Tápiósápe omrvinky svätených jedál, vaječné škrupiny a tiež kosti takisto spaľovali.172 V Strednej Hute gazda predtým, než by krájal svätené jedlo, odrezal z neho po kúsku zo všetkých štyroch bokov, a to si odložili. Vo Vágášskej Hute zvyšky kostí odložili a keď bola víchrica, spaľovali ich spolu s bahniatkami, ktoré posvätili na Kvetnú nedeľu.

Sviatočné raňajky a obed

Na Veľkonočnú nedeľu jedávali na raňajky - ako sme spomenuli aj vyššie -najmä tradičnú huspeninu: stuďeňia, huspeňina (Ambróz, Čerňa, Čanádalbert, Čomád, Malý Kereš, Pitvaroš, Poľný Berinčok, Sarvaš, Slovenský Komlóš, Terany), varenú šunku, varenú klobásu, vajcia a pletený koláč (Ambróz, Békéšska Čaba, Čanádalbert, Čerňa, Čomád, Malý Kereš, Peterka, Pitvaroš, Poľný Berinčok, Sarvaš, Slovenský Komlóš, Terany). Stávalo sa, že podávali na stôl aj chren (Terany). Novšie sviatočné raňajky pod vplyvom meštianskej kuchyne pozostávajú z kávy, vareného mlieka, koláča (Horné Peťany, Peterka). V Černi ako uznanie bohatého veľkonočného stolovania spomínali riekanku, pretože sa vtedy prejedli, ešte viac ako na Vianoce, ale menej ako na Turice:

Na Vánoce

plné boce.

Na Velkú noc

najim sa moc.

A na Ducha

do pol brucha.

V katolíckych obciach Zemplínskej vrchoviny - ako sme už spomenuli -jedli na sviatočný obed svätené jedlá. V Répášskej Hute v Bukových horách a Novej Hute (Rum.) mali tiež na stole svätené jedlá, v Novej Hute aj huspeninu (stuďeňa). Vo viacerých skúmaných obciach bola najobľúbenejším jedlom slepačia polievka (slepačia poľiovka, masovápolívka - Dunaeďház, Malý Kereš, Orosláň) príp. hovädzia polievka (hovedzá masovápolévka, poľiovka mesová - Capár, Horné Peťany, Kestúc, Mlynky, Santov, Šárišáp). Na obed mali tradičnú veľkonočnú šunku a tiež vajcia (Eška, Níreďháza, Peterka, Pitvaroš, Sarvaš, Slovenský Komlóš, Šámšon). V pilíšskych vrchoch servírovali k obedu na Veľkonočnú nedeľu aj zaužívané nedeľné jedlá: varenú hovädzinu s chrenom, pečenú bravčovinu so zemiakmi a kyslými uhorkami (Kestúc). Ale aj tu sa vyskytovala veľkonočná šunka s chrenom (Santov). V Mlynkách v takomto čase jedli pečeného barana.173 Aj inde mali na obed bežné sviatočné jedlá (napr. v Pitvaroši varené a pečené mäso, paradajkovú omáčku, v Malom Kereši per-kelt). Nikde nechýbali múčniky, makový a orechový kysnutý závin, maková a orechová štrúdľa, najnovšie torta. Takisto podľa možnosti všade pili pálenku a tiež víno (novšie pivo, osviežujúce nápoje).

Niektoré citované príklady ukazujú, že na Veľkonočnú nedeľu na raňajky alebo na obed na mnohých miestach pretrvával tradičný veľkonočný jedálny lístok, ale vo väčšine slovenských obcí v druhej polovici 20. storočia pozostáva obed už z charakteristických sviatočných chodov. Sviatočný obed na nejednom mieste vytvoril príležitosť pre zídenie sa rodiny, stretnutie pod zámienkou sviatočnej hostiny. Preto v Bodonoši obed na Veľkonočnú nedeľu nazývali aj hostina. Poobedňajší rozhovor zasa v Malom Kereši volali aj zhovora.

Avšak mnohí využili sviatok aj na návštevu hrobov príbuzných (Békéšska Čaba).

V súlade s miestnymi zvykmi si pastieri aj v tento deň chodili vyberať mzdu. Pre túto príležitosť im piekli aj osobitný koláč (Čuvár, Kestúc, Stará Huta - Óhuta).

Ako ojedinelý zvyk bolo v Mlynkách dohovárame sa vlastníkov s nájomníkmi o nájme pôdy. Vo Fizéri do Veľkej noci mohli tkať a na Veľkonočnú nedeľu bielili plátno (plátno beľic).

V Kestúci sa miništranti, ktorí rapkaním nahrádzali zvonenie, zúčastňovali obchôdzky s vyberaním darov a obdarovávali ich tak isto ako pri inej vinšovníckej príležitosti.

Veľkonočné vinšovanie

V Níreďháze, podobne ako na Vianoce a Nový rok, navštevovali malé deti s vinšovaním domácnosti. V Mlynkách rovnako mladí aj starí ešte nedávno vinšovali:

Vinšujem vám, vinšujem Veľkú noc,

na památku Krista ubičováňí!174

V Santove na Veľkonočnú nedeľu (príp. na Bielu sobotu) popoludní spievali deti pod oblokmi. V 40-tych rokoch ešte aj naša informátorka chodila vinšovať s nasledovným textom:

Zajačie vajce na Veľkonočnú nedeľu

V obciach so zmiešaným obyvateľstvom Aradskej župy bol medzi Slovákmi všeobecne rozšírený zvyk hľadať veľkonočné vajce. Pravdepodobne ho priniesli prisídlení Nemci. Tento zvyk bol na nemeckom jazykovom území takisto obľúbený a mal hravú formu. V Poľnom Berinčoku v Békéšskej župe ráno na Veľkonočnú nedeľu umiestňovali Nemci do kvetinovej zelene tzv. zajačie vajcia (Hasaik), aby ich deti z rodiny hľadali. Zajaca, prinášajúceho vajcia, spomínali už dlho pred sviatkom (Tr Has kommt!)175 V obci Szapáryliget (Tipari, Cipár) si podobne počínali okrem Nemcov aj Slováci a Maďari. Tento zvyk bol živý aj medzi potomkami Slovákov, ktorí v polovici 18. storočia emigrovali z Békéšskej Čaby, Sarvaša a Poľného Berinčoka do Mokry a ktorí majú príbuzenské zväzky so Slovákmi v Szapáryligete. Aj toto je jeden z dokladov toho, že keď žije viacej etník spolu, formou vzájomných vplyvov oživujú zvyky jeden druhému. V detskom veku jednej ženy zo Szapáryligetu to ešte robili vo veľkom. Rodičia ukrývali maľované vajíčka pre deti pri ohrade pozemku. Ešte v sobotu večer tam ukladali viacfarebné (zelené, červené, žlté) vajcia. Zavčasu ráno na Veľkonočnú nedeľu povzbudzovali deti, aby pohľadali, kam zajac zniesol vajce. Počas hľadania si mrmlali nemecký veršík. Boli početnou rodinou, ale každému dieťaťu sa ušli jedno-dve vajíčka a trocha cukríkov. Rodičia maďarského informátora, keď bol dieťaťom, vyložili do záhrady kôš, dali doň seno alebo slamu a na to všetko položili kraslice. Tu sa aj v slovenských rodinách ukrývali vajcia v záhrade alebo v stodole. V záhrade deti už v sobotu pripravovali na rodičovské nabádanie hniezdo z trávy: Nazbieraj tú trávu, abi zajko mau ďe položiť. V stodole pekne ozdobili košík stužkami a aj oni vyformovali pre zajaca miesto zo slamy alebo sena. Novšie doň rodičia ukladajú nielen kraslice, ale aj cukríky a čokoládu. Mladá žena nar. r. 1954 vyhrabala pre svoje deti v rohu pareniska medzi sadenicami priehlbinu, vystlala ju čerstvou zelenou trávou a položila tam darčeky od zajaca.

V poslednom období časť obyvateľov Cipára preložila veľkonočné hľadanie vajec na Veľkonočný pondelok. Polovica našich informátorov vykonávala tento zvyk na Veľkonočnú nedeľu a polovica na Veľkonočný pondelok. Mokrania ukrývali vajcia ráno na Veľkonočnú nedeľu. Zvyčajne ich strčili naspodok slameného kozia. Deti sa ledva dočkali rána, aby mohli ísť medzi kozly a tam zbadali červené vajcia (červenie vajcia). Iní, podobne ako v Cipáre, pripravovali s deťmi hniezdo. Hovorili im po maďarsky alebo po slovensky: Nyuszi hozza a tojást! (Zajac prinesie vajíčka!), Doňesie vajcia zajac! Jedna naša informátorka - matka ukladala kraslice (farbenie vajcia) zavčasu ráno pred prebudením detí, a sústavne dávala pozor, aby ich medzitým nerozbil alebo nezožral maškrtný pes.

- . -

V Starej Hute (Óhuta) sa aj na Veľkonočnú nedeľu ráno išli k potoku umývať, hoci v tomto regióne bol tento zvyk príznačný pre Veľký piatok.

Ako sme vyššie poznamenali, novšie sa na Veľkonočnú nedeľu ranným alebo dopoludňajším zamestnaním dievčat a matiek stalo maľovanie kraslíc (Eška, Kestúc, Santov, Stará Huta - Óhuta, Sárišáp, Tardoš). V Síleši si na to vymedzili čas v nedeľu popoludní. V Kestúci namaľovala dievčina - keď mala nápadníka - na vajíčko srdce a doň napísala svoje meno. V Eške praktizovali kreslenie voskom a škrabkou ho zoškrabali, aby bol viditeľný vzor. V ostatných lokalitách maľovali iba jednofarebné vajcia, a to viacerými kupovanými farbami. Stávalo sa, že aj v Dunaeďháze ich maľovali v nedeľu. V tom istom čase si chlapci plietli korbáče, ktorými na druhý deň šibali dievčatá (Capár, Jášč, Kestúc, Mlynky, Šóškút). V Kestúci prijímali v nedeľu dievčatá do dievoc-kého spolku, kde mohli zotrvávať do 18 rokov, príp. pokiaľ sa nevydali. V tomto termíne volili aj vedúcu spolku. Mladí sa nevedeli dočkať začiatku veľkonočnej zábavy. U katolíkov ju v nedeľu vôbec nepovoľovali, ale v našom storočí sa už v tento deň vyskytovala (Čív, Mlynky).176 Evanjelici radšej usporiada-vali v tomto termíne zábavy (Banka, Békéšska Čaba, Čabačud, Dunaeďház, Malý Kereš, Sarvaš). V Banke na dievčatá, idúce z večerných bohoslužieb, už čakala muzika. Rýchlo bežali domov, aby sa preobliekli a čo najrýchlejšie sa mohli vrátiť. Po polnoci sa vrátili domov prv, aby mohli čakať na oblievačov (príp. v Zadunajsku šibačov).

VEĽKONOČNÝ PONDELOK

(Veľkonoční ponďelok)

Tento deň je aj u Slovákov predovšetkým termínom oblievania. Od Dunaja na východ sa všade oblieva (s výnimkou Šáry, ktorá je v obyčajach príbuzná zväčša s pilíšskymi obcami), a od Dunaja na západ dávnejšie len šibali korbáčom. Novšie spolu so šibaním aj oblievajú, príp. v niektorých tunajších obciach sa od šibania aj upúšťa.

Oblievačka

V slovenských obciach Zemplínskej hornatiny na začiatku storočia ešte sem - tam odviedli dievčatá k potoku alebo ku studni, avšak dnešnú najstaršiu generáciu žien pooblievali iba studničnou alebo potočnou vodou, ktorú priniesli vo vedre alebo plechovej nádobe (badog, badočok). Od polovice storočia sa stalo všeobecnejším polievanie kolínskou vodou. Vo Veľkej Hute aj v 40-tych rokoch pokropili dievčatá voňavkou (pahňaca voda), zatiaľ čo napr. vo Filkeháze sa oblievanie voňavou vodou (szagosvíz) rozšírilo v šesťdesiatych rokoch.177 Vo Fizéri išli chlapci a mládenci najprv do kostola, ale vo väčšine tunajších obcí išli mládenci v bande oblievať (oľevac) už zavčasu ráno pred omšou (pred omšu). Dávnejšie dievča vyvolali z domu a obliali ho na dvore, pri studni, alebo ho odviedli k potoku a tam ho pooblievali (Malá Huta, Nová Huta - Újhuta, Stredná Huta, Vágášska Huta, Veľká Huta). V Malej Hute chodili k potoku Sompatak, vo Vágášskej Hute k Herpataku. Stávalo sa i to, že neprinášali vodu zvonka, ale nabrali vodu z vedra v kuchyni alebo izbe do plechovej nádoby a tak oblievali (Nová Huta - Újhuta). Staršie ženy popolie-vali vovnútri, ale dievčatá - aj vtedy, keď ich už oblievali prinesenou vodou - oblievali vždy vonku. V Starej Hute si pamätajú, že voľakedy schytili dievča, odviedli ho k potoku a ponorili doň.178 Vtedy mládenci prichádzali tak zavčasu, že dievčatá boli ešte v posteli a odtiaľ ich vyťahovali.

Neskôr bolo ranné polievanie len symbolickou očistou, dievča iba pokropili vodou z plechového hrnčeka. Avšak popoludní na prechádzke postriekali dievčatá striekačkou (sikačka) a ktorú dievku sa im podarilo chytiť, ešte aj vtedy ju v šatách ponorili do potoka (do jarku šťuraľi). V spôsobe oblievania sa teda udiali nielen časové zmeny, ale popri novších prvkoch zostávali aj predošlé a napriek ich zrejmému zanikaniu sa neraz nanovo objavovali. (Toto vyplývalo aj z vitality a hravosti mládeže.) Príbuzní muži a mládež ešte aj v súčasnosti chodia oblievať nevesty a staršie ženy. Istú ženu poleje vždy jej muž ešte v posteli. Všade boli mládenci dievčaťom pozvaní dovnútra, usadení ku stolu, ponúknutí jedlom a pitím (pijatiku soktovaľi, zajedovaľi, piľi si -Veľká Huta, Stará Huta - Óhuta). Dávnejšie aj mládenci dostávali kraslice (pisanki), teraz ich už dávajú len deťom, ktoré s maďarským vinšom prichádzajú do domu:

Én kis kertészlegény vagyok,

virágokat öntözgetni járok.

Hallottam, hogy itt is van egy rózsa,

el akar hervadni,

szabad megönteni (alebo: meglocsolni)?

(Stará Huta-Óhuta)179

(Ja som malý záhradník,

chodievam polievať kvety.

Počul som, že aj tu je jedna ruža,

chce uvädnúť,

smiem ju poliať (alebo: pokropiť)?)

Večer bola aj v tunajších obciach zvyčajne zábava (Veľká Huta).

V slovenských obciach Bukových hôr, ktoré sú príbuzné so Zemplínskou vrchovinou, mládenci takisto potočnou vodou (vedrom alebo hrnčekom) oblievali dievčatá (Répášska Huta) alebo na ne čakali pri studni a šustli im na krk (Nová Huta - Bükkszentkereszt). V poslednej obci aj dnes najskôr polejú dievča vodou a potom poprskajú voňavkou. V Répášskej Hute chodia oblievať iba mládenci (lievačka), chlapci a muži začali polievať len v druhej polovici nášho storočia.180 V Novej Hute (Bukkszentkereszt), Starej Hute (Bükkszentlászló), Répášskej Hute dávali dievčatá mládencom za klobúk rozmarínovú vetvičku a farebnú stužku, najmilší mládenec dievčaťa alebo jej nápadník dostali najkrajšie. Aj tu ich bohato pohostili a deťom dávali farebné vajcia. Oblievačka sa vždy musela ukončiť do predpoludňajšej omše. V matranských slovenských obciach polievali naše najstaršie informátorky ešte pri studni. Aj tu chodievali mládenci v skupine. Dievčatá netrpezlivo čakali na oblievačov (čo choďá lévať), napriek tomu sa vždy schovali alebo priečili. Nech sa dievčina akokoľvek bránila, vždy ju odtiahli ku studni. Stávalo sa aj to, že mládenci prinášali vodu vo vedrách. Najprv búchali na bránu a keď im dievčina vyšla otvoriť, už aj jej šplechli za krk. Toto nemilosrdné oblievanie malo za následok aj tragické prípady. Jedna deva z Alkára nemala šaty na preoblečenie, pretože sotva odišla jedna skupina chlapcov, nasledovala ďalšia, neusušili sa na nej šaty, dostala zápal pľúc a zomrela.

Predtým mládenci prijali červené vajcia, neskôr ich odmietali s tým, že z nich vyrástli. Podľa zvyku ich v izbe čakal prestretý stôl, na ňom šunka a koláče. Mládencov ponúkajú pálenkou, vínom, novšie pivom. V matranských obciach prednášali deti pri oblievačke takisto maďarský vinš a tu i teraz dostávajú vajíčka, ale aj peniaze. Príbuzní muži aj tu zo žartu prekvapia ženy, ktoré ležia v posteli (muž ženu, príp. švagriné) a oblievajú ich vodou. V súčasnosti tu a v Novej Hute (Bükkszenkereszt), príp. v ostatných vrchárskych dedinách nosievajú fľašky so sódovou vodou a s nimi postriekajú ženy. Avšak každá veková skupina chodieva radšej s voňavkou (pekná voda - szagosvíz [doslova voňavá voda] - oba jazykové varianty sa používajú). Tunajší obyčajový systém polievania pripomína podobné praktiky novohradských Slovákov. U posledne menovaných a v povodí Galgy bolo do päťdesiatych rokov zaužívané oblievanie pri studni alebo so studničnou vodou (z vedrom pri stuňi obľievaľi: Banka, Čuvár, Ďurka, Guta, Horné Peťany, Jača, Kirť, Lucina, Pišpek, Šámšon, Tera-ny). Priebeh bol všade temer zhodný. Dvaja-traja mládenci, príp. štyria, chodili spolu. Keď našli dievčinu, vytiahli ju ku studni, dvaja ju držali z oboch strán a tretí vytiahol vedro vody zo studne a šplechol jej ju medzi oči. Gu stuňi nás taňiesľi, nám chiťiľi ruke, edon ťahau, druhí nosiu (Jača). Dvaja chiťiľi, edom vedrom capou (Banka). Viťiahľi ďiovčence gu stuňi, tam nás poobľievaľi studenou vodou (Guta). Naša informátorka zo Sámšona takto spomínala to, ako ju v dievčenskom veku obliali: Štiriciatom deviatom asi u Gálovej chiži ma gu stuňi viťiahľi, ešťe aj sňeh bou trocha napanutí, s vedrámi ma tak poobľievaľi, že hadan aj za dvacať vedrov som dostála.

Keď boli mládenci dvaja, jeden sa musel popasovať s dievčaťom, aby ho udržal. Pokiaľ sa oblievalo pri studni, začínali mládenci už po polnoci. Boli mládenci, ktorí si ani neľahli spať (Čuvár). Pobudili dievky a vytiahli ich z postele (zposťeľi ňiesľí). Preto chodili dievky spať oblečené. Ak sa poschovávali, matka ich prezradila (vodlovaľi), kde sú. V Pišpeku vyšli na povalu, ale otec mládencom sprisahanecky ukázal dohora, a tí ich aj odtiaľ stiahli dole. Takisto v Pišpeku sa dievky zišli v dome niektorej kamarátky, a zavreli sa v prednej izbe. Pozerali sa cez okno, kedy prídu mládenci, tí nejakým trikom otvorili dvere a všetky dievky vyviedli ku studni.181 Dospelí spolupracovali s mládencami aj preto, lebo verili, že dievky treba pooblievať, aby boli svieže a zdravé (žebi boľi friškie - Pišpek). Dievčina sa často ani nezatajovala, lebo keď protestovala, mládenci by boli vodou, ktorú na ňu vyšplechli, obliali nielen ju, ale aj stenu domu a nábytok. V tomto regióne museli všetci ukončiť oblievačku do začiatku bohoslužieb, teda do desiatej hodiny. Informátori zhodne tvrdia, že oblievači nikde nehovorili vinš, ale ihneď oblievali.

Do polovice storočia sa zmenil začiatok oblievania, zvyčajne chodievali ráno medzi šiestou a siedmou hodinou (Guta, Pišpek, Šámšon). Polievalo sa väčšinou už z len hrnčeka (z hrnčokom), v kuchyni alebo v izbe, príp. vonku na podstení. V Gute si dievčatá prehodili cez ramená uterák, aby im voda, stekajúca z hlavy, nezamáčala blúzky a rukávce. Dokonca aj vodu si vopred nachystali a tou ich mládenci oblievali. Vodu zrne maľi narichtovanú. Zišou nuka, začreu si bádog vodu a chľip do óč. Keď sa dievča s mládencom hralo, ten šplechol vodu tam, kde začiahol (hocďe, gde zachrapiu). Aj tu sa všeobecne rozšírilo kropenie voňavou vodou (voňavá voda, voňavka), ktorú si vyrábali najmä z voňavého mydla. Často nechali vo fľaške máčať aj citrónovú alebo pomarančovú kôru, otvor fľaše previazali kúskom plátna, a tak pošpliechali hlavu, vlasy dievčaťa. V Kirti aj naďalej najprv oblievajú vodou a potom pokropia ženy voňavkou. V Lucine oblievajú dievčatá voňavkou a ženy ešte aj v súčasnosti vodou. Aj v Šámšone ešte zvyknú muži oblievať vodou. Zdvorilí oblievači naliali vodu žene na ruky, aby si sama umyla tvár (Lucina).

Avšak v tunajších obciach v poslednom období intenzita oblievania poklesla. V Teranoch chodia mládenci čoraz menej, hoci dávnejšie oni predstavovali jadro oblievačov. Viacej zaužívané je ešte oblievame u chlapcov. Rovnako tu ako i v Gute navštevujú dospelí iba príbuzných a bližších známych. Táto tendencia, charakteristická pre tento kraj, sa prejavuje aj inde. Keď v Gute voľakedy neprišli mládenci do niektorého dievockého domu, tak bolo dievča na poľutovanie, lebo nebolo príťažlivé (nebola zácna) a ani ho veľmi nebrali do tanca. Vychytené bolo to dievča, ktoré mnohí oblievali, to aj viacej žiadali o tanec (tú aj na tanci vrťiľi). Člen rodiny ohrdnutého dievčaťa nariekal podľa posmešného veršíka takto:

Šonka, fľaša na stoľe,

a obľevači ňigďe.

V Pišpeku zase mládencovi, ktorý nevytancoval počas fašiangov dievku, nedovolili oblievať. Samo dievča ho odmietlo a matka ho hrešila: Todi si hu ňepoznau, na fašange si hu ňezavolau aňi na edom taňec! Hat a teraz hu poznáš? Na fašange si hu ňezapískau (t.j. nezašpinil), tak si hu ňeska ňemisíš obľiať! (Keďže nepožiadal dievku o tanec, nezašpinili sa jej šaty od jeho potiacich sa rúk.) Pozvanie a pohostenie mládencov - ako všade - bolo aj tu vo zvyku. Na stole ich čakala šunka, klobása, vajcia, koláče, víno, pálenka. Šunku, klbásu, varenie vajíčka, koláča, šuteméňa, aj víno, aj páľeno. Troška prijedľi zrne a zrne išľi (Banka). Obdarovanie mládencov kvetmi bolo módne len v niekoľkých obciach. V Ďurke dostával nápadník muškát, rozmarín (muškát, rozmarín). V Pišpeku viazali šikovné dievčatá z farebného papiera červené muškáty a ruže, ozdobili ich zelenými lístkami a každému mládencovi dali jednu kytičku.

Mládenci väčšinou neprijali žiaden dar, ani ho nebolo vo zvyku dávať. Miestami „na pamiatku" (na pamiatku) dostávali a aj prijali kraslice (Kirť, Pišpek). Avšak v Horných Peťanoch obdarovali mládencov aj peniazmi, za čo dievčina v ten deň išla zadarmo na zábavu (v 40-tych rokoch obyčajne dostával dva pengő - dva pengove). Malému chlapcovi dávali zvyčajne vajce a na dôvažok aj trocha peňazí (v medzivojnovom období 2-10-20 halierov, v 50-60-tych rokoch 1-2 forinty, novšie 10-20 forintov a od príbuzných aj 50-100 forintov). V Gute sa popoludní dievky a mládenci pochytali a spievajúc sa prechádzali po hlavných uliciach dediny, potom išli na večernú tanečnú zábavu. Na Veľkonočný pondelok bývala tanečná zábava vo viacerých obciach tohto regiónu (Ďurka, Horné Peťany).

V obciach na okolí Pešti pretrvávalo oblievame pri studni približne do prvej tretiny 20. storočia. Je príznačné, že v tunajších obciach (podobne ako v novohradských) chodili mládenci vo väčších skupinách. Prirodzene, aj tu chodievali aj dvaja-traja, ale v Čomáde tvorilo skupinu častejšie 4-5, v Čemeri 5-6-7 a v Peterke 4-5 mládencov. Podľa opisov v Rákoskeresztúre a Veľkej Tarči tiež chodievali mládenci v skupine.182 V Čomáde v 50-60-tych rokoch ešte navštevovali dievocké domy zaradom. Oblievanie vodou sa do dnešného dňa uchovalo, lebo ho považujú za užitočné. Avšak oblievajú už iba hrnčekmi. Našu starú informátorku oblievali jej vnuci na dvore. Jedna žena sa zvykla postaviť na dvor v rubáši (rubáč) a volala chlapcov, aby ju obliali, lebo jej to urobí dobre. Poťe ma obľiať! Mládenci aj tu naberajú hrnčekom vodu z vedra, šplechnú ju dievčaťu medzi oči a keď skáče, ostriekajú aj steny. Rozpráva sa jeden miestny príbeh, podľa ktorého mládenec priviazal dievča za vrkoč o stĺp odkvapu a tak ho pooblieval. V Čemeri mládenci odchádzali zo zábavy okolo tretej hodiny po polnoci a tam sa dohodli, v akom poradí ponavštevujú dievčatá. Najprv išli k tým, ktoré sa im najviac páčili, a potom zaradom k ostatným. Podľa tunajšieho zvyku ich dievčatá nečakali doma, ale po troch-štyroch sa zišli v dome niektorej kamarátky. Mládenci chodievali v 40-tych rokoch v sprievode harmoniky alebo huslí. V jednej skupine ich bolo približne 20, sprevádzala ich dychovka a po oblievaní aj tancovali s dievčatami. Podľa informátorov každá dievka dostala za pol vedra vody. Naliali jej ho na hlavu tak, aby jej voda stiekla po celom tele (od vrchu po spodok ťieklo šecko). Jedna žena si ešte i dnes so smútkom spomína na to, ako už bola oblečená v pekných nových kostolných šatách a obliali ju. Vzápätí sa rozplakala, lebo v nich nemohla ísť do kostola. Nezávisle od uvedených príkladov v Čemeri skoršie zaniklo oblievanie vodou, v polovici storočia chodievali polievať už len s voňavkou (voňavá voda). Mládenec alebo muž s týmito slovami kropí parfumom ženy: Abi si ňeuvedla! Budz zdravá a pekná! Toto je nový vývinový jav, pretože v Novohrade a povodí Galgy dávnejšie oblievači nehovorili nič.

Pretože mládenci chodievali vo väčších skupinách, nepozývali ich dovnútra. Len vtedy pohostili oblievačov, keď ich bolo málo. V Čemeri ich chudobnejší hostili vínom, zámožnejší (možňejší) zasa pálenkou. V Rákoskeresztúre a vo Veľkej Tarči bol rozšírenejší zvyk, že sa dievky zavreli na povale. V takomto prípade na ne mládenci namierili vodné pištole. Aj tu rodičia prezradili, kde sú dievčatá v izbe ukryté.183 Pokiaľ sa oblievačka robila pri studni, často boli dievčatá nemilosrdne zmáčané. Charakteristický je prípad jednej ženy z Peterky: Poľa nás bola stuňa. Najšľi ma chlapci, ľebo ma mama zapredala: - Chlapci moji, ňeviem, de je, tajšľi voľaďe! A tak mu ukazovala mama. Som sa veľmej hnevala na ňu. Tak nás našľi. Dvaja chiťiľi, edon za enu ruku, druhí za druhú, a ta ma viedľi gu stuňi na uľic. Edom po pretku, druhí po zatku: Hádam aňi ňeviem, keľko vedrov išla na mňa. A potom už mama krikom išla: - Už nahajťe to ďiovča, ľebo sa už zatají! Aľe to šaďe bolo po ďed'iňe, ňi ľen u nás! A potom čoskorejpreobľiekať a táť do kostola (Peterka). Na šťastie, tu sa nič zlého nestalo, ale podobne ako v citovanom matranskom príklade, nedajú sa vyrozprávať ani spočítať príhody, v ktorých sa hovorí, koľko dievčat dostalo zápal pľúc, koho udreli vedrom do hlavy a kto kvôli tomu zomrel.

V Peterke mládenci takisto začínali oblievať zavčasu na svitaní. Časť dievčat našli ešte v posteli (ešťe boľi v posťeľí). Mnohé z nich tam poliali vodou. Keď však domáci vodu ukryli, dovtedy kutali, pokiaľ ju nenašli, príp. si ju priniesli zo studne. Len potom poliali dievčatá voňavou vodou (voňačka). Dievčine, ktorá nosila nos dohora, urobili hanbu. V istom dome viackrát namočili bohatú dievku do suda s nazbieranou špinavou vodou a nechali ju tam, ani nič neprijali od domácich. V obciach na okolí Pešti - nezávisle od diferencovaného pohostenia v Čemeri - vždy ponúkali mládencom na oblievačke bohatý výber. V každom dome im dávali jedlo, víno a pálenku. V Peterke odmenila dievka svojho milého vetvičkou rozmarínu a hyacintom, ženích (mladi zať) dostal klinček (kľiňec). V týchto lokalitách takisto mohlo oblievanie trvať do desiatej hodiny. V Čemeri a Peterke musela oblievačka prestať hneď pri prvom zvolávaní zvona do kostola. Popoludní a večer bývala zábava (Peterka, Rákoskeresztúr, Veľká Tarča). V Peterke sa domnievali, že v prvý deň - pre výnimočný a milostivý pôvod sviatku - je zakázané tancovať. Na Veľkonočný pondelok popoludní, keď dievky vyšli z kostola, na moste začala hrať dychovka a mládenci, vyčkávajúci vonku, zobrali dievčatá do krčmy do tanca. Večer išli dievky domov, aby sa preobliekli a potom tanec pokračoval do svitania.

V južných dolnozemských slovenských obciach patrila oblievačka na Veľkonočný pondelok medzi najobľúbenejšie zvyky, napriek tomu, že evanjelická cirkev ju od 18. storočia viackrát zakázala.184 Pozostatky poverových praktík, spojených s tradičnou očistou, sú badateľné aj vo vinšoch oblievajúcich mužov a celé oblievanie aj tuná predstavovalo veselé oslobodenie. Tento posledne spomenutý jav nie je špecifikom iba tohto veľkého regiónu, všade bol spojený s oblievaním. Jednako spomedzi analyzovaných slovenských obcí dostal vari najviac veselosti a jasu na dolnozemskej rovine. V tom sa uplatňuje nielen poslanie zvyku, v ktorom sa odzrkadľuje nadradenosť mládencov a podriadenosť dievčat, ale sú s tým veľmi často spojené dvojzmyselné dialógy a hra medzi dvoma pohlaviami. V tomto kraji sa tiež stali nešťastné príhody. V Békéšskej Čabe tak udreli vedrom jednu dievčinu, že tragicky zomrela. Viaceré dievky ťažko ochoreli následkom ľadovej vody, ktorú na ne liali. Mládenci tu boli často bezohľadní, avšak všetko toto predsa len bolo vyvážené slobodnejšou hravosťou, žartovaním, a rovnoprávnejším vzťahom medzi oblievačmi a oblievanými. Posledný fakt súvisí aj s tým, že v dolnozemských slovenských obciach väčšmi považovali ženu - prinútenú aj k tvrdej roľníckej práci - za spolupracovníčku na rovnoprávnej a partnerskej úrovni.

Zvyky spojené s oblievaním sa v základe všade zhodujú, ale vo všetkých tunajších obciach nachádzame špecifické varianty a tiež spomienky informátorov, v ktorých sa odzrkadľujú zážitky jednotlivcov. V tomto kraji je oblievanie aj v súčasnosti živým zvykom a máločo stratilo zo svojej obľúbenosti. Otec sprevádza svojich synov, mládenci chodia sami alebo v menších skupinách a starší muži radšej sami navštevujú svoje známe a príbuzné. Doba pokročila. Voľakedy bolo treba ukončiť oblievačku zavčasu predpoludním, teraz už začínajú ani nie ráno, ale predpoludním a pokračujú do neskorého večera. Zmenil sa aj spôsob polievania. V prvej polovici 20. storočia je pre tento kraj takisto charakteristické ešte pretrvávajúce trojité rozčlenenie (ktoré sme zaznamenali vo všetkých slovenských lokalitách, odlišujúcich sa iba v časovej realizácii): v medzivojnovom období mládenci ešte oblievali podľa možnosti pri studni, paralelne s týmto sa zaužívalo oblievanie z vedra alebo pohára vovnútri domu, v izbe, stále viac sa zaužívalo polievanie voňavkou a parfumom.

V súčasnosti sa výnimočne, u staršej generácie, medzi dobrými známymi stáva, že symbolicky polievajú aj vodou, ale potom aj oni pokropia svoje známe parfumom. O počiatkoch všeobecného rozšírenia polievanie voňavou „ružovou vodou" oboznamuje údaj Pála GAJDÁCSA z konca 19. storočia.185 Avšak poznajúc fakt, že v Slovenskom Komlóši ešte v polovici nášho storočia oblievali aj pri studni,186 musíme zdôrazniť, že v tom čase sa to stávalo zvyko v prvom rade u pomešťujúcich sa gazdov, miestnej inteligencie, obyvateľov v priemyselnej vrstve.

V níred'házskom skupinovom sálaši Tamás vedia i to, kto v 30-40-tych rokoch ako prvý polieval u nich voňavkou, kúpenou v meste. Dnes je v Níreďháze a na sálašoch polievanie kolínskou vodou živé, otcovia okrem príbuzných a známych pokropia aj svoje dcéry a manželky. Zánik oblievania pri studni vyvolala predovšetkým zmena vkusu. Rodičia nepustili dcéry von, takto oblievajúcich mládencov nepustili dnu a ničím ich neponúkli. Nezávisle na tom v medzivojnovom období v každej dolnozemskej lokalite ešte mládenci vyviedli dievky ku studni. Vovnútri miest (Békéšska Čaba, Níred'háza, Sarvaš) túto praktiku zanechávali rýchlejšie (v 20-30-tych rokoch), ale v sálašoch, ktoré ku nim patrili, zvyk pretrvával do konca druhej svetovej vojny. V tomto období mládenci temer všade hneď po polnoci (prípadne o 3-4-tej hodine: Čanádalbert, Medeš, Poľný Berinčok, Slovenský Komlóš) začali polievať, a len v 40-tych rokoch sa začiatok presunul na 6-7-mu hodinu (Ambróz, Mokra).

V Békéšskej Čabe - nakoľko na Veľkonočnú nedeľu bola zábava - mládenci o polnoci zanechali zábavu a klopkali dievčatám na okno. Tiež medzi sebou súťažili, kto prvý oblieval, dostal kvet, hyacint (kerí buďe prví, ten dostáu piera, cingľe). Inak aj v meste bolo zvykom, že oblievačom (obľievár) zastokli na klobúk kvety. Dievky, žijúce na békéšskočabianskych a medešských sálašoch navštevovali mládenci na koňoch, takisto na svitaní. V Dunaeďháze začínali na svitaní o jednej alebo druhej hodine a búchali alebo klopkali (klopkaľi, búchal'i) na oblok, na dvere. V Poľnom Berinčoku sa dohovorili, kedy začínajú, či o polnoci, o jednej, druhej či o tretej hodine (sa nazhováraľi: o pounoci, o enej, o druhej, o treťej).

