Előző fejezet Következő fejezet

PITVAROŠANIA PO PRESÍDLENÍ

 

Pitvarošania a kultúrne procesy po presídlení

Juraj Majo

 

Život Pitvarošanov, ich kultúra, tradície a zvyky sa pod vplyvom udalosti presídlenia na Slovensko výrazne zmenili. Najpodstatnejšou pre nich bola zmena prostredia, pretrhnutie veľmi silných susedských väzieb s pitvarošskými rodinami. Pitvarošania, podobne ako iní presídlenci, veľmi ťažko niesli fakt, že boli presídlení medzi maďarské obyvateľstvo, a najmä, že boli rozptýlení do viacerých obcí. Rozptýlenie medzi maďarské a neevanjelické obyvateľstvo do viacerých, aj keď susediacich obcí, považovali Pitvarošania za veľkú nespravodlivosť a krivdu, ako aj nesplnenie sľubov pri agitácii na presídlenie. Vyplývajúc z podstaty, ako aj samotného priebehu výmeny obyvateľstva, však iné riešenie ani nebolo možné. Ich pozícia bola z psychologického ako aj sociálneho hľadiska jednoduchého človeka naozaj mimoriadne ťažká. Nesplnené očakávania z presídlenia viedli spočiatku u mnohých Pitvarošanov k uzavretosti a nedôvere k väčšinovému, prevažne maďarskému, obyvateľstvu. Maďarské obyvateľstvo malo tiež k Pitvaroša-nom spočiatku veľmi rezervovaný až odmietavý vzťah vzhľadom na to, že prišli namiesto vysídlených členov ich rodín. Nedôvera a uzavretosť týchto skupín obyvateľstva sa postupne znižovala, a prostredníctvom viacerých kultúrnych a spoločenských udalostí si k sebe postupne hľadali cestu. Dôležitým faktorom je aj to, že presídlením sa Pitvarošania dostali do materiálne vyspelejších pomerov ako v Maďarsku, čo spôsobovalo, že presídlencov často označovali za zaostalých. Hospodársku zaostalosť vlastného spoločenstva spájali Pitvarošania s celkovou zaostalosťou Maďarska v porovnaní s Československom. Relatívna materiálna chudoba však stála v protiklade s vyspelou duchovnou kultúrou, bohatstvom tradícií, zvykov a jedinečných jedál.

 

Obr. 236: Stretnutie presídlených Pitvarošanov v Trenčianskych Tepliciach v máji 1977.
(rodinný album, Anna Garajová, rodená Čemanová, Veľké Úľany)

 

Jedným z najvýraznejších znakov zblíženia oboch, spočiatku proti sebe stojacich spoločenstiev boli národnostne a nábožensky zmiešané manželstvá, ktoré postupne začali prevažovať nad „čistými" pitvarošskými. Zvláštnym znakom pitvarošského spoločenstva a napokon aj väčšiny iných dolnozemských spoločenstiev bolo, že po presídlení tvorili popri Slovákoch a Maďaroch etnickú a kultúrnu skupinu, ktorá sa od nich líšila nielen kultúrou, ale v prípade slovenčiny aj dialektom a evanjelickým vierovyznaním.

V spoločenstve Pitvarošanov je evidentných viacero kultúrnych zmien, ktoré vychádzali nielen zvnútra tohto spoločenstva, ktoré si pod vplyvom rozptýleného charakteru osídlenia, ale aj pod vplyvom vonkajších činiteľov, súvisiacich s väčšinovým prostredím či spoločensko-politickými pomermi, dobrovoľne osvojili. Dôsledkom toho je, že Pitvarošania sa v mnohom prispôsobili väčšinovej kultúre. Napríklad mnohé postupy v poľnohospodárstve zanikli pod vplyvom združstevňovania, avšak aj v prípade, že by ku kolektivizácii neprišlo, mnohé postupy by pravdepodobne zanikli iba z toho dôvodu, že poľnohospodárstvo bolo vo vtedajšom Československu na vyššej úrovni ako v Maďarsku.

Najvýznamnejšími faktormi vplývajúcimi na udržiavanie tradícií a kultúry v živote Pitvarošanov boli nasledujúce:

 

1) Presídlenie Pitvarošanov do viacerých obcí. Tento nesmierne dôležitý fakt výrazne oslabil život a kultúru Pitvarošanov. Vytvorili sa tri veľké centrá, neskôr aj so samostatnými cirkevnými zbormi a kostolmi (Senec, Sládkovičovo a Veľké Úľany), a päť menších obcí (Malá Mača, Tešedíkovo, Veľká Mača, Reca a neskôr Dedina Mládeže). Rozptýlenie do viacerých obcí znášali Pitvarošania mimoriadne ťažko, situáciu často sťažovali nezhody s pôvodným obyvateľstvom (najmä vo Veľkej Mači, čo viedlo k tomu, že sa väčšina Pitvarošanov odsťahovala z tejto obce do mesta Sereď). Dôležitým sa preto stalo udržiavanie kontaktov a vzájomné navštevovanie rodín, žijúcich v okolitých obciach. Súdržnosť vzťahov čiastočne upevnila a potvrdila aj stavba kostolov v troch spomínaných najväčších centrách presídlených Pitvarošanov. V súčasnosti je najvýraznejším centrom Pitvarošanov Sládkovičovo, vzhľadom na ich vyššiu koncentráciu prisťahovaním z okolitých obcí a dobre fungujúcim a živým cirkevným zborom, ktorý sa v porovnaní so Sencom a Veľkými Úľanmi vyvíja asi najpriaznivejšie. Silu a význam pozície Sládkovičova ako akéhosi centra Pitvarošanov upevňuje aj prevažne vidiecky charakter mesta, v ktorom sa väzby udržujú najpriaznivejšie. V meste Senec sú znaky spolupatričnosti ťažšie viditeľné a vzhľadom na mieru anonymity mestského prostredia i jej následkov nie sú také výrazné ako vo vidieckych obciach. V prípade Veľkých Úľan je situácia ovplyvnená už len malým, aj keď stále viditeľným, počtom Pitvarošanov.

 

Obr. 237: Stretnutie v Trenčianskych Tepliciach v máji 1977.
(rodinný album, Ján Garaj a Zuzana Garajová, rodená Seboková, Veľké Úľany)

 

Rozptýlenosť Pitvarošanov síce narušila dovtedajšiu intenzitu rodinných väzieb, ale snaha o udržiavanie kontaktov medzi sebou vôbec nezoslabla. Vo vzájomných listoch a sviatočných pozdravoch nebola len zdvorilosť, ale aj čiastočné pretavenie osudov príbuzných v novom prostredí. Aspoň na diaľku si tak navzájom vytvárali citové zázemie. Intenzita vzťahov však vyvrcholila pri vzájomných návštevách na Slovensku alebo aj na Pitvaroši. Mnohí, z ešte dnes žijúcich Pitvarošanov, už nemajú dostatok síl na ďalekú cestu, preto vzájomných návštev ubúda. A aj pri tých zriedkavých sa všetci cítia ako doma medzi svojimi, a naplno sa prejaví intenzita chýrnej pohostinnosti, dobroty a láskavosti. Hoci sa vzájomné kontakty čiastočne udržiavali aj po presídlení, mnohí videli svojich príbuzných na jar v roku 1947 naposledy. Nanajvýš si vymenili zopár zdvorilostných listov, nevyskytli sa už žiadne návštevy a zostalo len ticho...

Veľká roztratenosť Pitvarošanov nielen v spomínaných šiestich obciach, ale postupne na celom území Československa, a obmedzenie rodinných či priateľských kontaktov, priviedla Michala Maja z Trenčianskych Teplíc k usporiadaniu výnimočného spomienkového stretnutia presídlených Pitvarošanov na Slovensku po 30. rokoch v Trenčianskych Tepliciach v máji 1977. Stretnutia sa zúčastnilo okolo 170 osôb, pričom najviac zastúpení boli päťdesiatnici, teda tí, ktorí opúšťali Pitvaros v období vrcholiacej mladosti. Väčšími stretnutiami boli spomienkové slávnosti pri príležitosti presídlenia v Sládkovičove, Veľkých Úľanoch a Senci.

 

2) Obmedzenie prenosu tradícií na ďalšie generácie po presídlení. Tento proces sa odohral v spoločenstve Pitvarošanov na základe podnetov nielen zvonka, ale aj zvnútra. Vonkajšími procesmi obmedzujúcimi prenos kultúry na ďalšie generácie boli rozptýlenosť a následný status, ktorý viedol mnohých k tomu, že sa snažili čo najviac a najrýchlejšie splynúť s okolím. Veľmi výrazne sa snaha neodlišovať sa od ostatných prejavila najmä u detí, ktoré sa narodili ešte na Pitvaroši, a ktoré ešte nemali vybudovanú duchovnú previazanosť so svojím rodiskom alebo u detí, ktoré sa narodili už na Slovensku krátko po presídlení. Tieto často svoj pôvod nedávali najavo, pretože ich ostatní vyčleňovali ako presídlencov či Pitvarošiakov, a podobne. Toto vyčleňovanie zvonka sa týkalo aj starších generácií; avšak deti odlišnosť dávajú najavo omnoho viditeľnejšie. V mnohých prípadoch sa staršie generácie takmer vo všetkom prispôsobili väčšinovej kultúre a zvyklostiam, a teda neudržiavali tradície svojich predkov. Najstaršia generácia si zachovala dialekt, ponechala bytové zariadenie a textílie prinesené z Pitvaroša ako spomienku na Dolnú zem, na svoje rodisko a miesto, kde prežili svoju mladosť.

 

Obr. 238: Presídlení a nepresídlení Pitvarošania na Pitvaroši, august 2005.
Zľava: Zuzana Čileková, rodená Šutinská, Pitvaroš; hore Anna Lehocká, Pitvaros; Juliana Szabová rodená Švihranová, Pitvaroš; Zuzana Tučnovičová, rodená Legíni, Senec; Mária Seboková, rodená Gemeriová, Veľký Grob; Mária Klementová, rodená Šuľanová, Veľké Uľany; Mária Kválová, rodená Májová, Senec; Anna Lehocká, rodená Seboková, Pitvaros; Michal Kožuch, Senec; Judita Nagyova, rodená Mrázová, Pitvaros.
(J. Majo, 2005)

 

Pitvarošská kultúra sa najviac zachovala v rámci rodín a navonok sa často výrazne neprejavovala, nanajvýš už iba ako ovplyvnená väčšinovou kultúrou na rozličných podujatiach. Výrazný podiel na prezentácii pôvodnej pitvarošskej kultúry mal napríklad detský súbor Zvonček zo Sládkovičova. Po zmene režimu sa obnovila snaha tieto zvyky oživiť, a to často v podobe organizovaných lokálnych podujatí, a priniesť ich nielen ako spomienku pre najstarších Pitvarošanov, ale aj ako prezentáciu kultúry pre ich potomkov a ostatných obyvateľov. Tieto udalosti sú prezentované už ako vžité špecifikum lokality spolu so zvyklosťami pôvodného, vo väčšine obcí prevažne maďarského, obyvateľstva. Najmä po roku 1989 sa vytvorili nové podmienky pre prezentáciu aj pitvarošskej kultúry v rámci viacerých udalostí organizovaných dolnozemskými Slovákmi, najmä prostredníctvom Domu zahraničných Slovákov, ktorý existoval v rokoch 1995 - 2005. Svoju kultúru a identitu výrazne udržiavali, a stále udržujú, a prezentujú prostredníctvom viacerých kultúrnych a spoločenských udalostí ako sú plesy, prezentácie publikácií, konferencie, výstavy, zájazdy na Dolnú zem, spomienkové slávnosti, súťaže vo výrobe klobás - kĺbasiády, prezentácia typických dolnozemských jedál - Etnogastronomické tradície, a mnohých iných. Mnohí Pitvarošania sú členmi Spolku Slovákov z Maďarska so sídlom v Galante, pričom vlastné spolky majú aj Slováci z Vojvodiny, Bulharska, Rumunska a iných. Aj týmito udalosťami sa život, zvyky a vyspelá kultúra dolnozemskej vetvy slovenského národa dostáva do povedomia verejnosti na Slovensku ako dôležitej súčasti našich dejín a kultúry.

 

3) Oslabenie vplyvu cirkvi. Evanjelická cirkev u niektorých Pitvarošanov začala strácať svoje významné postavenie už po druhej svetovej vojne, kedy mnohí z nich ešte v Maďarsku pod vplyvom neutešenej sociálnej situácie a sociálneho rozvrstvenia sympatizovali s myšlienkami komunizmu, ale aj pod vplyvom neusporiadaného cirkevného života, ktorý, vzhľadom na to, že nemali zvoleného farára, na Pitvaroši až do presídlenia panoval. Vplyv cirkvi a náboženského života sa oslabil nielen tým, že prišli do prostredia, v ktorom sa evanjelici takmer vôbec nevyskytovali a kostoly si postavili až po niekoľkých rokoch od presídlenia, ale aj pod vplyvom nástupu politického režimu, výrazne obmedzujúceho život cirkví. Vplyv evanjelickej cirkvi oslabili aj zmiešané manželstvá s rímsko-katolíkmi. Najstarší Pitvarošania sa dlho nevedeli zmieriť s tým, že zať alebo nevesta sú iného vierovyznania, alebo inej národnosti. Ťažšie však znášali náboženské rozdiely. Vnuci boli často iného vyznania a nemohli im z pozície starých rodičov odovzdávať náboženské tradície, ktoré oni prijali od svojich rodičov a starých rodičov. Táto generácia, pravdepodobne ako posledná výrazne vychovávaná v náboženských tradíciách v duchu evanjelickej cirkvi, ich považovala za niečo mimoriadne cenné a významné, a preto bol fakt, že nemajú komu tieto tradície odovzdávať, pre túto generáciu ťažkým údelom.

Je nepopierateľné, že medzi múrmi chrámov sa najdlhšie udržiaval pocit pitva-rošskej spolupatričnosti, a akoby vytváral ochrannú ulitu a útočisko pred vonkajším svetom. Niektoré zvyky v cirkvi zanikli ešte na Pitvaroši (napríklad každodenné ranné modlitby), iné sa v novom prostredí, vzhľadom na oveľa skromnejšiu architektúru kostolov, nedali realizovať (spievanie na veži na Vianoce a Nový rok). Najviac sa tradície mohli udržať vo vnútri chrámu. Spočiatku sa zachovávalo členenie kostola na mužskú ľavú časť a ženskú pravú časť, presne tak ako na Pitvaroši, a keďže všetky tri chrámy boli vybudované aj s chórmi, mládež mala svoje miesto tam. Veľkú úctu mal stále u najstaršej generácie Tranoscius a dlhé ťahavé spevy jeho piesní.

 

4) Nová identita Pitvarošanov na Slovensku. Identita všeobecne sa skladá z dvoch dôležitých zložiek. Prvú zložku identity predstavuje sebadefinovanie, a druhú zložku predstavuje definovanie a vnímanie ostatnými. Osobnú a ani skupinovú identitu nie je možné získať bez vplyvu ľudí z vytvoreného prostredia, ktoré sa nazýva kultúrou (Bačova, 1996). Pitvarošanmi sa teda Pitvarošania nerodili, ale sa nimi v priebehu života stávali. Skupinovú identitu podľa Bartha určoval nie obsah identity, ale členmi skupiny vytvorené a udržiavané hranice, to znamená hľadanie a potvrdzovanie rozdielov medzi vlastným spoločenstvom a inými spoločenstvami (Homišinová, 2006). Kolektívna identita sa u Pitvarošanov skladala predovšetkým z etnickej - slovenskej identity a náboženskej - evanjelickej. Toto prepojenie bolo tak silné, že sa stávalo synonymom. Pitvarošanešte v Maďarsku bol Slovák a evanjelik. Toto spojenie však neplatilo doslova a v súčasnosti prestáva platiť nielen v Maďarsku, ale v súvislosti s náboženskou príslušnosťou aj na Slovensku. V súvislosti s výmenou obyvateľstva dochádza k zmene identity presídlených Pitvarošanov. Najstaršia generácia svoj pôvod nezaprela, udržala si pitvarošské nárečie a spočiatku aj odevy, a aj keď sa usadili v novom prostredí na Slovensku a tu dožili svoje posledné roky, zostávali najviac spojení s Pitvarošom. Táto spojitosť sa emocionálne najviac zrejme prejavila pri úmrtí blízkeho člena rodiny, ktorý zostal žiť na Pitvaroši, a nemožnosti účasti na pohrebe. Stredná a mladšia generácia sa vplnej miere zapojila do sociálneho, kultúrneho a pracovného života obce, čím sa pôvodná pitvarošská identita často prekryla novou identitou obce, v ktorej žili a pracovali. Vo svojom vnútri však mnohí stále cítili spätosť s pitvarošskou kultúrou. Dnes žije už iba niekoľko najstarších príslušníkov tejto generácie. Niektorí sa cítia spätí s novým prostredím tu na Slovensku, iní sú, najmä prostredníctvom spomienok na svoje detstvo a mladosť, stále zviazaní s Pitvarošom a jeho životom.

Významným fenoménom, ktorý zblížil Pitvarošanov a pôvodných obyvateľov, a napomáhal lepšiemu prispôsobeniu Pitvarošanov v novom prostredí, bola paradoxne kolektivizácia. Hoci išlo o prevratný zásah do života obcí, v novovzniknutých roľníckych družstvách pracovali spolu Pitvarošania a aj pôvodní obyvatelia. Najmladšia generácia, narodená na Slovensku, už úplne získala identitu obcí a miest, v ktorých vyrastali. Iba prostredníctvom spomienok, a neskôr aj návštev Pitvarosa, mohli aspoň čiastočne získať prehľad o živote a zvykoch svojich rodičov, a starých rodičov.

Presídlení Pitvarošania na Slovensku už ďalej nemohli identitu dokonale pestovať a ďalej odovzdávať vzhľadom na to, že už nežili na Pitvaroši a duch miesta je pre udržiavanie identity podstatný. Pitvarošania, ktorí sa nepresídlili, svoju identitu udržiavali aj naďalej, aj keď už v značne obmedzenom počte a prevažne v dvojjazyčnom prostredí. Nositeľmi pitvarošskej identity na Pitvaroši už nie sú len pôvodní Slováci a ich potomkovia, ale aj maďarskí vysídlenci zo Slovenska rímsko-katolíckeho vierovyznania. Podobne však ako na Slovensku aj na Pitvaroši sa pôvodná slovenská pitvarošská identita najdlhšie udržala medzi múrmi chrámu.

V súvislosti s výmenou obyvateľstva je podstatných ešte niekoľko významných faktorov a výhod, týkajúcich sa Pitvarošanov:

1) Mnoho presídlencov z Maďarska všeobecne bolo pomaďarčených a už aj v rodinnom styku prevládala maďarčina. Pitvarošania a presídlenci z komlóšskej oblasti však boli v porovnaní s presídlencami z iných oblastí pomaďarčení najmenej. Vzhľadom na výlučne maďarské školstvo v horthyovskom Maďarsku boli v písomnom prejave zdatnejší v maďarčine ako v slovenčine. Úroveň hovorovej slovenčiny popretkávanej mnohými poslovenčenými maďarskými slovami však bola na vysokej úrovni a úplne spĺňala komunikačnú funkciu.

2) V porovnaní s presídlencami na juhu Slovenska mali Pitvarošania výhodu aj v tom, že sa usídlili v oblastiach, ktoré sú bližšie slovenskému etnickému územiu, a spomedzi ostatných presídlencov z Maďarska aj v oblasti s najpriaznivejším ekonomickým vývojom, najmä v súčasnosti, vyplývajúceho z blízkosti hlavného mesta Bratislavy.

3) V obciach, kam sa Pitvarošania presídlili, boli aj jediným alebo aspoň výrazne prevažujúcim spoločenstvom v rámci presídlencov, čo znižovalo výskyt nezhôd v rámci presídleneckej komunity, vyplývajúcej z rozdielneho pôvodu presídlencov tak, ako sa to vyskytovalo na juhu Slovenska (Paríková, 2001). Do jednej obce tu boli totiž často presídlení Slováci z viacerých obcí, ktorí mali odlišné zvyky a kultúru. Zrejme najvýraznejším spojivom týchto skupín bolo iba evanjelické, respektíve iné protestantské vyznanie.

