SPRÁVA A DUCHOVNỲ ŽIVOT

Samospráva predstavuje samostatné, od štátnej správy relatívne nezávislé zabezpečovanie určitého okruhu vecí, vymedzené právom (Encyklopédia Slovenska, zv. 6). Môže mať niekoľko hierarchických úrovní. Najnižšou a najznámejšou úrovňou samosprávy na území je obecná samospráva. Nad obecnou samosprávou vystupuje regionálna, respektíve župná samospráva. Obecná samospráva bola založená za účelom správy spoločných vecí v obci. Išlo najmä o zabezpečenie verejného poriadku a súdnictva, správu obecného majetku a príjmov, užívanie spoločného majetku (pastvín), určenie a vyberanie dávok na udržiavanie cirkevných inštitúcií. Samosprávu tvoria vo voľbách zvolení zástupcovia ľudu.

Život 175 rodín nadlackých želiarov na puste, od začiatku osídlenia v roku 1816, sprevádzala neistota. Pôdu dostali od eráru do nájmu pod podmienkou, ak prestanú platiť nájomné alebo panstvo túto plochu určí na iné ciele, musia zrútiť svoje domy, školu, kostol, cintorín, mlyny, zahrabať studne a odsťahovať sa. Zmluva medzi Pitvarošanmi a kráľovskou komorou z roku 1834 vypovedala, že nájomníci svoje domy v Nadlaku počas nájmu, ale ani svoje novopostavené obydlia nemôžu predať, Pitvarošania nesúhlasili, aby platili dane na dvoch miestach, preto v roku 1835 žiadali oddelenie Pitvaroša od Nadlaku. Žiadosť prejednávali na zhromaždení župy 14. mája 1835. Na zasadnutí sa prijalo rozhodnutie vyslať na Pitvaroš delegáciu, ktorá prešetrí žiadosť na osamostatnenie. Po ťahaniciach na župnom zhromaždení 21. júna 1835 vyhlásili oddelenie Pitvaroša od mestečka Nadlak.

Pitvarošania si už v prvom roku osídľovania zriadili zhromaždenie, ktoré predstavovalo miestnu samosprávu. Členom zhromaždenia sa stal každý muž ako hlava rodiny, bez ohľadu na majetok. Zhromaždenie zvolávali niekoľkokrát do roka. Obyvateľstvo volilo do zhromaždenia najschopnejších ľudí zo svojich radov. Stredobodom volieb bola voľba hlavného reprezentanta - richtára. Bolo treba výrečného a tvrdého človeka, ktorý by sa nezľakol svojho tieňa (Hudák, M., rukopis). Predstavitelia Pitvaroša boli za túto prácu neustále postavení proti komore. Samosprávu osadníkov erárna komora neuznala. Až po vzniku obce, v roku 1835, sa začali formovať orgány miestnej obecnej samosprávy.

Zloženie, spôsob voľby a kompetencie predstaviteľov samosprávy sa v minulosti menili podľa vtedy platných právnych noriem. To, akým spôsobom mohol jednotlivec rozhodovať v obci, upravoval v Uhorsku zákon o obciach z roku 1886. Základným orgánom obecnej samosprávy bol Obecný výbor zložený z poslancov (ekvivalent dnešného obecného zastupiteľstva) a Obecné predstavenstvo (obecná rada) zložené z hlavných predstaviteľov obce na čele s richtárom.

Obecný výbor bol povinný spravovať obec a vybavovať záležitosti jej obyvateľov. Počet členov obecného výboru - výborníkov (poslancov) závisel od počtu obyvateľov obce. Na Pitvaroši bolo 40 výborníkov. Polovicu výborníkov si volili Pitvarošania (20 poslancov), druhá polovica bola zostavená z tých, ktorí platili na Pitvaroši najviac daň (20 poslancov) - virilisti - virilišti (lat. virilis - mužský, príslušný jednotlivcovi). Boli menovaní, nie volení. Zoznam virilištov zostavoval hlavný slúžny (sídlil v Csanádpalote) každý rok. Ich zoznam bol vyvesený v obci.

Volebné právo mal každý občan, ktorý dovŕšil 20 rokov a od svojho majetku alebo dôchodku aspoň dva roky platil v obci štátnu daň. Osobne nemohli hlasovať plnoleté ženy, napriek tomu, že toto právo mali. Vo voľbách ich zastupoval splnomocnenec. Po prvej svetovej vojne sa zaviedlo všeobecné, rovné, tajné, priame osobné volebné právo bez rozdielu pohlavia. Pred voľbami bol spísaný menoslov voličov v obci. Končiaci obecný výbor vytvoril komisiu, ktorej úlohou bolo zostaviť menoslov voličov pre najbližšie voľby. Menoslov bol ľuďom sprístupnený na nahliadnutie a kontrolu. Za obecného poslanca mohol byť zvolený každý Pitvarošan starší ako 24 rokov. Poslanci boli volení na 6 rokov. Napriek tomu sa volby konali každé 3 roky, pretože jednou voľbou sa volila len polovica výboru. Deň volby určoval hlavný slúžny. Bubeníci - bubnáši vyhlasovali deň konania volieb. Voliči hlasovali, v obecnom dome - v právnej chiži, volebnými lístkami, na ktoré napísali mená tých občanov, ktorých chceli mať za poslancov. Voľba trvala celý deň. Od rána, do večera. Výsledok volieb sa vyhlasoval priamo na mieste.

Po zvolení poslancov a menovaní virištov sa ustanovil obecný výbor. Zasadnutiam obecného výboru predsedal richtár. Ak nebol prítomný, zastupoval ho podrichtár. Ak by sa ani on nemohol zúčastniť na zasadnutí, zastupoval najstarší poslanec. V roku sa museli konať najmenej dve zasadnutia. Jedno na jar, na ktorom sa prezreli účty z minulého roku, a jedno na jeseň, ktoré ustálilo rozpočet budúceho roku. Obecné výdavky sa uhrádzali z príjmov, ktoré prichádzali do obecnej pokladnice. Dane z nájmov, za kravu, domová daň, atď. Okrem toho mal richtár právo kedykoľvek zvolať zhromaždenie, obzvlášť pri výnimočných udalostiach. Na zasadnutiach obecného výboru rozhodovali prítomní. Zhromaždenie otvoril a ukončil richtár, viedol rokovanie a dbal o dodržiavanie poriadku. Zapisovateľom bol notár. Zasadnutia sa uzavierali hlasovaním, ktoré sa konalo obyčajne tak, že jedna strana vstala, druhá sedela. Prípadne sa hlasovalo menovite, kedy každý zo zúčastnených vyslovil svoje stanovisko. Výsledky zasadnutí obecného výboru, ako i nariadenia župy, dával na známosť zamestnenec obce - bubnáš. Chodil po uliciach a vyhlasoval oznamy po slovensky, na križovatkách i po maďarsky, neskôr len po maďarsky. Bubnoval v stredu a v sobotu, napríklad: „Dáva sa na známosť, že pán ministerský predseda vydal rozhodnutie, ktorého paragraf pod číslom 280/1941 nariaďuje...." V 40. rokoch minulého storočia boli bubnáši Michal Rétlaki (Rikk) a Ondrej Pavlo.

Uznesenia obecného výboru, ako i nariadenia vyšších „vrchností", vykonávalo Obecné predstavenstvo. Členmi obecného predstavenstva boli richtár, podrichtár, obecný pokladník, obecný notár, sirotský otec, obecný lekár a prísažní. Rovnako ako voľbu obecného výboru i voľbu obecného predstavenstva vyhlasoval hlavný slúžny, pričom sa volby nesmeli konať v ten istý deň. Obecného lekára a notára volil v obci obecný výbor doživotne. Ostatní členovia výboru sa volili na tri roky. Richtára, prísažných a sirotského otca volili voliči v obci. Pitvarošania však mohli voliť len z tých osôb, ktoré im hlavný slúžny za voliteľných označil. Richtára, notára a lekára kandidoval hlavný slúžny, ostatných členov predstavenstva obecný výbor. Tak slúžny, ako i obecný výbor boli povinní na každé miesto kandidovať tri osoby. Z troch volených musel víťaz získať väčšinu hlasov. Členovia obecného predstavenstva po svojom zvolení zložili prísahu v maďarskom i v slovenskom jazyku. Na obecných zasadnutiach sa diskutovalo po slovensky, zápisnice sa písali v maďarčine. Na okresných a župných zasadnutiach sa hovorilo už len po maďarsky. Po Rakúsko - Uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa na úradoch používal len maďarský jazyk. Od roku 1876 sa už ani dokumenty neprekladali do slovenčiny.

V polovici 19. storočia skladali budúci pitvarošskí richtári podľa Bernula (2000) nasledovný sľub: „Ja N.N. Prisahám na živého Boha, Otca, Syna y Ducha Svatiho na Svatu Trojycu, že na stranu odložim Rodinu, Prátelstvy, prosbu, Dary, Bojazlivost, ľúbosť, dufány, Rovnen bez ohledu osoby, muj úrad naproty bohatstvim, tak naproti chudobnejsymu naždy podla Božiho pisma a podla spravedlivosti, na kolko rozumeti múžem ktorej vernosti mej spravedlivosti buditi: pravdu milovati, a každému dosti učiniti, se budem usilovati. - Jeho jasnosti našemupánovy královy verným chci zustáti Národné voli a pánske rozkazy chcem rovne plniti. - Obecné dodatky kde jen možne budem se usilovaťrozmnoževati a na obecné dobre obrátiti. Na obecny ľud zahodené dávky, bez meskány zhromažditi na práce každému vedľa jeho možností spravedlive chcem rozdeliti a žeby bohaty chudobnejšiho potlačoval nedovolym. Ktery sa pod mojym mocem tych za jych neviny a prestupky na koľko my je moc dan potrescem. Nech my tak pomáha svatá trejyce: Buh, Otec, Syn y Duch Svaty - Amen."

richtári
rok zvolenia	meno richtára	rok zvolenia	meno richtára
3 krát zvolený	Martin Stratinský	1865	Michal Brnula
	Imrich Rakšányi	1867	Ján Gvoč
2 krát zvolený	Ján Balážik	1868	Ján Pejter
	Michal Kožuch	1872	Michal Kožuch
	Ján Pejter	1874	Pavel Ondrus
	Ondrej Major	1878	Ján Ondrus
1834	Ondrej Rikk	1881	Michal Lóci
1836	Ján Ondrus	1884	Michal Kriška
1837	Ondrej Rikk	1896	Pavel Német
1838	Matej Kochan	1899	Ján Štrbka
1839	Ján Koska	1905	Ján Ondrus
1840	Ján Ondrus	1916	Ján Štrbka
1841	Pavel Farár	1918	Jozef Hostina
1842	Ondrej Rikk	1920	Pavel Német
1843	Ondrej Teplý	1921	Ján Rohár
1844	Ondrej Zelman	1924	Michal Chovanec
1845	Ondrej Demeter	1935	Michal Hanes
1847	Ondrej Muránsky	1938	Juraj Ostáš
1848	Ján Koska	1941	Štefan Darvaš
1849	Juraj Lauko	1945	Jozef Tereň
1860	Juraj Balážik

Novozvolený richtár po zložení prísahy prevzal richtársku palicu -feruľu a obecnú pečať, a týmto začal svoju činnosť. Po volbách nasledovali hostiny novozvolených predstaviteľov obce a pohundrávanie „dedinskej chudoby". Členstvo v obecnom predstavenstve znamenalo vážnosť a autoritu. V kostole im patrili prvé rady.

Prvými richtármi boli Martin Stratinský a Imrich Rakšányi. Obaja si získali veľké uznanie medzi Pitvarošanmi pri získaní pustatiny. Tretím richtárom bol Ján Balážik. Po Balážikovi nastúpil na miesto richtára Michal Kožuch. Vie sa o ňom, že sa stal tulákom. Vzal vrece na plece a vandroval z dediny do dediny, zo župy do župy, takže ho vraj poznali i v Gemerskej stolici. Richtárom sa mohol stať len bohatý gazda, ktorý mal majetok, lebo svojim majetkom zodpovedal za obecnú pokladňu. Okrem majetku musel mať i rešpekt u obyvateľov obce (Hronec, J, rukopis).

Po osamostatnení Pitvarosa sa konali v roku 1936 prvé volby do obecnej samosprávy. Od tohto obdobia už máme konkrétne informácie o volbách a menách predstaviteľov obecnej samosprávy.

Notár a lekár dostávali podľa zákona plat. O odmeňovaní ostatných členov predstavenstva rozhodovala obec. V druhej polovici 19. storočia bola finančná odmena pre richtára 50 forintov, podrichtára 35 forintov, obecného gazdu SO forintov a prísažných 35 forintov. Ročný príjem notára bol 300 forintov, 10 meríc pšenice a jej zomletie, 6 siah palivového dreva s odvozom domov, 1/4 metrák sviečok, 50 libier hovädzieho mäsa, 1 voz sena, 1 cent soli a byt so záhradou (Bernula, 2000).

O finančnej situácii pitvarošskej samosprávy Michal Hudák v rukopise napísal: „Malý chotár obce a chudoba jej obyvateľov bola na príčine, že zápasili s výdavkami i na výplaty pre funkcionárov. Museli si od župy požičať. Začiatok nového milénia priniesol obci úplné zadĺženie. Obecná pokladňa bola často prázdna, neraz sa ani na najdôležitejšie výdavky peniaze nenašli."

V roku 1932 obec Pitvaroš vlastnila budovy: obecný dom, dom notára, dom pomocného notára, dom lekára, žandársku stanicu, štátnu školu, starú cirkevnú školu, materskú školu, železničnú stanicu a dom evanjelického farára.

Úlohu štátneho dozoru nad rozhodovaním obecných samosprávnych orgánov vykonávali notári a notárske úrady. Po osídlení veľká časť obyvateľov bola negramotná. V tom čase bol notár jediným z mála obyvateľov, ktorý vedel čítať a písať. Podľa prvých zápisníc, zvolení členovia obecne] rady za svojimi menami namiesto podpisu namaľovali len krížik. Notár mal dôležitú úlohu, prevádzal všetky písomnosti. Mal zástupcu - pomocného notára.

Prvým notárom na Pitvaroši bol nadlacký učiteľ Imrich Rakšányi, ktorý v prvých rokoch osídlenia pôsobil ako učiteľ. V obci, kde sa väčšina obyvateľstva zaoberala poľnohospodárstvom, boli študovaní ľudia vzácnosťou. Štúdium dieťaťa by stálo veľa peňazí a kto by potom pracoval na poli a pomáhal pri domácom hospodárstve? Okrem majetnejších hos podárov a remeselníkov mali učitelia, lekári, ale i obecní predstavitelia, notá rov nevynímajúc, špecifické postavenie. Na obecných predstaviteľov sa pozeralo ako na „pánov". Preto aj ich správanie bolo pod drobnohľadom Pitvarošanov. V menej majetnej obci bola pre niekto rých jej predstaviteľov verejná funk cia spôsobom, ako sa dostať k majetku. Aj z týchotodôvodov obecná pokladnica neraz zívala prázdnotou.

Evanjelický farár Ján Kutlík o pitvarošských notároch mimoriadne kriticky napísal: „Na obecnom dome sa začal hriech vypásať, tam potom poniektorí začali hajdákať, žrat, lumpovať. To bolo aj pred tým, že sa hriech vypásal a ešte aj po odchode Šimona z Pitvaroša to isté konalo, čo aj na počiatku. Aj Molitoris miloval najradšej to, čo Šimon. Piť, lumpovať a tancovať v obecnom dome a zo spoločného, obecného. Tak aj vtedy jedni už budovali, ale druhí lumpovali. Po ňom prišiel Thury Šándor vraj zo Sarvaša. Notári pred Thurym boli duchaprázdni, neverbohovia a hýrením z obecného majetku všetky špiky ľudu vycicali a obec na mizinu priniesli. Thury už nebol taký, nemiešal sa toľko do pijatiky, ale spomedzi predstavených obce sa vždy ešte našiel taký, čo tú neľudskú obyčaj miloval a opakoval. Po ňom bol Sebastián Nándor. Ked' videi tú neľudskú obyčaj, povedal, že obecný dom je ňipre lumpákov, ale pre statočných a čestných ľudí."

Z notárov sa žiada spomenúť meno obecného notára Jána Braxatorisa zvoleného 10. júna 1872. Braxatoris, pochádzajúci z Krupiny bol bratom významného slovenského básnika Andreja Sládkoviča (pôvodným menom Andrej Braxatoris). Posledným notárom pred presídlením bol Pavel Komoly (Kochan). Po presídlení pracoval ako archivár v segedínskom archíve, kde zozbieral množstvo cenných informácii o histórii Pitvaroša. Svoje poznatky publikoval v časopisoch i súborne v diele Pitvaroši tanulmányok - (Pitvarošské štúdie) v roku 1992.

rok zvolenia	meno notára
1835	Imrich Rakšányi
1841	Ján Šimon
1846	Sándor Kovács
1849	Adam Šoltéz
1856	Karol Major
1865	Ján Tornay
1872	Ján Braxatoris
1874	Jozef Molitoris
1899	Sándor Thury
1907	Sebastián Nándor
1924	Béla Őry
1929	Kálmán Hanesz
1937	Instván Marosvári (Lapu)
1943	Imre Gyérmánt
1944	Pavel Komoly (Kochan)

Pečiatky, ako symbol samosprávy obce, potvrdzovali rozhodnutia obecnej samosprávy. Dokumenty opatrené obecnou pečiatkou nadobúdali platnosť. Dominantná poľnohospodárska činnosť v obci sa prejavila i na obecných symboloch. Na prvej pečiatke bol znázornený na prostriedku postavený snop pšenice a dolu na tráve ležiaca kosa. Na pečiatke bol v kruhu nápis PITVAROS KÖZSÉG PETSÉTJE 1835 ESZT. Na pečiatke notára z roku 1885 bol nápis PITVAROS JEGYZŐJE HIVATALOS PECSÉTJE 1855. V roku 1871 bola pripravená pečiatka s nápisom PITVAROS KÖZSÉG. Od roku 1908 obec používala novú pečiatku. Okrúhla pečiatka s nadpisom CSANÁD VÁRMEGYE PITVAROS KÖZSÉG 1908 sa používala na Pitvaroši v prvej polovici 20. storočia.

Predstavitelia samosprávy vykonávali svoju činnosť v obecnom dome. Prvý obecný dom, postavený v roku 1830, stál na rovnakom mieste ako dnešný - na rohu Veľkej a Kostolnej ulice (dnes Kossuth utca a Arany János utca). Na jeho mieste bol v roku 1896 postavený nový, priestrannejší, ale rovnako z nepálených tehál.

Do obecného domu sa vchádzalo z križovatky ulíc, rovno pod podstriešku. Jednotlivé kancelárie nasledovali v budove tiahnucej sa Kostolnou ulicou za sebou (kancelária notára, pisárov, hospodára, richtára atď.). V zadnej časti obecného domu bola menšia miestnosť pre obecných bub-nášov. Za obecným domom boli ustajnené obecné býky, kany, byt pre rodinu kraviara a obecného sluhu - rendíra. Nachádzalo sa tu skladište leventošského a športového inventára, skladište futbalového mužstva, veľká obecná váha, požiarna zbrojnica a izba zvaná dedinská väznica. Obecný dom ako budova bol užívaný pol storočie a v rokoch 1944 - 47 bola na rovnakom mieste postavená nová budova obecného domu s novými kanceláriami z pálených tehál. Podoba domu sa nezmenila

Pitvaroš patril v Čanádskej stolici medzi najrevolučnejšie obce. V roku 1947 ho v týždenníku Sloboda, pre svoje slovenské povedomie a revolučné sociálne cítenie obyvateľov, nazvali „detvianskym". Politický život v obci bol odrazom udalostí vo svete.

Revolučné udalosti v Uhorsku v roku 1848 zasiahli i „mladú" pitvarošskú samosprávu. Bernula (2000) o tom napísal: „Vroku 1849 nastala zmena v správe obce. Nakoľko zvolanie obecného zastupiteľstva bolo ťažkopádne pre veľký počet obyvateľstva a pre jeho rýchly rast, Pitvarošania sa rozhodli, že v záujme rýchlejšieho vybavovania záležitostí a na plnenie úloh v zhromaždení ľudu si zvolia zastupiteľský zbor. V máji 1849 zvolili 24 zástupcov z troch okrskov obce, po ôsmich z každého. Členmi prvého zastupiteľského zboru obce Pitvaros boli:

1. okrsok: Juraj Matuška, Michal Suda, Ján Kriška, Ján Gábor, Ondrej Hulík, Ján Štrbka, Ján Gvoč, Ondrej Zelman

2. okrsok: Ján Zelman, Ondrej Muránsky, Martin Péter, Martin Schiller, Ján Burgel, Tomáš Koska, Jozef Farkaš, Ján Králik

3. okrsok: Ján Koska, Ondrej Rikk, Ján Lipták, Ján Haško, Matej Kochan, Ondrej Galis, Pavel Čilek, Štefan Benko".

Zastupiteľský zbor rozhodoval spolu s predstavenstvom o najdôležitejších záležitostiach obce. Z dôvodu potlačenia revolúcie zasadal iba dvakrát. 3. októbra prišiel na Pitvaroš kráľovský slúžny z Csanádpaloty a v krátkom prejave povedal nasledovné: „Kvôli nedávno ukončeným nepokojom namiesto volieb do rád sa bude vymenúvať' Namiesto dovtedajších členov predstavenstva vymenoval nových ľudí. V decembri 1860 prišiel do okresu Csanádpalota nový slúžny, ktorý poslal pitvarošskému predstavenstvu list s nasledovným textom: „Prozreteľnosť, strážiaca našu milovanú vlasť, vrátila nášmu ľudu po jedenásťročnom utrpení práva, ktoré získali dobroprajníci vlasti na základe zákonov z roku 1848, obnoviac formu slobodnej voľby župného predstavenstva a voľby sa uskutočnili 26. decembra 1860, kedy ma zvolili za slúžneho okresu Csnádpalota." Potom vyzval predstaviteľov obce, aby uskutočnili volby do obecného predstavenstva pre všetkých občanov, ktorí majú právo voliť. Kandidátov do predstavenstva však navrhoval slúžny.

Nedostatok pôdy a pracovných príležitostí sa prejavil na nižšom sociálnom postavení väčšiny pitvarošských rodín a z nich prameniace snahy o lepší život. Preto ľavicovo orientované strany tu mali silnú podporu.

Sociálnodemokratická strana bola na Pitvaroši založená v roku 1904. Predsedom sa stal Ján Kunštár. Členmi predsedníctva boli Pavel Feješ, Pavel Zaťko a Ondrej Staštiak. Organizácia mala 40 členov. V roku 1906 bolo založené združenie Krajinských ochrancov robotníctva na čele s Lukášom Igricim. Medzi členov výboru patrili: Ondrej Staštiak, Ján Kováč, Matej Kožuch, Štefan Tóth, Jozef Lux a Štefan Ondrus. Miestna skupina nemala dlhé trvanie. V roku 1908 združenie v Uhorsku rozpustili.

Narušením pokojného života Pitvarošanov bola prvá svetová vojna, ktorá priniesla mnoho strát na životoch. Tí, čo sa vrátili z ruského frontu, doniesli so sebou revolučnosť a ideály komunizmu, ktoré v Rusku vyústili do Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Vzplanula i nenávisť chudobných voči bohatým a pánom. Notár Sebastián Nándor si musel na Pitvaroši zachraňovať vlastný život. 1. novembra 1918 večer o 20.00 hodine vojenskou zbraňou neznámy páchateľ strelili cez okno notárovi do spálne. Strela sa zavŕtala do stropu, omietka padla na hrajúce sa dieťa. Okrem vystrašenia sa nič nestalo. Nándor na druhý deň utiekol s rodinou na voze do Makova. 2. novembra 1918 sa začali ľudia schádzať vo dvore obecného domu. Ján Černay, Ján Šebok a Samuel Rohoška so zbraňou v ruke zastali pred školského riaditeľa a jeden z nich povedal: „Pán učiteľ, tak vieme, že vy ste boli vedúci v zásobovaní. V obecnej pivnici sme našli jeden sud petrolej, chceme ho rozdeliť. Poďte s nami!" Riaditeľ Matej Rohoška sa zdráhal, ale neskôr bol donútený výzvu poslúchnuť. V nasledovných dňoch niekoľko anarchistov podnecovalo ľudí na vyrabovanie obchodov Alexandra Ickoviča a Ignáca Volovitsa. Jednotlivci vohnali do obce aj niekoľko ošípaných z Medzova a rozdali ich najchudobnejším. (Bernula, 2000).

Vznik Československa 30. októbra 1918 našiel odozvu i na Pitvaroši a už 5. novembra bola založená miestna Slovenská národná rada. Členmi rady boli zväčša členovia sociálnodemokratickej strany. Predsedom sa stal Jozef Hostina.

V marci 1919 bola v Maďarsku, podľa vzoru Sovietskeho zväzu, vyhlásená Maďarská republika rád. Ľavicovo zmýšľajúci Pitvarošania utvorili 21-členné direktórium, ktoré v obci prevzalo moc. Postarali sa o vojnové vdovy a siroty, usilovali sa zabezpečiť prácu pre navrátilcov z frontov a usporiadali pre nich zbierky, zaopatrili ich šatstvom a potravinami. Členmi direktória boli: Jozef Hostina, Ján Garaj, Michal Lóci, Ján Zvolenský, Ján Hostina, Ján Balážik, Pavel Lux, Ján Hronec, Ján Chovanec, Jozef Zaťko, Jozef Paulo, Martin Šebok, Ján Zelman, Juraj Majo a iní. Idea komunizmu zosilnela návratom vojakov z východného frontu. Časť miestnej organizácie sociálnodemokratickej strany sa pretransformovala na komunistickú stranu. Predsedom strany sa stal Michal Lóci a tajomníkom Ján Hostina.

Nestabilnú politickú situáciu v krajine využilo Rumunsko na okupáciu pri-hraničných žúp a územie obsadilo armádou. Obsadenie Pitvaroša rumunskými jednotkami 24. apríla 1919 znamenal koniec 21-členného direktória a rozpustenie miestnej komunistickej strany. Okupačné jednotky zatkli členov bývalého direktória a previezli ich do Nadlaku, odkiaľ ich po niekoľkých dňoch prepustili.

Po odchode rumunských vojsk 30. marca 1920 prišla na Pitvaros jednotka maďarských žandárov a na základe udania zatkla Jozefa Hostinu, Štefana Hudáka, Martina Šeboka, Jána Balážika, Jána Hudáka, Jána Hronca, Jána Chovanca, Juraja Gemeriho, Pavla Luxa a Jána Zelmana. Vo vyšetrovacej väzbe v Szegedi ich držali od 6 mesiacov po jeden a pol roka. Prepustili ich domov, keďže nevedeli dosvedčiť proti nim žiadnu vinu (Hudák, M., rukopis). V auguste 1924 našli v chotári zavraždeného Jozefa Hostinu, bývalého predsedu direktória na Pitvaroši. Policajné vyšetrovanie išlo do stratena.

Sociálne potreby obyvateľov sa premietli aj do založenia nového náboženstva. Lavicovými ideálmi nasiaknutý Pavel Ondrus, po návrate z ruského zajatia v roku 1921, založil na Pitvaroši sektu Misia apoštolskej viery (veríci). V nábožnom kulte si mohol každý vykričať svoje materiálne túžby a názory. Napríklad v modlitbách sa obracali k Bohu, aby im zoslal pár čižiem a kus klobásy. Zhromaždenia verícich bývali vždy pod pozorným dohľadom žandárov.

V roku 1922 vznikla miestna organizácia Maďarských agrárnych robotníkov, ktorá hneď v prvom roku svojho založenia mala takmer 400 členov. Predsedom sa stal Juraj Hostina. Členmi vedenia boli Ján Brezina, Adam Juhás a Juraj Zelman. Stretávali sa v izbe u Pavla Zelmana.

Po nástupe fašistického režimu Miklósa Horthyho v Maďarsku, v roku 1920, bolo obnovené Maďarské kráľovstvo a nastolený krajne pravicový režim. Predstavitelia ľavicových strán boli zastrašovaní a väznení. Školopovinnú mládež, ako oduševnených a verných mladých prívržencov horthyovského režimu, vychovávali v polovojenskej organizácii Levente.

Podľa vzoru nemeckých fašistických skupín vznikali v Maďarsku skupiny šípových krížov (Nyilaskeresztes Párt) - ňilaši. Organizácia v takmer čisto slovenskej obci nenašla podporu. Na zhromaždení v Kurucovej krčme v roku 1938 sa zúčastnilo iba niekoľko ľudí.

Horthyho režim maďarským Slovákom neprial. Bol charakteristický tvrdou maďarizáciou a intoleranciou voči národnostiam. Ak chceli Slováci pracovať naďalej vo verejných funkciách museli si pomaďarčiť meno. Išlo predovšetkým o úradníkov, dôstojníkov, žandárov, pracovníkov železníc a všetkých zamestnancov, ktorých meno znelo madärskému uchu cudzo (Bernula, 2000). S pomaďarčovaním si mien začali na Pitvaroši bývalí vojaci, ktorí získali zásluhy počas prvej svetovej vojny - vitézi: Martin Selecký - Szőke, Ján Petrovič - Tóth, Pavel Zelman - Szántai Pál, Juraj Urbančok - Ujvári. V prvej polovici minulého storočia si pomaďarčili mená: Zoltán Rikk - Récsei (pracovník obce), Štefan Rikk - Rédai (pracovník obce), Michal Rikk - Rétlaki (bubnáš), Ján Rikk - Temesi (krčmár), Ján Kochan - Komoly (pracovník obce), Matej Kochan - Koppány (pracovník v školstve), František Capf - Csorba (učiteľ), Ondrej Príbelský - Pusztai (školník), Štefan Lapu - Marosvári (notár), Juraj Krečák - Karádi (lekár), Michal Franko - Földesi (cestár), Juraj Paulo - Paulaiján Kapina - Dégy Pál, Juraj Zanoviak - Gémesi a Ján Pelec - Pitvarosi.

V roku 1942 bola založená na Pitvaroši Strana Slovenskej národnej jednoty. Predsedom strany bol Pavel Jasovský.

Negatívnu úlohu v tomto období zohral Zoltán Rikk - pisár v obecnom dome a vyučený krajčír. V mladosti nevedel ani slovo po maďarsky pomaďarčil si meno na Récsei a v obci presadzoval násilnú maďarizáciu. Pitvarošanov, z ktorých sám pochádzal, nazýval: „Búdos tótok" (Smradľaví Slováci). Neskôr bol zvolený aj za cirkevného inšpektora. Vyžadoval, aby ho všetci volali „pán Récsei".

6. apríla 1944 boli na Pitvaroši spolu so židmi zatknutí: Ján Jasovský, Pavel Jasovský, Štefan Hudák mladší, Štefan Hudák starší, Ján Hronec, Jozef Hostina, Pavel Zelman, Juraj Zelman, Michal Lóci, Ondrej Lóci, Štefan Lóci, Juraj Majo,

Pavel Ondrus, Ján Skalnický a židia: Jozef Erdélyi, Juraj Erdélyi, Henrich Nébli, Mano Nébli, Ladislav Nébli.

Na slúžnovskom úrade ich obvinili ako priateľov Angličanov a Rusov a odviezli ich do koncentračného tábora v Nagykanizsi. Potom ich, okrem židov, odvliekli na nútené práce do Kis-béru. 10. mája 1944 dostali amnestiu priamo od Miklósa Horthyho. Doma sa však museli pravidelne hlásiť na žandárskej stanici. Pitva-rošskí židia sa už domov nevrátili. Z Nagykanizsi ich transportovali do koncentračného tábora Mauthausen.

Na Pitvarosi sa hovorilo, že udanie mal na svedomí práve „pán Récsei". Po oslobodení ho Pitvarošania z obce vyhnali. Nemal pokoj ani v susedných obciach, našli ho obeseného. V novembri 1944 opätovne utvorili na Pitvaroši miestnu pobočku Komunistickej strany Mad'arska. Predsedom sa stal Juraj Hostina, tajomníkom Ján Hodák a členmi vedenia boli Ján Dovalovský, Michal Bernula, Štefan Zaťko, Michal Szántai a Ondrej Ambruš. Na začiatku roku 1945 okrem komunistickej strany nebolo inej politickej organizácie v obci. V tomto čase pomenovali Pitvaroš „malou Moskvou" (Bernula, 2000).

Na obranu práv slovenskej a srbskej menšiny v Maďarsku, a najmä na potlačenie zvyškov fašizmu, bol založený v roku 1945 Antifašistický front Slovanov (ASF) v Maďarsku so sídlom v Budapešti. Jej ústredný časopis Sloboda čítala takmer celá obec. Jedna z jej najagilnejších pobočiek bola na Pitvaroši. Miestna pobočka ASF v Maďarsku bola založená 2. januára 1945. Výbor ASF v obci tvorili: predseda Ondrej Bulík, podpredseda Pavel Ondrus, tajomník Štefan Hudák mladší, Ján Šuľan, Michal Venierčan a Michal Uhrin. V rámci organizácie sa organizovali rozmanité slávnosti, divadelné predstavenia i tanečné zábavy.

V januári 1945 sa ustanovila nová obecná samospráva. Richtárom sa stal Jozef Tereň. O poriadok v obci sa staralo 7-členné policajné družstvo na čele s Alexan-drom Molnárom. Na ramenách nosili žandári červenú stuhu. Na obzore sa už črtala predzvesť novej červenej totality.

Požiare v obci i v chotári najčastejšie vznikali neopatrnosťou. Častou príčinou požiaru boli otvorené komíny, ktoré až do 30. rokov 20. storočia boli v každom dome. Otvoreným komínom v pitvore sa odvádzal dym. Kostra komína bola pozbíjaná z latiek a omazaná blatom zvonku i zvnútra. Ak bola zle omazaná, blato časom opršalo alebo ohorelo. Obnažené latky, už beztak suché a ľahko vznietiteľné, sa čoskoro chytili horieť. Ak sa požiar nezachytil včas, dom pokrytý trstinou alebo slamou ľahol popolom.

Požiare domov vznikali i pri zásahu blesku pri búrke - Galov dom na rohu Haťházu, oproti Hroncovcom okolo roku 1939. Časť požiarov vznikla nedopatrením, keď sa od vysypaného horúceho popola z pece - paráž chytilo horieť hnojisko. Príčinou požiaru boli niekedy aj maloleté deti. Pri hrách, napríklad na mamičku, chceli piecť chlieb ako v peci a podpálili stoh slamy alebo i dom. Výnimkou nebolo ani úmyselné podpálenie domu. Známy je osud Pavla Rikka, ktorý zhorel pri záchrane svojho majetku v roku 1932. Z podpaľačstva obvinili Annu Rekeňovú, ktorú po požiari našli utopenú v studni.

Pitvarošský hasičský zbor bol založený v roku 1853. Tvorili ho dobrovoľníci. Hasičmi boli najčastejšie remeselníci (obuvníci, holiči), pretože sa stále zdržiavali v obci, na rozdiel od roľníkov pracujúcich na poli. Počet hasičov býval 10 mužov v rovnošate. V medzivojnovom období 20. storočia, boli hasičmi Pavel Dovalovský, Pavel Kuruc, Štefan Hajdúk, Ondrej Rohár, Ján Kochan (Hudák, M., rukopis). Počas víkendu cvičili na dvore obecného domu pod vedením obecného úradníka Štefana Rédaiho (Rikk). Ročne usporadúvali tanečnú zábavu. Hasičská výbava, uskladnená v obecnom dome, sa skladala zo striekačky, vozovej vodnej nádrže, hadíc a náradia na rozoberanie slamených striech pri požiari. S hasičskou nádržou sa chodilo i do žatvy - rísu, ak by sa bolo chytilo horieť žito od parnej mláťačky (Obr. 145).

Keď vypukol požiar zvonili na veži kostola. Srdcom zvona sa udieralo do zvona v pravidelných intervaloch (bim - bim - bim). Tým sa dávalo na známosť pre všetkých Pitvarošanov, že horí. Na veži červenou vlajkou, v noci lampášom, ukazovali na miesto požiaru. Ľudia utekali po ulici a kričali: „Horí!" Pomáhala celá dedina, lebo od susedovho domu sa mohli chytiť horieť ďalšie domy. Hasilo sa vodou zo studni, vedrami alebo striekačkou.

Vodu do striekačky ručne pumpovali cez hadicu, po oboch stranách pumpy dvaja a dvaja hasiči, zo suda. Ďalší držal hadicu zo striekačky a hasil. Striekačku i sud ťahali kone, na kratšiu vzdialenosť sami hasiči. Červený kohút neraz prebehol Pitvarošom, najčastejšie počas vojny.

O poriadok v obci sa starali žandári. Ich činnosť bola výkonom štátnej správy v obci. Žandársku stanicu na Pitvaroši postavili v roku 1856. Stanica stála na rohu Medzovskej a Veľkej ulice, oproti veľkej krčmy. Žandári bývali na Pitvaroši menovaní z iných obcí. Koncom 40. rokov minulého storočia boli medzi žandármi i Pitvaro-šania. V obci bolo 5 uniformovaných žandárov a jeden veliteľ. Prevažne maďarskí žandári, zabezpečovali nielen dodržiavanie zákonov, ale i kontrolovanie národne cítiaceho ľudu. Boli to muži, vyberaní podľa prísnych kritérií. Aby vedeli o čom ľudia rozprávajú, vedeli aj po slovensky. Rešpekt si budovali prísnosťou. Zasahovali, keď ich niekto zavolal. Chodili peši, na koňoch i na bicykloch. O kone sa im na stanici, v polovici 20. storočia, staral Ján Švihran.

Ak prichytili zlodeja, zobrali ho na obecný dom a pod dohľadom svedka prísazného, spísali zápisnicu. V menej majetnej obci nemalo zmysel ukladať peňažné pokuty. Tresty sa udeľovali podľa ich závažnosti. Pri závažných previneniach odviezli obvineného do väzenia. Prichytení zlodeji museli často s hanbou a recitujúc svoj trest, prejsť obcou. Najčastejším trestom bývali fyzické tresty. V obci s prísnou spoločenskou morálkou k častým zločinom a priestupkom nedochádzalo.

Poďakovanie za spomienky patrí Michalovi Hroncovi (1924) a Ondrejovi Zelmanovi (1931-2007) zo Senca.

Dejiny pitvarošskej cirkvi

Evanjelická cirkev na Pitvaroši bola neodmysliteľne spojená so životom väčšiny obyvateľov a životom celej obce. Nezastupiteľné miesto cirkvi bolo najviac evidentné v obradoch prechodu, ktorými prechádzal snáď každý Pitvarošan. Takmer všetci boli totiž v evanjelickej cirkvi pokrstení, väčšina bola cirkevne sobášená a neskôr aj pochovaná. Popri týchto významných udalostiach sa cirkevný život odohrával najmä na nedeľných a sviatočných bohoslužbách a na tzv. modlitbách vo všedný deň. Cirkevný život tvorili aj výučba náboženstva a príprava na konfirmáciu či malé domáce pobožnosti, modlitby a spev piesní z Tranoscia, ktoré sa odohrávali či už každodenne, alebo príležitostne vo väčšine pitvarošských rodín.