V Malom Kereši už ani dievčatá nemohli o polnoci spať, keď niečo kloplo na okne, už podozrievali, že sú to mládenci. Vari ešte väčšmi než ony sa príchodu mládencov tešila matka: Jaj, ďioučence, idu vám chlapci, idu! Aj v Nadlaku sa dievčatá obliekli už po polnoci, aby nezostali v hanbe. Mládenci aj tu búchali na bránu a keď nemohli vyčkať, kým im otvoria, preskočili plot. V Pitvaroši sa snažili, aby dievčina vyskočila rovno z postele a tak ju vliekli ku studni (ač ľen mohli, s posťeľi duriľi dou gu stuňi poľiať). V Sarvaši a na jeho okolí (v Čabačude, Irminčoku, Kardoši) tiež boli hrdí na to, keď dievčatá našli v posteli. Ešťe spaľi, keď tajšou, zobuďiuju, na posťeľi bola. Aj tu boli domáci zahanbení, ak dievča ešte ležalo v posteli. Verili, že bude po celý rok lenivá (ňebuďe čerstvá ceľí rok). Aj vo Veľkom Bánhedeši sotva dievčina zaspala, už jej klopkali na okno. Ak prišiel večer ku dievke nápadník, počkal u nej na polnoc a polial ju ako prvý. Mládenci a dospelí oblievači zvyčajne pozdravili a potom si pýtali vodu. Vtedy sa medzi nimi a domácimi rozvinul žartovný dialóg, v ktorom sa navzájom podpichovali. Niekoľko príkladov:

Békéšska Čaba:

• Zrne smadní! Či máťe vodu?
• A ňi, viskle nám stuňel

Dunaeďház:

• Jaj, takí som smedľí, skoro zomriem!
• Máme víno!
• Ja som robiu, ňi som opiľí. Ňi, ďakujem, ja víno ňekcem, budem opiľí!

Poľný Berinčok:

• Máťe vodu? Som veľmi smední!
• Ňimame vodu. Viskla nám stuňa!

Sarvaš:

• Dobrvo rano! Máte trocha voďe?
• A, ňimame.
• Aľe trochu dajťe, som takí smedľí!

Slovenský Komlóš:

• Má t 'e troška vodu?
• Ňemáme.
• Aľe som smední!
• Sťe poľa stuňi išľi, prečo sťe ňepiľi?
• Aľe veď zrne zabudľi, tak dajťe nám vodu.
• Mi víno aj pivo máme, napiťe sa to!
• Keď ňemáťe, tak mi máme!

Zobrali krčah alebo nádobu na vodu a začali oblievať.

V južných dolnozemských obciach nepoznali slovenské veršíky pri polievaní. V tomto smere je výnimkou Poľný Berinčok, kde dospelí a mládenci vstupovali do domu s veršom, v ktorom si pýtali dovolenie:

Ďiovkina krása

a vlasi do pása.

Dovoľte mi ju obľiať.

Dobrí ďen.

V Nadlaku pozdravné vety obsahujú obrazné básnické vyjadrenia: Prišľi zrne poľiať túto vašu ružičku, žebi nám náhodou ňeviskla (ňezavedla).187 Aj v Malom Kereši si mládenci pýtali dovolenie od rodičov, aby smeli poliať ich dievča. Samozrejme, vždy ho dostali. Dievky sa aj tu na mnohých miestach schovali, v Malom Kereši napr. do ustlanej postele, pod ozdobné periny. Keď ich mládenci našli, svižne vyskočili a výskajúc vybehli na dvor. Medzi mládencami a nimi sa vyvinula ozajstná naháňačka, ale v uzavretom dvore napokon mládenci zvíťazili. V níred'házskych skupinových sálašoch bolo voľnejšie priestranstvo, v takomto prípade utekajúce dievčatá striekali vodnou pištoľou. V päťdesiatych rokoch v Miške ešte oblievali pri studni a podobne ako v Malom Kereši aj tunajšie dievčatá utekali.188 V tomto kraji dievčatá tiež vyvliekli ku studni, dvaja mládenci ich držali a tretí ťahal vodu zo studne a potom oblieval (Békéšska Čaba, Čanádalbert). Ten, ktorý bol obratnejší, púšťal vodu len pomaly, aby tiekla dievčaťu dolu po celom tele. Naľiaľi na hrdlo, žebi tajšlo po chrbte, to sa jim páčilo - ironicky spomínala informátorka z Nadlaku. S vedrom zaľiaujej na kríž, že jej ťieklo na chrbát (Sarvaš).

V Čanádalberte odchádzali zo sálašov skoro ráno a išli rovno do dievoc-kých domov. Všade polievali pri studni. Keď sa aj dievča chcelo oslobodiť, jeden z mládencov vykríkol: Ni je dobre, ešťe ju! A vylial na ňu ešte jedno vedro. Ostatne, mládenci sa na priadkach chválili, ako šikovne pooblievali dievčatá. Kvôli mnohým oblievačom sa vychytené dievčence museli viacej razy, aj päťkrát-šesťkrát preobliekať. Za dve vedrá viľiaľi na chrbát, sa preobľiekať misela (Sarvaš). V obci Nyírlugos v medzivojnovom období dostalo dievča aj tri vedrá vody.189 Poliatie dievčaťa viacerými vedrami vody bolo zvykom aj u Slovákov Banáte a Srieme. Stávalo sa, že naň naliali aj štyri vedrá vody naraz.190

Šikovnejšie, obratnejšie dievča sa vytrhlo z objatia mládenca, uchytilo vedro a aj ono polialo mládencov (Irminčok). Alebo zasa keď dostala dievka priveľa vody, pohrozila: No, veď ťa obľejem zajtra! (Poľný Berinčok) - mysliac tým na utorkovú dievčenskú oblievačku. Keď sa oblievalo v dome, dievky už vopred dobre poschovávali všetky nádoby. Mládenci, aby bol žart úplnejší, všetko poprehadzovali (skazu robiľi - Békéšska Čaba). Alebo zasa vonku dievčatá pozbierali mliečne krčahy, vedrá a kanvy. A keď naozaj nenašli v dome vodu, vyšli ku studni a naplnili nádoby. Rozpustili mládenci často vovnútri obliali dievku rovnako ako pri studni. Šplechli dievčaťu za krk z plného krčaha, kanvy alebo pomaličky liali, aby ju obliali celú. Hlinená podlaha sa neraz zmáčala na blato. Rodičia vopred upozorňovali mládencov, aby oblievali len mierne:

• Mňe pekňe obľievajťe, mňe ňerobťe blato!
• Dobre, apovka, dobre, pekňe budeme oblievať! - sľubovali v takomto prípade mládenci.

Preto vo väčšine domov radšej pripravili lavór a krčah vody, aby sa vyhli nepríjemnostiam. Alebo ich mládenec „našiel" pod posteľou a vytiahol ich odtiaľ. V Níreďháze si dievčatá podobne ako v predchádzajúcich prípadoch prehodili cez ramená šatku, aby sa im nezamočili šaty. Mládencom, ktorí si pýtali vodu, ju obyčajne naliali do pohára. Keď im ju dievčina podávala, hanlivo poznamenala:

• Jaj, dobre! Ťapoznán, ti čert!

Mládenec robil tak, akoby pil a náhle vyšplechol vodu dievčaťu do tváre. Tichší, zhovievaví mládenci požiadali dievku, aby sa nahla nad lavór, a tak jej naliali trochu vody na hlavu. Pritom hovorili: Žebi si zdravá bola (Ambróz)! Žebi si pekná bola (Malý Kereš)! Prefíkaná dievčina požiadala, aby jej naliali vodu na ruky. Ak bol mládenec neskúsený, vyhovel jej a dievčina len na to čakala, náhlym pohybom rukami vychrstla so smiechom vodu do očí a tváre mládenca (zahl'asla mu do oči - Békéšska Čaba, Čanádalbert, Mokra, Slovenský Komlóš).

Ked takie večšie zrne boľi: - No, do ruki, ňi na hlavu!

Tak iba: šmrť medzi oči

(Ambróz)

Pomstiví mládenci robili aj v tomto kraji tvrdé žarty s dievkami. V Malom Kereši nabrali zo suda s pomyjami a poliali nimi pyšnú alebo mládencov odmietajúcu dievku. V poslednom čase v Sarvaši dovoľovali mládencom polievať iba voňavkou. V dedinách na okolí mesta sa v uplynulom období stalo, že polievali a striekali vodou z fľaše, zo sódovej fľaše a potom vždy nasledovala voňavka (Kardoš, Irminčok). V Nadlaku - podobne ako u čemerských mládencov - takisto chodievali oblievať s muzikantmi, a to s dychovkou (trubači). Aj v Mokre polievajú Slováci iba voňavou vodou, ale tamojší Rumuni ešte oblievajú vodou a vyvádzajú dievčatá ku studni.

Zatiaľ čo dievčatá oblievali pri studni, ženy poliali len symbolicky. Od rozšírenia voňavky bývajú všetky ženy v dome pokropené ňou. Susedia, príbuzní a známi muži chodievali oblievať tak ako aj mládenci. Oni najdlhšie uchovali polievanie vodou a bývali tiež hlavnými iniciátormi žartovných dialógov. Avšak ich oblievanie bolo bez akýchkoľvek vrtochov. Keď nedostali vodu, sami si nabrali z vedra, naliali z kanvy alebo napustili z vodovodu. Milšej alebo lepšej známej niekedy aj oni naliali za krk, za golier, aby voda stiekla dolu chrbtom, ale zvyčajne ju požiadali, aby sa nahla nad lavórom:

• Ale zohňi sa, len trošťička ťipoložím!

Vtipná, šikovná žena niekedy zopakovala na blízkom známom aj svoj dievocký trik: - Daj mi do ruki, nakja si! Ešťe som sa ňeumila! - Nadlak. A keď jej muž vyhovel, nemilosrdne mu šplechla vodu do tváre (mu zasiahla do tváre). Aj starší oblievači obyčajne zaželali ženám, aby im padlo na zdravie: Na zdravia ťi! - Sarvaš.

V Poľnom Berinčoku náš informátor v starom veku zložil k oblievačke veršík a zavinšoval ho svojim slovenským spoločníčkam v klube. Hrkotavý veršík je súčasne svedectvom miestami aj dnes existujúcej ľudovej tvorivosti:

Išou som ja po ulici,

pozreu som ťi do zahratki.

Zazreu som tam peknú červenú ružičku,

a bola ona smedlá, zavednutá.

Tak sa ťi, Iľka, spítam,

či ju slobod poľiaťi?

Staršia žena, Ilonka, položartom odpovedala: Dopustím, iba ma polej!

V Békéšskej Čabe a Sarvaši, keď našiel muž počas oblievačky gazdinú ešte v posteli, pošteklil jej podošvy (podošvi jej pošmatkau), a hravo siahol pod perinou ešte aj vyššie. Jeho počínanie sa nepovažovalo za nevhodné, mali to za plnokrvný žart. Oblievanie sa všade muselo ukončiť do 9-10-tej hodiny, aby všetci mohli ísť do kostola. Keď v Sarvaši a na jeho okolí (Čabačud, Irminčok, Kardoš) prišli oblievať poobede, mohli dievky a ženy obliať dotyčných vodou. Tuná ženy v utorok nepolievali, ale podľa tunajšieho zvyku popoludní už ony boli „gazdiné", ony oblievali (ženi boľi gazďinie, tie pol'ievali z vodou). Oblievačov obyčajne vždy usadili a ponúkli jedlom a pitím (s výnimkou Dunaeď-házy, kde chceli mládencov odvyknúť od oblievania pri studni, a preto im nič nedávali). Všade na Dolnej zemi ich zhodne čakala na stole varená šunka, varená klobása, - vajcia, koláče, zákusky, víno alebo pálenka. Mládencom sa nepatrilo odmietnuť pohostenie, všade si museli trochu zajesť. Po vypití však nemohli položiť pohár, aby tak zabránili opätovnému naliatiu (Sarvaš). Ľudová etiketa ich takto chránila pred opitím.

Okrem ponúknutého jedla a pitia na mnohých miestach nedostávali mládenci už nič iné (Ambróz, Čabačud, Čanádalbert, Mokra, Sarvaš atď.). Ak už boli kvety, všetkých oblievačov si nimi uctili (Dunaeďház, Malý Kereš, Medeš, Pitvaroš, Poľný Berinčok, Slovenský Komlóš, Veľký Bánhedeš atď.). V tomto čase kvitli väčšinou hyacinty, narcisy, fialky a sirôtky. Keď bolo chladné počasie, dievčatá pripravovali z papiera aj umelé kvety (Dunaeďház, Pitvaroš, Poľný Berinčok) a tie zastokli mládencovi za klobúk alebo na klopu kabáta. V Níreďháze pripli známemu a príbuznému mládencovi na kabát hyacint a vážny nápadník dostal klinček. Kto vo Veľkom Bánhedeši a Nadlaku dostal kvety, ten sa dievčine páčil, bol jej milý. Nápadníkovi všade darovali klinčeky príp. bohatšiu kyticu kvetov. Chlapčenská oblievačka je v našom storočí všeobecným zvykom, jeho intenzita zoslabla iba v posledných rokoch. Dávnejšie chodievali chlapci tiež ráno, ale dovoľovalo sa im oblievať i za svetla. Teraz chodievajú radšej predpoludním, ale oblievanie sa zvykne predĺžiť aj na popoludnie. V druhej polovici storočia ich rodičia naučili maďarské veršíky pri oblievaní, ktoré sú na maďarskom jazykovom území všade veľmi známe a obľúbené. Varianty, ktoré prednášajú tunajší slovenskí chlapci:

V Níreďháze chlapci v nádeji na obdarovanie vajciami a peniazmi prednášali pri oblievaní krátke veršíky:

Megöntözöm, mint a pünkösdi rózsát. (Popolievam ako pivonku.)

V obci Cipár s maďarsko-slovensko-nemeckým obyvateľstvom slovenskí chlapci (tak ako maďarskí) oblievajú menšie dievčatá voňavkou a väčšie vodou, pričom hovoria tieto verše:

Dávnejšie aj dolnozemskí slovenskí chlapci chodievali s vodou, v ktorej sa máčalo mydlo, pomarančová alebo citrónová kôra. Naliali ju do fľašky, ktorej ústie zaviazali kúskom handričky. V niektorých južných dolnozemských obciach ju nazývali votka (Poľný Berinčok, Sarvaš, Telekgerendáš), v Níreďháze ružová voda. Chlapci všade dostávajú maľované vajcia, novšie čokoládové vajcia a peniaze. Varené vajcia im už neveľmi dávajú, lebo sa stalo, že ich chlapci rozbili o ohradu domu alebo krajnicu cesty. V slovenských obciach bihorských vrchov tiež iba oblievajú (oľevaju). Zvyk je pomerne jednoduchý, menej viditeľný. V Baromlaku mladí ešte do kože zmáčajú dievčence, avšak starší „pekne oblievajú" (pekňe oľevaju), najprv vodou, potom voňavkou (s par-fimom). Pred oblievaním prednášajú tento veršík:

Kristu Pan stal z mrtvich,

aleluja, chvaľme Boha!

V Novej Hute (Rum.) zasa počas oblievačky (obľevačka) hovoria:

Pan Ježiš Kristus stau z mrtvich!

Počas toho nalejú ženám a dievčatám na vlasy trochu vody. Avšak v súčasnosti aj tu a v okolitých obciach (Stara Huta - Rum., Židareň) oblievajú naraz voňavkou aj vodou. Ale dievky - ak ich niekto chce obliať vodou - utečú, nemajú to rady, „hnevajú sa preto" (to sa hňevaľi). Darček nedávajú. Dospelí dostávajú za pohárik pálenky. V Bodonoši chodievajú ešte i dnes so slovenským zrkadlovým prekladom všeobecne známeho maďarského verša:

Ja som maľi zahradník,

radi kvetečku poľevam,

(alebo:

rad kvetečke poľevam)

A vi maťe jednu aľebo dve

(alebo:

Aj vi maťe dve kvetečka)

daťe mi ich poľať?

(alebo:

dajte si jich poľať!)

Niektorý z rodičov dá povolenie: Dame. Potom mládenci oblejú dievčence. Vari najviditeľnejšie je to vo Varzáli, zúčastňuje sa toho celé dedinské spoločenstvo. Vo Veľkonočnú nedeľu popoludní usporiadajú tanečnú zábavu, obyčajne v novopostavených domoch, ktoré ešte nemajú ubitú zem pod podlahu. Domáci prinesú hlinu a tanečníci ju do polnoci napevno utlčú. Mládenci a muži si okolo polnoci zaobstarajú vedrá, krčahy, hrnce a polejú tancujúce ženy. Potom odídu a navštevujúc dom po dome, každé dievčatko, dievku na vydaj či ženu polejú vodou. Tie sú väčšinou v posteli, zobudia ich, odvedú k umývadlu a oblejú s týmito slovami: Abi sťe ňeboľiprašive! Oblievačka (obľevačka) trvá po celý deň. Muži vyzerajú ženy, ktoré sa odvážia vyjsť na ulicu. Chytia ich a odvedú k potoku. Keď je žena odovzdaná, lepšie ju oblejú, ale keď kladie odpor a postaví sa proti nim, traja-štyria muži ju chytia za ruky a nohy a hodia ju do potoka. Na niektorú dievčinu alebo ženu príde rad aj päť-šesťkrát, ak sa jej na ulici vyskytne nejaká práca.

Šibanie a oblievame

Šibanie na Veľkonočný pondelok u zadunajských Slovákov sa v našom storočí už prelínalo s oblievaním. Avšak v prvej tretine nášho storočia ešte na mnohých miestach iba šibali (šibali, šibať, šibáluvať, sibáltak). Ale nie je isté, že dávnejšie všade a všetci udržiavali iba tento obyčajový prvok, nakoľko aj slovenskí osadníci prišli z viacerých miest a v procese usídľovania vo forme ostrovov sa viacej uplatňovali i vzťahy s okolím. Na území západného Slovenska - teda aj v pôvodnom sídle -je charakteristické šibanie spojené s oblievaním, hoci aj tu existujú také menšie moravské územia, obce popri hranici, v ktorých sa iba šibe korbáčom.192 Šibanie u Maďarov v tomto kraji (okolie Nitry, Matúšova zem) sa tiež stalo zvykom, dokonca podľa našej skúsenosti v posledných desaťročiach aj v Nových Zámkoch a pôvodne maďarských (alebo zo dvoch tretín) obciach, ležiacich na juh od nich (Nesvady, Pribeta), kde voľakedy len oblievali, malí chlapci aj šibú (dokonca aj Slováci, prisídlení z Békéšskej Čaby, Malého Kereša, Slovenského Komlóša voľakedy, ako sme videli vyššie-takisto len oblievali, a tu ich mladí tiež šibú). Tamojším chlapcom na trhu a v obchode kupujú malé korbáče so stužkami. Podľa výskumu László LUKÁCSA v nedaleko ležiacich Dolných Salibách a Sládkovičove Slováci prisťahovaní zo Slovenského Komlóša a Pitvaroša prevzali od horných slovenských dedín tu už udomácnenú veľkonočnú šibačku.193 Skúmajúc tento zvyk v širších geografických súvislostiach môžeme konštatovať, že šibanie korbáčom bolo zvykom u Čechov, Moravanov, Nemcov v Čechách a na Morave, vo východnej časti Poľska, v Sliezsku, u slovensko-moravských obyvateľov dolnorakúskeho Moravského poľa a Wienerviertel, u Záhorákov, na Slovácku a Valašsku, Hornej Lužici, vo východnom a západnom Rusku, Brandenbursku, jednej časti Pomoranov a u Kašubov v severnej časti Poľska.194

Veľkonočná šibačka v Zadunajsku bola zaužívaná predovšetkým v niekdajších slovenských obciach, príp. v lokalitách, zmiešaných s Nemcami, a v nich prevzali tento zvyk aj maďarskí obyvatelia. László LUKÁCS ho zaznamenal v obci Bakonybél, Capár, Čerňa, Eška, Jášč, Nagyveleg, Pázmánd, Ráckeresztúr, Súr, Šóškút, Tárnok, Tordas. Emőke LACKOVITSOVÁ našla stopy tejto obyčaje aj v obci Borzavár a Lókút.195 Podľa našich výskumov okrem horeuvedených žije táto obyčaj do dnešného dňa v Číve, Mlynkách, Orosláni, Santove, Síleši, Šárišápe, Tardoši. László LUKÁCS zaznamenal údaje o ňom aj v Peregu pri ostrove Csepel medzi Dunajom a Tisou, a ako sme spomenuli vyššie, autor sa aj v Šáre stretol so spomienkami naň. U zadunajských Slovákov - podobne ako v ostatných slovenských lokalitách v Maďarsku - je význam oblievania živší, v oveľa širšom kruhu sa s ním spájali vyjadrenia a poznámky s poverovým významom a v časti veršov pri šibaní (dokonca aj v ich maďarských variantoch) možno tieto poverové prvky nájsť. Veľkonočné šibanie (oblievanie) -podobne ako v ostatných prezentovaných regiónoch - začínali mládenci zavčasu, na svitaní, a do rannej omše, do bohoslužieb ho museli ukončiť. Keby potom ešte niekto chodil, zosmiešnili ho.

Zadunajskí Slováci súčasne so šibaním všade recitovali verše, pri ktorých možno zaznamenať viacero variantov. Každý šibač si plietol korbáč (šibák) sám. Podľa László LUKÁCSA sa stávalo, že si ho zadovážili od miestneho košikára.196 Na základe našich výskumov si možno všimnúť, že v súčasnosti ich malým chlapcom pletie niektorý starší príbuzný. Varianty korbáčov možno rozoznávať na základe dĺžky šibáka a počtu splietaných prútov. Väčšinu z nich plietli z vŕby. Najrozšírenejší je štvorhraný korbáč, pletený z ôsmich prútov (Čerňa, Eška, Jášč, Santov, Šárišáp, Tardoš), častý je aj deväťprútový gömbölű (okrúhly) alebo hadovitý korbáč (Čerňa, Jášč, Orosláň, Šóškút, Tardoš).197 Ale plietli aj zo šiestich, príp. chlapcom zo štyroch prútov (Tardoš, Tordas).198 Sesťprútový korbáč má jednu stranu vypuklú a druhú plochú, zatiaľčo štvorprútový je dierkový, drsný, menej pekný. V Černi nazývali osemprútový korbáč štirihranatí šibák,199 a deväťprútový okrúhli šibák. V Kestúci tvrdili, že u nich plietli korbáče aj z dvanástich prútov (bou aj z dvanáctich prútov opletení), podľa údajov Štefana LAMIHO sa vyskytovali aj 16-prútové korbáče.200

Vo väčšine obcí uviazali na konci korbáča uzol (Capár, Čerňa, Eška, Jášč, Šóškút, Šárišáp). V niektorých obciach upevnili mládenci na jeho koniec aj stuhy (Santov, Šóškút,201 Tardoš), inde dávali šibačom stuhu dievčatá. Takto sa stalo, že niektorému mládencovi vialo na konci korbáča aj 30 stužiek (Kestúc), podľa László LUKÁCSA aj v Martonvásári, Tárnoku a Tordasi. V posledne menovanej obci dostával nápadník červenú stužku.202 Podľa miestnych obyvateľov je toto novší zvyk (Kestúc). Korbáč chlapcov je kratší, asi polmetrový (Orosláň), mládenecký je oveľa dlhší, dosahuje aj jeden a pol metra (Jášč, Orosláň). Keď sa na Veľkonočný pondelok popoludní pohašteria mládenci, v hneve si s ním neraz udrú medzi oči, po tvári.203 Podľa svedectva informátorov, v Jášči iba šibali. Aj v Orosláni starší ľudia tvrdili, že v obci sa nikdy neoblievalo. Vo viacerých dedinách vedia aj to, že voľakedy len šibali, ale potom aj oblievali (Čerňa, Eška, Mlynky, Šárišáp).204 V niekoľkých obciach si zasa aj najstarší pamätajú aj na to, že u nich naraz šibali aj polievali (Capár, Santov, Síleš, Šárišáp, Tardoš). Dokonca v prvej polovici nášho storočia v Santove jedna časť mládencov iba oblievala, zatiaľ čo druhá iba šibala, príp. vyskytli sa také mládenecké skupiny, ktoré súčasne šibali aj oblievali. (Podľa záznamu z 50-tych rokov už polievali, príp. šibali len školáci.)205

Zanikanie šibania dokazuje to, že v Tardoši a Síleši niekoľko informátorov popieralo, že by v dedine niekedy šibali, pokiaľ ostatní vedia o šibaní a súčasne o oblievaní. V Šáre medzi Dunajom a Tisou v prvej polovici nášho storočia ešte šibali a polievali, neskôr chlapci chodievali s korbáčom, zatiaľ čo väčšina súčasných informátorov pozná iba obyčaj polievania. V bakoňskej Eške šibali asi do druhej svetovej vojny, odvtedy aj v tejto obci oblievajú. Charakteristickou črtou zadunajských dedín je, že obyčajne neponúkali šibačov a oblievačov jedlom, mládenci dostávali nanajvýš pitie. V Černi, Jášči, Orosláni, Santove, Síleši spomínali, že okrem vína a pálenky im dávali aj jedlo, sladké pečivo.206 V Kestúci dostávali víno, v Číve ich neponúkli ničím. Naďalej sa zaužívalo darovanie vajíčka. Mládenci ich vďačne prijímali. V Capári, Černi, Eške dostávali červené vajíčka, v Kestúci, Mlynkách, Orosláni, Santove, Síleši zasa rôznofarebne maľované vajíčka. V Jášči dávala dievčina vajcia len tomu, kto sa jej páčil. V Orosláni dávali vajíčka na stôl do jednej misy, a odtiaľ si mládenec jedno zobral. V Mlynkách zastokla milá mládencovi na klobúk rozmarín, príp. lístočky buxusu a najkrajšie vajíčko darovala dievčina. Zelené výhonky zakrútila do ligotavého staniolu, aby sa ligotali. Červené vajce dostávali mládenci v Pázmánde, Tordasi a hyacint v Tárnoku.207

Aj chlapci si viacej vážili vajce, tak ako v iných regiónoch, hoci vo zvažujúcich sa uliciach Čívu a Santova ich radi kotúľali. Preto v poslednom čase nakupujú pre nich čokoládové vajcia a dávajú im peniaze.

V Santove a Mlynkách sa už na Veľkonočnú nedeľu popoludní alebo večer začala tanečná zábava a mládenci išli zo zábavy šibať do dievčenských domov. Mládenecké skupiny boli sprevádzané harmonikármi, ktorí vyhrávali pesničky po uliciach a pod oknami dievčenských domov. Mládenci si korbáč so stužkami zastrčili do sáry na čižme a vojdúc do domu, pri recitovaní veršíka vyšibali dievčinu korbáčom. Podľa spomienok sa však pri šľahaní iba stužky na korbáči dotýkali dievkinho chrbta. V Santove možno nájsť dva varianty verša, posledný bol viacej rozšírený:

Potom poliali dievča vodou, ktorú si so sebou priniesli a medzitým prednášali nasledujúci vinš; No, abi si sa ňeoškareďila! V Mlynkách posledný text recitovali vtedy, keď - podľa tunajších informátorov - dôkladne vyšibali najskôr dievča, potom jeho matku, aby boli šikovné a svieže. Dávnejšie oblievali dievčence vodou, vyviedli ich aj ku studni, od druhej svetovej vojny ich pod vplyvom blízkosti sa hlavného mesta kropia voňavkou. V oboch obciach večer na Veľkonočný pondelok pokračovala zábava, ktorú v Santove nazývali veľkonočnou zábavou, po slovensky cehom. V Číve sa už po polnoci objavila u dievčat skupina, pozostávajúca z piatich-šiestich mládencov. Keď vošli, hovorili: Došli sme, abi sťe ňeoprašiveli! Potom hovorili verš, ktorý je temer zhodný s veršami zo susednej obce, ktoré sme uviedli, a počas toho korbáčom šibali dievča:

Šibi-ribi,

masné ribi.

Kus koláča

ot korbáča

a jenno vajco.

Potom pohľadali v dome nádobu na vodu (ročka), nabrali zo studne a v závislosti od temperamentu mládencov vyliali na dievčinu celé vedro alebo ju len trošku poprskali. Šibanie je aj dnes živé. (Aj včilek šibajú). Avšak v Číve len dopoludnie Veľkonočného pondelka patrí mládencom (pondelok rano chlapcova šalata), popoludní ich už dievčatá šibali. Podľa tunajšej tradície išli dievky do vinohradov, k prešovniam, a mládencom, ktorí ich nasledovali, dôkladne vyšibali chrbáty. Takú som mu zalepila! Ale to bolo zdraví! V Kestúci sa mládenci tešili, keď našli dievku v posteli. Tam ju vyšibali, aj obliali. Nech dal mládenec akúkoľvek silnú ranu počas recitovania vyššie uvedeného verša,209 zhodného s kestúckym variantom, nemohla sa dievčina nahnevať, lebo tu hovorievali, že voľakedy aj Krista bičovali a prežil to (aj Krista Pána bičuvali a prežiu). Podľa miestnych obyvateľov aj preto silnejšie šľahali dievčatá, aby nemali vredy (abi nemali vredi). Potom ich aj oni pooblievali jednou kanvou vody (s kandlí), alebo vyviedli ku studni, kde ich dôkladne obliali, aby boli obratné, pekné a svieže (abi bola pekná, čistá a frišká). V súčasnosti už aj tu polievajú mládenci iba voňavkou (kolínská). V Kestúci - tak ako v Číve - popoludní na Veľkonočný pondelok bola dievčenská šibačka. V Šárišápe chodili mládenci len tam, kde boli dievčatá. Po šibačke dávnejšie pooblievali dievčatá z krčaha, novšie ich postriekajú zo sódovej fľaše, ukrytej pod kabátom. Vinš pri šibaní je nasledovný:

Šibi-ribi,

masné ribi.

Od korbáča

kus koláča,

červená vajcá

aj bíli peňáz.

(alebo: grajcár.)210

V Tardoši šibanie (šibali) zanechali dávnejšie, v poslednom období jeho existencie chodili už len k príbuzným a známym. O to bohatšie na fantáziu bolo oblievanie: Na začiatku storočia odviedli dievča k válovu a tak naň vyliali vodu, alebo ho odviedli k potoku, nabrali odtiaľ vody a tou ho zmáčali. Neskoršie sa aj tu oblievalo vovnútri izby, ale stávalo sa, že mládenec vyšplechol celý krčah vody na dievku a v pitvore bolo plno vody. Oblievači už nehovorili verš, iba sa objavili a oblievali, kto s krčahom, kto s hrnčekom.

Popoludní po skončení večerných bohoslužieb sa aj tu začínala zábava. Kapela začala maršom, ktorý mládež sprevádzala pískaním (mi mladi sme všecá píšťali). Na svitaní, keď sa tanec skončil, tým istým maršom ukončili zábavu a mladí takisto pískali. V Síleši mládenci oblievali už v nedeľu popoludní. Vopred si nachystali vedro vody a striehli na dievčatá. Ak sa práve prechádzali po ulici, znenazdajky ich poliali. Keď sa však ponevierali a sedeli na lavičke pred domom, vyšustli na ne vodu spoza plota. Dávno mládenci na Veľkonočný pondelok aj šibali a až potom oblievali dievčatá. V tom čase aj tu vyviedli dievky k válovu na napájanie, ktorý vopred naplnili vodou, a do neho namočili dievča alebo ho obliali nejakou nádobou so studničnou vodou. V posledných rokoch šibali už len deti, mládenci polievali. Verše pri šibaní korbáčom v Síleši:

Šibi-ribi

masné ribi.

Kázal kadlec i kalecka,

abi dala dve vajíčka,

abi dala pint vínečka.

A keď ňedá pint vínečka,

šuť po riťi!

Kratší miestny variant:

Šibi-ribi,

másné ribi.

Kazal kallec kucharenke,

žebi dala kus koláča.

A keď ňedá kus koláča,

nech nám dá pint vínečka!

Mládenec alebo chlapec pri odriekaní verša súčasne pošibával dievča, ale pri poslednom slove udrel dievčinu silnejšie (na zadok - ako prezrádza aj text verša). Veľkonočné sviatky boli aj tu ukončené zábavou.

V evanjelickom Orosláni taktiež prišli šibači ráno. Pretože bolo vo zvyku, že dievčatá poriadne ubili, tie si obliekli veľa spodničiek, aby necítili údery. Radšej hovorili dlhší variant verša pri šibaní, lebo aj samotné šibanie takto trvalo dlhšie:

Šibi-ribi,

masné ribi.

Pet koláčkú

za vojáčkú,

(alebo: za šibačku).

Kázal kadlec (kadleč)

aj kadlecka (kadlečka)

abi dala dve vajíčka.

Ešťe tedi kus koláčka

(alebo: ešče k ternu kus koláča).

Kus, kus, kus,

jako černá, bílá hus!

Potom dievku aj v Orosláni vyvliekli ku studni a vyliali na ňu vedro vody, aby bola v tom roku svieža (že bude frišká na ten rok). V takisto evanjelickej Černi bol zaužívaný temer zhodný verš pri šibaní ako v Orosláni, ale tu sú jeho varianty o niečo kratšie:

Šibi-ribi,

masné ribi.

Kázal kallec

aj kallecka,

abi dala tri vajíčka (vajíčki).

Ešče k ternu kus koláča (koláčka)

zajtrá vám doňesem vtáčká!

Pokiaľ mládenec recitoval verš, podľa zvyku pošibával dievča, a na konci dal aj on silnejší úder dievčaťu na zadok. Jednu dievčinu to natoľko bolelo, že v zlosti vytrhla výrastkovi korbáč z ruky a bila ho hlava-nehlava. Ten sa zahanbený sa schoval na povale. Večer mu dievča vynieslo červené vajce, ktoré mu patrilo za šibanie, a snažilo sa ho utešiť: Viš, Pišti, kebi si ma ňevelice bol uluskél, já bi som ťa nebola višibala! Vážneho nápadníka zavolali do domu dievčiny aj popoludní. Rodičia išli na bohoslužby a mladí zostali sami. Silu ľudovej etikety potvrdzuje aj to, že medzi nimi nemohlo k ničomu dôjsť. Odvážnejší mládenec mohol ohmatať dievčaťu nohu nad členkom alebo kolenodnes ironicky konštatujú: kerí bol smelí, domatal aj na koleno.

V súčasnosti už v oboch evanjelických obciach oblievajú len voňavkou (voňavá voda). Ale šibanie je aj dnes s touto modifikáciou populárnym zvykom.

V susednej bakoňskej obci, v Capári, podobne ako v Síleši, začínala oblievačka, príp. šibačka už na Veľkonočnú nedeľu popoludní. Keď v takomto čase dostihli mládenci na ulici dievku, pribehli k nej a dobre ju vyšľahali korbáčmi (šibákmi tú dobre vičákali), príp. obliali. Ako kvôli tvrdému šibaniu, tak aj pre rozšírené oblievanie sa dievčatá najčastejšie poschovávali (čo bolo v zadunajských slovenských obciach zriedkavým javom). Počas prednášania miestneho variantu verša mládenci nešetrili údermi:

Šibi-ribi,

masné ribi.

Kázal kadlec

aj kadlečka

abi dala kus koláčka,

na cibulu grajcár,

na cesnak dva.211

Potom takisto obliali dievku krčahom vody. V súčasnosti aj tu ostriekajú dievčatá sódou zo sódovej fľaše. V blízkom Jášči pred vysídlením Nemcov šibali slovenskí a nemeckí mládenci rovnako. Nemci mali vlastný veršík, recitovaný v nárečí, naša slovenská informátorka si pamätala už len torzo textu, preto sme ho nemohli zaznamenať. Slovenský text je v porovnaní s variantami v zadunajských obciach najdlhší. V súčasnosti poznajú viacej prvú časť, zhodnú s capárskym variantom. Staršia informátorka si pamätala na celý vinš:

Šibi-ribi,

masné ribi.

Kázal kadlec

aj kadlečka,

abi dala na vajíčka.

Ešťe k temu kus koláčka.