Zdalo by sa, že Pitvarošania majú putovanie v krvi. Na jednom mieste vydržia pár desiatok rokov, zanechajúc hlbokú brázdu nielen v zemi dovtedy, kým ich osud nezaveje na nové miesto, kde opäť zapustia korene a ďalej rastú, a privádzajú na svet potomkov. To nie je prelietavosť, ale veľká sila, ktorá sa vzoprie nepriazni žitia a posunie týchto pútnikov ďalej, a ďalej. Mnohí z nich však na Pitvaros nezabúdajú a, napriek diaľke a času, sú s ním v mysliach neustále spojení. Stále vedia, kto býval na Malej ulici, ako vonia tráva na ňomáši, či kto a s kým sa kedy zosobášil. Rozptýlení nezhavraneli, ako to spomína Sládkovič vo svojej piesni, ale v dušiach zostali stále tými istými hrdými Pitvarošanmi, ktorí vedia intenzívne ľúbiť, ale sa aj intenzívne povadiť, rýchlo odpúšťať, ale aj do smrti sa nenávidieť, možno ľudia ako ostatní, ale predsa iní. Presiaknutí pôdou dolnozemských rovín a luteránskou skromnosťou - Pitvarošania.

 

 

Pitvarošania v Sládkovičove, v Malej Mači a Veľkej Mači

Anna Kakvicová, rodená Blahová, Štefan Maglocký

 

Stáva sa, že povojnové usporiadanie Európy, otázky usporiadania hraníc a výmeny obyvateľstva sa zjednodušujú, skresľujú a účelne dovysvetľovávajú. Ľahko sa zabúda na príčiny a povrchne sa berú do úvahy následky a dôsledky. Z nevinných sa stávajú vinníci a z vinníkov obete. Vojnová smršť prináša veľa osudových ľudských drám a zauzlení. Bez historického kontextu, bez poznania základných politických a historických súvislostí, ľahko vzniká vytrhnutý a skreslený obraz, aj o nedávnej minulosti. Vžiť sa do roku presídlenia, do roku 1947 a ďalších, z hľadiska každodenných a jednoduchých ľudských potrieb nemožno bez toho, aby sme si nepripomenuli veľké sucho a neúrodu v tomto roku, povojnový nedostatok čohokoľvek, lístkový systém prideľovania základných životných potrieb. Chudoba ľudí zbližovala. Hospodársko-politické transformačné zmeny v celom východnom bloku doľahli na mnohých ľudí nepriaznivo. Inak na poľnohospodárov, inak na robotníkov, inak na inteligenciu. Všeobecne ťažko a najviac dopadli na poľnohospodárov. Aj vtedy museli ľudia žiť a prežiť, a cez robotné ruky, a s robotnými rukami to šlo najlepšie. Pitvarošania ich mali.

 

Práca a aktivity, v ktorých sa pokračovalo po presídlení

Judita Krišková, rodená Kochanová (1912 - 2001), pokračovala vo svojom povolaní pôrodnej asistentky aj po presídlení do Sládkovičova. Bola všeobecne obľúbená a prizývaná k pôrodom pre starostlivo a kvalitne odvedený výkon.

 

Obr. 239: Dom Štefana Hudáka na Pitvaroši, rok 1947.
(rodinný album, Pavol a Anna Hudákovci, Sládkovičovo)

 

Pavol Hudák (1936) nadviazal na činnosť svojho otca Štefana Hudáka staršieho, ktorý záujemcom požičiaval knihy z Veselského knižnice ešte na Pitvaroši. Pavol Hudák riadil činnosť Miestnej ľudovej knižnice v Sládkovičove. Bol pracovníkom Okresnej knižnice v Galante. V roku 1959 zriadil pobočku knižnice priamo v rómskej osade v Sládkovičove. Počas jeho vedenia Miestna ľudová knižnica v Sládkovičove v roku 1962 získala titul „Vzorná ľudová knižnica" od ministra kultúry Československej socialistickej republiky.

 

Obr. 240: Nový dom (novdom) Hudákovcov, postavený v roku 1949, Sládkovičovo 1958.
Zľava: Pavol Hudák a Anna Hudáková, rodená Kochanová.
(rodinný album, Pavol a Anna Hudákovci, Sládkovičovo)

 

Sládkovičovo bola polhohospodársko-priemyselná obec. Po presídlení bola možnosť zamestnania aj pre obyvateľov okolitých dedín, ako je Malá Mača a Veľká Mača. Bolo to v Ľanárskych a konopárenských závodoch, Štátnych majetkoch Cukrovare a v konzervárni, v Mlyne a v Mária záhrade Sládkovičovo. Mnohí Pitva-rošania našli zodpovedajúce pracovné uplatnenie. Hoci sa v roku 1947 pre veľký zrážkový deficit a neúrodu cukrovej repy, prvý - krát od založenia cukrovaru v roku 1867, nekonala cukrovarnícka kampaň. Už v nasledujúcom roku sa mnohí Pitvarošania dobre adaptovali na prácu v cukrovare, priamo vo výrobnej sfére, ako aj na priľahlých hospodárstvách, ktoré patrili k cukrovaru. Pracovali v riadiacich funkciách ako manipulanti surovárne a rafinérie, či variči cukru. Prax a zručnosť v tejto oblasti výroby získali v Medzovskom cukrovare, približne 6 km vzdialenom od obce Pitvaroš. Boli to Gubíňovci - otec so synom Jurajom, Michal Urbančok, traja bratia Šuľanovci - Michal, Ondrej a Pavel; Jozef Hulík zo Senca, Ondrej Pelec z Trnavy a ďalší.

Vzhľadom na to, že nebolo možné uspokojiť niektorých Pitvarošanov domami rovnakej hodnoty, ako zanechali na Pitvaroši, štát nechal postaviť pre nich na pridelených pozemkoch v intraviláne obce nové domy, takzvané „novdomy"(Obr. 240). Rozdiel v hodnote domov bolo nutné postupne splácať.

 

Kultúra a vzdelanie

Pitvarošania po príchode na Slovensko ovládali pravopis maďarského jazyka, pretože na Pitvaroši mohli navštevovať len maďarskú školu. Hovorili nárečím, ktoré nepatrilo do okruhu západoslovenských nárečí a navyše, v ktorom boli prvky z maďarskej slovnej zásoby. Mnohí neváhali zasadnúť do školských lavíc, iní si postupne osvojovali spisovný jazyk cez literatúru, tlač a rozhlas. Od vlastných detí sa učili slovenskému pravopisu. Štefan Hudák (1893 -1965) a iní neváhali zasadnúť do školských lavíc ...

 

Obr. 241: Tablo absolventov večernej školy pri ZDŠ v Sládkovičove, 1960 - 1961. Učiteľský zbor: P. Pelech, J. Tancer, M. Kriška, A. Pelechová, M. Szalayová, A. Urbančoková, Absolventi, Pitvarošania: 1. rad, horný: 1. Ondrej Dovalovský, 4. Ondrej Rekeň, 2. rad: 3. Zuzana Jasovská, rodená Gemeriová, 5. Alžbeta Zelmanová, rodená Matejdesová 3. rad: 1. Juraj Rekeň, 2. Mária Urbančoková, rodená Kožuchová, 3. Štefan Hudák, 4. Katarína Husárová, rodená Gemeriová, 5. Ján Šramo, Ó.Alžbeta Králikova, 7. Jozef Krnáč 4. rad, spodný: 2. Michal Zelman, 3. Jozef Brezina, 4. Ondrej Pelec.
(rodinný album, Pavol a Anna Hudákovci, Sládkovičovo)

 

Túžba po vzdelaní sa prejavila i v tom, aký počet Pitvarošanov sa uplatnil v učiteľskom povolaní. Popri známych menách ako Štefan Hudák (1923 - 2005), Michal Hudák (1922 - 2005) a Ing. Michal Kriška (1910 - 1993) sú to ďalší: ako Zuzana Bulíková, rodená Kopčoková (1920 - 1980), Mária Červenková, rodená Sántaiová (l946),Juraj Németh (1924- 2003), Anna Némethová rodená Dová-ľová (1930), Dr. Štefan Rekeň (1942), Alžbeta Rekeňová, rodená Urbančoková (l938),Ján Urbancok(1953), Juraj Zelman (1925 - 1979), Anna Zelmanová, rodená Matejdesová (1925 - 2007). Mnohí popri učiteľskom povolaní pracovali v oblasti kultúry, najmä ochotníckeho divadla a osvety. V ich šľapajach pokračuje Anna Pokorná, rodená Hrašková, narodená v roku 1958. Rodičia sú pitvarošskí rodáci. Otec Peter Hraško (1932), matka Mária, rodená Antalová (1938). Anna má zásluhu na tom, že sa v roku 1989 obnovila činnosť Miestnej organizácie Matice slovenskej v Sládkovičove. Od roku 1995 reprezentuje Sládkovičovo na celoslovenských súťažiach: Vansovej Lomnicka Starej Ľubovni, Beniakove Chynora-ny Timravina studnička v Lučenci, Dilongova Trstená, Kráľove Šahy. Účinkuje v ochotníckom divadle Solidus od roku 2004. Založila súbor malých javiskových foriem. Režírovala divadelné hry „Šuster a čert" od Karia Svobodu a „ Pohreb" od Ivana Holuba. Veľmi úspešné bolo divadielko od Tadeusza Lopalewskeho „Zglejený hrnček", hralo sa na mnohých miestach po celom okolí Sládkovičova v matičných spoločnostiach. Založila tradíciu prednesú poézie Vansovej Lomnická. Podujatia sa konajú v zborovej sieni evanjelického kostola v Sládkovičove. Zuzana Zelinková, rodená Borsukova (1957) patrí k potomkom dolnozemských Slovákov. Od roku 1995 sa pravidelne zúčastňuje súťaží v umeleckom prednese poézie a prózy ako sú: Vansovej Lomničkav Starej Ľubovni, Beniakove Chynorany Kráľove Šahy, Dilongova Trstená, Timravina studnička v Lučenci. Celoslovenským súťažiam predchádzajú krajské a okresné kolá. Od roku 1997 je aktívnou členkou výboru Miestnej organizácie Matice slovenskej v Sládkovičove. Je členkou súboru malých javiskových foriem, zameraných na umelecký prednes. Hrá v ochotníckom divadelnom súbore Solidus. Účinkovala v troch divadelných hrách: Zglejený hrnček, Šuster a čert, a Pohreb. Na okresných súťažiach detí a mládeže pracuje ako členka poroty. Úzko spolupracuje pri matičných podujatiach pri Matici slovenskej v Galante. Od mladosti sa venovala ochotníckemu divadlu ešte na Pitvaroši a pokračovala aj v Sládkovičove Mária Urbančoková, rodená Kožuchová (1922 - 1997). Má veľkú zásluhu na tom, že sa v rukopisoch zachovala časť pitvarošských tradícií, zvykov a pesničiek. Písala krátke poviedky o živote na Dolnej zemi. Podrobne písala o svadobných obradoch a príhovoroch, najmä starejších na svadbe.

V Československej ľudovej armáde našli vzdelanie a uplatnenie ako vyšší dôstojníci: Ondrej Dovalovský (1939) pracoval na Ministerstve národnej obrany v Prahe. Štefan Ďurkovič (1928 - 1995), Michal Majo (1926) v roku 1977 zorganizoval L stretnutie presídlencov Pitvarošanov v Trenčianskych Tepliciach, Michal Ondrus (1934-1997).

V riadiacej a organizačnej práci našli uplatnenie: Jozef Brezina (1924), Ondrej Dovalovský (1919 - 1993), Ing. Ján Ďurík (1932), Štefan Ďurkovič (1907 - 1980), Pavol Haško (1902 - 1968), Pavol Haško (1935 - 1994), Štefan Hudák (1893 - 1965), Ing. Ján Hudák (1932 - 1989), Jozef Krnáč (1913 - 1988), Pavol Ondrus (1891 - 1982), Michal Sántái (1917 - 1990).

 

Náboženstvo

 
Obr. 242: Evanjelický kostol v Sládkovičove.
(P. Gabriš, 1992)

 

Prvé začiatky cirkevno-zborového života boli veľmi zložité. Chýbal kostol a objekty, v ktorých by mohol byť organizovaný riadny chod cirkevného zboru. S Pitvarošan-mi prišiel do Sládkovičova aj ich zborový farár Ondrej Bulík (28. 9. 1917 -16. 6. 1978 ). Pochovaný je spolu s manželkou na cintoríne v Sládkovičove. O. Bulík zariadil, aby sa od 4. 5. 1947 konali bohoslužby v škole. K zboru vtedy patrili fílie Veľké Úľany, Veľká Mača a Malá Mača. V. Úľany sa 5.12. 1948 osamostatnili spolu s obcou Jelka. O. Bulík neskôr odišiel z kňazskej služby. 15. 11. 1952 ako kaplán prišiel do zboru Ján Zemánek. Služby Božie sa vykonávali v rodinách Jána Chovanca - Šajbena, neskôr Juraja Hudáka. Počas jeho účinkovania sa vybavovala kúpa objektu, na mieste ktorého dnes stojí fara i kostol. Po odchode Jána Zemánka zbor administroval galantsko - matuškovský farár Ondrej Spišák. 18. 8. 1954 nastúpil do služby Ondrej Koč. Ako jednu z prvoradých úloh si vytýčil prebudovať hospodárske objekty na bohoslužobnú miestnosť. S pomocou a ochotou veriacich sa podarilo dielo 20. 12. 1954 dokončiť. Konečne mal zbor nielen farskú budovu, ale aj kostol, hoci bez veže. Za pôsobenia O. Koča sa zbor až priveľmi „zaktivizoval", čo viedlo v zložitých pomeroch k tomu, že 2. 7. 1956 mu zobrali štátny súhlas k službe. Vo vnútromisijnej práci a zveľaďovaní zboru pokračoval Ivan Manica. Za pôsobenia dálšieho farára Karola Novomestského (od 24. 3.1963) sa podarilo zakúpiť starší organ a pristavala sa veža, aby veriacim aspoň trochu pripomínala impozantnú vežu kostola na rodnom Pitvaroši. Za obetavosti cirkevníkov sa zaobstarali aj tri zvony 1. 11. 1969. Posviacka veže a zvonov sa konala 24. 5. 1970. Od 1. 9. 1973 slúžil v zbore farár Miloslav Križan. Po jeho odchode pôsobili farári Ladislav Kozák a Štefan Jahelka. Počas ich pôsobenia sa zaviedol plyn do kostola a na faru, elektri-fikovalisazvony. Stabilizovala sa zborová práca. Od 1. 10. 1991 pôsobil v zbore Pavel Gabriš. Vykonala sa generálna oprava organu, vybudovala sa zborová sieň, ktorej posviacka sa konala 12. 5. 1996. Pavel Gabriš odišiel zo služby 11.7. 1997. Odvtedy farský úrad viedol zastupujúci kňaz Mgr. Milan Kachnič z Bratislavy, až do príchodu Andrey Lukačovskej, rodáčky z Klenovca. Nastúpila do pastoračnej služby 1. 12. 1999 a je v službách cirkvi dodnes.

 

Malá Mača

Časť presídlencov našla prácu v Sládkovičove, iní sa uplatnili v miestnom poľnohospodárskom družstve. Neskôr došlo k integrácii s poľnohospodárskym družstvom v susednom Abraháme.

 

Kultúrnym životom sa začínalo žiť v Malej Mači hneď po presídlení. Báči Samo Gubínyi, nacvičili s mládežou tieto divadelné hry: Kamenný chodníček, Strýdža spod hája a Ženský zákon. Bol pokus o nacvičenie hry Svedomie.

 

Pitvarošania z Malej Mače, ktorí nadobudli vysokoškolské vzdelanie na Slovensku:

Pavol Budaj - promovaný matematik, stredoškolský profesor, narodený 1936 na Pitvaroši. Otec Pavol (1907 - 1982) pochádza z Albertu, matka Mária, rodená Majová (1907 - 1996), pochádza z Pitvaroša.

 

Obr. 243: Divadelné predstavenie Strýdža spod hája, Malá Mača.
Zadný rad, zľava: Zuzana Ľauková, Peter Kučerák, Mária Maglocká, Mária Gáborová, Juraj Stašiak, Mária Blahová, Mária Chovancová, Pavol Budaj, Judita Jasovská, Prvý rad, zľava: Ján Gábor, Milka Kurucová, Michal Vician, Pavol Majo, Anna Maglocká, Mária Budajová, Michal Chovanec.
(rodinný album, Samuel Gubínyi, Malá Mača)

 

Obr. 244: Mládežníci a rovesníci, účastníci pohrebného obradu Juraja Repku v slávnostnom rúchu podľa zvyklostí na Pitvaroši. Zosnulý sa narodil 7. júla 1943 na Pitvaroši.
Tragicky zahynul 20. apríla 1960 v Košiciach. Pochovaný je na evanjelickom cintoríne v Malej Mači. Jeho rodičmi boli: otec Juraj Repka (1916 - 1975), matka Alžbeta, rodená Kurucová (1921 - 1998). I. rad zhora, zľava: 1. XY, 2. Pavel Budaj (1942), 3. Martin Jasovský 4. XY, 5. Pavel Hanes, 6. Ondrej Ročkár, 7. Pavel Budaj (1936), 8. Ondrej Rekeň, 9. Juraj Orban, 10. Ján Gašpar, 11. Štefan Gašpar, 12. Michal Kuruc, 13. Pavel Varga. II. rad zhora, zľava: 1. Alžbeta Ročkárová, 2. Anna Krišková, 3. Ondrej Repka, 4. Anna Chovancova, 5. Adam Jasovský, 6. Mária Klementová, 7. Samuel Gubínyi, 8. Zuzana Garajová, 9. Ján Jasovský, 10. Alžbeta Garajová, 11. Jozef Kostka, 12. Zuzana Šranková, 13. Martin Selecký, 14. Ilonka Szabová. III. rad zhora, zľava: 1. Žofia Szabóvá, 2. Alžbeta Vargová, 3. Anna Vargová, 4. Zuzana Hovorková, 5. Anna Gregušová, 6. Anna Bőthyová, 7. Mária Hrivnáková, 8. Etela Verébová, 9. Alžbeta Verébová, 10. Judita Gašparová.
(rodinný album, Judita Jančiková, rodená Kurucová, Malá Mača)

 

Štefan Gábor, poľnohospodársky inžinier, narodený 1933 na Pitvaroši. Rodičia pitvarošskí rodáci, otec Juraj Gábor (1898 - 1971) a matka Alžbeta, rodená Urbančoková(1901 - 1984).

Zuzana Garajová, Mgr., narodená v roku 1942 na Pitvaroši. Rodičia rodáci z Pitvaroša. Otec Štefan Garaj (1911 - nezvestný od druhej svetovej vojny), matka Zuzana, rodená Májová (1912- 1999).

Martin Kuruc, poľnohospodársky inžinier, narodený 1933 na Pitvaroši. Rodičia rodáci z Pitvaroša. Otec Martin (1897 - 1949), matka Alžbeta, rodená Gašparová (1896-1987).

Pavol Majo, stavebný inžinier, narodený 1946 na Pitvaroši. Rodičia boli Pitvarošania. Otec Pavel Majo (1916 - 1988), matka Anna, rodená Legíňová (1921 - 1997).

 

Náboženstvo:

Obr. 245: Modlitebňa v Malej Mači. (M. Kakvic, 2007)

 

Malá Mača patrí ako fília matkocirkvi v Sládkovičove. Po presídlení v roku 1947 sa v Malej Mači konali služby Božie v miestnej škole. Neskôr sa konali v domácnostiach. Do roku 1990 sa vystriedalo päť domácností. V roku 1991 - 1992 sa vykonávali služby Božie znova v škole. Od roku 1993, za účinkovania pána farára Gabriša, sa zriadila modlitebňa prebudovaním bývalého učiteľského bytu na bohoslužobnú miestnosť (Obr. 245). Zo Sládkovičova bol prenesený oltárny obraz, ktorý namaľovala evanjelička, pani učiteľka Myjavcová.

 

Veľká Mača

Značná časť Pitvarošanov z Veľkej Mače sa postupne presťahovala do blízkej Serede za prácou a pracovnými príležitosťami, iní pracovali v miestnom rozvinutom poľnohospodárstve.

Kultúra a vzdelanie: Divadelnú hru Kamenný chodníček od Ferka Urbánka režírovala Terézia Tušková, rodená Hašková.

Pitvarošania z Veľkej Mače, ktorí nadobudli vysokoškolské vzdelanie na Slovensku:

Katarína Bartová, rodená Kišová, Mgr., narodená 1942 na Pitvaroši. Rodičia boli Pitvarošania. Otec Juraj Kiš (1899 - 1985), matka Judita, rodená Vargová (1901 - 1988). Pracovala až do odchodu do dôchodku ako učiteľka na druhom stupni základnej školy v Nitre.