Pitvarošská cirkev mala právo voliť si svojho kňaza a aj učiteľa, pričom voliť mohol iba člen zboru, ktorý si pravidelne platil cirkevnú daň. Kňaz mal k dispozícii faru so záhradou, 100 centov obilia a 14 jutár zeme, ktorú prenajímal. Pravidelné príjmy - štóly mal kňaz z ofery zo služieb Božích v prvú výročitú slávnosť, dve tretiny z ofery pri Večeri Pánovej, štóly za krst, sobáš a pohreb. Kňaz dostával od svojich cirkevníkov aj naturálie. Napríklad keď išla matka zapísať dieťa na výučbu náboženstva, venovala kňazovi kura, vajíčka, uterák a podobne. Príjmy kantora sarovnali polovici príjmu kňaza a tretina z ofery pri Večeri Pánovej. (Hudák, rukopis).

Evanjelická cirkev na Pitvaroši sa začala formovať hneď po príchode 175 želiarov na Pitvaroš-skú pustatinu v roku 1816. Až do roku 1835 však bola fíliou nadlackej cirkvi. V roku 1835 vznikla samostatná obec Pitvaroš a pri tej príležitosti ju po návšteve 22. júna superintendent Ján Seberíni povýšil na matkocirkev. Dovtedy nemali Pitvaro-šania vlastného farára, cirkevnú daň tiež platili do Nadlaku a na stavbu nadlackého chrámu prispeli sumou 800 zlatých. Kňazom v Nadlaku bol v tej dobe komlóšsky rodák Ján Keblovský. Na Pitvaroš chodieval aj spovedať a prisluhovať Večeru Pánovu. Farár Ján Keblovský posvätil v roku 1824 aj prvý cintorín, ktorý sa nachádzal juhozápadne od terajšieho najnovšieho pitvarošské-ho cintorína. Laické služby Božie na Pitvaroši slúžieval až do roku 1824 učiteľ a levita Imrich Rakšányi. Je pravdepodobné, že na služby Božie sa až do roku 1834 zhromažďovali v prenajatom dome, ktorý počas týždňa slúžil ako škola. 16. októbra 1924 prichádza na Pitvaroš nový levita a učiteľ Daniel Klein, ktorý na Pitvaroši pôsobil krátko, len do roku 1827. V roku 1824 odchádza z Nadlaku aj farár Ján Keblovský a o rok neskôr prichádza Samuel Krištoffy. V roku 1825 venovala nadlacká matkocirkev pitvarošskej fílii 200 kg zvon. Na tento účel postavili Pitvarošania aj zvonicu, ktorá pravdepodobne stála na mieste terajšej fary. Do nej pribudol 20. mája 1831 väčší 400 kg zvon, ktorý dal v roku 1864 preliať farár Ján Kutlík. V roku 1832 bola postavená cirkevná škola. Do osamostatnenia pitvarošskej cirkvi nadálej vykonávali laické služby Božie učitelia leviti: v rokoch 1827 - 1829 Juraj Maráček a od roku 1829 Ján Henczel. Významným dňom v živote pitvarošskej cirkvi bol 5 október 1834, kedy bola vysvätená prvá modlitebňa, ktorá slúžila svojmu účelu až do vysviacky kostola v roku 1882. Nachádzala sa na mieste teraj šej fary a mala 19 okien, 2 dverí a 60 lavíc (Komoly, 1992). Do neho si zakúpili od komlóšskej cirkvi za 150 zlatých aj harmónium.

Potom, ako bola pitvarošská cirkev v roku 1835 povýšená na matkocirkev, prichádza 20. septembra zo Szentesu sarvašský rodák Ladislav Molitoris (1797-1860). Sám sa snažil o vytvorenie urbárskej obce, aby ich z Pitvarošskej pustatiny už nik nemohol vyhnať a stali sa riadnou obcou. Na Pitvaroši pôsobil až do 8. septembra 1844. Odtiaľto odišiel do Bánfalvy a naposledy pôsobil od 50. rokov v Čanádalberte. 14. novembra 1844 bol na Pitvaroš povolaný z Mokrej pri Arade farár, ro dák z Vyšného Kubína, Ján Kutlík (1806-1890). Jeho 21 - ročné pôsobenie veľmi výrazne ovplyvnilo pitvarošskú cirkev. Tú totiž našiel pustú a „skazenú" a Pitvarošania sa mu javili ako nie zvlášť nábožní ľudia. Svojou svedomitou činnosťou cirkev hmotne a duchovne povzniesol, čím sa stala vzorom pre ostatné cirkevné zbory v senioráte. Ján Hronec vo svojich spomienkach zaznamenal, že veľmi prísne sa zameral na mládež. Každé dieťa muselo ísť na konfirmáciu a pred sobášom musel mladý pár od Turíc až do konca októbra chodiť každú nedeľu na katechizáciu. Nezosobášil ich dovtedy, kým sa všetko nenaučili. Dievčatá museli v advente a v pôste chodiť na bohoslužby v čiernom oblečení, inak ich údajne nechal vyviesť z kostola. Všetku svoju činnosť zaznamenával písomne, často prispieval v rokoch 1846-47 do Slovenských národných novín rôznymi článkami. V roku 1858 vysvätil na Pitvaroši v poradí už tretí cintorín. Bol označovaný ako pansláv a mal problémy aj s obecnou vrchnosťou, ktorá ho napokon z obce donútila v roku 1865 odísť. Pri tejto príležitosti mal rozlúčkovú kázeň, ktorú v roku 1874 vydali tlačou v Turčianskom Svätom Martine Pitvarošania Pavel Šupala, Martin Majo, Michal Kožuch a Pavel Galis pod názvom Reč lúčiwá. Z tejto kázne je obzvlášť zaujímavý koniec, v ktorom sa píše: ...Nuž tedy beriem si moju zlatostrunnú harfičkupod pazuchu; nech užprobuje medzi wámi druhý harfista Boží harfovaťa s mojou pojdem k vodám babilonským, i tam si ešte zaharjujeme. Poďme my, harfička moja, žiaľom nastrunená, poďme my s Bohom, tu nám nerozumeli, k božstvu sa nedomáhali. Ach, čo sme si to na tomto Pitwaroši wyharfovali. S Bohom, cirkew moja! S Bohom, priatelia moji! S Bohom, mužowia i ženy, starci i mládež, deti a Pitwaroš celý! Ešte na ostatok srdečné „s Bohom!" Amen. Na to sa kazateľ pomodlil, dal z kancla požehnanie, zložil tabulky do Biblie, zawrel knihu, zostúpil z kancla, oddal Bibliu kostolníkowi, poslal ho wopred, sám za ním ľahúčko kráčal, a tak wystúpilz chrámu pri najswätejšom úžase wšetkých prítomných, len tízrotenci mohli si tlieskať v dlane, že zdanliwe zwíťazili. Ostatok služieb B. bol zwerený učiteľowi, ktorý wychodiaceho z chrámu tichunkým organom a odzpiewaním 1. w. piesne swatej: „Já sejiž s wámi loučím" wyprewadil, a tak služby zawršil. Bohdajž sa niečo tomu podobného a weru i neslýchaného nikdy neprihodilo na Sione našom! Ján Kutlík zomrel v roku 1890 v neďalekom Veľkom Bánhedeši.

Po odchode Jána Kutlíka pôsobil od 13. decembra 1865 na Pitvaroši krátko rodák z Banskej Bystrice a komlóšsky kaplán Daniel Wágner (asi 1840- 1868). Po troch rokoch pôsobenia na Pitvaroši 6. februára 1868 umrel. V máji 1868 prichádza na Pitvaros Pavel Koreň (1845 - 1921). Narodil sa v Aszóde, študoval na univerzitách v Bazileji a v Berlíne, pôsobil v Békešskej Čabe, odkiaľ ho v roku 1868 povolali na Pitvaros. Podľa spomienok Jána Hronca, vraj každému na pobozkanie otŕčal ruku. Pitvarošania sa však pod jeho vedením roku 1870 rozhodli, že si postavia kostol. V tom istom roku aj založili zbierku a hneď v prvom roku vyzbierali 4000 forintov v hotovosti. Zbierku premyslene organizoval práve farár Pavel Koreň. Osobne navštevoval aj s presbytermi jednotlivé domácnosti. Pri tejto príležitosti sa zachovala povesť, ktorú spomínajú aj Pavel Komoly (1992), ako aj Ján Hronec, keď Koreň spolu s presbytermi navštívili báťu Ostáša. „No Ostáško, prišli sme i vás navštíviť, že čo obetujete na ten náš nový chrám Páne, čo celá cirkev mienime postaviť." Starý Ostáš odvetil: „Pán farár, keď budem vidieť, že fundament kostolu bude vykopaný a začnú to už murovať, ihneď odveziem na cirkev 12 kebľov žita". „Dobre, Ostáš"povedal kňaz a zapísal, čo Ostáš povedal a potom to podal Ostášovi, aby to podpísal. Ostáš nevedel písať, ale pero chytil pred svedkami a na papier napísal dva krížiky. Keď už bolo vidieť, že murári už murujú, Koreň išiel opäť za Ostášom, poklonil sa a vraví: „No, Ostáš môj, murári už stavajú náš chrám, či splníte to, čo ste sľúbili?!" „Áno, pán farár! Čo som sľúbil, to aj splním". Ešte v ten deň odniesol na cirkev 12 kebľov žita. Zbierka trvala až do roku 1881. V prvom roku obetovali Pitvarošania vyše 1000 forintov a za desaťročie sa z dobrovoľných príspevkov podarilo vyzbierať až 10 000 forintov. Na účel stavby kostola začali vypaľovať aj tehly a v rokoch 1872 - 73 vypálili až 400 000 tehál. Na tento účel venovala mezohedešská komora až 1000 centov slamy. Na výstavbu kostola prispeli viaceré susedné evanjelické zbory, ako napríklad zbory v Slovenskom Komlóši, Nadlaku, Ambróze, Békešskej Cabe, Sarvaši, Bánhedeši, nemecký a slovenský zbor v Berinčoku, Orošháze, ale na stavbu prispievali aj inoveriaci, napríklad židia Geiringerovci či pravoslávny Alexander Mihalovič.

V roku 1881 bola zbierka na chrám dokončená a začalo sa s jeho výstavbou. Pitvarošania prijali projekt Lipóta Usitsiho z Aradu s tým, že kostol mal byť postavený v neobyzantskom štýle s predpokladaným nákladom 18 000 forintov. Celkové náklady na stavbu však dosiahli 25 tisíc forintov. Funkcie stavebného dozorcu sa ujal cirkevný dozorca Michal Kemény a staviteľom chrámu bol staviteľ židovského pôvodu Alexander Klein. Pitvarošská cirkev uzavrela na stavbu oltára a kazateľnice v sume 1 100 forintov zmluvu so sochárom so slovinskej Ľublany Augustínom Götzlom a na stavbu organa zmluvu s Martinom Saškorn ml, ktorý pochádzal z Brezovej pod Bradlom a mal dielňu v Békešskej Čabe. Je však isté, že stavba organa sa predlžovala a v čase posviacky nebol ešte hotový. Chrám vysvätil v tretiu adventnú nedeľu 17. decembra 1882 biskup banského dištriktu dr. Gustáv Szeberényi, ktorého otec Ján Szebérényi povýšil nadlackú fíliu Pitvaros na samostatnú cirkevnú obec. Týždeň predtým, v druhú adventnú nedeľu, posväcovali chrám aj v Canádalberte. V cirkevnom časopise Korouhev na Sione sa o posviacke pitvarošského chrámu píše toto: ...v III. ned. adventnípospíchali sme opét zadosť učiniti milému pozvání k posvícce chrámu Pitvarošského. Cirkev tato číta duší vyše dvou tisícu, a tak i chrám velikolepéjši jest, i skvélejší tvárnosti se nám zjevila. Pitvarošané pripravovali se k dňu tomu od dávnejších let, čehož stopy nalézáme již za úradování cteného nestora našeho st. Jana Kutlík nyní v Bánhedéši sešlý svúj vék v soukromnostu trávícího. Mladé síly však nynéjšího od 14 let tam horlivé účinkujíciho bratra Pavla Koren, jeho ráznosť, železná vytrvalosť a zaujatosť, pfiskoŕily zrúst a zralosíovocí toho, které tak toužebné očekáváno bylo ajehož krásu méli sme príležitosť obdivovati. Ač chrám Albertský úhledný jest a účeli svému úplné zodpovídá, o chrámé Pitvarošském musíme povédéti, že i co do zevnitfnípodoby a stavitelského slohu, i co do vnitŕní-ho uspoŕádání a vystrojení, pravidlám toho nejvycvičenéjšího vkusu a nejjemnejšího krasocitu človéka uspokojiti múže... Pitvarošský chrám sa svojou majestátnosťou a dominantnou pozíciou v obci neodlišuje od ostatných dolnozemských slovenských evanjelických chrámov. Podstatný rozdiel od nadlackého, komlóšskeho, čabianskeho, albertského a iných chrámov je v tom, že kým všetky ostatné chrámy majú tzv. kazateľnicové oltáre, kedy je kazateľnica nadstavená nad oltárom, v pitvarošskom chráme sú kazateľnica aj oltár postavené osobitne. Oltárny stôl - menza je dlhý 2 m, široký 81 cm a vysoký 125 cm. Na ňom sú svietniky a pôvodne aj veľký krucifix z ebenového dreva, ktorý neskôr po presídlení preniesli na oltár provizórne vybudovanej modlitebne pod chórom. Oltárny obraz pitvarošského chrámu namaľoval Gustáv Jesenský a predstavuje scénu z Golgoty - ukrižovanie Ježiša Krista a na bokoch oltára sú umiestnené sochy Mojžiša a Árona. V nadstavci oltára je holubica - symbol Ducha Svätého a oltár je zakončený krížom. Celková výška oltára je približne 6 m. Presbytérium, teda oltárny priestor, je vyvýšený o dva stupne a oltár je ohradený. Napravo od oltára pri ohrade je krstiteľnica. Kazateľnica, umiestnená naľavo od oltára, je vo výške asi 2 m a je zakončená anjelom s rozprestretými krídlami. Na kazateľnicu viedlo zo sakristie 12 schodov. Celková dĺžka kostola je 37 metrov, šírka 16 metrov a výška veže je 39 metrov. Na veži je ochodza aj vežové hodiny funkčné do prechodu frontu na sklonku II. svetovej vojny. Jedna zaujímavosť hovorí, že pod kostolom je dvojitá studňa, podobná tej na kravskej pažiťi. Kedysi ležala popri starej ceste vedúcej z Nadlaku na Komlóš a slúžila pre pocestných. Túto studňu vraj nevedeli nijako zahrabať, tak museli do nej hádzať a vbíjať agátové brvná či dokonca celé stromy, a len tak sa im ju podarilo zahatať. O dva roky neskôr, v roku 1884 dokončili aj stavbu novej fary, ktorá mala 6 izieb, komoru, kúpeľňu, kuchyňu a špajzu spolu s priestrannou záhradou a hospodárskymi budovami.

V roku 1891 prichádza v poradí 5 kňaz Ján Sagúľ. Narodil sa v roku 1864 v Bé-kešskej Čabe a teológiu študoval v Prešove, Bratislave a v Berlíne. Bol rozporuplnou osobnosťou. Ján Sagúľ podporoval prechod cirkevných škôl do područia štátu, ku ktorému prišlo počas jeho pôsobenia po skončení I. svetovej vojny, čím sa vytvorili podmienky pre rozsiahlejšiu maďarizáciu, no napriek tomu neprestával slúžiť služby Božie v slovenskom jazyku. V roku 1911 obnovili kostol a pokryli ho aj s farou eternitovou krytinou. Počas prvej svetovej vojny prišla pitvarošská cirkev o všetky zvony, ktoré dali nanovo odliať v roku 1922. Najväčší zvon s názvom A na zemi pokoj s hmotnosťou 477 kg, stredný zvon Kyrie elejson s hmotnosťou 272 kg a najmenší Sláva na výsostech Bohu s hmotnosťou 114 kg. Od roku 1922 sa Ján Sagúľ stal seniorom Canádsko-čongrádskeho seniorátu a v pitvarošskom zbore sa vytvorila kaplánska stanica, v ktorej sa v rokoch 1922 - 1934 vystriedalo viacero kaplánov. Od roku 1931 vydával tiež obľúbený časopis Evanjelický hlásnik, ktorý bol jediným časopisom vydávaným v slovenskom jazyku v medzivojnovom Maďarsku a vychádzal v náklade okolo 2000 kusov. Udajne vznikol preto, aby si Pitvarošania nepredplácali evanjelickú tlač zo Slovenska. Založil tiež pohrebný spolok, ktorého príjmy vydal počas I. svetovej vojny na vojenské účely, čím si získal priazeň zo strany štátu. Založil potravný spolok, banku, spravoval krčmu, počas vojny vykupoval so ziskom obilie a podobne. Počas jeho pôsobenia bol v decembri 1921 vysvätený terajší starý cintorín. Z Pitvaroša odišiel 1. decembra 1933 do Aszódu. Počas seniorského úradu pôsobili na Pitvaroši títo kapláni: od roku 1923 - 1927 pôsobil na Pitvaroši kaplán Daniel Benkóci. Bol vraj veľkým maďarónom a pracoval aj v maďarských divadelných krúžkoch. Neskôr sa stal aj seniorom. Po jeho odchode prišiel nakrátko kaplán František Liška a neskôr kaplán Benjamín Kišš. Tento kaplán založil v roku 1931 podľa komlóšskeho vzoru tam-burášsky súbor, ktorý neskôr namiesto tamburi hrával na sláčikové nástroje. Farár Benjamín Kišš tiež spolu so Štefanom Hudákom starším nacvičovali divadelné hry. Medzi ľuďmi bol teda obľúbený ako národovec.

Po odchode Šagúľa si chcela časť zboru zvoliť Benjamína Kišša za svojho kňaza, kým druhá časť si chcela zvoliť komlóšskeho rodáka Michala Francisciho. Na zásah seniora Gustáva Egyeda si však Pitvarošania nemohli kvôli údajným dlhom zvoliť ani jedného. Benjamín Kiss bol medzitým zvolený za kňaza do Békešskej Caby a na Pitvaroš bol ako administrátor v decembri roku 1933 vymenovaný kňaz -misionár a výborný kazateľ Pavel Záskalický. Pitvarošania si z úctou spomínajú na konfirmáciu v roku 1934 (ročník 1922), akú vraj Pitvaroš nikdy predtým a ani potom nezažil. Keď v lete v roku 1934 odchádzal z Pitvaroša, ľudia ho s plačom odprevádzali na železničnú stanicu, ženy mu darovali doma utkané a vyšívané obrusy a uteráky. Pitvarošania si po jeho odchode vyvolili v októbri 1934 kňaza Ondreja Janču, pôsobiaceho v Hódmezővásarhelyi. Keď však išli v decembri 1934 Pitvarošania po neho, dozvedeli sa, že náhle zomrel na otravu krvi. Opätovne si teda chceli zvoliť Michala Francisciho, pôsobiaceho medzičasom v Békešskej Čabe, avšak opäť nedostali od biskupa povolenie. V marci 1935 však prichádza z obce Pusztaottlaka na Pitvaroš novozvolený kňaz Ondrej Gubčo. Na stanici ho čakali štyri ozdobené koče, učitelia a deti lemovali ulice od stanice po kostol, a pred farou ho čakalo veľké množstvo Pitvarošanov. Na privítanie zahrala dychovka evanjelickú hymnu Hradprepevný a pieseň S Bohem já chci zacíti. Gubčo sa stal medzi ľuďmi obľúbeným a svoje právnické vzdelanie využíval na pomoc Pitvarošanov. Zaviedol rôzne biblické konferencie s účasťou kňazov z okolitých zborov, biblické hodiny pre mládež, kde vyučoval okrem iného aj ako sa majú mladí chlapci správať k dievčatám a naopak. V roku 1942 bol na Pitvaroš na krátky čas vyslaný pomocný kazateľ, Pitvarošan Ján Koppány (Kochan). Striedavo s farárom Gubčom v zbore krstil, sobášil a pochovával aj počas II. svetovej vojny. Zlom prišiel v roku 1944, keď sa k obci blížil front. 23. septembra odišli z obce pred blížiacimi sa sovietskymi vojskami všetci učitelia a s nimi aj farár Gubčo. Kostol zostal prázdny a obsadili ho nemecké vojská, ktoré si v ňom ustajnili kone a slamu. Faru obsadilo vojenské veliteľstvo. Stredný zvon pod vplyvom náletov praskol, organ bol celý dostrieľaný a od tohto času už navždy prestali fungovať vežové hodiny. Niekoľko mesiacov bol kostol v dezolátnom stave a služby Božie sa konali v cirkevnej škole.

Po oslobodení v októbri sa cirkevný život čiastočne obnovil pod vedením farára Ondreja Bulíka, ktorého sem na žiadosť Ondreja Gubču vyslal 2. novembra 1944 seniorský úrad. Ondrej Bulík sa narodil v roku 1917 v Sarvaši a teológiu študoval v Soproni, vysvätený bol v roku 1942 v Budapešti. Bulík pôsobil ako pomocný kňaz v Sarvaši a v Novom Nadlaku, odkiaľ aj odišiel na Pitvaroš. Ked'že bol stále oficiálne pitvarošským farárom Ondrej Gubčo, musel Bulík bývať v cirkevnej škole. V apríli 1945 je však Bulík na zásah seniora Benkóciho, ktorý kedysi pôsobil na Pitvaroši, zo svojho úradu suspendovaný. Laické služby Božie vykonávali starejší Pavel Gemeri a Pavel Németh. Až do presídlenia nemal Pitvaroš svojho riadneho farára a aj cirkevný život sa v pôvodnej miere už nikdy neobnovil (prestali sa vykonávať napríklad aj každodenné ranné modlitby). Keď sa senior pokúsil vyslať sem farára z Ambrózfalvy strhla sa pred školou bitka a farár musel z Pitvaroša utekať na bicykli s rozbitou hlavou. V apríli 1947 odchádza Ondrej Bulík s rodinou do Sládkovičova a až do konca roka 1948 bol Pitvaroš opäť bez kňaza. Zbor zaopat-roval farár z Ambrózfalvy Pavel Zalán.

Výmena obyvateľstva výrazne oslabila tunajší cirkevný zbor a jeho životaschopnosť. Na Pitvaroš vysídlené mad'ärské obyvateľstvo z Kolárova a Nových Zámkov bolo prevažne rímsko-katolícke. Ojedinele sa medzi nimi vyskytol príslušník reformovanej cirkvi. Počet cirkevníkov sa znížil o dve tretiny. Kým v 40. rokoch bolo v pitvarošskej matrike zaznamenaných 50 - 60 krstov a viac ako 20 sobášov ročne, v roku 1948 bolo pokrstených už iba 21 detí a v roku 1949 iba 10 detí. V tom istom roku bolo sobášených 6 párov. V decembri 1948 prichádza posledný, na Pitvaroši bývajúci, kňaz Július Matej des. Július Matejdes pôvodne pôsobil v Československu - v Rozložnej, Nandraži a v Kyjaticiach. Po II. svetovej vojne prišiel do Maďarska. Služby Božie slúžil aj v slovenčine. Na konci jeho pôsobenia bolí pokrstené už iba 2 - 3 deti ročne a spolu 4 sobáše. V roku 1974 je v matrike sobášených zapísaný zatiaľ posledný sobáš.

Od roku 1977 spravoval Pitvarošskú evanjelickú cirkev kňaz bývajúci na Am-brovze a Pitvaroš odvtedy tvorí spolu s Albertom a Ambrovzou jednu farnosť. Veľké nešťastie postihlo pitvarošský kostol 19. júla 1978, kedy sa o 14. hodine prehnal oblasťou silný vietor, ktorý zrútil vrchnú časť veže, ktorá preborila strechu a spadla do stredu lode. Obnovenú vežu začali opravovať 25. apríla 1982, avšak do pôvodného stavu sa im ju už nepodarilo opraviť. Od tejto udalosti sa služby Božie prestali v chráme vykonávať a z dvoch miestností na fare si zriadili modlitebňu.

V 90. rokoch bola zbúraná sakristia kostola a z muriva sa pod chórom vybudovala modlitebňa, ktorá slúži svojmu účelu až dodnes. Budova fary je prenajatá na svetské účely a z týchto príjmov financujú chod svojho, už dnes málopočetného, zboru.

Základným prvkom náboženského a cirkevného života boli nedeľné služby Božie (kostou). Tie sa začínali o 9. hodine ráno a trvali asi do 11. hodiny. Zvony zvolávajúce do chrámu sa rozozvučali takto: prvýkrát sa zvonilo na veľkom zvone o 8. hodine, ďalej o 8.30 na strednom a o 9. hodine začali zvoniť najprv na veľkom, potom na strednom a napokon na malom. Keď sa dozvonilo na každom zvone zvlášť, začali zvoniť na všetkých troch zvonoch naraz. V kostole mal každý obyvateľ svoje prísne určené miesto, pričom platilo pravidlo, že bližšie k oltárú sedeli starší obyvatelia a funkcionári cirkvi a obce. Prvé rady lavíc boli tiež rezervované pre smútiacu rodinu. Smerom od oltára sa vek ľudí v laviciach znižoval. V chráme boli 4 korpusy po dvanásť lavíc širokých asi 6 metrov. V prvom korpuse lavíc naľavo (fertáľ) sedeli v prvých radoch predstavení obce, teda najmä richtár, prí-sažní, sudca z ľudu (törvénybíró), notár a presbyterstvo cirkvi. Do kostola chodilo predstavenstvo obce aj vtedy, keď bolo iného vierovyznania. Za nimi sedeli muži - od najstarších po mladších. Napravo, podobne ako muži, sedeli ženy od najstarších vpredu, až po mladšie vzadu. V druhom korpuse naľavo sedeli v prvých dvoch-troch radoch dievčatá krátko po konfirmácií a za nimi mladé ženy a mladí muži po sobáši. Tí však nikdy nesedeli v pároch. Zriedkavo sa objavili aj spolusediace mladé páry tie však obsadzovali lavice až pod chórom -pot chvorom. V druhom korpuse napravo zasa sedeli mladšie, už vydaté ženy. Na chóre mala svoje miesto mládež a deti. Naľavo od organa sedeli a stáli slobodní muži a za nimi chlapci, chodiaci ešte do školy. Ich najčastejšou úlohou na chóre bolo dúchať organové mechy. Napravo sedeli dievčatá - školáčky, ktoré ešte neboli konfirmované. Ich úlohou bolo zase pomáhať kantorovi. Počas organového sprievodu piesní mu ukazovali v spevníku text, ktorý zbor spieval. Väčšie dievčatá, už súce na vydaj, prevažne stáli pri laviciach alebo počas kázne sedeli na menších lavičkách pri oltári. Ak bol kostol zvlášť plný tak stávali aj v bočných uličkách. Zvláštne miesto v kostole mali farárova manželka -paňimatka s deťmi, ktorí sedeli v lavici napravo od oltára a kostolník s kurátorom - dozorcom, ktorí sedeli zasa naľavo, pri vchode do sakristie.

Po druhom zvonení sa väčšina Pitvarošanov pomaly usádzala v kostole. Účasť v kostole bola vysoká, chodila takmer celá obec. Už menej ľudí chodilo na bohoslužby po druhej svetovej vojne v súvislosti s činnosťou Komunistickej strany v obci. Ako spomína Pavel Komoly, keď vstup ovali do kostola tak si so sklonenou hlavou vzdychli - zdichľi, a potom sa pobrali na svoje miesto. Chlapi si sňali klobúk pred tvár a v tichosti, podobne ako ženy, zašepkali „Vejmeno Boha, Otca i Syna i Ducha Svatého. Amen". Predstavenstvo obce sa pred začiatkom bohoslužieb zhromaždilo na obecnom dome a odtiaľ spoločne vstupovali do chrámu. Ako posledné vstupovali do kostola staršie dievčatá - d'iovke, ktoré prichádzali až počas spevu prvej - rannej piesne. Každá podišla k oltáru, pokľakla alebo postála, odriekajúc krátku modlitbu. Po nej sa odobrali na svoje miesto. Často sa stávalo, že bohatšie dievčatá sa tlačili dopredu, čím sa neraz poškriepili. Približne od druhého zvonenia začínal pitvarošský ľud pod vedením starej ších spievať bez sprievodu organa piesne z Tranoscia. Počas tretieho, a teda posledného zvonenia pred službami Božími si v kancelárii na fare obliekol kňaz luterák a pobral sa do sakristie, kde na neho čakali kostolník s kurátorom. Bohoslužobným odevom kňaza bol teda vždy iba čierny luterák - talár - kamža a biele tabličky pod golierom - ďesatero. Bielu kamžu, bežnú v cirkvi na Slovensku tu nepoznali a aj po presídlení si na ňu Pitvarošania nevedeli dlho zvyknúť.

Po treťom zvonení zišiel zvonár z veže a začal spolu s chlapcami nafukovať mechy organa. Až potom, ako sa dospievala pieseň, začal kantor hrať prelúdium a do kostola vchádzal zo sakristie kňaz nasledovaný kostolníkom a kurátorom. Kňaz položil knihy na oltár a pokľaknúc intonoval predspev.

Zaujímavosťou je, že keď kňaz odchádzal spred oltára do sakristie na kazateľnicu a naopak, kurátor a kostolník sa z úcty postavili. Pitvarošania tiež mali zvyk spievať záverečné Áronovské požehnanie v tichosti spolu s kňazom. Na konci služieb Božích býval obvykle ešte krst. Po skončení bohoslužieb kňaz hneď odchádzal bez podania rúk do sakristie. Z kostola sa vychádzalo v obrátenom poradí, teda najskôr vyšli staršie dievčatá stojace v uličkách a potom ostatní. Vychádzalo sa nielen hlavným vchodom, ale aj bočným, každý podľa toho, v ktorej časti obce býval. Po skončení slovenských bohoslužieb sa začali o 11. hodine maďarské s povinnou účasťou školskej mládeže a leventošov. Popoludní v čase od 14. - 15. hodiny sa konali nešpory - uťierňa, ktorých sa zúčastňovali starší ľudia. Utíerňou sa nazývali aj štedrovečerné bohoslužby. Na Štedrý večer prichádzal každý do kostola s kahancom či sviečkou, vzhľadom na zlé svetelné podmienky v kostole. Vtedy sa zapaľoval aj veľký luster - čilár nad oltárom. V 40. rokoch sa sformoval aj spevokol a pod vedením kantora Ondreja Francisciho prvýkrát štvorhlasne nacvičil pieseň Tichá noc. Druhým významným prvkom cirkevného života boli modlitby v kostole, ktoré sa konali každé ráno v čase od 7.15 do 7.45. Na modlitby a aj na nešpory sa zvolávalo štvrťhodinu na veľkom zvone. Na nich sa zúčastňovali prevažne starí ľudia a školská mládež, ktorá po ich skončení odchádzala na vyučovanie. Liturgický poriadok ranných modlitieb a popoludňajších nešporov bol identický. Sviatosť Večere Pánovej sa v pitvarošskom kostole v čase pôsobenia farára Jána Šagúľa prisluhovala vždy v prvú a druhú adventnú nedeľu, druhý sviatok vianočný, na Nový rok, na Troch kráľov, na Kvetnú nedeľu, Veľký piatok, Veľkonočný a Svätodušný pondelok a na sviatok Svätej Trojice (Komoly 1992).

Najvýznamnejšou laickou funkciou v cirkvi bol kurátor, dnes nazývaný dozorca. Stál tiež na čele presbyterstva. Kurátormi - dozorcami boli: od roku 1846 Pavel Lauko, od 1877 Michal Brnuľa, od roku 1910 Ján Hudák, od roku 1911 Ján Dováľ, od roku 1919 Ondrej Verecký od roku 1922 Ján Balážik, od 1924 Martin Kuruc, od 1926 Martin Zelman, od 1930 Michal Feješ, od 1944 Štefan Antal, od 1946 Ján Štrbka, od 1948 Pavel Darvaš, od 1983 Pavel Molnár a od 1986 Alžbeta Tós-zegiová, rodená Hudáková.

Významnú úlohu v cirkevnom živote zohrávali popri dozorcovi a presbyteroch aj zvonári a kostolník. Úlohou zvonárov bolo okrem pravidelného zvonenia a stráženia udržiavať poriadok a disciplínu počas bohoslužieb. Stáli v uličkách s dlhými prútmi a dávali pozor na to, či niekto nevyrušuje najmä počas kázne. V kostole teda nemali vyhradené miesto na sedenie. Okrem toho zametali chodník pred kostolom, kopali hroby, upravovali cintorín a starali sa o farský statok, teda o záhradu, chov ošípaných, dobytka a podobne. Manželka niektorého zo zvonárov sa starala o čistotu v interiéri. Tie mali tiež na starosti výmenu oltárnych rúch v súlade s cirkevným rokom. Zvonármi boli: od roku 1877 Ján Husár a Martin Lauko, od 1892 Michal Majo, od 1920 Ján Póš, Juraj Suda, Ján Dovalovský, Štefan Lindák, Pavel Príbelský Ján Štrbka a v 80. rokoch Pavel Darvaš, Pavel Molnár a Juraj Mikuš. Okrem zvonenia v nedeľu zvonili aj v týždni. Prvým ranným zvonením bolo zvonenie na veľkom zvone v zime o 4. a v lete o 3. hodine, druhým zvonením počas dňa bolo zvonenie zvolávajúce na ranné modlitby. Na poludnie zvonili na strednom zvone akoby na tri verše po piatich minútach, akoby v mene Boha Otca, Syna i Ducha Svätého. Na veľkom zvone zvonili ešte keď zapadalo slnko a naposledy sa zvonilo v zime o 8. hodine a v lete o 9. hodine. Zvláštnym druhom zvonenia s vlastnými pravidlami bolo zvonenie oznamujúce úmrtie člena cirkvi.

Ďalšou významnou funkciou v cirkvi bol kostolník. Ten sedával spolu s dozorcom pri oltári. Jeho hlavnými úlohami bolo zapaľovať sviece na oltári a lustri, spočítaval peniaze získané z ofery a vykladal čísla piesní na tabuľky. Kostolníkmi na Pitvaroši boli: od roku 1877 Štefan Bujtáš, od roku 1919 Juraj Dováľ a Michal Hudák, od 1930 Jozef Dováľ a od roku 1940 Ján Darvaš a Štefan Német. Významnou osobou v cirkvi bola aj farárova manželka. Svoju úctu jej cirkevníci prejavovali aj tým, že ju oslovovali paňimatka.

Funkciu kantora spravidla vykonával učiteľ, a to až do skončenia prvej svetovej vojny. Odvtedy cirkev nemala učiteľov, a tak sa funkcia kantora obmedzila na organový sprievod počas služieb Božích. Prvým kantorom od poštátnenia škôl bol Ernest Mozgovčák. Bol to pôvodne kňaz, pochádzajúci z Mýtnej vo Zvolenskej stolici, ktorý bol vypovedaný z Československa, a tak išiel do Maďarska a skončil na Pitvaroši. Vyučoval aj náboženstvo. Z Pitvaroša odišiel v roku 1928 a zomrel v roku 1951 v Novom Nadlaku. Jeho nástupcom bol Július Urban, ktorý bol tiež vypovedaný z Československa, prišiel už veľmi starý. Na Pitvaroši pôsobil asi iba do roku 1935. Po odchode Jána Šagúľa nemala cirkev stáleho kantora. Po Urbanovom odchode tu krátko pôsobil Ján Nemčok. V rokoch 1935 - 36 pôsobil na Pitvaroši Ondrej Francisci. Narodil sa v roku 1915 v Slovenskom Komlóši a priženil sa sem do Koncošovho mlyna. Založil cirkevný spevokol a aj sám komponoval. Takisto vyučoval náboženstvo. Po presídlení pôsobil ako skladateľ a zbormajster detského speváckeho zboru Československého rozhlasu v Bratislave. Zomrel v roku 1985 v Bratislave. V rokoch 1937 - 1938 pôsobil v zbore kantor Martin Mekiš, pochádzajúci z Békešskej Čaby. Stál pri základe hudobnej skupiny balalajkárov. Od jesene 1938 až do roku 1953 pôsobil v zbore všestranný kantor, pochádzajúci zRožňavy, Ondrej Vlachovský. Sám si zhotovil aj harmónium a veterný motor na výrobu elektriny, ovládal hru na cimbal a husle, nacvičoval divadlo. Keď musel v roku 1944 narukovať, funkciu kantora vykonávali Pitvarošania Juraj Zelman a Michal Hudák. Keď sa Vlachovský vrátil zo zajatia, pustil sa do opravy vojnou zničeného organa. Údajne však na opravu používal dosky z povaly kostola a tak musel z Pitvaroša v roku 1953 odísť. Po jeho odchode funkciu kantora vykonávala až do roku 1977 manželka farára Júliusa Matejdesa.

Na Pitvaroši sa viac-menej nikdy nevyskytovala početnejšia skupina príslušníkov inej, ako evanjelickej a.v. cirkvi. V obci však žili jedinci alebo celé rodiny rozličných kresťanských smerov. Z nekresťanských pitvarošských skupín boli najpočetnejší židia. Židia sa na Pitvaroši vyskytovali od vzniku obce. V kontrakte z roku 1836 je pri súpisnom čísle 322 uvedená vdova po Ľudovítovi Geiringerovi. Geiringerovci boli pravdepodobne najstarší židovskí obyvatelia Pitvaroša, ktorí prispeli aj na výstavbu kostola. Ich ďalší osud však nie je známy. Väčšina ešte žijúcich Pitvaro-sanov si pamätá rodinu Nébelovcov, ako aj vodiča autobusu do Makova Sándora Erdélyiho, obchodníka Samuela Ickoviča, bývajúceho na rohu Mezovskej a Štvrtej ulice, Gyulu Daubnera, rodinu Bergerovcov, Széllovcov a Sándora Tischlera. Bratia Henrik, Manó a Arpád Nébelovci vlastnili krčmu na rohu Mezovskej a Tretej ulice, ktorá bola považovaná za akési centrum dediny. Počas druhej svetovej vojny boli všetci odvleče í, vrátili sa len dve ženy, ktoré však na Pitvaroši nezostali a odišli pravdepodobne do Izraela.