Na cibulu krajcár,

na cesnak dva,

abi táto hlava ňebolela,

abi této ruki dobre robili,

abi této nohi dobre chodili,

abi tento chrbet jakživ ňebolel,

a batohi dobre nosil.

A hlava abi múdra bola,

dobre rozumela,

a jakživ ňebolela.

Pochválen pán Ježiš Kristus!212

Vinš, obsahujúci želanie dobra, má text s pravidelným pozitívnym zariekaním, u ktorého sa ochrana zdravia a budúcnosti realizuje prostredníctvom šibania korbáčom. Toto konkrétne takto aj rozumeli, pretože v priebehu recitovania vždy korbáčom šľahli na príslušnú časť tela, končatinu, ktorá sa spomínala v texte. Je veľmi zaujímavé, že v blízkej obci Bakonybél a Borzavár aj v súčasnosti používajú pri šibaní maďarské vinše s rovnakým obsahom a aj v Černi uviedli príbuzné varianty.213 Všetko toto nasvedčuje, že slovenskí osadníci na okolí pôvodne používali slovenský variant tohto dlhšieho textu. Druhá časť vinša pri šibaní zrejme žila v Jášči vo viacerých variáciách, lebo v knihe Štefana LAMIHO si môžeme prečítať variant s úplne odlišným obsahom.214

Aj mládenci v Jášči chodievali tak skoro, že často našli dievčatá v posteli. Najprv vyšibali najmenšie dievčatá, potom staršie, dievky na vydaj a napokon matku. Na záver vždy dodali: Na zdraví! Šibanie v Jášči - tak ako v Kestúci - vysvetľovali ako pamiatku na bičovanie Krista. Aj v Šóškúte vyšibali každú dievku a ženu. V poslednom čase chodili len chlapci a dospievajúci chlapci, uchádzači o dievku už tento zvyk nevykonávali. Tu sa k šibaniu viazala nasledujúca poverová predstava: tento zvyk vykonávajú preto, aby bola dievka šikovná, zdravá, ďalej, aby z nej sňali všetku nečistotu, aby opeknela.215 Variant tohto textu z blízkeho Tárnoku publikuje László LUKÁCS:216

Šibi-ribi,

masné ribi.

Kázal kallec

aj kallečka,

abi dala tri vajíčka.

Jenno bílé, dve červené,

ešče ternu kus koláčka,

odmíňaj sa od korbáčka!

V  bakoňskej Eške v poslednom období šibania mládenci nechodili do dievockých domov, ale striehli na dievky na ulici. Popoludní sa potulovali po ulici, čakajúc na dievčenskú obeť. Korbáč si ukryli pod kabát, aby dievčatá netušili ich zámery. Keď niektorú z nich chytili, vyšibali ju a medzitým po slovensky, potom po maďarsky recitovali vinše. Počas vinša šibali korbáčom a na jeho konci väčšmi šľahli dievčine na telo. Slovenský variant vinša je zhodný s kratšími textami na okolí:

Šibi-ribi,

masné ribi.

Kazal kadlec

aj kadlečka,

abi dali tri vajíčka.

Ešče k ternu kus koláčka.

Maďarské varianty z Černe, Martonvására, Pázmándu, Ráckeresztúra a Tordasa, prezentované Lászlóm LUKÁCSOM, pozostávajú z viacerých riadkov.217 Je možné, že v Eške poznali niektorý dlhší variant, ale mohli ho v dôsledku uplynutia viacerých desaťročí od zanechania tohto zvyku aj zabudnúť. Zlomok zaznamenaný v r. 1991:

Keléses, keléses ne légy,

esztendőre mégfrissebb légy!

(Nech nie si vredovitá, vredovitá,

na budúci rok nech si ešte sviežejšia!)

V  protiklade s mládencami malí chlapci chodili šibať z domu do domu zavčasu ráno. Tento zvyk — ako sme už spomenuli - zanikol v 40-tych rokoch. Aj v Sáre na juh od Pešti sa už len starší pamätali na to, že voľakedy chlapci šibali: Ďeťi ta došli šibať. Aj tu si plietli svoje šibáky z vŕby. Texty vinšov boli krátke (možno aj následkom zabúdania), ale týchto pár riadkov sa úplne líši od zadunajských variantov.

Holé kosťi,

ňemá masťi.

Počas prednášania textu šľahali mládenci dievčatá po členkoch (šibali po črenkoch). Mládenci aj tu začínali oblievanie už v nedeľu popoludní. Dievčatá a ženy nemali odvahu ani vykuknúť na ulicu, lebo by boli na ne z vedra vy-šustli vodu. „Skutočné" oblievanie sa odohrávalo na druhý deň. Mládenci chodili po dedine vo väčšej, 7-10-člennej skupine (ich počet pripomína skupiny v obciach na okolí Pešti), dievčatá vyviedli k vahadlovej studni a obliali ich od hlavy až po päty. Tak ako pri dolnozemskej obyčaji mládencov pozvali dovnútra a pohostili ich šunkou, klobásou, vajciami a tiež vínom. Aj v súčasnosti tu polievajú voňavkou. Tak ako inde, aj v Šáre bolo treba oblievanie ukončiť do 10-tej hodiny, aby sa každý mohol zúčastniť veľkej omše. V tento deň usporiadali večer v krčme tanečnú zábavu, ktorá trvala do rána. V obyčaji oblievania v Šáre môžeme zaznamenať špecifický charakter: tu sa stretli a navzájom splietli mnohé časti obyčajových prvkov zadunajských a dolnozemských slovenských zvykov, v porovnaní s oboma má zvyk v Sáre väčší obsah a súčasne plní preklenovaciu úlohu, úlohu mosta medzi týmito dvoma veľkými regiónmi.

Bežným zvykom v obciach povodia Galgy a Novohradu bolo, že krstná matka na Veľkonočný pondelok obdarovala svoje krstné deti. V Pišpeku ich navštívila popoludní po večerniach. Dávnejšie priniesla len dve-tri maľované vajíčka a niekoľko cukríkov, v poslednom čase darovala čokoládového zajačika, - vajcia, pomaranče, a ďalšie lahôdky. V Jači a Gute takisto popoludní išla krstná matka s darmi a okrem čokolád a cukríkov piekla zvieracie figúrky (napr. v Gute kačky) a darovala krstňatám aj šaty. V Banke takisto dávala sladkosti a zvieracie figúrky, medovníkové koníky, ktoré sama piekla, a ktoré dávali do okien takisto ako mikulášske darčeky. Nezávisle na tejto návšteve krstní synovia chodievali vždy na Veľkonočný pondelok oblievať svoje krstné matky. Aj tento pekný zvyk už zanikol.218 V Répášskej Hute v Bukových horách dostával krstný syn darček (vajcia, čokoládu, cukríky) od krstných rodičov vtedy, keď prišiel krstný otec do ich domu oblievať.

VEĽKONOČNÝ UTOROK

(veľkonoční utorok, úterek, vtorek, tretzi dzeň)

Do polovice nášho storočia sa na mnohých miestach ako ľudový pozostatok niekdajšieho trojdňového sviatku zaužívala žartovná dievčenská oblie-vačka, ktorá bola jednotne ponímaná ako odpoveď na oblievačku z predošlého dňa. Pôvodne bol tento zvyk rozšírený všade, hoci vo väčšine zadunajských obcí odumrel zrejme už dávnejšie. Aj v strednom veľkom regióne Maďarska je už len spomienkou. Najdlhšie sa udržal medzi Slovákmi na severovýchode Maďarska a v Bihore. Podľa národopisného atlasu Slovenska sa v čase výskumu táto obyčaj vyskytovala už len na málo miestach, ale v medzivojnovom období bola ešte bežná. V Maďarsku sa takisto väčšmi zachovala na východnom území.219 Tento zvyk bol v porovnaní s pondelkovou oblievačkou všade hlučnejší a veselší. Dievky svoje víťazné šibalstvo nad mládencami oslávili žartovným rozkrikovaním a mládenci a muži utekali pred bojovnými oblievajúcimi dievčatami s predstieraným strachom alebo niekedy s ozajstnou panikou.

Okrem podobných, príp. zhodných obyčajových prvkov sú citeľné aj menšie-väčšie regionálne a lokálne varianty. V slovenských obciach Zemplínskej hornatiny sa dievčatá všade zišli práve tak ako mládenci a v skupine chodili z domu do domu, aby obliali každého mládenca (každiho parobka olevac). Časť mládencov utiekla, ale dievčatá ich vytrvalo vyhľadávali (ajpoutzekaľi, aľe veckaj žme našľi a žmejich oľevaľi - Fizér). Mládenec, ktorý kládol odpor, dostal viac vedier vody. Keď dostihli mládenca na ulici, obkľúčili ho, hrnčekmi vody dôkladne premočili. Vodu si dievky nosili vo vedierkach (vederká), a plechových kanvách (badok), ktoré si naplnili v studniach a potoku. Na mládenca ju vždy vyšplechli rýchlym, obratným pohybom. Niektoré dievča po obliatí vodou v posledných rokoch pokropilo mládencov aj voňavkou (pahňaca voda -Stredná Huta). Vo Filkeháze dievčatá, polievajúce v skupine, oblievali vodou.220 Po oblievačke rodičia tiež pozývali dievčatá dovnútra a ponúkli ich zákuskami a pečeným mäsom. Keď to dievky nechceli prijať, poďakovali sa a išli ďalej (Malá Huta, Veľká Huta).

Dievky dostávali od mládencov aj kraslice (pisanki - Malá Huta, Veľká Huta). Mládenci vracali tie, ktoré im v predchádzajúci deň darovali dievky (Stará Huta - Óhuta). Dokonca vo Veľkej Hute bolo ľudovou normou, že mládenci museli dať všetko to, čo dávali dievčatá (oňi to museli dac, čo dzivka dala). Vo Vágášskej Hute sa vyvinulo zaujímavé riešenie: Keď dievčence obliali mládencov, vždy im dávali maľované vajcia, ktoré priniesli so sebou (keď dzevčata oľevaľi, ňesli pisanki všelijake). Na konci oblievania mládenci zo žartu hádzali na dievčatá vajcia (jak sa dokončelo, tak rucali vajca). Ak náhodou nebolo vajce uvarené natvrdo, vylial sa jeho obsah dievčine na šaty.

V Malej Hute dávnejšie aj ženy chodievali k príbuzným mužom a oblievali ich vodou. Ak sa dnes náhodou objavia, aj ony kropia voňavkou.

V matranských slovenských obciach sa do dnešných dní uchovala oddelená ženská a dievocká oblievačka. Tu sa aj dnes oblieva vodou. Ak uvidia na ulici známeho muža, ponaháňajú ho a dôkladne ho oblejú. Preto sa mládenci a chlapi vyhýbajú studniam na ulici. Ženy a dievky - aby ich oklamali - si vedrá a kanvy plné vody poskrývajú v kríkoch a tak sa ponevierajú po okolí, akoby nič nemali. A keď tade niektorý muž predsa len nevinne prejde, oblejú ho aj dvoma vedrami vody, zhruba dupľovane (duplázovaľi) v pomere k množstvu vody od mládencov. Ženy sa schovávajú za brány a keď tade prechádza nejaký muž, oblejú ho vodou ponad bránu s výkrikom: Naťe! Tak vám treba! V práci alebo na ulici na ceste z roboty oblievali ženy mužov aj tak, že si ukryli pod kabáty a šatky krčahy (cedák) alebo fľaše plné vody, a priblížiac sa k mužom, od chrbta vyšplechli vodu na nich,   pričom aj ony vykrikovali to, čo im muži počas oblievania priali: Abi si ňebol prašiví!

Vo Fiškalitáš Hute sa jeden manželský pár aj dnes vzájomne oblieva, v pondelok muž, v utorok žena. Žena sa tajne vytratí von, v nejakej nádobe si prinesie vodu a náhlym pohybom strhne z manžela prikrývku a poleje spiaceho alebo leňošiaceho muža na celom tele. V Novej Hute (Bukkszentkereszt) dievky vládli na ulici. Mládenci, aby sa vyhli oblievaniu, sa zakrádali domov popod záhrady.

Dievčenskú oblievačku na veľkonočný utorok v Novohrade, povodí Galgy a na okolí Pešti charakterizovalo predovšetkým prekvapenie. Žebi ňezbadau keď tašou do susedí, aľebo voľačo, prišla ďiovka, hňed načuhla hrnčokom! (Čuvár). Na väčšine miest obliali mládencov nepozorovane, zozadu. Všeobecne všade ich obliali len vtedy, keď išli tade, kde bývali. Napr. v Pišpeku si dievka nachystala vedro vody a vyliala ho na mládenca, vracajúceho sa z roboty. Keď prešľi, ja za to vedro vodu šmok na ňich. A ja som ušla. Stávalo sa, že aj nevesty vracali oblievanie. Jedna mladá žena z Horných Petian vystriehla muža, ktorý ju dobre oblial a aj ona ho dôkladne poliala. Avšak v Horných Peťanoch oblievali v poslednom štádiu života tejto obyčaje už len vtipkujúce dievky. Aj tu sa stalo, že z pomsty - ako to robili aj mládenci - obliali nadutých mládencov pomyjami. Keď náhodou mládenci spozorovali zámer dievčat, zutekali. Keďže vedeli bežať lepšie, nie vždy ich dievky dostihli (Banka). Stávalo sa aj to, že dievky navštevovali aj mládencov v susedstve: Ja som zvikla u Veckov poľievať (Jača). Išli k takému mládencovi, ktorý ich tiež oblial: Keď sťe nás prišľi obľievať, aj mi zrne vás! - Lucina. Ale aj v tomto prípade niesla dievka so sebou vedro vody a keď ju nepozorovane vyšplechla na mládenca, až potom povedala: Keď si ma ti obľiau, tak obľejem aj ja ťeba!

Neraz išli dievčatá už zavčasu na svitaní, prekvapili mládencov v posteli, obliali ich hrnčekom vody (Guta). Ale v medzivojnovom období toto vykonali len blízkemu známemu. V Šámšone sa viacero dievčat združilo a vyzerali mládencov. Napr. schovali sa za kôlňu a keď tade niektorý z nich prechádzal, z potoka nahranou vodou ho všetky hrnčekmi tak pooblievali, že premokol na kožu. Nech skúšal utiecť na ktorúkoľvek stranu, odvšadiaľ bol oblievaný, lebo ho prefíkané dievčatá obkľúčili. V Teranoch bolo zaužívaným zvykom, že dievčatá obvykle navštevovali mládenecké domy. Pretože mládenci vedeli, že prídu, ukryli sa na povale alebo utiekli do krčmy. Ale ani oni sa nemohli zachrániť pred oblievačkou. Ukrývanie sa mládencov na povale sa stávalo aj inde (Ďurka). Časť mládencov sa, samozrejme, vzdala, aby sa dievky zabavili, hovoriac, že sa to dá vydržať: To toľko vidrží človek! (Šámšon). Keď dievčatá vychrstli vodu na mládenca, ihneď utiekli, nikde nedostali darčeky.

V Lucine dostávali dievčatá hneď po oblievačke vajcia, koláče, ba aj peniaze. V Ďurke jedna matka (manželka kováča) už vopred povedala dievčatám, aby bezpodmienečne prišli obliať jej syna. Preto ich tiež pohostila, ba navyše im darovala aj bábiku. Nášho informátora v Čomáde jeho manželka i dnes oblieva, tak ako to robia matranské manželky. Mládenci a muži v Peterke sa zavčasu ráno ponáhľali na stanicu, aby stihli ísť na vlak do Pešti, keďže v obci väčšina robotníkov dochádzala do roboty. Avšak toto ráno sa odvažovali ísť len stredom cesty, lebo dievky mali na kamenných ohradách vopred pripravené nádoby s vodou a ktorý muž na to pozabudol, tomu ju vyliali vodu za krk.

Vo väčšine slovenských obcí na Dolnej zemi bol tento zvyk zaužívaný medzivojnovom období. Aj tu bol postavený na momente prekvapenia. Je nápadné, nakoľko aktívne a iniciatívne boli v tomto kraji aj ženy. Takýto poznatok máme aj z matranských obcí, a čiastočne aj z obcí v povodí Galgy, ale v oveľa menšej miere. V Békéšskej Čabe na veľkonočný utorok na svitaní obliali ženy, ukryté na voze, gazdov, ktorí sa na vozoch ponáhľali na svoje polia. Boľi takie besnie žeňičke, ženke. V Poľnom Berinčoku, Nadlaku ženy obliali tých mužov, ktorí ich neprišli pooblievať. Často dostihli suseda alebo príbuzného ešte ležiaceho v posteli: No, viďíš! Toto je za to, že si ma ňeprišou obľiať! (Nadlak). V Poľnom Berinčoku aj dievky vyhľadali tých mládencov, ktorí ich išli polievať. Prirodzene, aj ženy tu navštevovali tých mužov, ktorí ich poliali. Avšak pre ne toto bola zámienka na žartovné oblievanie: Teras ťi vrátim, čo si mi včera dau! (Poľný Berinčok). V Ambróze sa jeden mládenec natoľko bál na oblievačke ženy, tety Žofky, že sa pred ňou vyšplhal na strom. Ale tá mu pohrozila: Ti si ma tak obľiau, že ja teras ťeba tak obľejem, že ťi aj po gatach buďe voda ťiecť!

Dievky v Slovenskom Komlóši taktiež išli pre túto príčinu na svitaní ku mládencom a ešte v posteli ich obliali. V Pitvaroši a Veľkom Bánhedeši poliali mládencov doma iba zo žartu. Ale stávalo sa, že ich aj vyzerali a ponad bránu obliali vodou: Išou stade a ponad vráta: Žumes! V Níreďháze ešte aj v polovici nášho storočia vracali mládencovi oblievačku. Keď sa mládenec nechal, dievčina ho obliala pekne, ale keď sa vzpieral, celého ho obliala vedrom vody. (Podobné riešenie pozri vo Varzáli.) Prefíkanejšie dievčatá aj tu išli veľmi zavčasu k mládencovi a naliali mu za krk ešte v posteli. Ale v Nadlaku dievky a nevesty obliali aj nič netušiacich mužov, idúcich po ulici. Darmo sa pokúšali pridať do kroku, mladšie a obratnejšie ženy ich dobehli. V Ambróze a Pitvaroši už na svitaní vyniesli vodu na povalu a cez otvor na vetranie ju vyliali na mládenca, ktorý išiel okolo. V Ambróze jeden z nich vbehol do domu, zatiaľ čo dievka zišla z povaly a obaja sa navzájom začali polievať. Vyliali na seba toľko vody, pobehujúc sem i tam, že tiekla po izbe, pitvore a aj na podstení (pod gangom). V tomto kraji robievali dievky aj to, že sa prechádzali po ulici s fľaškou vody, ukrytou za chrbtom, pustili sa do reči s mládencami, v nestre-ženom okamihu vyliali na nich vodu a útekom sa zachraňovali (Ambróz, Békéšska Čaba, Pitvaroš, Poľný Berinčok). V Békéšskej Čabe sa v niekoľkých rodinách tiež stávalo, že rodičia čakali na oblievačku dievok: Bože chrán, žebi zrne ňeboľi tajšľijich Miška obľiať!

V poslednom období dievky v Čanádalberte - trochu sa protiviac tomu, že mládenci ešte oblievajú vodou - pokropili mládencov iba voňavkou. Maďarské dievčatá, ktoré sa výmenou obyvateľstva dostali zo slovenskej Dolnej zeme do Slovenského Komlóša, v prvých rokoch pobytu - v súlade so zvykom, zaužívaným v pôvodnom bydlisku - oblievali mládencov už na Veľkonočný pondelok popoludní. Keďže utorkový zvyk dievčenskej oblievačky tunajších slovenských dievok už zanikol, aj ony upustili od oblievania. V každej bihorskej slovenskej obci je všeobecne obľúbenou obyčajou dievčenská a ženská oblievačka. Dievky a ženy vychádzali skoro ráno. V Novej Hute (Rum.), Starej Hute (Rum.) a Židarni pooblievali mužov ešte v posteli, ak z nej nevyskočili. Potom ich pokropili aj voňavkou. Dievky prednášali ten istý vinš ako mládenci a chlapci. V týchto troch obciach dievčatá dostávali aj malý darček, ale veľké dievky nie.

V Baromlaku, Bodonoši a Varzáli patrilo dievkam a ženám nedeľné predpoludnie. V Baromlaku okrem dievok chodili oblievať ženy, v Bodonoši dievky a mladé nevesty (ďevčata a mlade ňevešti), vo Varzáli najmä dievky. V Bodonoši si uviazali na chrbát koše a tak chodili polievať(obľevačka) mužov a mládencov. Mládenci sa aj tu pokúšali uniknúť, ale napokon bol každý dostihnutý. Podľa zvyku po oblievaní darovali oblievajúcim ženám vajcia, ktoré na záver spoločne konzumovali. Aj vo Varzáli išli z domu do domu, príp. vystriehli mládencov na ulici a ponad plot vyšpechli na nich vodu. Keď dievčatá dochytili niektorého mládenca, požiadali ho, aby sa dal obliať: No, pekňe sa mi daj obľať, ľebo ač ňe, tak buďe ťi beda! Namysleného, vzdorovitého a protirečiaceho mládenca množstvo dievčat napokon premohlo a od vrchu naspodok zmáčalo (zľaľi ho do ňitki). V týchto posledne menovaných obciach sa popoludní odohrávalo súperenie dievok, žien a mládencov. Podľa našich informátorov toto bola skúška, že ktoré pohlavie je silnejšie (kto bol močnejší - išlo aj o silu). Vzájomne sa oblievali. Raz ženy, inokedy muži utekali dovnútra domu a zachraňovali sa. Nedbali o to, či je voda čistá alebo špinavá, močiarna. Vo Varzáli vyliezli útočníci na strechu a aj cez komín liali dnu vodu. Často už voda v izbe siahala aj po kolená. Keďže v obci sú drevené domy, zvnútra vyvŕtali na stenách diery a nechali vodu vytiecť von.

V niekoľkých slovenských obciach v Zadunajsku - ako sme vyššie videli - dievčatá oblievali a šibali mládencov už v pondelok popoludní.221 V ostatných obciach sa toto odohrávalo na veľkonočný utorok, ale v Zadunajsku zanikol tento zvyk oveľa skôr. Len niekoľko torzovitých pamiatok uchováva ešte niekdajší zvyk, ktorý priniesli obyvatelia so sebou, totiž na západnom Slovensku a niektorých miestach stredného Slovenska takisto v tento deň dievčatá šibali mládencov.222 V Kestúci v dvadsiatych rokoch zavčasu ráno aj veľké dievky chodili šibať. Recitovali ten istý vinš ako mládenci, ale ony nedostávali darčeky. Potom to niekoľko rokov vykonávali len malé dievčatá. Aj v Tardoši na začiatku storočia dievky šibali mládencov. Dostávali za to vajcia. V Mlynkách, Síleši a Šárišápe v medzivojnovom období dievky iba oblievali. Naše najstaršie informátorky vo svojom dievčenskom veku chodievali ku svojim príbuzným a známym. Dievčatá na vydaj vystriehli mládencov a náhle ich prekvapených zmáčali, vrátiac im tak ich oblievačku. V Šárišápe - ako v Békéšskej Čabe -obliali dievky aj chlapov, ktorí sa v tomto čase vracali na vozoch domov. V bi-horskom Baromlaku sa k Veľkonočnému utorku viazal ešte jeden obyčajový prvok: Tu v tomto dni chodili do poľa a čistili tam studne (choďiľi vicisťiť studňe v chotári). Toto zopakovali na Turice (na Turice).

Týmto sa ukončila veľkonočná kavalkáda zábavy. Stále pribúdajúce jarné a letné práce čoraz viacej odvádzali ľudí od akejkoľvek formy relaxácie a pozornosť sa upierala na poľnohospodársku činnosť. Veľká noc zostala milou, posilňujúcou spomienkou. Zrne maľi tri dňi sveta - charakterizovala Veľkú noc žena z Novej Huty (Újhuty), akoby sa s ňou lúčila.

BIELA NEDEĽA

(Biela ňeďeľa, Bílá ňeďela)

Prvá nedeľa po Veľkej noci bola voľakedy u katolíkov dňom prvého prijímania (prví raz spovedali aj prímali - Čemer, Jášč). Keď som do treťiho klasa chod'ila — Čemer). Jáščania chválili sviatočné a biele šaty, ktoré sa pri tejto príležitosti kupovali chlapcom a dievčatám: V ten čaši velice pekňe bolo. Ďeťi bílích šatách, jak ňevesti alebo mladožeňích.

Dávnejšie sa v niektorých evanjelických obciach v tomto čase konfirmovalo a dvanásťroční mladí po prvý raz prijímali Večeru Pána (keď dvanác rokách boľi, tedi spovedali - Terany).

JURAJ

(Ďúra, Ďura, 24. apríl)

Na základe dávnej ľudovej tradície považuje slovenská a maďarská národopisná literatúra deň Juraja za počiatočný deň jarných obyčají. Je to deň, ktorý oddeľuje zimu, resp. jar od leta.223 Ešte i dnes - ako pozostatok tohto všetkého - možno v ľudovej pamäti nájsť veľa povier, poverových úkonov a ľudových právnych obyčají.

Sťahovanie nájomníkov. Najímanie pastierov. Prvý výhon
Do polovice nášho storočia sa na Juraja (a na Michala) sťahovali nájomníci bytov (árendáši: Békéšska Čaba, Čanádalbert, Nadlak, Pitvaroš, Sarvaš, Slovenský Komlóš). V tento deň sa zvyčajne vyháňal dobytok na pasienok (statok vihanaľi, viháňali stádo - Alkár, Ambróz, Banka, Békéšska Čaba, Capár, Čabačud, Čemer, Čerňa, Elek, Eška, Ďurka, Fiškalitáš Huta, Horná Huta, Jača, Malý Kereš, Orosláň, Pišpek, Poľný Berinčok, Santov, Sarvaš, Síleš, Slovenský Komlóš, Šára, Tardoš, Vágášska Huta). Miesto diania: blízky pasienok (najáráš: Békéšska Čaba, Malý Kereš, na pašu: Ďurka, Malý Kereš, Vágášska Huta, na pasienok: Eška, na páškov: Sarvaš, Sára). Vzťahovalo sa to v prvom rade na rožný statok: Ten bol prví ďen, ked sa viháňala lichva (Santov). Kanás je celú zimu ven, na svatého Dúra aj kravi vihaňá (Capár).224

Prvý výhon sa nespájal výlučne iba s dňom Juraja, v závislosti od počasia to mohol byť niektorý deň (Ambróz, Jača) po Jurajovi (po Ďúre), príp. v dolnozemských a súčasne horských obciach najčastejšie prvý máj(Békéšska Čaba, Bodonoš, Čanádalbert, Dunaed'ház, Fizér, Guta, Kardoš, Malá Huta, Mokra, Nadlak, Šámšon, Vágášska Huta, Veľká Huta), alebo niektorý nasledujúci deň, až do 10-teho mája (Ambróz, Mokra, Sarvaš, Síleš).225 Toto bolo pre dolnozemské obyčaje pri výhone zvierat všeobecne charakteristické. Zodpovedalo tomu aj najímanie pastierov.

V Békéšskej Cabe v minulom storočí najímali na obdobie od Juraja do Martina,226 v Slovenskom Komlóši do Ondreja. Do tohto času, príp. dokedy nezačali mrazy, chodil tiež dobytok na pašu (to isté aj v matranských obciach). V Ambróze tých pastierov, ktorí pásli na makovských pustách po celé obdobie, najímali do Michala (príp. aj v iných lokalitách: Alkár, Čemer, Malý Kereš, Répášska Huta, Sarvaš - o tomto podrobnejšie pozri stať o zvykoch v jesennom období). V Békéšskej Čabe pri prvom výhone išla s pastierom aj manželka, tá prevzala od gazdiniek dar vo forme slaniny a chleba, ktoré boli zabalené v papieri, aby susedky nevideli, aký dar dali pastierovi. Avšak v matranských obciach toľkokrát dávala rodina napr. kraviarovi, koniarovi, gondášovi a koziarovi obed, koľko domácich zvierat vyháňali do ich čriedy a aj ich plat týchto pastierov sa (tak ako inde) určoval podľa tohto. Podľa Mangu vo Veňarci v tomto termíne vyháňali aj kone na pašu.227 Vo Filkeháze v tento deň vyháňali rožný statok, ale pastier každý rok aj trúbil po celej dedine, aby mal dobytok dobrú pašu.228

Pasenie rožného statku pred dňom Juraja bolo prísne zakazované. Samuel TESSEDIK medzi zneužívaniami, ktoré sa dejú, spomína ako piate pasenie dobytka na lúkach pred dňom Juraja, „lebo hovädo žerie len ústami, ale štyrmi nohami a ôsmimi nechtami šliape po tráve a zemi."229 V tom istom čase na viacerých miestach dovoľovali do Juraja pasenie husí na lúkach ale od tohto dňa ho zakazovali, tvrdiac, že potom už tráva rastie na seno (Banka, Nova Huta - Rum.). V Teranoch od dňa Juraja nevypúšťali žiadnu hydinu, aby „mohlo všetko rásť" (žebi šecko riaslo). Dovtedy aj ošípaným umožnili, aby sa pásli na pšenici, ale od tohto termínu bola hájená, lebo už išla do stebla a prasatá by odhryzli klas (id'e do sáru žito, tak klas odhrizie - Kardoš, Terany). Ani v Al-kári nemohli zvieratá ísť od Juraja na lúky, až po kosení.

Tradovalo sa, že od dňa svätého Juraja už fúka teplý vietor: Szent Györgytől Szent Mihályig akárhonnan fúj a szél, meleg az. Szent Mihálytól Szent Györgyig akárhonnann fúj a szél, hideg az. (Od svätého Juraja do svätého Michala nech odkiaľkoľvek fúka vietor, je teplý. Od svätého Michala do svätého Juraja nech odkiaľkoľvek fúka vietor, je studený - Kirť, Poľný Berinčok). Vzťahovali to aj na ľudí: Addig ne feküdj le a földre, még Szent Görgy el nem jön. (Dovtedy si nelíhaj na zem, pokiaľ nepríde svätý Juraj - Kirť.) György-napkor minden bokor szállást ad. (Na deň Juraja dáva každý krík prístrešok - Poľný Berinčok.) V Slovenskom Komlóši žije iba spomienka na právnu obyčaj, že sa noční strážnici museli hlásiť od deviatej hodiny večer do tretej hodiny ráno. V niektorých slovenských novohradských obciach (Rétság) zasa tesne pred dňom Juraja do polovice 20. storočia čistili mládenci studne v chotári obce. Tak ako v iných obciach tohto kraja (ale aj na sviatok), keď skončili, chodili z domu do domu a vyberali dary (vajcia, slaninu, údené rebro - huďenie rebríke). Časť toho predali a z týchto peňazí si najali cigánskych muzikantov na jurajskú zábavu, ktorá trvala do svitania. Ak by niektorú dievčinu neboli vytancovali, jej matka by sa ihneď bola sťažovala u mládeneckého richtára, že ona tiež dala mládencom vajcia. Takto aj ju museli pozvať do tanca, i keď by nad ňou ohŕňali nos.

Čas siatia a sadenia

Deň sv. Juraja alebo jeho týždeň bol jedným z najdôležitejších termínov jarného siatia. V Bodonoši hovorili, že Juraj vyháňa mužov z krčmy na pole, preto sa na neho hnevajú. (Ďuro vihaňa chlapoch ze krčmi ven, abi si už roboti! Chlapi sa hňevaju naňho, že ich vihnau von z krčmi. Nástup dobrého počasia na siatie odzrkadľuje aj žartovné békéšskočabianske porekadlo: Kto na Dúra v bund'e, širici chodí, k tomu ňepojd'eme na pravdu. Do konca apríla bolo treba všetko posiať. Kukuricu (kukuríc, kukurica) siali na deň Juraja alebo v tom týždni, nanajvýš do prvého mája (Ambróz, Békéšska Čaba, Čabačud, Čanádalbert, Čemer, Dunaeďház, Nadlak, Níreďháza, Sarvaš, Slovenský Kom-lóš, Veľký Bánhedeš). V hornatejších krajoch to platilo v prvom týždni mája, v Síleši napr. na prvého alebo druhého mája, v Mokre zasa siali do 10-teho mája. Dávnejšie ešte siali semienka do brázdy, v našom storočí sa rozšírila sejačka, príp. rozličné mechanizmy na sadenie. V Ďúrovom tĺžňi sa kukuríc zaorievala (Nadlak). V Ďurovom tĺžňi je najlepšie siať, zaorávať kukuríc (Čanádalbert). Na Juraja sadili aj zemiaky (Krompľe najlepší sad'ic na Dzura - Stará Huta - Óhuta), príp. aj uhorky (uhorke, oharki - Peterka, Capár) a na ojedinelých miestach v tomto termíne sadili aj fazuľu (Lucina), lebo takto mala pekne zarodiť (sa moc roďá - Capár). V bihorskej Novej Hute (Rum.) v tomto istom čase zakazovali sadenie zemiakov, lebo sa slabo urodia, len byľ im bude rásť (ňeňi dobre krumple sad'iť, rasnu takima klikami).230

Predpovedanie počasia a čarodejná sila žiab (plazov)

Deň Juraja je v aj ľudových poverových predstavách dôležitým deliacim bodom. Na jednej strane sa tu demonštruje rozdelenie teplého a studeného počasia, na druhej strane sa predpovedá počasie aj na dlhšie obdobie - a čo je z tohto hľadiska najdôležitejšie - podľa počasia v tomto niekdajšom jarnom počiatočnom dni roka sa predpovedalo aj počasie pre celý rok. Temer všade (Ambróz, Banka, Baromlak, Békéšska Čaba, Čanádalbert, Cuvár, Ďurka, Eška, Guta, Filkeháza, Horné Peťany, Jača, Kirť, Malá Huta, Malý Kereš, Mokra, Níreďháza, Nadlak, Poľný Berinčok, Peterka, Pišpek, Santov, Síleš, Šára, Stará Huta - Óhuta, Vágášska Huta, Veľká Huta, Veľký Bánhedeš, Terany, Židareň) -  s výnimkou časti pilíšskych bakoňských a bihorských lokalít -je známe, že keď žaby kŕkajú pred dňom Juraja, v nasledujúcom týždni sú kvôli chladu ticho, príp. koľko dní kvákajú pred Jurajom, toľko dní sú potom ticho. Keľko škrkaju pred Ďurom, teľko po Ďúrim budu čušať (Békéšska Čaba, Horné Peťany, Mokra, Veľký Bánhedeš). Pred Ďurom keď žaba gravči, po Ďurovi ťelo dňi ciho budze (Malá Huta, Veľká Huta). Keľo krkaju žabi pred Ďurim, teľo po Ďurim ňebudu krkať (Židareň). Keľko času pred Ďurom krkal'i žabi, teľko po Ďure čušaľi, je zima (Čanádalbert, tiež Békéšska Čaba, Jača, Ďurka, Guta). Jak krkajú pred Ďurom, tak budú čušať po Ďúri (Síleš).