Mária Kučárová, rodená Dovalovská, Mgr., narodená 1941 na Pitvaroši. Rodičia boli Pitvarošania. Otec Juraj Dovalovský (1906 - 1995), matka Mária, rodená Ďurkovičová (1911 - 1996). Mária Kučárová učila štyri roky na Katedre matematiky Technickej univerzity v Košiciach. Neskôr, až do odchodu do dôchodku, pracovala na počítači vo Výskumnom ústave priemyselných stavieb v Košiciach. Mária Rohárová, rodená Garajová, Mgr., narodená 1944 na Pitvaroši. Rodičia boli Pitvarošania. Otec Pavol Garaj (1914 - 1987), matka Mária, rodená Lindáková (1918 - 1974). Pracovala ako stredoškolská profesorka na gymnáziu v Senci. Ján Husár, elektrotechnický inžinier. Narodený 1946 na Pitvaroši, odkiaľ pochádzali aj jeho rodičia. Otec Ján Husár (1902 - 1964), matka Zuzana, rodená Chovancová (1910 - 1994). Dlhé roky pracoval v podniku TESLA - Liptovský Hrádok.

 

Náboženstvo:

Veľká Mača patrí ako diaspóra matkocirkvi v Sládkovičove. Na evanjelickom cintoríne vo Veľkej Mači sa konajú pohrebné obrady.

 

Spomienková slávnosť.

Obr. 246: Príhovor Emila Dovalovszkého pri 60. výročí presídlenia Slovákov z Pitvaroša do Sládkovičova, S. mája 2007.
Za ním deti Štefana Hudáka.
(S. Maglocká, 2007)

 

Piateho mája roku 2007 sa konala v Sládkovičove spomienková slávnosť pri príležitosti 60. výročia presídlenia Slovákov z dolnozemského Pitvaroša do vlasti svojich predkov. Slávnostné služby Božie mala pani farárka Andrea Lukačovská, kon-seniorka Bratislavského seniorátu evanjelickej cirkvi. Príhovor predniesol predseda miestnej organizácie Matice slovenskej Emil Dovalovszki (Obr. 246). Na evanjelickom kostole bola odhalená pamätná tabuľa s mottom od Štefana Hudáka. Tabuľu odhalil autorov syn a dcéra, ktorí žijú vo Zvolene a na Sliači. Na slávnostné stretnutie boli pozvaní Pitvarošania z obcí a miest, kde sa usídlili po presídlení. Stretnutie malo bohatú účasť, vysokú spoločenskú úroveň a poskytovalo priestor pre množstvo spomienkových rozhovorov. Spestrením bolo premietanie obrázkov z rodinných albumov a muzika s repertoárom dolnozemských nvot (Konope, konope..., Už Turek ide..., V tom šírom poli..., Dobrú noc má milá a iné).

 

Zájazd Evanjelického a. v. cirkevného zboru v Sládkovičove na Pitvaroš (21.-22. júla 2007)

 

Obr. 247: Účastníci stretnutia v evanjelickom kostole na Pitvaroši 22. júla 2007. Panie farárky sprava Alžbeta Nobiková, Andrea Lukačovská a Zuzana Vati.
(V. Kopáčik, 2007)

Ideme z domu - domov; tak sme nazvali naše cestovanie v teplé júlové, slnečné dni. Pamätníci cirkevného zboru v Sládkovičove stáli v týchto dňoch na rodnej zemi. Moje pocity a dojmy sú neopakovateľné. Túžila som, ako duchovná, vidieť Pitvaroš najmä po tom, čo náš cirkevný zbor navštívil moje rodisko Klenovec na strednom Slovensku. Vnímala som, ako členovia cirkevného zboru na cintoríne v Klenovci nachádzajú mená - priezviská, podobné, aké boli na Pitvaroši. Chcela som poznať odkiaľ, bratia a sestry, pochádzate. Túžila som vstúpiť do Božieho chrámu Pitvaroš-ského cirkevného zboru. Mala som čo robiť, aby som udržala dojatie, kráčajúc od vstupu do chrámu, až po oltár. Pocítila som nesmiernu bázeň Božiu. Kostol je skutočný kresťanský monument. Dýcha vierou a dôverou v Pána Boha vašich predkov, ktorí ho stavali v roku 1882. Ich vôľou bolo mať v svätostánku svoje nedeľné Bohoslužby, krsty, večeru Pánovu, konfirmácie, sobáše i pohrebné rozlúčky. Srdečné a láskavé bolo prijatie nepočetného evanjelického zboru na Pitvaroši. Vďaka Ti, Bože Svätý, za to, aké spoločenstvo sme dokázali vytvoriť spievaním v sobotu podvečer v záhrade, a hlavne počas služieb Božích v nedeľné dopoludnie.

Mgr. Andrea Lukačovská, zborová farárka

 

Poďakovanie

Za konzultácie, poskytnutie podkladových materiálov a ústretovosť, patrí vďaka Pavlovi Hudákovi (1936) a jeho manželke Anne, rodenej Krnáčovej, zo Sládkovičova, Alžbete Sudovej, rodenej Majovej, zo Sládkovičova, Márii Gáborovej, rodenej Blahovej, z Malej Mače a Zuzane Keglovičovej, rodenej Kováčovej, z Veľkej Mače. Vďaka patrí Ing. Šefanovi Laukovi za prejavený záujem a pomoc pri organizovaní matičných podujatí v Sládkovičove.

 

 

Pitvarošania v Senci a v Reci

Anna Kapounová, rodená Kováčova, Michal Kožuch

 

V rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom sa do Sen-ca a susednej obce Reca, v apríli a máji 1947, prisťahovalo 167 rodín z Pitvaroša. Bola to takmer polovica z celkového počtu 2000 obyvateľov, ktorí opustili svoju rodnú obec. Okrem Pitvarošanov sa do Senca presídlilo i niekoľko slovenských rodín zo Slovenského Komlóša a z Nadlaku.

Do domov po obyvateľoch maďarskej národnosti, nasťahovali vojaci Československej armády presídlencov. Mnohí neboli spokojní s pridelenými domami, keď zistili, že na Pitvaroši nechali lepší. Nebolo zriedkavé, ak do väčších domov nasťahovali aj 2-3 rodiny. Niektorým sa uskutočnila výmena domu, iní sa museli uspokojiť s tým, čo dostali. Vzniknuté problémy riešil Osídľovací úrad presťahovaním rodín do iných domov.

Prvé dni po presídlení Pitvarošanov, z dôvodu napätej situácie, strážili vojaci. Spočiatku bolo spolužitie sprevádzané i urážkami, výčitkami a pokrikovaním na presídlencov. Výčitky a nevraživosť miestneho obyvateľstva boli výrazné: „Načo ste prišli? Kvôli vám museli odísť naši susedia, príbuzní a známi!"

V tomto prostredí mali nájsť Pitvarošania svoj nový domov? Kde boli sľuby agitátorov presídleneckej komisie o pokojnejšom živote? Kde sú nadšenia z plagátov a transparentov: Drahí navrátení bratia? Opustili svoj domov, pretože chceli ísť medzi svojich a tu sú nevítaní! Sľubovali im, že ich presídlia spolu do jednej obce a na Slovensku ich opäť rozdelili. To boli hlavné dôvody sklamania mnohých Pitvarošanov. Sklamanie prišlo i pri prideľovaní pôdy, keď niektorí dostali lepší kus zeme, iní horší. Nepríjemnosti vznikali aj keď jeden pôdu obrobil a druhý úrodu zožal, pretože spočiatku nevedeli presne, čo komu patrí.

Na prvé dojmy po presídlení do Senca si s odstupom rokov spomína Pavol Szuda (1934), člen Zväzu slovenských výtvarných umelcov, žijúci v Bratislave: „Začiatky sú všade rovnako ťažké. Slovensko bolo pre nás čosi nové. Dovtedy sme žili približne rovnako a rovnorodo v jednej neveľkej dedine, a zrazu sa nám otvoril doslova svet. My, Slováci, sme sa dostali tam, kde sme naozaj doma a kde je naše miesto. Po počiatočných problémoch s akceptovaním u domáceho obyvateľstva, každý z nás svoj život už prežíval po svojom. Vraveli nám, aby sme boli hrdí, že sme si v maďarskom obkľúčení zachovali takú peknú slovenčinu. Po presídlení sa nám otvorila d'aleko väčšia škála možností, ako by sme mali na Pitvaroši. Lepšia perspektíva pre mladšiu generáciu." Presídlenie ťažšie prežívala najstaršia generácia. Prichodí dodať: „Starý strom sa ťažko presadí, pretrhli sa korene..."

 

Združstevnenie

Jednotné roľnícke družstvo (JRD) vzniklo v Senci 31. marca 1950. Medzi zakladajúcimi členmi boli Pitvarošania: Jozef Pelec, Ján Zelman, Pavel Varga, Michal Urbančok a Peter Pavel Súdor. Pri obrábaní pôdy vypomáhala Strojová a traktorová stanica v Senci. Stanica mala zriadené takzvané „Brigádne stredisko" ktoré zabezpečovalo vykonávanie prác traktormi a strojmi. Vedúci strediska zabezpečoval spolu s vedením družstva prevádzanie potrebných prác. Jedným z vedúcich strediska bol Pavel Vrbiar. Pracovalo tu viacero presídlencov: Pavel Králik, Ján Kulík, Pavel Šranko, Michal Urbančok mladší, Michal Rekeň, Jozef Kováč. Účtovnícke práce v družstve vykonávali Juraj Kochan, Jozef Kučerák a Jozef Lauko. Vo funkcii predsedov družstva pôsobili Pitvarošania: Pavel Varga, Juraj Rohoška, Pavel Urbančok, Štefan Klement a Michal Zelman. V riadiacej a organizačnej práci našla uplatnenie Mária Zelmanová (1914 - 2000), dlhé roky bola predsedníčka roľníckeho družstva v Turni (vzdialená 2 km od Senca).

 

Práca a aktivity, v ktorých sa pokračovalo po presídlení

Medzi prisťahovanými novými obyvateľmi Senca, rodákmi z Pitvaroša, ktorých sa veľká väčšina živila poľnohospodárstvom, boli aj remeselníci, živnostníci, učitelia a úradníci. Zo začiatku mnohí pracovali vo svojich povolaniach a remeslách doma, alebo v súkromných skupinách či dielňach, iní odchádzali za prácou do okolitých obcí, najmä do Bratislavy a Trnavy, kde bola najlepšia príležitosť nájsť si prácu. Nové pracovné príležitosti poskytovali podniky a závody priamo v Senci (tabačiareň, tehelňa, mlyn, elektráreň, strojárske podniky).

Prvým tabačiarom - skupinárom bol Michal Urbančok starší, neskôr Michal Rekeň. V seneckom mlyne pracoval Pavel Urbančok, v elektrárni pracoval Štefan Maglocký. Ako elektrikár v tehelni pracoval Pavel Benčík.

Živnostníkom pri výrobe sódovej vody vo fľašiach - kyvetách bol Adam Šebok (sódáš), ktorý v spoločnosti s Annou Gajdošovou rodáčkou z Kšinnej, vyrábali aj limonády. Po znárodnení, prevádzku prevzali komunálne služby. Výroba sódy prebiehala v priestoroch terajšieho sklenárstva za novou autobusovou stanicou na Šafárikovej ulici.

Obuvníkmi boli Ondrej Krnáč a Michal Vrbiar. Po znárodnení už vo svojom remesle nepracovali. Doma, ak bolo treba, opravovali topánky rodine a známym. Cukrárkou boli mamovka Katarína Krnáčová, rodená Molnárová. Vyrábali povestné sladkosti. Také zvláštne paličky či fajočky červenej a žltej farby, ale aj mentolové vankúšiky už dnes nevidíme. Vyrábali povestné griliáše - griláže z páleného cukru s orechami, ktoré za pomoci drevených foriem sformovali do tvaru jeleňov, baranov, kohútov väčších rozmerov, ale aj malé jelenčoke či barančoke. Piekli torty rôznych tvarov a rozmerov: srdcia, podkovy, okrúhle, poschodové, obdĺžnikové. Po smrti mamovky Krnáčovej ešte dlhé roky vyrábala griláže a piekla torty dcéra Alžbeta, vydatá Šeboková. V rodinnej tradícii pokračuje vnučka Alžbeta Slobodová, rodená Šeboková.

Domácimi dámskymi krajčírkami boli Zuzana Dovalovská, rodená Demanková, Mária Kánová, rodená Juhásová a Zuzana Mikulcová, rodená Kochanová. Pánskym krajčírom bol Ľudovít Čelovský. Na Pitvaroši bol jediným pánskym krajčírom.

Tesármi boli bratia Ondrej a Ján Šebokovci, ktorí v tomto remesle pokračovali po svojom otcovi v Senci, ale aj okolitých obciach položili množstvo základov a krovov na domy. Pracovali v stavebných firmách Pozemné stavby a Doprastav v Bratislave. Tesárom bol aj Martin Garaj, ktorý pracoval so svojím synom Michalom.

Holičmi - barbiarmi boli Ján Majo a Jozef Bučan.

Klampiarmi boli bratia Šilerovci Matej, Jozef a Martin. V remesle pokračoval Matejov syn Zoltán Šiler.

 

Obr. 248: Griliáše a rodina Krnáčová a Šeboková, rok 1949.
Horný rad, zľava: Mária Krnáčová, rodená Šuľanová, Ondrej Krnáč, Štefan Krnáč, Alžbeta Seboková rodená Krnáčová, Ondrej Šebok. Sediaci, zľava: Mária Krnáčová, Ondrej Šebok a mamovka Katarína Krnáčová, rodená Molnárová.
(rodinný album, Alžbeta Slobodová, rodená Šeboková, Senec)

 

Remenárom bol Michal Kožuch, šil rôzne remene aj na konské postroje. Remeslo dlho vykonával v seneckom Jednotnom roľníckom družstve. Kuchárkami, ktoré chodievali variť na svadby, krštenia, kary, alebo iné rodinné príležitosti, boli Zuzana Juhásová - Šuľanová, rodená Králiková a Zuzana Buča-nová, rodená Drobišková.

Deti pomáhali priviesť na svet pôrodné babice Mária Zelmanová, rodená Ko-žuchová a Mária Račková, rodená Zelmanová.

 

Vzdelanie

V prvých rokoch po presídlení v základnom školskom vzdelaní v Senci nie všetci učitelia tolerovali rozdiely v pripravenosti žiakov presídlencov a seneckých žiakov. Stalo sa, že niektorí z jednej triedy všetci postúpili do ďalšieho ročníka s tým, že učivo dobehnú v ďalšom roku, z inej triedy museli opakovať ročník. Boli to pre chodné ťažkosti, ale tých, čo „prepadli", to poznačilo. Väčšina rodičov nevedela pomáhať pri domácich úlohách. Ovládali pravopis maďarského jazyka. Postupne sa žiaci vyrovnali s učivom a s prípravou na povolanie. Získali stredoškolské a vysokoškolské vzdelanie. V učiteľskom povolaní sa uplatnili Peter Zelman (1929), Magdaléna Nosáľová, rodená Čelovská (1928-2004), Mária Tretiníková, rodená Lovciová (1933), Jozef Šiller (1937) a Mária Zvalová, rodená Májová (1941).

Martin Čeman (1928-2001) pôsobil ako učiteľ a školský inšpektor na základných školách. Pri Matici slovenskej pracoval dlhé roky v Ústave pre zahraničných Slovákov žijúcich v Maďarsku, Rumunsku a Juhoslávii.

Učiteľom v Maďarsku bol Ondrej Štrbka (1899-1976), ktorý po príchode do Senca už neučil. Pracoval v Univerzitnej knižnici v Bratislave. Rád však odovzdával vedomosti študentom, ak ho o to požiadali. Bolo to hlavne z matematiky a nemeckého jazyka.

Presídlenie prinieslo Pitvarošanom nielen nové pracovné príležitosti, ale otvorilo i možnosti k ďalšiemu vzdelávaniu. Väčšina presídlencov mala absolvovanú iba pitvarošskú základnú školu, poniektorí - polgárku na Komlovši. Gymnázium v Senci umožnilo Pitvarošanom, nielen zo Senca, ale i okolia, dosiahnuť stredoškolské vzdelanie.

Z mladších a pitvarošských rodákov, prípadne tých, čo sa narodili pitvarošským rodičom v prvom roku na Slovensku, získali vysokoškolské vzdelanie: Ondrej Zelman (1928-1981), poľnohospodársky inžinier, Zuzana Korčeková, rodená Zelmanová (1936), lekárka, Emília Vitálošová, rodená Majová (1940), inžinierka ekonómie, Eva Matušková, rodená Valkovská (1940), stavebná inžinierka, Mária Magulová, rodená Lauková (1942), poľnohospodárska inžinierka, Ondrej Čijaky (1942 - 2003), banský inžinier, Alžbeta Krišková (1945), Zuzana Lukáčová, rodená Zelmanová (1947), elektrotechnická inžinierka, lekárka, Ján Maglocký (1947), lesný inžinier, Pavol Benčík (1947), stavebný inžinier, Helena Gašparo-vičová, rodená Majová (1947), absolvovala Vysokú školu pedagogickú v Trnave, Pavol Zelman (1947) poľnohospodársky inžinier a pplk. Štefan Loczi (1945) vyštudoval Vojenskú vysokú technickú školu v Liptovskom Mikuláši a pôsobil ako dôstojník v Československej ľudovej armáde.

 

Kultúrny a spoločenský život

Pitvarošania od začiatku príchodu do Senca viedli súdržný život. Chodievali na večierke a páračke. Priateľstvá medzi rodinami trvali dlhé roky, navštevovali sa v rodinách navzájom. Pri návštevách, chlapi hrávali karty, ženy vyšívali, alebo len tak „preberali" príbehy a udalosti. Zachovávali i tradíciu zabíjačiek. Bratov, sestry, rodičov, kmotrovcov s rodinami zo zabíjačky nebolo možné vynechať. Na večernú hostinu nezabudli pozvať pána farára.

V 50. rokoch minulého storočia, manželka pána farára Dr. Júliusa Janka, pani učiteľka Želmíra Janková, učiteľka Veronika Bogdanová a pani učiteľka Príbelská nacvičovali so seneckou mládežou divadelné hry. Hrávali vo vtedajšom kultúr nom stredisku zvanom „Františkin dom" ktorý sa nachádzal na terajšom Námestí 1.mája.

V tomto období sa v kultúrnom stredisku schádzala mládež v Spolku ČSM (Československá mládež) a nacvičovali divadlo. Pán učiteľ Ján Ondrejovič, pochádzajúci z Nadlaku, v 50. rokoch nacvičil so 14 až 15-ročnými dievčatami folklórne pásmo Priadky.

V oblasti kultúry pôsobili: Michal Čijaky (1940), tanečník v Slovenskom ľudo vom umeleckom kolektíve v Bratislave a Štátnom súbore piesní a tancov v Prahe. Anna Košová, rodená Šillerová tancovala v období 1952 - 1979 vo Vojenskom umeleckom súbore kapitána Jána Nálepku v Bratislave.

Anna Lieskovská, rodená Švihranová (1946) pracuje ako vedúca v Mestskej knižnici v Senci. Spoluorganizuje v meste kultúrno-spoločenské podujatia, prednášky a výstavy umelcov.

Nový domov priniesol i nové možnosti trávenia volného času, ktorý nebol sústredený len na zimné obdobie, ako tomu bolo na Pitvaroši. V lete boli i sú senecké Slnečné jazerá vyhľadávanou turistickou destináciou. Mnoho Pitvarošanov sa naučilo plávať.

 

Náboženstvo

Po príchode takmer 1000 evanjelikov, do Senca a blízkej Rece vznikol problém pre spoločné stretávanie sa veriacich, nakoľko v Senci, ani v Reci nebol evanjelický kostol. Senec bol len fíliou Veľkého Grobu. Evanjelický cirkevný zbor Senec, ako matkocirkev s fíliami Hurbanova Ves a Reca s diaspórou Nový Svet, vznikol 25. októbra 1947. Pitvarošania nechali veľký kostol a faru v rodnej obci. V Senci a okolí nemali svoj duchovný stánok. Nový kostol sa mal postaviť na pozemku bývalého trhoviska (roh ulíc Školská a Lichnerova), ktorý ešte v roku 1929 darovalo evanjelikom mesto. V susedstve pozemku cirkevný zbor v roku 1947 zakúpil rodinný dom na účel zriadenia fary. Služby Božie zo začiatku bývali na Strednej škole v Senci (v súčasnej dobe Gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským na Lichnerovej ulici).