Najpočetnejším neluteránskym spoločenstvom na Pitvaroši však boli vyznavači apoštolskej viery - verící. Táto skupina sa začala formovať po skončení I. svetovej vojny pod vplyvom Pavla Ondrusa, ktorý sa vrátil z ruského zajatia. Chudobný Ind, ktorý nenachádzal útechu a odpovede na svoje otázky v tradičnej evanjelickej cirkvi si vytvoril vlastné spoločenstvo, ktoré by im o čosi viac pomohlo prekonávať materiálne problémy. Na Kostolnej ulici (v časti medzi Treťou a Štvrtou ulicou) si postavili spoločne s baptistami modlitebňu a kazateľa si volili zo svojich radov. Formálne však zostávali členmi evanjelickej a.v. cirkvi. V lete Pavel Ondrus krstil ponorením na žabom jazere, veriacich vyzýval, aby neprijímali žiadne funkcie, neplatili dane a aby boli obozretní (Bernula, 2000). Pavel Ondrus, od novembra 1944 príslušníkov apoštolskej viery aj pochovával. Svedčia o tom zápisy v matrike zosnulých. Obecná a aj cirkevná vrchnosť však videla v tomto spoločenstve nepriateľov, žandári často členov tohto spoločenstva napádali, hoci do ich modlitebne nevkročili. Proti apoštolom sa výrazne postavil farár Gubčo, ktorý v prípade, že zbadal, že sa v niektorom dome zhromaždili, zavolal žandárov. Vyznavači tohto spoločenstva pochádzali z viacerých rodín (napríklad Kochanovci, Hruškovci, Tagajovci, Farárovci, niektorí Majovci, Strakovci, Hostinovci). V rovnakom období ako apostoli, sa na Pitvaroši sformovali aj baptisti. Laickým kazateľom a vedúcim zboru sa od vzniku stal Štefan Benko, ktorý viedol aj spevokol a dychovku. Významným bol aj Juraj Chovanec, ktorý neskôr odišiel do Tatabánye a tam sa stal starším zboru. Pitvarošský zbor patril do starostlivosti komlóšskeho kazateľa Michala Paulíka (Kondač, 2002). Na bohoslužbách spievali rytmické piesne v sprievode dychovej kapely, ktorá sa stala obľúbenou aj medzi ostatnými Pitvarošanmi. Vždy na Vianoce a Nový rok hrávala po uliciach Pitvarosa, dokonca aj niekoľko rokov po presídlení aj na Slovensku. Po presídlení sa mnohí členovia tohto spoločenstva zapojili do života Apoštolskej cirkvi na Slovensku, najmä v Senci a Galante.

Ďalšou náboženskou skupinou vyskytujúcou sa na Pitvaroši boli rímsko-katolíci. Išlo o všetko maďarské rodiny - napríklad Szentpéterovci z Malej ulice, Benczeov-ci, Szatlerovci a niektorí učitelia. V novovybudovanej štátnej škole si pred prvou svetovou vojnou v triede zriadili malú modlitebňu s oltárom. Na budove školy bola aj malá vežička so zvonom. Katolícke náboženstvo vyučoval učiteľ Kálmán Bérczi, ktorý s deťmi chodieval na Palotu na prvé sväté prijímanie. Počet rímsko-katolíkov sa zvýšil po príchode vysídleného obyvateľstva z Kolárova. V roku 1948 vznikla samostatná farnosť a v roku 1950 bol postavený kostol Nanebovzatia Panny Márie na Kostolnej ulici. V súčasnosti je rímsko-katolícke vierovyznanie v obci najpočetnejším.

V menšom počte sa vyskytovali na Pitvaroši aj adventisti (sobotári). Išlo o rodinu Kockovú z Malej ulice.

Školstvo

Slováci, putujúc za chlebom a náboženskou slobodou na Dolnú zem, popri svojich povinnostiach na poli i doma okolo hospodárstva, nezabúdali na vzdelanie svojich detí. Nadlackí želiari, v čase príchodu na Pitvarošskú pustatinu, prišli s učiteľom. Škola a vzdelanie sú základom života a výchovy budúcich generácii. Preto Pitva -rošania už pri plánovaní obce vyčlenili pozemok - portu na školu. Práve uvedomelí učitelia mali veľkú zásluhu na tom, že sa slovenčina na Pitvaroši udržala i v časoch najväčšieho národnostného útlaku.

V prvých rokoch osídľovania bola veľká časť obyvateľstva negramotná. Písať a čítať vedeli len niekoľkí. Na osídľovacích kontraktoch sa podpisovali za svojím menom krížikom. Výuku školopovinných detí mal na starosti levita a zároveň notár obce Imrich Rakšányi (1817-1824)*. Vzdelávanie zabezpečovala evanjelická cirkev na cirkevných školách. Vtedy na Pitvaroši ešte nebola budova školy, vyučovalo sa v prenajatom dome. Prvá budova cirkevnej školy bola postavená na Tretej ulici v roku 1832. Škola mala jednu učebňu s jednoduchými drevenými lavicami.

16. októbra 1824 prišiel učiteľ Daniel Klein (1824-1827), vykonával aj prácu levitu. Učil až do svojej smrti v roku 1827. V roku 1827 prišiel druhý učiteľ Juraj Maraček (1827-1829) zo Sarvaša. Po dvoch rokoch sa vrátil späť na Sarvaš. 15. marca 1829 prišiel Ján Henczel (1829 -1844). Henczel sa po 15 rokoch činnosti vzdal svojho učiteľského miesta na pitvarošskej škole a prešiel na miesto levitu na Alberte. Po Jánovi Henczelovi nastúpil do školy 10. mája 1844 Michal Mudroň (1844 -1847) z Malej Čalomie (30 km východne od Šiah). Na Pitvaroši pobudol len niekoľko rokov. V roku 1847 sa presťahoval so svojou rodinou do Nemeckej Ľupče (dnes Slovenská Ľupča). Obidvaja jeho synovia Pavol a Michal zohrali významnú úlohu v slovenskom národnom politickom živote. Pochovaní sú na Národnom cintoríne v Martine.

„Ponáhľam sa veľactenému obecenstvu oznámiť, že je naša nová škola z božskej pomoci už celkom dohotovená a d'jetki naše, ktorich tu više 300 do školi súcich máme, už do novej školi chodiť začali. Stavaňjaje síce len vybíjanuo, ale z dobrej hlinački a na dobrom základe, s dvoma odd'eleňjami, jedno pre chlapcov, druhvo pre d'jevčatá a s príhodnou hospodou učitelskou. Stojí nás blízko 5 000 zl. bankovich. Teraz len hodní učitelja sú nám potrební. Jedneho máme, druhjeho budeme potrebovať. Budeme ich učiť v našej milej slovenskej reči, ktorú naši najvjac z hora sem prišli obivaťelja dosť dobre zachovanú hovorja. Ale aňi na maďarskú nezabudneme, lebo nám na tíchto stranách ozaj potrebná. Napísali sme na našu školu len prosťičkí nápis ŠKOLA, a kážu nám ho zotrieť a napísať OSKOLA. Ale nebudeme sa škriepiť, lebo veru škola je naša, mozole naše a reč na Pitvaroši je tiež naša. Toto dielo chváli celí náš Pitvaroš."

Školu na Pitvaroši nazývali „Kutlíkova", neskôr „Veselského" alebo „Veľká". V škole vyučovali deti podľa učebného plánu, vydaného seniorátom v Békešskej župe čítaniu, písaniu, počtom a náboženstvu. Obraz, ako vyzerala v tomto období škola na Pitvaroši, opisuje Alžbeta Dováľová In. Štefanko (2001), tak ako im to rozprávali ich stará mamovka, narodená v roku 1836: „Deti moje, vtedy nemal každý žiak svoj vlastný šlabikár, ale celá trieda sa učila len z jedného spoločného. A písali sme na dvere školskej skrine, lebo sme nemali tabuľu, tá bola v triede, kde boli chlapci. Perá boli z husacieho brka. Perom učili písať tiež len chlapcov, dievčence písali len griflom na tabuľky. Všeobecná povinnosť chodiť do školy tiež nebola, niekto vychodil 2-3 triedy a už bol školovaný. Hlavné, že si meno vedel napísať. V tretej triede sa učili čítať zNového zákona, to bolo dôležité. Vieru obecnú kresťanskú, malý a veľký katechizmus. Potom tesne pred konfirmáciou učili farári, ale bolí aj takí žiaci, čo so šlabikárom išli aj na spoveď."

Vyučovanie prebiehalo v slovenskej reči. Väčšina obyvateľov rozprávala iba po slovensky. Preto aj zmluvy uzavreté medzi panstvom prekladali do slovenského jazyka. Keď v roku 1843 správca komory nepreložil zmluvu do slovenčiny, predstavenstvo obce Pitvaroš podalo obžalobu a žalovalo sa na to, že maďarskej zmluve viac ako jedna tretina občanov nerozumela. Odkázali im, že keď jedia maďarský chlieb, nech sa naučia rozprávať po maďarsky. Tento výrok aj v neskorších rokoch a desaťročiach ešte mnohokrát počuli Pitvarošania. V samotnej obci nebolo medzi ľuďmi národnostných trenic, každý si rozprával svojím jazykom.

Pitvarošský evanjelický farár Ján Kutlík v snahe o odstránenie negramotnosti dospelých Pitvarošanov pracoval za to, aby vznikla aj nedeľná škola. Nedeľa bola sviatkom, voľným a vhodným dňom na vzdelávanie. V roku 1847 otvorili slovenskú nedeľnú školu, o ktorej sám napísal: „Naša nedeľná škola sa pekne vyvíja, počet poslucháčov rastie." O jeho starostlivosti o slovenskú školu písali aj v časopise Priateľ školy a literatúry: „Pitvaroš má v Jánovi Kutlíkovi známeho, horlivého, oduševneného človeka, ktorého najznámejším pôsobiskom bola škola a pre jej povznesenie pracuje i teraz". Kutlík patril do skupiny najaktívnejších kňazov a učiteľov pôsobiacich na Dolnej zemi. Vynikajúco vedel po slovensky a po česky, bol členom dolnozemských prívržencov Ľudovíta Štúra. Udržiaval s ním úzke kontakty a písal články do Slovenských národných novín, ktoré redigoval Ľudovít Štúr.

V roku 1847 do cirkevnej školy nastúpil učiteľ Karol Tomka (1847-1870) zo Slovenského Komlóša. Na voľné miesto učiteľa po Michalovi Mudroňovi nastúpil 6. apríla v roku 1849 Ladislav Brajer (1849-1852). Brajer po krátkom čase, v roku 1852, zomiera a na uvoľnené miesto nastupuje nový učiteľ Juraj Murárik (1852-1867), rodák z Krupiny. Plat učiteľa bol v tom období určený na rok: 60 meríc pšenice, 170 forintov a 4 siahy palivového dreva. Počet žiakov na škole postupne rástol. V roku 1854 navštevovalo školu 133 chlapcov a 134 dievčat, spolu 267 detí. V roku 1862 hlásil evanjelický farár obce hlavnému slúžnemu, že počet školopovinných detí je vyše 300, ale do školy chodí len 261. Ostatné nechodili nie pre nezodpovedných rodičov, ale kvôli biede. V hlásení stojí aj to, že od mája do októbra sú školy prázdne. V tomto roku používali deti na učenie nasledovné knihy: Abeceda a čítanka (vydané na Sarvaši-Arad), Tranoscius (Tranovský), Nový Zákon (Pešť 1861), Katechizmus (Plačko-Braxatoris), Zdravoveda (Edvi-Szeberényi, Arad 1858), Biblické dejiny (Hibrer Pozsony 1834), Cirkevné dejiny (Ghock), Počty, Prírodoveda (kolektív autorov), Geografia a Hospodárska veda.

V polovici 19. storočia vrcholili snahy národov v Uhorsku o vlastné sebaurčenie. V roku 1867 došlo k Rakúsko-Uhorskému vyrovnaniu. Následne v roku 1868 Uhorský krajinský snem schválil národnostný zákon, ktorý obmedzil používanie materinského jazyka národností žijúcich v Uhorsku, v úradnom styku: „Podľa princípu Ústavy každý štátny občan Uhorska je z politického hľadiska súčasťou jedného národa, nedeleného, jednotného maďarského národa". Vyrovnanie položilo základný kameň postupnej maďarizácie (Hudák, M., rukopis).

V roku 1869 si pitvarošská cirkev zvolila za učiteľa významného národného buditeľa Pavla Veselského (1869-1910). Nastúpil na miesto Michala Boroša (1867-1869), ktorý sa svojho miesta vzdal a vrátil na Sarvaš. Učiteľa, rovnako ako kňaza, si mala právo voliť cirkev. Volili tí, ktorí si zaplatili cirkevnú daň. Pavel Veselský sa narodil 5. marca 1849 v Banskej Bystrici. Bol prísnym a dobrým učiteľom, a uvedomelým Slovákom. Na Pitvaroši učil deti, viedol spevokol, divadelné predstavenia a bol aj dobrým organistom. Svoje pedagogické a mravnovýchovné články publikoval najmä v časopisoch: Dom a škola, Obzor a Priateľ dietok. Nedostatok slovenských učebníc v obci nahrádzal čiastočne tým, že sám vydával niektoré príručky. Napísal dve slovenské učebnice pre školy, ktoré vydal vlastným nákladom v Ružomberku: Stručný dejepis Uhorska (1889) a Krátky zemepis pre pospolité školy (1890). Veselský bol zároveň pokladníkom a knihovníkom spolku učiteľov v čanádskom senioráte. Učiteľský spolok organizoval porady učiteľov, na ktorých mali učitelia prednášky o rozličných pedagogických otázkach. Poznal Komenského pedagogické učenie a sám ho presadzoval. Navrhoval, aby učiteľ odmenil za svedomitú prácu celú triedu hrou, prechádzkou alebo zaujímavou rozprávkou. Najlepšou odmenou pre pokročilých žiakov sú podľa Veselského poučno-zábavné mravné spisy (knihy). Peňažnú odmenu pokladal za nerozumnú, lebo dieťa ešte nepozná hodnotu peňazí, tak ako dospelý: „Následkom peňažnej odmeny je bažlivosť po peniazoch, lakomstvo, krádež atď. Zriedka kedy vedie dieťa k sporivosti. Peňažné odmeny sa nemajú dávať." V článku Prostriedky, ako vzbudíme u dietok pozornosť zdôrazňuje: „ Aby sa odstránili prekážky, ktoré rušia pozornosť, netreba začať s vyučovaním, pokiaľ žiaci nesedia ticho na svojich miestach. Žiaci si majú byť vedomí, že ich starostlivým okom neustále pozorujem a každú chvíľu ich môžem vyvolať. Deti sa nemajú jednou vecou príliš dlho zamestnávať. Nežiadajme od nich príliš dlhú pozornosť, ak zistíme, že sú telesne a duševne unavené. U žiakov treba vzbudzovať chuť k učeniu, často im treba zdôrazňovať, že nevedomosť škodí a aké užitočné sú vedomosti. Žiakov treba vopred upozorniť, ak príjemná a dôležitá vec sa nachádza v úlohe, ktorú budeme preberať, čo sa v nej nového, príjemného, užitočného a im ešte neznámeho vyskytuje, vzbudzujúc ich pozornosti, aby to sami nalezli" (Bernula, 2000). Zaoberal sa aj významom rodinnej výchovy osobnosťou učiteľa. Žiadal, aby učiteľ vyučoval horlivo, živo, s láskou k povolaniu, viedol žiakov k samostatnosti, k rozmýšľaniu: „aby sami vynachádzali, alebo aby sa aspoň zdalo, jako by sami boli vynašli, jako sa tomu či onomu rozumieť má, čilijak to činiť treba".

Veselský zdôrazňoval: „ Aby sa pozornosť žiakov na vyučovaní udržala, žiada, aby sa učiteľ:

I dnes, v 21. storočí, by mnohé z jeho pedagogických poučení mohli byť príkladom pre výchovu a motiváciu súčasných žiakov.

Po skončení prvej svetovej vojny bolo územie Dolnej zeme, osídlené Slovákmi, rozdelené medzi viacero štátov. Pripojenie k Československu nebolo možné, tak sa hľadal spôsob ako zachovať tento „slovenský ostrov" v celku. Pavel Veselský sa zúčastnil novosegedínskeho pohovoru, kde sa rokovalo o pripojení slovenských obcí Banátu, Báčky a Dolnej zeme k Juhoslávii. Neskôr v Békešskej Cabe, kde bolo na programe pripojenie dolnozemských slovenských obcí k Rumunsku. Veselský podporoval túto myšlienku. V rokoch 1918-1919, počas rumunskej okupácie Békešskej a Canádskej župy, bol poslancom rumunského snemu za Slovenský Komlóš, očakávajúc väčšiu národnostnú slobodu pre Slovákov. Po odchode Rumunov, musel Veselský v roku 1920 opustiť Pitvaroš. Bol označený za vlastizradcu a majetok mu bol skonfiškovaný (Hudák, M., rukopis). Odišiel za hranice, do Nadlaku, blízko k jeho milovanému Pitvarošu. Tu zomrel 15. apríla 1933 a je tu aj pochovaný.

Žiaľ, na pohrebe Veselského sa z Pitvaroša nik nezúčastnil. Miestne úrady sa o to rázne postarali. Keď prišla správa o pohrebe, približne 20 Pitvarošanov sa vybralo vzdať poslednú úctu svojmu drahému pánovi učiteľovi. Hoci k prestupu štátnych hraníc mali povolenie od slúžneho v Čanádpalote, boli prinútení sa od hraníc vrátiť. Pavel Veselský mal veľkú zásluhu na tom, že Pitvarošania si zachovali kultúrne dedičstvo svojich predkov a lásku k materinskému jazyku (Bernula, 2000). Ďalším, dlhšie pôsobiacim učiteľom na pitvarošskej škole, bol Karol Tomka. Po 22-ročnej svedomitej práci, 27. septembra 1870, ukončil učenie. Jeho miesto zastúpil evanjelický farár Pavol Koreň a učiteľský plat išiel na výstavbu kostola po dobu jedného roka. Novým učiteľom sa 28. septembra 1871 stal sarvašský rodák Juraj Tušiak (1871-1874). Vyučoval v dievčenskej triede. V roku 1874 odišiel na Slovenský Komlóš. Na jeho miesto nastúpil 27. septembra 1874 peštiansky rodák Július Styk (1874-1894).

V roku 1870 sa úroveň vyučovania na Pitvaroši zvýšila. Čítať a písať vedeli už dve tretiny obyvateľstva. V tejto dobe ako hlavné predmety boli čítanie, písanie, slovenský a maďarský jazyk, počty a spev, dejiny Uhorska, prírodopis, zemepis, občianska náuka a dejiny cirkvi. V roku 1878 navštevovalo školu 205 chlapcov a 85 dievčat. Povinnú výučbu maďarčiny v cirkevnej škole zaviedli v roku 1879, po vydaní zákona o menšinách. Hoci Pitvarošania považovali za potrebné naučiť sa maďarský jazyk, veď na okresných a župných úradoch, ako aj v niektorých okolitých madárských obciach to bolo nevyhnutné, s obmedzovaním materinského jazyka nesúhlasili. Mnohokrát to pretriasali aj na zasadnutiach obecného predstavenstva. Uhorská vláda svojim nariadením o pohraničných školách usilovala, aby v národnostných školách bolo zavedené povinné vyučovanie maďarčiny a do určitého termínu zaväzovala národnostných učiteľov dokonale si osvojiť maďarský jazyk. Pitvarošania boli Slováci, silné bolo aj ich slovenské povedomie. Mali radi svoju reč a kultúru. Síce nemali vlastnú materskú krajinu, ktorá by v nich posilňovala tento postoj, nepovažovali sa za menejcenných. Zákonom z roku 1891 o materských školách sa maďarčina zaviedla nielen v obecnom dome a škole, ale aj do materskej školy. Na Pitvaroši zostala slovenská už iba cirkev (Hudák, M., rukopis).

Alžbeta Dováľová, narodená v roku 1885, In. Štefanko (2001), si na svoje školské roky z konca 19.storočia pospomínala: „Šlabikár a tabličku škridlovú s griflíkom na špagátiku mi zaviazali do väčšej vreckovky, a dali pod pazuchu. Tak ma priviedli do školy, a kedže som priniesla sebou aj veľkého, dobre vykrmeného kapúna, pán učiteľ nič nenamietali. Posadili ma do lavice zapredníčku a ja som tam zapadla hlboko ako do nejakého kresla, ked'že som bola drobná. V našej dedine - na Pitvaroši - boli v tej dobe dvaja učitelia. Školy boli cirkevné, evanjelické, a teda aj učiteľov volili cirkevníci. Učiteľ Styk mal všetkých šesť tried dievčence a učiteľ Veselský zase chlapcov. V každej učebni bolo vyše sto detí a všetky šesť tried odrazu. Budova bola stará, cirkevná, so spoločným dvorom. Lomoz a krik bol ustavične veľmi veľký a stále sme sa navzájom rušili. Triedy boli tak usporiadané, že vpredu boli tí najväčší, teda šiestaci, a tak postupne ďalej až po tých najmenších. Prvákov bolo pochopiteľne najviac a tí boli vzadu. Učebňa mala štyri obloky do dvora, ktoré sa málokedy otvárali. Učiteľ musel šetriť drevom, aby zostalo viac v učiteľskom byte, kde mal veľa drobných detí. V nasledovnom školskom roku prišiel na Pitvaroš tretí učiteľ menom Rohoška, rodák z neďalekého Sarvašu. Bol to chlapisko veľké a hrubián s rukou ako olovo. Nadával a kruto bil žiačikov. Veselský a Styk boli obidvaja rodáci z Banskej Bystrice. Teraz si rozdelili deti po dvoch triedach každému. Každý dostal aj chlapcov, aj dievčence. Prvú a druhú triedu dostal Rohoška, tretiu a štvrtú Styk, a tých najväčších si ponechal Veselský. Učiteľ Styk mal svoju knihovnícku a za grajciar na týždeň požičiaval knihy. Povinnej učebnej látky bolo pre mňa málo, hoci sa všetko muselo od slova do slova odrecitovať. V prvej a druhej triede sme mali len tabuľky zo škridle a na špagátiku griflík, a tiež špongiu alebo kúsok handričky na utretie. Škripty a či písanky, pero a atrament sme dostali len v tretej triede. Šlabikáre ani tie neboli také krásne ako som pozdejšie videla u mojich vnukoch a pravnukoch. Kdeže, vtedy ešte nechyrovalo o farebných obrázkoch, ilustráciách. No a prišla zase jeseň, a išlo sa do školy. Aj to najchudobnejšie dieťa prinieslo aspoň kurča. Veselský bol dobrým učiteľom, bol aj veľmi dobrým Slovákom, nebojácnym národovcom, a preto ho prenasledovali nadriadené úrady, maďarské školské vrchnosti. Ako panslávovi znížili mu plat, odobrali mu kus zeme, z tej čo mal v užívaní ako kantor a učiteľ. Učiteľ Veselský nám dejepis a tiež aj zemepis do slovenčiny prekladal, hoci nebol povinný, maďarský škôldozorca to od neho nevyžadoval, ale cirkevníci si to vyslovene žiadali, a takto sme čiastočne vedeli aspoň to, o čom recitujeme. Keďže pán učiteľ bol aj kantorom, išli sme každé ráno na modlitby do kostola. Nebral všetkých žiakov, len tých čo dobre spievali - šesť chlapcov a šesť dievčeniec. Sám veľmi rád spieval, aj na klavíri hral veľmi pekne. Exámeny na konci každého školského roku sa konali v kostole za účasti rodičov a cirkevných hodnostárov, aj tých zo susedných, okolitých obcí. Pre tých najlepších sa rozdelili odmeny. To cirkev dala zo svojej kasy pre každú triedu dve ceny - pre jedného chlapca a pre jedno dievča. Obyčajne to bola jedna koruna (päťdesiat grajciarov), pozdejšie dve koruny. Vo vyšších triedach boli aj dary od školského inšpektorátu. Bola to obyčajne maďarská kniha, pekne viazaná, s obrázkami. Textu sme málo rozumeli, tak sme si len obrázky poprezerali. Po ukončení zaznela aj príležitostná báseň, ktorú som v našej triede vždy len ja predniesla. Pri takýchto príležitostiach kostol bol doslovne preplnený, hoci sa do neho zmestilo vyše sto ľudí. Vtedy do dediny prišla aj nová ovodáška - vychovávateľka v škôlke, stará slečna, asi 35-ročná, volala sa Zsenatý Ilonka."

Prípravou na školu bola škôlka - úvoda. Učila v nej vždy jedna vychovávateľka - úvodárka. V 40-tych rokoch minulého storočia bola úvodárkou na Pitvaroši Katarína Ostášová. Škôlka bola dobrovoľná, ale chodili do nej takmer všetky deti. Trvala tri roky.

Epidémie ovplyvnili v značnej miere aj počet školopovinných a do školy chodiacich detí. V roku 1868 chodilo do školy 374 žiakov, v roku 1871 430 žiakov a v roku 1881 iba 245. Po doznení epidémii, počet nových školákov z roka na rok postupne narastal. Preto bola v roku 1891 postavená, v poradí už tretia budova školy, na Veľkej ulici, oproti kostolu. V budove bol byt pre učiteľa a zároveň až do roku 1947 tu býval zvonár. Učiteľom na škole sa stal Július Cavar (1900-1916). Bola to takzvaná „Malá" alebo „Cavaro-va škola".

Po príchode Pavla Veselského Kut-líkovu školu volali „Škola pána učiteľa Veselského" túto „Škola pána učiteľa Ca-vara". V jednom ročníku bolo aj 50-60 žiakov, čiže ročne bolo viac ako 320 -340 školopovinných detí v obci. V roku 1900 učili na Pitvaroši traja učitelia 433 detí v troch triedach (Pavel Veselský, Július Cavar, Matej Rohoška). Budovy cirkevných škôl boli na Pitvaroši staré, postavené z nabíjanej hliny. Podmienky, v akých sa vyučovalo v preplnených triedach, neboli vyhovujúce. 10. augusta 1910 Pitvaroš navštívil škôldozorca cirkevných škôl. Žiadal postaviť novú školu, pretože pitvarošská škola je vo veľmi zlom stave a nebezpečná pre školákov. Inak dá cirkevnú školu zavrieť a štát postaví novú, ale len na výučbu štátneho jazyka. Cirkev nemala peniaze, aby postavila viactriedne školy. Evanjelický farár Ján Šagúľ, v snahe zlepšiť úroveň učenia, presadzoval, aby cirkevné školy prevzal štát. Tvrdil, že pri násilnom udržiavaní cirkevných škôl sa cirkev finančne zrúti.

V novej, viactriednej štátnej škole by sa deti učili v lepších podmienkach, ale pochopiteľne iba v maďarskom jazyku - a to Pitvarošania nechceli. Ľudu sľubovali, že aj v štátnych školách budú slovensky vyučovať. Vzhľadom na nepriaznivé materiálne postavenie obce Pitvarošania nakoniec súhlasili, aby v obci postavil štát novú školu.

Školu otvorili v roku 1911. Mala štyri učebne a jeden učiteľský byt. 25. júna v roku 1927 bolo slávnostné otvorenie nadstavby štátnej školy. K prvým štyrom učebniam boli pristavané ďalšie štyri triedy a jeden učiteľský byt s výdavkami 200 000 Pengö. O 13. hodine bol slávnostný obed a večer o 20. hodine školská mládež predviedla v Družstevnom dome divadelné predstavenie, z ktorého čistý zisk sa dal na zakúpenie školského harmónia. V rámci školy pôsobil aj spevokol. I dnes táto budova patrí medzi najkrajšie a najväčšie stavby obce. Na čelnej stene medzi oknami sú nápisy v maďarčine: VALLÁS (Viera), MUNKA (Práca), HAZA (Domov), REND (Poriadok), TUDÁS (Vedomosť). V strede strechy sa nachádza malá drevená vežička s osemhrannou kupulou, v ktorej bol zvon. Na Pitvaroši bolo len niekoľko rodín rímsko-katolíkov. Katolícka cirkev používala zvon na škole. V krajnej triede, na prízemí, mala umiestnený malý oltár.

Ako prvý v štátnej škole učil Matej Rohoška (1891-1929), zároveň sa stal jej riaditeľom. Matej Rohoška sa narodil v roku 1870 na Sarvaši a na Pitvaroš sa dostal ešte v roku 1891 ako učiteľ cirkevnej školy. Do dôchodku odišiel v roku 1929. Pochovaný je na pit-varošskom cintoríne. V štátnej škole sa vyučovalo po maďarsky. Apponyiho školský zákon z roku 1907 bol ďalšou snahou o výraznú maďarizáciu v školstve. Cirkevná škola fungovala aj po postavení štátnej školy. V obci sa polovica školopovinných detí učila v štátnej škole v mad'arskom, druhá polovica v cirkevnej škole v slovenskom jazyku. Rodičia sa nevedeli rozhodnúť, ktoré riešenie by bolo najvhodnejšie. V jednom roku zapísali deti do jednej školy, v druhom do druhej. 10. septembra 1911 nastúpil za učiteľa Jozef Cavar (1911-1918), syn učiteľa Júliusa Cavara. 1. novembra v roku 1918 odišiel učiť do Nitry.

Ján Filo(l912-1920) vyučoval v cirkevnej a v nasleduj úcom roku v štátnej škole. Bol posledným cirkevným učiteľom v obci. Pre chorobu sa vzdal aj kantorovania a odišiel z Pitvaroša v roku 1920. 1. augusta 1912 prišli do štátnej školy učiť Jozef Tóth (1912-1930) s manželkou Evou Tóthovou. Jozef Tóth, rodený Slovák, bol zároveň kantorom v evanjelickom kostole. Zomrel 6. februára 1930.

Počas prvej svetovej vojny pokračovalo vyučovanie s malými prestávkami. Náboženstvo na štátnej škole vyučovali evanjelickí kantori. Okrem učenia pracovali v cirkevnom zbore a hrali na organe v kostole. Cez vojnu prišiel učiteľ Jozef Urban. Stal sa riaditeľom štátnej školy. Zomrel v roku 1923. V roku 1920 v štátnej škole na Pitvaroši pôsobili učitelia: Jozef Urban (riaditeľ školy), Jozef Tóth, Eva Tóthová, Panka Fehérová, Emília Burianová, Karol Kecskeméti, Albert Burian, Margita Nagyová a Martin Molnár. Od roku 1923 bola vychovávateľkou Lenka Hormiková, rodená Domjánová, ktorá sa s veľkou láskou a pochopením starala o škôlkárov.

Po zaniknutí Maďarskej republiky rád sa v roku 1920 dostal v Maďarsku k moci fašistický režim Miklósa Horthyho. Štefan Hudák (1923-2005) s odstupom času, v roku 1993, do Ľudových novín napísal: „Cieľom vtedajších mocipánov bolo za každú cenu pomaďarčiť všetky nemaďarské národy a národnosti. Išli na to veľmi cieľavedome. Zapojili do toho školstvo, cirkev a celý úradnícky aparát. Najväčšiu pozornosť venovali školám, pretože detská duša sa dá najľahšie ohýbať. Postupne sa začali rušiť cirkevné školy, v ktorých sa aspoň čo-to vyučovalo v materinskom jazyku. Roky ubehli, rany sa zahojili, ale spomienky na tieto časy zostali."

8. augusta 1920 bola na Pitvaroši zatvorená cirkevná škola. Budovy cirkevných škôl si cirkev ponechala. „Veselského škola" slúžila ako učiteľský byt. V „Cavarovej škole" býval zvonár a zároveň slúžila i na kultúrne účely. O poštátnení cirkevných škôl napísal sám evanjelický farár Ján Šagúľ nasledovné: „Po vystavaní štvor a napokon osemtriednej štátnej školy sa stali cirkevné školy zbytočnými, cirkev sa potom ich ďalšieho udržiavania zriekla a preorganizovala tieto na náboženskú výučbu a kantorský byt, ako aj byty pre učiteľov. Cirkev takto nič nestratila, ba získala, pretože sa dietky podieľajú na lepšom vyučovacom procese v štátnej škole, kde na jedného vyučujúceho pripadá 35-40 detí, kým v cirkevných školách bolo natískaných aj 130-180 detí vo vlhkých a tmavých učebniach. Pritom zbor už nemusel venovať zo svojho majetku, lebo svoj výnos môže venovať výlučne iba na cirkevné ciele, kým od ďalšieho znášania tiarch a vydržiavania cirkevných škôl so svojim zariadením, inventárom a platením učiteľov a podobne, by sa bol, aj tak už chudobný zbor, úplne rozpadol".

Na Pitvaroši sa za horthyovského režimu nevyučovalo v slovenskom jazyku. Deti sa v škôlkach zaúčali do madárského jazyka, vychovávateľky nevedeli ani štipku po slovensky. Michal Hudák (1922 - 2005) v rukopise píše: „Učili nás učitelia, ktorí po slovensky nevedeli, alebo nechceli vedieť. V škole, počas prestávok na chodbách a školskom dvore, nám pod prísnym trestom zakazovali rozprávať sa medzi sebou po slovensky. Deti takmer nevedeli po maďarsky. V mimoškolskom styku používali iba slovenský jazyk, pričom sa v materinskej reči nenaučili ani písať, ani čítať. Pitvarošské deti do veku 4-5 rokov možno vôbec nepočuli maďarského slova."Ján Kožuch (1913 - 1984) podľa rozprávania Michala Kožucha (1947) spomínal: „Voľakedy, ešte za mojich mladých liet, bol Pitvaroš čisto slovenská dedina. Prešli aj mesiace či roky, keď som po maďarsky nepočul ani jedno jediné slovo. Je len samozrejmé, že keď som začal chodiť do školy, tak som po maďarsky nevedel. V prvej triede sme sa učili po slovensky. Boli to roky tesne po prvej svetovej vojne. Potom prišla revolúcia (Maďarská republika rád) a po revolúcii nová vláda v Budapešti, ktorá vyhlásila tvrdú maďarizáciu. Tak sa stalo, že keď sme ako žiaci nastúpili do druhej triedy, učitelia sa s nami začali rozprávať len po maďarsky. Chyba bola ale v tom, že my sme nerozumeli ani jednému slovu. Keď sa učiteľ opýtal: Hány egyszer egy? (Koľko je jeden krát jeden?). My sme sa na neho len pozerali a namiesto výsledku sme zopakovali Hány egyszer egy?"

Judita Moľčíková, rodená Čemanová (1929-2006) si na toto obdobie spomína: „Chodila som do úvode - materská škola, kde som sa prvý raz stretla s rečou maďarskou, čo som nerozumela, ale bola tam naša susedka, volali smeju dada (Zuzana Ba-goňová), tá nás usmerňovala. V našej dedine sa rozprávalo len po slovensky. Ja som sa veľmi rýchlo naučila po maďarsky veľa veršov, chodila som veľmi rada, lebo tam mali veľa hračiek, čo sme doma nemali. Keď som mala sedem rokov, šla som do školy. Tešila som sa, že budem mať nové veci školské, zo šúštia upletenú tašku, tabuľku, grifel, počítadlo s farebnýma guľôčkami, šlabikár, k tomu všetkému nový zimný tmavomodrý kabát, ktorý som už si bola probovaťu pána krajčíra Králika. Mamovka moja vraveli: „Dobre veľký a dlhý spravte, žeby ho skoro nevyriasla, aj dve čiapky k tomu."Ráno o 7. hodine sme išli do kostola na modlitby. Žiaci sme chodili na chvor, zo starších žiakov jeden dúchal mechy na organ, pán kantor hral. V každej triede bol žiak, ktorý zapisoval neprítomných. Chýbajúci žiak, ktorý nebol v kostole, dostal trstenicou po ruke. Na ranných službách boli len žiaci, staré ženy a starí muži (babičky a dedkovia). Keď bolo dobré počasia, bolo príjemne chodiť do školy. V jeseni, keď nastali dažde, blata bolo po členky. Pred školou sme si čistili topánky - cipeľe z dreveným hrebeňom. Školník nám držal stráž, či nemáme zablatené cipeľe. On nemal právo nás biť trstenicou, používal ruku, a tak nás ohlavkoval. Školský poriadok, rozcvička, spev maďarskej hymny. Veľký dôraz sa kládol hovoriť len po maďarsky. Výučba, rátanie, násobilka, delenie, sčítanie, odčítanie, písanie, zlomky. S láskou a obdivom si spomínam na svojich rodičov, akou radosťou nás viedli k robote. Moj apovka vraveli, že len robotný človek je dobrý, ktorému sa nelení. Aj to, že čo sa mne nepáči, nak to nerobím druhymu. Tvrdé, mozoľnaté ruky sme mali a statočnú myseľ v našich srdciach. Vedeli sme si aj zaspievať, aj sa s chuťou zasmiať."

O vyučovaní na pitvarošskej škole Bernula (2000) napísal: „Na školách prinútili deti k maďarčine. Sám som to zažil. Kto počas prestávok alebo na dvore hovoril po slovensky, tomu ruky alebo zadok poriadne vymlátili. Koľko slovenských slov, toľkokrát pokuta. Niekedy i maďarské deti žalovali učiteľom a slovenské po každom slove dostali palicou. Samozrejme nie každý učiteľ bol taký. Niektorí učitelia zdôvodňovali svoje maďarizačné spôsoby tým, že musia byť dôslední, aby deti neostali sprostými Slovákmi, ale aby sa čím skôr vyzdvihli na úroveň Maďarov. Výsledkom násilnej maďarizácie bolo to, že slovenská mládež po skončení šiesteho ročníka základnej školy nevedela čítať ani písať v materinskom jazyku. No ani maďarčinu obzvlášť neovládali, lebo ju v živote málo používali. Žiaci školy sa hanbili, ak v maďarskej obci ich rodičia pred nimi hovorili po slovensky, veď v škole im učitelia dali den-no-denne najavo, že Slováci sú menejcenní ako Maďari. A kto by chcel v mladosti patriť medzi menejcenných? V škole boli hranice štátu dennodenne na programe. Na stenách učební vyvesili mapy Veľkého Uhorska, trianonské hranice neboli hranicami, to bolo len niečo dočasné. Územie mimo bolo treba získať späť. To je najdôležitejšia povinnosť každého vlastenca. Pamätám sa: ako školák v prvom ročníku sa začínalo vyučovanie nasledovne: „Verím v jedného boha, verím v jednu vlasť. Verím v jednu božiu večnú pravdu, verím v vzkriesení Uhorska. Amen." Okyptené Uhorsko nieje krajina, celé Maďarsko sú nebesá. Môže to tak ostať? Nie, nikdy!" Tieto heslá boli charakteristické pre túto dobu. V tomto duchu boli povinne vychovávaný aj všetci chlapci po skočení základnej školy, v maďarskej polovojenskej organizácii Levente. Vychovávateľmi „le-ventošov" boli učitelia štátnej školy Pavol Kočiš a Ferenc Capf, ktorý prišiel na Pitvaros v roku 1922. Za fašistickej vlády Miklósa Horthyho musela mládež chodiť do kostola každú nedeľu na maďarské služby božie. Od zavedenia a vybudovania štátnych škôl sa vyučovalo už len po maďarsky. V obciach, kde Slováci žili spolu s Maďarmi, takýchto obcí na Dolnej zemi bolo veľa, Slováci postupne prešli na maďarčinu.

V medzivojnovom období v pitvarošskej škole vyučovali učitelia: Matej Rohoška, Jozef Tóth, Eva Tóthová, Ferenc Capf a Pavol Kočiš. Koncom 20-tych rokov prišiel učiteľ Štefan Matušík. Matušík bol dlhé roky učiteľom v štátnej škole. V obci pôsobil až do vyhlásenia mobilizácie, 22. septembra 1944. Mal významnú zbierku starožitností od Pitvarošanov. Zbierka bola počas prechodu frontu rozkradnutá. V roku 1929 nastala zmena v riadení štátnej školy. Post riaditeľa prevzal Jenő-Dobozy. Vedel maľovať a jeho maľby boli používané ako učebné pomôcky pri vyučovaní. Z Pitvaroša odišiel v roku 1938. Za nového učiteľa prišiel do obce Kálmán Bérczi.