Tak ako v prípade iných predpovedí počasia (napr. prostredníctvom polohy rožkov mesiaca nahor alebo nadol), keď často v tej istej obci protichodne predpovedali dážď, aj teraz sa možno stretnúť s poverami protikladného obsahu, ktoré nemožno spájať s regionálnym faktorom, ani s faktorom pôvodu. Ich znalosť je náhodná alebo mohla vzniknúť v okruhu príbuzenstva, rodiny a u jednotlivcov. Podľa jednotlivcov keď pred Jurajom žaby kvákali, predpovedali skorú jar (bud'e skoro jar - Banka). Vo väčšine obcí veria presný opak: kŕkanie žiab pred Jurajom znamenalo chlad (bude ešťe zima - Ambróz, Terany), ba navyše, mala byť zlá úroda.231 Kŕkanie žiab pred Jurajom všeobecne veštilo zlo, deň po tom už dobro (Do Ďura keď krka, je na plaňe, iba po Ďurije dobre-  Baromlak). Ozývanie sa žiab na Juraja takisto vyvinulo protikladné poverové názory: V Čuvári žabí koncert na Juraja znamenal chlad, v Dunaeďháze a Nadlaku dážď. Aj v Pišpeku sa domnievali, že kŕkanie na Juraja znamená, že bude dobre, bude pekné počasie (Na Ďúra keď žabi rajkajú, je dobre, tedi bou dobrí čas). Je aj taká mienka, že žabie kŕkanie v ktoromkoľvek čase ohlasuje dážď (Stará Huta - Óhuta, Vágášska Huta). V Eske zasa verili, že kvákanie žiab pred Jurajom prináša veľké sucho (Keď pred Ďúrom tí žabi velice kričá, tedi buďe velké sucho). Podľa Malokerešanov žaby práve v tomto čase majú svadbu (svadbu robia) a preto sa ozývajú. Do tohto časového obdobia patrí povera (aj keď sa nevzťahuje bezprostredne ku dňu Juraja), že keď sa žaby po prvý raz v roku ohlásia, treba pobozkať zem, aby dotyčného neboleli zuby (Guta, Peterka),232 príp. ak mal vo vrecku peniaze, čakalo ho po celý rok bohatstvo (Malý Kereš).

Žaby na deň Juraja, resp. v noci, disponujú čarovnou mocou. Preto v Kestúci žabu v tomto dni (svetodúrska žaba) živili a nosili vo vrecku, aby ich ochránila od bosoriek (hu bosorki nebantovali). Keď niekto v Čanádalberte, Slovenskom Komlóši a Veľkom Bánhedeši videl na deň Juraja alebo bezprostredne po ňom žabu, mal ju obrátenou rukou pohladkať a potom po celý rok nemal vyrážky (ňebudu sa mu metaťpuke). Podľa obyvateľov Veľkého Bánhedeša má toto taký dobrý účinok ako liečivá injekcia (ako keby edon šťep dostáu). V Slovenskom Komlóši verili, že aj ten bude po celý rok zdravý, koho sa takouto rukou dotknú, tiež sa mu stratia vyrážky. V Sarvaši každého varovali, aby sa v tento deň nepozeral na žabu, lebo mu spočíta zuby (teda mu vypadajú): Ňekukaj, ľebo ťi očíta zubi. V Slovenskom Komlóši toto bežne prisudzovali zdochnutej žabe. Ale kto ju na Juraja zodvihol, ten po celý rok chorľavel. V Horných Peťanoch na Juraja bolo treba pohladkať hada alebo žabu, aby bol dotyčný po celý rok šťastný. Ale keď ich zabil, šťastie sa mu pominulo. Tu tiež tvrdili, že keď niekto zabije hada, Boh mu odpustí sedem hriechov alebo všetky.233 V Potvoriciach si hadom, nájdeným pred Jurajom, potierali opar.234

V tomto termíne sa poverové znamenia spájali aj s inými obojživelníkmi. V Peterke na Juraja odtrhli jašterici chvost (jašterici chvost), v domnení, že prináša šťastie, príp. takýto chvost dávali pod kvočku, aby sa kurčatá dobre liahli. V bihorskej Novej Hute (Rum.) a v Židarni chytali salamandru (jaščur, jaščurica) a ňou hladkali seba alebo kravu, aby boli takí tuční, ako ony, ako krava a ako salamandra. V Čanádalberte na deň Juraja dvojpengővou mincou odrezali krtovi (krťica) nohy a keď malo dieťa vyrážky alebo vredy (vredi, krťini, puke), trikrát ich potreli a tie sa stratili. (Táto poverová súvislosť sa pravdepodobne vytvorila preto, že vŕtanie krtom sa nazýva aj krťini.) V Novohrade poškrabkali krt'ou nôžkou chorý dobytok a ten sa uzdravil.235

Prvé hrmenie

S dňom Juraja, príp. nanajvýš s hrmením pred ním (keďpred Ďúrom hrmí) alebo všeobecne s prvým jarným hrmením (keď prví raz hrmí), sa taktisto spájajú povery alebo poverové úkony, ktoré majú vplyv väčšinou na celý rok. (Sú známe temer v každej skúmanej slovenskej obci, iba u Slovákov v Zemplínskej hornatine a Bihore sme o tomto nezískali údaje.) Varianty tejto povero-vej predstavy: Hrmenie pred Jurajom alebo prvé jarné hrmenie:

predpovedá bohatý rok, dobrú úrodu (Ambróz, Békéšska Čaba, Čanádalbert, Čuvár, Nadlak, Poľný Berinčok),236

Keď na Ďúra hrmí -

úrodní rok beží.

(Nadlak)

predpovedá zlý hospodársky rok (buďe mrcha rok: Čemer),237

keď hrmí na suchú horu (keď na suchú horu zahrmí), teda keď sa ešte nezazelenala, bude suchý, chudobný rok (Ďurka, Capár),238

dotyčný bude mať veľa peňazí (mocpeňazí buďe mať - Jášč),

koľko dní hrmelo pred Jurajom, po taký čas bude po ňom chladno (Répášska Huta),

z ktorých strán hrmelo, tým smerom budú v priebehu roka veľké búrky (Čanádalbert).

Vo väčšine obcí (najmä dolnozemských) žije v tejto súvislosti aj poverová praktika. Keď niekto počul hrmenie na Juraja, pred ním - príp. vo všeobecnosti prvé jarné hrmenie - mal si niektorú časť tela pošúchať (šuchaľi), tlačiť (ťiskaľi), oprieť sa (opreli sa, pristavil'i sa) o časť domu alebo stromu, aby sa ochránil od určitej choroby: Šúchali si chrbát (chrbát, chrbet - Ambróz, Čanádalbert, Čuvár, Dunaeďház, Ďurka, Guta, Horné Peťany, Kirť, Lucina, Poľný Berinčok, Nadlak, Peterka, Pitvaroš, Santov, Sarvaš, Slovenský Komlóš, Terany, Veľký Bánhedeš) alebo driek (driek - Čomád, Veľký Bánhedeš):

o stenu domu (múr, sťena - Ambróz, Čanádalbert, Čuvár, Dunaeďház, Ďurka, Guta, Horné Peťany, Kirť, Lucina, Nadlak, Peterka, Santov, Terany),

o dvere domu, rámy (o dvere, ofirštoke - Ďurka, Guta, Pitvaroš, Terany, Veľký Bánhedeš),

o agát (breštán - Békéšska Čaba, Čomád, Slovenský Komlóš),

o stĺp (o stĺp - Poľný Berinčok),

o roh domu (o uhov - Sarvaš), aby ich po celý rok nebolel chrbát (Ambróz, Békéšska Čaba, Čanádalbert, Čuvár, Dunaeďház, Ďurka, Guta, Horné Peťany, Kirť, Lucina, Nadlak, Poľný Berinčok, Pitvaroš, Santov, Sarvaš, Slovenský Komlóš, Terany, Veľký Bánhedeš,)239

driek (driek - Čomád, Peterka, Veľký Bánhedeš),

aby boli zdraví (Dunaeďház),

aby ich nikdy nebolel chrbát, keď kopú (Ďurka, Guta),

aby ich nikdy nebolel chrbát (Horné Peťany).

V pilíšsko-vértešsko-gerečsko-bakoňských obciach sa ľudia pri počutí prvého hrmenia ležiac na zemi kotúľali (gúlali, válali sa), aby ich nebolel chrbát (chrbet - Santov), driek (kríže - Capár, Šárišáp). V Malom Kereši sa museli gúľať (gurigať) preto, aby mali dobrú úrodu, aby im narástli veľké tekvice (ťekvica). Keď počuli prvé hrmenie, museli tiež pobozkať zem, aby ich neboleli zuby (Kirť). V Sarvaši pri prvom hrmení ako prosperitnú praktiku rozsievali prach, aby mali dobrú úrodu kôpru, pričom hovorili: Sejem kopor, sejem kopor!.

Veštenie úrody

Najrozšírenejší variant predpovedania dobrej úrody - ktorý je novším dôkazom pamiatky na niekdajší jarný začiatok nového roka - predstavovalo sledovanie toho, či sa na Juraja ukryje alebo neukryje v obilí nejaký vtáčik alebo zajac. Podľa toho, čo bolo hlavnou obilninou pestovanou v danom kraji, mohli sa schovať (sa malo skoveť, sa skrije) alebo ich nebolo vidieť (ňevino ho, ho ňevidíme) v pšenici (v žiťe, do žita - Ambróz, Békéšska Čaba, Čabačud, Čanádalbert, Čemer, Ďurka, Guta, Filkeháza,240 Horné Peťany, Irminčok, Jača, Kestúc, Malý Kereš, Mokra, Nadlak, Níreďháza, Peterka, Pitvaroš, Poľný Be-rinčok, Sarvaš, Slovenský Komlóš, Šára, Šárišáp, Tardoš, Terany), alebo v raži (do raži, v reži - Banka, Čuvár, Horné Peťany, Jášč, Kirť, Orosláň, Síleš).241 Skrytým vtákom je obyčajne vrana (vrana - Ambróz, Banka, Békéšska Čaba, Čanádalbert, Čuvár, Dunaed'ház, Ďurka, Guta, Horné Peťany, Jača, Jášč, Kar-doš, Kestúc, Malý Kereš, Mokra, Nadlak, Níred'háza, Pitvaroš, Slovenský Komlóš, Sarvaš, Síleš, Šárišáp, Tardoš, Terany, Veľký Bánhedeš), zriedkavejšie prepelica (prepelica - Čabačud, Čemer, Irminčok, Kardoš), jarabica (jarabica - Peterka), holub (holub - Čemer), alebo nešpecifikovaný vták (vták - Orosláň).

Sprostredkovateľom predpovedania úrody v navzájom vzdialených lokalitách (Filkeháza, Peterka, Stará Huta - Óhuta, Šára) môže byť aj zajac (zajac). Keď ho nebolo vidieť, keď sa dobre ukryl v pšenici alebo v raži, mohla sa očakávať bohatá, hojná úroda (buďe hojní rok, buďe dobrá úroda, bude dobrí, bohatí), príp. mali mať veľa peňazí (budu mať veľa peňiaze). Keď bolo vtáka či zajaca vidieť, nemohli sa skryť (ak sa ňevie skovať, ak ju vino), mohli počítať s veľmi zlým rokom (planá úroda buďe, ňebud'e úroda, buďe planvo žito, je žĺžňiví rok.)

Keď v obilí našli na Juraja iba hrudy (hrudi), ani vtedy nebola úroda (ňebud'e úroda - Banka).

Veštenie pomocou vtákov a iné veštby

Rozšírené bolo sledovanie hlasu kukučky, ktorú počuli na Juraja alebo po prvý raz na jar a jeho využívanie na veštenie lásky, šťastia alebo smrti, hoci najviac zachovávali túto praktiku v pozdĺžnom severnom pásme krajiny, kde sa udržala najdlhšie (Ďurka, Jášč, matranské obce, Stará Huta - Óhuta, Veňarec). V Ďurke sa účinok kukučkinho kukania uplatňoval vtedy, keď mal dotyčný vo vrecku peniaze. Pri kukaní recitovali čarovné slová:

Kukučka kuká,

hora sa puká,

Jaňík sa žeňí.

Koho si berie?

Sikorku Dorku,

kňazovu ďiovku.

(Ďurka)

Vo Veňarci si takisto nosili so sebou peniaze, keď išli do poľa, lebo keď sa ozvala kukučka, veštila im peniaze a šťastie.242 V takomto prípade sa im vždy splnilo ich želanie a po celý rok mali peniaze. V matranských slovenských obciach zasa verili, že keď nemali so sebou peniaze, budú im po celý rok chýbať. Príp. keď boli v čase kukania hladní, budú hladovať do konca roka. V Jášči ženy počas kukania triasli vreckami, aby mali v tom roku veľa peňazí. Keď kukučka kukala, pýtali sa: Kukučka, za keľko rokov bud'em žiť? Potom počúvali, koľkokrát zakuká. V Starej Hute - Óhute týmito čarovnými slovami zisťovali dĺžku svojho života:

Kukučka, paňičko, povi,

že za kiľko roki budzem žic?

Verili tomu, že budú žiť toľko rokov, koľkokrát kukučka zakuká. Dievčence sa týmto istým variantom textu dozvedali, za koľko rokov sa vydajú:

Kukučko paňičko,

kiľo roki še vidam?

(Stará Huta - Óhuta)

Koľkokrát zakukala, za toľko rokov sa dievčina vydala (kiľo ráz zakukala, o tiľo roki še vidac).243 Vo Veňarci sa domnievali, že pavúčie vajce, nájdené na Juraja, takisto prináša šťastie, ale predtým, než si ho odložili, museli ho preniesť cez vodu.244

Charakter jarného medzníka u dňa Juraja dokladá aj príslovie, ktoré súčasne spája pravidlo rastu trávy konkrétne s týmto dňom:

Po Ďúra ač mlačkom bije trávu, aj tak rastie,

do Ďúra aňi keď s kľiešťí ťiahnu, ňerasťie

(Čomád)

Do Ďura hodz travu cahal, aj tak ňerosla,

apo Ďuroví hodz zos mlatkem bud'e biči, i tak virosňe

(Vágášska Huta)

Možno na tomto je v Banke založený zákaz, podľa ktorého nesmú do Juraja priniesť do domu a do dvora žiadnu zeleň (zeľina), kvety (kvet), lebo by sa nevyliahli husi a kačky.

Dievky v Slovenskom Komlóši zasa v tomto termíne hľadali päťlupienkový orgován a štvorlístkovú ďatelinu a tiež chytali jaštericu, aby mali dobrého tanečníka.245 V Čanádalberte mali pred dňom Juraja dať krave zožrať jesienku obyčajnú (kikiríčoví kvet), aby mútili žlté maslo, tak ako to robili aj na slovenskom jazykovom území.246 Tu verili, že keď v tento deň prší, budú orechy červivé. V Kestúci a Mlynkách zasa tvrdili, že ak sa na Juraja zazelená vinič, nedostane sa z neho víno do suda (zmrzne).247 Deň Juraja má prívlastok hraničného dňa aj medzi Maďarmi.248 Známy bol zákaz, podľa ktorého sa do Juraja nemohli vynášať a vetrať periny, (Čanádalbert, Eška), mohlo sa to robiť len v období medzi Jurajom a Michalom. So sťahovaním sa nájomníkov v tento deň súvisí pravdepodobne pitvarošské pravidlo, že sa majú maľovať izby (kaliť na Ďura sa misela chiža).

Dávno minulú pamiatku na uctievanie tohto dňa zachováva zvyk, ktorý už v Pišpeku zanechali: Tak ako v mnohých častiach Slovenska aj tu na deň Juraja, príp. okolo tohto termínu, keď vyšlo slnko, spievali:

Anna Vargová, rod. Krátka, 1896. Pišpek, 1982.

Tunajší Slováci tento pozdrav slnku nespájajú s dňom Juraja, ako je to v maďarských textoch, a možno ho skúmať už len ako detskú pieseň.249

Zbieranie rosy

Tak ako k Luciovým a štedrovečerným praktikám zimného slnovratu, ktoré súvisia s bosorkami (napr. luciový stolček), aj ku dňu jarného predelu, k Jurajovi, sa viažu podobné poverové praktiky. Medzi Slovákmi v Maďarsku, u Maďarov aj u Slovákov je zhodne250 a najčastejšie zaužívanou praktikou zbieranie rosy. V Békéšskej Čabe o polnoci na Juraja zbierala nahá žena, ktorú považovali za bosorku, rosu z kravských stupaji. V Slovenskom Komlóši ťahala žena, oblečená v snehobielej plachte, za sebou obrus po pšenici, pričom opakovala; - Šeckin kraván sem užitok! Tá, ktorá to spozorovala, začala za sebou ťahať ohlávku a tiež opakovala zaklínanie: A mňe čo pozostalo. Keď ju potom zavesila, začalo z nej kvapkať mlieko. V Kétšoproni takisto nahá bosorka ťahala plachtu po siedmich medziach. Doma vyžmýkala rosu a poumývala ňou krave vemeno, a odvtedy jej krava dobre dojila.251 Od toho času nikto nevedel jej krave počariť (ňevedeli zavražiť ľud'ia). Keď umývala krave vemeno (vime), hovorila:

A ti, krávka, daj ti ml'ieko,

abi ťebe ňenaškod'iu aňi Ferko.

Po čarovnom úkone sa takisto nahá vrátila do izby a iba potom sa mohla obliecť. V Irminčoku počas zbierania rosy (keď zbierali rosičku) bosorky tiež prednášali čarovné formuly:

Zbieram, zbieram rosičku,

mojej krave polovičku.

V Čabačude zbierala bosorka na medziach do plachty rosu. Naša informátorka už nevedela, v ktorý význačný deň to bolo. Okrem plachty ešte ťahala za sebou nejaký hrubší motúz alebo povraz, ba ukradla aj ohlávku koni zajatcov v prvej svetovej vojne a použila ju. Potom ju zavesila a kvapkalo z nej mlieko. V Níreďháze v skupinovom sálaši Zombori bol z toho aj súd, že žena ťahala na svitaní pod záhradami plachtu (stroška). Inde takéto ženy chodili po zarosenej lúke a nažmýkali si z plachty toľko mlieka, koľko len chceli.252

V Horných Peťanoch išli na Juraja na lúky (na lúki) také ženy, ktoré považovali za veľké bosorky (strigi dosť veľkie), a tam, kde bola najvyššia tráva, dovtedy zbierali rosu (rosa) do hrotka (žochtár), kým ho nenaplnili. Aby zostali neviditeľné, obliekli si sukne naopak. Stará matka našej informátorky v Šámšone sa tiež zúčastnila zbierania rosy, aby zabezpečila krave viacej mlieka. Vo Veňarci vedeli už len starí ľudia o takejto poverovej praktike miestnych žien.253 V Sáre takisto o polnoci ukončili zbieranie rosy pre zvýšenie produkcie mlieka (na osoh zbierali). Vo Vágášskej Hute istý muž vstal zavčasu, zazrel ženu, ktorá zbierala rosu, a zavolal na ňu: Už si bula rosu zbierať, bosorka!

Prvý výhon kráv

V súvislosti s prvým výhonom kráv na deň Juraja sa tiež vykonávalo viacero poverových úkonov. V Répášskej Hute deň predtým odrezali kúsok dreva z niektorého kríža na cintoríne a pookiadzali ním chlievy, maštaľ aj dom. Na lopatu dali žeravé uhlíky a ne na spomínaný kúsok dreva. Verili, že bosorky neznesú dym svätého dreva a vyhnú sa domu. Pri vyháňaní zasa pokropili kravy svätenou vodou, aby im neporobili. Dávnejšie previedli kravu cez natiahnutú reťaz, aby mala takú dobrú odolnosť ako železo.254 V Békéšskej Čabe pri prvom výhone pošúchali kravu krúpami, ktoré nechala. V Čanádalberte ju nevypustili von, pokiaľ ju od hlavy po koniec chrbta nepoometali. Békéšskočabianske ženy z Jaminy (Vincúranke) poutierali chrbát kravy svojím rubášom (rubáš). Keď krava vychádzala z maštale, prestierali pred ňu zásteru, v ktorej prinášali v zime slamu. Keď na ňu stúpila, nemohlo sa jej stať nič zlé, neporobili jej.

V Kétšoproni pred prvým výhonom vošiel na svitaní do maštale gazda alebo gazdiná a prútom zo šípkového kríka (šípovíprút), ktorý bol zastoknutý za hradu, vyšľahali kravu a vyhnali ju ním na ulicu. Robili to preto, aby sa kravám vo všetkom darilo (žebi bolo vidarenvo šecko s ňou), aby sa potomstvo šťastne vyvíjalo (žebi saporulat bou šťasl'ivi). V prípade, že kúpili kravu, položili šípový prút na prah a do prahu zasekli aj sekeru. Keď ponad to prešla krava do maštale, tiež bola ochránená od porobenia.

Podobne ako tí, ktorí mali meniny v zime, aj Jurajovia oslávili svoje meniny. Na začiatku storočia chodili vo viacerých dolnozemských lokalitách cigánski muzikanti z domu do domu, a kde bol gazda menom Juraj, pozdravili ho svojou hudbou, v nádeji, že im dá dar a peniaze.

MAREK

(Mark, Marka, Marek, 25. apríl)

V slovenských katolíckych rodinách bol deň Marka veľkým sviatkom (bou velkí svátek - Sára). Najdôležitejším zvykom bolo svätenie pšenice, u ktorého sa ako nadstavba oficiálneho cirkevného rituálu vyvinuli aj ľudové praktiky a názory. Toto nám vlastne tlmočili informátori.255 Okrem tohto sa s týmto dňom v niektorých obciach spájajú obyčajové prvky, realizované zväčša na deň Juraja: v týždni keď bolo Marka sadili v Santove a Pišpeku kukuricu. Takisto v Pišpeku na deň Marka sledovali, či sa v pšenici ukryje vrana, lebo v takom prípade mohli očakávať dobrú úrodu (buďe dobrí rok). Svätenie pšenice sa dávnejšie robilo spolu s procesiou (procesija) na deň Marka (v poslednom období v najbližšiu nedeľu k tomuto dňu). Avšak v 90-tych rokoch realizovali tento obrad v kostole: Tedi sme išľi na poľu teras ľen v koscele svaťa — Stará Huta - Óhuta).

Ľudové názvy svätenia pšenice: posviacať žitko (Čemer, Pišpek), žito sveťia (Kirť), zarno pošvecac (Veľká Huta), žito svaťiť (Čív), žita posvácat (Santov), zrna, žita posviaťa (Židareň), šveceľi pšeňicu (Nová Huta - Újhuta, Vágášska Huta), žito sa svaťilo (Síleš). Významovo sú totožné, iba nárečové formy sa odlišujú. V Jášči a Kétšoproni spomínali, že posviacajú nielen pšenicu, ale aj polia (sveťili chotár, posveťilo sa poľe).

Základ vykonávania tohto obradu bol všade určený cirkevným poriadkom, miestne varianty záviseli od lokálnych a okolitých vplyvov. V Zemplínskej hornatine, obciach Matry a Bukových hôr nepestujú pšenicu, dovážajú ju odinakiaľ, príp. tak ako v matranských slovenských obciach, svätia jačmeň alebo ovos. Z Vágášskej Huty v Zemplínskej hornatine, príp. z matranských obcí -pokiaľ nemali kostol, chodili do obce Füzérradvány, príp. Nagybátony. V sprievode, ktorý vychádzal z kostola, išiel na začiatku farár (farár, kňaz, plebán). Ľudia niesli so sebou kostolné zástavy, kríže a ako na ceste tam tak i späť spievali cirkevné piesne. Večer predtým zbierali pšenicu, plietli z nej venčeky (venček), ktoré zavesili na žŕdku zástavy, na kríž (Baromlak, Čív, Santov) na znak toho, že idú posviacať pšenicu (jako znamení, že žitko sa svaťí-Čív).

Vo všeobecnosti išli po tej časti chotára (chotár), kde bola väčšia plocha pšenice (gďe bolo taká večšá rola - Santov), príp. kde bola najbližšie zasiata (ďe bolo najbližšie žito). V niektorých obciach chodili vždy na určité miesto v chotári: v Číve ku tamojšiemu krížu (pri tej huňe bou jeden kríž, tam ždi šla procesija). V Šáre išli na konopiská, ktoré sú v súčasnosti už zastavané (zrne išli svaťiť žitá na konopiská).

Vo väčšine obcí chodili podľa možnosti každý rok do inej časti chotára. Napr. v Tardoši išli jeden rok po jednej poľnej ceste, druhý rok po druhej (jeden rok išľipo hen tej cest'e, drúhí rok po hen tej cesťe). V tom čase chodievali v Sáre aj školáci, vedení svojím učiteľom. Farár požehnal pšenicu na štyri svetové strany, aby odvšadial dostala požehnanie, čítal z evanjelia (z evanjeliu číta, posviac šecke štiri straní - Pišpek) a všetci sa modlili. Aj rituál posvia-cania pšenice bol symbolický, lebo podľa ľudovej viery znamenal, že týmto boli všetky siatiny požehnané a všade bude dobrá úroda (značilo, že všad'e posvatá bola, abi všad'e bolo mnoho úrodi). V súčasnosti sa svätenie odohráva v kostole (Capár, Čív, Jášč, Santov, Stará Huta - Óhuta, Šárišáp, Veľká Huta). V  takomto prípade býva pšenica umiestnená v košíku na stole pred oltárom (Capár, Santov, Šárišáp, Stará Huta - Óhuta).

Počas procesie si všade odtrhli na pšeničnom poli zopár stebiel pšenice a vložili si ich do spevníka alebo modlitebnej knižky, teraz si ich nosia domov z kostola (Baromlak, Čív, Kestúc, Kétšoproň, Pišpek, Santov, Stará Huta -Óhuta, Šárišáp, Tardoš, Vágášska Huta, Veľká Huta).256 Tieto steblá mali podľa ľudovej viery apotropajnú, nebezpečenstvo odvracajúcu a prosperitnú funkciu. Vo Vágášskej Hute dali z tejto pšenice jedno steblo na svoje orné polia, príp. do záhradky (zahratka), aby jeho prostredníctvom boli aj ich siatiny posvätené (žebi bolo posviaťene aj naše).257 Vo Vágášskej Hute, keď mali obilné polia, priniesli kúsky stebiel a roztrúsili ich na viaceré plochy, aby ich takto posvätili (Ak mali sme na polu, po falatku trebalo poňesc, žebi i naša bula posvecena). V  Kétšoproni dali stebielka každému domácemu zvieraťu, aby dobre prosperovali. Trochu si nechali aj v modlitebnej knižke a keď niektoré domáce zviera ochorelo, dali mu trochu nadrobno narezaných kúskov, aby sa uzdravilo.258 Maďari z Endródu, prisťahovaní do Kétšoproňa, tiež niesli domov pár stebiel pšenice a odložili ich medzi úžitkové rastliny. Podľa nich takto ochránili pšenicu a vinohrady pred ľadovcom. Tiež ich nosili ku zvieratám, príp. ich usušili pre neskoršie ochranné praktiky. Aj vo Veľkej Hute uchovávali pšeničné steblá v modlitebnej knižke (knižka modľica), aby nimi ochránili pšenicu a aby ju nezničil ľadovec (žebi nam zarno ňepošlo, žebi hrom ňezbil). V Mlynkách si každý odtrhol po jednom steble a uchovával to po celý život, lebo podľa tunajšej viery im to prinesie šťastie a odvráti od nich nešťastie a zlo. V Šárišápe odniesli domov zopár kúskov a dali ich zožrať každej hydine a domácemu zvieraťu (každému dau, hidovi aj šeckimu), aby ich nepostihlo nejaké nešťastie (žebi ňebola žadná galiba s ňím).

V Číve mali staré ženy počas procesie vo vrecku schované uhorkové semená (oharkové semeno). Na druhý deň ho zasadili a verili, že koľko ľudí bolo v sprievode, toľko uhoriek sa im urodí.259

STÝ DEŇ

(Na sto dňí)

Vo veľkom regióne Slovákov, žijúcich v strednej časti Maďarska, ale najmä na Dolnej zemi, do dnešného dňa žije ľudové pravidlo: počítajúc od Nového roka na stý deň treba siať dyne (diňe), melóny (gerege) a uhorky (uhorke). Na sto dňí je dobre geregovo, ďiňovo seme sad'iť (Cabačud). Keď by to sadili predtým, rastliny by sa nedarili (ňevidaria sa). V Čabačude verili aj tomu, že keď niekto chcel väčšiu úrodu, mal siať na stý deň, keď menšiu, tak predtým, avšak nie za mesačného novu. V Kétšoproni predpisovali sejbu vždy na 10. apríla (teda na stý deň) alebo po ňom.

V Dunaeďháze v tento deň sadili papriku, v Banke tekvicu a fazuľu. Tu sa snažili siať ich tak, aby nevzišli pred zmrznutými svätými. Toto aj teraz dodržiavajú (aj teras sa drží - Ambróz, Čanádalbert, Čomád, Nadlak, Poľný Berinčok, Sarvaš). V Sarvaši a Nadlaku sadili medzi Veľkým piatkom a Veľkou nocou alebo na stý deň (často sa tieto dva termíny spojili).

SZALMA KATA

(t.j. Slamená Kata, 30. apríl)

K poverovému zákazu, vykonávanému na deň svätej Kataríny zo Sienny alebo ako sa v maďarskej ľudovej reči bežne hovorí Széna Kata (Senná Kata), sme dostali údaje iba v jednej slovenskej, navyše evanjelickej obci, v Dunaeďháze. Keďže názov dňa citovali po maďarsky (Szalma Kata), tu je pravdepodobné, že aj tento názov počuli od okolitých Maďarov. Podľa toho je v týždni Slamenej Katy zakázané sadiť fazuľu, lebo sa jej urodí len málo. (V dolnozemskej obci Čanádalbert na deň Filipa, 1. mája, však už sadili fazuľu, aby bola dobrá úroda.)

PRVÝ MÁJ

(Prví máj. Perši maj)

Máje

Rovnako u Maďarov ako i u Slovákov bolo zvykom stavať májové stromy (máje) v noci na prvého mája alebo na Turice. V západnej a východnej časti Slovenska stavali máj väčšinou na prvého mája, v strednej časti na Turice.V severnejšej časti stredného Slovenska (napr. aj na Orave) to robia len na prvého mája, ale obce ležiace na juh od Hrona striedajú tieto dva termíny.260

V najväčšej časti Maďarska pripadol tento zvyk na prvý máj, v severnej a západnej časti maďarského jazykového územia aj na Turice, ale tu je takisto obtiažne vyčleniť hranicu.261 Táto dualita je príznačná aj pre Slovákov v Maďarsku, resp. pre skúmané slovenské obce. Väčšinou v obciach, kde bolo stavanie mája turíčnym zvykom, sa v polovici nášho storočia preniesol termín na prvý máj alebo celkom zanikol. Napriek tomu sú obce, v ktorých do zániku tejto obyčaje stavali máj na Turice, príp. tak robia i dnes. Stavanie mája pomaly už mizne, ale v mnohých obciach je i v súčasnosti obľúbeným zvykom.

Slovenské názvy májového stromu sú neobyčajne pestré. Najčastejšie dostal meno máj, ktoré je rozšírené všade (Capár, Cív, Čomád, Čuvár,Dunaeďház, Guta, Horné Peťany, Mlynky, Peterka, Pišpek, Santov, Šámšon, Šára, Šóškút, Veňarec), príp. maj (Bodonoš, Fizér, Malá Huta, Nova Huta - Rum., Nova Huta - Újhuta, Stará Huta - Óhuta, Stredná Huta, Varzáľ, Veľká Huta, Židareň). Popri názve máj ako druhý, často i v tej istej lokalite, nájdeme variant májovka (Banka, Orosláň), a tiež názvy prví máj (Čanádalbert), prvimájski strom (Mokra), stromčok (Békéšska Čaba), májfa (Békéšska Čaba, Níreďháza, Répášska Huta, Šárišáp), príp. májušfa (Čerňa, Eška). Častý je názov májfa (Cemer, Guta, Poľný Berinčok) a vytlačil aj iné varianty názvov v týchto obciach. Známy je ešte májoví stromčok (Veľký Bánhedeš) alebo májoví strom (Kestúc, Slovenský Komlóš) a variant názvu májové drevo (Eška, tiež Dunaeďház) a zelení strom (Kirť), príp. jednoducho drevo (Jášč). V Teranoch prívlastok názvu ešte i dnes odzrkadľuje dvojitý termín stavania mája: turíčno drevo, májsko drevo, ale nyzývajú ho aj hajnok.

Deň stavania mája

Dovtedy, pokým sa tento zvyk vykonával, stavali májový strom v nasledujúcich skúmaných obciach: Békéšska Čaba, Bodonoš, Čanádalbert, Čemer, Čerňa, Čív, Čuvár, Dunaeďház, Eška, Guta, Irminčok, Jášč, matranské slovenské obce, Nadlak, Nova Huta - Rum., Orosláň, Peterka, Pišpek, Pitvaroš, Poľný Berinčok, Santov, Sarvaš, Síleš, Stará Huta - Rum., Šárišáp, Šóškút, Tardoš, Veľký Bánhedeš, Veňarec, Varzáľ, Židareň. Podľa spomienok stavali máje okrem prvého mája tiež na Turice v Banke, Čuvári, Jači, Kirti, Kestúci, Lucine, Malom Kereši, Mokré, Šámšone, Teranoch a rozptýlené ešte aj inde. Na Turice zvikľi aj na prví máj (Jača). Na mája prviho zvikľi ďiovkam taňiesť zeľení strom. Aj na Turice zvikňeme just tak strom zeľení taňiesť ďiovkam (Kirť). Často sa aj tí istí informátori dostanú do protirečenia, označujúc za termín stavania raz prvý^ máj, inokedy zasa Turice (Lucina, Mokra). Celkom špecifické je riešenie v Šámšone, kde realizujú tento zvyk v obidvoch dňoch. Tu na prvého mája iba zastrkávali zelené vetvy do bráničky dievockého domu a pre svoje milované stavali mládenci májový strom na Turice: Máj staveľi na Turice čeľaňíci, kerí sa frajerčiu. Doňiesou ceľe visokiho mája. Na prviho mája len menšie zelenie haluzi, konári kládľi na bránu, gďe bolo ďiovča (Šámšon). V slovenských obciach Zemplínskej hornatiny dávnejšie vykonávali tento zvyk na Turice, ale podľa starších informátorov sa už v ich mladom veku začali preorientovávať na stavanie na prvého mája (Malá Huta, Nová Huta -Újhuta, Stará Huta - Óhuta, Stredná Huta, Vágášska Huta, Veľká Huta). Keď žme buľi dzevčata, na Rusadla noseľi (Stará Huta - Óhuta). Na Rusadľe moje stavaľi tedi ešči, už terazperšeho mája (Nová Huta - Újhuta). Na Rusadla, na púnkôsd staviaľi paholci, teraz aj na mája peršeho kladzu (Vágášska Huta). Podľa starších prameňov aj v Répášskej Hute boli májové stromy262 iba na Turice (na Rusadla), súčasní informátori vedia jednotne iba o prvom máji. Podobná zmena nastala aj v Sáre, hoci tu sadili máje (saďili máj) väčšmi na Turice. Na Turice sa stavali máje v Čomáde, Horných Peťanoch, Filkeháze, Fizéri, Níreďháze, Strednej Hute a Šašteleku. Moje u nás na Turice sobotu večer nosia mládenci topole (Čomád). Na Rusadľa zrne dostaľi máji (Fizér). Vo dvoch susedných obciach Zemplínskej hornatiny v Hegykoze (Filkeháza, Fizér263), príp. v Báňáčke264 až do konca zostal turíčny termín.

V dolnozemských obciach na juhovýchode prinášali máje v 18. storočí ešte na Turice, príp. na prvého mája, ale už aj pamiatka na to zanikla. Podľa Lajosa HAANA v r. 1730 vojaci, usadení v Békéšskej Čabe strieľali z príležitosti prvého mája a Turíc a tiež stavali máj. Za toto všetko im evanjelická cirkev platila.265 Napriek tomu, že to v Sarvaši zakazovali, žil tu tento zvyk dlhšie. Sám TESSEDIK s rozhorčením uvádza, akým spôsobom stavali za jeho duchovnej služby v kostole na Turice máj, príp. turíčne stromy. Učitelia so svojimi žiakmi ich odpílili vo vinohradoch a TESSEDIK spoznal „vlastné dva-tri-štyriročné štíhle ovocné stromy". Preto v r. 1764 zakázali strieľanie a v r. 1770 stavanie májov.266

Súčasne s tým priniesla zakazujúce nariadenia aj miestodržiteľská rada, hoci sa minuli účinkom, keďže župné úrady museli neskôr zákaz zopakovať. Emília HORVÁTHOVA uvádza, že Zvolenská župa v r. 1792 a Oravská vr. 1830 upozorňujú miestne predstavenstvá na dodržiavanie nariadenia.267 Zákaz evanjelickej cirkvi v Sarvaši mal zato taký účinok, že v samotnom meste v 20. storočí nebolo veľa májov, ale vo vinohradoch a obciach, ktoré vznikli v chotári mesta a neskôr sa osamostatnili, boli živé do súčasnosti. Medzi Slovákmi v Maďarsku všade stavali pre dievčatá májové stromy. V tom čase možno určiť, v ktorých oblastiach možno nájsť obyčaj stavania májov pred verejnými budovami, príp. pred krčmami. Dodnes to bolo zvyčajné vo väčšine slovenských obcí v Zadunajsku, príp. v niekoľkých obciach medzi Dunajom a Tisou. Vyskytovalo sa aj v Zemplínskej hornatine (Filkeháza)268 a tiež v jednej-dvoch novohradských obciach (Guta, Veňarec). Niekoľkokrát postavili máj aj na hrade v Šámšone, ale nebolo charakteristické. (Ako sme mohli vidieť vyššie, bolo to zaužívané aj v dolnozemských lokalitách na juhovýchode, osídlených Slovákmi, ale kvôli cirkevným zákazom prišlo ku skorému zániku.)