 

Obr. 249: Prví konfirmandi vo dvore „Jankovho domu", 23. máj 1948.
Prvý rad, zľava: Mária Šuľanová, Matilda Sudová, Zuzana Kučeráková, Emília Sadloňová (Hurbanova Ves), Anna Šilerová, pán farár Dr. Július Janko, Viera Joríková (Hurbanova Ves), Mária Lovciová, Mária Gašparová, Katarína Šuľanová, Mária Bučanová, Stredný rad, zľava: Mária Urbančoková, Pavol Szuda, Michal Kocka, Pavel Jačianský (Nadlak), neznámy, Štefan Černaj (Albert), Juraj Vrbiar, František Ujheli, Mária Kováčová, Horný rad, zľava: Pavel Urbančok, neznámy, Juraj Rikk, neznámy, neznámy, Jozef Verecký neznámy, Peter Rekeň.
(rodinný album, Anna Kapounová, rodená Kováčová, Senec)

 

Neskôr cirkevníci vybavili prístup do väčšej miestnosti takzvaného „Jankovho domu" (bývalý majiteľ sa volal František Jankó, na mieste budovy dnes stojí poliklinika), kde miestna organizácia komunistickej strany mávala schôdze. Na stenách viseli obrazy Marxa, Engelsa a Lenina, ale cirkevníkov to nerušilo. Keď cirkevný zbor v roku 1949 z priestorov vypovedali, cirkevníci hľadali útočište na Strednej škole, kde väčšinu slávností a konfirmáciu mávali na chodbe, nakoľko učebne nestačili pojať zúčastnených veriacich. Podľa zápisnice z 26. októbra 1947 vo vyvolenom 12 člennom presbyterstve boli traja pitvarošskí rodáci: Juraj Bučan, Štefan Vrbiar a Ján Zelman.

Prvá konfirmácia v cirkevnom zbore sa konala 23. mája 1948. Konfirmovaných bolo 30 detí, z ktorých bolo 20 presídleneckých.

 

Stavba kostola

 

Obr. 250: Pohľadnica s 10. plánovanými presídleneckými evanjelickými kostolmi (červeným označený Senec a Nesvady).
(archív, Anna Kapounová, rodená Kováčová, Senec)

 

Obr. 251: Evanjelický kostol v Senci, rok 1952.
(rodinný album, Anna Kapounová, rodená Kováčová, Senec)

 

Obr. 252: Presbyteri seneckého cirkevného zboru, koniec 60. tych rokov. Sediaci, zľava: Štefan Majo, Anna Bučanová, rodená Svoreňová, Juliana Medovarská (Hurbanova Ves), Anna Šilerová, rodená Ročkárová, Anna Gajdošová (Kšinná) Stredný rad, zľava: Juraj Varga, Ferdind Macko Ján Kuruc, Jozef Mikulec (Lhota u Vsetína), pán farár Dušan Ondrejovič, František Meniar (Nadlak) a Ján Valkovský Zadný rad, zľava: Pavel Santaj, Jozef Kučerák, Štefan Ambruš (Nadlak), Pavel Juhás, Michal Hronec, Pavel Šranko, Pavel Tichák, Juraj Baráni (Nadlak).
(archív, Evanjelický cirkevný zbor v Senci)

 

Evanjelická cirkev augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku 19. októbra 1948 podala na príslušné povereníctva žiadosť o povolenie stavieb a pomoc pri realizovaní 10-tich evanjelických kostolov. Išlo o presídlenecké kostoly pre mestá a obce Kalná nad Hronom, Kolárovo, Matúškovo, Nesvady, Nové Zámky, Mostová, Senec, Sládkovičovo, Tešedíkovo a Želiezovce. Generálna cirkev poverila vypracovaním plánov na typizované presídlenecké kostoly architektov Prof. Ing. Emila Bellu-ša a Prof. Ing. Kramára. Prijatý bol jednotný typ Prof. Ing. Belluša. V decembri 1949 cirkev dostala súhlas na stavbu dvoch kostolov. Trvalo však do júna 1950, kým Slovenský úrad pre veci cirkevné menoval cirkevné zbory investormi pre stavby kostolov v Nesvadoch a v Senci. K výkopu základov kostola sa pristúpilo 8. novembra 1950. Československý stavebný závod nemal dosť pracovných síl, preto presbyter Juraj Bučan, 68 ročný, zháňal na každý deň robotníkov z radov cirkevníkov, ktorí prichádzali na dobrovoľnú brigádu. Kostol bol postavený približne za 1 rok a posvätený v 4. pôstnu nedeľu 23. marca 1952, za hojnej účasti viac ako 2 500 veriacich. Veľký piatok a Veľká noc boli dôstojne svätené v novom chráme. Cirkevný zbor mal svoj chrám a zvony, čakalo sa už len na organ, ktorý bol objednaný vo februári 1951 v Krnove na Morave. Posviacka organa sa konala 27. septembra 1953. V roku 1955 mesto Senec založilo nový cintorín na Boldockej ceste, do ktorého 50 rokov pochovávali evanjelikov. O založenie cintorína sa pričinil pán farár Dr. Július Janko a vtedajšie presby-terstvo cirkevného zboru. Pán farár Prof. ThDr. Július Janko (1908-1975), rodák z Maškovej pri Lučenci, pôsobil v cirkevnom zbore v Senci do augusta 1958, čiže 11 rokov. V roku 1958 odišiel do Bratislavy, kde na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte pôsobil ako profesor a medzinárodne uznávaný hebrejista. Pracoval ako vedúci prekladateľskej komisie Starej zmluvy. Zomrel 9. marca 1975 vo veku nedožitých 67 rokov. Od septembra 1958 na uvoľnené miesto farára nastúpil 28-ročný Dušan Ondrejovič, rodák z Turíčiek pri Lučenci. V rokoch 1989 - 1994 bol dekanom Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Je spoluautorom mnohých filozofických a religionistických kníh a článkov. Bol v redakčných radách viacerých časopisov. Vykonal množstvo zahraničných ciest (Európa, Amerika, Afrika), o ktorých v zborovej miestnosti evanjelického kostola v Senci prednášal a premietal diapozitívy. Dušan Ondrejovič v zbore ochotne vypomáhal až do augusta 2003, čím dovŕšil 45 rokov služby v cirkevnom zbore v Senci. Od septembra 2003 do augusta 2006 pôsobil v Senci ako farár Mgr. Ján Sabanoš, ktorý bol pre nespokojnosť cirkevníkov odvolaný. Od polovice augusta 2006 bol za evanjelického farára v Senci menovaný Mgr. Tibor Jančík (1979). Dozorcovia evanjelického zboru narodení na Pitvaroši: Michal Rekeň (1905) a Anna Kapounová, rodená Kováčová (1946).

 

Reca

Obr. 253: Kolektív na družstve v Reci.
Fotografia bola v roku 1962 uverejnená v galantských okresných novinách, ako najlepšie dojičky.
Sediace, zľava: Helena Tomanová, rodená Galisová, Zuzana Kolárová, rodená Príbelská, Mária Čileková, rodená Kostková Zadný rad, zľava: Michal Gabriška, Ondrej Botka, Jozef Farkaš.
(rodinný album, Zuzana Kolárová, rodená Príbelská, Reca)

 

Do obce Reca, vzdialenej od Senca 5 km, sa v roku 1947 presídlilo približne 30 rodín. Medzi presídlené rodiny z Pitvaroša patrili napríklad: Kašíkovci, Péterovci, Čilekovci, Kolesárovci, Krokavcovi, Ďord'ajovci, Molnárovci, Rikkovci, Galisovci, Bučanovci a Chovancovci. Situáciu po presídlení zhodnotila s odstupom rokov Zuzana Kolárová, rodená Príbelská (1930): „Po presídlení to bolo všelijaké. Bola to maďarská obec. Zo začiatku sa k nám stavali nepriateľsky. Potom sa prispôsobili oni k nám a my k nim. Rozbroje neboli. Ľutovali sme, že nás presídlili do viacerých obcí. Boli sme na seba navyknutí. Na Pitvaroši bola celá dedina evanjelici a Slováci."

 

Zamestania

Väčšina presídlencov našla prácu v Jednotnom roľníckom družstve Reca, založenom v roku 1950. Medzi zakladateľmi družstva boli Pitvarošania: Ján Rikk, Matej Kuča, Ján Demanko a Štefan Svoreň - v 60. rokoch bol v Reci predsedom Miestneho národného výboru (starostom). Predsedami družstva boli z presídlencov: Ján Krokavec, Ján Kašík (1921-2005) - po presťahovaní do Senca pracoval dlhé roky ako kostolník v Senci, Jozef Farkaš a Štefan Urbančok. Po absolvovaní základnej školy v Reci a v Senci prichádzali deti presídlencov pracovať na družstvo do Reci. Niektorí pracovali v závodoch v Bratislave: Juraj Bučan, Juraj Chovanec, Štefan Bódy a Ján Bulavčiak.

Ako vychovávateľka v materskej škole pôsobila vo Veľkom Grobe, Senci a vo Veľkých Úľanoch Mária Kodayová, rodená Rikková (1932). Vysokoškolské vzdelanie z rodených Pitvarošanov získala Judita Mikušová (1946). Vyštudovala v Čechách právo, kde po štúdiách zostala bývať.

 

Kultúrny život

Divadelné predstavenia začali presídlenci nacvičovať v polovici 50. tych rokov 20. storočia. Nacvičovalo sa v starom, neskôr i v novom kultúrnom dome na Hlavnej ulici. Prvým predstavením bolo Strýdža spod hája pod vedením Jozefa Gašparíka. Ďalšie predstavenia nacvičili s učiteľkou Antóniou Jankovou (Geľo Sebechlebský, Tri vrecia zemiakov, Už sú všetci v jednom vreci, U nás v Kocúrkove). V predstaveniach hrali spolu presídlenci i „domáci". V 70. tych rokoch nacvičovali divadlo pod vedením Ludovikyjakabovičovej. Hra Pani richtárka s hercami: Mária Štukavcová, Zuzana Urbančoková, Ján Rikk a Zuzana Dovalovská bola jedným z posledných predstavení. Mládežníci sa začali organizovať v komunistických organizáciách a starší už nehrávali. Zábavy boli spoločné a bolo ich viac ako dnes. Na zábavách dlho vyhrávali Ďordájovci na balalajkách.

 

Náboženstvo

V Reci nebol evanjelický kostol, len kalvínsky a rímsko-katolícky. Pitvaroša-nia sa schádzali každú nedeľu u Pejterov (Štefan Pejter, bol veríci). Po vzájomnej dohode sa kalvínom prepožičiava evanjelický kostol v Senci a evanjelikom v Reci, kalvínsky kostol. Služby Božie bývajú pre evanjelikov každú tretiu nedeľu v mesiaci.

Dnes sa len najstaršia generácia, narodená na Pitvaroši, drží za Pitvarošanov. Deťom pripomínajú, odkiaľ pochádzajú, ako žili a aký bol ich život. Zmiešanými manželstvami a migráciou z obce, komunita presídlencov v Reči poklesla.

 

Poďakovanie za spomienky Zuzane Kolárovej, rodenej Príbelskej (1930) z Reci, Pavlovi Szudovi (1934) z Bratislavy, Ondrejovi Zelmanovi (1931-2007) zo Senca a Márii Kodayovej, rodenej Rikkovej (1932) zo Senca.

 

 

Pitvarošania vo Veľkých Úľanoch

Juraj Majo

 

Obec Veľké Úľany, kedysi nazývaná Veľký Fedýmeš, ležiaca v okrese Galanta, mala po skončení II. svetovej vojny niečo vyše 3000 obyvateľov a z nich takmer všetci boli maďarskej národnosti. V obci sa v dejinách vo väčšom množstve Slováci a aj evanjelici vlastne ani nikdy nevyskytovali. Práve etnické pomery tejto obce ju predurčili, aby sa, aj keď nechtiac, stala súčasťou výmeny obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom. Z tejto obce bolo na vysídlenie určených okolo 180 maďarských rodín. Ich miesta mali zaujať Pitvarošania. Obce Sládkovičovo, Senec, Malá Mača, Veľká Mača, Reca a Veľké Úľany, ako obce ležiace v západnej časti vtedajšieho okresu Galanta, sa mali stať novým domovom pre niekoľko stoviek Pitvarošanov. Veľké Úľany, Senec a Sládkovičovo, ako najväčšie z vymenovaných obcí, ich mali pojať najviac. Vzhľadom k tomu, že mali Veľké Úľany najväčší kataster, mali do tejto obce prísť Pitvarošania, ktorí vlastnili najviac pôdy. Okrem pitvarošských rodín sem boli presídlené aj rodiny z Komlovša, Albertu, Nadlaku a Ambrovzy.

13. apríl. 1947. Na železničnú stanicu v Seredi prichádza prvý transport pútnikov do zasľúbenej a slovenskej zeme. Na stanici ich čaká množstvo zvedavého národa (Pitvarošania by povedali, že čudovári), novinárov, politikov. Nechýba tradičný chlieb a soľ, kroje, príhovory a kvety. Na prvý pohľad všetko ideálne... Títo prví Pitvarošania, vstupujúci na zasľúbenú zem, sa mali usadiť vo Veľkých Úľanoch a Veľkej Mači. Slávnostne, priam ostentatívne a možno aj s nanúteným úsmevom im odovzdávajú kľúče od „nových" domov. Až teraz mnohým presídlencom prišlo na um, že to budú mať ťažké. Stačilo sa bližšie pozrieť na vyčítavé pohľady pôvodného obyvateľstva a ich ešte stále zaslzené oči. Vraj načo ste sem prišli...Naše rodiny museli kvôli vám odísť... S týmto vedomím, že sa im bude čosi neprávom vyčítať, sa teda usádzali v novom domove. Okrem toho netušili, čo im prinesie nový politický režim. S veľkým sebazaprením prežili hnedú diktatúru, chvíľu sa nadýchali povojnovej „riadenej" slobody a už ich osud hnal pod valec tej červenej. A ten dlávil všetko. Nekonečne dlhých štyridsať rokov.

Postupne teda prichádzali v priebehu roka 1947 ďalší Pitvarošania a pomaly si začali zvykať na nový život v nových podmienkach. Ako prvá zomrela vo „Fe-dýmeši" už krátko po presídlení Mária Zaťková, rodená Chovancová. Tak veľmi túžila ísť do zeme predkov, že pozbierala posledné sily, aby tu zakončila svoju životnú púť. Zomrela niekoľko týždňov po presídlení a patrí jej miesto v prvom rade v evanjelickej časti veľkoúľanského cintorína. Prvá Pitvarošanka narodená vo Veľkých Úľanoch bola Alžbeta Legíni. Presídlenie si do svojho denníka zaznamenal Ján Gemeri (1861-1957) takto: „Na Slovensko nás volajú, ale či bude z toho voľačo, neviem. Nuž potom 1947 apríla 20-tiho prišou ten čas, že zrne aj my išli, tak zrne prišli do Velkiho Fedímešu. Tak zrne boli u Kašíka za 2 tĺžňe, potom nám dali chižu dobrú... Na potom v jesen nam dali trocha zem, či s tej budeme žiť, neviem, čo to bude. Napokon dávali aj koňe, aj kravy, aj koče, aj šporake, aj hab, aj krumple, či za to bud'e načim platiť, aňi to ňeviem, nuš, tak tak."

 

Obr. 254: Mlatba u Kučerákov vo Veľkých Úľanoch, 1948.
(rodinný album, Ján Garaj a Zuzana Garaj ová, rodená Šeboková, Veľké Uľany)

 

Príslušnosť k evanjelickej cirkvi bolo to, čo Pitvarošanov spájalo popri slovenskej reči najviac. V národnostne a v nábožensky odlišnom prostredí bolo vedomie spoločnej viery a reči významným spojivom. Preto chceli aj v novom domove tradíciu cirkevného života udržiavať aj naďalej, čoho dôkazom je, že sa spolu s nimi presídlil aj ich farár Od-rej Bulík. Lenže v miestach, kam boli Pitvarošania presídlení, evanjelici nežili, respektíve vymreli alebo sa vysťahovali. Preto bol jedným z prvoradých cieľov stavba kostola. Kým nebol postavený kostol, tak sa veriaci museli schádzať v domácnostiach, škole, kinosále, jednoducho všade tam, kde bol dostatok miesta na zhromažďovanie. Spočiatku boli Veľké Uľany súčasťou sládkovičovskej cirkvi, teda tunajších evanjelikov administroval Ondrej Bulík a náboženstvo vyučoval Michal Hudák. Na čele zboru stál od začiatku Pavel Gemeri a v prvých rokoch boli ostatnými funkcionármi zboru títo Pitvarošania: poddozorcom bol Juraj Majo, presbytermi Ondrej Gubíni, Ján Šebok, Pavel Német, Ján Kerďo, Štefan Príbelský Michal Šupala, Ján Kožuch, Ondrej Rohár a Pavel Tóth. Štefan Príbelský sa neskôr stal kurátorom a Pavel Tóth predsedom Miestneho národného výboru (MNV). Neskôr sa medzi prvými presbytermi zboru objavujú aj mená ako Ján Ceman, Pavel Urbančok či Martin Garaj.

Od roku 1948 sa tunajší evanjelici odčlenili od sládkovičovskej cirkvi a spolu so susednou obcou Jelka vytvorili združený cirkevný zbor. Vo Veľkých Úľanoch vtedy žilo niečo vyše 600 evanjelikov. Okrem Pitvarošanov, Nadlačanov a Komló-šanov tu bolo niekoľko rodín kolonistov žijúcich prevažne v Nových Osadoch. Spočiatku odbavovali bohoslužby v škole, neskôr v kinosále a v domácnostiach.

Sídlom cirkevného zboru bola formálne Jelka, no napriek tomu nemal zbor až do roku 1954 faru. Do cirkevného zboru tak dochádzali viacerí kňazi, bývajúci v Bratislave alebo sem boli vysielaní na určitý čas kňazi z iných zborov. Kňazi po skončení svojho niekoľkotýždňového, až niekoľkomesačného pôsobenia posielali na biskupské úrady správy o činnosti. V jednej z nich sa dokonca píše:.. Veľmi mnohí evanjelickí presídlenci sú v JRD a zúčastňujú sa aktívne na živote politickom a pri socializácií dediny. Pán farár, je to dobré, že som vstúpil do JRD? Nebude s nami zle, že sme sa zriekli svojich majetkov? Také a podobné otázky boli na dennom poriadku. Ajako sa tí ľudia tešili, keď z úst kňaza počuli, že vstup do JRD bol najrozumnejším krokom jeiho života..." *

 

Obr. 255: Privítanie biskupa Jána Chabadu dozorcom Pavlom Gemerim počas posviacky kostola.
(archív Evanjelického cirkevného zboru Veľké Úľany-Jelka)

V roku 1954 bola v zbore vytvorená kňazská stanica a farský úrad, avšak už so sídlom vo Veľkých Úľanoch. Prvá, aj keď prenajatá fara bola v dome Rohárovcov oproti krčme a prvým farárom bol krátko Cyril Hlaváč. V roku 1955 bol do zboru vymenovaný farár Ladislav Mažári. Počas jeho pôsobenia zakúpili budovy bývalého Pálffyho majera v strede obce, hospodársky trakt bol zbúraním priečok a nadsta-vaním (úplné zbúranie a stavbu od základov štátne orgány nepovolili) prestavaný na kostol. Posviacka kostola sa konala v nedeľu po sviatku sv. Michala, 5. októbra 1958. Zúčastnilo sa ho veľké množstvo veriacich, a to nielen Pitvaro-šanov z okolitých obcí. Kostol posvätil generálny biskup Ján Chabada a medzi kňazmi v oltárnej službe bol aj komlóšsky rodák Michal Francisci. Ladislav Mažári pôsobil vo Veľkých Úľanoch až do roku 1962. Vtedy odišiel zo zboru a aj z kňazskej služby. Po jeho odchode zbor krátko administroval farár Ivan Manica zo Sládkovičova a ešte v tom istom roku prišiel do zboru farár Pavel Hruška. Počas jeho takmer 35-ročného pôsobenia v zbore sa, okrem iného, nadstavila v roku 1967 na kostole drevená veža aj so zvonom, ktorý si priniesli Slováci z bulharskej Brašljanice. Na južnej Morave, kam boli presídlení, ho nemohli používať. Cirkevný zbor však pod vplyvom sťahovania a nepriaznivých spoločenských udalostí slabol a upadal. Po odchode Pavla Hrušku do dôchodku v roku 1997 tu krátko pôsobil kaplán Ján Štekláč a v rokoch 1997 - 2006 farár Peter Paluga. Od júla 2006 pôsobí v zbore farár Štefan Jahelka.