25. januára 1931 budova cirkevnej školy („Veselského škola"), ktorá slúžila ako ubytovňa pre učiteľov, vyhorela. V roku 1935 pôsobili v škole: Jenő Dobozy, Kálmán Bérczi, Ferenc Capf- Csorba, Lajos Kiss, Pavel Kočiš, Juliana Kissova, Štefan Matušík, Eva Tóthová. V druhej polovici 30-tych rokov pôsobili aj Ilona Őry, Josef Jermányi, Marta Honéczyová, Sándor Varga. V materskej škole vychovávali deti Jenő Chomik a Ilona Gaálová. Aj tu sa vyučovalo iba po maďarsky.

V roku 1943 pôsobili v štátnej škole učitelia: Marta Honéczyová, Jozef Pozmányi a jeho žena rodená Majorová, István Kovács, Sarlota Rinhniczová, vdova Margita Szabadošová, Irena Szalaiová, Sára Szilasiová, Katarína Sziracká, Eva Tóthová a Béla Varga (Hudák, M., rukopis).

Školská trieda bola podobná tým dnešným. Bola skromnejšie vybavená, ale lavice nikdy nezívali prázdnotou. Túžbou po vzdelaní horeli všetky deti na Pitvaroši. Po viac ako šesťdesiatych rokoch si na svoju triedu pospomínal jeden z jej žiakov, neskôr učiteľ v Senci Peter Zelman (1929): „Do školy sme chodili od 1. septembra do 30. júna. Prázdniny boli vianočné, veľkonočné i letné (od l.júla do 1. septembra). Škola bola od pondelka do soboty, doobeda i poobede. V sobotu sa učilo len doobeda. Začínalo sa ráno o ôsmej hodine. Vyučovanie trvalo 4 až 5 hodín. Predmety sa striedali, neboli každý deň tie isté. V triede boli tri rady lavíc. Sedeli sme po dvoch. Dlhé lavice boli voľakedy v cirkevnej škole. Triedy boli zmiešané, chodili do nej spolu chlapci aj dievčatá. Najhorší žiaci sedeli vzadu. Učivo sa vysvetľovalo názorne a žiaci sa ho museli naučiť naspamäť. Museli sme byť naučení, pretože učiteľ nás mohol kedykoľvek vyvolať. Všetko sa učilo po maďarsky. Žiacke knižky neboli a známky si učitelia zapisovali do svojho zápisníka. Najlepšou známkou bola jednotka a najhoršou päťka. Vysvedčenie sa dávalo koncom júna a aj napol roka. Pre zlé známky žiaci prepadávali. Vyučovacia hodina trvala 45 minút. Prestávky boli 10 minútové a jedna 15 minútová. Cez veľkú prestávku sa deti naháňali na školskom dvore alebo si na artézskej studni, oproti škole, zohrievali nohy teplou vodou. Riaditeľ školy nahlasoval na školský okres do Makova stav učiteľov a požiadavky na poslanie nových učiteľov. Nového učiteľa p príchode prijal riaditeľa dal mu triedu, kde učil podľa schválených osnov. Učitelia boli prísni a časté fyzické tresty neboli výnimkou. V prvom ročníku učil Štefan Matušík, v 2. 3. a 4. Kálmán Bérczi. Učiteľov i školníka platil štát. Náboženstvo vyučoval kantor, ktorý zároveň hral na organe v kostole. Základná škola trvala 6 rokov. 7. a 8. ročník bol dobrovoľný. Tí, čo chceli pokračovať v štúdiu, chodili štyri roky do takzvanej meštianskej školy na Slovenský Komlovš. Pred vchodom do školy kontroloval školník, či majú deti čisté topánky a zvonením na zvonec oznamoval začiatok, a koniec vyučovacích hodín. Deti sa ráno neprezúvali, šli rovno do triedy. Kabáty si zavesili na vešiaky na chodbe alebo v triede. Vpredu, v triede bola tabuľa. Na stene visel obraz regenta Maďarska, Miklósa Horthyho. Pred tabuľou, na vyvýšenom mieste, bola katedra učiteľa. Z boku, cez okná, vnikalo do triedy svetlo. Elektrina na Pitvaroši nebola, vyučovalo sa cez deň. Na druhej bočnej stene viseli portréty maďarských historických hrdinov, mapa Uhorska a študijné pomôcky. Zboku sa zároveň vchádzalo do triedy. Pri dverách bola piecka. Kúrilo sa uhlím alebo drevom, v každej triede samostatne. V rohu mal učiteľ vešiak. V zadnej časti boli kvety. Medzi vyučované predmety patrili: maďarčina, matematika, prírodopis, zemepis, výtvarná, hudobná, telesná výchova a vlastiveda. Telocvičňa na Pitvaroši nebola. Náboženstvo učil evanjelický kantor. V štátnej poschodovej škole sa mladší učili na prízemí (1. až 3. ročník) a starší na poschodí (4. - 6. ročník)."

V prvých ročníkoch sa písalo griflíkom na tabuľku, až neskôr boli v triedach, na laviciach, kalamáre s atramentom.

Na poriadok a chod školy dozerali školníci. V prvej polovici 20. storočia boli školníkmi Ondrej Pustay a Andráš Kurinci. Do školy chodili deti do veku 12 rokov. V školskom roku 1942/1943 sa zaviedla takzvaná „opakovacia trieda". Trvala 3 roky a bola raz až dvakrát do týždňa (Alžbeta Tószegiová, rozhovor 2006).

Na Veľkej ulici býval Ján Varga, ktorého rodinu v obci nazývali aj Čarnokošovci. Ľudia vravievali: „Kerí Varga? Ten Čarnokoš!" Varga odstred'oval mlieko, predával ho a robil maslo. Z domu vozil mlieko do školy a dával ho chudobným deťom do hrnčeka o 10 hodine dopoludnia, spomína Michal Hronec (1924).

Do vyšších škôl sa pitvarošské deti nedostali. V obci nebolo veľa rodín, ktoré by vedeli hradiť ďalšie štúdium dieťaťa. Už počas školy deti pomáhali rodičom pri poľnohospodárskych prácach a po skončení školy pracovali naplno na poli. Pre dievčatá bolo dôležitejšie vedieť napiecť chlieb, postarať sa o deti a domácnosť, ako chodiť do školy.

V štátnej škole sa vyučovanie obnovilo krátko po prechode frontu. Školu otvoril 20. novembral944 práve prišlý evanjelický farár Ondrej Bulík, ktorého obecná rada poverila dočasným vedením školy. Bola to osemtriedna škola. Do obce sa ne vrátili všetci učitelia, ktorí pred príchodom frontu z obce odišli. Preto vedenie obce pribralo do vyučovania mladých študentov, nekvalifikovaných vychovávateľov. Prvú triedu učil Juraj Zelman, druhú Magda Celovská, 3. triedu Ján Ondrus, 4. triedu Ján Kriška a Štefan Hudák, 5. triedu Ondrej Bulík, 6. a 7. triedu Mária Zelmanová a 8. triedu Michal Hudák.

V lete 1945 dočasného riaditeľa školy Ondreja Bulíka vystriedal vo funkcii mladý, agilný učiteľ Adam Žilinský (1945-1962) z Megyesegyházy, s kvalifikáciou pre maďarský a slovenský jazyk. Vymenoval ho makovský škôldozorca a určil mu mesačný plat vo výške 210 pengö a služobný byt. Na Pitvaroši pôsobil až do roku 1962.

Do školy bolo zapísaných 304 žiakov. Mnohí z nich však pre nedostatok teplého oblečenia nenastúpili. Spočiatku sa vyučovalo iba v troch triedach. Ďalšie učebne mala obsadené sovietska vojenská posádka. Školský rok začínal za mimoriadne ťažkých podmienok. Nemalé ťažkosti pôsobila mladým učiteľom i nedostatočná znalosť spisovného jazyka. Za horthyho éry sa nevyučovalo po slovensky a chýbali kvalifikovaní učitelia, ktorí by materinskú reč ovládali na spisovnej úrovni. Na vykurovanie tried nebolo dostatok kuriva, žiaci nemali potrebné zošity a písacie potreby. Chýbali tlačivá na triednickú dokumentáciu a neboli ani učebné osnovy a slovenské učebnice. Niekoľko kusov učebníc sa donieslo zo slovenských škôl z Nadlaku a Juhoslávie. Dochádzka žiakov do školy bola problematická, lebo viac žiakov nedochádzalo na vyučovanie pravidelne a boli neklasifikovaní. Neklasifikovaní žiaci boli najmä z vyšších ročníkov pre množstvo vymeškaných hodín. Rodičia deti potrebovali pri prácach na poli (Bernula, 2000).

V snahe poskytnúť metodickú odbornú pomoc pri výučbe, zorganizovalo v auguste 1945 Povereníctvo školstva v Bratislave, prostredníctvom Antifašistického frontu Slovanov pre študentov z dolnozemských dedín Albert, Ambrovza, Pitvaroš, Slovenský Komlovš, Nadlak a Bánhedeš, niekoľkotýždňový vlastivedný kurz v Bratislave. Kurz mal pripraviť na ďalšie pôsobenie v slovenských menšinových školách v Maďarsku. Prihláseným Pitvarošanom učiteľstvo učarovalo a neskôr sa prihlásili na Učiteľský ústav v Turčianskych Tepliciach. 21. septembra 1945 odišli z Pitvaroša študovať do Československa: Ján Kriška, Juraj Zelman, Anna Matejdesová, Štefan Hudák, Magdaléna Celovská, Michal Franko a Martin Ceman. Cez letné prázdniny sa vrátili na Pitvaroš a presviedčali ďalších, čo mali „mešťanku na Komlovši", aby išli s nimi študovať. Peter Zelman (1929) spomína: „Bolo to začiatkom septembra v roku 1946. Pamätám sa ako nás vojaci viezli do Bratislavy na nákladných autách a my sme celou cestou spievali. V Bratislave nás ubytovali v hoteli pri hlavnej železničnej stanici.

Na druhý deň nás na námestí privítala vláda na čele s Husákom, Dr. Okálim a čelní predstavitelia Matice slovenskej. Každému kúpili oblek i topánky a potom nás rozvážali. Dievčatá, ktoré išli študovať za učiteľky išli do Modry a chlapci do Turčianskych Teplíc, vtedy sa ešte volali Stubnianske Teplice. Bola to kvalifikácia pre prvý stupeň, 1. až 5. ročník. Zo začiatku sme mali ťažkosti, pretože sme neovládali slovenskú gramatiku. Hovorili sme síce krásnou stredoslovenčinou, len sme tam plietli mad'arské výrazy. Ostatní študenti nás prijali pozitívne a ochotne nás doučovali. S inými predmetmi sme problémy nemali, ale profesori nás napriek tomu prvý rok neznámkovali. Druhý rok nás už brali a hodnotili tak ako ostatných. Štúdium som ukončil napísaním písomnej práce a skúškou z troch povinných (slovenčina, pedagogika a matematika) a jedného voliteľného predmetu (zemepis) v roku 1950. Boli sme posledný ročník. Vtedy sa rušili učiteľské akadémie a vznikali pedagogické gymnázia (predchodkyne pedagogických fakúlt)."

Na Dolnú zem sa už budúci, vyštudovaní učitelia nevrátili, pretože medzitým sa ich rodičia presťahovali do Československa. V roku 1947 sa z obce presídlili aj slovenskí pedagógovia. Nezostal tam učiteľ, ktorý by učil deti po slovensky. Pritom ani slovenskí rodičia neboli jednotní, aby sa ich deti učili všetky predmety po slovensky. Niektorým postačovalo, aby sa jazyk učili týždenne iba niekoľko hodín. Tvrdili, že so slovenským vzdelaním sa ich deti dostanú do nevýhody voči maďarským deťom. V obci vznikalo čoraz viac zmiešaných manželstiev, avšak deti z týchto rodín už doma učili len po maďarsky. Starí rodičia prisťahovalcov z Kolárova - Guty vyslovene trvali na tom, aby ich vnúčatá boli Madári. Pritom aj pôvodní obyvatelia Pitvaroša vedeli, že ak sa slovenský jazyk vytlačí zo škôl a z verejného života, ich asimilácia bude len otázkou času. V roku 1993 Štefan Hudák napísal: „Tak ako na môj rodný Pitvaroš, budem až do smrti s láskou spomínať i na pitvarošskú školu." V súčasnosti sa suchá ratolesť sotva zazelenie.

Poďakovanie za spomienky Michalovi Hroncovi (1924) zo Senca, Judite Moľčí-kovej, rodenej Čemanovej (1929-2007) zo Sládkovičova, Michalovi Kožuchovi (1947) zo Senca, Alžbete Tószegiovej, rodenej Hudákovej (1930) z Pitvaroša, Žofii Krutej, rodenej Majovej (1935) z Bratislavy a Petrovi Zelmanovi (1929) zo Senca.

*Poznámka: roky v zátvorke za menom učiteľa vyjadrujú roky pôsobenia na pitvarošskej škole.

Príbeh jednej školskej fotografie

Zaujalo ma a veľmi potešilo, keď som v rodičovskom dome v Senci našiel školskú fotografiu, ktorá bola urobená na Pitvaroši. Tváre sa mi videli veľmi povedomé, známe, akoby celkom nedávne. Viem, aké sú teraz? Viem k nim aj mená? Čo viem o nich? Sme roztratení.

Obrázok som rozmnožil. Nosil so sebou. Brával na príležitostné stretnutia a postupne aj na dohodnuté návštevy. Dobre mi padlo, keď Miško Kiš, ktorého som nespoznal a predstavili sme sa pri náhodnom sviatočnom stretnutí, povedal: „Jeden Maglocký chodil so mnou do školy." Pýtam sa: „A kde?" Povedal: „Na Pitvaroši." Tak to som bol ja. Moji bratia sú mladší. Pozval ma na návštevu a ukázal mi za sklom školskú fotografiu, prstom ukázal a povedal: „Toto si ty." „Toto je ten a ten, toto je tá a tá," sa ešte často opakovalo pri stretnutiach s vami. Sledoval som pri tom vaše tváre. Sústredene ožívali a chvíľami sa podobali tým na fotografii. Boli ste to vy:

Alžbeta Urbančoková, manžel Michal Čirik, Malá Mača; Milka Kurucová, manžel Štefan Gábor, Senec; Jutka Majová, manžel Pavol Olmer, Senec; Miško Kiš, Senec; Štefan Kiš, Sládkovičovo; Ondrej Meliška, Sládkovičovo; Mária Do-valovská, Sládkovičovo; Zuzana Rekeňová, manžel Jozef Cicha, Sládkovičovo; Anna Némethová, manžel Ivan Manica, evanjelický farár, Sládkovičovo; Alžbeta Urbančoková, manžel Štefan Rekeň, Sládkovičovo; František Bányai, Veľké Úľa-ny; Mária Selecká, manžel Pavel Tóth, Veľké Úľany; Pavol Chovanec, Reca; Ján Gregor, Reca. Dievčatá, píšem vaše rodné mená, lebo vtedy ste nemohli vedieť, kto bude vašim manželom. Som rád, že som sa aj s nimi zoznámil.

Mnohé mená nám prichádzali aj po šesťdesiatich rokoch ľahko na rozum, najmä tam, kde určité kontakty (rodinné, spoločenské, náboženské, obyvateľské či pracovné) pokračovali aj v neskoršom období. Inde sme poznali po fajťe alebo sa základné, charakteristické črty tváre dobre zachovali v pamäti. Ak sme sa niekde pomýlili alebo nenašli správne meno, a vy ho viete, ozvite sa! Toho, že sme sa v niektorých prípadoch nedopátrali k menu a priezvisku, je nám ľúto. Boli sme toho názoru, že uverejnením dobovej fotografie s krátkym textom: Toto sú žiaci pitvarošskej školy, prevažne ročníky 1937 - 1938, by sa stratilo mnoho z toho, čo sme získali v priebehu niekoľkých rokov a počas mnohých obnovených, vrstov-níckych a priateľských stretnutí. Všetci, čo sme tam, máme svoje mená, svoj údel, svoje životné príbehy. Je nás 58 (30 chlapcov a 28 dievčat).

Na fotografii sú dnešní sedemdesiatnici. Ako mnohí iní, starší či mladší, časť svojho nezabudnuteľného detstva prežili na Pitvaroši. Dospievali, prípravu na povolanie absolvovali, kultúru a vzdelanie prijímali na Slovensku, v Čechách a na Morave, ale aj v Maďarsku. Pitvaroš rezonuje v ich spomienkach a v spomienkach ich rodičov, z ktorých už mnohí nie sú medzi nami. Je to generácia, pred očami ktorej sa zmenil svet.

Čo hovorí, čo prezrádza fotografia? Sú na nej detsky otvorené tváre, tešiace sa na voľnosť a očakávajúce priateľstvo. Niektoré sú oddane sklonené nabok, signalizujú krátkodobé podrobenie sa či schopnosť prispôsobenia. Pri napätom očakávaní niektorí máte nevedomky ľahko pootvorené ústa alebo sa zľahka usmievate. (Fotografovanie v tom čase nebola celkom bežná udalosť. Vždy ju sprevádzalo aj určité napätie). Mnohí máte priame držanie tela, dobrácke, nezávislé a hrdé tváre. Vidno aj to, či chlapci alebo dievčatá stoja, kľačia, sedia alebo dokonca ležia. Ležiaci majú šibalsky spohodlnený výraz, ako pri ukladaní sa na lôžko. Drahí spolužiaci, ako a kde ste prežili svoje životné príbehy? Kde sa občas dívate na východ slnka či na večerné zore? Stretnutia po rokoch s vami mnohými boli prežiarené spomienkovými svetlami návratov. Viem, že nie všetci žijete. Mysleli sme na vás a spomínali v dobrom.

I. rad zhora, zľava doprava: 1. Ondrej Chovanec, Malá Mača; 2. Peter Kučerák, Malá Mača, Humenné; 3. Ján Tereň, nepresídlil sa na Slovensko; 4. Pavol Chovanec, Reca; 5. Ondrej Németh, Veľké Úľany; 6. Ondrej Dováľovský Sládkovičovo; 7. Štefan Kiš, nepresídlil sa na Slovensko; 8. Štefan Maglocký, Senec, Bratislava -Rača; 9. Pavel Varga, Malá Mača; 10. Ondrej Kriška, Sládkovičovo; 11. Ondrej Ľacho, Sládkovičovo, Podunajské Biskupice, Bratislava; 12. Ondrej Ambruš, nepresídlil sa na Slovensko.

II. rad zhora, zľava doprava: 1. p. školník Andráš báči - Kurinci Andráš, nepresídlil sa na Slovensko; 2. Judita Matušková, Malá Mača, Trenčín; 3. Alžbeta Franková, Slád kovičovo; 4. Zuzana Ostášová, Sládkovičovo; 5. Judita Majová, Senec, Bratislava, Senec; 6. Zuzana Antalová, nepresídlila sa na Slovensko; 7. p. učiteľka Čendešová, nepresídlila sa na Slovensko; 8. p. učiteľ Žilinský, nepresídlil sa na Slovensko; 9. Anna Némethová, Sládkovičovo, Zlaté Moravce, Čankov, Sládkovičovo; 10. Zuzana Némethová, Sládkovičovo; 11. Mária (Manca) Dováľovská, Sládkovičovo; 12. Alžbeta Urbančoková, Malá Mača; 13. XY;

III. rad zhora, zľava doprava: 1. Anna Zdichaviarová, Senec; 2. XY; 3. Maria Šu-ľanová, Veľké Úľany; 4. Alžbeta Urbančoková, Sládkovičovo; 5. Nórika, dcéra p. učiteľky Čendešovej, nepresídlila sa na Slovensko; 6. Alžbeta Urbančoková, Senec, Žilina; 7. Anna Kochanová, Sládkovičovo; 8. Emília Kurucová, Malá Mača, Senec; 9. Mária Hodáková, nepresídlila sa na Slovensko; 10. Jolana Ujhelyiová, Senec; Bratislava; 11. XY.

IV. rad zhora, zľava doprava: 1. Anna Mikušová, Reca, Bratislava; 2. XY; 3. Zuzana Verecká, nepresídlila sa na Slovensko; 4. Zuzana Rekeňová, Sládkovičovo; 5. Mária Zelmanová, Veľká Mača; 6. Anna Rekeňová, Veľká Mača, Galanta; 7. Mária (Maca) Selecká, Veľké Úľany; 8. Emília Kochanová, nepresídlila sa na Slovensko; 9. XY; 10. Ondrej Meliška, Sládkovičovo.

V. rad zhora, zľava doprava: 1. Štefan Matuška, Sládkovičovo; 2. Juraj Antal ? alebo X Madár; 3. Alexander, (Šanko) Bódy, Reca; 4. Ján Gregor, Reca; 5. Ján Hrivnák, Malá Mača, Ostrava; 6. Štefan Krajčovič, Malá Mača, Levoča, Praha; 7. Ján Kašník, Veľká Mača; 8. Štefan Szuda, Veľké Úľany; 9. Michal Kiš, Veľká Mača, Senec; 10. Martin Repka, Veľké Úľany, Leopoldov; 11. Michal Tagaj, Veľké Úľany, Sereď; 12. Štefan Gašpar, Veľká Mača, Sereď.

VI. rad zhora, zľava doprava, ležiaci: 1. Ondrej Hronec, Veľké Úľany, Bratislava; XY; 3. Michal Varga, Malá Mača, Sládkovičovo; 4. Martin Jasovský, Veľká Mača, Trnava.

Poďakovanie za pomoc a spoluprácu pri vyhľadávaní mien spolužiakov a spolužiačok:

Pavol Chovanec, Reca, Anna Kakvicová, rodená Blahová, Sládkovičovo, Mária Majerská, rodená Némethová, Sládkovičovo.

Leventoši

Levente bola v Maďarsku prípravou na vojenskú službu. Názov niesla podľa historickej postavy - Levente bol Arpádov najmladší syn. Príprava prebiehala po skončení základnej školy a bola povinná pre všetkých chlapcov od 12 do 21 rokov. Úlohou polovojenskej organizácie bolo vychovávať oduševnených a verných mladých prívržencov horthyovského režimu. Pitvarošania ich volali leventoši. Telovýchovná jednota Levente sa začala v Maďarsku zavádzať po prvej svetovej vojne zákonom o telovýchove z roku 1921 a zrušila sa po druhej svetovej vojne. V roku 1924 vyškolili na kurzoch prvých učiteľov. Z Pitvaroša sa kurzu zúčastnil učiteľ Ferenc Capf a neskôr učiteľ Pavol Kočiš. Po skončení kurzu sa obaja stali vychovávateľmi pitvarošských leventošov.

Začiatky Leventy boli ťažké. Bola potrebná pomoc žandárov pri presviedčaní mladých, ktorí stáli proti Levente. Títo s päsťou a pažbou pušky vyžadovali plnenie nariadenia. Viackrát sa stalo, že žandári odprevádzali leventošov na cvičisko, tam jazdili na koňoch, pokým trvalo cvičenie (Bernula, 2000). Na Pitvaroši, aj vďaka svojim cvičiteľom, nemala organizácia na mládež značný politický, ani asimilačný vplyv. Okrem Ferenca Capfa, ktorý bol maďarskej národnosti, boli ostatní Slováci. Ako hrdina z prvej svetovej vojny - vitéz Pavel Lehotský, Michal Venierčan, Ondrej Hrabovský (Ambrovza) a Ján Hruška (Albert).

Pitvarošania nevnímali Leventu príliš negatívne. Veď ktorý chlapec nechcel byť v detstve vojakom, pochodovať, cviciť s puškou či nosiť uniformu? Mladší sa tešili zo zábavy a starší sa tešili rovnako, pretože ich uvolnili zo zamestnania. Levente bola zavŕšením školskej dochádzky a predchádzala vojenskej službe. Chlapci chodili do Leventy tam, kde bývali alebo pracovali. Nastupovali vo veku 12 rokov. Chodilo sa od septembra do júna. V júli a v auguste mali prázdniny. Levente bola raz do týždňa, v pondelok od jednej do tretej popoludnia. Chlapci boli delení na tri skupiny podľa veku. Prvá bola pre chlapcov vo veku od 12 do 15 rokov, druhá od 15 do 18 a posledná od 18 do 21 rokov. Potom sa už rukovalo na vojenskú službu. Leventoši sa stretávali pred obecným domom. Cvičili na priestranstve -pľaci pred školou, pri pamätníku padlých pitvarošských vojakov z prvej svetovej vojny. Neskôr chodili aj na pasienok - ňomáš. Kravský ňomáš bolo miesto, kde sa hrávali deti, cvičilo i pásli kravy. Ponižujúce bolo, že pred cvičením na ňomáši museli židovskí chlapci - leventoši odhadzovať lopatami kravský trus. Židia po nástupe fašistického režimu v Maďarsku boli považovaní za menejcenných.

Keď bolo zlé počasie - keď bou planý čas cvičenie sa presunulo do školy, kde prebiehala teoretická príprava. Veliteľ rozprával a popri tom skúšal. Každý leventoš dostal knižku, kde boli základné veci týkajúce sa výcviku, cvičenia a postupy, ako sa správať k nepriateľom a rôzne vojenské pokyny. Leventošov bolo v jednej skupine do 60 chlapcov. Ján Šagúľ uvádza počet všetkých spolu až okolo 350. Pri nástupe stáli v trojradoch a čítali sa mená. Každý z chlapcov zakričal: „Parancs!" (Rozkaz!). Potom sa cvičilo: ľavobok, pravobok, pochodovať... Po skončení cvičenia bol rozchod a chlapci išli domov. Pri pochodovaní cez Pitvaros museli spievať maďarské vojenské piesne. Dedinou sa rozliehal pochod a spev vychovávaných mladých vlastencov.

Levente sa mala čo najviac priblížiť vojenskej službe, preto pri výcviku používala najstaršia skupina, niekedy aj stredná, drevené pušky, verné kópie skutočných. Pušky boli uskladnené v obecnom dome, v sklade. Raz ročne sa chodilo strieľať „ostrými" na strelnicu (lövölda), medzi Pitvarošom a Albertom.

Oblečenie leventošov vyjadrovalo uniformitu a charakter polovojenskej organizácie. Na začiatku nosili čiapky - lapke s labutím perom. Neskôr sa už oblečenie podobalo na vojenskú uniformu. Topánky - cipeľe a dlhie nohavice s opaskom mal každý svoje, len košele a čiapky boli jednotné. Košele mali zelenú vojenskú farbu a na ľavom rukáve mali našitý znak Levente. Na čiapke bol spredu odznak s vyobrazením štátneho znaku.

Okrem cvičenia museli leventoši chodiť pravidelne každú nedeľu pred poludním do kostola, na služby božie v maďarskom jazyku, od jedenástej do dvanástej hodiny. Účasť bola povinná. Michal Hronec (1924) si spomínal ako po troch absenciách prišli v sobotu ráno poňho aj po Milá Ondrusa, Michala Krišku a Michala Cile-ka žandári: „Miseli sme tajsťso žandármi pešo až na Palotu (Csanádpalota, 9 km), tam sme miseli osem hodín sedei a potom peši tajsť domov".

Hlavným veliteľom leventošov bol učiteľ základnej školy Ferenc Capf. Neskôr si zmenil meno na Ferenc Csorba. Jedným z cvičiteľov bol aj Juraj Pavlo. Veliteľ mal troch zástupcov, pričom každý z nich mal na starosti inú z troch skupín. Štátom platení veliteľ a jeho zástupcovia boli uvoľnení od vojska a nemuseli narukovať. Medzi zástupcov patrili napríklad Ladislav Kiss, Ondrej Lehocký a Ján Hruška. Každý zástupca mal svojho pomocníka - najlepšieho zo skupiny. Najlepší z najmladšej triedy bol Ján Tót, zo strednej Michal Hudák a z najstaršej Pavel Juhás.

Na spopularizovanie svojej činnosti, na pritiahnutie mladých chlapcov do svojich radov vznikol pri organizácii Levente v roku 1926 spevácky zbor a divadelný krúžok. Organizácia mala taktiež veľký počet športových podujatí, najmä atletiku a futbal. Leventoši vystupovali aj na pitvarošských slávnostiach, kde pri pamätníku padlých vojakov z prvej svetovej vojny spievali štátnu hymnu (isten áld meg a Magyar - Boh požehnaj Maďara).

S blížiacim sa koncom druhej svetovej vojny sa odpočítavali aj dni organizácie. Michal Hudák si na to spomína takto: „V jeseni v roku 1944, pred príchodom sovietskej armády, za všeobecnej mobilizácie, hnali aj leventošov pod vedením ich cvičiteľov narukovať do Szegedu. Títo, takmer do jedného, cez nočné hodiny zbehli domov. Do vojenských kasární prišli len traja." To bola posledná činnosť leventošov a zároveň koniec organizácie Levente na Pitvaroši. Po vojne neboli velitelia Leventy prenasledovaní. Výcvik chlapcov po presídlení - ako vyšli vo pochvaľovali velitelia československej armády, kde Pitvarošania vykonávali povinnú základnú vojenskú službu. Aj keď svižný krok posledných žijúcich pitvarošských leventošov nahradila pomalá chvodza o palici, i dnes im spoza vrások a šedín vykúkajú šibalské úsmevy pri spomienke na hravé detstvo, školu, a mladé roky prežité na Pitvaroši.

Pitvarošská rodina

Pre dolnozemských Slovákov predstavuje rodina obzvlášť významný fenomén. Je nielen základným zázemím a symbolom istoty v prevažne cudzojazyčnom a ino-náboženskom svete, ale predstavuje spoločenstvo tých, s ktorými zdieľa spoločný osud. Skôr ako jednotlivci, to boli práve rodiny, ktoré putovali na Dolnú zem, a ktorých putovanie neznámym svetom ešte viac zblížilo a rodinné vzťahy utužilo. Hĺbka týchto vzťahov a následná rodinná zomknutosť sa prenášali na nasledujúce generácie. Silu týchto vzťahov významne ovplyvňovali, ak nie ohrozovali viaceré skutočnosti: chudoba, vysťahovalectvo, vojna, a zrejme najviac otriasla rodinnými putami výmena obyvateľstva a večné rozdelenie rodín, žijúcich už v dvoch štátoch.

Život Pitvarošana sa odohrával v prvom rade v zázemí rodiny. Nielen v zázemí tej úzkej, pozostávajúcej zo životného partnera, rodičov, detí a súrodencov, ale aj zo širšej rodiny. Rozsah rozšírenej rodiny sa odlišoval. Boli rozšírené rodiny, ktoré boli viac zomknuté, iné menej. Intenzita vzájomnej súdržnosti závisela od vzťahov medzi jednotlivými členmi rodín. Vzdialenosť, vzhľadom na to, že rodiny bývali v jednej obci, nanajvýš v susedných slovenských obciach, nemala v intenzite rodinných vzťahov významnú úlohu. Silu rodinných vzťahov, ako aj mieru vzájomného poznania a stretávania aj so vzdialenejšími členmi rodiny upevňovala, aj keď nepriamo, sídelná štruktúra Pitvaroša. Ako jedna z mala dolnozemských obcí nemal Pitvaroš sálaše, na ktorých rodiny žili v relatívne väčšej izolácii ako tí, ktorí bývali v obciach. Fenomén vzdialenosti rodín sa objavil až po výmene obyvateľstva a významne prispel k oslabeniu až pretrhnutiu rodinných vzťahov, ktoré boli na Pitvaroši pevné a intenzívne. Vzájomná rodinná výpomoc pri poľnohospodárskych a iných prácach bola vítanou, ak nie nepriamo vyžadovanou. V systéme

rodinnej, ale aj susedskej výpomoci platil, tak ako inde, systém vzájomnej výmeny. Raz pomohla jedna rodina druhej a naopak sa očakávala podobná výpomoc pri inej príležitosti. Tento vzájomný systém fungoval vynikajúco a výrazne pomáhal formovať sociálne vzťahy nielen v rodinách, ale aj v celej obci. Mnohé rodiny by bez pomoci členov rozšírenej rodiny nedokázali napríklad zozbierať a uskladniť úrodu, prípadne postaviť dom. Istota rodinného zázemia teda pomáhala v materiálne chudobnom svete prežiť. Na Pitvaroši ani v iných dolnozemských obciach by sa nestalo, že by rodina zostala bez pomoci, musela by bez pomoci zbierať úrodu, či vykonávať iné, fyzicky náročné práce.

Najintenzívnejšie vzťahy sa formovali predsa len v nukleárnej - jadrovej rodine. Žiaden iný vzťah nedokáže nahradiť vzťah medzi rodičmi a deťmi, vzťah medzi súrodencami navzájom a neskôr vzťah medzi manželmi. Deti boli od útleho detstva vychovávané k úcte nielen voči svojim rodičom, starým rodičom, ale aj k ostatným dospelým, učiteľom, kňazovi a jeho rodine, a napokon v zmysle náboženskej výchovy, aj k všetkým blížnym. Starým rodičom vnuci vykali, vo väčšine rodín vykali aj rodičom. Rodičov nazývali apovka a mamovka, a starých rodičov starí apovka a stará mamovka, prípadne apo starí alebo mamo stará. Nevlastných rodičov nazývali jednoducho mama a oťec. Uvedené oslovenia starých rodičov používali nielen vnuci, ale z úcty aj ostatní mladší členovia širšej rodiny, ktorí vnukmi neboli. Starším členom rodiny aj takýmto spôsobom preukazovali úctu. Manželia si navzájom prevažne tykali. V niektorých manželských zväzkoch, najmä ak bol medzi manželmi veľký vekový rozdiel, prevažovalo vykanie manželky manželovi. Muž svojej žene tykal, oslovoval ju moja. Ak bol veľký vekový rozdiel medzi súrodencami, tí mladší starším vykali. Všetci Pitvarošania prejavovali úctu významným osobám na Pitvaroši vykaním. Obzvlášť farárovi, ktorého síce nazývali kňas, ale oslovovali vždy len pámfarár. Podobnú úctu mala aj manželka farára -paňimatka, ako aj notári a učitelia. V rodinách panovala prísna rodová deľba práce medzi mužmi a ženami, ako aj podriadenie žien mužom. Manželka síce držala kasu, ale o peniazoch rozhodoval takmer výlučne otec rodiny. Hlava rodiny ju reprezentovala navonok, bola pre všetkých jej členov príkladom a patrila jej významná úcta. Hlava rodiny - gazda napríklad sedával za vrchom stola, čelom k dverám, organizoval práce na gazdovstve, zveľaďoval majetok, ale napríklad aj začínal kosbu a určoval tempo kosenia obilia (Benža a kol., 2006). Pri správe majetku a financií sa však takmer vždy radil aj so svojou manželkou - gazdinou. Pozícia ženy však závisela od jej majetkového statusu pred vydajom. Ak bola chudobná, musela poslúchať svojho manžela ešte viac. Vzťah medzi manželmi sa zrovnoprávňoval až v 20. storočí. Prejavom rozdielneho statusu mužov a žien je aj fakt, že za stolom sedeli iba mužskí členovia rodiny, kým ženy stáli. Deti jedávali naboku, najčastejšie pri peci alebo pri malom stole na šámlikoch. Gazda odchádzal aj prvý od stola. S narastajúcim vekom gazdu aj gazdinej rástla ich pozícia v rodine. Väčšinou však bolo ich úlohou roskezovať. Gazdiná nevestám v kuchyni a v dome, a gazda synom a zaťom na dvore.

Jednou z foriem umelého príbuzenstva boli krstní rodičia. Nimi sa prevažne stali blízki priatelia rodičov a boli krstnými všetkým deťom. Niekedy však mali deti aj rozličných krstných rodičov. Opä-tovanie krstného rodičovstva však bolo zriedkavé.

Dôležitým diferenciačným znakom pitvarošského spoločenstva a rodín bol majetok. Hoci mal Pitvaroš veľmi malý chotár, ktorý by dokázal dostatočne uživiť všetkých, vytvorila sa aj v tejto obci malá, ale kultúrne významná vrstva sedliakov. Vrstva mala najlepšie predpoklady na zaobstarávanie literatúry, predplácanie časopisov. Príslušníci týchto rodín si mohli dovoliť aj nacvičovať divadlo, stavať honosnejšie domy s honosnejším vybavením... Ovplyvňovali život obce a spolu s ostatnými rodinami rovnakého sociálneho postavenia z iných dolnozemských slovenských obcí výrazne formovali, a udržovali slovenskú kultúru. V mnohých aspektoch kultúra dolnozemských Slovákov, žijúcich mimo materského etnického územia, bola kultúrne na omnoho vyššej úrovni ako mnohé regióny na území dnešného Slovenska. Hoci nazhromaždený a premyslene spravovaný majetok umožňoval život na vyššej úrovni aj pre nasledujúce generácie, bol, najmä spôsob dedenia, príčinou sváru v rodinách. V majetnejších rodinách sa tento problém prejavil najvypuklejšie. Systém dedenia na Pitvaroši sa neodlišoval od systému dedenia v iných dolnozemských obciach. Od 40. rokov 19. storočia získali v Uhorsku právo dedenia aj dcéry. Pavel Komoly spomína, že približne až do prvej svetovej vojny boli dcéry iba vyplácané a iba od tohto času získavali podiel na dedičstve rovnako ako synovia. Rodičovský dom zostal po smrti rodičov tomu potomkovi, ktorý dochoval rodičov a vyplatil súrodencov. Najčastejšie išlo o najmladšieho syna. Majetok sa delil prevažne až po smrti otca - gazdu. Často teda deti neboli spokojné so svojím dedičským podielom a súrodenci sa navzájom znesvárili - povadili sa za zeme.

Významnou udalosťou, ktorá prispela k narušeniu rodinných zväzkov bola výmena obyvateľstva a odchod väčšiny Pitvarošanov do Československa. Zaujímavým fenoménom, súvisiacim s touto udalosťou, je fakt, že rodiny sa nerozdelili len samotným presídlením, ale k rozdeleniu a rozvadeniu rodín významne prispelo aj rozdelenie na tých, ktorí sa chceli presídliť a tých, ktorí chceli zostať. Hranice medzi týmito dvoma skupinami však často pretínali rodičovské, starorodičovské a súrodenecké zväzky. Sila manželského zväzku a následná zodpovednosť vyplývajúca z rodičovských povinností však samotnému procesu presídlenia odolala. Na Pitvaroši, a zrejme ani v iných dolnozemských slovenských obciach, sa nevyskytli rozvody a rozluky manželstiev práve kvôli tomu, že jeden z manželov sa chcel presídliť a druhý nie. Jedna strana však musela v tomto prípadne ustúpiť, a zvoliť zotrvanie pri manželovi a deťoch, a rozlúčiť sa s bratmi, sestrami, či dokonca rodičmi, ktorí sa presídlili na Slovensko. Aj takéto prípady sa na Pitvaroši vyskytovali. Ranu, ktorú zanechalo presídlenie v týchto ľuďoch, nevyliečil ani čas...