Naprostred dediny stavali máj v Gute a Varzáli; v Níreďháze zase v strede skupinových sálašov. Osobitný máj mal richtár (richtár), príp. notár (notár, notáruš) v obciach Capár, Orosláň, Síleš, Šárišáp, Šóškút, Tardoš, teda v zadunajských slovenských obciach. Vo väčšine obcí stál pred krčmou (Capár, Čerňa, Dunaeďház, Eška, Jášč, Malý Kereš, Orosláň, Peterka, Síleš, Sára, Šárišáp, Tardoš), čiže takisto v zadunajských obciach a tiež medzi Dunajom a Tisou. Niekdajší prejav úcty, určený notárovi, nahradil máj, postavený pred stredisko poľnohospodárskeho družstva (kolhoz). V časti zadunajských obcí si dodnes uchovali stavanie májov pred verejnými budovami a pred krčmami (Capár, Eška, Jášč, Orosláň).

Máje stavané dievčatám

Dievčatám do polovice storočia, príp. do 60-tych rokov bežne stavali máje. Dnes sa to už zriedka vyskytuje, častejšie je to v zadunajskej obci Čerňa, Eška, v matranských slovenských obciach, v bihorskom Bodonoši, Varzáli, Peterke a Šáre medzi Dunajom a Tisou. Tento zvyk sa vyskytuje aj v Čomáde na okolí Pešti, v Čemeri, v novohradskej Gute, rumunskom Nadlaku a tiež pilíšskom Santove. Pri svadbe zvykli májom vyzdobiť dom mladuchy, čo ešte možno vidieť v Ďurke, Pišpeku v povodí Galgy a v dolnozemskom Pitvaroši. V ostatných skúmaných obciach nebolo o tomto zmienky. To neznamená, že sa to inde príležitostne nerobí. Napr. v Répášskej Hute sa tento zvyk natoľko zúžil, že otec stavia máj svojej dcére. Stromček, ozdobený na spôsob májového stromu dávajú aj na dom vo výstavbe, keď dokončia stavanie stien. Je to zvyk, rozšírený po celej krajine, rozširujú ho aj sami majstri. V dedinách a mestách zanikli aj serenády, ktoré sčasti nahradili máje a zriedkavé sú aj májové koše. Prechod znamenalo stavanie mája, sprevádzané hudbou. Toto bolo v niektorých lokalitách veľmi populárne, ale tiež to už patrí minulosti (Čanádalbert, Nadlak, Síleš, Slovenský Komlóš atd'.). V Čanádalberte hrala cigánska muzika pod oblokom dovtedy, pokiaľ mládenec neupevnil máj. Keďže tu bolo vo zvyku, že sa mládenec nesmie prezradiť, akonáhle bol hotový, rýchle odišiel aj s muzikantami (skapaľi, žebi ňikto ňeveďeu, kto bou). Aj v Starej Hute - Óhute spojili prinesenie mája s éjjeli zene (t.j. nočnou hudbou). Takto sa dievčina dozvedela, kto jej postavil máj a na znak prijatia serenády zapálila sviečku. Nebolo zvykom pozvať mládenca dnu alebo ho pohostiť.

Namiesto stavania májového stromu kupovali mládenci v Répášskej Hute tzv. májový kôš, čo bol pekne naaranžovaný kôš s kvetinami. Toto sa stalo obľúbeným zvykom aj v boršodských, hevešských (matranských, medves-karancsaljských) maďarských lokalitách (Palócov a Barkov).269 Ako nočná hudba tak i kvetinové koše boli medzi Maďarmi v jednom období veľmi rozšírené. Podľa Z. UJVÁRYHO serenády, kvetinové koše ako meštianske zvyky vytlačili tradičné stavanie májových stromov, teda mládenec strom, získaný zadarmo alebo ukradnutím, zamenil úctou za peniaze. Preto táto forma u zámožnejších vytlačila tradičnú a starú ľudovú praktiku.270 Druhy májového stromu boli určené miestnymi a krajovými charakteristickými druhmi a aj ozdobné predmety a spôsob zdobenia sa mení podľa regiónov alebo v rámci nich. Vo všeobecnosti boli uprednostňované stromy, ktoré sa v tomto čase už zelenali.

V obciach Zemplínskej hornatiny stavali máje obyčajne z bielej brezy (breza), a ako sme uviedli, dávnejšie na Turice, a len v súčasnosti na prvého mája. Vo Fizéri štyria-piati mládenci v predvečer Turíc odrezali pekne sa zelenejúci strom, ozdobili ho peknými farebnými, červenými a modrými stuhami a kvetmi a potom ho zasadili pred dievkiným domom. Keď sa dievke páčil, rodičia pozvali mládenca i jeho spoločníkov dnu a do rána ich hostili jedlom a pitím a zabávali sa. Alebo dievčina vyšla von a vyniesla zákusky a víno. Ak priniesol máj ten, koho nerada videla, nedala mu nič. V takom prípade mládenec strom zobral a predal ho inému mládencovi.

V Malej Hute, Strednej Hute a Veľkej Hute stavali po polnoci máj, ktorý mládenec ozdobil stužkami a ručníkom, takým spôsobom, aby ich dievčina nezbadala a aby až ráno bolo vidieť, kto má máj. Tak kladzu, žebi dzevka aňi ňikto neznala. Ľen rano zrne vidzeľi, kto ma maja položene). Keďže mládenci stavali máje zaradom jeden po druhom, dievky sa nedozvedeli, priamo komu majú byť zaň vďačné. Ona ňeznala, že kto postavil. Vo Vágášskej Hute mládenec povešal svojej milej stuhy na máj. V Novej Hute (Újhute) keď dievka mala rada mládenca, nechala máj stáť (nahala štač), keď nie, ráno ho zvalila (zrazila rano). V týchto obciach podľa zaužívanej tradície nedávali mládencom nič. Ak náhodou dievka mládencov zbadala, odniesla im víno. Vo Filkeháze mládenec tej dievčine, ktorá sa mu páčila, postavil niekoľko metrov vysokú lipu. Ozdobovanie pestrými stužkami sa rozšírilo v poslednom období.271

Aj v Répášskej Hute v Bukových horách je prvomájový máj novším javom, v 30-tych rokoch to bol turíčny zvyk. Tu mládenci vyrúbali topoľ alebo smrek, olúpali mu kmeň a len na vrchu nechali zeleň, ktorú ozdobili stuhami, ručníkmi a fľašou vína.272 Ešte aj v 70-tych rokoch sa stávalo, že to robili v predvečer Turíc. Vtedy mládenec sám postavil menší strom pred domom, prípadne pripevnil pekný konár na bránu svojej milovanej. Avšak ani tu sa nesmela dievka dozvedieť, kto to bol.273 Podľa našich výskumných poznatkov aj máj, postavený na prvého mája, dostávala tá dievčina, ktorej dvorili. Mládenec uviazal na máj dary pre dievku a povešal naň aj stuhy, kašmírovú šatku, príp. fľašu pálenky alebo vína. V nami skúmaných slovenských matranských obciach v predvečer prvého mája priniesla skupina mládencov z Ágasváru vybraný vysoký strom, najčastejšie buk (buk, bučina), ktorý sa do toho času už zazelenal. Zvyk v týchto obciach sa viaže k tým oblastiam, kde dievčinu zapájajú do ozdobovania. Mládenci zobudili dievku a jej matku, ktoré strihali stuhy. Dávnejšie farbili vodu vo fľaši červenou paprikou, aby vyzerala ako víno, teraz je v nej ozajstné víno. Pokiaľ dievka a jej matka týmto všetkým vyzdobili strom, dovtedy mládenci vykopali veľkú jamu, postavili do nej máj, nahrnuli tam vykopanú zem a dobre ju natÍkli, aby strom pevne stál. Stalo sa, že aj tu priniesli len väčšie konáre a priviazali ich o stĺpy na bráne. Keď to pripravili, otec dievčiny ich zavolal dnu a núkal ich jedlom, údenou klobásou, mäsom, ba dal im aj peniaze. U katolíckych Barkov, susediacich na severe, prebiehalo stavanie mája takto isto.274

V  matranských obciach možno sledovať aj zaujímavú zmenu: do polovice storočia stavali máje nielen veľkým dievkam, ale i mladým ženám. V r. 1960 ich už dospelé dievky nedostávali, ale stavali ich všetkým dievkam, temer od dojčenského veku, od dvoch do šestnástich rokov. Predtým to bolo povinnosťou mládencov, teraz dospievajúcich chlapcov, školákov. Tak ako sa z početných zvykov a povier stala detská hra či detská pieseň, v poslednom období zániku stavania májových stromov sa stal tento zvyk záležitosťou detí a dospievajúcich. Nezávisle na tom sa v súčasnosti zriedkavo vyskytuje ozajstný máj ako znak mládencovej lásky.

Vo väčšine slovenských dedín v Novohrade a povodí Galgy stavali máje na prvého mája i na Turice. V tomto kraji bol populárny hrab (hrab), pretože v tomto čase sa už aj tento pekne zazelenal. V jednej časti dievka dávala dary a mládencov pohostili. U druhej časti sa to dievčina nemala dozvedieť. Nachádzame aj také lokality, v ktorých existovali obidva obyčajové prvky. V 20. storočí v týchto obciach jednotne dávali máje tým dievčatám, o ktoré sa vážne uchádzali (kerá mala frajera), ktoré chceli za manželky (choďiu k ňej, že si hu vezňe - ja si túto ďiovku viberem za ženu), príp. keď už boli zasnúbení (keďsa zasnúbení). V Banke, Lucine, Šámšone a Teranoch dávala dievka farebné papierové stuhy, liter vína a pálenku v bielej fľaške, ktoré uviazali na najvyšší vrchol mája. Toto si už dopredu pripravila. V Lucine sa tiež stalo, že naplnili fľašu farebnou vodou, a tiež to, že dievčina sa odmenila peniazmi. Aj v Sámšone dali mládencom peniaze, ba keď dievčina veľmi ľúbila mládenca, okrem zvyčajných ozdôb kúpila mládencovi aj peknú košeľu a vreckovku.

V  Banke uskutočňovali zvyk tromi spôsobmi: Podľa prvého sa mládenci ohlásili, keď prišli a dievka ozdobila strom. Podľa druhého nevyniesla dary dievka, ale jej otec, a máj ozdobili mládenci. Napokon sa často mládenci snažili, aby ich dievka nezbadala (žebi ďiovka nevedela). Keď sa dozvedeli, že sú tam, príp. keď dievka vynášala dary, zavolali mládencov dnu a ponúkli ich zákuskami a vínom. Aj v Kirti, Čuvári a Veňarci275 to dievka zbadala len tak, že začula hluk, keď mládenci pracovali. Vtedy vyšiel otec a pohostil mládencov, pretože ozdoby si aj tu ako i v Ďurke, Gute, Jači a Pišpeku nosili mládenci so sebou [papierové a ozajstné stuhy - stužke, tračke, vreckovku (ručňíčok), fľašu vína, pol litra pálenky, pomaranče, jablká atď.].

Aj v Teranoch sa stávalo, že mládenec kupoval všetko, keď mal vážnu známosť (ak mau takú frajerku). V Ďurke, ak sa zobudili na pohyb ako v Banke -tiež pozývali mládencov a pohostili ich jedlom a pitím. V Pišpeku, keď mládenci postavili máj, vyšiel otec von, aby ich pohostil, alebo ich tiež pozval dnu a dali im večeru. Potom sa do rána zabávali (večeru jim daľi, keď postavili, a mulaťiľi sa do rana). Podobne postupovali aj v Horných Peťanoch. Mládenci zobudili dievčinu, ona dala stužky (stuhľíke) a pol litra pálenky, ktorú mládenci vypili, keď zvalili máj. Potom vošli do domu, dostali večeru a popíjali do rána.

V  slovenských obciach na okolí Pešti a medzi Dunajom a Tisou prinášali v našom storočí dievčatám na prvého mája májový strom. V Malom Kereši a Šáre sa to stávalo aj na Turice a v každej obci postavili máj aj pred obecný dom. Vybraný strom býval zvyčajne topoľ (l'inda, topoľ). Pre všetky skúmané obce (Čomád, Čemer, Dunaeďház, Malý Kereš, Peterka, Šára) je typické, že dievka zriedkakedy zbadala, že jej stavajú strom, iba keď sa ráno zobudila, potešila sa tomu, čo uvidela. Mládenci boli veľmi opatrní, aby ich neprekvapili. Ona ňeved'ela, ňerobila ňišt, hat už rano, keď stala, strihla, či má. A rada bola (Šára). Ďiovka ňišt. Ňemala ved'ieť (Dunaeďház).

V Čemeri sa vážny nápadník dohodol so svojou milou, teda dievky pred sobášom predstavujú v tejto obci výnimku. V Peterke mládenec večer priniesol topoľ, ale iba tej dievke, ktorú ľúbil najviac (ľen takej, kerú veľmo ľúbiu). Máj ozdobila dievka. Na svitaní mládenec postavil a do zeme upevnil máj pred dverami pitvora. Dievka ho z vďačnosti pobozkala (hoci v tom čase sa niečo takéhoto mohlo stať iba zriedka) alebo mu len poďakovala. Ani v Čomáde sa nepatrilo zbadať, ako stavajú máj (postaviľi, aňi som nezbadala), hoci aj tu dievka dávala šatku, stužky a fľašu vína (ja som dala ručník, fľašku, stuhľice). V Sáre si dievka mohla všimnúť, keď spievajúc priniesli pred jej dom máj.

O ozdoby, ktoré boli zaužívané (stuhy - stuška, stuhľička, šnúrka; fľaša vína - skľienka s vínom), sa všade starali mládenci. V Čemeri po zavedení elektriny niekoľko mládencov vysvietilo aj májový strom. Strom postavili do zeme alebo vetvy pripevnili na bránu. V Malom Kereši sa zriedkavo stávalo i to, že mládenci spievali pieseň, známu u Maďarov:

Zuzana Albertová, rod. Gyuriczová, 1912. Malý Kereš, 1990.
Hallottátok-e már hírét, a vitézek dicsőségét? Éles karddal vágja a májfát, hallottátok ropogását?	(Už ste počuli novinu, slávu hrdinov? Ostrou šabľou reže májový strom, počuli ste ten praskot?
Fel-felveszi a vállára, viszi Böske ablakára. Keljfel, Böske, itt van a májfa, jó éjszakát, vigyázz rája.276	Zoberie si ho na plecia. nesie Betka pod okno. Vstávaj, Betka, tu je máj, dobrú noc, dávaj naň pozor.

Keďže tu to nebolo zvyčajné, dievka len vyšla a poďakovala sa im za pieseň i za máj. V Šáre tiež len vtedy zavolali mládenca dnu, keď ho veľmi chceli za zaťa (hrozňepo vóľi zať), iného nikoho neponúkli.

V slovenských zadunajských obciach možno zaznamenať istý druh dvojitého členenia. Vo väčšine obcí dievčinu najprv požiadali, aby pripravila ozdoby, v iných to bola mládencova úloha. V jednej časti pilíšsko-vértešskych obcí (Čív, Mlynky, Orosláň, Santov), v bakoňskom Jášči a Capári 30. apríla priniesli mládenci z hory strom a večer ho postavili pred domom, bránou dievčaťa, o ktoré sa vážne uchádzali. V Santove sa každý rok v súlade s tým pekne vynímali trištyri máje. Stuhy (stuški), ručníky (ručňíček) a fľaše s alkoholom (pijatika) v Santove priväzovala na máj pred jeho dvíhaním dievka. Ket mi doňésli máj, mosela som stuški vázat naň, aj jennu flasku, jeden pekní ručňík, potom ho postavili. Nie každý to robil takto, niekedy dievka mládencovi už aj predtým odovzdala ozdoby, lebo často len ráno zbadala, že máj stojí. Ďívčence vstali ráno, ktorá dostala. Už to bolo veliké, že: No tá aj tá máj. Dievčatá na to, samozrejme, čakali: Ale sme sa zobudili, kedpostavili, pohostili sme ich (Santov). Rozšírenejším zvykom bolo, že mládencov pozvali dnu a dali im večeru aj nápoje (Čív, Santov), stalo sa, že im dali aj súdok piva. V Orosláni dievka taktiež vtedy dávala mašle a plnú fľašu vína, keď mládenci priniesli máj. V Capári stavali buky. Mládenci takisto dopredu dali dievkam vedieť, lebo stužky a fľašku vína bolo treba pripraviť takisto dopredu. (Ždicki na predek dali, abi čakala, abi nás ved'elaponuknuť.) V Jášči musela za to platiť, podľa miestneho úzu bola cena mája päť alebo desať litrov vína: Mosela plaťiťpet litrov vína lebo ďesat, kelko mala.

V ostatných pilíšsko-vértéšsko-gerečských obciach priniesli dievke máj tajne a sami ho aj ozdobili. V Šárišápe ho stavali mládenci tajne a v noci, aby sa dievka až ráno po prebudení dozvedela, že ju jej „verný milý" (verní frajer) prekvapil. Aj v Šóškúte sa snažili, aby ich dievčatá nezbadali. V tejto dedine tiež priväzovali na bránu zelený konár.277 Aj v Síleši bol podobný zvyk: Volakodi dávali aj ďívčencom. Stuški chlapci aj víno vo flaški pozavešali. V Tardoši sa väčšmi snažili, aby dievka neprišla na to, kto to bol, ale „boli také, ktoré vedeli, a boli, ktoré nevedeli" (kerá ved'ela, kerá ne). V bakoňskej Eške sa to tiež odohrávalo v najväčšej tajnosti. V noci na prvého mája vyniesol šikovný mládenec na strechu domu do kytice uviazanú jedľovú vetvu a orgován (jedlina, selenča). V tom čase boli v dedine domy so slamenou strechou, dalo sa to zastrčiť za krov. Ak sa to nedarilo, upevnili kyticu ku bráne. Kvôli pokrytiu strechy škridlou a plechom zmenila sa aj obyčaj. Staršia generácia (dnešní 70-80-roční - 1991) ešte zapichovala máj na strechu: Ja som ešče na strechu mala. Išla som g susedom, tak som ved'ela vijsť na strechu a viťahla som. - informátorka nar. r. 1913.) Rano ma zobudili tato: Idz! Pozri si, jakí pekní májušfa máš! Predtím bívalo hore na streche. - informátorka nar. r. 1912.)

Šesťdesiatročné ženy dostávali v mladosti máj, upevnený v zemi. Úgy volt beásva aföldbe a szép fenyőfa, azon szalagok, szép kis zsebkendő volt rajta. Už včil ňe na strechu stavajú. (Tak bola do zeme zakopaná pekná jedľa, na nej stuhy a pekná malá vreckovka. - informátorrka nar. r. 1927. Dvojjazyčná výpoveď.) V spôsobe stavania májov prišlo ku zmene a jej približný čas sa v jednej obci - na zberateľovo šťastie - s pomocou ešte žijúcich informátorov podarilo presne určiť. Došlo ku nej v 40-tych rokoch. V Černi v prvej tretine 20. storočia stavali máj len pred krčmu, príp. pred kostol, dávanie mája dievčatám je v obci novším javom.

V slovenských dolnozemských obciach na juhovýchode je stavanie mája jednoznačne individuálnou záležitosťou mládenca. (Aj keď je badateľná spoločná činnosť mládencov - napr. vo Veľkom Bánhedeši -je to väčšmi len príležitostné, priateľské gesto, a nie obyčajový prvok, ktorý by ponúkalo spoločenstvo.) Od prelomu storočia sotva upevňujú máj do zeme, najčastejšia je vetva orgovánu (orgován), višne (višne), príp. vŕby (vŕba, osika). Ak náhodou vykvitol agát (ako napr. v r. 1934 v Kardoši), použili aj ten. Najobľúbenejší bol orgován (Ambróz, Békéšska Čaba, Čanádalbert, Irminčok, Kardoš, Poľný Be-rinčok, Veľký Bánhedeš). V obciach, vydelených zo Sarvaša predstavovala máj iba orgovánová vetva, ktorú - tak ako bežne v iných častiach Maďarska stromy -ukradli. Pozapínaľi vráta orgovánom (Kardoš). Nakládľi pierko, orgován v noci (Irminčok).

Nedostatok stromov na Dolnej zemi je prvoradou príčinou, prečo v tejto oblasti prinášajú dievčine ako máj zväčša vetvu zo stromu alebo kríka. Väčšinou v noci, po polnoci vynášali orgován na strechu domu, na hrebeň, a uväzovali ho vedľa komína, resp. na bránu. Iba v Poľnom Berinčoku spomenuli, že niekto ho upevňoval na vysoký strom, na topoľ: Na prviho mája l'en na dom daľi al'ebo najvišší strom pridrótovaľi, boľi visokie šugárňárfák ňevedeli dou ziať, ľen keď vetor! Nedostatok dreva už napr. Slováci v Mokre nevnímali, ich dedina stojí na úpätí vrchu. Odtiaľ si prinášali stromy, ale aj tu ich obyčajne pripevňovali na bránu. Dávnejšie si dievčatá uctili neozdobovanými, iba zakvitnutými vetvami. Od prvej tretiny 20. storočia už vo väčšine obcí tohto kraja (Ambróz, Békéšska Čaba, Čanádalbert, Kétšoproň, Mokra, Pitvaroš, Poľný Berinčok, Slovenský Komlóš, Telekgerendáš, Veľký Bánhedeš) prinášali vetvu vŕby alebo orgovánu, ozdobenú pestrými stuhami (stuhľe, mašľe), darčekmi (šatkou, sladkou pálenkou, fľašou vína, bábikou atď.) pre tú dievku, za ktorou chodili s vážnymi myslami (gu kerej chod'iu) alebo ktorú chceli získať.

Vypovedajú o tom nasledovne:

Som dostála pekní červení ručňík (Ambróz).
Voľak nás potperiu, že dostáľi peknú halúz, ňeviem, kto mohou biť (Békéšska Čaba).
Bátor chlapec tajšou tahor, ručňíčok aľebo ručňík na haluz aj orgován. Kerú d'iovku ľepše ľúbili, udvarlovaľi, veľkí čokor spravili, ďejakie šallange, ručňíke nakládľi gu kochu, tahor na strechu, žebi bolo ďeľako vino (Poľný Berinčok).
Aj víno vo fľaše naviazali aj cukorke (Nadlak).

Dievčatá nikde nevedli o tom, kto a kedy im postavil máj:

Ňeved'eu ňikto, kto vopchau tam. Ač sa ďiovka viacťim páčila, každí šou vopchať, ňevedela, že kto (Sarvaš).
Na prviho mája na vráta priviazali, ľen prekvapeňia bolo (Pitvaroš).
Ňevedela som, ľen keď som tajšla na uľic (Ambróz).
Bolo tak, že nás zbadaľi, tak zrne ušľi, žebi nás ňezbadaľi (Veľký Bánhedeš).

Aj toto bol jeden druh zvádzania, ľudovej hry mladých, ktorá vyústila nakoniec do toho, že odniekiaľ vyšlo najavo, kto doniesol dievčaťu máj. Takisto v Níreďháze dostala máj tá dievka, ktorej dvoril mládenec s vážnymi úmyslami a dával na jej dom - podobne ako na juhovýchode Dolnej zeme -vŕbovú alebo orgovánovú vetvu.

V bihorskom Bodonoši to robili mládenci v noci na prvého mája tajne (u nas sa robi tajňe). Mládenec sa odhalil vtedy, keď už boli s dievčinou v úzkom vzťahu (ve ďevča, keď už ma znameho). V Novej Hute (Rum.), Starej Hute (Rum.) a Varzáli stavali hrab alebo brezu. Keď nebola breza dostatočne vysoká, očistili kmeň hrabu (hrab - Varzáty alebo smreka (smrek) a navrch mu priviazali brezovú vetvu (breza), ktorú nazývali vrhovec. Mládenci nosili stromy z lesa vždy na ramenách, a to ako pre dievčatá, tak i pre máj v strede dediny, nikdy nie na voze. V Starej Hute (Rum.) nebolo urážkou, keď dievka nezbadala mládencov pri práci. Samozrejme, najčastejšie ich čakala a po postavení mája im aj niečo dala vypiť (dačo vipiť), a nielen ona, ale aj jej rodičia k nim vyšli, ponúkali ich vínom, príp. tým, čo mali.

Sumarizujúc doteraz uvedené, konštatujeme: Stavanie alebo priväzovanie mája sa zvyčajne robilo večer (Bodonoš, Cív, Kestúc, Lucina, Pišpek, Síleš, Šaštelek, Varzáľ), v noci (Békéšska Čaba, Bodonoš, Capár, Čanádalbert, Čomád, Čemer, Čuvár, Eška, Kardoš, Kirť, Mokra, Nadlak, Orosláň, Peterka, Santov, Sarvaš, Stará Huta - Óhuta, Šámšon, Šárišáp Tardoš), o polnoci (Banka, Guta), príp. na svitaní (čas rano -popounoci - Banka, Poľný Berinčok, Veľká Huta). Vykopanie vysokého, ťažkého stromu, potom jeho zakopanie, si vyžadovalo spoločnú prácu, súdržnosť mládencov, rovnako ako váľanie mája. Pre ťažkú prácu, vyžadujúcu si pozornosť, bola spolupráca viacerých ľudí nepostrádateľná. Takto bola spolupráca aj dôsledkom samotného pracovného procesu. Prirodzene, neoddeliteľne s tým sa vyvíjala aj tradícia a ovplyvnila súdržnosť mládencov. Vo dňe zrne ho poviazali, musela biť pomoc zodvihnuť tahor ten ceľí visokí máj. Poviazaní bou zo žinkí aj na vrchu, aj na spotku, žebi ho vetor ňevikruťiu (Šámšon). Kamasi, chlapci doťáhli máj, v noci kopali aj zem (Sára).

Tam, kde len zapichovali väčšiu či menšiu vetvu, nadobúda prejavovanie úcty individuálny charakter, ako u dolnozemských mládencov. Toto nevyviera z individuálnych osobitostí dolnozemského človeka, čo by sme si prípadne mohli myslieť, ale z daných podmienok. V skutočnosti aj váľanie májov sa stalo prejavom spoločenstva preto, lebo aj tu bola potrebná účasť viacerých ľudí (mládencov). Toto potom spojili s oldomášom, tancom, veselením pri muzike. Okrem pohostenia mládencov, príp. podávania večere v dome pri stavaní májov len zriedkakedy robievali tanečnú zábavu. naše roztrúsené údaje však ukazujú, že kde mládenci vošli do domu, tam mladí aj tancovali (Čerňa, Kestúc, Pišpek). V Kestúci domáce dievčatá a tiež ženy mládenci vytancovali pri harmonike (mládenci vitancovali domáce dievki, ženi). Postavený máj museli mládenci strážiť, lebo ich spoločníci ho často ukradli. (Chlapci kradli jeden druhemu (Židareň). Merkuvaľi do rana, l'ebo sa stálo, rano už ňebou tam strom (Kirť, Tardoš). Kerí ho taňiesou, do rana miseu merkuvať (Horné Peťany). Krádeže sa stávali preto, lebo aj iní mládenci chceli tej istej dievčine priniesť máj, preto súperov chceli odstrániť. Robili to aj zo zloby a všetko odniesli, polámali. Ukradľi aj víno, aj páľeno, ručňíke dou strhali (Malý Kereš, Orosláň, Pišpek). Alebo tiež boli leniví odpíliť si vlastný strom a dovliecť ho z lesa, ľahšie bolo postaviť svojej frajerke hotový máj. Bívalo, že druhí mládenci ukradľi a taňiesli druhej d'iovki (Banka, Guta). Zebrau, ukradou, dau druhej frajerki (Nova Huta - Rum.). Zo žiarlivosti sa často aj pobili (s tohoto bola bitka -Banka, Mokra).

Dievčatá väčšinou predstierali prekvapenie. Aj tam, kde volali mládencov dnu, sa dievka ráno tvárila, akoby sa čudovala, aký pekný máj dostala. Avšak tam, kde o tom naozaj vopred nevedela, sa úprimne zaradovala. Pretože, ako nám to jedna informátorka povedala, každá dievčina čakala na máj, obzvlášť keď mala vážneho nápadníka. A keď jej ho nepriniesol, veľmi sa sklamala (jej zľe padlo - Poľný Berinčok). Ženy v obci si hneď ráno všimli, koho mládenci prekvapili. V Poľnom Berinčoku do prvej svetovej vojny májový strom symbolizoval i to, že túto dievku popýtajú o ruku (tú d'iovku tašľi pítať). Aj vo Varzáli boli dievky pyšné, keď dostali máj. Ženy ich chválili a takto hádali: No tak do jej to postaval? Tak kereho? No tak sa oňi budu už brať, keď toho maja postavil. Aj v Dunaeďháze sa ženy nazdávali, že na jeseň bude z dievky nevesta (v jeseni už mladá nevesta zostala). Keď však niektorá dievka nedostala máj, vzali si ju dedinské ženy na pretriasanie, že „iyen lány meg olyan lány, nincs is udvarlója" (je to také a onaké dievča, ani nemá frajera - Malý Kereš). Považovali ju za zaostalú, na seba znechanú dievku (tak zahinuta, kera ďevča nemala maj - Židareň); kerá nedostala, bola trochu zaostála - Nadlak). Tiež sa stalo, že zostala smutná: Kera nemala, ostala smutna (Vágášska Huta).

Keď dievčina neopätovala zbližovanie mládenca alebo bola namyslená, pyšná, mládenec jej - so zámerom vysmiať ju -postavil škaredý, spotvorený máj, na ktorý pouväzoval grobianske predmety. Často drsne zosmiešnili aj jej rodinu. Našej informátorke v Ďurke dal mládenec, ktorého na počiatku dvorenia odmietla, zo závisti na strechu kukuričnú byľ a na hanbu jej spieval aj posmešnú pesničku:

Terézia Petriková, rod. Lauková, 1916. Ďurka. 1991.
Keljfel, Terka, itt a kukoríča jó éjszakát, vigyázz rája.	(Vstávaj, Terka, tu je kukuričná byľ, dobrú noc, dávaj na ňu pozor.)

Podobne si robili posmech (posmech robil'i) aj v Malom Kereši. V Pitvaroši zapichli kukuričnú byľ do komína, a domáci nevedeli kvôli tomu zakúriť. V Poľnom Berinčoku zavesili gaťky na suchý konár. V Peterke - podobne ponižujúco ako v Ďurke a Malom Kereši - dávali na bránu povýšenej dievky zvyšky krmiva a pred kuchynské dvere postavili sud s pomyjami tak, aby sa pri otvorení dverí vylial dovnútra. V Pišpeku zhotovovali máj zo suchej vetvy, keď sa hnevali na dievku alebo jej závideli (na posmech, l'ebo sa hňevaľi alebo závideli jej). Na haluz navešali rozličné motúzy (motúzi) a zdrapy zo starej sukne (šálange). Aj v Níred'háze si počínali podobne: Keď sa mládenec hneval na dievčinu, tiež jej dal na strechu nejaký suchý konár alebo olúpanú haluz. V Strednej Hute postavili pred dievkin dom žŕdku (druk), na vrch ktorého napichli hlavu zdochnutého koňa. Žandári to vyšetrovali, ale nikto sa nedozvedel, kto bol páchateľom. Takéto nechutnosti sa stávali aj inde. Vo Veľkom Bánhedeši priviazali na máj zdochnutú kačku alebo živú žabu. V Horných Peťanoch ohrdnutý mládenec v hneve vyt'al sekerou dievkin máj a podpálil ho. V Peterke rozobrali mládenci otcovi zahanbeného dievčaťa voz - tak ako to je opísané v historkách, ktoré sú rozšírené po celom Maďarsku - a vyniesli ho na strechu. Zvesili im bráničku a odniesli ju niekam ďaleko. V Nadlaku poznášali lavičky na ulici a polámali ich. Odnesenie brán sa v Pitvaroši stalo tiež predmetom vyšetrovania. V Slovenskom Komlóši bol vžitým symbolom výsmechu dievčaťa suchý agátový konár alebo kukuričná byľ, ktoré nastokli na dom alebo na plot. V Šóškúte z podobných príčin rozsypali pod oblokom kukuričné byle.278

Na základe uvedených príkladov môžeme v súhrne konštatovať, že okrem rozličných, pestrých nástrojov výsmechu v skúmaných slovenských obciach predstavovala najbežnejší posmešný symbol kukuričná byľ, príp. suchý konár.

Rodičia a dievka zavčasu ráno odstránili tieto zahanbujúce rekvizity, aby sa o nich obec nedozvedela.

Máj postavený pred verejnými budovami

Stavanie mája pred verejné budovy sa riadilo rozvinutým systémom obyčajov. Strom, určený na tento účel, bol vždy najkrajší a najvyšší. Mládenci ho kradli z lesa - ako máje pre dievčatá - alebo si naň vybavili povolenie. Ozdobenie mája pripadlo dievčatám. V Černi a Jášči prinášali v posledný deň apríla z lesa peknú borievku (borovička), večer na ňu uviazali farebné stužky a fľaše s vínom. Potom postavili máj pred kostol a krčmu (šenk). Aj v Eške voľakedy stála pred krčmou obrovská jedľa. Dievky v krčme večer pred prvým májom vyzdobili strom kyticami buxusu (bršlen) a oplietli ho dookola rôznymi ozdobami. Potom ho mládenci s veľkým úsilím postavili. Tu bolo ešte v 90-tych rokoch zvykom, ale stavali iba nižší máj. V Capári pred obecný dom (obecní dom) a pred krčmu prinášajú máj ešte aj dnes. V Šóškúte279 a Tardoši stavali máj richtárovi, notárovi a farárovi (richtárovi, notárovi, kňazovi). V Orosláni ho pred obecný dom (dedinskí dom) a krčmu (šenk) stavali tí mládenci, ktorí v tom roku narukovali (regrúti). Strom pritiahli z lesa na vozovej náprave. Pre mládencov to bol zrejme veľký zážitok, sedeli na kmeni stromu a v dobrej nálade prišli na dané miesto. Za vykopanie jamy a postavenie mája im krčmár daroval fľašku vína. V Peterke postavili máj na Turice (ako voľakedy vo Veňarci) pred krčmou (krčma). Kôru stromu olúpali, aby bolo ťažšie vyliezť naň. Mládenci uzatvárali medzi sebou stávky, kto z nich vylezie najvyššie. Víťaza čakala v krčme klobása a víno. V Níreďháze stál máj (máj) v strede skupinového sálaša. Odpili vŕbu a ozdobili ju takisto stuhami a fľašou vína. Podľa údajov Štefana LAMIHO v Šóškúte ako máje postavené dievkam tak i máje pred verejnými budovami obnovovali 15. mája, lebo dovtedy im zeleň ovädla. V tomto termíne sa aj dievka dozvedela, kto si ju uctil májom a mládenca aj so spoločníkmi bohato pohostili. Tento zvyk sa v 70-80-tych rokoch ešte v obci zaužíval.280 Pri stavaní májov pred verejné budovy bola tanečná zábava tiež zriedkavá. Z Černe a najmä z Jášče máme tieto údaje: Keď ho postavili, tedi za to, a keď viťahli, tedi za to, že ho vitancuvali (Jášč). Okrem svetských verejných budov býval májový strom postavený aj pred cirkevnými inštitúciami (kostol, fara) alebo vovnútri kostola.