 

Obr. 256: Veľkoúľanská mládež počas posviacky kostola. Hore zľava: Štefan Kuruc, Anna Sýkorová, Samuel Kišš, Anna Rohárová, Michal Lehocký, Zuzana Ambróziová, Anna Šupalová, farár Ladislav Mažári, Mária Čileková, Juraj Svoreň, Zuzana Kolesárová, Mária Farárová, Alžbeta Farárová, Alžbeta Svoreňová, Viera Koniarová, Dole zľava: Alžbeta Dovalovská, Michal Suda, Zuzana Príbelská, Ján Kožuch, Žofia Németová, Štefan Suda, Mária Sudová, Juraj Dovalovský, Anna Karasová, Pavel Šupala (Majo).
(archív Evanjelického cirkevného zboru Veľké Uľany - Jelka)

 

Prvým dozorcom cirkevného zboru bol Pavel Gemeri. V tejto funkcii pôsobil až do konca 60-tych rokov. Neskôr sa dozorcom stal Michal Šupala, po ňom Pavel Šramko, Štefan Németh a zatiaľ posledným dozorcom spomedzi Pitvarošanov bol Pavel Majo. Od roku 1998 túto funkciu v zbore zastávajú cirkevníci, ktorí nie sú Pitvarošania.

Život Pitvarošanov sa však nesústreďoval iba do cirkevnej a náboženskej oblasti, ale aj iných. Veľkým zásahom do prevažne roľníckeho spôsobu života bola kolektivizácia a vznik JRD. Pod vplyvom ideológie červeného februára dochádzalo často k naozaj zložitým prelomovým situáciám, kedy museli obyvatelia obce odovzdať svoj ťažko nadobudnutý majetok v prospech štátu. Museli. Pani matka Helena Ma-žáriová si na toto obdobie spomína takto: ...Čo im boli pridelené majetky - polia, lúky, ale aj dobytok, hospodárske náradie, ktoré si doviezli - všetko to museli odovzdať do JRD. Žili len zo záhumienkov a záhrad. Kto nechcel podpísať prihlášku do JRD, bol prinútený tak urobiť. Viem to z rozprávania dozorcu Pavla Gemeriho, ktorého a aj iných vozili niekoľko hodín v zatvorenom aute (v tzv. antone), čo prevážali väzňov okolo obce - mysleli si, že sú niekde v Čechách a po psychickom nátlaku prihlášku nakonie podpísali. Teda „dobrovoľne" museli vstúpiť do JRD. Prvé roky boli zlé - dostávali len naturálie. Ľudia živorili a my s nimi. Verili sme však a robili všetko preto, aby sa kostol vybudoval. Keď sa družstvá vybudovali, mali sa už lepšie, ba neskôr celkom dobre....

 

Obr. 257, a obr. 258: Evanjelický kostol vo Veľkých Úľanoch v roku 2005.
(J. Majo, 2005)

 

Práve vo Veľkých Úľanoch sa presídlení Pitvarošania zapojili do života obce najaktívnejšie. V období 40. - 80. rokov tu niekoľko rokov stáli na čele obce ako predsedovia MNV viacerí Pitvarošania. Prvým Pitvarošanom - starostom bol niekoľko mesiacov v roku 1947 Ondrej Konečný, neskôr Michal Ďurkovič, v 50. rokoch Pavel Tóth a zatiaľ ostatným Pitvarošanom na čele obce bol od 60. rokov až do roku 1986 Pavel Kerdó. Počas jeho pôsobenia sa Veľké Úľany okrem iného rozrástli o nové ulice, vybudoval sa vodovod a zaviedol plyn. Prvým predsedom družstva bol František Struhár, neskôr nimi boli aj Pitvarošania Ján Príbelský a Michal Glemba. Niektorí Pitvarošania pôsobili vo Veľkých Úľanoch aj ako učitelia. Okrem spomenutého Michala Hudáka zo Sládkovičova učili v slovenskej škole aj Zuzana Garajová z Malej Mače a Alžbeta Bležáková, rodená Kerd'vá. Ako učiteľ pôsobil aj PaedDr. Pavel Lindák. Vo funkcii riaditeľa školy s vyučovacím jazykom maďarským pôsobil dlhé roky rodák z Ambrouze (Ambrózfalva) Štefan Ročkár. Hoci nebol Pitvarošanom, aj on, ako rodák z Dolnej zeme a učiteľ, získal spomedzi presídlencov významnú riadiacu funkciu. Do Veľkých Úľan bol presídlený aj predseda senátu Krajského súdu v Bratislave Michal Ondrejčík (1931), jadrový fyzik Ing. Štefan Rohár (1941), ktorý vyštudoval Karlovu univerzitu v Prahe a pôsobil v elektrárni Jaslovské Bohunice a Temelín vo funkcii komisára na spúšťanie atómových elektrární, a syn prvého veľkoúľanského cirkevného dozorcu Pavel Gemeri (1951), ktorému sa podarilo pretvoriť Osvetový dom v Senci na Mestské kultúrne a spoločenské stredisko, kde pôsobil vo funkcii riaditeľa, a kde sa spo-lupodieľal na organizácii viacerých podujatí, ktoré prispeli k rozvoju cestovného ruchu v Senci. Spomedzi Pitvarošanov boli aj niektorí, ktorí si zvolili povolanie kňaza rozličných vierovyznaní. Z Veľkých Úľan pochádza jeden z nich - Milan Urbančok, ktorý pôsobí ako rímsko-katolícky kňaz - salezián. Pitvarošanov nájdeme aj medzi príslušníkmi armády. Ing. Michal Kožuch (1947), narodený vo Veľkých Úľanoch pôsobil ako podplukovník v československej a slovenskej armáde a zároveň ako pedagóg na Vojenskej akadémii v Liptovskom Mikulási. V armáde pôsobili aj Ing. Ján Svoreň či Ján Valkovský.

 

Obr. 259: Divadelné predstavenie Kamenný chodníček v roku 1948 vo Veľkých Úľanoch. (rodinný album, Ján Garaj a Zuzana Garajová, rodená Šeboková, Veľké Uľany)

 

Tiež nie je prekvapením, že mnohí Pitvarošania si zvolili štúdium v oblasti poľnohospodárstva či ekonomiky. Dlhoročné skúsenosti svojich predkov vysokoškolským štúdiom poľnohospodárstva pretavili napr. Ing. Pavel Kuruc, Ing. Ján Varga, Ing. Ondrej Igríni a Ing. Štefan Ďurík (1947). Ekonomické štúdium absolvoval aj Ing. Ondrej Hronec.

Tiež nie je prekvapením, že mnohí Pitvarošania si zvolili štúdium v oblasti poľnohospodárstva či ekonomiky. Dlhoročné skúsenosti svojich predkov vysokoškolským štúdiom poľnohospodárstva pretavili napr. Ing. Pavel Kuruc, Ing. Ján Varga a Ing. Ondrej Igríni. Ekonomické štúdium absolvoval aj Ing. Ondrej Hronec.

Ako čas plynul, tak sa postupne hojili rany na dušiach Pitvarošanov (a nielen ich) cítiacich po presídlení krivdu. Snáď sa pomaly aj pôvodní obyvatelia Úľan s novou situáciou zmierili a postupne si obidve strany začali hľadať k sebe cestu. Najčastejšie a zároveň najpevnejšie sa to dialo prostredníctvom sobášov. Takmer všetci potomkovia Pitvarošanov narodení vo Veľkých Úľanoch vytvorili zmiešané manželstvá s pôvodným obyvateľstvom. „Čisté" pitvarošské manželstvá tu narodených potomkov sa vo Veľkých Úľanoch snáď ani nevyskytujú. Veľa pitvarošských rodín sa však vysťahovalo. Ján Garaj (1921) spočítal, že sa z Veľkých Úľan vysťahovalo až 130 Pitvarošanov, pričom až 50 z nich odišlo do Senca, 20 do Trnavy a Serede, 16 do Bratislavy a 15 do Galanty. Do Sládkovičova odišlo z Veľkých Úľan asi 11 Pitvarošanov. Niektorí odišli aj na Moravu, do Prahy, či Žiliny. Najdalej sa asi dostali Štefan Brnuľa, ktorý v 60-tych rokoch emigroval z Nových Osád do Kanady. Na druhej strane sa do Veľkých Úľan prisťahovalo 14 pitvarošských rodín. V máji 2007 žilo vo Veľkých Úľanoch ešte 69 Slovákov narodených na Dolnej zemi.

 

Obr. 260: Momentka zo stretnutia Pitvarošanov po 30 rokoch od presídlenia v roku 1977 v Trenčianskych Tepliciach. Na fotografii sú Pitvarošania z Veľkých Úľan. Hore zľava: Ján Brnuľa; Pavel Kašník; Alžbeta Šupalová, rodená Zelmanová; Michal Ondrejčík; Pavel Kuruc; Mária Ondrejčíková, rodená Seboková; Ondrej Ďurík; Juraj Bagoňa; Mária Svoreňová, rodená Tóthová; Štefan Svoreň; Anna Garajová, rodená Cemanová; Michal Garaj; Ján Svoreň starší; Jozef Karas (Komlóšan); Ján Príbelský; Ján Garaj, Stredný rad zľava: Pavel Šupala (šofér); Mária Kurucová, rodená Zatková; Alžbeta Ďuríková, rodená Zaťková; Judita Rohárová, rodená Kurucová; Zuzana Garajová, rodená Šeboková; Mária Legíni, rodená Konečná; Alžbeta Karasová, rodená Gašparová; Štefan Rohár, Dole zľava: neznámy, Juraj Orban mladší, Pavel Šupala (Majo), Štefan Legíni, Štefan Majo, Pavel Cilek mladší, Dole ležiaci -Ján Kerd'o.
(rodinný album, Ján Garaj a Zuzana Garajová, rodená Šeboková, Veľké Uľany)

 

Obr. 261: Odhaľovanie pamätnej tabule na evanjelickom kostole pri príležitosti 60. výročia presídlenia Slovákov z Dolnej zeme do Veľkých Úľan, 12. mája 2007.
(J. Majo, 2007)

 

Napriek počiatočným ťažkostiam sa hneď od presídlenia dokázali Pitvarošania zaradiť medzi pôvodné obyvateľstvo a žiť svoj každodenný život so svojimi starosťami a radosťami. Spočiatku organizovali Pitvarošania aj divadelné predstavenia, podobne ako to bolo vo zvyku na Pitvaroši. Ešte v roku 1947 nacvičili divadelnú hru Strašidlo a v roku 1948 v réžii Jána Garaja a Štefana Legíňa hru Ferka Urbánka Kamenný chodníček. Mnohé kultúrne udalosti si Pitvarošania organizovali spoločne s ostatnými Veľkoúľancami pod záštitou družstva, Štátneho majetku alebo pod záštitou, v ostatnom čase aktívneho, spolku Matice slovenskej, ktorý v súčasnosti vedie Oľga Tóthová, rodená Garajová. Každoročne organizujú alebo sa podieľajú na organizácii rôznych kultúrnych podujatí v obci, z ktorých asi najznámejšie sú dožinkové slávnosti v strede leta. Najvýznamnejšou kultúrnou udalosťou v živote veľkoúľanských presídlencov z Dolnej zeme v nedávnej minulosti boli spomienkové oslavy v máji 2007 pri príležitosti 60. výročia ich príchodu do Veľkých Úľan. Pri tejto príležitosti bola odhalená na priečelí evanjelického kostola pamätná tabuľa. Za všetkých presídlencov ju odhalili Pitvarošania Ján Garaj a Štefan Urbančok. Na pamätnej tabuli je vyrytý výrok básnika Vladimíra Roya „... chcem rodu zostať verný vždycky, kým iskra ducha vo mne tlie!" Ako plynuli roky, spolu s odchodom najstarších Pitvarošanov do večnosti, sa z Veľkých Úľan pomaly vytrácal duch dolnozemského Pitvaroša. Vyprázdňovali sa miesta v kostole, kde s úctou sedávali báťovia a ňaničky s pevnou vierou a spomienkou na Pitvaroš a majestátny pitvarošský kostol, a ktoré už nikto nezaplnil. Zato pribúdali a aj pribúdajú hroby na cintoríne, ako večná pamiatka na týchto pútnikov. Ich pamiatka tak bude večne živá a ich mená budú pripomínať ich osudy ďalším generáciám potomkov Pitvarošanov roztrúsených po celom svete.

 

Poďakovanie:

Za spoluprácu a spomienky ďakujem Pavlovi Majovi (1922) a Zuzane Májovej, rodenej Svoreňovej (1928), Jánovi Garajovi (1921) a Zuzane Garajovej, rodenej Šebokovej (1928), Oľge Tóthovej, rodenej Garajovej (1953), Márii Hlaváčkovej, rodenej Garajovej (1955), Michalovi Ondrejčíkovi (1931) z Galanty, Jurajovi Majovi staršiemu (1956) a Anne Hlavnovej, rodenej Karasovej z Veľkých Úľan. Za technickú spoluprácu däkujem Ing. Danielovi Mažárimu z Bratislavy.

* List so správou o činnosti vjelke. Posielané na biskupský úrad od neznámeho kňaza pôsobiaceho

v Chmeľovci pri Prešove dňa 26.12.1950. Číslo 268/1950, zväzok cirkevného zboru Veľké Úľany-Jelka, archív Generálneho biskupského úradu ECAV v Bratislave.

 

 

Známi Pitvarošania

Štefan Maglocký

 

Biografické údaje o osobnostiach, ktoré pôsobili na Pitvaroši. Ovplyvňovali kultúrny, spoločenský a hospodársky život obce. Zaslúžili sa o výchovu, národné a dobré základné vzdelanie Pitvarošanov alebo sa narodili na Pitvaroši, kde trávili detstvo a mladosť. Svoje schopnosti, nadanie a pracovitosť uplatnili na Pitvaroši alebo v Uhorsku či v Maďarsku, na Slovensku či v Československu, alebo inde v Európe a vo svete. Hlavné je, čo v živote robili a robia, a je to zaujímavé z hľadiska osobnostného, vzdelanostného, pracovného, výkonnostného, tvorivého, kultúrneho a spoločenského. Ich potomkovia už nie sú rodní Pitvarošania, ale mnohé z „pitvarošanstva" majú vo svojej osobnej vybavenosti zakódované. Sú to ratolesti Pitvarošanov, nech sú kdekoľvek vo svete.

 

1. Pitvarošania v Uhorsku a v Maďarsku.

Michal Bernula (1919 - 2001). Narodil sa v slovenskej rodine na dolnozemskom Pitvaroši. Za druhej svetovej vojny ako vojak padol do sovietskeho zajatia. Po návrate (od jazera Ladoga) študoval a podľa vlastných slov aj politizoval. Do roku 1956 pracoval na Ministerstve osvety, potom sa stal Generálnym tajomníkom ZDSM. Keďže v tejto funkcii sa prejavil neúnosne uvedomelým Slovákom, musel sa jej „dobrovoľne" vzdať. Stal sa novinárom, neskôr predsedom priemyselného výrobného družstva v Segedíne. Prvá poviedka mu vyšla v roku 1950. Viaceré jeho práce boli uverejnené v týždenníku Naša sloboda, ale po maďarsky aj v župných novinách. Intenzívnejšie sa venoval písaniu až ako dôchodca. V roku 1988 mu vyšiel román Prekliate časy a v roku 2000 vydal dielo Pitvarošská kronika. Obidve sú venované histórii a životným osudom svojej rodnej dediny, Slovákmi obývanému Pitvarošu. Ešte chcel vydať životopisný román... To mu však osud už nedožičil. Zdroj: Budapeštiansky Slovák, 3. č. 2001.

Ján Braxatoris sa narodil 22. novembra 1830 v Krupine ako najmladší brat významného slovenského básnika Andreja Sládkoviča (Braxatorisa). Od roku 1872 bol notárom na Pitvaroši. Dovtedy bol notárom na Alberte. Bol vzdelaný a dobre pripravený na svoje povolanie. Písal po slovensky, maďarsky a nemecky, okrem toho ovládal latinský a rumunský jazyk. Jeho manželka bola Johanna, rodená Bartholomideszová. V manželstve žili spolu 25 rokov. Ján Braxatoris zomrel 30. augusta 1876 ako 46-ročný na pľúcnu chorobu. Zdroj: Komoly, Pál 1992: Pitvarosi tanulmányok. Szeged.

Pavol Komoly (Kochan), popredný slovenský národopisný pracovník v Maďarsku. Narodil sa na Pitvaroši 28. 7. 1914, zomrel 7. 8. 1999. Ako úradník si musel meno Kochan pomadárčiť na Komoly. Základné vzdelanie získal v rodnej obci, meštiansku školu ukončil na Slovenskom Komlóši. Vyučil sa za pekára, a niekoľko rokov aj pracoval ako pekár. Počas II. svetovej vojny sa dostal až k Donu. Po vojne pracoval v obecnom úrade na Pitvarosi. V rokoch 1953 - 1957 pracoval na mestskom úrade v meste Hódmezővásárhely. Od roku 1957 do odchodu do dôchodku v roku 1977 pracoval v Čongrádskom župnom archíve v meste Szeged. Niekoľko ďalších rokov spolupracoval s archívom mestskej samosprávy v rámci zníženého pracovného úväzku. Publikoval mnoho článkov a štúdii v novinách a časopisoch regionálneho, a celoštátneho významu. Písal do Ľudových novín. Pozornosť vzbudila práca „Zvyky Slovákov v Pitvaroši a v jeho okolí" (Zborník Slovenského národného múzea Martin 1975, č. 16, s. 206 - 219). Dokladom jeho pracovitosti a húževnatosti je knižne vydaná publikácia Pitvarosi tanulmányok, 1992, Szeged, s. 345.

Dielo Pitvarosi tanulmányok (Pitvarošské štúdie) nevyšlo v slovenskom jazyku. Má tri tematické celky: dejiny pitvarošskej evanjelickej cirkvi, samospráva obce do roku 1950, minulosť jednej slovenskej rodiny (Po stopách pitvarošskej kocha-novskej rodiny). Zdroj: Štefan Hudák, Ľudové noviny, 2. 9. 1999.

Ján Koppány, zberateľ hodnôt ľudovej kultúry, výskumník a etnograf, sa narodil 10. 10. 1913 na Pitvaroši. Otec Matej Kochan zostal po prvej svetovej vojne nezvestný. Matka, rodená Ondruszová, bola z ôsmich detí. Evanjelickú teológiu vyštudoval v Šoproni. 30.9.1940 bol vysvätený za kňaza. V roku 1942 bol vymenovaný za učiteľa náboženstva v rodnej obci. Počas druhej svetovej vojny pôsobil ako poľný farár. Dostal sa do ruského zajatia, v ktorom bol do júla 1948. Po návrate domov nenašiel prácu v rodnej obci, lebo väčšina evanjelických rodín sa presídlila na Slovensko. V Slovenskom Komlóši sa stal učiteľom náboženstva, ale miesto bolo v roku 1951 zrušené. Najprv pôsobil ako kaplán, neskôr bol vymenovaný za farára. V roku 1952 sa učiteľka Alžbeta Osztrolúczka stala jeho manželkou. Narodili sa im dvaja synovia a jedna dcéra. Postupne si uvedomil, že následkom veľkých a nútených spoločenských zmien dôjde k zániku tradičnej sedliackej ľudovej kultúry. To ho viedlo k rozsiahlej zberateľskej činnosti. Okrem toho písal štúdie o ľudovom živote evanjelických Slovákov. Pravidelne sa zúčastňoval národopisných táborov Zväzu Slovákov v Maďarsku. Zdroj: Ondrej Krupa, Národopis Slovákov v Maďarsku, Budapest, 1994, p. 177.

Anna Lehocká, predsedníčka Pitvarošskej menšinovej samosprávy pracuje v Celoštátnej slovenskej samospráve. Anka sa narodila 9. októbra 1942 v obci Nagylak v časti Úhory „na Úhorach". Otec Pavol Lehocký (1920 - 1987) a matka Anna Lehocká, rodená Šeboková (1922), vychovali 4 deti (3 dcéry a 1 syna). Anna Lehocká navštevovala všeobecnú školu na Békéšskej Čabe. Základné vzdelanie ukončila v roku 1957. Ďalšie vzdelanie si doplnila popri zamestnaní v gymnáziu v meste Makó a odborné ekonomické vzdelanie v meste Békéšská Čaba a v Segedíne. Až do odchodu do dôchodku pracovala ako účtovníčka v poľnohospodárskom družstve na Pitvaroši. Za svoju prácu získala rezortné ocenenia. Svoje vynikajúce organizačné schopnosti využila pri organizovaní národnostných táborov, výstav, kultúrnych podujatí a pri spolupráci s regionálnymi menšinovými samosprávami. Žije so svojou matkou na Pitvaroši na 4. ulici (Rákóczi u.) číslo 76. Spolupracuje na monografii Pitvaroš a Pitvarošania. Zdroj: Návšteva a osobný rozhovor, september 2006.