Pri dolnozemských a pitvarošských rodinách je dôležité vyzdvihnúť jednu významnú funkciu. Rodina v užšom ako aj širšom význame slova predstavovala významného nositeľa, udržiavateľa a odovzdávateľa národnostnej a náboženskej identity. Spoločenstvo rodiny výrazne dbalo na to, aby deti vstupovali do manželstva s partnerom rovnakej národnosti a náboženského vierovyznania, čo v prípade Pitvaroša nepredstavoval až taký výrazný problém. Pitvaroš bol vidieckou obcou s intenzívnymi vzájomnými kontaktmi, národnostná a náboženská štruktúra obyvateľstva bola prakticky jednotná a aj obce v blízkosti Pitvaroša, najmä Albert, Komlóš, Ambróza, Nadlak a Bánhedeš sa vyznačovali podobnými vlastnosťami. Výber manželského partnera bol v tejto oblasti teda jednoduchší, čo malo pre ďalšie odovzdávanie slovenskej a evanjelickej identity jednoznačne pozitívny vplyv. Možno teda konštatovať, že na silnom slovenskom a evanjelickom charaktere Pitvaroša, ktorý sa zachoval aj v najťažších obdobiach maďarizácie, mala najvýraznejší vplyv rodina a rodinné zázemie, kde sa tieto identity mohli najvýraznejšie zveľaďovať a ďalej odovzdávať, keďže významný tvorca národnostnej identity - školstvo bolo na Pitvaroši maďarské a často aj protislovenské. Slovenská identita sa však aj v prípade národnostne zmiešaného sobáša mohla udržiavať najmä vtedy, ak sa rodina usadila na Pitvaroši alebo v inej slovenskej obci. V prípade nábožensky zmiešaných sobášov situáciu komplikovali prísne cirkevné predpisy, najmä rímsko-katolíckej cirkvi.

Najvýraznejšou udalosťou v živote rodiny je, okrem samotného aktu zakladania rodiny - sobáša, narodenie dieťaťa. Narodením potomka sa oddávna naplnila základná funkcia rodiny - privedenie potomka, zabezpečenie pokračovania rodu a krvi, ako aj možná istota doopatrovania v starobe. V poľnohospodárskych rodinách bola ob zvlášť významnou funkciou potomstva aj zabezpečenie pracovnej sily pri poľnohos podárskych prácach. Veľký počet detí však znamenal aj riziko schudobnenia rodiny, ako aj ďalšie rozdrobovanie majetku pri de dení. Možnosť schudobnenia mnohopočet nej rodiny bola vzhľadom na časté neúrody, choroby, živelné katastrofy, drahotu a hlad, veľmi častou a pravdepodobnou udalosťou. V prípade Pitvaroša bola možnosť schudob nenia rodín, vzhľadom na malý kataster, často reálna a tragická. Narodenie die ťaťa však v každom prípade prinášalo radosť. Tá sa znásobila, ak sa dieťa narodilo zdravé, životaschopné, prípadne malo nejaký znak, ktorý mal predpovedať budúcu múdrosť, šikovnosť, prípadne šťastie v živote. V prípade dolnozemských rodín malo viac znakov pozitívny charakter ako negatívny (Benža a kol, 2006). Jedným z najčastejších pozitívnych znakov bolo, ak sa dieťa narodilo so zubom. Po naro dení odkladali aj pupočnú šnúru dieťaťa. Ak ju neskôr dokázalo rozviazať, mohlo ísť do školy. Ak nie, verilo sa, že bude mať v škole problémy, že bude šišmaví. Po narodení zostávalo dieťa aj matka niekoľko týždňov za plachtou a najbližšiu nedeľu ho krstná matka odniesla na krst. Skoršie krsty bývali vtedy, ak bolo dieťa choré a slabé. Matka bola počas 3 týždňov považovaná za nečistú a nesmela prekročiť prah domu. Jedlo jej vtedy nosievala kmotra. Tradičným obradovým jedlom počas tohto obdobia, ako aj počas krstín, boli herouke.

Po troch týždňoch od pôrodu sa tradičným cirkevným obradom - váckou (úvod šestonedielky) zaradila matka do bežného života rodiny a spoločenstva. Postupne začala vykonávať obvyklé činnosti v dome a v hospodárstve. Cirkevného obradu očisťovania sa nezúčastňovali slobodné matky - prespanky.

Novonarodené dieťa bolo potrebné čím skôr pokrstiť. V 30. rokoch 19. storočia sa dieťa pokrstilo spravidla na druhý-tretí deň po narodení. V 40. rokoch sa krstilo aj niekoľko dní až týždňov po narodení. Podľa matrík boli najčastejšími menami v 30. rokoch Ján, Pavel a Juraj, v 60. rokoch už aj Štefan a počas II. svetovej vojny Ján, Štefan a Michal. Medzi ženskými menami jednoznačne dominovala Mária, Zuzana a Anna. V 30. rokoch 19. storočia malo popredné miesto aj meno Judita. Nositeľmi výnimočných mien v pitvarošských matrikách sú najmä deti učiteľov, farárov a iných príslušníkov inteligencie. Nezriedka dostávali tieto deti aj dve krstné mená. Zaujímavosťou je, že dvojičky rozličných pohlaví dostávali často meno Adam a Eva. Viacnásobné pôrody však boli na Pitvaroši zriedkavosťou. Pomerne dosť kolísavý bol aj počet nemanželských, podľa vtedajších zvyklostí nezákonných detí. V niektorých rokoch sa nevyskytujú vôbec, inokedy je na Pitvaroši až 5 nemanželský narodených (napr. v roku 1865). Veľké pohoršenie však muselo vzbudiť nemanželské dieťa, ktoré sa v roku 1865 narodilo dcére miestneho učiteľa Ladislava Brajera, Kataríne Brajerovej.

Vysoký počet pôrodov súvisel nielen s potrebou zabezpečenia pracovne] sily pri poľnohospodárskych prácach; ale aj s faktom, že veľa z detí príliš skoro umieralo. Vyšší počet pôrodov tak akoby vytváral rezervu disponovania deťmi aj v prípade úmrtí. V 50. rokoch 20. storočia zomrelo do 1 roka okolo 20 detí. Možno pre tieto vysoké hodnoty bola na Pitvaroši od roku 1851 najímaná pôrodná babica. Ešte aj v roku 1928 však tvorili úmrtia detí do jedného roka viac ako tretinu všetkých úmrtí. Napriek vysokej detskej úmrtnosti neboli mnohopočetné rodiny na Pitvaroši žiadnou výnimkou; napokon hovorí o tom aj výpoveď Alžbety Tósegiovej: „Moji rodičia bolí obidvojací dosť z veľkej čeľadí, matka, oni boľi deviati, a oťeckovci boľi siedmi bratia, sesŕn"(Krupa, 1995). Počet detí v rodinách sa začal znižovať až po II. svetovej vojne. A to nielen na Pitvaroši, ale aj u Pitvarošanov presídlených na Slovensko.

Už od skorého detstva si museli deti privykať na prácu. Práca však bola skôr hrou, až s narastajúcim vekom dostávali deti zodpovednejšie úlohy. Už 5-ročné chodievali, hlavne dievčatá; pásť husi na pažiť. Tam bol popri pasení dostatok času na hry. Veľkou zábavou pre deti bolo, keď napršalo a garády sa naplnili vodou, a ulice sa zmenili na blatové pole. Z blata si robievali aj tzv. kukučke. Do hrsti blata sa urobila priehlbina, do ktorej sa napľulo, povedalo sa Kukučka Dorka, kňazova d'íovka, ak ňepukňeš, ňebudeš moja a potom sa hodila o zem, pričom vytvorený dutý priestor s väčším-menším výbuchom ju roztrhol. Staršie deti sa venovali aj paseniu dobytka, koni a ošípaných.

V troch rokoch zvyčajne deti chodievali do škôlky - do úvode. Tu sa po prvýkrát stretli s maďarským jazykom. V škôlke mali k dispozícii oveľa viac hračiek ako doma, privykli si na kolektív a naučili sa rôznym hrám v slovenčine aj v maďarčine. Tie najchudobnejšie deti však do úvode nechodili.

Pre deti tohto veku boli jedným z najväčších zážitkov rodinné stretnutia, usporadúvané najčastejšie pri príležitosti jesenných a zimných zabíjačiek. Nielenže sa stretli a hrali s deťmi z príbuzenstva, ale priam magickú atmosféru mali večerné príbehy rozprávané pri svetle petrolejky po večeri. Viac alebo menej vymyslené príbehy mali popri spoločnom čítaní z Písma a spievaní z Tranoscia v dolnozemských rodinách vždy svoje miesto.

Ukončenie školskej dochádzky znamenalo významný prelom v živote človeka z viacerých hľadísk. Vo väčšine prípadov sa týmto ukončilo akékoľvek organizované vzdelávanie. K vyšším stupňom vzdelania sa Pitvarošania dostávali len veľmi ťažko. Nanajvýš niektorí z nich, ako napríklad Štefan Hudák, študovali na meštianskej škole - polgárke v Slovenskom Komlóši. Akékoľvek dälšie vzdelávanie bolo teda záležitosťou vlastného prístupu k literatúre a novým poznatkom. Dôležitejšou sa v živote mladého človeka stala práca na rodinnom hospodárstve, prípadne iná platená sezónna práca. Už v tomto veku tak mnohí prispievali do skromného rodinného rozpočtu.

Po skončení školskej dochádzky čakala väčšinu Pitvarošanov ešte jedna dôležitá udalosť v cirkevnom spoločenstve - konrirmácia, nazývaná spoveť. Predchádzala jej výučba - artikulí, ktoré na sviatok Vstúpenia - Na stúpeňja vyvrcholili slávnosťou konfirmácie. Udalosť konfirmácie znamenala zmenu v živote mladého človeka. Okrem toho, že sa stal formálne dospelým členom cirkevného spoločenstva, mladé dievčatá už počas služieb Božích nezotrvávali na chóre, ale stáli v uličke medzi lavicami. Touto zmenou sa mladé dievča približovalo k sobášu, keďže mládenci si budúce nevesty vyberali aj počas služieb Božích svojou „strategickou" polohou na chóre.

Dosiahnutie veku dospelosti znamenalo aj dosiahnutie možného sobášneho veku. Dievčatá boli považované za dospelé približne od 16. roku života. Mnohé z nich sa v tomto veku aj zosobášili. Chlapci boli považovaní za dospelých po odvode. Po ňom sa najčastejšie aj ženili. Iba výnimočne sa v pitvarošských matrikách vyskytuje ženích mladší ako 19 rokov. Priemerný vek pri prvom sobáši sa v období 1837 - 1947 menil len nevýrazne. Dievčatá, resp. mladé ženy vstupovali najčastejšie do manželstva v 18. - 20. roku života, mládenci v 20.-24. roku. Slobodné dievča nad 20 rokov už bolo považované za starú dievku. Takmer vždy bol ženích o niekoľko rokov starší, prípadne rovnakého veku. Vyššie vekové rozdiely sa vyskytovali vtedy, ak bol jeden zo snúbencov ovdovený. Iba výnimočne bola nevesta staršia ako ženích; a prípadný sobáš mládenca so staršou vdovou evokoval najmä majetkové dôvody. Starší vdovci vstupovali do manželstva najmä preto, že domácnosť po smrti gazdinej nevyhnutne potrebovala ženskú ruku, a to najmä v rodinách, kde nemali dcéry, prípadne nevesty.

Zoznamovanie medzi dievčatami a chlapcami prebiehalo viacerými spôsobmi, a aj spoločenstvo, v ktorom vyrastali im na to vytvorilo, priamo alebo nepriamo, vhodné podmienky. Či už išlo o priadky, tanečné zábavy v krčme, ale k nesmelému aspoň očnému kontaktu prišlo už v kostole. Chlapci na chóre a dievčatá v strednej uličke...

Podozrivé bolo, ak dievča išlo slúžiť do mesta -pánska sluška. Tú často svokrovci odmietli. Výnimkou bolo slúženie na fare. Dôležité tiež bolo, aby nastávajúci bol Slovákom a evanjelikom - Za Maďara ju ňedám, radšej ňech nosí vrkoč aj šedivý (Urbančoková, rukopis), ako aj rovnaká sociálna príslušnosť. Málokedy sa stalo, že by si gazdovský syn zobral chudobné dievča. Pred sobášom chodili mladí spolu približne rok - dva, kým mládenec nepožiadal dievča o ruku, a ak sa aj rodiny zhodli a boli mladému páru prajní, nič nebránilo sobášu.

Za cenné pripomienky a spomienky d'akujem Zuzane Majovej, rodenej Svoreňovej z Veľkých Úľan (1928).

Úmrtie a pohreb

Hoci je smrť prirodzenou súčasťou života všetkého živého na zemi, táto udalosť neustále vzbudzuje u všetkých ľudí na celom svete smútok, úctu a zároveň bázeň. Smrť je okamihom, od ktorého sa človek naveky odpúta od svojej rodiny a priateľov, a zároveň podľa kresťanského učenia, prichádza do obdobia čakania na posledný súd a následný večný život alebo zatratenie. Rímsko-katolícke učenie nazýva obdobie od smrti po posledný súd obdobím, v ktorom je duša zosnulého v očistci, teda sa pred posledným súdom a vstupom do večného života očisťuje od svojich hriechov. Smrť zároveň predstavuje okamih neopakovateľnej zmeny nielen biologického, ale aj sociálneho stavu jednotlivca. Symbolizovanie tejto premeny sa v spoločenstve završuje pohrebom, ktorý je posledným v rade obradov v živote jednotlivca. Pohreb je teda nielen poslednou rozlúčkou so zosnulým, ale aj obradom, v ktorom spoločenstvo priznáva tento zmenený status jednotlivca. (Botík, Slavkovský a kolektív, 1995) Úmrtie síce prinášalo blízkym žiaľ, no na druhej strane aj útechu, najmä v prípade, že zomierajúci odchádzal v bolestiach. Osobitne veľký žiaľ spôsobovali nečakané úmrtia rodičov, novorodencov a detí, či úmrtia prichádzajúce v čase epidémií a najmä vojen. Vzhľadom na to, že smrť je výrazným prvkom v živote celej spoločnosti, spája sa s ním množstvo zaužívaných zvykov a povier, začínajúc od obdobia umierania, pohrebu a končiac pravidelnými návštevami blízkych pri hrobe zosnulého.

Povery sa u Pitvarošanov viazali už na predtuchu blížiacej sa smrti v domácnosti. Najčastejšie išlo o nenápadnú, nečakanú a náhodnú udalosť. Náhle mohol zo steny odpadnúť kus omietky, prasklo sklo na lampe alebo sa ozvala kukučka, či sova. Tieto znamenia si mnohí vysvetľovali tak, že v dome čoskoro niekto zomrie.Ak chceli príbuzní uľahčiť umieranie zosnulého, položili ho na zem na plachtu alebo tkaný koberec. Tento zvyk spočiatku udržiavali Pitvarošania aj po presídlení na Slovensko. Niektorí pôvodní obyvatelia sa nad ním pozastavovali a považovali ho za neúctu voči mŕtvemu. Pod plachtu zvykli klásť zrkadlo. Po úmrtí zastavili hodiny (ňikdo sa tak ňemiseu pítať, kody zomrel) a zakryli čiernym súknom zrkadlo. Niektorý z príbuzných odišiel zavolať lekára a oznámiť úmrtie zvonárovi, a kňazovi. Takisto sa u stolára - u Szatlera objednala truhla. Podľa zvyklostí sa pochovávalo na tretí deň. Dovtedy zostávalo telo zosnulého doma. Na pohreb nikoho nepozývali, každý z príbuzných alebo priateľov považoval za povinnosť prísť na poslednú rozlúčku. Zosnulého obliekli do sviatočných šiat a uložili do truhly v ktorej boli nasypané piliny - stružľini prikryté bielou plachtou. Pod bradu mu na nejaký čas - kín ňestuhou vložili Tranoscius, aby zostala vystretá a ruky položili pozdĺž tela. Do truhly mu príbuzní vkladali jeho okuliare, fajku - pípu, prípadne Bibliu alebo Tranoscius. Blízka rodina sa schádzala, požehnávala zosnulého a pri svetle lampy spolu so starejším pri zosnulom vpreňej chiži bdela - virastovala. Virastovaňja pozostávalo zo spievania nábožných piesní z Funebrála, modlitieb a čítania z Biblie.

Úmrtie zosnulého oznamovalo zvonenie. Prvé zvonenie bolo cirkevné, za ktoré sa neplatilo. Za všetky ostatné zvonenia sa zvonárom priplácalo - bohatimu zvoňili aj každú hodinu, chudob-ňejšímu ľem rano a popoluňi. Ak zomrel muž, zvonili na veľkom zvone na tri pulzy - dvarás zastali a ak žena, tak iba na dva pulzy - edonrás zastáli. Mládencom a dievátám do sobáša zvonili podobne, ale na strednom zvone - na sreňom zvoňe a deťom na malom zvone. Na Pitvaroši sa tradovalo, že inak hlaholili zvony bohatému - vtedy vraj zvony inak rosprávali bohatimu, inak chudobnimu. Takáto povera je známa aj z Békešskej Caby. Tam vraj bohatému zvony vyzváňali Mau koňe, mau vole a chudobnému ňimau nič, ňimau nič (Botík, 1999). Po pulzovaní zvonili niekoľko minút na všetkých zvonoch. V deň pohrebu zvonili vtedy, keď kňaz, už oblečený v luteráku a s baretom na hlave, vychádzal spolu s kantorom z fary, až dokiaľ neprišiel na dvor, kde sa konala posledná rozlúčka. Rodina a priatelia sa zhromaždili na dvore, a pre kantora a kňaza bol pripravený stôl prikrytý bielym obrusom s čiernou výšivkou. Ak bola príliš veľká zima, tak sa obrad vykonával v pitvore alebo aspoň pre kňaza a kantora pripravili rozohriate tehly, a hrubé kožušinové bundy. Truhla bola položená na márach a prikrytá bielou plachtou. V niektorých rodinách ju zatvorili ešte vprednej izbe, v iných až na dvore. Z domu truhlu vždy vynášali nohami napred. Niektoré rodiny sa ešte naposledy dali vyfotografovať pri zosnulom.

Na dvore sa konala krátka pobožnosť a spolu s kňazom, a kantorom vždy chodilo niekolko dievčat, ktoré pomáhali so spevom. Po skončení obradov na dvore sa pozostalí v pohrebnom sprievode presunuli na cintorín - temetou. Truhlu naložili na pohrebný voz d'áskoč patriaci obci, pred ktorou išiel kňaz a kantor. Nesenie kríža na čele pohrebného sprievodu nebývalo na Pitvaroši, podobne ako v iných slovenských evanjelických dolnozemských obciach zvykom. Za kňazom a kantorom išli deti - spievajúc pieseň Již já jdu do hrobu, smutného tmavého, za nimi voz s truhlou a potom pozostalí. Počas pohrebného sprievodu, až po príchod na cintorín, sa zvonilo. Na cintoríne sa konala ešte krátka pobožnosť, zaspievala pieseň Vzkŕíšeňí čekáme a napokon vložili truhlu do jamy, ktorú vykopali zvonári. Napokon každý člen najbližšej rodiny hodil na truhlu hrsť zeme, a po zakopaní truhly, a položení vencov a kvetov obišli príbuzní dookola hrob, a urobili na tabuľku krížik. Po príchode z cintorína si všetci symbolicky umyli ruky a pre príbuzných bolo pripravené skromné pohostenie - kar. Na kare sa z jednej misy podával paprikáš, či už kurací, bravčový alebo baraní. Podávali sa aj bagáňe a pila sa pálenka. Do okna sa počas prvej noci ešte zvykol položiť pohár vody pripravený pre zosnulého, v prípade, že by sa chcel vrátiť domov. Ak bolo ráno v pohári menej vody, verilo sa, že zosnulý sa skutočne vrátil domov. Na druhý deň po pohrebe sa zišla rodina v dome, kde býval zosnulý a spolu so starejším išli na ranné modlitby do kostola. Po modlitbách išli na cintorín, kde sa nachvíľu pristavili pri čerstvom hrobe, a zvyčajne zaspievali pieseň z Tranoscia Ježísi, drahý poklade. V tento deň sa zvykli variť makovje haluški, žeby mŕtvi mau pokoj. Niekedy ich zaniesli aj na hrob zosnulého. Až na tretí deň po pohrebe sa oprala posteľná bielizeň, na ktorej ležal zosnulý, a život sa pomaly vracal do starých koľají. Rodina spočiatku chodievala častejšie na cintorín, no najviac sa na zosnulého spomínalo 1. novembra na Všechsvatich. Hroby sa prevažne ozdobovali vencami a kyticami kvetov, vôbec sa nezapaľovali sviečky. Tento zvyk sa medzi Pitvarošanmi ujal až po presídlení.

Zvláštny priebeh poslednej rozlúčky mali úmrtia mladých. Tí boli v truhle oblečení do svadobných šiat a za pohrebným vozom vždy kráčal snúbenec alebo snúbenica zosnulého, tiež v svadobných šatách. Pokrstené maloleté deti nepochovával kňaz, ale kantor a na cintorín niesla truhličku jeho krstná mať, a zvykli ich klásť do hrobu starých rodičov. Mŕtvo narodené a ešte nepokrstené deti neboli cirkevne pochovávané, a ich úmrtia nie sú v matrikách ani evidované. Tieto deti zvykli byť vkladané do čerstvo vykopaného hrobu, prípadne boli zakopané do hrobov príbuzných. Samovrahov pochovávali medzi ostatných zosnulých s tým rozdielom, že jeho úmrtie neoznamovali zvonením. Približne jeden rok od úmrtia nosili, prevažne vdovy, smútok. Často sa ešte do roka znova vydali. Muži nosili smútok kratší čas, mnohí sa znova ženili do troch mesiacov, a to najmä vtedy, ak mali malé deti, ktoré potrebovali starostlivosť. Zvláštny spôsob úmrtia predstavovala násilná smrť a samovražda. V obci so silnou sociálnou kontrolou, akou bol aj Pitvaroš, sa vražda v dejinách obce nespomína. Je známy iba jeden prípad násilnej smrti Pitvarošana Jozefa Hostinu, predsedu direktória na Pitvaroši, po vyhlásení Maďarskej republiky rád v roku 1919, ktorý bol zrejme zavraždený v roku 1924. Na Pitvaroši sa ojedinele vyskytovali aj prípady samovrážd. Príčinou samovrážd býval často neúnosný životný osud, výčitky svedomia alebo nešťastná láska. Najznámejší je prípad samovraždy z nešťastnej lásky Pavla Rikka a Anny Rekeňovej. Mlynskému robotníkovi Pavlovi Rikkovi sa v auguste roku 1932 náhle vznietil dom. Stihol zachrániť spiacu manželku a dcéru, avšak keď sa vrátil do horiaceho domu po vrece pšenice, zrútila sa na neho hrada a on zhorel zaživa. Vyšetrovaním sa zistilo, že dom bol podpálený na štyroch miestach, a teda zrejme úmyselne. Podozrivou bola Anna Rekeňová, s ktorou mal Pavel Rikk nemanželský pomer. Na zásah rodičov sa tento pomer musel ukončiť a Rikk sa vrátil k zákonnej manželke. Keďže sa voči Anne Rekeňovej pri vyšetrovaní nenašiel žiaden dôkaz, prepustili ju domov. Na druhý deň ju však našli utopenú v studni. Prípad sa nikdy nevyšetril a v mysliach Pitvarošanov tieto dve nešťastné úmrtia zostali ako spomienka na nešťastný koniec nešťastnej lásky (Bernula, 2000).

Staršie pitvarošské náhrobky na starom cintoríne majú prevažne podobný tvar - jednoduchú tabuľu, typickú pre protestantské hroby, bez zvláštnych ornamentov. Zriedkavo sa vyskytujú aj obelisky, a ešte zriedkavejšie, vzhľadom na pôsobenie času sa zachovali drevené náhrobné tabule. V zadnej časti starého cintorína sú náhrobky väčšie a hroby sú prikryté kamennou tabuľou. Z jazykového hľadiska prevládala slovenčina písaná buď v nárečí, alebo s prvkami biblickej češtiny. Takmer všetky náhrobky v slovenskom jazyku pochádzajú z obdobia pred rokom 1947. Po presídlení sa slovenčina stáva na náhrobkoch zriedkavosťou. Náhrobné tabule bývali najčastejšie vyzdobené motívom halúzky alebo smutnej vŕby; z náboženských symbolov sa najčastejšie vyskytuje kalich. Na evanjelických náhrobkoch sa do roku 1947 vôbec nevyskytuje kríž. V nových podmienkach, po výmene obyvateľstva, sa čiastočne zmenili typy náhrobkov. Na Pitvaroši sa od roku 1960 pochováva v novom spoločnom cintoríne s rímsko-katolíckymi Maďarmi tak, že evanjelici sú naľavo a katolíci napravo. Náhrobky na cintoríne sú väčšie, kamenné, a hroby sú prikryté betónovou tabuľou. Dekorácie náhrobkov zostali typicky protestantské - kalich, smutná vŕba, halúzka alebo iba jednoduchá tabuľa bez dekorácií. Takmer vôbec sa však už nevyskytujú slovenské nápisy. Presídlení Pit-varošania v šiestich obciach na Slovensku zdieľajú cintorín s príslušníkmi iných vyznaní. Aj tu je dekorácia podobná tej na Pitvaroši. Nechýbajú kalichy s Bibliou, smutné vŕby, halúzky, a v porovnaní s Pitvarošom sa na evanjelických náhrobkoch vyskytuje už aj kríž. Zvláštnosťou mnohých náhrobkov z 50. a 60. rokov vo Veľkých Úľanoch je vytesaný motív Krista klopajúceho na dvere. Je to podobný motív, aký je zobrazený na oltári v miestnom evanjelickom kostole od A. Myjavcovej zo Sládkovičova. Motív zobrazeného Ježiša Krista je na náhrobkoch v evanjelických cintorínoch ojedinelý.

Za spoluprácu pri tvorbe kapitoly ďakujem Pavlovi Majovi (1922) a Zuzane Majovej, rodenej Svoreňovej (1928) z Veľkých Úľan.

Priadky

Mládež po skončení školskej dochádzky a po slávnostnom obnovení krstného sľubu - konfirmácii začala, chodiť na priadky - priatke, mladé dievčatá v 13 - 14 -15 rokoch a chlapci medzi 16 -17 rokom. Schádzali sa v počte okolo 20 aj viacej. Priadky boli v tom istom dni aj v 2 - 3 domoch.

Mladšie dievčatá prijala mládež medzi seba s radosťou. Obvykle najstaršie dievča riadilo a sledovalo celý chod priadok. Vzájomne sa zoznamovali, niektoré boli kamarátky ešte zo školských lavíc, priateľstvo prerástlo aj v kmotrovstvo a pretrvávalo dlhé roky.

Tam, kde mali zadnú izbu - za-ňju chižu prázdnu, s oblokom do dvora, za malý poplatok mohla mládež usporiadať priadky. Tam, kde žila vdova s deťmi, bol poplatok 10 halierov na osobu (vtedy stáli hodvábne pančuchy 13 halierov). Niekedy sa platilo v naturáliách, napríklad kukuricou, fazuľou, orechmi či makom. Ak bol majiteľ skromnejší, starší človek, dobre mu padol aj tento skromný príjem. Chižu vyprázdnili a okolo stien rozložili lavičke, stoľičke a na nosnú hradu zakvačili visiacu petrolejovú lampu. V strede izby sa tancovalo. Gazda, strážca poriadku, sa usadil na patku pri peci a spolu s priatkovou mamovkou sledovali správanie sa mladých. Tento druh priadok bol pre začiatočníkov, kde sa zoznamovali hlavne s tancom a odpozorovávali spoločenské správanie.

Veselé bolo, keď dievčatá tancovali s metlou. Keď prišli mládenci, odhodili metlu a tancovali s dievčaťom. Mládež sa schádzala v lete, a len v nedeľu poobede od druhej do piatej. Po zvonení na večer mladšie dievčatá, na príkaz rodičov, museli byť doma. Priadky pokračovali ďalej. Hrala hudba, chlapci na tamborách alebo aj na hrebeni cez tenký cigaľetrovýpapierik. Tamboráši boli: Ďorďajovci, Pejterovci aj Šramovci a iní, čo hrali na priatkach po domoch. Jano Hrivnák z Malej ulice hral pekne na husliach a ostatní spievali ľudové piesne. Pri spievaní sa aj zažartovalo s dievčatami, čo sa chlapcom páčili. Chlapci viackrát vyrazili dievčencom z ruky vreteno, keď priadli. Dievčatá ho mohli vykúpiť len za bozk. Bola to príležitosť, kde mohla byť mládež osamote a mala možnosť nadviazať priateľské vzťahy. Vznikali tu aj prvé lásky. Pri zoznamovaní niekedy pomohla nesmelým mládencom aj priatková mamovka, poslala dievku „dverce zatvoriť, čakal ju tam mládenec, ktorému sa páčila. Ak sa aj dievčaťu páčil, nechalo sa odprevadiť domov. Chlapci odprevádzali dievča len po dverce.

Vždy mohlo ísť len jedno dievča za chlapcom zavrieť dverce. To už dievčence vedeli medzi sebou, ktorá za ktorým má ísť. Mládenci, za ktorými nešli dievčatá zatvoriť dverce, robili rôzne huncútstva. Napríklad odkvačili z pántov uličné dverce a hodili ich do priekopy - do garádu.

Nepokladalo sa za správne, ak išlo dievča samo od seba zatvoriť dverce za mládencom, lebo sa vraj sama ponúka. Zato aj dievča, ak sa jej chlapec páčil, krátkym hanblivým pohľadom neváhalo sa pozrieť na mládenca, aby to zbadal. Na priadkach sa tancovalo, zabávalo a veselilo, platila tu slušnosť a vzájomná ohľaduplnosť. Oblečenie nebolo sviatočné - kostolné, ale také polosviatočné, podľa vtedajších zvyklostí odievania.

Mládenci na priadkach mali hlavnú činnosť; dvoriť dievčatám. Mladších chlapcov niekedy z priadok vyhostili, len výnimočne sa takéto niečo prihodilo. Takže niektorým nesmelším prechodne odišla vôľa chodiť na priadky, pokiaľ trochu nedospeli. Mládenci obyčajne v jeden večer, hľadajúc tú svoju, pochodili aj viacero priadkových domov.

Stalo sa, že niekedy k priadkam pribudli aj páračke, párali perie (driapaľi piera). Chlapci so zámienkou tancovať a s dievčatami sa zoznamovať, rozfúkali im perie alebo dokonca vpustili živého vrabca, ktorý splašene lietal po chiži, lietalo aj perie a dievčatá výskali. Tu sa vtedy peria veľa nenapáralo. Dievčatá navarili kukuricu, posypali makom, začalo sa tancovať. Niektorí z mládencov už chodili aj do domu dievčaťa (tanuka), tu sa už chystala cesta k sobášu (veď vraj už chodí k nim aj tanu, šopkali mamovke). Keď postavili nový dom, ešte bol aj bez oblokov, pustili mládež na priatke a takto počas tanca dobre udupali zemovú podlahu. Vtedy sa tancovalo na priadkach bez poplatku.

Páračky - páračke peria bývali v domoch dovtedy, pokiaľ sa nepopáralo všetko prihotovené perie. Niekedy páračke trvali aj celý týždeň okrem nedele a pretrvali aj do polnoci. Tam, kde mali dievky, bola potrebná väčšia výbava. Podľa toho držali v dome aj väčší počet husí, (riadna výbava pre dievku bola: šesť vankúšov na stáíia, dva na používanie a dve duchny). Domáci ponúkli prítomných varenou kukuricou posypanou makom alebo upiekli veľkú pletenku (koláča). Mladé dievky si vyšívali výbavu rôznou technikou (na kríiike, naplnvo, aj rišeľingovanvo). Ak mala dievka už takého mládenca, čo k nim chodieval, prišiel už aj medzi rodinu. Neskoršie miesto priadok prebrali tanečné nedeľné odpoludnia a večierky. Zakladali sa takzvané dievčenské spolky pod patronátom evanjelickej cirkvi. Usporiadali čajové večierky a nacvičovali ochotnícke divadlá. Mládenci a chlapi chodili v nedeľu v zimných mesiacoch do roľníckych spolkov.

Po skončení jesenných prác na poli sa konali zimné práce. Po domoch sa schádzali susedia a rodina. Pomáhali si navzájom. Pri práci sa veľa zhováralo (zhovorke), spievalo a žartovalo, a pri tom sa aj robota odspárala. Bolo sa o čom zhovárať, veď mali bohaté zážitky z poľnohospodárskych prác od skorej jari do pvozdnej jesene. Delili sa o nadobudnuté nové skúsenosti, šacovali, aký bol uplynulý hospodársky rok.

Počas dňa na kus reči prešla susedka k susedke, s praslicou, na ktorej mala jedno vreteno. Schádzali sa dobrí susedia po domoch. Pokiaľ sa nedržali páračke, boli večierke. Na večierke sa chodilo k rodine, k dobrým susedom, tiež len v zime s lampášikom. Večierke patrili, najmä v zimnom období, k rodinným a susedským stretnutiam. Lúskali sa na nich slnečnicové a tekvicové jadierka - slňečňi-covo a ťekvicovo seme. Podávala sa varená kukurica alebo pečená tekvica. Niekedy sa robili pukance - pukala sa kukuríc. Pozhováralo sa pri petrolejke, ako sa majú, či im zdravia slúži, aká bola úroda a podobne. Zavše si zaspievali aj pesničku z Tra-noscia a v mene Božom sa pobrali, odišli domov. V lete, v nedeľu popoludní, sa odpočívalo a vysedávalo pred domom na lavičke, a na prinesených stovčokoch, pričom sa viedli zhovorke. Okoloidúci sediacich pozdravovali, prihovorili sa im: „Vyzeráte, vyzeráte? Sedíte, sedíte?" Odpoveď znela: „Sedíme, sedíme. Poťe si sanuť medzi nás!" Spravidla sa neposadil okoloidúci, ale chvíľu sa zhováral. Povedal, kde bol, prípadne čo robil.

Poďakovanie: Za ochotu, rozhovory a vecné poznámky k téme patrí vďaka Márii Sántaiovej, rodenej Rohárovej zo Sládkovičova.

Svadba

Svadba predstavuje významnú rodinnú udalosť mladých ľudí, ich rodičov, starých rodičov, ale aj celej rodiny. Je jedným z najvýznamnejších zážitkov, nielen v živote jednotlivca, ale aj priateľov a niekedy celej dediny. Vzácnejšie sa zachovali niektoré tradičné obrady. Nekonala sa nikdy v období pôstu. Obidve svadobné rodiny zabezpečujú priebeh svadobnej hostiny po materiálnej a duchovnej stránke. Na Dolnej zemi bola svadba prejavom kultúrnej a etnickej osobitosti v novom prostredí. Preto sa na svadbách dolnozemských Slovákov stretávame s pestrosťou vinšov, a hlavne odobierok od svojich rodičov, keď sa ďakuje za výchovu a všetko, čo do života v rodičovskom hniezde dostali. O priebehu svadby na Pitvaroši píše v roku 1973 Mária Urbančoková, rodená Kožuchová (1922 - 1997, Obr. 213). Časť jej poviedok a rukopisov je uložená v archíve Matice slovenskej v Martine.

Ak je už isté, že mladí ľudia patria k sebe, ženích sa opýta nevesty, či pôjde za neho, či sa chce stať jeho manželkou. Ak nevesta prisľúbi, začne sa svadobné konanie. Ženích príde do domu rodičov a popýta nevestu za manželku. Otec rodiny sa obyčajne vyjadrí takto: „Nuž, synak, ak sa ufáš vyživiťrodinu, tak poručeno Bohu, lebo môžete byť aj viacťi." Ešte otec vypýtal zvolenie od nevesty - dcéry. Keď tá odpovedala kladne, dohodli sa, že príde ženíchova mamička po „ruku". Po „ruku" sa chodilo obyčajne v stredu. Keďže sa dohodli a nasledovala vzdávanka, hneď bolo potrebné vybrať starejšího. Hneď v sobotu, po modlitbách v kostole, vybral sa starej ši z nevestinej strany do svadobného domu, pripadla mu úloha previesť všetko od vzdávanky až po šťastný koniec svadby.

Slávnostne sa prihovoril: „Je mi to potešiteľná vec, že vás pri dobrom zdraví uhlídám. Hospodin nech nám to dopraje, aby sme predsevzetí, ktoré Vejménu Božom začíname, aj pri dobrom zdraví a šťastlivo dokončiť mohli. S týmito slovami sa vám do lásky oddávam a dobrý deň vám všem vinšujem."

Po chvíli, keď sa pozhovárali, prišiel do svadobného domu ženích so svojim starejším. Ten pri pozdravení začal: „Hospodin pri stvorení človeka prvého Adama to povedať ráčil, že nieje dobré byť človeku samotnému, ale že potrebuje pomoc, která by stále pri ňom byla. A tak aj tento poctivý mládenec Števko Dudík, vás milý a ctený pán starejší, prosí, aby ste ráčili poctivú pannu Máriu Kukučkovú zavolať, aby pred rodičmi a pred hodnovernými svedkami, že chce s týmto, vedľa mňa stojacim, mládencom ku svätej vzdávanky pristúpiť. To je naša srdečná prosba, milý pán starejší." Po týchto slovách už zavolali poctivú pannu Marku, odpovedala: „Áno." Potom sa odobrali do obecného domu, obidvaja starejší, za nimi ženích s nevestou a ešte dvaja svedkovia. Notár vykonal záznam s podpismi starejších a pobrali sa na farský úrad. Pán farár po prvýkrát v nedeľu vyhlásil, oznámil snúbencov nasledovne: „Že sa nachádzajú kresťanské osoby, ktoré vstupujú do stavu manželského, dnes ich oznamujem po prvýkrát. A to poctivý mládeňec Štefan Dudík a poctivá panna Marka Kukučková." Pridúcu nedeľu ohlásili pán farár snúbencov už po druhýkrát. Na tretie ohlášky prišli len Marka a Števko zo svadobných domov. Oni si museli vypočuť všetky tri ohlášky, žeby vraj nemali hluchje deti. Po ohláškach v kostole začali „zváči" zvolávať na svadbu. Pozdravili sa pri dverách, sňali si klobúky a zváč začal vinš:

„Jak dobre známa vec jest každému krestánovi, že stav manželský niňí učiňený nový. Ale je od Boha tam v raji ustanovený. A tak pre túto príčinu i nás poctivý mládeňec Štefan Budík zaumieňiv si svoj mládenecký stav zmeňiťi, a do stavu manželského vstúpiťi. A to s poctivou pannou Markou Kukučkovou a vás, ako svojich miľých susedov (priateľov) srdečne pozývajú, žeby ste bez všetkého odporování a odkládání na prídúcí štvrtok ich ku svätému sobášu odprevadii ráčili. Tak vás pozdravujú od Kukučkov. Katkupozývajú za družičku a Petríka v stredu poobede duchny voziť s kočom."„Ďakujeme pekňe," odpovie gazda domu. „Ač dá Pán Boh zdravia, radi pozvaniu vyhovieme."

Prišla streda, deň pred svadbou. V obidvoch svadobných domoch vyvrcholilo chystanie. Zabíjačka, pečenie pletených koláčov, deravých v prostriedku tak, aby sa dali napichnúť na fľašu vína. Po štyri kusy takýchto zapletených koláčov nosili aj svadobčania. Prinášali rôzne zákusky, rejteša, sliepku (už očistenú) a dar pre mladých. Boli to obyčajne nádoby do kuchyne, napríklad taniere, hrnčeky, poháre a podobne. Svadobná mať ich prijímala, a keď jej ich odovzdávali, povje-daľi: „Prijmite vdačňe" a svadobná mamovka odpovjedaľi: „Ale načo sťe sa trápili."