O existencii májov v kostoloch na Dolnej zemi v 18. storočí svedčia riadky Samuela TESSEDIKA, ktoré sme citovali vyššie. Ich pretrvávaním môže byť stavanie májov pred kostolom, príp. ich prinášanie do kostola: vo Veňarci postavili pred kostolom dva pekné máje,281 v Peterke priniesli mládenci do kostola dva pekné máje, ktoré postavili vedľa lavíc (pokušiteľsky pripomínajúc TESSEDIKOV opis). Pekne ich ozdobili, navešali na ne široké, kvetované stuhy, ktoré si voľakedy pripínali dievčatá alebo nevesty na čepiec, ba zavesili na ne aj bielu vreckovku s vyrezávanou výšivkou a takisto ozdobenú bielu naškrobenú šatku. Aj v Čomáde do najnovšieho obdobia (koniec 80-tych rokov) postavili na turíčnu sobotu malé topole (malie topole) - ako v Peterke - a popriväzovali na ne stuhy, vreckovky a vínové fľaše. V katolíckom Jášči stavali máj pred kostolom, v Tardoši pre farára (kňazovi). Takisto v zadunajskej evanjelickej Černi v predvečer prvého mája sadili mládenci pred kostolom (pred kosťele) štíhly máj, ozdobený stuhami červenej, fialovej a inej farby.

Váľanie májov

Váľanie májov (ako pred dievockými domami tak i pred verejnými budovami) sa realizovalo v rôznych termínoch. Nemáme kľúč na vysvetlenie toho, prečo sa to vykonávalo práve v tom termíne. Máj mohol stáť nanajvýš jeden mesiac (Capár, Čerňa, Eška, matranské slovenské obce), najkratšie jeden deň. Na druhý deň ráno ho váľali v Jači, cez deň alebo večer v Čomáde alebo Pišpeku. O tri dni prišiel naň rad v Šašteleku. Týždeň neskoršie váľali máj v Horných Peťanoch, Kirti a o desať dní v Mokre. Dva týždne stál v Banke. Vo väčšine bihorských obcí váľali máje na Turice (Baromlak, Bodonoš, Nova Huta - Rum., Stara Huta - Rum., Šaštelek, Varzáľ, Židareň). Koncom mesiaca sa odohrávalo v Jášči, Orosláni, Santove, Síleši, Šárišápe, Tardoši. Pri váľaní mája boli v dievockom dome tanečné zábavy, keď ho mládenci odtiahli. Na mnohých miestach vykopávali máj rodičia (Bodonoš, Čuvár, Ďurka, Eška, Kirť), a to príp. aj tam, kde máj predstavovali iba vetvy, v dolnozemských lokalitách na juhovýchode. Keďže v mnohých obciach tento zvyk zanikol, menej presne sa pamätajú na sprievod a na priebeh všetkého.

Tanečná zábava pri váľaní májov sa najdlhšie zachovávala u zadunajských a bihorských Slovákov. V Čomáde vykopal (viváľau) máj na druhý deň mládenec, ktorý ho zasadil. Dostal za to pečené mäso, zákusky a víno. V Černi si mládenci najali na spoločné váľanie májov cigánsku kapelu a potom to vykonali sprevádzaní muzikou. Za ten čas dievky tancovali. Potom sa mládež obidvoch pohlaví zabávala: Todi velkí taňec bol v tan prachu, len sa ta prášilo. V Jášči bola veselá zábava s tancom a hudbou len pri sadení a váľaní obecných májov, v dievockých domoch ju nerobili. V Orosláni na druhý turíčny deň po popoludňajších bohoslužbách okolo tretej hodiny začínali mládenci váľať dievocké máje. Mládenci už predtým čakali na konci dediny na muzikantov, prichádzajúcich z Tatabánye a sprevádzali ich až po krčmu. Sprievod mal určený poriadok. Bezprostredne za muzikantmi išli tí mládenci, ktorí už boli odvedení. Na klobúkoch mali stužku v národných farbách. Za nimi prichádzali tí, ktorí mali byť odvedení v nasledujúcom roku. Odkedy prevzal organizáciu osvetový klub, pripájali sa ku sprievodu aj dievky, ktoré idú za chlapcami. Chodievajú v ľudovom odeve, i keď inak ho už nenosia. V posledných rokoch už chodili mládenci a dievky v pároch. V takomto čase sa všetci zídu pri krčme, lebo tu zvyknú váľať prvý májový strom. Toto tiež vykonávali regrúti a mladší mládenci ich sledovali, aby sa to naučili, lebo v nasledujúcom roku to mala byť ich úloha. Keď už ležal máj na zemi, začala hrať muzika, mladí si trochu zatancovali a odišli k ďalšiemu máju. Keď už boli všetky máje pováľané, prišiel rad na bál, ktorý trval do rána. V Eške aj v súčasnosti usporadúvajú pred krčmou májfa-tánc (tanec pri májovom strome), kedy zvalia tu stojaci máj. Aj v Capári „vytancovali" (yitancuvali) máj. V Tardoši bolo váľanie mája naozajstným sviatkom (svátek bou). Muzikantov platili mládenci, ale platil aj kňaz a richtár, pred domami ktorých tiež stáli máje. Iba dievky mohli prísť na tancovačku zadarmo.

Mládenci v Šárišápe sa snažili zvaliť máj tak nepozorovane, ako ho postavili. Keď ich domáci zbadali, zavolali ich dnu a pohostili ich. V Dunaeďháze bola pri dievockom máji tancovačka, rodičia to považovali za poctu, preto tiež mládencov ponúkli jedlom a pitím. V bihorských obciach sa všade odohrávalo váľanie májov pri veselom tanci na Turice. Voľakedy tancovali v sprievode harmoniky. V Šašteleku išli mládenci do dievockých domov sprevádzaní muzikou a dievka ich pozvala na hostinu (hosťina). Vo Varzáli sa dievky a mládenci zišli na kraji dediny a spoločne prešli po dedine, berúc máje zaradom. Všade zvalil máj ten mládenec, ktorý ho postavil. Vždy to robil v sprievode muziky, a súperilo sa, kto ho zvalí rýchlejšie. Napokon mládenec vytancoval dievku, ktorej zvalil máj. Matka dievčaťa vyniesla zákusky, ktoré napiekla pre túto príležitosť (cesto vipekala), otec v demižóne či fľaške vyniesol víno alebo pálenku, a každý to musel na znak pouctenia prijať (šetki ho museli poctiť). Potom sa mládenci pobrali k ďalšiemu máju a chodili dovtedy, kým nepováľali všetky máje. Na záver - pokiaľ nebol dom osvety - bola v niektorom dome až do rána tanečná zábava.

Takto isto sa všetko odohrávalo v Novej Hute (Rum.), Starej Hute (Rum.) a Židarni. V Židarni dievky a mládenci tancovali všade tam, kde bol máj. Tu sa máje váľali až po zábave. Potom dostávali zúčastnení jesť a piť. Muzikantom dávali peniaze (kapela pozostávala z harmonikára, huslistu a bubeníka - akordion, husľiči, buben). Počas tanca často aj spievali (Židareň). V Starej Hute (Rum.) pri jednom máji zatancovali dva-tri tance a okrem dievčiny vytancovali aj domácu paniu (aj gazd'inu vitancuvaľi). V 20. storočí sa najprv v mestách, potom na dedinách rozšírilo tzv. szerenádozás (hranie serenády) v predvečer prvého mája, ktoré mládenec venoval svojej nádejnej neveste. Na znak prijatia serenády zapaľovali najčastejšie zápalku alebo sviečku (Békéšska Čaba, Bodonoš, Nadlak, Sarvaš, Slovenský Komlóš, Síleš): Húsťprišľi čeľaňíci popod oblok ďiovkam v noci na prviho mája (Sarvaš). Chodili v noci a dával'i serenádi (Nadlak). Na prvého mája v priebehu dňa na mnohých miestach chodili cigánski muzikanti z domu do domu a hudbou pozdravili domácich (Békéšska Čaba, Síleš). Avšak stávalo sa, že ich nepustili dnu. V 20. storočí často usporadúvali majálesy aj školské, mládežnícke a občianske združenia (majális - Békéšska Čaba, Čanádalbert, Níreďháza, Slovenský Komlóš, Veľký Bánhedeš). Tieto boli neskôr včlenené do oficiálnych prvomájových podujatí.

Tam, kde sa zaužíval výhon dobytka na pašu na prvého mája, aj pastierov najímali v tomto termíne (Cuvár, Stará Huta - Óhuta). Obyvatelia Novej Huty -Újhuty, Strednej Huty a Starej Huty - Óhuty chodili na prvého mája na hody (odpusť) do obce Erdôhorváti. Prvý máj je súčasne dňom Filipa a Jakuba. V skúmaných slovenských obciach temer niet povier, spojených s nimi. Na juhu Dolnej zeme verili, že fazuľa, zasadená v tento deň, dobre zarodí. Vo Veľkom Bánhedeši sa zasa nazdávali, že kto v tomto termíne sadí cesnak, bude mať iba jeden strúčik (jeďinák).

MESIAC MAJ

Vývin počasia v tomto mesiaci bol mimoriadne dôležitý aj pre Slovákov, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom. Preto boli v slovenských dolnozemských obciach na juhovýchode všeobecne známe veršované pranostiky. Dobrú úrodu očakávali zvyčajne po daždivom máji:

Suchí apríl,

mokrí máj,

bude žitko,

ako háj.

Studení máj - stodole háj.

(Békéšska Čaba, Nadlak)

 

NÁJDENIE SVÄTÉHO KRÍZA

(Objavenie Svätého kríža, Svati Kríž, 3. máj)

Viacero slovenských obcí v Maďarsku dostalo názov podľa svätého kríža. Medzi ne patria aj Mlynky-Pilisszentkereszt (t.j. Pilíšsky Svätý Kríž). Aj kostol tejto obce má taký istý názov (kostol je zasveťení Svätému krížu), preto tu v tento deň boli najvýznamnejšie hody a púť na okolí. Z blízkych i ďalekých obcí, obývaných Slovákmi (a prirodzene i maďarskí a iní katolíci) navštevujú túto lokalitu v procesiách (rovnako zo vzdialenejšej Sáry ako zo susedného Kestúca a Santova). Aj katolíci v Eske majú v tento deň hody. (Evanjelici v Eske ich zasa majú na výročie posviacky kostola, v prvú nedeľu októbra.)

FLORIÁN

(4. máj)

Deň Floriána je zasľúbeným sviatkom slovenských katolíkov v Pišpeku. Veľmi dávno bol v tento deň v dedine veľký ničivý požiar. Preto obyvatelia sľúbili, že ho budú svätiť, aby „ich Boh ochraňoval od podobného požiaru" (žebipán Boh od toho ohňa chrámu). Nie je ojedinelým prejavom, že sa mnoho obcí v Maďarsku hlásilo k ochrane svätého Floriána pred živelnými pohromami, a na pamiatku niekdajšieho požiaru mu postavili aj sochu.282 Aj v Šárišápe slávili deň sv. Floriána, napriek tomu, že u nich bol zasľúbeným sviatkom Fabián-Sebastián, 20. januára, lebo v tento deň u nich pominula cholera.

KRÍŽOVÉ DNI

(Krížové dňi)

Tri dni pred Nanebovstúpením (pred Stúpeňím tri dňi - Pišpek) v pondelok, utorok a stredu, ako spojenie niekdajších cirkevných predpisov a ľudovej nábožnosti, usporiadali vo viacerých katolíckych obciach procesie a so spevom a prosbami navšetvovali kríže, postavené v chotári obce. Postupovali tak, že každý deň išli k ďalšiemu (Jášč, Pišpek, Síleš, Šóškút, Tardoš). Takto o tom vypovedá naša informátorka zo Síleša v r. 1992: Do Ňebastúpeňia pred tim tri dňi boli krížové dňi. Tri kríže sú u nás Séleši. Jeden je tuto hore, na koňec d'ed'iňe. Ta išli prví raz. Druhí raz je dole, pri cesťe na koňec ďedini, tajšli. A treťíje núťer. Tri dňi chodili, procesijú išli. V niekoľkých obciach sa s krížovými dňami spájali aj poverové zákazy. V katolíckych Mlynkách a bihorskej Starej Hute (Rum.) bolo v tom čase zakázané pranie.283 V takisto katolíckom Barom-laku zakazovali okopávanie kukurice a zemiakov. (Osobitnú pozornosť si zasluhuje archaickejší konzervativizmus ľudovej nábožnosti evanjelikov, totiž napr. vo Veľkom Bánhedeši si uchovali pravdepodobne zákaz ešte z obdobia pred reformáciou: ňebolo slobono prať, ľebo to boľi krížovie dňi). V obciach bihorských Slovákov v tomto termíne čistili studne v chotári (studňe sa cisťa).

NANEBOVSTÚPENIE PÁNA

(Stúpenie, Stúpeňí)

Nábožnejší katolíci sa naň odvolávali, že je to sviatok, Nanebovstúpenie Ježiša (Stúpi Pán Kristus na ňebe - Stará Huta - Óhuta, Santov). Evanjelici poznali aj spôsob vypočítania termínu sviatku: Je desať dňípred Turící, misí biť štvrtok.

Najviac evidujú skutočnosť, že dávnejšie to bol u katolíkov deň prvého prijímania (prvé prímáňi, prvé prímaňe, svata prímaňi, prrvá spoveď, perša spovec: Bodonoš, Čív, Kestúc, Kirť, Stará Huta - Óhuta, Sárišáp, Veľká Huta) a u evanjelikov deň konfirmácie (konfirmácia, spoveď: Ambróz, Čemer, Eska, Irminčok, Kirť, Níred'háza, Pitvaroš).284 Keďže v posledných desaťročiach je to povinný pracovný deň, robia v niekoľkých katolíckych obciach prvé prijímanie hneď nasledujúcu nedeľu (napr. Tardoš, Veľká Huta), príp. na iný sviatok (v Pišpeku na Turice, v Santove v poslednú nedeľu mája, v rumunskej Židarni nie je určený deň, v Síleši sa stávalo, že to usporiadali v septembri). Aj u evanjelikov poskytovali priestor pre konfirmáciu viaceré cirkevné sviatky (Veľká noc: Eška, Biela sobota: Terany atď.).

Evanjelici ešte i dnes považujú tento deň za veľký sviatok a chodia aj na bohoslužby (Comád, Guta, Peterka: u nás je veľkí sviatok Stúpeňia). Napr. v r. 1990 békéšskočabianska evanjelická cirkev v drobných správach uverejnila, že 24. mája, v deň Nanebovstúpenia Krista Pána, budú v malom kostole a v erzsébethely-skom kostole o 8,45 hod. slovenské a o 10-tej maďarské bohoslužby; Dávnejšie nevykonávali poľnohospodárske práce žiadneho druhu (Békéšska Čaba, Malý Kereš). Avšak v Békéšskej Čabe na tento deň určovala ľudová tradícia obracanie sena Takisto v Békéšskej Čabe a tiež v Slovenskom Komlóši vyviezli deti na voze alebo koči do chotára gazdov a starých rodičov, žijúcich v intraviláne obce alebo mesta, aby si obzreli siatiny a na sálaši ich pohostili sviatočným obedom. (Podobný zvyk sa zaužíval aj vo viacerých dolnozemských maďarských obciach.) Aj k tomuto výročnému sviatku sa viazalo viacero zákazov, predovšetkým v slovenských dolnozemských evanjelických obciach: zakázané bolo pečenie chleba (piecť chleba ňebolo slobono, ňepiekľi chleba - Békéšska Čaba, Dunaeďház, Pitvaroš, Poľný Berinčok, Sarvaš), šitie (Dunaeďház, Nadlak, Níreďháza) a tiež pranie (Dunaeďház). Podľa Nadlačanov sa tamojší katolíci hnevali, ak niekto v tento deň pral (voľakedi sa piestom pralo, to pukalo, sa veľmej jim zle vid'elo). Tento sviatok má aj ojedinelé súvislosti: v Čomáde bola voľakedy v tento deň veľká búrka, domy sa od bleskov zapálili a obec zhorela do tla. Odvtedy sa báli tohto dňa: Jaj, voľaco zas Pán Boh dá na nás! - hovorili a horlivejšie chodili do kostola v tomto termíne než inokedy. V nadlackom chotári v medzivojnovom období mala svätá studňa (svatá stuňička) ešte vodu a v tento deň ju mnohí navštívili v nádeji na uzdravenie.

ZMRZNUTÍ SVÄTÍ: PANKRÁC, SERVÁC, BONIFÁC

(Pongrác, Pankrác, Pongrác, 12. marca; Servác, Servac, Servás, 13. mája; Bonifác, Benegac, Bonifac, Bunefac, 14. máj)

Väčšinou citujú ich súhrnné meno v maďarčine (fagyosszentek, faďoši), slovenský variant sa už temer nevyskytuje: mrazovie sviatke (Banka).285 U bi-horských Slovákov sú vžité pestré, malebné slovné zvraty: To sa ti pomrznuti (Baromlak). Ti zmrznutí, ti traja (Nova Huta - Rum.), traja zmrznutí (Židareň), zimne ľuďe (Bodonoš). V tieto tri dni, bez nejakej regionálnej väzby, sa vo väčšine lokalít po celom Maďarsku očakávali mrazy. Tvrdili to zvlášť v hornatých krajoch, kde sa to aj zvyklo stať. Neraz ich spomínajú spolu s ďalšími mrazivými dňami: Pongrác, Bonifác, Orbán zvikľi oberať aj víno, hrozno, aj stromi (Terany). V novohradskom kraji zvyknú sadiť semená záhradných rastlín tak, aby vzišli až po dňoch zmrznutých svätých.

ŽOFIA

(Žofa, Žófia, Žofija, 15. máj)

V skúmaných slovenských obciach jednotne tvrdili, že Žofia je deň, kedy omrzne vinič. Všeobecne je známe príslovie: Žofia víno vipije, Žofija vipije víno (Baromlak, Békéšska Čaba, Capár, Čanádalbert, Čerňa, Kestúc, Nadlak, Poľný Berinčok, Stara Huta - Rum.). V Poľnom Berinčoku vedia o Žofii, že vojde do krčmy a vytlčie odtiaľ Alexandra, Jozefa a Beňadika, aby urobili dobré počasie (žebi robiľi dobrí čas). V Capári ju nazývajú zlou kuchárkou (planá kuchárka), lebo zamrzla pri sporáku (zamrzlapri šporhelťe). Obyvatelia hornatých krajov, najmä v okolí pilíšsko-vértešsko-gerečského regiónu, považujú Žofiu za zodpovednú za zmrznutie fazule: Žofia lúbi pasulu. Mrzňe tedi (Kestúc, Santov). Žofia zje fazuľu (Sárišáp).

Všeobecne sa deň Žofie považoval za mrazivý (faďoš - Čemer, Nová Huta -Újhuta, Vágášska Huta, Veľká Huta). Žófia zvikla sa mraziť (matranské slovenské obce).

V strednom veľkom regióne bolo v tomto dni zvykom siať konope (konope siaľi: Čuvár, Ďurka, Horné Peťany, Kirť, Nadlak, Níreďháza, Peterka, Pišpek, Poľný Berinčok, Slovenský Komlóš).286 V Ďurke si na siatie brali so sebou vajce, aby mali také pekné konope ako vaječný žítok. V Horných Peťanoch na Žofiu sadili uhorky, aby rástlo veľa malých plodov. V Čomáde zasa sadili fazuľu.

MOJŽIŠ

(Mojžiš, 16. máj)

V Orosláni na Mojžiša podsádzali kvočku, lebo tak sa mali vyliahnuť veľké kurčatá. V Šárišápe bolo známe úslovie, ktoré vysvetľovali na základe pravdepodobného významu slovesného tvaru Mojžišovho mena (vyslovovaného ako Móžeš): Tedi rob, keď móžeš. Abi sme na Móžeša robili. Je to pekná slovná hračka.

SVÄTÝ JÁN NEPOMUCKÝ

(Ján Nepomucký, 16. máj)

Obyvatelia Vágášskej Huty spájali s hodami (odpusť), ktoré v tento deň svätili v susednej švábskej obci Károlyfalva, lokálne obyčajové prvky: Ten mládenec, ktorý dostal na oblievačke vajce, kúpil na hody medovník (medov-ňika) alebo bábiku (babka) pre dievčinu. (Všeobecne to robil so zámerom, aby týmto naznačil svoj záujem o dievku.) Dievka, ktorá bola žiadanejšia, dostala hodové od toľkých chlapcov, že to ledva vedela po horských chodníkoch doniesť domov.

PAŠKAL

(Paskal, 17. máj)

Slováci v zemplínskej hornatine ho taktiež považujú za zmrznutého svätého, ktorý zvykol zobrať, teda zmraziť zemiaky a fazuľu.

URBAN

(Urban, Orban, 25. máj)

Urbana jednotne všade považujú za zmznutého svätého. Urban bou ostatní (Čív). Orban ostatní fad'oš (Čerňa, Eska, Veľká Huta). Urban ako ostatní studení svati doňesie zimu (Čanádalbert).287 Tak ako Žofiu obviňujú za vypitie vína, Urbana robia zodpovedným za obratie fazule. Urban pozberá pasuľu -bvób [Ambróz, Békéšska Čaba, Ďurka, Kardoš, Nadlak, Nová Huta (Bükk-szentkereszt), Níreďháza, Malá Huta, Slovenský Komlóš, Veľká Huta]. Orban zvikňe podbic pasuľu (Stará Huta - Óhuta, Vágášska Huta. Urbán zí pasulu (Santov, Filkeháza288).

Bežný je tiež názor, že Urban s mrazom všetko odnesie a urobí veľkú škodu (veľa škodu spraví - Čemer, Kirť), zničí úrodu (odňesie úrodu veľa ráz - Poľný Berinčok, Peterka, Sarvaš) a v hornatých oblastiach je to naozaj častým javom. Vo vinohradníckych oblastiach (a tiež inde) mu vyčítajú v prvom rade zmrazenie hrozna (Čerňa, Eška, Kétšoproň, Malý Kereš, Pišpek, Šárišáp, Tardoš, Veľký Bánhedeš). Najmä v dolnozemskej oblasti je to zase zobranie kukurice (Békéšska Čaba, Čanádalbert, Mokra) a v ojedinelých horských obciach aj zemiaky (krompľe, bobále - Eška, Malá Huta). Podľa obyvateľov slovenských matranských dedín Urban vtedy prinesie teplo, ak zoskočí z pece. (Tedi už bud'e ťeplo, ač Urban skočí s peci.)

V slovenských katolíckych obciach bol Urban aj patrónom vinohradov, k jeho soche chodievali v procesii (Síleš, Šára, Tardoš) a svätili vinice. Veria, že Urban ochraňuje vinice (Urban merkuje na vinice) a že námraza po Urbanovi už viniciam neškodí (po svatem Urbanovi mráz neuškodí džbánu - Kestúc).289 Keď však vinič omrzol, nadávali Urbanovi, pohanili jeho sochu. O tomto v každej spomenutej obci kolujú žartovné historky. V Tardoši istý opitý človek vyliezol ku Urbanovej soche, nafackal ju a hrešil: Prečo si ňemerkuvau? Za to si postavení, abi si merkuvau! V Síleši ho istý človek bral na zodpovednosť za zamrznutú fazuľu: Urban, do vinohradov máš že voľačo, ale dofazulu ňenáš ňič. Prečo si dau zmrznút? Aj v Šáre je známa žartovná príhoda, ktorá sa skutočne odohrala. Podľa nej jedna šušľavá žena takto hrešila Urbana potom, keď zamrzlo hrozno: No Urbanko, včil z rici pi!290

Bihorskí Slováci veria, že do Urbana možno všetko zasiať (napr. u, medzi horami možno do tohto dňa siať kukuricu), lebo to ešte dozreje. Podľa nich do Urbana mohlo všetko zamrznúť, ale po ňom už nič (Baromlak, Nova Huta -Rum., Stara Huta - Rum.) Podľa matranských Slovákov zasa Urban seje huby (Urbán hríbi síja). (Slováci v Zemplínskej vrchovine spájajú túto pranostiku s Petrom a Pavlom.) V Pitvaroši veria, že na deň Urbana zvykli bývať veľké víchrice: No, id'e Urban, ten príval doňesie!

TURICE

(Turice, Turice, Ducha, svati Duch, Duch svati, Rusadle)

Turíčne sviatky, slávené na päťdesiaty deň po Veľkej noci, sú pre Slovákov v Maďarsku (príp. v Rumunsku) bez ohľadu na vierovyznanie najväčším sviatkom po Vianociach a Veľkej noci. Do polovice storočia ich svätili s práve takou záväznosťou a zbožnosťou ako dva predchádzajúce sviatky. V nedávnej minulosti sa ich dôležitosť zmenšovala, dodržiavali sa menej. Nemalú úlohu v tom zohrával fakt, že druhý deň sviatku sa stal pracovným dňom. V tomto období to bol väčšmi sviatok starších ľudí. Dávnejšie sa v obidva dni celá rodina cítila povinná ísť do kostola práve tak ako na Vianoce alebo na Veľkú noc. Vari aj preto sa na tento sviatok neupli natoľko ako na Vianoce, lebo v skúmaných slovenských obciach sa s ním v 20. storočí spájalo málo ľudových zvykov.

Informátori, hovoriac o Turícach, prízvukovali najviac veľký cirkevný význam sviatku, u katolíkov účasť na omši, u evanjelikov účasť na bohoslužbách v prvý deň dopoludnia a popoludní, na druhý deň dopoludnia a tiež zákaz vykonávania práce (Békéšska Caba, Čanádalbert, Eška, Poľný Berinčok, Santov, Slovenský Komlóš, Šára). Na sviatok Turíc usporiadavali evanjelici konfir-máciu (konfirmácija, spoveď) v Čanádalberte, Černi, Malom Kereši, Sarvaši. V Békéšskej Čabe ju robili týždeň pred Turícami. V jednotlivých katolíckych lokalitách bolo v tomto čase prvé prijímanie: Naprvi ďen na Turice na dvanac roku ďeťíšecko ta daľi na prvu spoveď (Baromlak). Maďarský hovorový názov Turíc pirospünkösd (červené Turice) sa odzrkadľuje v odeve čemerských žien. Na Turice išli dievky a ženy do kostola vo sviatočnom odeve - ohnivočerve-ných šatách a sukniach (na Turice do kostola v ohnivom obleku išľi ženi aj ďiovke). V Malom Kereši zasa stáli dievky v tento sviatok okolo oltára v čisto bielom oblečení, poukazujúc na čistotu svätého Ducha.

Na deň Turíc bývali význačné aj miestne hody, príp. púte. Na kostolné hody vo Filkeháze pravidelne chodievali z Fizéra, na púte v obci Mátraverebély-Szentkút zasa obyvatelia Pišpeka, Répášskej Huty, tak ako do Szentkeresztu k tamojšej svätej studni obyvatelia obcí Tardoš a Jášč. V Kirti mali v tomto čase katolícke hody, ktorých sa samozrejme zúčastňovali aj miestni evanjelici. Z Mokry pravidelne chodievali do obce Máriaradna. Evanjelici v Capári mali zasa hody v nedeľu po Turícach.

V Kirti - ako všeobecne všade - usporiadali aj do rána trvajúci bál. Turíčny bál bol aj inde obľúbenou zábavou (v Békéšskej Čabe, Poľnom Berinčoku, Pišpeku, Sarvaši - na tomto poslednom sa zúčastňovali aj obyvatelia Cabačudu, Kardoša a Irminčoka). V tých obciach, v ktorých bol v 20. storočí ešte živý zákaz zapriahať kone, dodržiavali ho nielen na Veľkú noc, ale aj na Turice. U   Slovanov sa v období pred prijatím kresťanstva sviatok Turíc významne spájal s uctievaním vody a zelene. Emília HORVÁTHOVÁ vidí pamiatku na to v čistení studničiek a prameňov v chotári obce.291 V skúmaných slovenských obciach sa tento zvyk viaže ku včašším jarným sviatkom (toto sme prezentovali). V Jači v povodí Galgy však vykonávali čistenie studne na turíčnu sobotu. Richtár zvolal mládencov, ktorí boli regrútmi. Spoločne išli ku studniam v chotári a po skončení práce - podobne ako mládenci v okolí - na ceste domov navštevovali domy a želali každému členovi rodiny veselé turíčne sviatky. Za úspešnú prácu a vinš všade dostávali dve-tri vajcia a gazda ich ponúkol aj vínom. Časť vajec aj oni predali a z ostatných si urobili večeru, príp. za peniaze najali cigánsku bandu a večer usporiadali zábavu. Pamiatkou na uctievanie zelene, siahajúcou do dávnej minulosti, je ozdobovanie budov (domov, kostola) zelenými vetvami. Jedným z najkrajších príkladov tohto zvyku je májový strom. Zvyky pri jeho stavaní sme popísali spolu so ľudovými zvykmi na prvého mája.

Pelbárt Temesvári ako rozšírenú obyčaj v Maďarsku v 15. storočí spomína ozdobovanie „okolia vchodov do domu a brán príbytkov listnatými vetvami ze-lenajúcich stromov". Arnold IPOLYI opisuje zvyky Slovákov, žijúcich v severnej časti Prešporskej stolice „kde na turíčnu nedeľu dookola vyzdobia drevený okraj každej strechy zelenými vetvami a podobne zapichujú jednotlivé konáriky na vrch dverí, okien a vchodov do maštali." Píše tiež, že v Kečkeméte uväzujú Maďari na vahadlá studní bazové konáre s farebnými stuhami. Sándor BÁLINT považuje ozdobovanie domov, plotov a okien bazovými vetvami za charakteristiku segedínskeho veľkého kraja. (V Orosháze zapichovali bazu na prvého mája, v Tápé na Božie telo.) Tento zvyk žije aj v iných krajoch Maďarska. Na Slovensku ho v 20. storočí praktizovali predovšetkým vo veľkom regióne západného a východného Slovenska, ale možno ho nepravidelne nájsť aj v iných regiónoch Slovenska.292 Paralelne s týmto sa zaužívalo aj ozdobovanie kostolov na Turice. V Čomáde na turíčnu sobotu do r. 1980 dávali na vchodové dvere kostola a v kostole na lavice a oltár brezové vetvy. V Černi ich zasa ozdobovali lipovými konármi (lipa). V gréckokatolíckej Filkeháze takisto deň pred Turícami priviezli na voze zelené lipové konáre a v kostole ich dávali ako ozdobu na lavice, žŕdky na zástavy a ikonostas. Lipové vetvy ukladali taktiež na obidve strany cesty od fary po kostol. Dievčatá zasa sypali na kamennú podlahu kostola trávu, ktorú čerstvo nakosil kostolník.293

S vyzdobovaním domov a príbytkov rôznou stromovou zeleňou sme sa v čase výskumu stretli v matranských slovenských obciach, v slovenských lokalitách Zadunajska (Čerňa, Čív, Jášč, Mlynky, Orosláň, Síleš, Tardoš, príp. Sára), v Zemplínskej hornatiny (Veľká Huta) a Bihoru (Nova Huta - Rum., Židareň). V trojetnickej (slovenskej, rusínskej, maďarskej) Báňáčke upevňovali na brány lipové konáre (konari na ljipi).294

Existencia pilíšsko-vértešsko-gerečsko-bakoňského zvyku dokazuje to, že imigranti, ktorí prišli z oblastí dnešného západného Slovenska, ho bez rozdielu náboženstva priniesli so sebou a ďalej ho zachovávali. Aj bihorskí Slováci majú pôvod sčasti na západnom Slovensku, sčasti na severovýchode Maďarska, a táto obyčaj takisto poukazuje na tieto väzby. Rudolf ŽATKO sa vo svojom výskume v 40-tych rokoch tiež odvoláva na existenciu zvyku, ale žiaľ, svoje údaje publikuje bez lokalizácie. (Slováci v Mokre vnímali tento zvyk ako rumunský, ale sami ho nevykonávali.)

V Hornej Hute olamovali vetvičky lipy (z lipi nalámali haluzi) a pokiaľ boli slamené strechy, zapichovali ich do slamy pri odkvape, príp. s nimi v izbe ozdobili rozvešané taniere a obrazy. Povešali ich aj na stĺpy odkvapu a takto bolo potom celé podstenie zelené. Pri tejto príležitosti poupratovali a pozametali pekne aj celý dvor. V tejto dedine to bolo povinnosťou chlapcov, aby vyliezli na lipu a nalámali konáre. Zadunajské obce, uchovávajúce túto obyčaj alebo jej pamiatku, možno podľa druhu používaného stromu rozdeliť na dve skupiny. V jednej časti (Čerňa, Jášč, Mlynky, Orosláň) prinášali lipové vetvy (lipa) tak ako v Matre, v ostatných bazové vetvy (Čív, Sára, Tardoš). V Číve a Sáre prinášali príp. aj agátové kvety (kohútki, kokašek). V Síleši používali len agátový kvet (kvet s agátov). Ak agát ešte nekvitol, narezali zelené agátové vetvy. Lipové konáre používali aj vo Veľkej Hute, zatiaľ čo v bihorských obciach to boli lieskové konáre alebo iné, v tomto čase už zelené vetvy a z kvetov plietli aj vence (venček).

Všetci rovnako napichávali spodný okraj strechy, zatláčajúc konáriky do slamenej krytiny, alebo ich zastokávali za hrady. Dnu v kuchyni ich dávali nad taniere resp. za obrazy. Vo Veľkej Hute dávali v izbe konáre (konari) na obrazy, zavesili ich aj na hradu a gang (gánok) ozdobili tiež. V Síleši už zavčasu ráno oberali agát a potom ho zastrkávali (podžugali) za obraz. V Černi priniesli z lesa lipu a okrem strechy (strecha) ju kládli aj za taniere, navešané na stene. V Jášči ju zapichovali (štuhali) za doštený štít strechy (na násipe do tich desek) a v izbe zdobili lipovými halúzkami (panohi) police na taniere (parta). V Číve tiež zavčasu ráno oberali bazu, príp. agát, a v kuchyni vešali na každý tanier (taňir) po jednom bazovom (kašička) alebo agátovom kvete (kokašek). V Šáre takisto dávali bazu (kašička), bazový (bezinov kvet) alebo agátový kvet (belek) za taniere, ktoré boli v štyroch radoch navešané v kuchyni, a za obrázky rodiny a svätých. V Tardoši pokryli domy (okveťili stavaňe) množstvom kvetov a zelených vetiev. Okrem bazy (bez) používali aj zeleň iných stromov. V izbe vešali bazový kvet (bezoví kvet) na obrazy. V Orosláni ozdobovali lipovými vetvami okrem striech domov aj vonkajšie obruby okien a dverí, izbové dvere zvnútra i zvonka, a keď mali pavlač (tornác), tak aj tú.

V bihorskej Novej Hute (Rum.) a v Židarni okrem zastrkávania zelených vetvičiek a vešania kvetových vencov dávali agátové kvety aj do vázy a postavili ich v izbe na stôl. (Rumuni v Mokre si zelenými vetvami vyzdobovali domy a kostol.) V súčasnosti zdôrazňujú v prvom rade estetickú hodnotu obyčaje, pekný, vyzdobený pohľad, v ktorom sa aj oni kochali. Napr. v Mlynkách hovorili, že to preto robia na Turice, aby bolo všetko zelené (abi šaďe bolo zelené). Viacerí poskytli aj poverové vysvetlenie: pozbierané „turíčne lipové vetvičky" (turične lipove ratolesti) v Kestúci použili na účely liečenia. V Mlynkách ich s cieľom ochrany dávali do ozimín a do jarín (do ozimín a jarín). V Černi verili, že zeleň ochráni dom pred bleskom (že ňeuďerí hrom). V Šáre zasa varili z bazového kvetu čaj a dávali ho piť chorým. [V 19. storočí to v Prešporskej stolici robili Slováci na zapudenie zlého ducha (zlí duch).]295

Pravdepodobne tiež do dávnej minulosti siaha aj ten zvyk, že gazda, príp. členovia jeho rodiny v turíčny pondelok popoludní - tak ako v ojedinelých lokalitách na sviatok Nanebovstúpenia Pána - obhliadali svoje pozemky. Malo to aj svoju prirodzenú sedliacku príčinu, veď veľkosť pestovaných rastlín v polovici alebo na konci mája, začiatkom júna, veľa napovedala o očakávanej úrode. Keď mal gazda v Poľnom Berinčoku polia vo viacerých častiach chotára, zap-riahol kone, avšak keď sa pšeničné a kukuričné polia rozprestierali okolo sá-laša, prehliadol si ich pešo spolu s manželkou. Aj v Pišpeku niektorí na bicykli a niektorí na konskom záprahu poobchádzali svoje polia a potom doma spoločne hodnotili, v akom hone sa dá očakávať dobrá alebo stredná úroda. V Poľnom Berinčoku popoludní na turíčny pondelok už vykonávali aj vonkajšiu prácu, obracali pokosenú trávu a ďatelinu.