Ján Šutinský, učiteľ spevu a hudby, dirigent zboru. Narodil sa 31. októbra 1943 na Pitvaroši v slovenskej rodine. Od matky, ktorá mala pekný hlas, sa naučil krásne slovenské ľudové piesne. Ján je jeden zo štyroch súrodencov. Všetci chodili do základnej školy na Pitvaroši. Ján tu dostal svoje prvé lekcie spevu a hry na klavíri od výborného profesora Bélu Steinera. Gymnázium ukončil v meste Hódmezővásárhely. Diplom učiteľa spevu a hudby získal v Segedíne v roku 1966. Konzervatórium (hra na lesnom rohu) ukončil v Segedíne v roku 1966. Tu sa spojil jeho život so symfonickou hudbou, s divadlom a speváckym zborom. V roku 1973 ukončil v Budapešti štúdium dirigentstva zboru. Od roku 1967 vyučoval spev a hudbu v Slovenskej škole (základná škola a gymnázium) v Békešskej Čabe. Od roku 1992 do roku 1998 pôsobil ako riaditeľ Slovenského gymnázia, základnej a materskej školy, a kolégia v Békešskej Čabe. Je autorom deviatich učebníc hudobnej výchovy pre stredné a základné školy. Založil a viedol v škole detský spevácky zbor aj mandolínový orchester, pre ktorý spracoval dvoj-, troj- a štvor-hlasné skladby z dolnozemských ľudových piesní. V roku 1990 bola vydaná školská príručka „Mandolína" pre začiatočníkov, z ktorej sa dodnes učí mládež, ale aj dospelí. Spracovaný je v nej slovenský ľudový hudobný materiál. Od roku 1970 pôsobí ako dirigent vo viacerých speváckych zmiešaných zboroch pre dospelých v Békešskej Čabe. Za úspešnú umeleckú prácu dostal od mesta vyznamenanie „Pro Urbe". Od roku 1966 do roku 1992 bol členom symfonického orchestra (1. lesný roh), koncertoval s ním v Anglicku, Nemecku, Belgicku, Fínsku, Slovensku, Taliansku, v bývalom Sovietskom zväze a v Japonsku. Má dve dcéry. Beáta je flautist-ka a Enikő je učiteľkou matematiky, a náboženstva. Pre Beátu spracoval vyše 60 slovenských ľudových piesní pre flautu. Ján Sutinský je toho času na dôchodku. Od roku 2006 je členom medzinárodnej poroty „Iuventus canti". V súčasnosti vedie budapeštiansky spevácky zbor Ozvena. Pre zbor píše troj- a štvorhlasné skladby. Spracúva predovšetkým dolnozemské (Pitvaroš, Békešská Čaba, Slovenský Komlóš) ľudové piesne. Od roku 1998 je kantorom - organistom najväčšieho evanjelického zboru v Maďarsku v Békešskej Cabe.

Zuzana Hollósyová, rodená Šutinská, sa narodila 22. marca 1948 na Pitvaroši. Absolvovala Vysokú školu pedagogickú v Segedíne - odbor slovenčina - ruština. Slovenský jazyk študovala aj na Univerzite Lóránda Eötvösa. V rokoch 1970 - 77 pôsobila ako učiteľka v slovenskej dedine Sződ, kde vyučovala slovenčinu, ruštinu a slovenský folklór. Ďalšie desaťročie učila na Slovenskom gymnáziu v Budapešti, kde sa naďalej venovala aj slovenskému folklóru. V rokoch 1987 a 1991 bola kultúrnou referentkou Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, neskôr do roku 2006 viedla národnostné oddelenie Maďarského osvetového ústavu v Budapešti. Desaťročia viedla tanečný súbor Slovenskej školy v Budapešti, neskôr Folklórny spolok Prameň. Je zakladateľkou a vedúcou budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena. V samospráve Slovákov hlavného mesta je činná od začiatkov (1995), a to ako predsedníčka slovenskej samosprávy hlavného mesta. Má dve dcéry. Katarína skončila štúdium práva. Slovenský jazyk používa na vysokej úrovni - prekladá, tlmočí, zhudobňuje tvorbu slovenských básnikov. Je predsedníčkou slovenskej samosprávy v II. obvode v Budapešti. Gabriela ukončila štúdium evanjelikálnej teológie v Banskej Bystrici, pôsobila ako farárka Evanjelickej cirkvi metodistickej na Slovensku. V súčasnosti žije na Novom Zélande so svojou rodinou, kde píše doktorskú dizertačnú prácu z oblasti teológie.

K úspešným súrodencom rodiny Sutinských patria:

Mária Šutinská sa narodila v obci Mezőhegyes, 25. júna 1953. Diplom učiteľky slovenčiny - spevu a hudby získala v Segedíne. Štúdium na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v odbore hudobná veda, ukončila v Bratislave. Po skončení štúdia sa stala redaktorkou učebníc pre národnostné menšiny v Maďarsku.

Štefan Šutinský je inžinierom agronómie. Narodil sa 7. apríla 1945 na Pitvaroši. Ako podnikateľ je výlučným distributérom semien cukrovej repy a slnečnice pre Egypt. Zdroj: Osobný rozhovor a korešpondencia so Zuzanou Hollósyovou.

Alžbeta Tószegiová, rodená Hudáková, zberateľka a opatrovateľka prvkov ľudovej kultúry v rodnej obci. Narodila sa na Pitvaroši 27. 5. 1930, otec Michal Hudák, matka Alžbeta, rodená Dováľová. Alžbeta Hudáková navštevovala 8-triednu štátnu všeobecnú školu na rodnom Pitvaroši, ktorú ukončila v roku 1944, s vyučovacím jazykom maďarským. (Bol to prvý ročník, ktorý ukončil 8- triednu školskú dochádzku). Ďalšie odborné vzdelanie nadobudla na Strednej poľnohospodárskej škole (technikum) v meste Hódmezővásárhely. Až do odchodu do dôchodku pracovala ako hospodárska učtovníčka v poľnohospodárskom družstve na Pitvaroši. Za svoju dlhoročnú prácu dostala významné rezortné ocenenie. Viac ako 25 rokov je vedúca Slovenského klubu na Pitvaroši. Okolo seba šíri záujem o slovenský jazyk a kultúru. Býva na Pitvaroši na Medzovskej ceste (Mezőhegyesi út. 48). Vlastní súkromnú zbierku predmetov dennej potreby našich predkov. Zdroj: Návšteva 2002, Osobný rozhovor, september 2006.

Pavel Veselský, vynikajúci učiteľ, spisovateľ a národný buditeľ, sa narodil 5.11. 1849 v Banskej Bystrici, zomrel 15. 4. 1933 v Nadlaku. Po ukončení učiteľského ústavu v Soproni v roku 1868 bol na Pitvaroši cirkvou zvolený za hlavného učiteľa, kde pôsobil až do roku 1919. V roku 1920 musel Pitvaroš a Maďarsko opustiť pre údajnú vlastizradu. Od roku 1920 sa na Pitvaroši vyučovalo len v maďarskom jazyku. Pre Pitvarošanov bol Pavel Veselský požehnaním a šťastím. Vo svojom mimoriadne dlhoročnom pôsobení ovplyvňoval vzdelanostne a kultúrne celé generácie obyvateľov nielen na Pitvaroši, ale aj v okolitých obciach. Jeho niekoľko sto zväzková knižnica bola bohatým zdrojom pre široký okruh čitateľov. Nechýbali v nej všetci súčasní slovenskí a v značnej miere aj českí autori. Po tom, čo musel Pavel Veselský Pitvaroš opustiť, knižnicu odkúpil Štefan Hudák, u ktorého si bolo možné knihy naďalej požičiavať. Pavel Veselský v roku 1907 založil v obci Slovenský spevokol, nacvičoval divadelné hry. Dal hlboké základy v roku 1883 vzniknutej dychovej hudbe. Bola vyhľadávaná v širšom okolí. Ako dobrý hospodár sa venoval záhradkárstvu a včelárstvu. Úspešne propagoval nové metódy pestovania ovocných stromov a chovu včiel. Mravnovýchovné a pedagogické články publikoval v časopise „Dom a škola", aj inde. Vlastným nákladom vydal v Ružomberku v roku 1889 „Stručný dejepis Uhorska" a v roku 1890 „Krátky prírodopis pre pospolité školy."

Zdroj: podľa rukopisu príhovoru, ktorý predniesol Štefan Hudák zo Sliača v roku 1970 na stretnutí v rodnom dome Pavla Veselského v Banskej Bystrici.

 

2. Pitvarošania na Slovensku a v Československu.

Alžbeta Dováľová, rodená Ondrusová, sa narodila ako štvrté dieťa 12. 12.1884 na Pitvaroši. Ako devätnásťročná sa vydala do Nadlaku za Pavla Dováľa. Počas prvej svetovej vojny ovdovela. Ako vdova úspešne vychovala a vyškolila štyri deti - dve dcéry a dvoch synov. V roku 1949 sa presídlila do Československa. Umrela v Bratislave 5. 5. 1969. Vo vydavateľstve Ivan Krasko v Nadlaku vyšli v roku 2001 knižne Spomienky pitvarošskej rodáčky Alžbety Dováľovej. Edične pripravil a doslov napísal Ondrej Štefanko. V doslove píše: Je ťažké pochopiť dôvody, ktoré mnohých jedincov so skromnou, iba s tou najzákladnejšou vzdelanostnou úrovňou doviedli pozapisovaťsi rozmanité životné osudy. Svoje a svojich najbližších. A nielen kresliť tie najintímnejšie poryvy svojej duše a svojich životných perepútí, ale súčasne rysovať spoločenské pozadie, udalosti mnohokrát historického významu doby, v ktorej im bolo dané žiť. Zdroj: Štefanko, 0.2001: Spomienky pitvarošskej rodáčky Alžbety Dováľovej. Ivan Krasko, Nadlak, 116 p.

Emil Dovalovszki, chemik, narodil sa 15. 8. 1945 na Pitvaroši. Emil vo svojich dvoch rokoch prekonal detskú obrnu. Po absolvovaní odbornej chemickej prípravy v Novom Meste nad Váhom a v Bratislave, pracoval v Konzervárni Sládkovičovo. Je ženatý, má jedného syna. V roku 1996 sa stal predsedom Miestneho odboru Matice slovenskej v Sládkovičove. Túto funkciu vykonáva tretie volebné obdobie. Od detstva sa venoval stolnému tenisu. Reprezentoval školu a mesto Sládkovičovo. Bol reprezentantom Československej federatívnej republiky a jej majstrom trikrát. Desaťkrát bol majstrom Slovenska. Športových zápolení sa zúčastnil v Maďarsku, Poľsku, Nemecku, Rakúsku, Švédsku, Dánsku, Holandsku a Francúzsku. Najväčší úspech dosiahol na X. paraolympiáde v Atlante (USA). Na stupni víťazov stál s bronzovou medailou. Zdroj: Anna Kakvicová - osobný rozhovor a Galantský a Šaliansky Žurnál.

Michal Hudák, všestranne činný pedagogický, výchovno-vzdelávací a osvetový pracovník. Narodil sa 20. mája 1922 na Pitvaroši. Rodičia, pitvarošskí rodáci -otec Michal Hudák, matka Alžbeta Hudáková, rodená Dováľová, sú pochovaní na Pitvaroši. Základné vzdelanie - Ľudová škola (6 rokov) a Opätovacia škola (3 roky) získal na Pitvaroši. Štátnu meštiansku školu ukončil v Slovenskom Komlóši. Na Pitvaroši krátko pracoval ako zástupca notára. Neskôr začal vyučovať. Po presídlení na Slovensko najprv pracoval ako robotník. Neskôr ako učiteľ vo Veľkej Mači a vo Vozokanoch. V rokoch 1949 - 1951 študoval na Vyššej škole pracujúcich - pedagogický smer v Galante. Od roku 1952 začal vyučovať v Sládkovičove. Jeho láskavý vzťah k tým najmenším školákom bol príkladný. Pamätníci v Sládkovičove spomínajú, že malých školákov vyprevádzal domov zo školy. Nosil im ťažké tašky. Najmladším žiakom sa venoval až do svojho odchodu do dôchodku. Popri školských povinnostiach viedol Miestnu ľudovú knižnicu v Sládkovičove. Bol správcom Osvetovej besedy v Sládkovičove. Folklórny súbor ZVONČEK sprevádzal hrou na harmonike. V roku 1966 absolvoval kantorský kurz v Pezinku. Pekne hral na harmóniu, ktoré si doma upravil. Harmónium zostrojil aj na Pitvaroši. Vedel hrať na rôznych nástrojoch; strunových aj dychových. Sedem rokov pôsobil ako kantor v evanjelickom cirkevnom zbore v Senci. Manželka Zuzana Hudáková, rodená Bagoňová, zomrela v roku 1979. Michal Hudák zomrel 3. marca 2005. Pochovaní sú na evanjelickom cintoríne v Sládkovičove. Jediná dcéra Zuzana Hudáková sa narodila v roku 1951 v Sládkovičove. Je učiteľka na základnej škole. Z celého srdca ďakuje za starostlivosť, výchovu a otcovskú lásku, ktorá ju sprevádzala po celý život a v spomienkach ju vedie doteraz. Zdroj: Zuzana Hudáková - osobné stretnutia.

Štefan Hudák, pedagóg, básnik, kultúrny pracovník, sa narodil 8. 2. 1923 na Pitvaroši. Zomrel 16. 5. 2005 na Sliači. Študoval na Učiteľskej akadémii v Turčianskych Tepliciach a na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Učil na Pitvaroši, v Brezovej pod Bradlom, na Myjave, v Zemianskom Lieskovom, vo Zvolene a na Sliači. Pochádza z kultúrne aktívnej a národne uvedomelej rodiny. Za svoju činnosť bol v Maďarsku v roku 1944 spolu s otcom zatknutý a väznený v koncentračnom tábore v Nagykanizsi. Svoju prvú básnickú zbierku „Za pluhom" vydal ako 18-ročný. Rozhlasová hra „Každý svojou pošiel stranou" bola vysielaná v roku 1989. Námety z oblasti histórie, kultúry, školstva a národopisu dolnozemských Slovákov a vlastné skúsenosti prináša v publikácii „Z dolnozemského zápisníka" (1997). Uverejnil veľký počet príspevkov (básne, humoresky, miniscénky, epigramy, aforizmy a i.) v novinách, zvlášť v Ľudových novinách, časopisoch, vysielané boli v Slovenskom rozhlase. Zdroj: Katarína Hudáková.

Michal Kriška, Ing. RNDr., narodil sa 22. 3.1910 na Pitvaroši. Pochádzal z mnohodetnej rodiny, ktorej rodičia boli Adam Kriška a matka Zuzana, rodená Banasz. Po skončení strednej školy pokračoval v štúdiu na Kráľovskej poľnohospodárskej univerzite J. Nádora v Budapešti, kde v roku 1936 získal titul inžiniera. V roku 1947 sa s rodičmi presídlil na Slovensko, v tom istom roku sa oženil so Zuzanou Medovarskou, narodenou v roku 1925 v Kysáči. Spolu vychovali 3 synov. Väčšinu svojho života pôsobil ako pedagóg na stredných poľnohospodárskych školách. Popri pedagogickej činnosti sa venoval podrobne štúdiu vinárskej tematiky, konkrétne Tokajskej vinohradníckej oblasti na Slovensku v Malej Tŕni. Skúmal klimatické podmienky pre rast viniča, zloženie pôdy, spôsoby pestovania hrozna, jeho spracovanie, uskladňovanie vína so svojou špecifickou vôňou a chuťou. Viackrát navštívil spomínanú vinársku oblasť, aby si doplnil a upresnil poznatky pre svoj budúci zámer: napísať monografiu. Jeho celoživotný sen sa splnil. Podarilo sa mu obhájiť dizertačnú monografickú prácu na Záhradníckej a potravinárskej univerzite v Budapešti a získať v júni 1989 titul „univerzitný doktor" (RNDr.). Zomrel v roku 1993. Pochovaný je na cintoríne v Sládkovičove. Zdroj: Zuzana Krišková rodená Medovarská, osobné stretnutia, Anna Kakvicová.

Štefan Maglocký, RNDr., CSc, prírodovedec, geobotanik, hosťujúci docent na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Narodil sa 19. 12. 1937 na Pitvaroši. Najstarší zo štyroch bratov sa v roku 1947 presídlil s rodičmi, súrodencami a starou mamou do Senca. Od roku 1970 býval v Bratislave - Rači. Má dcéru Soňu. V roku 1963 absolvoval štúdium na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. V tom istom roku nastúpil do Slovenskej akadémie vied. Viac ako 40 rokov pracoval na Oddelení geobotaniky Botanického ústavu SAV. Je autorom monografií a početných vedeckých prác z odboru botaniky, geobotaniky a ekológie. Publikoval v časopisoch: Biológia, Daphne, Enviromagazín, Slovenské zahraničie, Tvorba, Vesmír, Životné prostredie.

Dlhoročný člen Slovenskej botanickej spoločnosti, člen ekologickej spoločnosti, člen Slovenského národného komitétu programu UNESCO Človek a biosféra. Slovenská akadémia vied mu udelila Zlatú čestnú plaketu za zásluhy v biologických vedách. Zdroj: Ján Michalko (Biológia 9/1987), Kto je kto v SAV, VEDA, Bratislava, 2000. Zomrel 14.3. 2008 v Bratislave.

Pavol Ondrus, PhDr., univerzitný profesor, DrSc, jazykovedec. Narodil sa 19. 5. 1919 na Pitvaroši, zomrel 8. 3. 1980 v Bratislave. V roku 1944 absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1944 - 1946 pracoval ako stredoškolský profesor na Gymnáziu v Piešťanoch, v rokoch 1946 -1948 v Bratislave, v 1948 - 1949 v Dunajskej Strede. Od roku 1949 pracoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, od roku 1977 ako vedúci katedry slovenského jazyka.. Člen domácich a medzinárodných vedeckých spoločností. Vo výskumnej práci sa zaoberal slovenskou a slovanskou dialektológiou. Autor prác: Stredoslovenské nárečie v Maďarskej ľudovej republike (Bratislava 1956), Morfológia spisovnej Slovenčiny (Bratislava 1964), Výskum slovnej zásoby slovenských nárečí (Bratislava 1966), Číslovky v súčasnej spisovnej Slovenčine (Bratislava 1969), Vetný rozbor v príkladoch (Bratislava 1971), Lexikológia (Bratislava 1972), Sociálne nárečia na Slovensku (Bratislava 1978), Kapitoly zo slovenskej morfológie (Bratislava 1979). Zdroj: Encyklopédia Slovenska IV zväzok.

Štefan Pelec, Ing, plukovník v. v., sa narodil 26. júla 1942 na Pitvaroši. Býva v Martine. Manželka Alžbeta, rodená Suľanová, sa narodila 21. septembra 1946 v Sládkovičove. Rodičia manželky pochádzajú z Pitvaroša. Štefanov otec, Štefan Pelec sa narodil v roku 1911 na Pitvaroši, zomrel v roku 1974. Matka Alžbeta, rodená Pejterová, sa narodila v roku 1916 na Pitvaroši, zomrela v roku 2000. Pochovaní sú na cintoríne v Sládkovičove.

Základnú školu vychodil v Sládkovičove. Vojenské gymnázium absolvoval v meste Moravská Tŕebová. Vyššie vojenské vzdelanie, smer ženijný, získal v Bratislave. Vyššiu vojenskú akadémiu absolvoval v Brne a vyšší akademický kurz v Moskve. Po absolvovaní vojenskej akadémie pracoval vo vojenskom školstve v Martine a v Liptovskom Mikuláši. Bol vedúci katedry ženijných strojov v Liptovskom Mikuláši. S manželkou majú dvoch synov, starší Ivan pracuje ako podnikateľ v Košiciach, mladší, Marián je majster v automobilke v Žiline. Zdroj: Martin Kriška, Zvolen, osobná korešpondencia.

Alžbeta Svobodová, rodená Ondrusová, operná speváčka, narodila sa 19. novembra 1932 na Pitvaroši. Spev študovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a na Štátnom konzervatóriu hudby v Moskve. Od roku 1959 bola sólistkou - sopranistkou opery Slovenského národného divadla v Bratislave. Najvýznamnejšie úlohy vytvorila v lyrickom, najmä v koloratúrnom odbore: Olympia v Of-fenbachových Hoffmanových rozprávkach (1963), Violleta vo Verdiho Traviate (1963), Gilda vo Verdiho Rigolette (1963), Euridika v Gluckovej opere Orfeus a Euridika (1966) a iné. Spievala sopránové sóla v kantátových, oratoriálnych a vo-kálno-symfonických dielach G. F. Händla (Masiáš),J. S. Bacha (Kantáta č. 51), L. van Beethovena (IX. Symfónia), A. Honnegera (Jana z Arku). Hosťovala vo Zväze sovietskych socialistických republík, Rakúsku, Nemecku, Taliansku a Belgicku. Zdroj: Encyklopédia Slovenska V. zväzok. Zomrela 27. februára 2008.