A svadobčaňia odpovjedaľi: „Veďje už natrápen-vo, nak len slúži pre šťastia mladých." „Tak vám tedypekňe ďakujeme, pokým sa odvďačíme.'''Trocha si posedeli, ponúkli sa sladkosťami a odišli. V svadobných domoch pripravili spolu 2 koče (vozy).

Vyumývané, vymastené, kone vyčesané, na ohlávkach koňov boli podperené vyšívanými bielymi ručníčkami a v lete aj kvetmi. Keď sa už všetci poschádzali, nasadli do kočov a so spevom aj s mladým zaťom vyšli zo dvora. K svadobnému domu šli opačnou stranou, aby pochodili všetky ulice, či na prázdno a či už s duchnami. Kone hnali, a keď zvedavci vychádzali na ulicu, ulamovali z koláča a rozhadzovali zvedavcom na ulici.

Samozrejme, do domu sa tak ľahko nedostali, vráta zamknuté, jeden z chlapcov preskočiv vráta a hľa „Čože sú vy za zbojníkov, že vy takto. My sme vás ňevolaľi."„No nielenže tak, kďeje Marka, my sme prišli pre posteľ, kasňe, duchny, len chystajte." Števko sa pekne pozdraviv, na ženícha sa nepatrí fígle vystrájať a spýtav sa, kde je Marka. Pekne poprosiv otca a matku, aby dovolili týmto veselým chlapcom nakladať Markinu výbavu. Dostala do výbavy: dva šifony, dve postele, stôl, dve stoličky, dve duchny, šesť vankúšov, novučičkje strožljake so slamou, desať obrusov, dvacai uterákov, šesť váíaňičjek. Plné šifony sukjen, opľeckov, hábov svjatočných, zástere. Naložili všetko s veľkou škriepkou, zaplnili obidva vozy a Števko, mladý muž, sa rozlúčil s Markou a otvorili vráta, a zase pochodili všetky ulice so spevom, rozhadzovali koláče a spievali:

Potom zaspievali aj pre ženícha takú žartovnú, aby ňeseďev na koči ako úbožiak.

Števko sa len usmieval žartovným piesňam, prvý skočiv z koča a otvára vráta. Aj od Kukučkov prišli 2-3 ženy a chlapi, mali naručenvo, ako čo majú urobiť. Popraviť postele a podobne. Najčastejšie to dopadlo tak, že ženíchovi družbovia vymenili dosky v posteli s konopami, aby sa len strožľjak a duchna ako tak udržala, a potom sa mladí v posteli prepadli na zem. A tak si miseli v noci posteľ opravovať. Všetko konečne s veselým prekáraním skončilo. Potom si Kukučkovci posadali do svojho koča. Spievali:.

Svadba sa začala poobede. Z obidvoch domov družbovia išli po svojho starejšieho. Zase mali na sebe stuhľe, ručňí-ke a pjerka, tie si dali dole len o polnoci, keď mladú zavili. Na fľaši vína mal každý nastrčený koláč.

Družba, keď prišiel do domu starejšieho začal: „Mnohovážený pán starejší.

Ja ako služobník svadobného domu, bol som vyslaný, poslaný, aby som vám doňjesov pozdraveňia. Ráčte sa ustávať do Kukučkov, aby sme spoločne s vašou pomocou mohli bohumilú vec skončiť, čo sme započali" Fľašu vína s koláčom položiv na stôl. „Prijmiťe vdačňe." Obidvaja starejšovja sa dostavili do svadobných domov. Ich miesto bolo určené za vrchstolom.

Potom od Kukučkov išli dievčence a chlapci s pierkom na tanieriku do Dudíkov k ženíchovi so spevom: „Čo si taká smutná Mariška?"Markina kamarátka (nastrojení boli vyrušiť družičku) odrepend'ila vinš pri stole v chiži, kde už bolí sedeli pán starejší:

Pán starejší pekne poďakoval za pierko a dal zavolať Števka. To nebolo tak ľahko. Krstná mať Števkova priniesla ošúchaný starý kabát a vraví: „Tak, keď už chceťe nášho mladého nasilu priozdobiť, na dvore rúbe drevo a posiela vám svoj kabát."„Aňi za ňič, tak našu mladú ňedáme." Pokiaľ sa škriepili ďalej, pri-šov Števko v pekne čiernom obleku a riekol:

„Nože Evička, skús prišitpierko mňe, akže som súci pre Marienku". „To je už iná pesnička!" A hneď sa dala do roboty. Po krátkom žartovaní prišili pierko a Števko položil peniaze na tanierik. Cestou domov spievali:

Starejší dal zavolať svadobnú mať, spoločne so Števkom, a takto sa prihovorili: „Ó, Bože náš, rady a sily daj nám. Ráčiž nám pomoci prisporiťi. Vy, mamička, synáčka vašeho slyšte skrz mňa odobierky jeho. Vy mu, milá matka, aj za otca svojho požehnaňje dajte. Keď ho v mene Božom, teraz vypravíte. A tak vás na kratučký čas teraz opúšťame, zaťjav vám dobryho zdravja vinšujeme."

Števko objal svoju dobrú mať a riekol: „Ďakujem vám, mama moja dobrá, za všetku lásku, čo ste ku mňe maľi. Zaplať vám za všetko Pán Boh dobrým zdravím." Pobozkal ruku svojej uplakanej materi.

Všetci sa zaraďovali do sprievodu. Prvý išov starejší s krsným. Potom ženích s prvou družičkou a za nimi celá rodina. Rodičia nechodili odprevadiť k sobášu. Muzikanti zahrali na dvore ťahavú melódiu, lebo sa na ulici nepatrilo vyhrávať pred sobášom. Potom sa muzikanti obidvojací stretli pred kostolom.

Keď vošli Dudíkovi svadobníci do dvora, začali nezbedníci vyvádzať a podstrčili Števkovi „nevestu" zahalenú do bielej plachty. Ona Števka objímala, vyčítala, čo sľuboval. Števkovi svadobníci sa ho hneď zastali, a takúto neprijali. Keď Števkov družba priviedol nevestu Marku, všetko stíchlo, taká bola krásna. Bjeľe háby, na hlave krásny veňjec a fáťeľ.

„Milá dcéra, tu pred kresťanskými svedkami, pred všetkými povec áno, že kceš tu vedľa seba stojaceho Štefana Dudíka za svojho manžela."

Marka pobozkala mamičku a otcovi ruku. Rozlúčila sa so súrodencami a so staršími v rodine, a Števko tiež pobozkal otcovi ruku a matku na líca. Sprievod svadobný sa zoradil, Marku viedol k sobášu brat Janko. Marke hrali pesničku:

Teraz sa už svadobný sprievod pohol do obecného domu, a potom do kostola. Keď už vychádzali z kostola, hneď začala hudba hrať. Svadobníci sa rozdelili na dvoje. Jedni do Dudíkovej sále. a druhí do Kukučkovej. Nevesta, svatka s mužom a dve družičky aj Števko so starejším išli do Dudíkov. Po prvýkrát vstúpila Marka do Dudíkovho domu.

„Vitajte, deti moje. Vždy vás budem rada vidieť a želám vám dlhý a šťastný život."

Pán starejší zazvonil lyžicou o tanier, každý stíchol, postavil sa a pomodlil, a zaželal:

Po večeri sa starejší znova pomodlil. Nasledovala ofera (pre mladých manželov do ratolesti, pre kuchárky).

Prišla polnoc, zavitie nevesty do čepca. Vlasy sa pod čepiec upravili do kontíka a zachytili sa peknou ihličkou, ktorú kúpil ženích. Nevesta zase vyšila košeľu ženíchovi na polnoc.

Nevesta bola prezlečená za ženu. Vstúpila do sály. Niesla z praženého cukru jeleňa s jelenčokmi. Družba niesol radostník, veľký ako roztvorená kniha. Potom družba zavinšoval pred stolom pána starejšieho:

„Jak Noe v korábe chcel byť presvedčený, když ubehlo 147 dní. Zdaliž prestala povodeň a vypustil holubicu. Tak isto aj naša holubička milá, medzi nás ako mladá žena priletela. Doniesla ratolesť, pokoj, vernosť, lásku. K svojmu manželovi, žeby pri ňom stála. Aj svojím rodičom milým ku pomoci bola. My máme na ňu svézreňí. K ďalšímujej opatrení. Medzi sebou ju ako mladú ženu srdečňe vítame. Kedtento darík od ňej prijímame. Prijmite vďačňe pán starejší a dajťe zahraťgrošový."

Potom starejší rozkrájal radostník a rozlámali jeleňa z praženého cukru s orechmi.

Grošový tanec s mladou nevestou si zatancoval každý. Števko, ked sa už každý s mladou vytancoval, uchytil svoju mladú ženu a vyšli z kruhu. Starejší peniaze grošové z riečici, spolu s radostným odovzdal mladej žene. To isté sa udialo aj u Dudíkov, a toto boli prvé vyrobené peniaze. Svadba trvala do rána s tancom.

Na jednotlivých svadobných fotografiách sa odzrkadľuje dobové svadobné oblečenie mladomanželov. Postupne od krojového oblečenia nevesty prichádzajú vplyvy európskych módnych zvyklostí v svadobnom odievaní. Svadobné fotografie Pitvarošanov vo Francúzsku (Obr. 219). Mnohí Pitvarošania cestovali za prácou do sveta.

Kalendárne obyčaje

Pitvarošania si zvyky a obyčaje preniesli zo svojich domovov v Hornom Uhorsku. Dedili ich od svojich rodičov a zanechávali svojim potomkom. Slováci na Dolnej zemi udržiavali nielen nárečie, kroje, ale hlavne zvyky a obyčaje. Ľudové zvyky sa viazali na istý deň, počasie, ročné obdobie a sviatky. Pastieri, chovatelia zvierat a roľníci, si prispôsobovali svoj život spojený s prácou k danému počasiu a prírodným javom, nažívali podľa týchto zvykov a obyčají. Často verili aj na povery. Zvyky si verne zadržiavali a z pokolenia na pokolenie odovzdávali ako súčasť tradičného duchovného dedičstva.

Advent bol významným ročným obdobím a Vianoce, po našom Kračún, patrili k najväčším a najviac očakávaným sviatkom v roku. Prípravami sviatkov žila rodina aj dedina. Po ukončení jesenných prác zavládol pokoj a oddych. Upratal sa dom a vyzametal sa hospodársky dvor. Duchovné cítenie rodiny sa prejavilo aj tým, že bolo treba „upratať aj dušu". Ak boli pohnevané rodiny, pomerili sa a pýtali si vzájomne odpušteňia. Človek sa cítil pokojnejší a šťastnejší. Adventným stíšením po Mikulášovi a Lucii nastali prípravy na deň narodenia Krista Pána. Rodičia a starí rodičia robili radosť deťom. Zhotovovali im teplé zimné oblečenie a rôzne hračky z dreva, prútia, plátna, vlny a kožušín. Vianočný stromček, ak bol, tak bola skôr stálo zelená vianočná halúzka ozdobená staniolom a farebnými papiermi, orechmi zabalenými do staniolu. Nestálo zelená haluz bola zabalená do zeleného krepového papiera. Obľúbené boli pohyblivé mechanické hračky. Jednou z nich bol „vianočný vták". Vyrobil sa z vyfúknutého husacieho vajca. Do urobených dierok v celej škrupine sa napichalo perie, krídla, chvost. Rôzneho peria bolo dosť; jemného a vo vetre ľahko lietajúceho, chvost bol z pevnejšieho peria. Z cesta sa urobila hlava. Vták visel na nitke, zavesený na pohyblivej kotúľke. Kotúľka bola klincom prichytená na hrade, spravidla nad stolom v strede izby. Od kotúľky sa nitka tiahla k hornej časti dverí, o ktoré bola prichytená. Keď sa dvere otvorili, nitka sa preklzla a pretočila cez kotúľku, a vták zletel nad stôl, keď sa dvere zatvorili, nitku potiahli a vták vyletel naspäť k hrade. Podľa toho, ako rýchlo sa dvere otvárali, lietal aj vták. Deti s napätím čakali, kto otvorí dvere, aby vták lietal. Bolo v tom veľa zábavy, šantenia, hravosti a radosti z pohybu.

Štedrý deň na Pitvaroši sa volal Pôstny deň. K večeru sa ozýval spev detí: „Narodil sa Kristus Pán, radujme sa, veselme sa"... Vianočné jedlá sa pripravovali k tomuto dňu. Až potom, čo sa opatrili hospodárske zvieratá, zasadla rodina k štedrovečernému stolu. Rodina sa stíšila, spravidla s najstarším členom rodiny, do vianočnej modlitby. Na stole nikdy nechýbala kapustnica s klobásou - kyslá kapusta s klbá-sou a opekance s makom. Na pvostny deň sa mnohí ľudia pvosťili, ale po západe slnka bolo možné jesť všetko. Na stole boli pečené koláče - makové, orechové, tvarohové, lekvárové - ovocie, čerstvé aj sušené. Pod stolom bol uložený slamienok, v ňom pomiešané obilie a v obilí ovocie. Hrušky vydržali najdlhšie v jačmeni.

Polnočné spevy patrili mládeži. Z veže - túrňi kostola sa ozýval spev vianočných pesničiek. Po polnoci doznievali vianočné piesne pod oknami spríbuznených rodín a susedov. Spievali ich mladšie manželské páry v skupinkách. Prvý sviatok vianočný bol úzko rodinný. Nechodilo sa po návštevách. Návštevám patril druhý sviatok - Štefana. Vtedy sa konali po čase aj tanečné zábavy.

Kalendárne obyčaje, zvyky, pranostiky a porekadlá sú usporiadané do štyroch tematických častí:

Keď je na Nový rok suchá zima, bude hojná úroda. Keď na Nový rok sú zore červené, značí to, že bude slabý rok, 1. január. Keď je na Tri krále jasno, vydarí sa pšenica. Keď na Tri krále zo strechy kvapká alebo v koľaji od kolesa je voda zo snehu, bude bohatá úroda, 6. január. Keď na Vincenta svieti slnko, bude dobrá úroda, 22. január. Keď na Pavla vyjde medveď von z jaskyne a vidí, že je vonku zima, zostane vonku, vtedy bude pekné počasie. Ak je pekné počasie, vojde späť, lebo bude ešte zima. Keď je na Pavla sneh alebo vlhko, bude chlieb veľmi vážený - slabá úroda. Keď na Pavla svieti slnko, znamená to nádej na dobrú úrodu, 25. január. Keď je na Hromnice mnoho snehu, bude malá úroda. Veľa snehu - málo sena. Keď je na Hromnice veľká búrka, veselo pozerá sedliak cez okno, 2. február. Keď na Blažeja slnko hreje, budú pekné jariny, 3. február. Keď je na Romana jasno, bude žatva bohatá, 23. február. Ak je na Gregora prach, gazdom je to milé ako zlato, 12. marec. Keď je na Jozefa pekne, znamená to úrodný rok, 19. marec. Keď je na Máriu pred východom slnka nebo jasné, znamená to, že počas žatvy bude pekné počasie. Na deň Márie dážď, urodí sa veľa pšenice, 25. marec. Co do Juraja vypučí, to po Jurajovi vyschne. Čo do Juraja narastie, to po Jurajovi vyhynie. Keď na Juraja prší, bude ovos ako na kameni zasiaty, 24. apríl. Jasná, suchá, Kvetná nedeľa alebo Veľká noc dáva predzvesť mokrému roku. Keď na pôstny deň slnko svieti, má byť veľká úroda pšenice. Kedje na 1. mája mráz alebo zima, bude málo obilia.

Ak na 1. mája málo prší, pôda sa nerozmočí, a tak ani obilie dobre neporastie. Keď na 1. mája večer prší, môžeme dúfať, že bude úrodný rok. Ak na Vstúpenie prší, bude sňeťovitvo obilia, 9. máj. Keď na Jakuba-Filipa poprcháva, znamená to úrodný rok, 10. máj. Dážď na Pankráca je osožný poliam, 12. máj.

Keď sa zídu traja ľadoví muži: Pankrác, Servác, Bonifác (12.,13. a 14. máj), obyčajne býva mráz, ktorý úrodu spáli, preto gazdovia netrpezlivo očakávali, ako sa traja ľadoví muži zachovajú.

Na Urbana ešte nemožno odhadnúť, či bude dobrá alebo zlá úroda, 25. máj. Za mokré Turice budú pochmúrne Vianoce, 27. máj. Keď na Medarda prší, tak sa jačmeň nevysype z klasov, 8. jún. Jasno na Medarda - potešený roľník. Medardova kvapka 40 dní kvapká, 8. jún. Jasný deň na Petra-Pavla, prichádza úrody plný rok.

Na Petra-Pavla vyhynie sila žitnému koreňu, a potom vo dne v noci dozrieva zrno, 29. jún.

Ak prší na Prokopa, premokne niektorá kopa, 4. júl. Magdaléna obyčajne chodí pokropená, 22. júl. Ak je tri dni pred Jakubom pekne, bude to žitku prospešné, 25. júl. Anna chladná zrána, 26. júl. Bartolomej ovos láme, ak je ešte na poli, zmorí ho. Ak je na Bartolomeja pekný jasný deň, bude i pekná jeseň, 24. august. Keď na Michala hrmí, hojnosti bude na prídúci rok, 29. september. Na Šimona mrznú hrudy v poli, 30. október.

Keď na Martina prší, a potom hneď zamrzne, to škodí oziminám, a tak drahotu oznamuje, 11. november. Katarína na blate, Vianoce na ľade.

Ak je Katarína na ľade, Vianoce budú na blate, 25. november. Keď na Ondreja sneh padá, slabé budú žitá. Biely Ondrej snehový, znamená zlý rok, 30. november.

Od Lucie do Vianoc značili počasie, potom podľa toho vypočítali ročné počasie. 13. december.

Keď je na Štedrý deň jasno, bude dobrá úroda, ak je hmla, bude slabá úroda. Štedrý večer jasný je milý každému. Pán Boh dáva vína, požehná aj obilia. Keď je počas polnoci na Štedrý večer nebo jasné, bude dobrá úroda. Ak je zachmúrené, bude prázdna stodola. Keď je noc vianočná tmavá, bezmesačná, bude tma i v sýpke a obilnici (prázdno), 24. december.

Ak na Vianoce z odkvapov visia cencúle, to značí dobrý rok. Ak na Vianoce leje dážď, bude dobrá úroda. Vianoce jasné, stodoly tmavé (prázdne). Vianoce tmavé, stodoly jasné (plné). 25. december. Ak na Štefana sú slnečné lúče, bude drahota, 26. december.

Keď vo februári nemrzne, bude škodlivá jar, pretože na včasné teplo prídu neskoršie mrazy.

Matej ľady láme, ak ich nájde, a ak ich nenájde, tak ich narobí. Ak je február veľmi mierny, je jarný čas biedny. Silné severné vetry na konci februára, znamenajú úrodné leto. Keď je v zime inovať na stromoch i na tráve, zrno bude mať veľké klasy.

Keď je marec suchý, apríl bude mokrý, máj bude chladný a bude veľa pšenice.

Koľko týždňov pred Jurajom sa zelenie tráva, toľko týždňov pred Annou sa kosí.

Keď v apríli prší na raž, tak v máji prší na pšenicu a v júni na jačmeň.

Máj v poli háj! Máj v stodole raj! Máj zelený háj! Studený máj v stodole raj.

Keď kukučka pred Jánom kuká, bude veľmi dobrá a veľká úroda. Ak po Jáňe, bude slabá úroda.

Keď žitné zrno, ležiace na zemi v snopoch, akoby pukalo, znamená to dážď.

Ak lístie padá priamo pod strom a zostane pod ním ležať, bude nasledujúci rok úrodný

Ak je v decembri na nebi mliečna dráha biela, jasná, nasledovný rok bude bohatý.

- Na Nový rok, keď sa mladé dievča stretne s kominárom alebo ho uvidí, vtedy si chytí gombík na šatách, a takto hovorí: „Šťastie, šťastie pri mne buď a zlé ma opusť." To preto, aby jej celý život bol šťastný.

- Po Novom roku ak prvá zomrie žena, mak bude červivý. Ak zomrie prvý muž, maku bude hojná zdravá úroda.

- Na Nový rok o polnoci, aby vedeli dievčatá, či sa vydajú, z handier si narobia malé bábiky, zoberú so sebou hrach, a s týmto idú na hlavnú cestu. Tam sa o polnoci vyzlečú, zastanú si jedna k druhej chrbtom a počúvajú, ktorým smerom zakikirí-ka kohút. Každá sa pustí tým smerom, odkiaľ počuje kohúta kikiríkať a rozsype hrach, a hádže handrové bábiky. Potom sa oblečie v nádeji, že odtiaľ príde jej mládenec.

- Na Juraja za včas rána sa treba v zelenom jačmeni rosou umyť, ale tvár neutrieť, aby zrak bol stály.

- Ktoré dievča chce vedieť, kde sa vydá, nech na pôstny deň vyzametá izbu, smeti vezme na lopatku a počúva, odkiaľ psy štekajú, ktorým smerom počuje štekať psov, odtiaľ príde jej mládenec.

- Na Veľkú noc, keď zaznejú zvony, treba okolo domu zametať, aby sa pri dome nepridržiaval žiaden hmyz.

- Večer pred Luciou treba cesnakom napísať meno „Kazimír" na izbové dvere. Je to príkaz pre potkanov, myši a hmyz, aby sa pri dome nezdržiavali.

- Na Luciu zavčas rána, kým sú sliepky ešte v kurinci, treba ich poštuchať horúcim papekom a treba hovoriť: „Naše sliepky vždy neste a susedove nech len kotkodákajú." Takto sliepky celý rok dobre nesú.

- Na Luciu ihlou nie je dovolené šiť. Keď niekto šije, hydina v tom dome bude niesť málo vajec. Zašijú sa ím ...

-Na Luciu nie je dovolené zapriahnuť do voza, aby sa na ňom kolesá nekrútili, nekotúlali preto, aby sa domácich zvierat nechytila nijaká choroba, aby nemali zauzlenie čriev. Na voze je treba kolesá poviazať senom alebo pletenou gurtňou (popruh na nosenie alebo ťahanie ťažkých predmetov).

- Keď na Luciu príde do domu prvá žena a je v ňom krava na otelenie, tak to bude jalovica. Ak je dobrá dojnica, tak aj teľa to bude.

- Od Lucie do Vianoc je treba stoličku kresať, aby do Vianoc bola hotová. Potom na Štedrý večer treba s ňou ísť na krížne cesty, aby tam videli strigy lietať.

- Na lístok napíšu dievčatá 13 chlapčenských mien, a tieto lístočky pozahýbajú. Potom od Lucie do Štedrého večera každý deň odhodia jeden lístok a spália. Trinásty lístok si ponechajú, prečítajú, aké meno zostalo s tou nádejou, že tak sa bude volať mládenec toho dievčaťa.

- Na Štedrý večer bol zvyk spievať pod oblokom. Ak skorej spievali chlapci ako dievčatá, tak tí prinesú zdravie do domu. Ak prídu skorej dievčatá, tie prinesú chorobu.

- Na Štedrý večer dievčatá na vydaj idú počúvať pod okná tam, kde majú chlapcov na ženenie. Ak počujú: „Dones sem! Pod'sem!" to znamená pre mladé dievča sobáš. Akpočuje: „Nechaj to! Choď odtiaľto!", taksa dievča ešte nevydá.

- Kto na Štedrý večer prekrojí jablko celkom na polovicu, a ak sa prekrojí aj semeno, znamená to smrť toho, kto ho prekrojil. Keď semeno ostane neprekrojené, ostane ďalej žiť.

- Na Štedrý večer, keď sa ide do kostola, tak si muž aj žena oblečú naopak spodnú bielizeň, aby videli, ktorá je bosorka.

- Na Štedrý večer do slamienka pomiešajú devätoraké obilie a položia pod stôl. Na druhý deň hydinu tým obilím chovajú a všetko sa bude dobre množiť.

- Od Štedrého večera do Troch kráľov pod stolom držia kukuricu pomiešanú s jačmeňom v malom slamienku. Potom tým chovajú hydinu, aby pri dome bolo dosť všetkého.

- Šiť ihlou, krájať nožom a strihať nožnicami sa nesmie na Mláďatká. Keď sa toto dodrží, na tele sa nebude nič vyhadzovať, nikomu sa nestane nijaké zranenie, napríklad lišaj. Ak sa náhodou aj niečo stane, rýchlo sa to zahojí. Túto ranu potom možno vyliečiť tak, že na Juraja treba chytiť zelenú žabku, zabiť a usušiť, pomlieť, k tomu dať kolomaž zfúrikoviho kolesa - (fúrik - vozík s jedným kolieskom), a týmto treba ranu mastiť a pritom hovoriť čísla od 1 po 9 a späť, a na konci povedať: „Prebehla červená myš, aby z toho nebolo nič." Takto sa rana skoro zahojí.

- Po Vianociach, na Tomáša, dievčatá na vydaj potrasú ploty, upletené z ciroku alebo lyka (vláknitá časť medzi kôrou a drevom používa sa na viazanie v záhradníctve), a takto si hovoria: „Plotík, ploťík, trasiem ťa, svätý Tomáš, prosím ťa, aby si mi dal vedieť, s kým ja budem pri sobáši stáť." Potom si ľahne spať, a ak sa jej prisní mládenec, znamená to, že za toho sa vydá a bude jej manželom.

- Keď zapálená zápalka na kuse zhorí, treba otočiť a držať zhorený koniec, kým celá nezhorí. Keď zhorí, tak popol spadne na niektorú stranu. Na ktorú stranu spadne, odtiaľ príde mládenec alebo dievka.

- Na ulici musia visieť cencúle dlhé aspoň 50 cm, keď po prvýkrát je tam vidieť chlapca a v dome majú statok na otelenie alebo oprasenie, tak budú mať viacej samcov, a ak je možné skorej vidieť dievča, tak budú mať viacej samičiek.

- Keď pod sliepku nasádzajú vajcia, žena ich nesie v mužskom kabáte, aby bolo viacej kohútikov, lebo tieto sú väčšie ako sliepky.

- Keď malé dieťatko nevie zaspať, vtedy je potrebné zobrať zem spod deviatich prahov, túto zviazať do malej handričky a položiť do vody na kúpanie. Keď sa dieťatko v tejto vode okúpe, isto bude dobre spať.

- Keď išiel gazda predať domáci statok na trh, aby ten neprišiel naspäť, doma ostávajúci príbuzní hádzali hrudy do voza, aby bolo toľko kupcov, koľko hrúd domáci nahádzali do voza. Takto potom vždy bol dobrý trh.

- Keď niekto išiel na súd, a ak sa stretol so ženou, ktorá mala prázdne nádoby, tak ten súd prehral.

- Keď kravu vyhnali po prvýkrát pred pastiera, bolo zvykom, že na prah položili domáci záprdok, a keď sa krava vracala a stupila naň, tak ju bosorky nechali, ale ak nestupila na ten záprdok, tak pri dojení položili nožík ostrím hore do žochtá-ra a mlieko dojili naň. Takto mlieko nebolo porobené od bosorky.

- Bývalo zvykom, že kravy na pasienku sa pásli pred kraviarom. Keď v máji vyhnali statok prvýkrát, tak odrezali krajec chleba a tri struky cesnaku doň strčili. Chlieb posolili, a keď kravu vyháňali, dali jej ho zožrať, aby ju bosorky na pastvisku ne-podojili. Keď prišla krava domov, tak pri dojení položili nožík ostrím hore do žochtára a mlieko dojili naň, aby bosorky nemali silu zničiť jej mlieko.

- Keď ide človek po ulici a vidí, že z múriku skočí na zem mačka, to nešťastie znamená pre každého.

- Keď človek stretne zavčas rána farára, kam sa vybral, tam šťastie bude mať.

- V pondelok ráno nechcieť stretnúť na ulici ženu ani farára, lebo v ten deň ho obíde šťastie (Bernula 2000).

- Keď sa človek stretne s kominárom, nech si na svojich šatách chytí gombík. Tak bude mať šťastie.

- Na Štedrý večer, pokým nevidieť svetlie, je dovolené jesť strukoviny, aby na čele neboli pupáky.

Na Štedrý večer jedia domáci jablká a hovoria: „S Pánom Kristom". Nikde v dome nie je dovolené svietiť, aby statok neoslepol.

- „Od Lucie do Štedrého večera som večeral jablko." Zahryzne každý do jedného jablka, ktoré si poznačil, a všetci ich hodia do studne. Po sviatkoch jablká zo studne vyberú. Komu jablko začalo hniť, toho choroba alebo smrť nájde, a jablko, ktorého ostalo zdravé, ten bude celý rok zdravý.

- Na pôstny deň nie je dovolené sliepku rezať nožíkom, iba sekerou. Sliepku treba položiť na kuchynský prah tak, aby keď jej odseknú hlavu, vyletela na dvor a telo ostalo vo vnútri. Ak takto sliepku zarežú, v celom roku budú mať šťastie a v dome bude veľa hydiny. Sliepku uvaria a na prvý sviatočný deň zjedia, tak počas celého roku budú zdraví.

- Dievča na vydaj na Štedrý večer, aké jedlo nájde v dome, z každého troška zoberie a položí do okna. Mládenci, ktorí sa chcú ženiť, si to obzrú, a kde nájdu v dome položené jedlo, vedia, že v tom dome je dievča na vydaj.

- Na Štedrý večer po večeri treba všetky omrvinky a kúsky zaniesť, a toto na druhý deň v záhrade pod stromy treba porozsýpať. Takto stromy prinesú dobrú a bohatú úrodu.

- Na Silvestra, na starý rok, treba ťahať rejteša (štrúdľa), aby sa urodili dlhé konope.

- Kto má na očiach vlčiu tmu, nech si zaobstará teľaciu pečienku, ktorá sa nesmie odvážiť a musí sa zjesť surová. Takto potom z očí odíde vlčia tma, slepota.

Zvyky a obyčaje zbieral Pavel Komoly. V priebehu 20-tich rokov oslovoval a nazhromaždil od rodákov v pokročilom veku bohatstvo obyčají a zvykov. Vďaka tomu, že zozbierané zapisoval, bol to zdroj, z ktorého bolo možné čerpať.

Ľudové liečiteľstvo

Mnoho ľudí na Dolnej zemi žilo na rozptýlených sálašoch či obciach, vzdialených od väčších centier osídlenia. Vzdialenosti boli veľké a cesty, najmä za daždivého počasia a krátko po ňom, boli na drevených vozoch ťažko prechodné, až nepre-chodné. Ľudia boli pri ochorení alebo poranení odkázaní sami na seba, na rodinu, na blízkych susedov a ľudových liečiteľov. Na dobový postoj k chorobám mala vplyv aj náboženská výchova. „Čo Búh činí, vše dobré jest" alebo „Pán Boh dal, Pán Boh vzal. Buďpochváleno jméno jeho", ale aj „Pomáhaj si človeče, aj Pán Boh tí pomvože". Ľudia si pomáhali, ako vedeli. Ľudové liečiteľstvo na Pitvaroši a okolí bolo založené na prírodných zdrojoch, prípadne na ľudových poverách, ktoré dodávali liečiteľstvu tajomný, magický ráz. Možno v určitých prípadoch viedli k autosugescii alebo povzbudili autoimunitu a človek sa vyliečil.

V mnohých prípadoch nepoznané a zanedbané príčinné súvislosti pri ochorení viedli k úmrtiu, pričom odborná lekárska pomoc mohla život zachrániť. Deti umierali na záškrt, dospelí po poranení na otravu krvi (tetanus), aj na iné choroby, pri ktorých lekárska veda už v minulom storočí poznala spôsob liečby. Pri výbere a usporiadaní chorôb a ľudových liečebných postupov vychádzame z práce pit-varošského rodáka Pavla Komolya (Kochana): Ľudové liečenie ľudí a domácich zvierat. Autor dlhšiu dobu získaval informácie od ľudí, ktorí žili na Pitvaroši alebo na Alberté (Csanádalberti). Je zaujímavé, že spomedzi dvanásť uvedených informátorov bolo desať takých, ktorí sa presídlili v roku 1947 na Slovensko a z nich piati boli zo Sládkovičova.

Pri podrobnejšom rozbore autorovho príspevku možno usúdiť, aké boli najčastejšie choroby a poranenia, ktorým bolo treba čeliť, a aké liečebné prostriedky a postupy sa pri tom používali. Mnohé choroby a poranenia vznikli následkom spôsobu života, bývania, stravovania, práce a často aj chudoby. Chýbali peniaze na zaplatenie lekárskej starostlivosti.

Časté boli choroby z prechladnutia a s ním spojené zápalové ochorenia. Keď človeka trápil kašeľ, odporúčal sa nadrobno posekaný chren (chren dedinský-Armoracia rusticana) s troškou práškového cukru a vinným octom, z ktorého sa pripravila kašovitá zmes. Mala sa udržovať na chladnom mieste a každé ráno nalačno, a večer pred spaním sa mala užívať po jednej kávovej lyžičke. Proti kašlú sa používal čaj zo sušených listov repíka.

- Proti kašlú, nechutí a kĺbovým chorobám sa odporúčal čaj z materinej dúšky.

- Proti kašlú sa žuvalo sladkvo drevko - korenčok (sladké drievko - Glycyrrhiza glab-ra), rastlina má sladký podzemok. Používala sa aj na výrobu pelendreku - peľen-dríku.

- Pri prechladnutí a kašli sa popíjal teplý lipový čaj - teja z ľipoviho kvetu.

- Pri silnom kašli sa roztopil cukor, do ktorého sa pridali strúčky cesnaku a po vychladnutí sa jedol.

K pomerne častým zdravotným problémom patrili vredy - hnisavé povrchové infekcie - ako následok poranení.

Pavel Komoly si takto zaspomínal: „Za detstva na dvore bosý porezal som si nohu ostrým sklom. Ňaňička Dorotovičová, pitvarošská obyvateľka, priložila na moju ranu na drobno nakrájaný myší chvost („myšací chvosťik") a potom mi ju zaviazala..." Dobre urobila. Rebríček obyčajný (myšací chvosťik), Achillea mil-lefolium zastavuje krvácanie, má hojivé účinky na povrchové rany, pôsobí proti zápalom, okrem toho sa používa aj na choroby vnútorných orgánov. Uvádzajú to príručky o liečivých rastlinách.

- Na hnisavé rany sa prikladal bazový list. Baza čierna Sambucus nigra má široké použitie v ľudovom liečiteľstve. Najčastejšie sa používajú kvety a plody, prípadne kôra. Listy sa používajú pri kožných ochoreniach.

- Na vredy nachádzajúce sa na ľudskom tele prikladali list skorocelu („kolocier"). Skorocel kopijovitý Plantago lanceolata je univerzálnym prostriedkom na vnútorné aj vonkajšie použitie. Obklady z čerstvých listov sa prikladajú na ťažko sa hojace rany a na mokvavé lišaje.

- Keďhnisal prst - zbierav sa prst v lete naň priviazali surovú paradajku alebo surovú cibuľu, prípadne list skorocelu.

- Keď mal niekto vred, na pahrebe sa upiekla cibuľa v celosti a jej mäkké listy sa priložili na vred, a zaviazali. Pečená cibuľa vytiahla hnis.

- Zaujímavé je, ako sa deti zbavovali kožného ochorenia, ktoré sa volá svrab. Ponpečení chleba posadili dieťa na dosku. V teplej peci sa dieťa dobre vypotilo a ponuložení do postieľky sa svrab postupne stratil. Takéto originálne „saunovanie", akási termoterapia nie je uvedená v parazitologickej literatúre. Sú v nej odporúčané rôzne náterové prípravky, ktoré sa vtierajú do kože a dôsledná sterilizácia a hygiena. Ochorenie kože spôsobuje roztoč, svrabovec kožný - Sarcoptes scabiei. Svrabovec je mikroskopických rozmerov. Samička je väčšia ako samček a robí v pokožke niekoľko milimetrov dlhé chodbičky, do ktorých kladie vajíčka. Dospelé jedince sú schopné rýchleho pohybu, čo umožňuje priamy prenos z človeka na človeka a zachytenie sa na jemných častiach kože (medzi prstami a inde). Roztoč sa živí tkanivovým mokom a vylučuje jedovaté látky, ktoré spôsobujú lokálne zápaly, čo sa prejavuje svrbiacimi vyrážkami.

- V jeseni proti hnačke sa podávali plody dule - voňiace jablká (dula - Cydonia ob-longa).

- Stopky a bobule červeného hrozna obsahujú sťahujúce látky, preto sa proti hnačke píjavalo prevarené červené víno so škoricou.

Reuma so svojimi sezónnymi bolesťami, lámaním v klboch a krížoch, patrila k nezriedkavým ochoreniam. Na utíšenie bolesti sa na časť tela postihnutú reumou priviazalo vrecúško s nastrúhaným koreňom chrenu. Chren dedinský Armora-cia rusticana na koži spôsobuje lokálne prekrvenie, čím znižuje vnímanie bolesti a urýchľuje liečbu. Niekedy sa pridáva do prekrvujúcich a dezinfekčných kúpeľov.

- Proti dýchavičnosti - záduchu sa vo dvoch litroch vody uvaril cesnak, cibuľa, bobkový list, rumanček kamilkový - marmančok (Matricaria recutita syn. Mat-ricaria chamomilla), vesnovka obyčajná, kašička (Cardaria draa), bazový kvet (Sambucus nigra), kostihoj lekársky (Symphytum officinale) a sladké drievko (Glycyrrhiza glabra), čaj sa precedil a podľa potreby pil.

- Žalúdočné bolesti sa liečili petržlenovou vňaťou. Vňať sa uvarila a v teplom stave sa priložila na žalúdok.

Povery a rôzne zariekania vyjadrovali skôr želanie postihnutého, ako overený liečebný postup.

-Jedna zariekanka hovorí: Keďbolesť udrie do krížov, treba trikrát sekerou zatnúť do prahu a odriekať: „ Ujďi, ujďi, úsaďisko, zabije ťa sekerisko!"

- Keď mal niekto bradavicu, kurie oko, keď večer prvýkrát uvidel nový mesiac, mal si ju spakruky poutierať a trikrát odrieknuť: „Čo vidím, nak rasťie, čo stieram nak kape!"

- V prípade uhryznutia psom sa z jeho srsti spálil chumáč a popolom sa posypala rana.

- Zariekaním sa malo odstrániť aj materské znamienko či bradavica. Zariekajúci mal postihnuté miesto hladkať prstami v smere hodinových ručičiek a odriekať:

„ Ňeska takvo ako číčer, zajtra takvo ako ľanča, napozajtra ako mak, žebi ňebou aňi znak!"

Do akej miery pomohli? Ako boli účinné? Mnohé zdravotné problémy vie organizmus postupne zvládnuť aj sám.

Dnešné moderné zdravotníctvo venuje pozornosť liečebným účinkom látok z prírodných zdrojov. Mnohé sa využívajú v modernej kozmetike. Postupne sa kladie dôraz na zdravotnú prevenciu, zdravú životosprávu, pestrú výživu a na potravinové zdroje rastlinného pôvodu.

Ľudová slovesnosť

Výrazným prejavom ľudovej slovesnosti sú rozprávky - hádke. Vďaka gemerskému rodákovi Pavlovi Dobšinskému a jeho Prostonárodným slovenským povestiam sú pomerne známe na celom Slovensku, a aj mnohým Slovákom v zahraničí.