Na Turice tiež obdarovávali pastierov, toto bolo rovnako zaužívané u Maďarov i u Slovákov. Nakoľko možnosti vyháňania na spoločný pasienok v 50-60-tych rokoch v podstate zanikli, už sa len nemnohí pamätajú na tento zvyk.296 Podľa miestnej obyčajovej praxe v tom čase bolo s ohľadom na veľký sviatok zakázané v prvý deň Turíc vyháňať kravskú čriedu a ošípané. Toto bolo dobrou príležitosťou pre pastiera, aby ponavštevoval gazdov. V Čanádalberte dostal časť svojej odmeny, dávnejšie nazývanej sugárpénz (t.j. lúčové peniaze), v 60-tych rokoch ostorpénz (t.j. bičové peniaze). Pastieri kráv a ošípaných dostávali pred 2. svetovou vojnou od zvieraťa 1 pengő alebo 50 fillérov, v 60-tych rokoch 10 forintov a obdarovávali ich aj naturáliami. V Békéšskej Čabe po prvom výhone dostávali pastieri aj na Turice slaninu, koláče a tiež pálenku. V Zemplínskej vrchovine (Filkeháza, Nová Huta - Újhuta, Stará Huta - Óhuta, Veľká Huta) im dávali zvyčajne osúchy (lángoše) alebo koláče a peniaze a tiež ich ponúkli pálenkou a cigaretami. Dávne turíčne hry mladých upadli do hmly zabudnutia. V Ďurke sa dievky v medzivojnovom období prechádzali po odpoludňajších bohoslužbách po dedine a spoločne spievali medzi inými i túto pieseň:

Mária Szlivková, rod. Hrkajová, 1922. Ďurka, 1991.

Tri, tri, tri, tri Trojice, vidám sa ja na Turice. Už Turice pominúli, a mňa smutnú tu nahaľi.297

Odobie šiestich týždňov, počas ktorých sa chystali na konfirmáciu, nazývali u slovenských evanjelikov artikuľe. Veselá ľudová schopnosť parodovať vytvorila v tejto súvislosti žartovnú karikatúru:

Na artikuľe -

visrau gul'e.

(Malý Kereš)

V slovenských ľudových kruhoch všeobecne známe pranostiky, ktoré predpovedajú meniace sa počasie v období okolo Turíc, ešte možno v skúmaných slovenských regiónoch zaznamenať vo forme zlomkov (Békéšska Čaba, Cív, Nova Huta - Rum.) Úplnejší variant sme našli v Poľnom Berinčoku:

Na svatiho Ducha

ňespúšťaj sa z kožucha.

A po svatom Duchu

ťiež dobre v kožuchu.

Aj ďalšie varianty poukazujú na zmenu počasia:

Do Turicov v kožuchu,

po Turicov už ťeplo.

(Nova Huta - Rum.)

Keď je na Ducha zima,

po Ducha neopúšťaj kožuchu.

(Čív)

Podľa pranostiky dolnozemských Slovákov, ktorá sa viaže k Turícam -podobne ako v maďarských pranostikách - nie je dobré, keď v tento deň prší (turiční dážď je ňeužiťelní), lebo je už tak teplo, že keď na mladé rastliny padá studená spŕška, spáli ich alebo narobí škodu na senných riadkoch, začierni seno. Podľa jedného poverového vysvetlenia je preto zakázané v prvý deň Turíc vyháňať kravy, lebo by prišli bosorky a odniesli by mlieko. V Nadlaku jedna vedma zbierala liečivé rastliny (zeľini na osoch) od Turíc do sviatku svätej Trojice (od Turíc do svatej Trojici). Usušené ich dávala chorým: museli si máčať nohy a ruky v ich vývare alebo z nich mali piť čaj. Keby ich nebola zbierala v tomto čase, liečivý účinok by sa pominul. V Čanádalberte na Turice varili vždy pôstne šúľance (plžike) a posypali ich makom, tvarohom alebo bryndzou. Na poverovú príčinu sa už nepamätajú.

SVIATOK SVÄTEJ TROJICE

(svatá Trojica)

K prvej nedeli po Turícach (po Turíc prvá ňeďeľá)je iba málo údajov. V ne-jednej slovenskej obci to bol deň hodov (Čemer), príp. zo slovenských obcí chodievajú v tomto termíne na púť inde (z Mlyniek do obce Máriaremete, z Répášskej Huty do obce Kács - do Káču). V Cemeri v tento deň usporadúvajú birmovku, slúžiacu na náboženské posilnenie. V Eške bola zasa v tomto čase konfirmácia.

BOŽIE TELO

(Božie ťelo, Bože ťelo, Bože ťelo, Bútke, Bútki, Búďički, Guňovki, Boží ťelo, Bože celo)

Je to pohyblivý sviatok, desať dní po Turícach (desať dňípo Turící - Bé-kéšska Čaba), čiže slávia ho vo štvrtok (novšie v nedeľu) po sviatku svätej Trojice. Oficiálne je to sviatok Kristovho svätého tela a krvi, pamätný deň založenia oltárnej sviatosti. V slovenských katolíckych obciach ho dodnes považujú za jeden z najväčších sviatkov. Snaha cirkvi, aby veriaci v tento deň prejavili svoju vieru, radosť a pocit vďačnosti, sa aj v súčasnosti odráža v ľudovom náboženskom svetonázore. Dôraz kládli na sprievod, ktorý nasledoval po sviatočnej omši, vystlatie jeho cesty kobercom z kvetov a najmä na štyri stánky s oltárikmi, ktoré sami zhotovili a vyzdobili kvetmi a zelenými vetvami. Na nich sú vlastne postavené aj poverové praktiky, ktoré sú spojené s týmto sviatkom.

Sviatok Božieho tela dostal na mnohých miestach pomenovanie na základe oltárikov, resp. stánkov-šiatrov. Pre stánky sa používa nespočetne veľa lokálnych názvov: oltáre (Békéšska Čaba, kosťeľiki (Bodonoš), zelenie šiatre (Kirť), bútke (Čemer - odtiaľto je jeden z názvov sviatku Božieho tela), oltariki (Fizér, Nova Huta - Rum., Nová Huta - Újhuta, Stará Huta - Óhuta, Stredná Huta, Vá-gášska Huta, Varzaľ, Veľká Huta, Židareň), oltárik (Kétšoproň), guňovki (Jášč - odtiaľto je druhý variant názvu), guňo (Eška), búdki, bútki, búd'ički (Alkár, Čív, Fiškalitáš Huta, Horná Huta, Kestúc, Répášska Huta, Santov - odtiaľto tiež pochádza jeden z názvov), búdibúd'ički (Šárišáp), búdi, bútki (Tardoš), búdi (Síleš), hajloke (Pišpek), šátre (Šára).

Pokrytie ulice kvetmi a zelenými vetvami bolo najviac charakteristické pre pilíšsko-vértešské a gerečské obce, príp. na okolí Pešti (Čemer, Kirť, Santov, Šárišáp, Tardoš). V Kestúci boli v každom okne kvety a horeli sviece. V Šárišápe priniesli gazdovia na vozoch trávu s kvetmi, ktorú nakosili na lúke, a rozsýpali ich po ulici, vyjadrujúc tak, že ako pred Ježišom prestierali zástery, šaty a palmové ratolesti, tak si ho oni teraz uctia kvetmi. Tu takisto zapichovali zelené konáriky pozdĺž cesty a na domy a v oknách nechávali horieť sviece, príp. tam povykladali aj sväté obrazy, aby pozdravili oltárnu sviatosť (svátosť). V Šóš-kúte v predvečer Božieho tela zakopali muži pozdĺž oboch strán cesty vŕby. Ráno v deň sviatku posypali ženy ulicu kvetmi a zhotovili z vŕbových haluzí štyri stánky, vovnútri nich postavili oltáriky, položili na ne biele obrusy a ozdobili ich svätými obrazmi a kvetmi.298 V Pišpeku postavili pozdĺž cesty máje (máje), v lese vypílili väčšie zelené vetvy (šuhangovi) a povešali na ne kytice poľných kvetín, divých makov a nevädzí. V Čemeri sa doteraz uchoval tento zvyk, v r. 1991 urobila z neho záznam aj televízia. Do 40-tych rokov mal sprievod osobitný sviatočný poriadok. V Békéšskej Čabe prechádzala po hlavnej ulici, po ulici Andrássyho, aj parádna vojenská čata a vojenská kapela vyhrávala cirkevné piesne. V Kestúci vyniesli do sprievodu všetky cirkevné zástavy. Sochu Panny Márie a zástavy niesli sviatočne vyobliekaní muži a sprevádzali ich mariánky, vyobliekané do bielych šiat. V Santove sa dievčatká, ktoré boli na prvom prijímaní, prechádzali v bielych šatách a v rukách držali košíky naplnené kvetmi. Tieto kvety sypali počas sprievodu pred oltárnu sviatosť a pred duchovného.

Na oltáriky v stánkoch spravidla postavili sochy štyroch evanjelistov: Jána, Marka, Matúša a Lukáša (Alkár, Fiškalitáš Huta, Horná Huta, Santov) a dedinčania, najmä ženy ich potom vyzdobili. Okrášlili ich zelenými vetvami stromov, ktoré boli pre danú obec charakteristické, príp. kvetmi, kyticami kvetov (venček, venčok). V Bodonoši to boli konáre a strapce agátov (akácija). Vo Varzáli v poslednom čase postavili štyri oltáre v kostole a obkolesili ich dubovými vetvami. Vo väčšine obcí v uplynulých štyroch desaťročiach nestáli tieto kvetové stánky na rozličných miestach obce, ale zvyčajne ich umiestňovali okolo kostola, v kostolnej záhrade, orientované na štyri svetové strany. V Santove dávnejšie postavili jeden stánok pri materskej škole, druhý pri škole, tretí na hornom konci obce a štvrtý na dolnom konci, pri kaplnke. Aj v Síleši stavali stánky na rozličných miestach v dedine, podľa štyroch svetových strán. V Répášskej Hute jeden stánok postavili pri kostole, jeden pri škole, ďalší na hornom a posledný na dolnom konci.299 Jednotlivé stánky mali svoju určenú farbu (napr. modrú, bielu, červenú žltú). V Zemplínskej hornatine ozdobovali oltáriky čistcom (cisťec), ktorý považujú za čarovnú rastlinu, podobne aj v Šáre. Keďže Háromhuta (Trojhuta) - primerane svojmu menu - pozostáva z troch obcí, pred r. 1945 podelili oltáriky medzi dedinami, V Starej Hute - Óhute a Novej Hute - Újhute urobili po jednom a v Strednej Hute, kde bol aj spoločný kostol, zhotovili dva oltáre. Teraz dodržiavajú dávnejšiu tradíciu a dotyční dedinčania vyzdobujú okolo kostola práve toľko stánkov, ako predtým vo vlastnej dedine.

Dávnejšie vo väčšine obcí postupovala procesia so slovenskou cirkevnou piesňou od oltára k oltáru, v súčasnosti spievajú cirkevné piesne v maďarčine. Zriedkavo sa stáva to, čo napr. v Kestúci v r. 1992, keď spievali po maďarsky a po slovensky, modlili sa pri oltárikoch a pri návrate do kostola po slovensky spievali pieseň s incipitom Túto sviatostprevznešenú (Tantum ergom).300

Kvety a kytice zo stánkov všade použili na poverové účely. Najčastejšie to bolo na zahnanie búrky a ľadovca, avšak v spôsobe použitia a cieľoch možno nájsť bohaté varianty. Je obtiažne ukázať tu regionálne súvislosti, väčšmi možno zaznamenať lokálne a mikroregionálne znaky. Najjednoduchší prostriedok proti orkánu, veternej smršti, ľadovcu a búrke je ten, že po víchre podpália na ohnisku kvety a zelené vetvičky, ktoré odtrhli počas sprievodu alebo po ňom (Alkár, Fizér, Fiškalitáš Huta, Horná Huta, Malá Huta, Stredná Huta, Veľká Huta, Židareň); žebi perun ňebiu - Nova Huta - Rum., Nová Huta - Ujhuta, Šárišáp,). Na mnohých miestach ako ochranu pred víchrom, príp. hromobitím vešali zelinky, prinesené zo stánkov, pod krov (pod krov - Čív), za hradu (pod hradu - Santov), na hambálok (hambalek - Síleš). Dom považovali za šťastný (tedije šťasliví ten dom), lebo je chránený pred bleskom (že ňebachňe hrum).301 V Čemeri si každý odniesol domov tie vence, ktoré on sám uplietol. Odložili si ich, usušili a potom ich aj oni takisto zapaľovali proti prírodným pohromám, príp. na zahnanie zlých duchov (zľíduch).302

Vo Varzáli zapaľovali posvätenú hromničnú sviečku, jánske oriešky a kvety z Božieho tela, vo Vágášskej Hute ich spaľovali spolu s bahniatkami, posvätenými na Kvetnú nedeľu. V Kestúci hádzali s cieľom zapudiť oheň bahniatka a zelinky z Božieho tela (búdková zelina) aj do požiaru. Z tohto istého dôvodu ich ukladali aj do základov domu. Nakoľko všetky kvety, zelené rastliny a trávu považujú za posvätené, tí, ktorí pochádzajú odtiaľto, veria v ich liečivé a ochranné účinky. V obciach Zemplínskej hornatiny jednotne tvrdia, že v tento deň posviacajú čistec: cisťec - tisztesfužme zberali, žme daľi do tich oltárikov pošvecic (Stará Huta - Óhuta), žme vence robeľi a i cisťec u ňim bul... tam veňec žme priňešľi nazad, to už pošveceni bul (Veľká Huta). Cisťec szokták szedni úrnapkor, szoktak szentelni (Na Božie telo zvykli zbierať čistec, zvykli ho posvätiť - Nová Huta - Ujhuta.) Podľa ich mienky sa stáva posvätený tým, že na Božie telo je umiestnený do kvetinových kytíc, a preto má veľké liečivé účinky.

Vo Fizéri varili z čistca čaj a keď bolo dieťa urieknuté, umývali ho v ňom. Keď v Novej Hute (Ujhuta) trpelo dieťa na akúkoľvek chorobu, okúpali ho v odvare čistca z Božieho tela. V Sáre aj teraz strhávajú zo stánkov fialový čistec (Uloví cisťec), bazový kvet (kasička) a keď je chorý dobytok alebo dieťa, umyjú ho v ich odvare, príp. okúpu.303 Aj v Kestúci si ponárali rany do takéhoto čaju a verili, že ich uzdravuje (to dobré bolo na ranu). V Pišpeku používali kvety aj vtedy, keď sa niekto zľakol (keď sa voľakto naľakau), verili v ich liečivý účinok (bolo to na osoch). Aj v Kirti varili čaj z kvetov, príp. z trávového koberca, ale tu už pripájajú k tomu súčasné vysvetlenie, hovoriac, že je medzi tým viac druhov liečivých rastlín, repík, materina dúška (maťerina dúška), preto ich používajú.304

Ráno na Božie telo videli vo Fizéri ženu v čiernych šatách, so starodávnym slovenským účesom, plochým kontom (kontu mala dávnu slovenskú lapošistu), ktorá nazbierala na lúke (na lúkí) rosu do zástery (brala rosu a kládla sebe do fertuhe). Informátorka si nebola istá, či sa to stalo na Božie telo (je možné, že na deň Jána Krstiteľa, lebo aj toto je bosorácky deň). Obyvatelia Číva používali zelinky aj proti bosorkám, ktoré chodili gniaviť ľudí (bosorki chod'ili gnáviť). Žena, ktorá trpela gniavením, pred dverami svojej izby spálila na lopate kvety z Božieho tela (búdne perá) a odvtedy nemohla bosorka vojsť do domu. V Jášči zo všetkých stánkov zbierali materinu dúšku (maťerina dúška), uchovávali ju na povale a na Štedrý večer pred večerou ju hodili do ohňa. Pôvodne to robili s ochranným cieľom, podľa súčasnej mienky to preto, aby bola dobrá vôňa (má to takú dobrú vôňu). Kvety zo sviatku Božieho tela ochraňovali aj domáce zvieratá: v Kétšoproni dávali dobytku zožrať kvety, ktoré si priniesli domov zo stánkov, aby ich nepostihla choroba. V Šárišápe pozbierali trávu, rozsypanú po zemi a dali ju zožrať dobytku. V matranských slovenských obciach pookiadzali kravy, keď dávali krvavé mlieko, kvetinami, prinesenými zo stánkov Božieho tela, aby tak odpudili čary.305

Týmto rastlinám pripisovali aj prosperitný účinok na ostatnú vegetáciu. V Židarni pozapichovali kvety, prinesené zo stánkov, do záhrady.306 V Tardoši si pri každom stánku natrhali kvetiny a položili ich pred vchodové dvere alebo na niektoré iné miesto, tak, aby na ne oni nestúpali. Verili, že tým zapudia hmyz, lebo koľko ľudí to postúpalo prejdúc okolo oltára, od toľkého hmyzu (žúžoľ) budú ochránení.307