Pavol Szuda, člen Zväzu slovenských výtvarných umelcov, grafik, výtvarník, narodil sa 23. júna 1934 na Pitvaroši. Jeho otec Pavol Szuda sa narodil 16. marca 1912 na Pitvaroši, zomrel 29. septembra 1960 v Senci. Matka Zuzana, rodená Urbanová, sa narodila 2. februára 1914 na Alberte, zomrela 28. novembra 1937 na Pitvaroši. Pavol základné vzdelanie ukončil v Senci a v Bratislave. Propagačnú grafiku študoval na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. V štúdiu pokračoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave so zameraním slovenský jazyk - výtvarná výchova. Šesť rokov pracoval v denníku PRÁCA. Takmer dvadsať rokov pracoval vo vtedy najčítanejšom denníku SMENA, na oddelení SMENA na nedeľu. V slobodnom povolaní tvoril až do odchodu do dôchodku v roku 1994. Krajina, najmä horská krajina, je pretrvávajúcim predmetom výtvarného záujmu a tvorivého vyjadrenia. Úspech mali viacfarebné grafické listy o Bratislave. Ilustroval značný počet kníh. Umelecká hodnota mnohých diel bola ocenená. V súčasnosti tvorí v oblasti užitej grafiky, voľnej grafiky a malby. Žije s manželkou Editou, rodenou Bachoríkovou, v Bratislave. Majú jednu dcéru Editu, ktorá žije v Rakúsku. Zdroj: - osobné stretnutia, dlhoročné priateľstvo a znalosť tvorby.

Mária Valová, Mgr., rodená Majová, narodila sa 19. novembra 1948 v Sládkovičove. Je absolventkou Pedagogickej fakulty v Trnave. Až do odchodu do dôchodku vyučovala na Základnej škole v Sládkovičove. Jej rodičia, matka Mária Majová, rodená Pejterová, sa narodila v roku 1922, žije v Sládkovičove, otec Martin Majo sa narodil v roku 1923, zomrel v roku 1974 v Sládkovičove. Rodičia sú pitvarošskí rodáci. Mária Valová sa od roku 1986 do roku 2005 systematicky venovala detskému speváckemu a tanečnému súboru „ZVONČEK" v Sládkovičove. Zvonček celé desaťročie prinášal svojim divákom radosť a krásu slovenského folklóru, čerpaného z tradícií Slovákov z Dolnej zeme. Súbor vystupoval vo viacerých mestách na Slovensku: Žilina, Ždiar, Galanta, Sereď, Tešedíkovo a ďalších. Vystupoval na folklórnych slávnostiach v Prešove, vo Východnej a v Liptovskom Mikuláši. Na medzinárodných podujatiach reprezentoval Slovensko: Vojvodina - Kysač, Maďarsko - Győr. Úspešný bol zájazd na Dolnú zem a do Rumunska. Súbor vystupoval v Rakúsku - Viedeň, v Poľsku - Zakopané. Krásu ľudového umenia Zvončekárov umocňovala hravosť detí, radosť a nadšenie, s ktorým sa venovali každému vystúpeniu. Zdroj: Anna Kakvicová - osobné stretnutie a miestna tlač.

Štefan Zaťko, Ing. narodil sa v roku 1914 na Pitvaroši. Život prežil v Sládkovičove. Známy je ako zanietený mládežnícky a kultúrny pracovník. O kultúrnej činnosti Pitvarošanov po roku 1945 písal články najmä do týždenníka Sloboda, ktorý vychádzal v Budapešti. V roku 1946 pripravil a nacvičil folklórne pásmo „Pitva-rošská svadba". S Pitvarošskou svadbou mládež úspešne vystúpila na veľkolepých oslavách dvojstého výročia založenia obce Slovenský Komlóš. V rokoch 1945 - 47 nacvičil niekoľko divadelných hier. Hru „Prevrat" napísal v roku 1947. Zobrazil v nej rušný život na Pitvaroši v povojnových rokoch. Bol zakladateľom novej obce na Slovensku, ktorá dostala meno Dedina mládeže. Zomrel v roku 1997 u dcéry v Stratove, okres Lysá nad Labem v Čechách. Pochovaný je v Sládkovičove. Zdroj: Hudák, S. 1992: Pitvarošskí rodáci o rodnom kraji. Národopis, 17. decembra, s. 11, osobný rozhovor Štefan Kiss zo Sládkovičova.

 

3. Pitvarošania v Európe a vo svete.

Edita Hansson, rodená Kotinská, sa narodila v Báčskej Palánke (Bačka Palanka, Vojvodina, Srbsko) 30. marca 1946. V decembri 1947 sa spolu s rodičmi presídlila do Dolných Salíb v Československu. Do Košíc sa rodina presťahovala v roku 1958. Matka Zuzana Kotinská, rodená Laurovicová, je pravá Pitvarošanka. Narodila sa v roku 1915 na Pitvaroši. Zomrela v roku 2002 v Košiciach na Slovensku. Starý otec Adam Kriška ju podporoval na štúdiách na Sarvaši v Maďarsku. Matkin otec Pavel Laurovic pochádzal z Nadlaku. Ako vojak v I. svetovej vojne bol ťažko ranený, dokonca prišiel list do Kriškov, že ho zabila bomba. Stará matka sa presťahovala naspäť k svojim rodičom na Pitvaroš, kde porodila matku Edity Hansson. Otec Karol Kotinský sa narodil na Pilisi v roku 1906. Zomrel v Košiciach v roku 1990.Študoval na gymnáziu v Budapešti. V Šoproni vyštudoval evanjelickú teológiu. V teologickom štúdiu pokračoval v Erlangene v Nemecku. Univerzita mu poskytla štipendium. V kaplánskej službe prešiel radom miest, v ktorých mohol kázať v slovenskej reči. Bol označený za pansláva, lebo v každom pôsobisku, hlavne v Békešskej Čabe, kde spolupracoval v redakcii časopisu Evanjelický Hlásnik, pri vydávaní Tranovského Kancionálu a Postily, sa snažil vychádzať v ústrety potrebám slovenských veriacich. Svoje články a kázne uverejňoval v Evanjelickom Hlásniku. Šovinistické vedenie cirkvi obmedzovalo práva slovenských veriacich. Otcovo zvolenie za farára vedenie evanjelickej cirkvi v Maďarsku 14-krát znemožnilo. Edita Hansson, rodená Kotinská, absolvovala strednú ekonomickú školu. Vydala sa do Švédska. S manželom Kurt Lennart Hansson pracovala v Arabských Emirátoch a v Saudskej Arábii. Pracovala v zdravotníctve, v školstve. Majú syna a dve dcéry. Žije vo Vänersborgu vo Švédsku. Zdroj: Stretnutie a osobná korešpondencia.

Pavel Ján Jasovský, filmový a televízny pracovník, narodil sa 15. júla 1946 na Pit-varoši. Rodičia -otec Pavel Jasovský sa narodil v roku 1913 na Pitvaroši, zomrel v roku 1986. Pochovaný je v Malej Mači. Matka Anna Jasovská, rodená Kuruczová, sa narodila v roku 1921 na Pitvaroši, žije vMalej Mači. Pavel Ján po ukončení Strednej priemyselnej školy strojníckej v Bratislave pracoval v podniku Dunajplavba. Od roku 1972 žije vo Švajčiarsku (Bern, Bazilej). Je ženatý, manželka je španielskeho pôvodu, má krstné meno Mercedes. Počas prác spojených s filmovaním navštívil Spojené štáty americké, Mexiko, Brazíliu, Taliansko, Francúzsko, Španielsko, Nemecko, Česko, Slovensko. Zdroj: Anna Kakvicová - osobné stretnutie, návšteva a rozhovor s príbuznými.

Pavol Kriška sa narodil v roku 1929 na Pitvaroši. Mal troch bratov a jednu sestru. Meštiansku školu vychodil v roku 1944 na Slovenskom Komlóši. Pracoval v obecnom dome na Pitvaroši. V roku 1947 sa presťahoval s celou rodinou na Slovensko do Sládkovičova. Oženil sa v Sládkovičove. Manželka pochádzala z Piešťan. Z troch detí im syn zomrel ako dieťa. Vystriedal viacero zamestnaní. V roku 1984 odišiel cez Maďarsko do Juhoslávie a odtiaľ do Rakúska. Pol roka strávil v záchytnom tábore v Rakúsku, odkiaľ ich previezli lietadlom do Austrálie do mesta Adelaide. Z Bratislavy sa tam v tom čase usadilo okolo 15 rodín. Dcéry sa vydali za Slováka a Čecha. V Austrálii tiež vystriedal viacero zamestnaní, kým odišiel do dôchodku. Má tri vnúčatá, z ktorých má veľkú radosť. Často sa vracia na Slovensko a na Pitvaros. Veľa sníma na video. Zdroj: z osobného stretnutia a Ľudové noviny.

Ján Suľan sa narodil v roku 1911 na Pitvaroši. Zomrel v roku 1996 v Sládkovičove počas rodinnej návštevy z mesta Caracas, štát Venezuela. Otec Ján Suľan, narodený v roku 1886 na Pitvaroši. Zomrel v roku 1980 v Sládkovičove. Matka Mária, rodená Gubíniová, zomrela po prvej svetovej vojne na španielsku chrípku na Pitvaroši. Zanechala štyri siroty. Manželka, Mária rodená Švihranová, sa narodila v roku 1923 na Pitvaroši. Zomrela v roku 1995 v meste Caracas. Manželia Šuľanovci emigrovali v roku 1949 z Československa do Venezuely. Šuľanovci mali syna Vladimíra, zomrel v Caracase. Dcéra Jarmila vyštudovala farmáciu. Žije v Caracase, má dve deti. Ján Šuľan aktívne pracoval pri presídlení Pitvarošanov do Československa. Zdroj: Anna Kakvicová - návšteva a rozhovor s príbuznými, s Ondrejom Šuľanom a jeho manželkou v Sládkovičove.

 

 

Povedali, napísali...

Štefan Maglocký

 

V rozprave je v literatúre vyhľadaný a predložený výber toho, čo o Pitvarošanoch a dolnozemských Slovákoch povedali a napísali rôzni autori, čo povedali Pitva-rošania sami o sebe. Citované sú úryvky z publikácii: príbehy, názory, osobné vyznania z korešpondencie aj z ústneho podania. V nich sa prejavuje ľudský rozmer, osobností a charakter spoločenstva. Je to mozaika o pitvarošanstve a dolnozemskej kultúrnej slovenskosti.

Motto:

Krajania, volám vás

k slovami prestretému stolu.

K obedu zoberme si každý

košeľu čistú, novú.

 

Juraj Dolnozemský: úryvok z básne Smerom k slovám zo zbierky Večerný dážd, Budapešť, 1988.

Matej Bel - najslávnejší polyhistor Uhorska (1684 - 1749), rodák z Ocovej v Zvolenskej stolici, vo svojom diele Notitia Hungariae novae historico-geographica charakterizuje Slovákov a ich vzdelancov. Osobitne vyzdvihuje ich pracovitosť a húževnatosť. Na jednom mieste v tejto súvislosti píše o príznačnej vlastnosti slovenského národa, že je v stave saturovať všetky oblasti života na danú vec najvhodnejšími ľuďmi. Zdôrazňuje to tým, že tí, ktorí roky mladosti trávia tvrdšie a ktorým sa dostalo vyššie vzdelanie, vyvíjajú sa k trpezlivosti, k práci a stávajú sa pripravenými na verejnú činnosť. A tak „ak sa dostanú na vhodné pole, vyšvihujú sa skôr, ako by sa očakávalo, a tých, ktorých len nedávno obdivovali, nechávajú mnoho míľ za sebou".

Matej Bel na viacerých miestach svojho rozsiahleho diela dal najavo svoje sympatie k ubiedenému ľudu, ktorý v dôsledku biedy zachvátila „šialená túžba po sťahovaní" a masovo utekal zo severných slovenských stolíc na Dolnú zem.

Ján Kutlík (*1806 Vyšný Kubín, fl890 Bánhedeš) patril medzi najaktívnejších kňazov a učiteľov pôsobiacich na Dolnej zemi. Na Pitvaroši sa stal kňazom a učiteľom v roku 1844. V obci pôsobil viac ako 20 rokov (in Bernula, 2000). Udržiaval styky s Ľudovítom Štúrom. Ľ. Štúr mu v roku 1845 napísal „Vášprívetivý hlas z tej Dolnej zeme nás veľmi potešil, veríme, ak majú naše noviny takého horlivého zástancu, aký ste Vy, naše noviny sa iste rozšíria, zároveň Vás prosím, aby ste nám poslali najdôležitejšie správy Vašej stolice. Váš priateľ Ľudovít Štúr".

Keď sa Ján Kutlík lúčil s Pitvarošanmi napísal a predniesol v roku 1865 Reč lúčivú, ktorá vyšla tlačou v Turčianskom Svetom Martine (Kutlík 1874). Z Reči lúčivej: „A viete ešte, prečo ja budem a chcem byť „večným kňazom" pitvarošským? Preto, že som tu pracoval 21 rokov, vypravil na tisíce duší do večnosti, vychoval všetky tieto vaše deti, narozsieval semeňa Božieho dosť (celú velikú hromadu toho na písme mám, i vy samí tlačené máte), s toho daktoré mi pekne vyrástlo a ovocia ukázalo, daktoré v dušách vašich len kľuje, daktoré len potom vyrastie, keď príde delník druhý po mne, a toho vám Pán pošle - no všetko dovedna, abych skôr skončil a sa nešíril, týchto mojich 21 rokov ja si nikomu nedám, tie sú moje, a každý nech si má svoje". Ján Kutlíkmal štyroch synov: Bohdana, Felixa, Jána a Vendelína (in Ondrušková, 1984). Syn Felix o svojom otcovi napísal: „Môj otec bol a je telom a dušou Slovák, preto z nás všetkých ani jeden maďarónom nebol. My doma nikdy nie ináče len slovensky sme rozhovor viedli, takže žiadnemu z nás ani nenapadlo ináče hovoriť. Čo náš otec mal i mnohé nepríjemnosti pre slovenčinu, my tým od nej odstrašiť sme sa nedali, ba práve to nás za ňu oduševňovalo. Na gymnáziu mali sme pre reč mnohé ostrejšie výstupy, ale vernosť k slovenčine nik nám zrušiť nemohol."

Zo spomienok Pavla Mudroňa (*1835 Čabradský Vrbovok, 1914 Český Téšín) vyberá Hudák (1997): Roku 1849 začala i na Pitvaroši cholera mátať a dostala ju i pani Mudroňová. Pavol Mudroň si takto spomína na túto smutnú udalosť: „Keď matka naša dostala choleru, to sme my boli zúfalí a ľahli sme si k nej hovoriac, že keď matka umrie, aby sme i my zomreli. Načo by sme boli potom na svete? Ale matka vyzdravela a my sme choleru nedostali." V ten istý rok dostali Mudroňovci pozvanie do Nemeckej Ľupče (dnes Partizánska Ľupča) v Liptove. Na návrat medzi „milé vrchy" sa najmä chlapci veľmi tešili. Na Horniaky sa však vracali bez dcéry. Táto sa medzitým vydala za krajčírskeho majstra Jána Bencúra, ktorého otec prišiel na Pitvaros ako „kolonista" z Jaseňovej na Orave. Ján Bencúr bol príbuzný známeho slovenského spisovateľa Martina Kukučina, vlastným menom dr. Mateja Bencúra, ktorý tiež pochádzal z Jasenovej. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

Palugyai János (in Bernula, 2000) v čase (1862 -1863) napísal o Pitvarošanoch, že „pracovitosť, sporivosť, dobré mravy, krotká oddanosť osudu sú ich vzácnymi vlastnosťami". Na inom mieste sa zmienil o nich, že „natoľko sú zaujatí pracovnými povinnosťami, že nemajú kedy robiť zlé."

Pavel Koreň, pitvarošský kňaz, v roku 1870 píše: „Nemôžem sa už ďalej pozerať na to, že príbytok satana - krčma -je krajší ako chrám Boží v obci, ostýcham sa za to, že 26 rokov žiada naša obec Komoru o pomoc pri výstavbe kostola,... Ak Komora pokladala za svoju povinnosť ľud zaopatriť krčmou ... nech postaví- ak vie - chrám Boží." Sám započal so zbierkou z domu do domu „Vedel som, že ak to neurobíme my sami, od iných nemôžeme čakať, aby pomohli."

V roku 1869 prišiel do dediny mladý učiteľ Pavel Veselský (*1849 Banskej Bystrici, 1933 v Nadlaku). Poznal Komenského pedagogické náhľady. Bol dobrým hudobníkom, dobrým organizátorom, dobrým včelárom. Bojoval za práva dolnozemských Slovákov. Dlhé roky pôsobil na Pitvaroši. Pavel Veselský (Hudák, 1997) založil divadelný krúžok. Prvou hrou, s ktorou sa predstavil pitvarošskému obecenstvu, bol Škriatok (1908) od Ferka Urbánka. Roku 1909 predviedli hru Sľuby. Do vypuknutia prvej svetovej vojny zahrali ešte divadelné hry Starý zaľúbenec, Kopýtko, Kamenný chodníček, Zaživa v nebi a Strašidlo. Počas prvej svetovej vojny aj tu nastala stagnácia. Až roku 1919 divadelná činnosť opäť ožíva. Mládež pod vedením horlivého národného buditeľa Pavla Veselského sa predstavila s divadelnou hrou Sirota, ktorá mala mimoriadny úspech. Pavel Veselský má veľkú zásluhu na tom, že Pitvarošania si tak veľa rokov zachovali kultúrne dedičstvo svojich predkov a lásku k materinskému jazyku. To sa prejavilo aj za najtvrdšieho národnostného útlaku. Časopis Naše zahraničí v roku 1925 o ňom napísal: „Pavla Veselského nemožno vynechať z histórie utrpenia Slovákov, ktorý je už S rokov vyhnancom z Maďarska a žije bez ženy, detí a majetku teraz u nás v Nadlaku, usilujúc i tu udržať Slovákov nadlackých v ich národnom povedomí, a nám je to na veľký osoh... 56 rokov bojoval na maďarskej Dolnej zemi za práva nemaďarských národností a vedel udržať slovenské okolité obce v rýdzej slovenskosti oproti krutej maďarizácii."

Z listu spisovateľky Eleny Maróthy-Soltésovej (*1855 Krupina, 1939 Martin) zo dňa 24. marca 1918, ktorý bol adresovaný Alžbete Feješovej, rodenej Kochanovej na Pitvaros vyberáme: „Vášposledný list som dostála a rada som, ak som Vám ozaj radosť urobila s tými podobizňami. Najväčšia radosť by nám všetkým bola, keby ten môj drahý (spisovateľkin syn, pozn. autora), čo tam na obrázku taký hodný, zdravého a veselého vzozrenia, tu žil medzi nami. Ten nám vždy bude chybieť. Ale z druhej strany tiež vždy musíme uznať, že on, umrevší doma u svojich, bol ešte šťastný oproti tým, čo sa teraz tam mučia vo vojne a hynú nemilosrdne daleko od svojich, ktorí ani len ich hrobu nikdy neuvidia. Strašný je teraz celý svet i celý ľudský život, a to iba pre zlosť ľudskú."

Anna Divičanová, univerzitná profesorka v Budapešti, znalkyňa národnostne] kultúry a Ondrej Krupa, etnograf, kandidát etnografických vied (1999) o sebai-dentite a jazyku píšu: „U väčšej časti prisťahovaných evanjelických Slovákov sa z dôvodov protireformačných útokov v 17. storočí vytvorilo silné protestantské povedomie, ktoré sa zároveň spájalo aj s istým jazykovým vedomím. Evanjelickí Slováci v Uhorsku totiž od konca 16. storočia používali vlastný náboženský - český liturgický - jazyk.... Ich vedomie spolupatričnosti - teda aj etnickej - posilňovalo i to, že protestantská cirkev v 17. storočí vytvorila na stredoslovenskom území, odkiaľ pochádzala aj väčšina obyvateľov jazykových ostrovov dnešného Mad'arska, taký školský systém, ktorý chcel slúžiť vzdelávaniu nižších vrstiev. Požiadavku na vzdelávanie a udržanie súdržnosti týchto skupín už v pôvodnom bydlisku prejavili aj v tom, že evanjelickí Slováci tesne po usídlení sa, kedy sa v prvom rade formovali základy ich budúcej existencie, postavili najprv svoje prvé verejné inštitúcie: kostol a školu, aby aj v čase najväčšej existenčnej neistoty pre svoje detí zabezpečili základné vzdelanie".