Vybrali sme takú rozprávku - hádku, ktorá sa rozprávala na Pitvaroši aj v okolí, a nenachádza sa v Dobšinského zbierkach rozprávok. Je to nemecká rozprávka bratov Grimmovcov Snehulienka a sedem trpaslíkov. Zaujímavé je porovnanie slovenského prekladu z nemeckého jazyka s podobou rozprávky v nárečí na Pitvaroši. Okrem nárečových prvkov sa v nej výrazne prejavuje jazyková hovorovosť a intenzívnejší prirodzený vývoj hovorovej reči oproti písaným prejavom. Pozoruhodný je vplyv slovakizovanej reči Kralickej Biblie, ktorej slová a skupiny slov nadnášali hovorený prejav do vznešenejších polôh rozprávania. Ktohovie ako sa rozprávka dostala na Pitvaroš?

Bola raz jedna kráľovná, a tej sa narodila dcérka. Pleť mala bielu ako sneh, pery červené ako krv a vlasy čierne ako ebenové drevo. Preto ju nazvali Snehulienka. Ale kráľovná zomrela, a po roku sa kráľ druhýkrát oženil. Nová kráľovná bola krásna, ale pyšná a namyslená. Nezniesla, aby ju niekto prevýšil v kráse. Mala čarovné zrkadlo, ktorého sa každý deň spytovala: „Zrkadlo, zrkadlo, povedz mi, ktože je najkrajší na zemi?" A zrkadlo odpovedalo: „Vy, pani kráľovná, vy ste najkrajšia na zemi." Snehulienka rástla a bola deň čo deň krajšia. Jedného dňa zrkadlo kráľovnej odvetilo: „Krásna ste, kráľovná, ako pekný deň, ale Snehulienka je krajšia predsa len."

Kráľovná zavolala svojho poľovníka a prikázala mu, aby Snehulienku zabil. Poľovník sa však nad dievčinou zľutoval a nechal ju utiecť. Snehulienka dlho blúdila po lese, až napokon prišla k maličkému domčeku a vošla dnu, že si trochu odpočinie. V izbičke stál prestretý stolček, a pretože Snehulienka bola hladná, odjedla kúsok jedla zo siedmich tanierikov a odpila trošku nápoja zo všetkých siedmich pohárikov, lebo nechcela pojesť všetko len z jedného. Bola veľmi ustatá, a tak si po večeri ľahla do jednej zo siedmich postieľok a čoskoro zaspala. Večer sa vrátili domov z práce páni toho domčeka, siedmi trpaslíci, a našli spiacu Snehulienku. Keď im vyrozprávala, čo sa jej prihodilo, dovolili jej zostať u nich.

Zlá kráľovná si myslela, že je Snehulienka mŕtva a znovu sa spytovala svojho zrkadla, či je najkrajšia na zemi. A zrkadlo odvetilo: „Krásna ste, kráľovná, krásna ako sen, ale Snehulienka za horami, za dolami, čo býva s trpaslíkmi siedmimi, je oveľa krajšia predsa len." Kráľovná vedela, že ju poľovník podviedol. Preobliekla sa za obyčajnú ženičku, vybrala sa k domčeku trpaslíkov a predala Snehulienke krásnu šnurovačku. Tak tuho ju ňou stiahla, že Snehulienka sa nemohla nadýchnuť a odpadla ako mŕtva. Ako sa len trpaslíci naľakali, keď prišli domov! Rýchlo šnurovačku prerezali, Snehulienka sa čoskoro prebrala a porozprávala im, čo sa stalo.

Kráľovná sa od zrkadla dozvedela, že Snehulienka nezomrela. Potom sa preobliekla za celkom inú ženičku, zobrala jedovatý hrebeň a vybrala sa k domčeku trpaslíkov. Snehulienke sa hrebeň tak zapáčil, že ho kúpila a nechala si ho hneď zastoknúť do vlasov. Nato stratila vedomie a padla na zem. Trpaslíci sa našťastie onedlho vrátili domov, vybrali Snehulienke z vlasov jedovatý hrebeň a ona sa znovu prebrala.

Čarovné zrkadlo kráľovnej znovu prezradilo, že Snehulienka ožila. Kráľovná sa len triasla od zlosti. Dňom i nocou rozmýšľala, ako by ju mohla zmámiť. Nakoniec otrávila polovičku pekného jabĺčka, preobliekla sa za sedliačku a prišla k domčeku trpaslíkov. „Pekné jabĺčka na predaj!" volala. Ale Snehulienka už nikomu neverila a nechcela od nej nič kúpiť. A starena vraví: „Nuž čo, tak ti teda jedno jabĺčko darujem!" a podala Snehulienke otrávené jabĺčko. Vyzeralo tak lákavo, že Snehulienka zabudla na opatrnosť a odhryzla si z neho. No len čo mala kúsok jablka v ústach, padla mŕtva na zem. Kráľovná prišla domov a čarovné zrkadlo jej konečne povedalo: „Pani kráľovná, vy ste najkrajšia na zemi."

Trpaslíci sa vrátili domov a uvideli Snehulienku ležať na zemi. Márne sa ju usilovali oživiť, nič nepomáhalo. Snehulienka bola načisto mŕtva. Položili ju na máry a oplakávali tri dni, a tri noci. Potom ju chceli pochovať, ale Snehulienka vyzerala taká pekná a svieža, akoby ani mŕtva nebola. Trpaslíci urobili sklenenú truhlu a uložili ju do nej.

Jedného dňa išiel cez les kráľovič na koni. Uvidel Snehulienku v truhle a prosil trpaslíkov: „Podarujte mi ju. Nemôžem viac žiť, ak Snehulienku každý deň neuvidím." Trpaslíci sa nad ním zľutovali a truhlu so Snehulienkou mu darovali. Ako sluhovia niesli truhlu, jeden sa potkol a kúsok otráveného jablka vyletel Snehulienke z hrdla. O chvíľku otvorila oči a spýtala sa: „Kde som to?" „Si tu so mnou," odvetil kráľovič a porozprával jej, čo sa s ňou stalo. Snehulienke sa kráľovič zapáčil a išla s ním na jeho zámok. Tam čoskoro vystrojili slávnu svadbu a pozvali na ňu aj zlú macochu. Keď vošla do sály a spoznala Snehulienku, tak sa naľakala, že na mieste umrela.

Bou raz edon kráľ, a ten mau malvo djovčatko, kervo pre jej ako sňah biele líčka volali Snáženka. Kráľovná chorľavela, až napokon zomrela. Kráľ sa po čase znova ožeňiv, jeho druhá žena bola veľmi pekná, ale aj veľmi planá. Mala zázračno zrkadlo, a toho sa spytovala: „Zrkadľievko na stene, povedz že mi, kto je krajší než ja, v celej tejto krajine?" „Brunhilda, ty kráľovná, si najkrajšia, nikto sa Ti krásou nevyrovná." Tak to šlo volakelko rokov. Snáženka riasla do kráse, až krásou zaclonila kráľovnú. Keď sa tá raz spýtala svojho zrkadľievka, kto je najkrajší v celej krajine, zrkadľievko jej odpoviedalo: „Brunhilda, dosť si pekná, dosť si krásna, aj si v celom svete vzácna, ale tvojho pána cérenka, ménem Snáženka, ešte raz ťa krásou prevyšuje."

Kráľovná sa veľmi nahnevala a prikázala horárovi, žeby tašov so Snáženkou do hore, a tam ju zmárňiv. Ten s ňou odišou, ale že ju šanovau, odviedou ju v hore k eni-mu domčoku, a tam ju nahau. Hádam voľáko prežije. Bola lačná aj vystáta. Zíde do pitvora, a tam bolo sedem malých tanierikov na stole. Z každyho trocha odjedla. Bolo to dobrvo várivo. Potom sa pobrala do chiži. Tam bolo sedem malých postelí, ena menšia ako druhá. Každú vyprobovala, a nakoniec sa uložila do tej najmenšej. Ako tak spí, naraz sa vrátia obyvatelia domčoka. Boli to siedmi piťimužíci. Edon z nich vraví: „Voľakto mi odjedou z taniera." „Aj mne, aj mne!" kričali druhí. Nuž dojedli, čo im ostálo, a pobrali sa po ťažkej robote spať. Ale aj postieľke im voľakto rozmetav. „Aha, pozrite, v mojej posteli voľakto spí," pošopkau najmenší z nich. „Akvo uťešenvo d'jovčaje to." A Snáženka sa zobudila. Bola naradovaná, že nebude v domčoku sama. Aj piťimužíci sa jej radovali, lebo bola k nim veľmi dobrá. Chystala im jedenia a riadila domčok, kým boli piťimužíci v robote v bani.

Keď sa horár vráťiv z hore, kráľovná sa potešila, že prišov sám. Ale zato sa predsa len zrkadľievka spýtala, že kto je najkrajší v celej krajine. To jej odpoviedalo: „Brunhilda, dosť si pekná, dosť si krásna, aj si v celom svete vzácna, ale tvojho pána cérenka, ménem Snáženka, ešte raz ťa krásou prevyšuje." Kráľovná sa naje-dovala a vypytovala sa horára, de nahav Snáženku. Naveľa, naveľa jej to povjedau. V hneve si vyhútala takvoto. Preobliekla sa za starú ženu. Do košíka si dala šakovakie čačke a vybrala sa do hore za Snáženkou. Zaklopala na dvere domčoka apoviedala: „Otvorže mi, djovčička, mám šakovakie stuhľe a hrebenčoke pre Teba. Na istvo sa Ti budu páčiť." Snáženka, nič nevediac, otvorila. Stariga jej zatisla edon hrebenčok do vlasov a Snáženka spadla na zem ako mŕtva. Stariga rezno odišla z domčoka.

Keď sa vrátili piťimužíci z robote domov, videli Snáženku ležať na zemi. Veľmi sa preľakli. Chodili doukola okolo nej a nemohli jej pomôcť. Keď v tom edon zbadav na nej hrebenčok. Vybrali jej ho z vlasov a ona sa hneď zobudila. „Oj, či som len zaveľa spala." Pitimužíci sa jej veľmi radovali. Kráľovná sa vrátila spokojná domov. Ale za voľáky čas jej to predsa len nedalo a znovu sa spýtala zrkadlievka: „Zrkadlievko na stene, povedz že mi, kto je krajší než ja v celej tejto krajine?" „Brunhilda, dosť si pekná, dosť si krásna, aj si v celom svete vzácna, ale tvojho pána cérenka, ménem Snáženka, ešte raz ťa krásou prevyšuje." Kráľovná sa veľmi najedovala. Preobliekla sa za starú ženu. Do košíka si dala šakovakie čačke a šňurovačke a vybrala sa do hore za Snáženkou. Zaklopala na dvere domčoka apoviedala: „Otvorže mi, d'jovčička, mám šakovakie šňurovačke pre Teba. Na istvo sa ti bude voláka páčiť." Snáženka, nič nevediac, otvorila. Stariga jej zatiahla šhurovačku tak, že Snáženka spadla na zem ako mŕtva. Stariga friško odišla z domčoka.

Keď sa vrátili pitimužíci z robote domov, videli Snáženku ležať na zemi. Veľmi sa preľakli. Chodili doukola okolo nej a nemohli jej pomôcť. Keď v tom edon zbadav na nej šňurovačku. Hneď jej ju rozviazali a ona sa hneď zobudila. „Oj, či som len zaveľa spala." Pitimužíci sa jej veľmi radovali. Kráľovná sa vrátila spokojná domov. Ale za voľáky čas jej to predsa len nedalo a znovu sa spýtala zrkadlievka: „Zrkadľievko na stene, povedz že mi, kto je krajší než ja v celej tejto krajine?" „Brunhilda, dosť si pekná, dosť si krásna, aj si v celom svete vzácna, ale tvojho pána cérenka, ménem Snáženka, ešte raz ťa krásou prevyšuje." Kráľovná sa veľmi napajedila. Preobliekla sa za kofu. Do košíka si dala jablká. Zobrala jablko, ktoré malo červenú aj žltú farbu. Do červenej napustila jed a položila ho do košíka k ostatným jablkám. Tak sa vybrala do hore za Snáženkou. Zaklopala na dvere domčoka a vraví: „Djovčička, d'jovčička, otvorže mi, otvor. Mám krásne jabĺčka pre teba." Snáženka ňekcela otvoriť, ale kofa jej aspon cez oblok podala jablko. Ona zahryzla do červenej čiasky a spadla na zem.

Keď sa pitimužíci vrátili domov, zas ju len videli na zemi ležať. Seci plakali, nevedeli, čo si s ňou majúupočnút. Uložili ju do sklenenej truhle a vyložili tavo do zahrade. Raz išov stade edon princ na koni. Uviďev v zahrade truhlu a v nej krásno d'jovča. Zosadov z koňa a spýtau sa, čo sa stalo. Pitimužíci mu rozpovjedali, čo vedeli. Princovi sa Snáženka veľmi páčila, nuž ako-ňi, ako-ta, chceu ju aspon boskať Vezov vrchnák z truhle a nadvihol Snáženku, žeby ju mohov boskai. Len čo tak urobiv, kus jablka jej vyľeťev z úst a Snáženka. bola zas živá, a zdravá. Seci sa tomu veľmi zaradovali. Princ ju už ňedau nikomu. Raz sa Snáženka vybrala s princom pozrieť svojho otca. Ten sa jej veľmi poťešiv. Už ani ňeveriv, že je ešte živá. Šecko mu vyrozprávala, čo sa stálo. Kráľ dau kráľovnú potrestať a Snáženka s princom žili šťasňe, a žiju aj ňeska, ak nepomreli.

Zo známych Dobšinského rozprávok sme vybrali Tri holúbky. Tri holupke takto nejako ju počúval môj otec od mojej prababky Márii, rodenej Kukučkovej (1886).

Bola raz ena sirota. Matka jej zomrela. Ďjovčatko bolo peknvo, dobrvo, keľavnvo a do robote súco. Ako to už býva, otec sa po čase znova ožeňiv. Zav si dovicu, kerá mala svoju ďjovku v rovnakých rokach, ale tá nebola taká dobrá. Mať si svoju dcéru vychvaľovala a od robote ochraňovala. Sirota misela robiť ňi len okolo domu a gazdovstva, ale aj macochu a jej ďjovku obsluhovať. Aj tak bolo zle - ňi dobre na ňu. Ani pri stole s ňima nejedávala. Aj keď mala otrhanje háby, aj tak bola sto ráz krajšia ako macochina djovka.

Raz sa otec vybrav do jarmoku. Macocha vraví: „Mojej d'jovky načim kúpiť cipeľke, hodbabnú sukňu, mašľičke," a bohvie ešte čo mu navravela. Potom sa obráťiv k svojmu djovčaťu, že čo má jej kúpiť. Macocha ich zahriakla, že jej je nič ňenačim. Otec sa predsa len ešte raz spýtav, že čo jej má doniesť. Tak povjedala, že ak sa o voľačo potkne, nak to donesie.

Otec na jarmoku nakúpiv ďekeďečo, len svojej d'jovky nič ňekúpiv. Aj ho to trápilo. Ako tak išov, popri ceste riasľi oreche. Ako sa takpotkov, tri oreche spadli pred neho. Zišlo mu na rozum, že toto donesie svojej dcére. Keď doma šecko rozdau, največmi sa radovala orieškom jeho djovka.

V nedeľu rano, keď šecko okolo domu porobila, začala sa chystať do kostola. Macocha do nej. Ty taká a taká, či ňemaš čo doma robiť? Doniesla z komore slamjenok, v kerom bola pomiešaná ľanča s číčerom. Tu máš! Toto popreberaj, kym prídeme z kostola.

Vzdychajúc a plačúc, pustila sa do preberania a vraví pre seba: „Ach, mamička moja, čo si ma račej ňezala so sebou, tam by mi bolo lepšie" Vo vačku jej zaštrkocu tri orješke, vyberie ich a položí pred seba. Vtom voľačo zaklope na obločok. Pozrie sa a vidí, ako tri holupke klopkaju na obločok. Otvorí ho a holupke sa spytuju, čo to robí. Keď im to rozpovjedala, tak edon holúbok pišťokom otvoriv škrupinu a vybrav z nej hodbabnje háby biele ako sňah. Obleč sa a choj pekne do kostola. My zaijau šecko popreberáme. Ale merkuj, keď kňaz povie amen, nečakaj, ale hab sa domov preobliecť. Pekne oblečená tašla do kostola. Sadla si na prázno mesto. Šeci sa za ňou obzerali, aj sám kráľovič. Páčila sa mu. Ona sa skrúšene modlila a počúvala kázeň.

Keď kňaz povjedau amen, potichu sa vytratila z kostola a habala sa domov. Hod-babnie háby odložila do orechovej škrupiňe. Keď prišla macocha a videla, že číčer a lanča sa prebratie, nemohla nič povjedať. Ale nakoniec sa aj tak zadrapila. „Ach, ty ena, keby si bola súca do kostola, bola by si videla peknvo djovča" „Veď ja som ho videla prechádzať pri zrube, ked som bola na vodu" Macocha prikázala mužovi, žeby zrub odpratav. Muž, chudár, zrub hneď odpratav, žeby bou pokoj v dome. Kráľovič sa hneďpo kostole dobadúvau, že de sa tá krásna d'jovka podela? Ľudia mu vraveli, že tam voľad'e zišla, d'e je ten pekný zrub okolo stuňi. Kráľovič hľadau z don do domu, ale ked zrub ňenašov, ňenašov ani peknvo djovča.

Aj na druhú nedeľu kcela tajsť do kostola, ale macocha jej dala za misku maku pomiešanú s prosom, žeby ich oddelila.

Plačúc nad svojou biedou, pustila sa do preberania a vraví pre seba: „Ach, mamička moja, čo si len počňem" V tom zaklopu na obločok tri holupke. Pustila ich tanú. Edon holúbokpišťokom otvoriv orechovú škrupinu a vybrau z nej striebornje háby. „Obleč sa a choj pekne do kostola. My zaťjau šecko popreberáme. Ale merkuj, keď kňaz povie amen, nečakaj, ale hab sa domov preobliecť." Pekne oblečená bola ako hviezdička, a tak tašla do kostola. Sadla si na preňvo mesto. Šeci sa za ňou obzerali, aj sám kráľovič ňemohou z nej oka spustiť. Ona sa skrúšene modlila a počúvala kázeň. Keď kňaz povjedau amen, potichu sa vytratila z kostola a habala sa domov. Strje-bornje háby odložila do orechovej škrupiňe. Keď prišla macocha a videla, že mak a proso sa prebratie, nemohla nič povjedať. Ale nakoniec sa aj tak do nej pustila. „Ach, ty ena, keby si bola súca do kostola, bola by si videla peknvo djovča." „Veď ja som ho videla, keď som bola na sluky pred domom, kcela som vám striasť pár sľúkov k obedu." Macocha ju vyhrešila a mužovi prikázala, žeby sľúku odpratau. Muž, chudár, sľúku hneď odpíl'iv. Kráľovič sa po kostole dobadúvau, že de sa tá krásna djovka podela. Ľudia mu vraveli, že tam voľad'e zišla tanu, d'e je tá pekná sľú-ka pred domom. Kráľovič dav hľadať z don do domu, ale ked' sľúku nenašli, nenašli ani peknvo djovča.

Na tretiu nedeľu sirota prosila macochu, žeby ju aspon raz pustila do kostola. Macocha jej odvrkla, že či kce ísť do kostola na posmech, taká otrhaná. Z komore doniesla za misku múky pomiešanej s pernou (popolom), že to má oddeliť, kým prídu z kostola. Sirota plačúc a zdychajúc, že načo je biedna stvora na svete, sa pustila do preberania. Vtom zaklopkaju tri holupke na obločok. „Neplač, djovča, my to popreberáme, len nás pusť tanul" Ona ich s radosťou pustila. Edon holúbok otvoriv tretí oriešok a vybrau z neho zlatje háby. „Obleč si ich a choj do kostola! Ale, keď kňaz povie amen, vyjdi z kostola a hab sa domov!" V kostole sa modlila a počúvala kázeň. Ani nezbadala, že sa celý kostou na ňu díva. Aj sám kráľovič sa d'ívav a usmievau sa na ňu. Ked'poviedau kňaz amen, kcela stáť a odísť, ale nemohla. Kráľovič dau naliať smolu pod ňu. Voľáko sa vytrhla a letela domov. Ani nezbadala, že jej ena cipeľka chýbe. Ani háby nestačila odložiť do škrupinki, len tak ich vopchala za dvere. Keďmacocha videla, že je múka oddelená odperňi, tak bola ticho. Ale jej to nedalo. Pustila sa do sirote, že keby bola v kostole, tak by bola videla krásnvo djovča. „Veď som ju ja videla. Vybehla som tahor na koch, (komín) a stade som sa mohla vynadívať." „Ja tebe dám, škriabať sa po kochoch. Mars napalášpod korytá!" Mužovi kázala koch zrúcať. Len čo ho zhod'iv, už aj boli sluhovia hľadať krásnvo djovča, ale keď koch nevideli, tak odišli. Lenže kráľovič mau ešte zlatú cipeľku. Poslau druhých sluhov, žeby z don do domu sprobúvali, na kerú nohu bude pasovať, a tú djovku mu potom mali priviesť. Macocha, keďzveďela, čo sa robí, svojej djovky posťahovala nohu tak, žeby bola menšia, ale tá jej iba väčšmi napuchla. Cipeľka sa ňegľajchala. „Druhvo djovča ňemaťe?" „Ňi ver!" Keď sa už sluhovia poberali, z paláša sa ozve kohút: „Kikirikí na pánťiky, peknvo djovča pod koryty." Sluhovja hybaj na paláš, d'e našli pod korytámi uplakanvo djovča. Sprobo-vaľi cipeľku, a tá, akoby ju uľiav. Zišli z paláša a v chiži za dverámi zbadali aj zlatje háby. Už vedeli, že našli, čo hľadali. Ked' sirotu usádzali do hintova, tak macochu od jedu roztrhlo. Keď djovku kráľovičovi došikovaľi, hneď ju spoznau. Potom mu ona vyrozprávala, ako sa jej pri macochy vodilo a ako jej holupke boli na pomoci. Na kráľovskom dvore robili svadbu bohatú, zabili kravu rohatú, na tej krave zvonec a našej hádky je už koniec.

Okrem rozprávok a ľudovej slovesnosti, ktorá sa viazala na sviatky a slávnostné príležitosti, boli to rôzne príslovia, porekadlá a riekanky na každodennú príležitosť. Boli prejavom jazykovej pohotovosti. Prejavovala sa v nich jazyková hravosť, odzrkadľovala sa v nich: ľudová múdrosť (I.), generačná skúsenosť (II.) a mravné zásady (III.). Ustálené porovnania a podobenstvá (IV.), a aj prírodné prirovnania (V.). Riekankami a hádankami sa u detí cibrila reč (VI., VII.). Prostoreké a opakované výrazy patria do expresívnej ľudovej slovesnosti (VIII.). Povesti (IX).

Lepšie varovať ako banovať. Šeci ľudia šecko vedia. Čert nespí. Ňešťasťia nechodí po horach, ale po ľuďoch. Ňigdaje ňi tak zle, žeby nemohlo byť horšie. Pravda oči kole. Pýcha peklom dýcha. Ňije šecko zlato, čo sa bľišťí. Núdza ho naučila. Každje hrable k sebe hrabú. Bližšia košeľa ako kabát. Doba dobu nád'e, čo ako zaveľa ju hľadať bude. Ňeokolkuj teľko, vo s tym. Čo sa vlečie, neutečie. Čo môžeš urobiť ňeska, neodkladaj na zajtra. Mladosť - radosť, staroba - choroba. Mladý môže, starý misí. Klin sa klinom vyráža. Čo sa za mladi naučíš, na starosť akoby si našov. Trpezlivosť je dobrá cnosť. Človek mieni, Pán Boh mení. Pečenje holuby nikomu do úst nepadajú. Reči sa vravia a chlieb sa je. Pomáhaj si človeče, aj Pán Boh ti pomôže. Čo ťa nepáli, nehas. Ruka ruku umýva, obidve sa cistie. Čistota jepou života. Dobrých ľudí sa veľa sprace. Ďe sa dobre vodí, tam sa rado chodí.

Ísť do sveta na skusy. Sade dobre, doma najlepšie. Chleba sa ňigda nepreje. Dva ráz meraj a raz strihaj. Pomaly d'alej zád'eš. Šecko má svoj čas. Po tom mu duša piští. Chyťiv sa rozumu. Sila z brucha pochodí. Kto sa hambí, nak si utrie gamby. Chudob-nymu aj z hrnca vybehňe. Kto pozde chodí, sám sebe škodí. Hát, chudoba cti netratí. Sýty lačnymu neverí. Nič to zato, že je blato, príde vetor, vyfúka to. My si to len tak po svojsky robíme. Darovanymu koňovi sa nedívaj na zuby. Kerý kvon dobre ťahá, toho najviac biju. V reč ho ľudia žali. Každá nvota má svoj koniec. Sľuby sa sľubujú, hlúpi sa radujú. Svet sa mu horebzdy obrátiv. Povedz pravdu, prebiju ti hlavu. Nová metla dobre zametá. Každá palica má dva konce. Udrela kosa na kameň. Mrdov na to plecom. Krú sa na vodu neobrátí. Zohlo sa mu v očiach. Mráz mu prebehou po chrbte. Pomohou mu z blata do kaluži. Poharkali sa medzi sebou. Počkaj, príde na psa mráz! Čo si si navariv, to si aj zješ. Nevidí si dalej od nosa. Vrana vrane oči nevykole. Keď edon či-hí, druhí ho-ta, to nebýva dobrota. Krava, kerá veľa ručí, málo mlieka dáva. Prázdny sud najviac dunčí.

Secko na svete dočasu, iba pán Boh naveky. Boh dopúšťa, ale neopúšťa. Koho Boh miluje, krížom ho navštevuje. Bez práce nie sú koláče. Najprv práca, potom pláca. Kto včas rano stáva, toho pán Boh požehnáva. Kto je za malvo ňi dacný, veľkvo si nezaslúži. Misije veľký pán, ňemisí ešte väčší. Kto si svoje neváži, nak po cudzom ňebaží. Krú je ňi voda. Čo sa v srdci varí, to vino na tvári. Lepšie varovať, ako banovať. Pametaj na zanje kolesá! Mohou si si radšej do jazyka zahryznúť, ako toto povjedať. Nemá šeckych doma. Zdy len svoje hudie. Ale mu prešov cez rozum. Veď že ma už ňekatujl Nepchaj nos do šeckyho.

Cícerkom sa mu leje znoj s čela. Chodí jej za vôľou. Vie ziaťrozum do hrsti. Má pípeť. Teľko, čo sa za ňecheťsprace. Zbľadnuťako stena. Zoči voči, z reči do reči. Sám húdou, sám tancovav. Ruke sa mu po lakte zoderú. Dobre ho nezje od ľúbosti. Aký dobrý deň, taký pánbohdaj. Čuší ako voš pod chrastou. Ide mu to ako po masle. Má šecko, čo sa mu v duši zažiada. Každymu ruka k sebe stojí. Vidíš, akje mu narjasľi rohe. Mucha mu sadla na nos. Holý ako prst. Neber si to tak! Nemá páru pod slnkom. Šakovo, od výmyslu sveta. O tom už aj vrabce čvirikajú. Pije ako dúha. Navidomoči rastie. Sám je na svete ako prst. Ňedvod'e sa mu z toho ani máčny mak. Čo sa šecko pomlelo? Sobota, halušková robota. Novina do mňa, beťah vo zo mňa. To sa mu len takpoťapilo. To som ti ja dávno obecal. Z neho šecko vystaňe. No vidíš, už sme doma! Hersky si vedie. Hrdo sa drží. Reči sa vravia a chlieb sa je. Aký otec, taký syn, akvo drevo, taký klin. Aká matka, taká Katka, takje sa im aj dieťatka. Komu ňinto rady, tomu ňinto pomoci. Vyšov na psí triciatok. Bľadý ako stena. Durdí sa ako moriak.

Trasie sa ako osika. Kto je najbližšie pri ohni, ten sa dobre hreje. Sivý ako holub. Zdravý ako buk. Sladký ako med. Tu ňechyrovať ani táčika, ani letáčika. Sedia ako lastovičke. Tma ako v rohu. Nelám mu voľu! Zima nás prikvačila. Vŕta mu to v hlave. Dubkom mu vlasy stávajú. Komu sa nelení, tomu sa zelení. Horký ako blen. Každá líška svoj chvost chváli. Prázny klas hor stojí. Svitlo mu v hlave. Nešťastia nechodí po horach, ale po ľuďoch. Vajce poučuje sliepku. V mútnej vode chytá ryby. Ryba od hlave smrdí. Nenačim ísť s bubnom na zajace. Ťahať za kratší koniec. Nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina. Zaťiav chodí s krčahom do stuňi, kým sa ňezahubí. Lačný ako vlk. Zmoknutý ako myš. Bojazlivý ako zajac.

Dám ti cez papuľu, že ťa krvavá poľjovka zaleje, čo sa nazdáš! Tak ťa capím, že sa sprplíš. Ešte ká nevolal No, len no, merkuj sa na seba! Sto hromov ti do duši páralo! Strela ti do materi, je to taký daromňík. Veľmi je luštavý.Je to ňeogabaňec ňeogabaný. Velkáplaňjeta. Na nič hodná taranda a haraburda. Čo si takvo íeiidlo. Vyhasím (a papekom. Vyfľiaskam ťa. Zbesňeu si sa? Nak ta fene zje, aj so šeckym činom. Nak (a. fene zje, ty, hnusňík edon, hnusný. Si ako z hore vydurený. Zhováraš sa so mňou ako čipkár s koňom. Aby mu z očú neprišlo.

Na Pitvaroši sa rozprávala takáto povesť o Rakšányich jame: „Kto sedem ráz obehne Rakšányich jamu dovkola bez dýchania, bude počuť zvony zvoniť." Alebo iná: Bov edon žobrák, ktorý spievav opakovane jednu pieseň: „Kto čo robí, sebe robí, príde ten čas, že mu aj zaškodí."

Ena dovica sa na to veľmi hnevala, nepáčila sa jej tá pieseň. Preto upiekla chlieb a do polovici dala otravu. Žobrák vyšov na kraj d'ed'iňe, sadov si na garád a začav jesť. Po ceste išou vojak. Bov veľmi hladný. Osloviv žobráka, či by mu ňedav kúšťok chleba. Žobrák cipov rozlomil napovku a vojákovi dal chlebíka. Voják sa najedov, poďakovav a išov ďalej. Prišov domov, matka - dovica ho s radosťou uvítala. Po chvíli začalo byť synovi zle. Vyrozprával jej, ako sa najedov dobryho chlebíka na kraj d'ed'iňe a od koho ho dostav. Vtom matka začala horekovať a zúfať, čo strašnvo spravila.

Divadelný prejav

Ochotnícke divadlo má neoceniteľné poslanie vo vidieckom, ale i v mestskom živote. Pod jeho vplyvom sa na Pitvaroši vyvíjal umelecký vkus a podporovalo sa udržiavanie materinského slovenského jazyka. Ochotnícke divadlo sa tak stalo významným nástrojom boja za národné povedomie a slovenskú hrdosť. V maďarskom prostredí bol tento fakt dôležitejší, než na Slovensku. Aj preto sú dejiny ochotníckeho divadla na Pitvaroši také bohaté.

Kultúrny život sa výraznejšie začal v obci rozvíjať až začiatkom 20. storočia. Predzvesťou bolo vystúpenie spevokolu národných piesní pri príležitosti založenia a slávnostného otvorenia Robotnícko-roľníckeho spolku - ľudového kruhu v roku 1907. Za touto aktivitou stál učiteľ pitvarošskej základnej školy Pavel Ve-selský. V roku 1908 založil divadelný krúžok. Sám ho aj dlhé roky viedol.

Prvá inscenácia, s ktorou sa ochotnícky súbor predviedol verejnosti, bol „Škriatok". Medzi prvých pitvarošských ochotníkov patrili: Juraj Bučan, Matej Gemeri, Anna Hudáková, Michal Hudák, Štefan Andráš, Martin Ľauko, Ján Kochan, Zuzana Németová, Mária Hrabovská a Zuzana Ostášová. O rok na to naštudovali hru „Sľuby". Z tohto obdobia sa nezachovali takmer žiadne písomné záznamy. Michal Hudák to vo svojej rukopisnej práci vyčíta najmä režisérom a organizátorom kultúrnych podujatí. Pán učiteľ Veselský nedovolil fotografovať - vraj je to drahý špás. Preto sú údaje z tohto obdobia len sumarizáciou ústnych výpovedí a spomienok pamätníkov. Ochotnícky súbor do prvej svetovej vojny naštudoval hry: „Starý zaľúbenec, Kopýtko, Kamenný chodníček, Zaživa na nebi, Strašidlo" a ďalšie. Medzi opory súboru patrili: Michal Kochan, Štefan Hudák, Ján Sebok, Ján Rohár, Ján Štrbka, Anna Kochanová, Anna Rohárová, Katarína Ondrusová a Zuzana Seboková.

Počas prvej svetovej vojny sa kultúrne aktivity prerušili. Oživili sa až v roku 1919 a opäť sú spojené s Pavlom Veselským. Prvou povojnovou inscenáciou bola hra „Sirota" a mala mimoriadny úspech. Predstavili sa v nej Michal Kochan, Ján Ondrus, Zuzana Gemeriová, Anna Kochanová, Judita Darvašová, Ján Kochan a Ján Hanes.

V prvej polovici 20. storočia nastali pre dolnozemské slovenské ochotnícke divadlá ťažké časy. Nástupom Miklósa Horthyho boli v Maďarsku zakázané akékoľvek verejné kultúrne predstavenia v inom, ako v maďarskom, jazyku. Od roku 1926 mala divadelný krúžok a spevácky zbor aj polovojenská organizácia Levente. Jej členovia vystupovali s nacionalistickými a iredentistickými piesňami i programom.

Okolo roku 1930 sa podarilo v cirkevnej škole naštudovať slovenské hry „Sľub Jefteho" a „Manases". Učiteľ Pavel Veselský vtedy už na Pitvaroši nepôsobil. Hry nacvičil Štefan Hudák starší, v spolupráci s kaplánom Benö Kissom.

V roku 1943 sa Štefan Hudák starší opäť pustil do nacvičovania hry „Škriatok". Nacvičovali v dome Juraja Rohošku. Ked'bola hra nacvičená, úrady odmietli povoliť jej verejnú produkciu. Pitvarošania sa nezľakli, predstavenie odohrali pod stanom - šiatrom u Jasovských. Pre nesúhlas úradov s verejnými predstaveniami v slovenskom jazyku museli ochotníci nielen skúšať, ale aj hrávať po domoch alebo v cirkevnej škole.

Pred predstavením vyhrávala pred domom, kde sa malo hrať, dychovka. Aj predely medzi jednotlivými dejstvami vypĺňalo „muzicírovanie".

Po oslobodení sa divadelný život v obci rozvinul naplno. Okrem dospelých ochotníkov začala sa divadelnej činnosti venovať aj školská mládež. Štefan Hudák starší, ako skúsený režisér, nacvičoval s nimi divadelné predstavenia.

Aj evanjelická cirkev mala ochotnícke skupiny. Divadlo viedli kantori a kapláni.

So školskou mládežou pracovala i Žofia Dováľová. Nacvičila hry „Jánošík", „Hôrni chlapci" a mnohé iné. Ako spomína v rukopise Michal Hudák, bola talentovanou režisérkou a jej predstavenia mali vždy veľa repríz, a hrávali sa aj v okolí Pitvarosa. V roku 1946 sa na Slovenskom Komlóši konali Divadelné preteky, ktorými sa oslavovalo 200. výročie založenia Komlovša. Pitvarošania súťažili s hrou „Svadba", ktorú nacvičil Štefan Zaťko. Hoci bol krajčírom, bol i veľkým milovníkom divadla a uvedomelým Slovákom. Predstavenie bolo pásmom ľudových zvykov spätých so svadobnými ceremóniami. Zaťko ho zostavil s pomocou svojej matky. Okrem divadelníkov v nej účinkovalo aj torzo slávnej dychovky, vedenej Štefanom Andrásom - „Blyskáčom". Uvedenie hry malo na Slovenskom Komlóši veľký úspech a súbor získal jedno z prvých miest.

Z obdobia po druhej svetovej vojne sú aktivity pitvarošských rodákov zdokumentované v časopise Sloboda. Z uvedeného zdroja sa dozvedáme, že okrem divadelných a hudobných predstavení mala pitvarošská mládež v obľube aj umelecký prednes. Poznáme aj mená recitátorov a recitátoriek, ktoré publikum prijímalo vždy nadšene: Anka Zelmanová, Marienka Dovalová, Erka Kišová, Zuzka Kocha-nová, Anka Štrbková, Erka Urbančoková, Marienka Šuľanová, Jurko Chovanec, Martin Kuruc, Zuzka Krnáčová a Zuzka Kučeráková. Prednášali básne na rôznych zhromaždeniach a zväčša si vyberali národné, buditeľské texty.

V roku presídlenia, 24. januára 1947, píše Štefan Zaťko v Slobode o činnosti pitva-rošskej mládeže. Spomína na vianočné divadelné predstavenie. „Prv, než sa začalo hrať divadlo, zadržali takú krátku slávnosť pod vianočným stromčekom. Opona na javisku sa zdvihla a uvideli sme tam stojacich dvoch chlapcov, a dve dievčatá. Jednu sviečku zažli na spomienku umretých v boji a druhú tým, čo sú ešte aj teraz ďaleko od svojich. Potom sa zaspievala pieseň „Zajatých" a recitovala nám Anka Zelmanová báseň od Hviezdoslava „Zosnulému". Bolo to veľmi dojímavé. Po tejto krátkej slávnosti nasledovala veselohra „Strýko". Hlavné úlohy hrali:

Veľmi dobre zahral svoju úlohu Ján Garaj, bolo to vidieť, že mu záležalo na tom, aby vlial život do svojej úlohy. Pohybovala sa najavišti akoby doma, naša nová ochotnícka Erka Duríková, ktorá hrala Paulínku. Podarená bola i Erka Tótová. No a Strýko -Pavel Svoreň si ozaj zastal miesto. Patrí mu pochvala a len tak ďalej, Paľko, budeme pyšní na teba ešte aj na Slovensku. Ste uvedomelí Slováci, pestujte si teda svoju kultúru."

V polovici februára 1947 Štefan Zaťko s mládežou nacvičil hru od známeho autora divadelných hier s dedinskou tematikou, Ferka Urbánka „Rozmajrín". Ako sa píše v recenzii v Slobode, po tejto hre často siahali aj iné slovenské ochotnícke súbory v Maďarsku. Hlavní predstavitelia (Erka Tótová, Paľko Svoreň, Betka Ďurí-ková, Anička Štrbková, Zuzanka Vereckých, Ján Stašiak, Judka Šeboková, Ján Garaj, Marienka Seleckých, Michal Valkovský Mária Uhrinová, Pavel Brezina, Janko Hudák, Anka Chovancová, Erka Feješová, Anka Zelmanová, Zuzanka Zelmanová a Janko Príbeľský) sa v recenzii dočkali pochvaly za prirodzené herectvo.