1. Korelácie v slovenskej, maďarskej a českej ľudovej viere: TAJOVSKÝ, 1897. 314. MlKOLÁŠEK - SKALSKÝ, V. 1901. 447. KOTICS, J. 1986. 81. NlEDERMÜLLER, P. 1978-79.113.
2. Pranostiky: Suchý marec-apríl bez trávy: Štíbal, J. 1927. 190. Dobré počasie v marci prospieva ovciam: Marec - aj ovce v tanec: Medvecký, K. A. 1905. 150.
3. To isté MEDVECKÝ, K. A. 1905.150.
4. Maďarské paralely: BÁLINT, S. 1980. 254. GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 358. NAGY, Gy. - BECK, Z. 1959. 199. SCHWALM, E. 1978. 83. TÁTRAI, Zs. 1990. 142.
5. HAAN, L. 1991. 158.
6. Základné údaje: Magyar Néprajzi Lexikon, 2. 1979. 283. GULYÁS, É. - SZABÓ, L.  1989. 358. HORVÁTHOVÁ, E.  1986.  134. MEDVECKÝ, K. A.  1902.  111. TÁTRAI, Zs. 1990. 138-142. ZÍBRT, Č. 1950. 191. V Maďarsku máme priamo o obyčají údaje od 18. storočia, udržiavali ho Maďari, Nemci, Sasi a Slováci: BÁLINT, S. 1977. I. 250-251. MÉSZÁROS, I. 1975b. 584. 594. Na Slovensku bol rozšírený v gemerskom, oravskom, hontianskom, zvolenskom, novohradskom a malokarpatskom regióne: Breznický, M. M. 1906. 4. Horváthova, E. 1986. 134-136. HORVÁTHOVÁ, E. 1988. 522-523. DOBŠINSKÝ, P. 1870. 185-186. Medvecký, K. A. 1902. 111. Valentényi, Gy. 1909. 40. Od začiatku 13. storočia bol deň Gregora jedným z pevných bodov v štruktúre školského roka. Na konci 15. storočia sa v európskych mestských cirkevných školách - na stredovekých univerzitách oslavoval ako sviatok spolu so sviatkom cirkevných doktorov. Deň sv. Gregora sa spojil s dňom ukončenia školského roka a s prihlasovaním sa nových študentov. Od r. 1599 stanovili piaristi začiatok školského roka na jeseň a od tohto času sa vo väčšine európskych škôl stal začiatok školského roka v tomto ermíne charakteristický. Niekoľko maďarských kalvínskych škôl, napr. v obci Darány v Šomod'skej župe, si ešte v prvej polovici 19. storočia zachovávalo stredovekú štruktúru školského roka. Iba na základe rozhodnutia miestodržiteľskej rady z r. 1861 sa v r. 1862 prešlo na jesenný začiatok školského roka. Napr. podľa záznamu z r. 1831 študenti hneď po obchôdzke na Gregora „na deň kantácií viedli nových žiakov" do školy. (MÉSZÁROS, I. 1975a. 370-574.) Študentská obyčaj vyberania darov sa od 14-15. storočia uskutočňovala v kapitulských mestských školách. V Kolíne v r. 1524 sa pozývanie do školy odohrávalo na sv. Gregora. Avšak v Güstowe sa v priebehu gregorskej obchôdzky nezbierali len dary pre žiakov, ale dostával ich aj učiteľ. O pozývaní do školy máme údaje už od 15. storočia. Zoštylizovanie piesne, začínajúcej slovami o doktorovi sv. Gregorovi sa udialo pravdepodobne v 17. storočí. Súčasná forma obchôdzky na Gregora (zbieranie darov, pozývanie do školy, u katolíkov aj žiacky biskup) sa vyvinula v Maďarsku v 18. storočí. (MÉSZÁROS, I. 1975b. 587-599.) Z publikovaných slovenských piesní pri gregorských obchôdzkach -BreznickY, M. M. 1906. 4. HorváthovÁ, E. 1986. 134-136. -je časť totožná s najobľúbenejším variantom obchôdzkovej piesne u Slovákov v Maďarsku. Dôležitejšie maďarské porovnávacie údaje: BÁLINT, S. 1977. I. 250-252. Manga, J. 1968. 108. Manga, J. 1979. 215. Paládi- Kovács, A. 1982. 146. TÁTRAI, Zs. 1990. 138-142. U Čechov sa tento zvyk zaužíval od 16. storočia: Zíbrt, Č. 1950. 191.
7. Pozri: MANGA, J. 1978. 122-123. FÔLDESSY, J-né, 1953. Rukopis. Vyletel vták. 1955. 151. Ondrejka, K. 1995. 390. Burlasová, S. 1988. 575. Feglová, V. - LEŠČÁK, M. 1995. 227. 230-231.
8. MANGA, J. 1978. 122. Variant melódie z obce Aszód: LAMI, Š. 1984. 145-146. Porovnaj Ipolyszög: FÖLDESSY, J-né, 1953. Rukopis.
9. MANGA, J. 1978. 120-121. Odtiaľto tiež: Lami, Š. 1984. 146-147.
10. ANDRÁŠIK, J. 12. III. 1987. 3.
11. Porovnaj BÁLINT, S. 1977. I. 265. BÁLINT, S. 1980. 257. ERDÉSZ, S. 1974. 289. KOTICS, J. 1986. 82. NAGY, Gy. -BECK, Z. 1959. 198. SZACSVAY, É. 1984. 887.
12. ŽILÁKOVÁ, M. 1990. 44. Podľa iného údaju sa to odohrávalo na Zelený štvrtok: MARLOKOVÁ-SZABÓOVÁ, J. 1993. 60.
13. ŽILÁKOVÁ, M. 1990.45.
14. Porovnaj BÁLINT, S. 1977. I. 271-273. DOBŠINSKÝ, P. 1870. 186. SZACSVAY, É. 1984. 887. Valentényi, Gy. 1909. 40.
15. Porovnaj TÁTRAI, Zs. 1990. 144.
16. S. RÉSŐ ENSEL ho na jednej strane cituje ako pôvodom cirkevnú obyčaj, posielanie Krista od jedného sudcu ku druhému (od Poncia k Pilátovi), na druhej strane ako starovekú grécku, židovskú tradíciu, a predstavuje ju ako zvyk, ktorý bol do polovice 19. storočia zaužívaný temer u každého európskeho národa. Najstarší letopočet, ktorý uvádza, je 1530. Vtedy sa do 1. apríla 1530 mali na zasadnutí ríšskeho snemu „uviesť do poriadku všetky nemecké peňažné záležitosti". Nakoľko sa neobjavili žiadne peňažné rezolúcie, úžerníkov v spojitosti s peňažnými špekuláciami pomenovali „aprílovými bláznami". „Posielanie do apríla" spomína medziiným v spojitosti s útekom lotrinského princa a jeho manželky zo zajatia Ľudovíta XV., po ktorom strážcovia považovali správu o ich úteku za aprílový žart. U RÉSÓA sa môžeme dočítať ešte o rade žartovných posielaní, nedorozumení a klamstiev u cárov, pánov a občanov v období cisára Napoleona. Podľa novších výskumov datuje autor vyjadrenie „nechať chodiť prvý apríl" z Nemecka od r. 1618; neprijíma názor, podľa ktorého by tento zvyk pochádzal z r. 1564 z Francúzska ako následok presunutia Nového roka. Nepovažuje za pravdepodobné ani to, že by vplyvom dňa narodenia a smrti Judáša mal byť tento deň nešťastným a že dôsledkom toho je aprílové klamstvo. Podľa B. Bernátha možno predpokladať, že nakoľko sa dávnejšie začínal nový rok 25. marca, mohli sa s tým súvisiace oslavy pretiahnuť až do 1. apríla. V takomto zmysle bol aj 1. apríl sviatkom. Keďže odchádzanie v čase sviatku bolo všeobecne zakazované, aby sa tak predišlo nešťastiu, príp. potrestaniu, nechali vykonať daromnú cestu niekoho iného, čiže nechali chodiť apríl. (Podobne napr. vhodili do nového domu ako prvého obyvateľa kohúta, aby domáci neboli prvými zomrelými.) Po tomto sa už dotyční nemuseli pri odchode na cestu podrobiť trestu. Pamiatka na toto sa zachovala v žartoch. (RÉSÓ ENSEL, S. 1867. 51-55. BERNÁTH, B. 1978. 105-108.)
    Názory spojené so začiatkom roka podporuje sviatok letnik, zaužívaný u Make-dóncov, ktorý sa podľa starého kalendára oslavuje 1. marca a podľa nového 14. marca. Súčasťou osláv je snaha ľudí navzájom sa dobehnúť, oklamať, natiahnuť. Podľa ľudovej viery toho, koho prekabátili, môžu v priebehu celého roka ľahko oklamať, podviesť. Teda so žartovnou hrou je spojená taká poverová predstava, ktorá sa uplatňuje na celý rok. (JAČOSKI, V. 1987.I. 121.)
    U Čechov sú údaje zo začiatku 17. storočia: Istú ženu po celý deň posielali po meste TŔEBOŇ s putňou plnou kameňov. Jedného sluhu zasa nechali ísť do troch obcí s fľašami a kamením. (HadaČ, V. 1928. 244.)
17. Békéšskí Maďari zvykli posielať pre semeno na čiernu niť: PUSZTAINÉ MADAR, I. 1983. 820.
18. NYERGES, A. 1994. 232-233. TÁTRAI, Zs. 1990. 144-145.
19. VRBOVČAN, M. 6. apríl 1947. 6.
20. To isté u Palócov, príp. u Slovákov v Srieme: GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 368. ŠVEHLÁK, S. 1973. 137.
21. NIEDERMÜLLER, P. 1974. 38. Gunda, B. 1981. 3. 542-550. Lami, Š. 1984. 161. MANGA, J. 1969. 113-142.
22. ELSCHEKOVÁ, A. 1976. 237-241., HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 157-160. MANGA, J. 1956. 430—435. Manga, J. 1969. 121. VÁCLAVÍK, A. 1959. 176. Zíbrt, Č. 1950. 209-237. Feglová, V. - LEŠČÁK, M. 1995. 179-182. V Liptovskom Hrádku nosili bábu na Čiernu nedeľu a v odeve mladej nevesty chodili vyberať dary na Kvetnú nedeľu: ŠVORC, P. 1961. 175-177.
23. MANGA, J. 1969. 131.
24. ŽATKO, R. 1973. 70-71.
25. GUNDA, B. 1981. 542-545.
26. LAMI, Š. 1984. 161-163. Publikuje texty a melódie dvoch piesní.
27. GUNDA, B. 1981.546.
28. GUNDA, B. 1981.549.
29. ELSCHEKOVÁ, A. 1976. 241. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 160-164. KLIMO, A. 1899. 25.
30. GUNDA, B. 1981. 544-545.
31. ŽATKO, R.  1973. 71. Aj na Spiši má názov Šmertka: IREMSKÝ,  1907.  147. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 160.
32. NIEDERMÜLLER, P. 1974. 38. GUNDA, B. 1981. 543.
    32a.FEGLOVÁ, V. - LEŠČÁK, M. 1995. 179., 181. KREKOVIČOVÁ, E. - KLEPÁČOVÁ, E. 1988. 165. Porovnaj Manga, J. 1976. 150.
33. MANGA, J. 1956. 421-457. Manga, J. 1969. 113-142. Manga, J. 1978. 93-95. 126. 128. Manga, J. 1974. 51-52.
34. Vyletel vták, 1955. 152-157. ŽATKO, R. 1973. 71.
35. LAMI, Š. 1984. 155-168.
36. ELSCHEKOVÁ, A. 1976. 240. Melódia pochádza z r. 1968.
37. Porovnaj ešte: DOBŠINSKÝ, P.  1870.  186-187. ELSCHEKOVÁ, A.  1976. 254. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 161-162. Komoróczy, M. Bez vročenia, 191. ZÍBRT, Č. 1950. 237. U Čechov: SOBOTKA, P. 1894. 442. ZÍBRT, Č. 1950. 237. U Moravanov: BARTOŠ, F. 1897. 188. VÁCLAVÍK, A. 1959. 177.
38. MANGA, J. 1956. 438. Manga, J. 1974. 52. Sinkovicsné Kalina, J. 1958. 49- 50. Vyletel vták, 1955. 153-155. DOBŠINSKÝ, P. 1870. 187.
39. MANGA, J. 1978. 126. Manga, J. 15. aug. 1958. 3. Manga, J. 30. marec 1961. 3. Zo slovenského Hontu sa naň odvoláva: HORVÁTHOVÁ, E. 1988. 527.
40. MANGA, J.  1978. 93-94. Manga, J.  1956. 437. Lami, Š.  1984.  156-157. Porovnaj KOMORÓCZY, M. Bez vročenia. 134. NAGY, J. 1891. 83.
41. Vyletel vták, 1955. 152-153. MANGA, J. 1978. 126-127. Lami, Š. 1984. 157- 158.
42. MANGA, J. 1978. 94. Text a melódia piesne: 128. Príp. Vyletel vták, 1955, 156. Vrátiť sa ako mladá nevesta bolo zvykom vo viacerých regiónoch južného Slovenska: ELSCHEKOVÁ, A. 1976. 245.
43. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 164.
44. Druhá časť verša z výskumu Štefana Lamiho a zo zbierky z r. 1946 pripomína maďarsko-slovenské varianty hry na mosty:
    Haja, ďunďa, haja,
    pojdeme do haja.
    Naberieme kvieťa,
    potperíme dieťa.
    ŽATKO, R. 1973. 71. Lami, Š. 1984. 159.
45. Podľa J. Mangu je takýto zvyk zaužívaný aj v Čechách (1956. 434.)
46. MANGA, J. 1968. 121-138.
47. HORVÁTHOVÁ, E. 1988. 528.
48. LAMI, Š. 1984. 156.
49. HORVÁTHOVÁ, E. 1988. 528.
50. MANGA, J. 1956. 438.
51. Porovnaj DOBŠINSKÝ, P. 1870. 187.
52. Vyletel vták, 1955. 154-155. MANGA, J. 1956. 438-439. SINKOVICSNÉ KALINA, J. 1958.50.
53. SINKOVICSNÉ KALINA, J. 1958. 49-50.
54. MANGA, J. 1956. 439.
55. HORVÁTHOVÁ, E.1986.167., 169., 170. ELSCHEKOVÁ, A. 1976. 275.
56. Text a melódia: KÁLMÁNFI, B. 1973. 190. LAMI, Š. 1984. 151-152.
57. „Kiszibaba tisztítsa meg falunkat" (Nech nám bábka kyselice vyčistí našu dedinu). Bez vročenia. Rukopis.
58. LACKOVITS, E. 1991. Rukopis.
59. Sotva odlišný text a melódiu publikuje: Lami, Š. 1984. 153-154. Variant textu: LASKOVITS, E. 1991. Rukopis.
60. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 165. Hreblay, A. 1926. 120. Ondrejka, K. 1959. 103-104. ŠIMKOVÁ, M. 1902. 96.
61. GAJDÁCS, P. 1896. 328. MANGA, J. 1974. 51-52. KRUPA, A. 1971. 137-144.
62. SZENDREY, Zs. 1929. I. 184.
63. BECK, Z. 1974. 113-116. BECK, Z. 27. marec 1975. 7.
64. OCSOVSZKI, I. 28. máj 1992. 10. Publikuje text s dvomi veršami a tiež ním doplnený nápev piesne.
65. GAJDÁCS, P. 1896. 328.
66. KRUPA, A. 1971. 142. Tu pozri aj slovenské a moravské súvislosti: 137-144.
67. KRUPA, A. 1971. 144.
68. Veľkonočné zvyky v Slovenskom Komlóši, 1948. 13. 9.
69. ŽATKO, R. 1973.71.
70. Veľkonočné zvyky v Slovenskom Komlóši, 1948, č. 13. 9. ŽATKO, R. 1973. 71. MANGA, J. 1956. 439. MANGA, J. 1958. 3. MANGA, J. 1974. 51. LAMI, Š. 1984 161.
71. Manga, J. 1956. 439.
72. HORVÁTHOVÁ, E.  1986.  167-169-170. HorváthovÁ, E.  1988. 526-528. VRŠATSKÝ, 1898. 130. FEGLOVÁ, V. - LEŠČÁK, M. 1995. 179-182. Toto isté v Selenči v Báčke (Bácskertes), kde chodievali len katolícke dievčence, príp. v Starej Pazove: BURLASOVÁ, S. 1971. 447-451. BURLASOVÁ, S. 1988. 553.ŠVEHLÁK, S. 1973. 137-138. Vereš, V. 1973. 148. Maďarské údaje: GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 373-381. MANGA, J. 1956. 443. MANGA, J. 1968. 120-144. MANGA, J. 1979. 225-229.
73. Pozri ešte variant Š. LAMIHO z Jače (1984. 167.)
74. LAMI, Š. 1984. 168-171.
75. MANGA, J. 1956. 438-439.
76. MANGA, J. 1976. 153-154.
77. Slovenské a moravské príklady: ELSCHEKOVÁ, A. 1976. 240-245., 249. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 159., 161., 166., 167., 170., 173. HORVÁTHOVÁ, E. 1988. 529. MANGA, J. 1974. 52. ONDREJKA, K. 1969. 104. VÁCLAVIK, A. 1959. 177., 182., 196., 204.
78. ELSCHEKOVÁ, A. 1976. 248-250. HOVÁTHOVÁ, E. 1986. 172-174. Pozri ešte: DZUBÁKOVÁ, M. 1959. 576-578. HAJNAL, I. 1918. 251-253. KOVÁR, F. 1912. 19. VÁCLAVIK, A. 1959. 190-204. FEGLOVÁ, V. - Leščák, M. 1995. 222., 234. Maďarské príklady chodenia s ratolesťou, villőzés: DÖMÖTÖR, T. 1983. 104-107. MANGA, J. 1976. 146-168. TÁTRAI, Zs. 1990. 152-154.
79. KÁLMÁNFI, B. 1973. 193. (slová a nápev). MANGA, J. 1973. 230.
80. Publikoval. Manga, J. 1976. 151-152. Lami, Š. 1984. 165-166. FÚZIKOVÁ, I. 1991.40-42.
81. ŽATKO, R. 1973.72.
82. MANGA, J. 1976.  151 (úplný text). Porovnaj ešte: MANGA, J.  1956. 436. ELSCHEKOVÁ, A. 1976. 250-251. HORVÁTHOVÁ, E. 1986.172-174.
83. KÁLMÁNFI, B. 1973. 192. Pozri ešte: 194.
84. „Kiszibaba tisztĺtsd meg a falunkat". Bez vročenia. Rukopis.
85. MANGA, J. 1976. 152-153. LAMI, Š. 1984. 172-173.
86. MANGA, J. 1976. 153. LAMI, Š. 1984. 174.
87. MARKUŠ, M. 6. apríl 1947. 6.
88. Porovnaj BÁLINT, S. 1976. 195-197. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 175. MEDVECKÝ, K. A. 1905. 182. NIEDERMÜLLER, P. 1978. 114. SOBOTKA, P. 1894. 195.
89. Porovnaj BÁLINT, S. 1976. 199. Farkas, P. Bez vročenia. 65.  HORVÁTHOVÁ, E. 1974. 283. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 175-176. MANGA, J. 1968. 121. MANGA, J. 1979. 225.
90. Porovnaj MANGA, J. 1968.  120-121. MANGA, J. 1979. 225. GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 331. TÁTRAI, Zs. 1990. 150. TISOVSZKI, Zs. 1987. 57.
91. FÚZIKOVÁ, I. 16. apríl 1987. 4.
92. Porovnaj TÁTRAI, Zs. 1990. 150. BÁLINT, S. 1965. 584. ERDÉSZ, S. 1974. 293. GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 371. MANGA, J. 1968. 120. MANGA, J. 1979. 225. NAGY, Gy. - BECK, Z. 1959. 199. TISOVSZKI, Zs. 1987. 57.
93. Aj u Poliakov: MATUSIAK, S. 1898. 315. Poometali ju posvätenými vetvičkami, aby dobre dojila.
94. Porovnaj GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 370.
95. Porovnaj  GULYÁS,  É.  - SZABÓ,  L.   1989.  370-371.  (Odvolávajúc  sa na Komoróczyho.) HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 176. KOMORÓCZY, M. Bez vročenia. 194. VANSOVÁ, T. 1911.41.
96. Napr.  Vejménu Pána Ježiše toho ukrižovaného Pořádek Svaté Pašie jako: I. v Květnou neděli, II-ve Veliky pátek v cirkvi evanjelické slovenské v Prešporku každoročné pred oltáŕem čtena býva, Békéscsaba, 1944. Sarvašská cirkev vydala texty pašií bezo zmien, rozšírené o viaceré piesne a modlitby. Medzi inými: v r. 1896 pod názvom Passiová Knižečka - skrze Cirkev evang. Sarvašskou, Budapest, 1896. Porovnaj ešte: DOBŠINSKÝ, P. 1870, 188. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 176.
97. Aj v maďarských lokalitách: BÁLINT, S. 1976. 202-203. BÁLINT, S. 1980. 259. GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 382. MANGA, J. 1968. 145. PALÁDI-KOVÁCS, A. 1982. 147. NlEDERMÜLLER, P. 1981. 229.
98. PETERCSÁK, T. 1985. 53.
99. FÚZIKOVÁ, I. 27. III. 1986. 7. FÚZIKOVÁ, I. 6. apríl 1987. 4.
100. LAMI, Š. 1984. 177. Porovnaj BÁLINT, S. 1976. 209. TÁTRAI, Zs. 1990. 154.
101. PETERCSÁK, T. 1985. 53.
102. LAMI, Š. 1984. 177. Pozri ešte: HORVÁTHOVÁ, E. 1974. 283. Aj v poľskom Spiši: Petrášek, V. 1987. č. 9. 6. Tátrai, Zs. 1990. 154.
103. Porovnaj HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 180-181.
104. FÚZIKOVÁ, I. 27. marec 1986. 7. FÚZIKOVÁ, I. 16. apríl 1987. 4.
105. MEKIS, Á. 1983. Rukopis. Porovnaj HULEY, A. 1985. 391.
106. TAKÁCS, P. -UDVARI, I. 1991. 33-58.
107. HORVÁTHOVÁ, E. 1986.  179.
108. MARKUŠ, M. 7. apríl 1947. 6. Porovnaj HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 179.
109. Porovnaj maďarské analógie: BÁLINT, S. 1976. 215-217. GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 384. MANGA, J. 1968. 145.
110. LAMI, Š. 1984. 175. Porovnaj maďarské analógie: BÁLINT, S. 1976. 217-218. GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 384.
111. Porovnaj BÁLINT, S. 1976. 264. HULEY, A. 1985. 399. KOTICS, J. 1986. 82.
112. HULEY, A. 1985. 392.
113. Porovnaj maďarské analógie: BÁLINT, S. 1976. 260. BÁLINT, S. 1980. 263. GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 387.
114. Porovnaj maďarské analógie: BÁLINT, S. 1976. 237-253. SZACSVAY, É. 1984. 887.
115. Porovnaj maďarské analógie: Bálint, S. 1976. 255-258. Szacsvay, É. 1984. 887.
116. NlEDERMÜLLER, P. 1974. Č. 4. 38.
117. PETERCSÁK, T. 1985. 53. Porovnaj maďarské analógie: BÁLINT, S. 1976. 264. GULYÁS, É. - SZABÓ, L- 1989. 387. NIEDERMÜLLER, P. 1978. 125. TISOVSZKI, Zs. 1987. 68.
118. MARKUŠ, M. 6. apríl 1947. 6.
119. Porovnaj BÁLINT, S. 1976. 261. GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 388.
120. Porovnaj BÁLINT, S. 1976. 263. BÁLINT, S. 1980. 251. GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 388. BARTHA, E. - UJVÁRY, Z. 1983. 878. HULEY, A. 1985. 392. KOTICS, J. 1986. 82. KRUPA, A. 1991. 16. NIEDERMÜLLER, P. 1978. 115. SZACSVAY, É. 1984. 887.
121. PETERCSÁK, T. 1985.53.
122. PETERCSÁK, T. 1985. 53.
123. NIEDERMÜLLER, P. 1984. 332.
124. V niektorých oblastiach Slovenska na Zelený štvrtok: VrŠATSKÝ, 1898. 131. Toto isté u Slovákov v Srieme: VEREŠ, V. 1973. 148.
125. MANGA, J. 1978. 96. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 184.
126. ŽATKO, R. 1973.73.
127. NIEDERMÜLLER, P. 1981. 229. Porovnaj GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 386. KOTICS, J. 1986. 84. SCHWALM, E. 1978. 84. TÁTRAI, Zs. 1990. 156.
128. ŽATKO, R. 1973. 73.
129. Oba varianty najmä v oblasti stredného Slovenska: DOBŠINSKÝ, P. 1870. 191. HALAŠA, A. 1898. 26. HORVÁTHOVÁ, E. 1974. 283. ISTVÁNFFY, Gy. 1902. 268. MEDVECZKY, S. 1895. 441. NAGY, J. 1891. 83. Povery z Horných Bziniec, 1898. 627. ŠIMKOVÁ, M. 1902. 97. VOJTEK, M. 1900. 97. Porovnaj s podobnými prakti kami Maďarov v tomto kraji: GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 385. KOTICS, J. 1986. 83. Manga, J. 1968. 145. Paládi-Kovács, A. 1982. 147. Dievky a nevesty v obci Domaszék, ktorá prináleží k etnografickej skupine Barkov, sa nahé namáčali v potoku: MOLNÁR, B 1974. 398.
130. MANGA, J. 1978. 96.
131. Porovnaj LACNÝ, D. L. 1897. 64.
132. Porovnaj SOCHÁŇ, P. 1897. 379. U Moravanov: BARTOŠ, F. 1897. 188.
133. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 177-178.
134. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 177-178.
135. Aj v okolitých dolnozemských obciach sa umývanie odohrávalo pri studni: BARTHA, E. - UJVÁRY, Z. 1983. 879. BÁLINT, S. 1965. 585. KRUPA, A. 1991. 16. NAGY, Gy. - BECK, Z. 1959. 200. Porovnaj ešte: MIKLYA, J. 1962. 128.
136. Bolo to vo zvyku aj na strednom Slovensku a u Palócov: HORVÁTHOVÁ, E. 1974. 283. VOJTEK, M. 1900. 97. KOTICS, J. 1986. 83. Manga, J. 1968. 145. TÁTRAI, Zs. 1990. 156. V Detve na Veľký piatok zavčasu ráno podávali ovčiari ovciam soľ, aby boli zdravé: Detvan-Tomkuljak, P. 1893. 214.
137. Toto sa praktizovalo vo všetkých oblastiach na Slovensku, ale sčasti na Zelený štvrtok: DOBŠINSKÝ, P. 1870. 191. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 178., 184. HORVÁTHOVÁ, E. 1988. 530. ŠIMKOVÁ, M. 1902. 97. SZTANCSEK, J. 1909. 300. VOLF-KŇAZOLÚCKY, S. 1899. 139., 361. Toto isté aj u Slovákov v Srieme: ŠVEHLÁK, S. 1973. 138. V Detve si zasa odstrihli vrkoč, aby im narástol dlhší: DETVAN-TOMKULJAK, P. 1893. 211. Česanie sa pod vŕbou sa praktizovalo najmä u Palócov, Barkov a u dolnozemských Maďarov: BÁLINT, S. 1980. 260. KOTICS, J. 1986. 86. MANGA, J. 1978. 145. MOLNÁR, B. 1974. 399. SCHWALM, E. 1978. 83. TÁTRAI, Zs. 1990. 156.
138. Porovnaj MANGA, J. 3. okt. 1958. 3. LAMI, Š. 1984. 176.
139. LAMI, Š. 1984. 176.
140. Porovnaj  maďarské údaje:  BÁLINT,  S.   1965.  584.  BÁLINT,  S.   1976.  219. BARTHA, E. - UJVÁRY, Z. 1983. 879. JUHÁSZ, A. 1978. 338. PALÁDI-KOVÁCS, A. 1982. 147.
141. ŽATKO, R. 1973. 73.
142. PETERCSÁK, T. 1985. 53-54.
143. Porovnaj DOBŠINSKÝ, P. 1870. 191. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 183.
144. E. Horváthova publikuje z Ponitria text podobného začitovacieho charakteru (1986. 186.).
145. Podľa A. HULEYA pobehovala mládež v maskách okolo humien (1985. 392.).
146. Porovnaj BÁLINT, S. 1980. 261. Huley, A. 1985. 395. TÁTRAI, Zs. 1990. 155. Na hornom Pohroní v tomto čase zastrihávali ovciam znaky do uší, aby sa im rýchlejšie zahojili: HORVÁTHOVÁ, E. 1974. 283.
147. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 183.
148. U Slovákov je to všeobecne rozšírená obyčaj: B-Y. A. 1897. 744. HORVÁTHOVÁ, E. 1974. 283. MEDVECKÝ, K. A. 1902. 149. Prostonárodné povery, 1893. 179. Podobné je aj chápanie poverovej predstavy u Maďarov: GULYÁS, E. - SZABÓ, L. 1989. 387. TÁTRAI, Zs. 1990. 139. TlSOVSZKI, Zs. 1987. 59.
149. Porovnaj PETERCSÁK, T. 1985. 57. NIEDERMÜLLER, P. 1981. 230-231. ŽATKO, R. 1973.74.
150. FÚZIKOVÁ, I. 27. marec 1986. 7. FÚZIKOVÁ, I. 16. apríl 1987. 4.
151. PETERCSÁK, T. 1985. 54.
152. Veľkonočné zvyky v Slovenskom Komlóši, 1948. č. 13. 9. ŽATKO, R. 1973. 71.
153. Totožná praktiky sú aj v maďarských katolíckych obciach: BÁLINT, S. 1976. 266. U evanjelikov je ojedinele známe aj spoločné svätenie zmŕtvychvstania. Vo Veľkom Bánhedeši pri západe slnka robili tri kapely muzikantov hodinový promenádny koncert, ktorý počúvala celá obec. Vlastný výskum.
154. VEREBÉNYI, I. - ARATÓ, M. O. Bez vročenia. 101.: a tűz „lángja... áttörje a sötétséget" (ohňa „plameň...nech prelomí temnotu"). Veľkonočná sviečka „Krisztus jelképe legyen, aki e világ világossága" („nech je znamením Krista, ktorý je svetlom tohto sveta"). Porovnaj BÁLINT, S. 1976. 266.
155. Porovnaj  VEREBÉNYI,  I. - ARATÓ,  M.  O.  Bez vročenia.  269.  Pozri  ešte HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 185.
156. BÁLINT, S. 1976. 267. Gyivicsán, A. 1997. 515-530. Pozri ešte GYIVICSÁN, A. 1993. 255.
157. NlEDERMÜLLER, P. 1984. 332.
158. BÁLINT, S. 1976. 268. GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 389. NlEDERMÜLLER, P. 1974. Č. 4. 38. NlEDERMÜLLER, P. 1981. 271.
159. Vlastný výskum v Jášči a: MOGYORÓSI, S. 1979. Rukopis. Tiež u maďarských katolíkov: BÁLINT, S. 1976. 280-282. Manga, J. 1968. 148.
160. PETERCSÁK, T. 1985. 54.
161. FÚZIKOVÁ, I. 27. marec 1986. 7. FÚZIKOVÁ, I. 16. apríl 1987. 4. BARNA, G. 1985. 785.
162. To isté v Honte: HORVÁTHOVÁ, E. 1988. 533-534. Podobnú poverovú predstavu z okolia Ipľa opisuje : MANGA, J. 1968. 148.
163. To isté vo Filkeháze: PETERCSÁK, T. 1985. 55. Porovnaj z oblasti Nyírség: ERDÉSZ, S.  1974. 290. V regióne východného Slovenska: FEGLOVÁ, V. - LEŠČÁK, M. 1995. 188-189. SULITKA, A. 1983. 225.
164. PETERCSÁK, T. 1985. 55.
165. ŽATKO, R. 1973. 73. Porovnaj ešte: Sulitka, A. 1983. 225.
166. PETERCSÁK, T. 1985. 54.
167. NlEDERMÜLLER,  P.   1984.  332.  Toto  isté v oblasti  východného  Slovenska: FEGLOVÁ, V. - LEŠČÁK , M. 1995. 191., 194.
168. NlEDERMÜLLER, P. 1978. 115.
169. Je to obyčaj známa tiež vo viacerých oblastiach Slovenská: HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 186-187.
170. PETERCSÁK, T. 1985. 54.
171. NlEDERMÜLLER, P. 1978. 115. Žatko, R. 1973. 73.
172. BARNA, G. 1985. 785. Podobné úkony aj u Palócov: Gulyás, É. - SZABÓ, L. 1989. 394. Porovnaj Sass, E. 1978. 8.
173. FÚZIKOVÁ, I. 1986. 27. marec 1986. 7. FÚZIKOVÁ, I. 16. apríl 1987. 4.
174. FÚZIKOVÁ, I. 27. marec 1986. 7. FÚZIKOVÁ, I. 16. apríl 1987. 4.
175. BANNER, J. 1973. 414.
176. FÚZIKOVÁ, I. 16. apríl 1987. 4. FÚZIKOVÁ, I. 27. marec 1986. 7.
177. ŽATKO, R. 1973. 74. PETERCSÁK, T. 1985. 56.
178. Porovnaj Barwinskij, S. 1898. 416. Niedermuller, P. 1981. 230.
179. PETERCSÁK, T. uverejňuje podobné varianty z Filkeházy (1985. 56-57.).
180. NlEDERMÜLLER, P. 1984. 332.
181. LAMI, Š. 1984. 184. Varianty oblievačky zo stredného Slovenska: DOBŠINSKÝ, P. 1870. 192. HORVÁTHOVÁ, E. 1988. 534. Nagy, J. 1891. 84. PÁRIČKA, J. 1900. 68. ŠVORC, P. 1961. 188. VOLF- KŇAZOLÚCKY, Š. 1899. 139. FEGLOVÁ, V. - LEŠČÁK, M.  1995.  185-197. Podobné sú aj obyčaje oblievačky u okolitých Maďarov: KOTICS, J. 1986. 88-89. MANGA, J. 1968. 149-150. PALÁDI-KOVÁCS, A. 1982.  147. SCHWALM, E.  1978. 85. Barkovia polievajú po omši, pričom zachovávajú  plodonosný charakter obyčaje:  ženy oblievajú podľa možnosti zospodu, pod sukňami: MOLNÁR, B. 1974. 404-406.
182. SINKOVICSNÉ KALINA, J. 1958. 51. MOLNÁR, L. -HAJDU, M. 1974. 143-144.
183. SINKOVICSNÉ KALINA, J. 1958. 51-52. MOLNÁR, L. - HAJDU, M. 1974. 143-144.
184. MEKIS, Á. 1983. Rukopis. Ani v oblievačke dolnozemských Maďarov nemožno nájsť väčšie odlišnosti: BÁLINT, S. 1980. 267-268. BARTHA, E. - UJVÁRY, Z. 1983. 879. SZACSVAY, É. 1984. 888.
185. GAJDÁCS, P. 1896. 327.
186. Veľkonočné zvyky v Slovenskom Komlóši. 1948. č. 13. 9.
187. ROZKOŠ, P. 1983. 178-179.
188. Ani jedno dievča... 4. apríl 1958. 3.
189. NlEDERMÜLLER, P. 1974. 38.
190. ŠVEHLÁK, S. 1973. 138. Vereš, V. 1973. 148.
191. Porovnaj KOTICS, J. 1986. 88-89. TÁTRAI, Zs. 1990. 160.
192. Oblievačka je známa na celom území Slovenska. V západných regiónoch Slovenska sa zaužíva šibačka a oblievačka. Iba na niekoľkých ostrovoch na západe sa zaužíva len šibačka. Pozri: Etnografický atlas Slovenska, 1990. 80. Porovnaj ešte: HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 188-190. HORVÁTHOVÁ, E. 1974. 283. ŠIMKOVÁ, M. 1902. 97. FEGLOVÁ, V. 1982. 431. FEGLOVÁ, V. - LEŠCÁK, M. 1995. 185- 197. HOLICOVÁ, V. 1985. 125.
193. LUKÁCS, L. 1981. 383. TÁTRAI, Zs. 1990. 161-162.
194. GUNDA, B. 1956. 156-157. LUKÁCS, L. 1981. 382-396. Tu je aj všeobecný historický prehľad tejto problematiky a literatúra.
195. LUKÁCS, L. 1981. 375. LACKOVITS, E. 1991. Rukopis. Pozri ešte: LAMI, Š. 1984. 175-184.: Jášč, Kestúc, Mlynky, Šóškút. KÁLMÁNFI, B. 1973. 194-195.: Šárišáp, Kestúc. FÚZIKOVÁ, I. 27.. marec 1986. 7. FÚZIKOVÁ, I.  16.. apríl 1987. 4.: Mlynky.
196. LUKÁCS, L. 1981. 374. (Tu je i popis prípravy.)
197. LUKÁCS, L. 1981. 377.
198. LUKÁCS, L. 1981. 377.
199. LUKÁCS, L. 1981. 382.: Zapísal podobu korbáča, zvaného štverhranati šibák.
200. LAMI, Š. 1984. 180.
201. LAMI, Š. 1984. 180. UJHÁZIOVÁ, K. 1993. 159.
202. LUKÁCS, L. 1981. 379.
203. LAMI, Š. 1984. 179.
204. Podľa L. LUKÁCSA aj v obci Pázmánd a Tordas dostávali zákusky (1981. 379.).
205. MONA, I. 1954. Rukopis.
206. To isté v obci Pázmánd, Tordas: LUKÁCS, L. 1981. 379. Šóškút: LAMI, Š. 1984. 180.
207. LUKÁCS, L. 1981. 379. FÚZIKOVÁ, I. 27. marec 1986. 7. FÚZIKOVÁ, I. 16. apríl 1987.4.
208. Variant textu poslednej riekanky publikuje: ONDERČANINOVÁ, A. 1990. 564. Pozri ešte: Marloková-Szabóová, J. 1993. 59.
209. Jeden variant z Kestúca publikuje KÁLMÁNFI, B. 1973. 195.
210. Variant zo Šárišápu publikuje: KÁLMÁNFI, B. 1973. 194.
211. Variant s rovnakým textom publikuje: LUKÁCS, L. 1981. 381. a 1991. 223-235. Lackovits, E. 1991. Rukopis. Pravdepodobne v Capári sa ustálil tento jednotný text.
212. V rukopise E. LACKOVITSOVEJ (1991.) možno prečítať množstvo opisov.
213. Pozri Lackovits, E. 1991. Rukopis. V Černi sa zaužíval aj veľmi príbuzný variant: LUKÁCS, L. 1981. 380. a 1991. 233.
214. LAMI, Š. 1984. 179.
215. LAMI, Š. 1984. 180. UJHÁZIOVÁ, K. 1993. 159.
216. LUKÁCS, L. 1981.379. a 1991. 231.
217. LUKÁCS, L. 1981. 378-381. a 1991.228-230.
218. Tento zvyk je módny v maďarských obciach Zadunajska a v nemeckých obciach na okolí Budína. Pravdepodobne na nemecký vplyv poukazuje tunajšie rozšírenie: BÁLINT, S. 1976. 304-305.
219. Etnografický atlas Slovenska. 1990. 80. Porovnaj HorváthovÁ, E. 1986. 191. HORVÁTHOVÁ, E. 1988. 534. V 19. storočí bol tento zvyk viacej rozšírený, čo potvrdzujú súdobé pramene: DOBŠINSKÝ, P. 1870. 193. PÁRIČKA, J. 1900. 68. Podľa pomerov v r. 1939 ho pravidelne praktizovali na celom území vtedajšieho Slovenska (väčšinou v utorok, na niektorých miestach aj v inom termíne): FEGLOVÁ, V. - LEŠČÁK, M. 1995. 185-197. Zachoval sa aj u Slovákov v Srieme: VEREŠ, V. 1973. 138. Obľúbený bol aj u Maďarov: BÁLINT, S. 1976. 318. BÁLINT, S. 1980. 269. Gulyás, É. - SZABÓ, L. 1989. 399. ERDÉSZ, S. 1974. 291-292. PALÁDI-KOVÁCS, A. 1982. 147. TÁTRAI, Zs. 1990. 166. U Barkov v Domaháze ženy oblievali mužov v utorok popoludní a každý deň v tomto týždni: MOLNÁR, B. 1974. 407.
220. PETERCSÁK, T. 1985. 56.
221. Aj u Maďarov v tomto okolí sa to odohrávalo najmä v pondelok: TISOVSZKI, Zs. 1987.60.
222. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 190. Pozri ešte: Etnografický atlas Slovenska, 1990. 80. HORVÁTHOVÁ, E.. 1974. 284. Volf-Kňazolúcky, S. 1899. 133.
223. TÁTRAI, Zs. 1990. 144. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 192. HORVÁTHOVÁ, E. 1988. 536.
224. Aj vo viacerých oblastiach Slovenska: BEDNÁRIK, R. 1944. 41. DOBŠINSKÝ, P. 1870. 194. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 196.
225. KOTICS, J. 1986. 91.
226. L. L. 1935. 56.
227. MANGA, J. 1978. 96.
228. PETERCSÁK, T. 1985. 58.
229. TESSEDIK, S. 1938.91.
230. Máme údaj aj zo slovenského jazykového územia: VOJTEK, M. 1900. 97.
231. PETERCSÁK, T. 1985. 58. To isté HorváthovÁ, E. 1986. 194.   Porovnaj ešte: KOTICS, J. 1986. 92. NAGY, Gy. - BECK, Z. 1959. 200.
232. To isté HorváthovÁ, E. 1986. 194.
233. Rovnako protichodný názor na Horehroní: HorváthovÁ, E.  1974. 284. Aj u materského etnika sa celý rad poverových predstáv spájal so žabou, hadom a inými plazmi: B-Y, A. 1904. 608. Dobšinský, P. 1870. 93. Farkas, P. Bez vročenia. 165. HorváthovÁ, E. 1986. 192. HorváthovÁ, E. 1988. 556. Rozšírené aj medzi Maďarmi: Barna, G. 1978. 452. Gulyás, É. - Szabó, L. 1989. 403-404. GULYÁS, É. 1973. 129. Krupa, A. 1991. 17. KOTICS, J. 1986. 91.
234. HORVÁTHOVÁ, E. 1988. 536.
235. Farkas, P. Bez vročenia. 165.
236. Aj podľa viery dolnozemských Maďarov: MlKLYA, J. 1962. 128. NAGY, Gy. - BECK, Z. 1959. 200. (Možno očakávať veľa dažďa.)
237. Porovnaj HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 194. HORVÁTHOVÁ, E. 1974. 284. K.LIMO, A. 1902.23.
238. Porovnaj HORVÁTHOVÁ, E. 1988. 536. VOJTEK, M. 1900. 97.
239. Porovnaj NAGY, Gy. - BECK, Z. 1959. 200. GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 405. (Aby ich nebolela hlava.) KRUPA, A. 1991. 17.
240. PETERCSÁK, T. 1985. 58. Porovnaj ERDÉSZ, S. 1974. 292. Gulyás, É. - SZABÓ. L. 1989. 405. SCHWALM, E. 1978. 85.
241. V Trenčíne sa havran schováva v raži: HLAVÁČ, Š. 1900. 381.
242. MANGA, J. 1978. 96. Pozri ešte: DOBŠINSKÝ, P. 1870. 195. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 194.
243. Porovnaj: DOBŠINSKÝ, P. 1870. 195. VALENTÉNYI, GY. 1909. 42.
244. MANGA, J. 1978. 96.
245. Porovnaj HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 192.
246. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 192.
247. FÚZIKOVÁ, I. 11. február 1993. 11. To isté aj v susedných maďarských obciach: TISOVSZKI, Zs. 1987. 62.
248. TÁTRAI, Zs. 1990. 147.
249. Krupa,  A.   1987.  64-65.  Tu porovnaj  aj  príslušnú  literatúru.  Pozri  ešte: HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 198. Podobné jarné vinše: HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 196-197. JESENSKÝ, E. 1898. 83-84. Privolávanie dňa tohto typuje všeobecne známe aj u Maďarov: BÁLINT, S. 1977. I. 30. ERDÉSZ, S. 1972. 292.
250. Porovnaj CIBULOVÁ, T. 1978. 83. FARKAS, P. Bez vročenia. 165. HORVÁTHOVÁ, E.  1986.  195. Je to mimoriadne rozšírená poverová predstava u Maďarov: BÁLINT, S.  1965. 585. BÁLINT, S.  1977. I. 308-309. BÁLINT, S.  1980. 271. BARNA, G. 1978. 453. ERDÉSZ, S. 1974. 292. GULYÁS, É. - SZABÓ. L. 1989. 403. GULYÁS, É. 1973. 129. KOTICS, J. 1986. 89-90. KRUPA, A. 1991. 17. NAGY, Gy. - BECK, Z. 1969. 200. PALÁDI-KOVÁCS, A. 1982. 148.
251. KRUPA, A. 1987. 316.
252. MÁRKUS, M. 1943. 272-273. (Žiaľ, nepublikuje dátum.)
253. MANGA, J. 1978. 96.
254. NlEDERMÜLLER, P. 1984. 335. Pozri ešte: NIEDERMÜLLER, P. 1978. 115.
255. Na porovnanie: BÁL1NT, S.  1980. 271. GuLYÁS, É. - Szabó, L. 1989. 467. JUHÁSZ, A. 1978. 338. KOTICS, J.  1986. 93. MANGA, J. 1968.  152. NlEDERMÜLLER, P. 1978. 117. SCHWALM, E. 1978. 85.
256. Pozri ešte BARTHA, E. - UJVÁRY, Z. 1983. 878. KOTICS, J. 1986. 93. MANGA, J. 1968. 152. NlEDERMÜLLER, P. 1978. 117. TISOVSZKI, Zs. 1987. 62.
257. SCHWALM, E. 1978. 85.
258. Pre porovnanie pozri: BÁL1NT, S. 1980. 271. BARTHA, E. - UJVÁRY, Z. 1983. 878. GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 407. KOTICS, J. 1986. 93. MANGA, J. 1968. 152. SCHWALM, E. 1978. 85. TISOVSZKI, Zs. 1987. 62.
259. Porovnaj BÁLINT, S. 1980. 271.
260. Pozri: Etnografický atlas Slovenska, 1996. 80. FEGLOVÁ, V. 1982. 431. SlEGELOVÁ, N.  1976. 47-53. Napr. Honte sa tieto dva dni vyskytujú rozmanito: HORVÁTHOVÁ, E. 1988. 536. Máje sa stavali na prvého mája: KRASŇÁNSKY, J. 1902. 631. NAGY, J. 1891. 84. ONDREJKA, K. 1969. 104. VRŠATSKÝ , 1898. 135. Stavali ho na Turice: DOBŠINSKÝ, P. 1870. 197. DZUBÁKOVÁ, M. 1959. 579. HOLUBY, Jos. L. 1924. 322. HORVÁTHOVÁ, E. 1974. 284. HREBLAY, A. 1926. 122. MATTHEIDESZ, Gy. 1897. 436. MEDVECKY, S. 1895. 441. PÁRIČKA, J. 1900. 68. Slováci v Báčke a Srieme stavajú máj na prvého mája (BURLASOVÁ, S. 1971. 451. VEREŠ, V. 1973. 148.), v južnom Banáte radšej na Turice (ŠVEHLÁK, S. 1973. 138.).
261. Magyar Néprajzi Lexikon 3. 1980. 507. TÁTRAI Zs. 1990. 169. Máj stavali na prvého mája: BÁLINT, S. 1980. 272. ErdÉSZ, S. 1974. 292. Heves vármegye, Bez vročenia. 219. JUHÁSZ, A. 1978. 338. KOTICS, J. 1986. 93. Paládi-Kovács, A. 1982. 148. SCHWALM, E. 1978. 85. SZACSVAY, É. 1984. 889. TISOVSZKI, Zs. 1987. 63. Doboz: Vlastný výskum. V povodí Ipľa a u jednej časti Palócov sa máje stavali na prvého mája, u druhej časti na Turice: GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 408. MANGA, J. 1968. 153. MANGA, J. 1979. 233. Aj na Žitnom ostrove, na okolí Nitry sa obmieňajú tieto dva dni: UJVÁRY, Z. 1975. 26., 54. V Zemplínskej hor natine prevažne na Turice (napr. v Báňáčke na prvého mája): NlEDERMÜLLER, P. 1978. 117. NIEDERMÜLLER, P. 1981. 232.
262. ŽATKO, R. 1973. 73. NIEDERMÜLLER, P. 1984. 333. ONDREJKA, K. 1995. 397.
263. PETERCSÁK, T. 1985. 58.
264. NlEDERMÜLLER, P. 1978. 1 17.
265. HAAN, L. 1991. 141.
266. TESSEDIK, S. 1938. 52., 76.
267. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 206.
268. PETERCSÁK, T.  1985. 59. V skúmaných obciach vtedajšieho Slovenska sa v medzivojnovom období približne v polovici obce nachádzal obecný májový strom: FEGLOVÁ, V. - LeŠČÁK, M. 1995. 201-207. Porovnaj ešte: NOSKOVÁ, H. 1991.270.
269. NIEDERMÜLLER, P. 1984. 333. GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 412. KOTICS, J. 1986. 93. PALÁDI-KOVÁCS, A. 1982. 149.
270. TÁTRAI, Zs. 1990. 170. UJVÁRY, Z. 1985. 14.
271. PETERCSÁK, T. 1985. 58-59.
272. ŽATKO, R. 1973. 74.
273. NlEDERMÜLLER, P. 1984. 333.
274. PALÁDI-KOVÁCS, A. 1982. 149.
275. MANGA, J. 1974. 96. LAMI, Š. 1984. 195- 196.
276. Porovnaj GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 410. KOTICS, J. 1986 94.
277. LAMI, Š. 1984. 195.
278. LAMI, Š. 1984. 195.
279. LAMI, Š. 1984. 195.
280. LAMI, Š. 1984. 195.
281. MANGA, J. 1978. 96. LAMI, Š. 1984. 96.
282. BÁLINT, S. 1977. I. 352-354.
283. Naproti tomu na hornom Pohroní bolo vyváranie bielizne zakázané:  HORVÁTHOVÁ, E. 1974. 284. To isté UJHÁZIOVÁ, K. 1993. 161.
284. Najmä na slovenských, ale aj na maďarských zhromaždeniach: HULEY, A. 1985. 393.
285. Porovnaj HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 202. V maďarskej ľudovej viere je to všeo becne rozšírené: TÁTRAI, Zs. 1990. 174. BÁLINT, S. 1977. 1. 367. ERDÉSZ S. 1974.293. atď.
286. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 203. ŠVORC P. 1961. 179.: Aj na Slovensku sa tento deň považoval za najvhodnejší na siatie ľanu a konopí, teda je reč o viere, ktorú si Slováci priniesli so sebou.
287. To isté BÁLINT, S. 1977. 1. 389. ERDÉSZ, S. 1974. 293. KOTICS, J. 1986. 95. TÁTRAI, Zs. 1990. 175.
288. PETERCSÁK, T. 1985.60.
289. Paralela zo Šóškútu: LUKÁCS, L. 1991. 558-559. Porovnaj HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 204. BÁLINT, S. 1977. I. 387-389.
290. Podobné maďarské praktiky, príbehy: BÁLINT, S. 1977. I. 389. TÁTRAI, Zs. 1990. 175. TISOVSZKI, Zs. 1987.65.
291. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 214. HORVÁTHOVÁ, E. 1988. 537. Porovnaj: TÓTHOVÁ, E. 1987.5.
292. DÖMÖTÖR, T.   132-133.  IPOLYI, A.   1854.  301.  BÁLINT,  S.   1976.  341-343. BÁLINT, S. 1980. 278. BÁLINT, S. 1965. 585. ERDÉSZ, S. 1974. 293. TÁTRAI, Zs. 1990. 181-182. Etnografický atlas Slovenska, 1990. 80. Toto isté u Slovákov-katolfkov v Báčke: BURLASOVÁ, S. 1971. 451. U Slovákov v Srieme zapichovali mládenci zelené vetvy do bráničiek dievčenských domov, do dverí: VEREŠ  V 1973. 149.
293. PETERCSÁK, T. 1985. 58-59. Porovnaj BÁLINT, S. 1976. 343.
294. NlEDERMÜLLER, P. 1978. 117.
295. IPOLYI, A. 1854. 301. Toto isté aj u Slovákov v Báčke: BURLASOVÁ, S. 1971. 451.
296. Porovnaj HORVÁTHOVÁ, E. 1986. 214.
297. Porovnaj HORVÁTHOVÁ, E. 1988. 537. MEDVECKÝ, K. A. 1905. 184. ŠVEHLÁK S. 1973. 138.
298. UJHÁZIOVÁ, K. 1993. 160.
299. NIEDERMÜLLER, P. 1984. 333.
300. FÚZIKOVÁ, I. 30. júl 1992. 6.
301. Slovenská paralela: SZTANCSEK, J.  1909. 361. Česká paralela: SOBOTKA, P. 1894. 648. Maďarské paralely: BÁLINT, S. 1976. 357. GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 428. MANGA, J. 1978. 238. TÁTRAI, Zs. 1990. 185.
302. Porovnaj VOLF-KŇAZOLÚCKY, Š. 1899.  140. Maďarská paralela: BÁLINT, S. 1976. 358.
303. Maďarské paralely: MANGA, J. 1979. 239. GULYÁS, É. - SZABÓ, L. 1989. 427. TISOVSZKI, Zs. 1987.65.
304. Maďarské paralely: BÁLINT, S. 1976. 358. BÁLINT, S. 1980. 286. GULYÁS, É. - SZABÓ. L. 1989. 427. TÁTRAI, Zs. 1990. 185.
305. Porovnaj BÁLINT, S. 1976. 357-358. SCHWALM, E. 1978. 86. TÁTRAI, Zs. 1990 184.
306. Porovnaj: MEDVECKÝ, K. A. 1905. 185. MANGA, J. 1981. 214.
307. Medzi rastlinami proti hmyzu: MANGA, J. 1979. 239. TÁTRAI, Zs. 1990. 184.