Imrich Kružliak, redaktor a publicista v roku 1991 píše: „Na výstavbe Uhorska sa podieľali aj Slováci. Tak ako Madari, aj ostatní Slovania, Rumuni, Nemci i Taliani. Preto máme dôvod hlásiť sa k svojmu podielu na dejinách Uhorska. Sú to aj naše dejiny, aj náš podiel na výstavbe uhorskej kultúry, uhorského umenia a uhorskej vedy. Alebo inak povedané, aj náš príspevok do európskej kultúrnej pokladnice."

Ondrej Krupa, etnograf, poznamenáva (1999) o Slovákoch na Dolnej zemi nasledovné: Za znak etnickej špecifičnosti však možno považovať výnimočnú usilovnosť, ktorú už vyzdvihujú aj autori 18.-19.storočia. Matej Bel v Notitia Bekesiensis píše: „Usilovnosť, s akou títo ľudia obrábali polia, ani jeden majiteľ nepodceňoval, a kto mal len trochu prázdneho poľa, volal a usadzoval tam slovenských kolonistov pre ich vytrvalosť a trpezlivosť v práci, čiže uprednostňoval ich pred všetkými." Ďalej píše: „V oblasti udržiavania stykov veľmi dôležitú úlohu zohralo príbuzenstvo, ktoré najmä posilňovalo subregionálne povedomie, vedomie spolupatričnosti v rámci menších územných celkov. V19. storočí sa vyvinuli veľmi pevné príbuzenské zväzky medzi pôvodným sídlom a novozaloženou obcou, a udržali sa dodnes (napr. medzi Nadlačanmi a Pitvarošanmi, Aľberťanmi a Bánhedešanmi)."

Ako osobitný znak v regióne si všíma obľúbenosť rezancov, zvaných haluške. Ani jedna sobota alebo streda sa bez nich neobišla.

Pitvarošania (in Bernula, 2000) boli Slováci, silné bolo ich slovenské povedomie. Mali radi svoju reč a kultúru. Síce nemali vlastnú materskú krajinu, ktorá by v nich posilňovala tento postoj, nepovažovali sa za menejcenných. VPitvaroši bola kultúrna úroveň obyvateľstva aspoň na takej úrovni, ako kultúrna úroveň obyvateľov susedných maďarských obcí a o mnoho vyššia, ako kultúrna úroveň obyvateľov obce Mezőhegyes, v ktorej čeľad vôbec nevedela písať a čítať.

Ján Koppány v roku 1994 píše o sebe a II. svetovej vojne nasledovné: „Len čo som prešiel sám krátkou ulicou, na námestí som našiel 300 maďarských zajatcov. Čakali na niečo. Strážcovia mi nič nepovedali. Šiel som k jednému, ktorého som považoval za ich veliteľa. Ked'že som bol v civile, predstavil som sa. Dotyčný bol nadporučík a volal sa Kiss. Odmietol ma. Neskoršie predsa sme sa stretli v zajateckom tábore v Baji. Takto sa začal môj zajatecký život. V podstate som sa prihlásil sám, dobrovoľne, bez akéhokoľvek nátlaku, aby som sa podieľal na osude tých, ktorým som bol duchovným. Veď za akým účelom bol do armády zaradený duchovný? Takým istým, ako lekár, aby liečil. Kým ten druhý mal liečiť telesné rany, choroby, nákazy, zatiaľ on mal liečiť duševné problémy. Aby utešoval, vzbudzoval nádej, hlásal evanjelium. Aby slúžil božej veci, nielen vtedy, keď jeho poslucháči majú v ruke zbraň, ale aj vtedy, keď už zbraň zahodili a so zdvihnutými rukami oznamovali, že sú neozbrojení. Bezbrannosť, bieda, bezmocnosť pripravujú pôdu v srdciach pre odmietanie slova Božieho. Síce tam, v zajatí nikto ma neprijal za duchovného, ja som považoval však za povinné dodržať predovšetkým rozkazpri krstení: „Choďte, učte všetky národy..." Avšak tiež som považoval za svoju povinnosť aj službu, ktorú som prijal ako farár. Aby som hlásal „Slovo" vo vhodnom a nevhodnom čase, aby som osmeľoval bojazlivých, posilňoval slabých, utešoval beznádejných a modlil sa za každého".

Vojna pre Jána Koppánya, syna Mateja Kochana a Márie, rodenej Ondrusovej, mohla skončiť na jar v roku 1945, už bol v civile, mohol ísť domov. Zo zajatia sa vrátil na Pitvaroš v lete roku 1948. Otec sa nevrátil z prvej svetovej vojny. Brat Matej zahynul v II. svetovej vojne.

Štefan Hudák v publikácii Z dolnozemského zápisníka (1997), píše o Ondrejovi Franciscim nasledovné: Môj bratranec Michal Hudák, bývalý učiteľ a dlhoročný organista, si v istej rukopisnej práci takto spomína na Ondreja Francisciho: „Ondrej Francisci bol výborným hudobníkom, veľkým znalcom nového písma a milovníkom vokálnej viachlasne) hudby. Počas svojej krátkej činnosti na Pitvaroši viedol cirkevný náboženský spevácky zbor i slovenský miešaný mládežnícky zbor, pre ktorý sám komponoval potrebný piesňový materiál... Na Pitvaroši bol veľmi obľúbený..."V roku 1947 sa presídlil na Slovensko. Jeho novým domovom sa stala Bratislava, kde učil a pokračoval v štúdiu hudby. Štúdium skladby ukončil pod vedením známeho slovenského skladateľa Alexandra Moyzesa. S vďačnosťou spomína na svojho ďalšieho učiteľa Jána Cikkera. Ondrej Francisci bol zbormajstrom Detského speváckeho zboru Československého rozhlasu v Bratislave. Jeho malí speváci so „slávičími hlasmi" žali veľké úspechy doma i vo svete.

Vo vydavateľstve Ivan Krasko v Nadlaku vyšli v roku 2001 knižne Spomienky pitvarošskej rodáčky Alžbety Dováľovej. Edične pripravil a doslov napísal Ondrej Štefanko. V úvode publikácie autorka píše: „Zavše cítim potrebu porozprávať sa s voľakým, kto by ma počúval, keď som teraz tak často sama. Na radu svojej dcéry Zuzky, aby som to položila na papier, pokúsim sa do tohto zošitu napísať svoje najrannejšie pamäti z detstva, ako aj celoživotné dojmy, už či radostné alebo otrasné a venovať jej to. V Sládkovičove roku 1957".

 

 

Etudy

Štefan Maglocký

 

Krátke príbehy a miesta, kde sa udiali, sa občas ako reflexie zjavujú tak pôvodne, tak živo, tak presne, ako sme ich v dávnych rokoch zažili. Prihovárajú sa nám ako spomienkové ozveny dávnych čias, ako stopy, ako časom a dobrým vedomím vypreparované odtlačky dávno prežitých dejov. Sú plné vôní a chutí čistého, zmyslovo citlivého a živého detstva. Krátke riadky zrkadlia charakteristické a spomienky vzbudzujúce impresie.

Pažiť

Dobové obrázky dávajú možnosť preklenúť čas, oživiť zmyslovú pamäť a vidieť

miesta, kade bosé nohy na pažiti behali za chrústami.

V teplom prachu nechávali stopy, ktoré sa miešali so stopami zvierat.

Riedke blato po letnom daždi čvrčkalo medzi prstami.

Kaluže lákali.

Chlapci robili kukučke; kukučka Dorka...

Spomienky sa roja.

Skriabu sa ako chrústy zo zatvorených dlaní.

 

 

Lietačke

Na kravskej pažiti lietajú motýle - lietačke.

Pukajú kvapke rosy.

Vykračujem stade bosý.

Ostrihaný dohola hútam,

žeby vojna nebola.

 

 

Zrkadlo

Zrkadlo je ticho.

Ticho vraví, čo ti je.

V čom si.

Ako sa máš.

Kam sa chystáš.

Keď niekto umrel v rodine,

bolo zakryté čiernym plátnom.

 

 

Agáty

V záhrade - na porťe mali ľudia agáty - beštráňe.

Keď kvitli, ich vôňou bola plná dedina.

Deti aj zvieratá jedli sladkasté kvety.

Tvrdé drevo sa hodilo na náradie, na porezné poriská.

Raždie - rážďa bolo dobré na kúrenie.

Nič nevyšlo nazmar.

 

 

Škovránky

Na Pitvaroši, pod jarnou oblohou nad poľami prespevovali škovránky.

Ich prenikavý spev kryštalizoval povetrie.

Človek sa oddychovo zahľadel i započúval.

Škovránok vyletel rovno hore a vysoko.

Zatrepotal krídlami, akoby zastal vo vzduchu a zaspieval.

Potom sa spustil nižšie a znovu akoby zastal, zavisel.

Ešte mocnejšie bolo počuť jeho hlas.

Opakovanie letov a spevov bolo približujúco vzrušujúce, až kým škovránok

nízko nad roľou nesplynul so zemou.

Šíry priestor nad poľami vypĺňal vtáčí spev.

Dá sa na to zabudnúť?

Hovorí sa, že najkrajší hudobný nástroj je ľudský hlas,

hneď za ním je hlas vtákov - spevavcov.

 

 

Sejk

V Sejku bola plytká voda, bolo tam viac bahna ako vody.

Jarné večery vypĺňali žabie koncerty.

Kunky, skokany a ropuchy v lete vystriedali rosničky.

Záhrady domov ulice Na kraji siahali skoro k vode.

Bol to raj pre voľne žijúce a domáce zvieratá.

Brodil som sa za kačičkami a tie potvory malé, nie a nie z vody.

Neďaleko si vykračoval bocian - góľa.

Je to krásny vták.

Celé telo má biele, len letky na krídlach sú čierne.

Dlhý zobák a dlhé nohy má červené.

Pred vzlietnutím zľahka niekoľko ráz poskočí.

Krídlami sa objímavo opiera o vzduch.

Keď už je vo vzduchu, nádherne plachtí.

Letí s natiahnutým krkom a nohami.

U Zahorcov hniezdi! pár bocianov na udržovanom stohu slamy.

Zahorcovci bývali hneď vedľa nás na Veľkej ulici.

Z našej záhrady - porťe bolo možné pozorovať bociany.

Priletúvali a po chvíli odletúvali, keď chovali mladé.

Zaujímavo sa ozývali klepotaním dlhými zobákmi, pričom vykrúcali hlavu až na

chrbát. Vedeli zaujať vtedy, keď mladé zaúčali lietať.

Bolo uchvacujúce, keď potom spolu krúžili vysoko nad zemou.

Bocian nie je bojazlivý, sťahovavý vták.

 

 

Dozrieva

V nedeľu popoludní idú otec so synom do poľa.

Pomaly vykračujú.

Zastanú na kraji.

Šacujú, ako dozrieva obilie, aká bude úroda.

Mrvia klásky s obilím v mliečnej zrelosti a žujú zrnká.

V ústach sa im tvorí žuvavé cestíčko.

Otec, s prižmúrenými očami, opakovane vraví:

„Ta to bud'e..."

Synovi ukazuje spodnú, elipsovitú časť obilky, ktorou je prisadnutá na

predĺženú os klasu.

Vravia, že toto na konci, je Božia tvár.

Voľad'e sa vraví žitu, že zbožie.

Apo, ja tam ňič nevid'ím

Otec stiahol viečka.

Hát, podobenstvo nádi v obraze

Voľačo si načim vedieť aj predstaviť

Potom si urobí z modrých kvetov nevädze a dozrievajúcich kláskov ozdobu.

Podperí si ňou kalap a vracajú sa domov. Nedeľné ticho preruší šikmé a splašené vzlietnutie bažanta alebo čipčanie

malých,

od hrudky sotva rozoznateľných,

hľadavo pobehujúcich jarabíc.

 

 

V ríše

V lete, keď sa vlní obilia a nad orsáckou cestou - kameňicou sa trasie vzduch -

povetria

je robota najťažšia.

Kosci a hrabačke robia, ako len vládzu.

V žatve - v ríše sa veľa narobia.

Dobre vypálený keramický žatevný krčah zabalený do konopného plátna sa

zakope do zeme, aby keď sa výkope, voda nebola teplá.

Žatevný krčah má zvrchu dierkované hrdlo.

Tam sa dá čistá biela handrička, aby sa voda pri naberaní precedila.

V rúčke má cecík.

Ten sa utrel a stad'e sa pilo.

Gulička v krčahu bola na to, aby sa pri zatrepaní krčahom zmyla usadenin

z vody.

Dbali ľudia na čistotu.

 

 

Do mlyna

Do mlyna sa často chodilo.

Bokom od cesty na pažiti bol vyšliapaný chodník.

Veľa bosých nôh po ňom prešlo.

Iba skraja v agátovom lesíku to pichalo.

Vtáci tam mali spievajúce hniezda.

Okolo mlyna vždy bolo do čoho zobnúť.

 

 

Moruše

Moruše -jahody rástli na dvore aj pri ceste.

Sladké aj kyselkavé plody postupne dozrievali v lete.

Boli biele, červené až tmavé.

Zrelé padali na zem.

Dali sa natriasť do plachtičky.

Chutili samé aj s chlebom.

Listami sa chovali húsenice priadky morušovej.

Priletela po Hodvábnej ceste.

Zakuklené gubovy sa odovzdávali do zberu

za trochu peňazí.

 

 

Marmančok

Harmanček - marmančok, voňavé úbory kvetov sa česali na zasolených

pasienkoch od Ambrovze.

Na čistej, jemným blatom dobre vymazanej - vykalenej povale -

na paláši sa sušili

Odovzdávali sa do výkupu.

Dalo sa privyrobiť na soľ, petrolej...

Aj odložiť na zimu.

Marmančok doma hojil

liečil - strábiv, čo bolelo.

 

 

Konope

Keď ženy máčali konope v pieskovní - Homokbáňi, aj deti trochu pomáhali,

zaúčali sa do robote, od malička.

Voda bola plytká, nebola studená.

Keď sa niektorej žene chytila pijavica, tá ju odtrhla a plesla ňou do vody alebo

vyhodila na breh.

Na hladine sa objavil pramienok krvi.

Darmo, ženy to vedia s krvou lepšie ako my chlapi.

Mal som vtedy menej ako desať rokov.

 

 

Piesne

Na Dolnej zemi prevládajú ťahavé piesne, dlhé ako horizonty.

Intonačne čisté hlasy svedčia o tom, že ľudia spievali doma, v kostole a na poli.

Baladickosť piesní odzrkadľuje neľahké životné podmienky, v ktorých sa

pastiersko - roľnícky spôsob obživy a života postupne mení

na roľnícky až roľnícko - želiarsky.

Ľudské hlasy a ľudské spevy sa vlnili ako obilie vo vetre.

Bolo počuť kovanie a ostrenie kosy oslíčkou.

Piesne boli melodickou a rytmickou súčasťou života a práce ľudí na Pitvaroši.

 

 

Štíty

Je to ako keď ostré a jasné vychádzajúce slnko,

po zmene počasia,

osvetľuje krajinu popod tmavú, nízku oblačnosť.

Bočné nasvietenie dediny trvá krátko,

preto je obraz pôsobivo zvláštny.

Biele priedomia domov sa rozjasňujú, svietia

ako ľudské čelá po dobrej správe, dobrom chíri.

 

 

Túrňa

Na Pitvaroši,

blízo pri kostole, bola artézska stuha.

Chodil som tam na pitnú vodu.

Ucho na kanie bolo v zime studená.

Matka mi na pľaci kúpila rukavice.

Dlho som nosil v sebe túžbu,

dostať sa na túrňu, za mrežu na pešinu okolo zvonového priestoru.

Byť na mieste, odkiaľ sa šíri zvonenie.

Môcť sa dívať na všetky sveta strany.

Viac razy som sa pýtal zvonárovho chlapca,

či by ma ňepusťiv tahor.

Robil drahoty.

Možno mu aj doma zakázali.

Zbadal moje rukavice.

„No dobre, ale dáš mi enu rukavicu".

Dal som. Bola to moja vstupenka na túrňu.

Túžba vidieť zvrchu, dovidieť zhora, bola mocná.

Možno vnútorné dedičstvo po prapredkoch z horniakov,

kde sú členité vrchy i údolia.

Na Dolnej zemi sú šíre horizonty bez prirodzených vertikál.

Páčili sa mi pyramidálne topole pri cestách,

čo viedli k sálašom na Makovskom, ale hlavne túrňe.

Týčili sa vysoké a sväté.

Oči sa o ne opierali.

Pri „zvonení na večer" na prostrednom zvone sa hlahol ozýval doširoka,

bolo vidieť doďaleka. Doma som povedal, že som rukavicu stratil.

 

 

Noci

Septembrové noci.

Velebné ticho.

Vládne pokoj.

Vysoko na oblohe svietil plný mesiac.

Je to ako zážitok z hudby.

Ticho a hudba?...

V mysli sa vynárali a prebehli hudobné diela.

S obrazmi nočnej krajiny sa spája Chopinovo Nocturno.

Mozartova Malá nočná hudba, v ktorej sláčiky akoby svitom rezali nočnú tmu,

ale hlavne Beethovenova Sonáta mesačného svitu-

mesačný svit sa sype zo strechy.

Postupnosťou opakovaných motívov akoby svit prenikal do korún stromov,

sadá na listové čepele, dotýka sa vetví a padá na zem.

Prítomná je aj obľúbená ária - Puccini: Nessum dorma - Nikto nespí.

Sedím na stovčoku.

Z diaľky počuť štekot psov.

Tremolom sa ozývajú rosničky.

V prízemnom dome so širokým gangom a veľkou záhradou

na Štvrtej ulici u Lehockých

na Pitvaroši spia moji drahí a blízki.

Iba ja som hor.

 

 

Dorožmajka

Duby, bresty, jasene,

dubové hálky, vôňa kôry, lesných bylín,

je jar v Dorožmajke.

Majestátne kmene stromov ako fujary sa dvíhajú do korún.

Koruny ako harfy, sú plné vtáčích trilkov.

 

 

Štyri v roku

Jar rastie sadením, klíčením, rašením, rozvíjaním listov, kvitnutím,

klasením, letorastami, vetvením, spievajúcimi korunami,

túžbami a nádejami.

Zem sa zohrieva.

Jar kysne ako cesto v teple zamiesené na chleba.

Leto sa otvára ako veľká brána, za ktorou je veľký slnečný dvor.

Je ako dve ľudské dlane a na nich detská tvár. Pamätáte sa ešte, ako bolo na tých dlaniach položených do lona?

Jeseň sa ponára do tmy, do stohov slamy, k tekviciam do kukuriča.

Túli sa k petrolejovým lampám, sviečkam, viharkám.

Skováva sa pod lístie, na paláš pod gazovie streche

Zima sa bielo dvíha, keď napadne sňah, dedina medzi snehom

a oblohou sa nadnáša.

Ked'je bezvetrie, sivomodrý dym z komínov stúpa, naťahuje sa pravo tahor.

Zhovorka je plnšia, hlasy zvonivejšie. Líca a ruky sú červenšie.

Myseľ je čistejšia, duša pokojnejšia.

Je tak, ako má byť.

 

 

Čím je Pitvaroš pre presídlených Pitvarošanov?

Je to viacvrstvová generačne zvlnená pamäť

opretá o históriu vývoja karpatských vrchárov na dolnozemskej puste.

Pitvarošania pred takmer dvesto rokmi osídlili

a postupne zúrodňovali pustú a spustnutú zem.

Založili dedinu a zveľadili jej bohatstvo.

Rozmnožili a vychovali generácie potomkov.

Sú nositeľmi mocných spomienok na prežité roky dospelosti, detstva a mladosti

v prírodnom, ľudskom a kultúrnom prostredí neveľkej dediny na Dolnej zemi.

Mnohí presídlenci, ktorí sa vrátili do vlasti svojich predkov,

chránia vo svojom vedomí, pred tlakovou vlnou civilizácie,

spomienky na pokojné večery,

na blikotavé zapaľovanie olejových lámp, na útulné domy, veľké záhrady - porty,

na ktoré sadá tmavý a tichý závoj noci, na vône zakvitnutých agátov, na rodinnú

pospolitosť a susedské vzťahy, na udržovanie tradícií, na vtedajšiu úctu k životu,

ku starým ľuďom a na všetko dobré,

čo pomáhalo ľuďom žiť plnší a spokojnejší život.

Obraz rodného domova je duchovným zátiším. Nikdy sa nezunuje.

Videl som tváre a ruky ľudí pri veselých aj smutnejších

spomienkových rozhovoroch, ohníky i zarosené zrkadlá ich očí sú nezabudnuteľné.

 

Pavol Szuda: Výrez z grafického listu „Spomienky na rodisko"

 

 

   
Előző fejezet Következő fejezet