Na počesť mením československého prezidenta Dr. Edvarda Beneša pripravili Pitvarošania v tom istom roku slávnostný program. Zacitujme opäť z dobového článku: „Divadelný krúžok Hviezdoslav zahral divadelnú hru od Ferka Urbánka „Tri sestry". Mládež sa predstavila nasledovným programom:

Juraj Zelman a spevokolpitvarošskej mládeže nám zaspievali „Hej Bože..." a „Hoj, zem drahá", Zuzka Krnáčová predniesla básničku od Paulíny Poláckovej „Už nadarmo kričia". Martin Kuruc pekne a dojímavo zarecitoval báseň Janka Kráľa „Rodina slovenská", Štefan Hudák, tajomník Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku (AFS), prehovoril o živote prezidenta Dr. Edvarda Beneša. Obecenstvo bolo nadšené a volalo na slávu prezidenta Budovateľa. Jurko Chovanec nám predniesol básničku od Janka Kráľa „Hlásnik národa". Zuzka Kučeráková recitovala báseň „Návrat" a Zuzka Žiláková „Slovanstvo". Nasledovala divadelná hra „Tri sestry". V hlavných úlohách hrali:

Ďalej hrali: Ján Chovanec, Štefan Majo, Ján Komár, Zuzka Benková, Judka Jasovská, Zuzka Husárová, Žofka Námetová, Juraj Stašiak, Juraj Rikk, Paľko Chovanec, Erka Kožuchová, Miško Kocka, Juditka Komárová, Juliska Šutová, Anka Glembová, Marka Ondrejková, Erka Chovancová, Marka Krišková, Marka Príbelská, Miško Kožuch, Janko Pelec, Miško Ondrus, Janko Petro, Zuzka Kučeráková, Zuzka Žiláková, Marka Šuľanová, Jurko Kriška, Martin Kuruc a Jurko Chovanec. Režisérom bol Juraj Zelman, šepkárom Ján Garaj."

Všetci herci podali pozoruhodný výkon, a preto sa nerozpisujem zvlášť o každom. Len tak ďalej, ešte budeme na našich najmenších hrdí a pyšní."

Presídlenie zasiahlo výraznou mierou nielen do života Pitvarošanov, ale aj do činnosti ochotníckeho divadla. Pitvarošania išli na Slovensko... V novinách Sloboda, z roku 1947, bol uverejnený príspevok plný výčitiek. Po tom, ako prví obyvatelia opustili Pitvaroš a presídlili sa na Slovensko, zdalo sa, že ochotnícky život akoby zaspal:

Je tomu už dosť dávno, čo sme od vás odišli, no nieje tak dávno, aby sme na vás zabudli. My sme už doma, v Československej republike. Slobodu, ten náš obľúbený časopis z Maďarska dostávame aj my. Dočítame sa v ňom o všetkom, čo sa deje medzi Slovákmi v Maďarsku. Čítame, kde a aké divadlá sa hrajú, ale nikdy sa nemôžeme dočítať niečo o Vás. Prečo tak mlčíte? Vy snáď už neviete zahrať divadlo? Či už zabudol aj pán Zaťko alebo ňanička Dováľová na to, ako sa nacvičovali divadlápitvarošskej mládeže? Tak tvrdo čakáme tú našu Slobodu, azda sa už raz dočítame aj niečo o Vás. Ale vidíme tam len o Csanádalberťanoch, Ambrózanoch, Bánhegyesanoch, Komlovšanoch atď. Alebo Vám snáď odpadla vôľa od všetkého, pretože vás tak dlho nepresídľujú? Nesmúťte, buďte vytrvalí, veď už skoro príde tá hodina, keď sa všetci môžete vrátiť sem, do matkinho lona, do Československej republiky. Nezúfajte a dajte sa plným elánom do práce, ukážte všetkým Slovákom v Maďarsku, že ste Pitvarošania, a ako takí nemôžete ostať na poslednom mieste. Prajeme Vám viac chuti a mnoho zdaru." Vaši bratia Martin Bobáľa Michal Vician.

V tom istom vydaní Slobody na výčitky presídlencov reagoval Štefan Zaťko obšírnym výpočtom aktivít, ktorými v rodnej obci udržiavajú slovenské povedomie: „Naša mládež má na schôdzky určené tri miestnosti. Jedna miestnosť je zariadená pre posluch rádia, jedna je šachovňou a v jednej sa nacvičuje divadlo. Schôdzky sú v utorok a piatok. V pondelok a vo štvrtok je zadržaný kurz slovenčiny. V stredu sa nacvičuje tanec, v nedeľu bývajú tanečné zábavy. Po kurze slovenčiny bol utvorený aj samovzdeláva-júci krúžok, ktorý má dnes viac ako SO členov. Robíme zbierky zo slovenských ľudových piesní, zvykov, tancov a hier. Naša mládež zložila už aj dve divadlá. Jedno napísal Ján Kriška a volá sa „Zo školských lavíc do života". Spevy k tejto hre zostavil Jurko Kováč a Janko Hrivnák. Druhá má názov „Prevrat" a spísal ju Štefan Zaťko. Teraz sa rodí hra „Dolní chlapci", ktorú píšu študenti spolu so sedliackymi chlapcami.

Najväčší úspech majú divadelníci. Zahrali viac slovenských hier: „Jánošík", „Súd Badánskych", „Na letovisku", „Strýko", „Rozmarín" a podobne. Takýchto krúžkov je viac. V minulom mesiaci pristúpili i naši najmenší tým, že utvorili divadelný krúžok Hviezdoslav. Už aj mali prvé predstavenie. Niektorí usilovní dostali ako odmenu za príspevky do „Slobodienky" divadielko „Šípková Ruženka". Tento kus nacvičili a s veľkým úspechom aj zahrali. Krúžok má mnoho nových členov a nacvičujú práve divadielko „Tri sestry". Okrem toho pripravujú divadielko „Zlatovláska", ktorého réžiu povedie Andrej Lovci. Teda, ako vidieť, pitvarošskú mládež i tých najmenších „Slobodienkárov" zasiahla horúčka divadelníctva. Potrebovali by sme len dobré divadelné hry.

Naša mládež má zo svojich podnikov aj zisky. S týmito si nakladá voľne. Napríklad zveľaďujeme knižnicu mládeže. V auguste minulého roku sme nemali viac ako 3 - 4 knihy dnes už ich máme pekný rad. Sú tam slovníky, slovenské pravidlá, divadlá, sobrané spisy Hviezdoslavove, Vajanského, Chalupkove, Bottove, Puškin, Janko Kráľa iné. Každý večer možno vidieť našu mládež v čitárni, ako s veľkým záujmom číta tieto knihy. Naša mládež si usporadúva aj takzvané „slobodné večierky", na ktoré dievčatá prinášajú ručnú prácu, zašívajú, a prítom spievajú slovenské ľudové piesne a debatujú o prečítaných knihách."

V prílohe pre deti, v Slobodienke (rok 1947), sa redakcia časopisu zastala Pit-varošanov. V článku, venovanom členom detskému divadelnému súboru Hviezdoslav, sa môžeme dočítať ľem to najlepšvo o malých divadelníkoch: „Môžeme vám prezradiť, že ste prví z radov našich maličkých, usilovných, ktorí si celkom sami, bez pomoci dospelých usporiadali divadlo... A teraz spomenieme vás, účinkujúcich, všetkých, aby sa aj ostatní vaši bratia našej veľkej slovenskej rodiny tu v Maďarsku dozvedeli o vašej činnosti a úspechoch. Vlastne nielen v Maďarsku sa o tom dozvedia, ale aj vaši bratia a sestry na Slovensku. Povedia si: Ale tieto pitvarošské deti sú naozaj vzácne podnikavé! Budú vás obdivovať, a vopred si vás zaľúbia.... Milí, naši malí Pitvarošanial Vaša „Slobodienka" je veľmi, veľmi pyšná na vás. Ďakuje vám za tú vašu veľkú lásku, ktorú k nej chováte. Tentoraz ste ju skutočne potešili. Praje vám, aby ste aj pri ďalšom predstavení „Šípkovej Ruženky" mali taký istý úspech, ako ste mali posledne. Veď to nie je maličkosť, (ako sa dozvedáme od pána Zaťku), keď SO ľudí prišlo pred úradovňu AFS v Pitvaroši a žiadalo ďalšie predstavenie)

Okrem morálnej podpory sa malým divadelníkom dostalo aj vecného ohodnotenia. Všetkých 9 chlapcov a 12 dievčat dostalo za odmenu slovenské knihy.

Presídlením veľkého počtu Pitvarošanov a narastaním podielu maďarského obyvateľstva slovenské ochotnícke divadlo na Pitvaroši zaniklo. Svoju historickú úlohu v najťažších časoch splnilo, ale prežitie slovenského povedomia až do dnešných čias nezachránilo.

Hudobný a tanečný prejav

Pitvarošania boli pracovití ľudia, zabávali sa až po práci. Viac času mali v zime, keď bolo menej povinností, dlhé večery a aj vhodnejšia príležitosť schádzať sa. „Študovaných" muzikantov by sme darmo medzi nimi hľadali. Chlapi sa učili hrať na nástroje jeden od druhého. Nástroje si vyrábali sami.

Náboženská hudba patrila neoddeliteľne k životu všetkých vekových kategórií. Pokiaľ nemali postavený kostol, spievali jednohlasne v modlitebni v prenajatom dome. Hudobných nástrojov v obci nebolo. Neskôr sa objavilo prvé harmónium. Po vybudovaní veľkolepého kostola získali i organ. Hovorí sa, že pred prvou svetovou vojnou mal najsilnejší zvuk. Najvýznamnejším organistom bol Pavel Veselský, ktorý bol hudobne nadaným učiteľom pitvarošskej základnej školy a zároveň vedúcim evanjelického spevokolu. Založil vyhľadávaný dychový súbor. Menej skúsenými kantormi boli učitelia Jozef Cavar a Matej Rohoška.

Náboženské piesne sa učili už deti v školách. Každý deň sa vyučovanie začínalo aj končievalo zaspievaním nábožnej piesne. V kostole na slávnostných službách Božích účinkoval cvičený viachlasný zmiešaný zbor, najviac mládenci, ale nechýbali ani starší ľudia, dobrí speváci. Učiteľ Veselský bol akýmsi priekopníkom v nacvičovaní náboženských spevokolov. Po nábožných piesňach zaradil do repertoáru zboru aj svetské piesne.

Takmer všetky cirkevné obrady sprevádzala hudba. Krst dietok, keď pri modlitbe a odriekaní organista hral ticho na organe, pri sobášoch hrala organová hudba počas prísahy mladoženícha a mladuchy pred oltárom, pri utvrdení - konfirmácii. Kým boli školy cirkevné, každý rok bývali verejné skúšky - ekzámeny v kostole, v poslednú nedeľu školského roka, kde nechýbalo spievanie nábožných piesní. Na po-hraboch a pri vyrastovaňí sa spievali piesne z Tranoscia. Melódia a text nariekania nad mŕtvym mali svoje špecifické hudobné prvky. Prejav býval skôr recitatívny s jednoduchým hudobným motívom, nerovnako dlhými tónmi. Cudziemu by sa zdalo, že nariekači pri mŕtvom sú najatí. Manželky, matky, sestry takto hudobne vyjadrovali svoj žiaľ. Pri vyprevádzaní mŕtveho si rodiny objednávali dychovú hudbu, ktorá šla hneď za pohrebným vozom - d'áskočom. Repertoár tvorili piesne z Funebrála a Tranoscia. Rovnakou piesňou obrad začínal a aj končil - „Jížjájdu do hrobu". V tomto hudobnom telese bol najdôležitejším hudobným nástrojom klarinet B, ktorý bol len jeden a vždy hral len hornú terciu - sextu. Ako každá obec, aj Pitvaroš mal svoje zvláštnosti. V rukopisoch sme sa dočítali, že každý nový kantor, ktorý prišiel do obce, mal neľahkú úlohu. Musel totiž zvládnuť všetky osobitosti pitvarošských cirkevno - hudobných zvykov. Ak chcel obstáť, musel sa chodiť učiť špecifické nápevy k starým ženám a cirkevníčkam. Sú to prekrásne nápevy, ktoré sa často líšia od melódií v partitúrach. Aj dnes je ich takmer sto.

Na sviatky keď bol kostol plný veriacich, ani plný zvuk organa nestačil prehlušiť vrúcny spev Pitvarošanov.

Dychovú hudbu mala aj Apoštolská cirkev - veríci. Viedol ju, a zároveň v nej na baskrídlovku hral, Pavel Kochan (Komoly). Cirkev mala aj zmiešaný zbor, ktorý riadil Michal Ľacho.

Okrem kostola a cirkevných udalostí žili Pitvarošania aj bohatým spoločenským životom. Preto je pochopiteľné, že sa rozvíjala aj táto forma umeleckého vyjadrovania. Do obce sa dostali aj umelé piesne. Ich cesta bola jednoduchá - Pitvarošania chodievali na jarné a jesenné práce aj do vzdialenejších lokalít.

S istou mierou nadhľadu môžeme povedať, že krčma bola miestom, kde vznikla prvá dychovka. Pri večerných posedeniach sa tam zišli trubači, ktorí sa okolo roku 1883 zoskupili v dychovej hudbe. Jej členovia sa začali schádzať v domácnostiach a nacvičovať repertoár. Hrávali na svadbách a zábavách, a čoskoro sa o nich dozvedeli aj v iných obciach. Členovia dychového súboru si nástroje objednávali v cudzine, najviac v Srbsku. Pôvodne bývala jadrom dychových orchestrov klarinetová skupina, neskôr tento zvuk posilnili krídlovkou a trúbkou. Dychovka hrávala vo Veľkej krčme na rohu Medzovskej a Veľkej ulice, pretože tá bola najstaršia (pravdepodobne existovala už v roku 1853).

Zakladajúcimi členmi dychového súboru boli: Juraj Valent, Martin Garaj, Ján Moravský - klarinet Es, Pavel Schiller, Štefan Kováč, Michal Karkuš - krídlovka B, Štefan Urbančok - baskrídlovka, Ján Demeter, Ján Kapina, Martin Kriška, Martin Bobáľ- kontra, Ján Gábor - heligón, Pavel Kriška, Ján Balogh - bubon.

V rukopisných spomienkach Michala Krišku (1910-1993) sme našli záznam, ktorý dokumentuje spomienky syna jedného zo zakladajúcich členov dychovky. Báči Paľo Kapina v roku 1963 zaznamenal spomienky svojho otca, Jána Kapinu, ktorý sa členom dychovky stal ako 14-ročný chlapec a bol ním 52 rokov. Všetok notový materiál, ktorý mal, odovzdal dychovkárom do Matuškova. Stačilo mu, vraj, raz si noty prečítať a už ich viac nepotreboval. Ak hral niekto falošne, hneď ho odhalil.

V roku 1913 hrávala dychovka v zložení: Štefan Andráš (klarinet), Pavel Schiller (klarinet), Ján Zelman (baskrídlovka), Ján Kapina (baskrídlovka), Ján Andráš (kontra), Pavel Bobáľ (kontra), Ján Šramko (kontra) a Pavel Andráš (heligón). V rokoch 1920 -1924 vznikla na Pitvaroši konkurencia v podobe druhej hudobnej skupiny, v zložení:

Juraj Štefánek (klarinet), Jozef Štefánek (klarinet), Ondrej Štefánek (krídlovka), Martin Kováč (baskrídlovka), Štefan Konečný (baskrídlovka), Ondrej Garaj (kontra), Martin Mráz (kontra), Ján Štefánek (kontra), Juraj Chovanec (heligón). Táto zostava muzikantov hrávala aj ako sláčiková skupina. Po prvej svetovej vojne nastali v dychovke zmeny. Niektorí členovia padli na fronte alebo pomreli.

„Nechcem pitvarošskú dychovku vyzdvihovať, akoby od nej na celom svete nebolo krajšej a príjemnejšie znejúcej hudby, ale musím poznamenať, táto dychovka, poťažne jej trosky zváľané aj dvomi svetovými vojnami, zaznela v Pitvaroši poslednýkrát 30. januára 1947, keď odprevádzali Michala Hudáka na sobáš v tomto obsadení: Štefan Andráš, Juraj Urbančok, Juraj Mráz, Jozef Urban, Ján Miťko, Juraj Runáz (Ambrouza), Martin Mráz, Martin Urban (Albert). Títo hrali na uvedenej svadbe aj v obsadení takzvanom džezovom. Chcem podať charakteristiku o dlhoročnom vedúcom dychového súboru, báči Pištovi Andrášovi. Pochádzajú varí z hudobnícko-roľníckej rodiny, lebo ich otec bol jeden zo zakladajúcich členov prvej dychovky na Pitvaroši, ktorá vznikla ešte v roku 1883 a hrávali v nej až do smrti. Báči Pišta, už ako 12-ročný chlapec, dostali do rúk hudobný nástroj a hrávali, a zdokonaľovali sa až do svojej staroby. Iba oni by vedeli povedať, koľko mladých ľudí vyprevadili k takému vážnemu kroku ako je manželstvo, a nemenej bolo tých, ktorých odprevadili na poslednej ceste do záhradky zosnulých. Štefan Andráš sa stali vedúcim tejto hudby, a to iste pre vynikajúce schopnosti na tomto poli, a tak táto hudba pod ich vedením bola dlho najlepšia na širokom okolí. Jej prekrásne gotické tóny, ked'zazneli, bolo to až uchvacujúce. Jej krásny a jasný súzvuk iste očaril každému, kto ho počul. Veľká škoda však, že táto hudba načisto zanikla, kedze jej členovia vymreli a mladí sa nenaučili hrať. Báči Andráš to boli, ktorý pitvarošských trubačov pozdvihli na tak vysokú úroveň, že na viactich súťažiach, usporiadaných župným predstavenstvom, viackrát boli na popredných miestach" (Kriška, rukopis). Štefana Andráša prezývali „Blyskáč", pretože mal vždy pedantne nablýskanú trúbku.

Evanjelický kaplán Benő Kiss založil v roku 1930 citarový - tamburášsky súbor. Nemal síce dlhé trvanie, pretože zvuk tambúr bol slabší. Súbor nezanikol, preorientoval sa na sláčikový. Po druhej svetovej vojne z neho vznikla skupina, ktorú nazývali džezová. V sláčikovej zostave hrávali:

Štefan Rohoška (l. husle), Štefan Ambrózy (trúbka), Štefan Bučan (cimbal), Štefan Rohárik, Juraj Skalnický (kontra, bráč - viola), Pavel Urbančok {barbo-ra -kontrabas).

Ján Hrivnák (l. husle), Štefan Rohoška (harmonika), Juraj Urbančok (tenor saxofón), Ján Miťko (alt saxofón), Štefan Bučan (cimbal), Štefan Rohárik (bubon), Pavel Urbančok (barbora - kontrabas). Zo začiatku hrával s nimi aj Michal Mikuš, 2. husle. Skupina hrávala na svadbách a zábavách. Starý otec, Štefan Bučan, často a rád spomínal na rôzne príhody, ktoré sa stávali pri hraní. Raz išli hrať na svadbu mimo Pitvaroša počas tuhej zimy. Bolo snehu a ľadu, a muzikanti išli pešo, ale viac sa šmýkali ako kráčali. A tak sa stalo, že barboráš rozbiv barboru. Po rokoch sa na tejto príhode smial, ale vravel, že vtedy to bola hotová tragédia.

Prvý spevokol v obci založil učiteľ Pavel Veselský. Jeho prvé vystúpenie sa konalo pri príležitosti založenia a slávnostného otvorenia Robotnícko - roľníckeho spolku ľudového kruhu, v roku 1907. Priekopníkmi - prvými spevákmi boli Ján Štrbka, Martin Ľauko, Juraj Gemeri, Ján Zelman a Pavel Lux.

V roku 1937 pôsobil ako kantor a učiteľ - katechét bývalý dirigent detského speváckeho zboru v Československom rozhlase v Bratislave, Ondrej Francisci. Na jeseň v roku 1938 ho vystriedal Ondrej Vlachovský ktorý z Pitvarosa odišiel v roku 1954 do Slovenského Komlóša za väčším zborom.

Veľkú obľubu u Pitvarošanov si vyslúžili balalajky. Na Pitvaros sa dostali zo Slovenského Komlóša. Prvý súbor vznikol v roku 1937. Komlóšski, chlapci Lovcovci, vyrobili balalajky a mali Pitvarošanov aj naučiť hrať na nich. Ale vraj slovo nedodržali. Len pár týždňov učili praktickú hru, bez znalosti nôt. Do obce našťastie prišiel kantor Adam Lekiš. Bol to mladý absolvent učiteľského ústavu a veľmi pomohol balalajkovému súboru. Keď zvládli hru, často ich volávali aj na svadby. Členovia súboru mali rovnaké košele, so zlatými výšivkami. Po druhej svetovej vojne kapela zanikla.„Celú jar 1938 učil noty od základov až po aplikovania na balalajkách. Práve táto okolnosť dopomohla, že rodičia aj mne dovolili po veľa prosikaní a modlikaní chodit'na hodiny čítania nôt, čiže hudobnej výchovy, so Štefanom Hudákovým - báči Štefanovým. Tí práve maštaľ vybíjali z hliny, tam sme sa učili taktovať, takty vyklepávať s kyjanicou v ruke pri vydŕvaní múrov z hliny. Táto hudobná výchova sa sprevádzala v cirkevnej škole na Veľkej ulici, v rožnej izbe od vstupnej bránky odo dvora. Tu som sa naučil notám spolu s balalajkovým súborom, prvým to v našej obci. Už dávno som prejavoval nadanie k hudbe, ktoré som aj navonok dával znať, keď som sa za krátky čas naučil hrať na ústnej harmonike, tamborách a dvojradovej ťahacej harmonike bez toho, žeby som mal aspoň akú - takú šajnu o notách. Ako 13-wčný som už hral napriadkach. Keďže praktické znalosti na tamborách som mal výtečné, na tie možnosti až pridobré, ľahko mi išlo osvojenie nôt a ich aplikovanie na tomto hudobnom ľudovom nástroji. Pokúsim sa opísať menoslov chlapcov, ktorí boli pri zakladaní prvej balalajkovej hudby:

Spočiatku sa cvičilo a hrávalo u vedúceho, u Gubínyich. V nedeľu popoludní za pekného jarného počasia a aj letného hrali na dvore do tanca aj na počúvanie. V takej tichej dedine bolo veľmi dobre počuť hru u Gubínyich. U nich, v dome číslo 206, bývali priadky cez zimné obdobie od decembra do Veľkej noci a za pekného počasia zahrali niekoľko piesní na tanec aj na dvore. Bola to radosť. Prítomných napriadkach rozveseľovala, za 10filierov, vstupného, celá kapela, keď aj nie celý čas, aspoň niekoľko tancov. Neskôr hrávali u Kurucov v krčme" (Kriška, M., rukopis).

Druhý balalajkový súbor vznikol v roku 1939 na Novej dedine - Új telep u Ďor-ďajovcov: Juraj Ďord'aj (vedúci, banjo prím-1. banjo), Jozef Tereň (2. banjo), Štefan Ďord'aj (bizernica-banjo-prím), Štefan Ondrejčík (banjo - prím banjo gitara), Martin Ambruš (banjo kontra, gitara 5-strunová), Pavel Ďord'aj (čergáč), Pavel Mráz (veľký bubon). Chlapci boli v tom čase ešte maloletí, tak si hrávali len doma pre svoju radosť, neskôr na rodinných stretnutiach. Nástroje si objednali u Krišku, ktorý im vyrobil všetko, okrem čergáča a veľkého bubna. Z čistého nadšenia im ich vyrobil len za cenu materiálu, a ako bonus ich ešte zadarmo naučil noty a inštrumentáciu. Po skončení druhej svetovej vojny hrávali v krčme u Kurucov (Medzovská ulica), potom u Jána Rikka - Temešiho (Veľká ulica), neskôr na Tretej ulici.

Niektorí mládenci dávali svojim dievčatám zahrať serenádu. Požiadali o to aj sólových hráčov, napríklad harmonikárov a huslistov. Serenáda mala svoj pevný scenár. Najskôr sa hrala na počúvanie pomalá pieseň „Csak egy kislány van a világon..." (Len jedno dievčatko je na svete...) alebo „Valakit keresek, valakit várok" (Niekoho hľadám, niekoho čakám), po nej nasledoval úryvok z pochodu alebo rýchleho tanca, potom „Dobrú noc má milá" a na odchod znel pochod v plnom znení. Sólisti hrávali aj v krčme, ako napríklad Štefan Major na klarinete. Len tak pre seba alebo na priadkach hrávali aj Jozef Dováľ, Michal Kožuch, Michal Urbančok, Ján Čilek, Ján Ďurík, Ondrej Hudák, Ondrej Gubínyi, Juraj Kováč, Pavel Benčík a iní. Hrávali väčšinou na plochých stolových tamborách, ktoré si zhotovili sami.

Citara bola na Pitvaroši veľmi obľúbená a mali ju takmer všetky domácnosti. Ľudia si nástroj vyrábali sami, pretože sa nedal kúpiť. Ešte pred založením prvého balalajkového súboru, po svadbe ňaničky Žofie Némethovej, okolo roku 1930, vznikli akési varečhe so štyrmi strunami a chlapci si ku spevu na nich brnkali. Nedalo sa ešte síce hovoriť o hudbe, ale práve na tejto svadbe sa prvýkrát verejne ukázali. Posmelený ohlasmi si zhotovili dokonalejšie nástroje. Mladším ročníkom sme dlžní aj vysvetlenie, o akom hudobnom nástroji je vlastne reč. Citara - tambura je jednoduchý hudobný nástroj, vyrobený z dosky so štyrmi strunami. Pod nimi boli kovové drôtené pražce ako na mandolíne. Na tambure vedel hrať takmer každý mládenec, ale našli sa aj takí, ktorým to išlo lepšie. Michal Kriška napísal: „Veľmi dobre sa mi vrylo do pamäti, že boli prítomní skoro všetci tamboráši nariadkach, predsa, keď sa objavil Martin Vician a ja, privítali nás so slovami: „Aspoň sa teraz dobre vytancujeme, lebo títo nestoja za ničí"

Členovia balalajkových a tamburášskych súborov chodievali hrávať na priadky aj ako sólisti. V rukopise Michala Krišku sme sa dozvedeli, že to nebolo zadarmo. Od čeľadníkov dostali po 2 filieroch, od dievčat po jednom. Aj on sám vraj často takto chodieval hrávať. Spomína aj na to, že hrával na vlastnoručne vyrobenom nástroji, ktorý sa mu osvedčil viac, ako komlóšska balalajka. V druhej polovici tridsiatyc a prvej polovici štyridsiatych rokov zaznievala hudba, ktorú interpretovali Hudákovci na Veľkej ulici. Balalajkári hrávali slovenské ľudové piesne a popri nich pomerne veľa umelých. Džezová hudba ako jediné teleso nehrávala ľudovú hudbu, ale šlágre, väčšinou maďarské. Slovenské ľudové piesne sa do Pitvaroša dostávali najmä zo Slovenského Komlóša, pretože jeho obyvatelia mali čulé kontakty so Slovenskom. Dostávali notový materiál, ktorý využili aj dychovkári. „Poštáom" hudobnej literatúry zo Slovenského Komlóša bol Janko Astaloš, ktorý ich aj predhrával na bizernici. Dychovka hrávala aj piesne, ktorých autormi boli neznámi hudobní skladatelia, pravdepodobne kantori alebo odchovanci vojenských hudieb. Skladby sa šírili odpisovaním a boli nielen nádherné, ale často náročné na interpretáciu.

Tanečné zábavy sa usporadúvali na výročité sviatky, v druhý deň, a trvali do štvrtej hodiny ráno. Hrávala na nich dychovka, ale aj iné hudobné telesá. Takmer každú nedeľu sa konali takzvané Kálalky, vždy od 16.00 do 20.00 hodiny. Najčastejšie hrávala dychovka. Najskôr hudobníci vyšli na križovatku a zahrali jeden alebo dva pochody. Potom sa presunuli do sály vo Veľkej krčme. Tam sa spustila zábava. Jej súčasťou bývala aj dámska volenka. Tancovali sa tance: sekaná - mazuka, ťapkaná, hrozená, rýchla polka, vankúšový tanec, lyžicový tanec. Dychovka hrávala čardáš (pomalý a rýchly -fišký čardáš), polku a valčík. Na tanečnej zábave sa tance pravidelne striedali. Do tridsiatych rokov aspoň raz na zábave zaznela mazuka - majzuľka a za ňou rýchla polka - frišká polka. Valčík sa tancoval hladko, takmer vždy sa točilo striedavo na obe strany. V tridsiatych rokoch pribudli tance tango a anglický valčík. Medzi skladbami bývali prestávky, počas ktorých mládenci chodili piť pálené alebo víno do výčapu - kelerajňi. Ale aj tu si spievali. Poslednou skladbou zábavy býval Rákóczyho pochod. Pitvarošské tance pred rokom 1947, tak ako ich zaznamenala Alžbeta Tószegiová, rodená Hudá-ková (1930):

Vankúšovt taňec: Na posriedok sa prestrie edom veľkíokrovec, doňesie sa malí vankúšik, a ked'huci začnú húsť pieseň „Ňigdaj som a nevid'ev kanáskiho boha", edom zo smevších chlapcov si zavedie na taňec partnerku - na svaťbe mladiho običajňe mladú ňevestu a začne jej poprávať vankúšik. Hudba hrá Zuzana Hudáková, Sládkovičovo) pomali Partnerka sa usiluje do taktu muziki kolenom prikľaknúťrožok vankúšika. Keď sa jej podarí kľaknúť tak, že chlapec ňevie viťiahnuťspod ňej vankúšik kľakne si aj on na vankúšik a misia sa boskať. Hudba hráfriško. Po bozku taňec pokračuje. Nasleduje žeby si tanečňíčka vibrala partnera, kerimu bude poprávať vankúšik. Ženi obyčajňe vždy lepšie vedia poprávať vankúšik, taktiež ich partneri kľaknú poľa vankúšika, vše osem-ďesaťráz, a potom naschvál nahajú prikľaknúť vankúšik, začo ich tanečníci vždi schuti poboskajú, a to vše aj dvaráz. Tento taňec viacráz sa opakuje. Piesen:"Sedí káčer na šašiňe, šije boti kačačiňe."

Ihľoví taňec: Mládenec, družba na svatbe alebo mladí zať, si ihlu sková, partnerka ju hľadá. Hudobníci sprevádzajú hľadanie ihľi, a tak vravia na to zvukom „tu - tam", „ňi - tam", „ňije tam", a ked hľadajúca priblíži sa k ihľe, huci hudújriško „ tam - tam". Potom je radosť, že ju najšla. Ďalej sa opakuje z novima dvoma osobami.

Ručníčkoví taňec: Dvaja chlapia aľebo mládenci, običajňe dobrí tanečníci, majú ručníčok. Z ručníčkom v ruki do taktu muziki, prepľetali ručňíčkom pomedzi nohe rvoznym spvosobom tak, žebi si ruku na konci každej muzikálnej frázi mohli zdvihnúť hor. Komu prvimu vipadov z rúk ručníčok ten prehral taňec. Nasledujú do tanca druhí dvaja, zaťiav kím sa nenáde najlepší tanečník. Najlepším tanečníkom dovolili aj na stoľe tancovať.

Metloví tanec: Dadja sa do kolesa voľakeľko párov taňečníkov a edom muž ostane vo posriedku kolesa s metlov. S ňov urobí znak muzikantom, a oňi začnú husi do tanca. Tanečníci a taňečňíčke tancujú dovkola v kolese, muž v posriedku kolesa tancuje z metlov. Tiež na znak metlov toho v koľese muzikanti zastanú húsť a vtodi každí tanečník misí zeňii taňečňíčku, lenže edom chlap naveki ostane bez partnerki, a tak bude ďalej von tancovaiz metlov a dirigovať' mizikantom. Môžu aj ženi byiv koľese s metlov. Z toho šeckího je smiech.

Ťapkaví taňec: Viac párov tancujú. Párne tancujúc v sáľe dovkola, skackajúc dva drob-nie kroke napravo a naľavo, opakujúc do pov tanca potom každí si z obidvoma dlaňami tľapňe na obidve nohe nad kolenom horvišie, potom obidve dlane svoje dovedna tľapne, potom oproti s párom obidve dlaňe tľapnú. Toto dvaráz opakovai, potom zas na nohe, potom svoje dlaňe dovedna tľapnúi, ďalej tľapnúť s párovima dlňami skríža ruke, na ostatok zas každí si z obidvoma dlaňami tľapňe na obidve nohe, obidve dlaňe svoje dovedna tľapnúi, a potom s párom oproti obidve dlaňe naraz tľapnúi. Znovu sa opakuje celí taňec.

Hrozená taíňec:Viac párov tancujú. Párňe tancujúc v sáľe dovkola, skackajúc dva drob-nie kroke napravo, a naľavo opakujúc kroke. Potom pári oproti edna druhiho zastanú, z pravov z ľavov, zpravov nohov dúpnúi, triráz tľapnúi dovedna z dlaňái, pohroziť sa z párom edna druhimu z pravou a ľavov rukov, a potom každí osobiie raz sa skrútňe. Potom šecok taňec znovu opakovai viac ráz. Pieseň: „Kedkomára žeňili, žeňiľi, žeňiľi."

Stovčokoví taňec: Najviac len chlapci a muži tancujú. Malje stovčoke zo šiirma nohámi, voľakody keď dojili kravi, v todi na ňich sedeli.

Tancujúc, si tak sadli na ňe, že ako boli dlhje, tak edom koniec na predku druhí na za tku bov, a zo dvoch bokov taňečníkove nohe. Z ednov rukov na predku koniec stolec držali a z druhov rukov zaňí koňiec. Na takt premieňali ruke napredok, na zadok, aj stovčok na predok zakaždím preložili. Takto šakovak dovkola - doprava, aj šakovak ukezovali, čiže tančili. Piesen: Čardáš najdrjov pomalí, a potom friški. „Orali by moje volki orali."

Sekaná mazuka: Tento taňec naveki s petámi načim tancovaťsekaňe. Vše len malje kroke, a potom aj veľkje tak, žeby čoskoro vonkoncom cez tanečnú sálu dvošov taňeční pár. Takto načim veľkost'krokov zmieňai, podľa toho, akvo veľkvo mesto majú na taňec. Zpravov nohov napraví bok kročiť z petov, za ňu ľavov nohov kročiť tak, žeby na ľavej nohi prsti za petov boli pravej nohi, a potom z pravov nohov ku ľavej kročiť. Ďalej z ľavou nohou na bok ľaví kročiť z petov, za ňu pravov nohov kročiť, žeby sa na pravej nohi prsti za petov boli ľavej nohi, a potom z ľavov nohov ku pravej kročiť. Tieto kroke sa naveki opakujú v celom tanci, aj keď sa krúťja taňečňícke pári v tanci. Taneční pár oproti edna druhom si zastane, tanečník z ľavou rukov vistretov chiťí taňečníčkí pravú ruku, zpravov rukov z otvorenou dlaňov taňečníčkim driek a taňečníčka troska zapľe-com chrbát drží z otvorenov dlaňov. Pieseň: ,Vychodizornička hľa, spoza ostrej skali."

Družboví tanec: Družba tancuje z družicov, hudba hrá čardáš a oni spievajúc tancujú.

Grošoví taňec: Družba začne tancovať z riečicov a mladucha z mladim začnú tancovať. Huci hudú čardáš. Družba hoďído riečicipeniaz a volá: „Neska sa tancuje zapeňaze, zajtra zadarmo" aľebo „Napredaj je ňevesta". Vtodyje už mladá nevesta zavitá. Takto nevestu zavádzajú, ale najdrjov hoďja do riečicipeňaze, a tak tádu tancovať, kím mladá nevesta ňevistaňe. Potom ju mladí schňapí a vibehňe s ňov tavo.

Mars tanec: Dvaja alebo šťirja si chiťja ruke hor, ale len po ednej ruki, dovkola tancujú, skácajúc z pravov nohov napraví bok, ku ňej ľavú nohu, zas ku ňej pravú nohu, a potom z ľavov na ľaví bok trocha vetšú kročaj, skok, ku ňej malú kročaj z pravov nohov, z ľavov nohov. Zas zpravov nohov vetší (krok) skok napravo, z ľavov menší skok, zpravov menší skok, z ľavov naľavo vetší skok, a tak ďalej. Takto móž isťajpred hucma napredok. Piesen:„Ej padá rosička."

Valčík: Viac párov zvikli tancovať, pekňe krúťjac sa dovkola v sále šecke tancujúce pári. A ako sa v širokich hábach tie veľa šlingovanie (na šijacej mašiňe) sukňe krútili, akoby boli lietali, prekrásnvo bolo. Piesen:„Hója, hója má...." alebo „Ver sa pekní tí Alberťaňia."

SPRÁVA A DUCHOVNỲ ŽIVOT

Samospráva

Dejiny pitvarošskej cirkvi

Školstvo

Príbeh jednej školskej fotografie

Leventoši

Pitvarošská rodina

Úmrtie a pohreb

Priadky

Svadba

Kalendárne obyčaje

Ľudové liečiteľstvo

Ľudová slovesnosť

Aha, deti,

góľa letí, nemá deti,

a my máme,

nepredáme.

Slimák, slimák

vytrč rožke,

dám ti maslo na parožke.

Ak ňevytrčíš von,

zapálim ti dom

a ty zhoríš v ňom.

Varila mamička kašičku,

tomu dala na tanierik,

tomu dala na mištičku,

tomu dala na varečku,

tomu dala na lyžičku,

a tomuto hlávku vykruťila.

(Pri tejto riekanke sa dieťatku

krúžilo prstom po dlani

a postupne sa dotýkalo

všetkých prštekov,

a nakoniec na malíčku

vrchný článok sa pokrútil).

Ťap, ťap, ťapuške,

tasľi mačke na hruške,

podriapali kožuške,

pokvačkaľi na vráta,

príde kušňjar, popláta.

A tie vrabce s toho tŕňa,

štrng, brng do druhyho tŕňa.

Edon, dva, tri,

my zrne brati,

my zrne z enej dediny,

predávame hodiny.

Tancovala tetka s Betkou,

v komore pod geľatkou.

Geľatka sa rozsypala,

Betka sa nám nahnevala.

Koza, koza rohatá,

do pou boka odratá.

Cupi-lupi nohámi,

prekoľem ťa rohámi.

Zohýnaj ma, mamko,

pokiav som ja Janko,

keď ja budem Jano,

nezohneš ma, mamo.

Kto sa hnevá, hnevá sa.

Na peci je klbása.

Kto sa hnevať neprestane,

ten klbásu nedostane.

Tancovala Mariška,

vydala sa za Miška.

Miško ňema peňaze, iba starje reťaze.

Záplata na záplate, a švíka niet.

Čo je to?

(cibuľa)

Šidlo, bidlo po vode chodilo

a ňigda sa ňezadusilo. Čo je to?

(slnko)

Kukučke popri ena druhej sedia

a ňigda sa nevidia. Čo je to?

(oči)

Šťiria bratia sa obhaňaju

a ňigda sa ňedochyťia. Čo je to?

(kolesá na koči)

Divadelný prejav

Hudobný a tanečný prejav